Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26CoE/149/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2307213638 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2307213638.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňou: Advocate, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava a splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnému: S. L., nar. X. J. XXXX, I. XXX/ X, I., za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, Záhradnícka 60, Bratislava, o 486,62 eur a príslušenstvo, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 21. októbra 2014 č. k. 6Er/557/2007-70, EX 1416/07 takto r o z h o d o l : Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie a Ústavnému súdu Slovenskej republiky z a m i e t a . Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Povinnému a súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod spisovou značkou EX 1416/07 a súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie. Toto rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovení § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 2, § 196 ods. 1, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a ods. 2, § 203 ods. 1 až 3 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku), poukazom na ustanovenie § 34, § 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“), ďalej na ustanovenia § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a/ a písm. b/, § 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom a platnom v čase uzavretia zmluvy, t. j. do 31. 12. 2007, ďalej tiež „ZoSÚ“) a § 25 ods. 1 a 2 dnes platného zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení (ktorým bol skorší zákon nahradený), § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2007 i od 1. januára 2008), ako aj odkazom na Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) - jej článok 2 písm. a/, článok 3 ods. 1 a ods. 2, článok 6 a bod 1 písm. q/ jej prílohy, resp. i rozsudky ES vo veciach C-240/98, C-243/2008 a C-168/2005. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa ozrejmil, že poverením súdu prvého stupňa č. 5202020500 zo dňa 17. júla 2007 bol súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý poverený vykonaním exekúcie na základe návrhu oprávnenej o vymoženie 486,62 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, a to na základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 1435/07 vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s. v Bratislave dňa 19. marca 2007. Vecne mal predovšetkým za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe Zmluvy o úvere č. 4270267 uzatvorenej dňa 27. júla 2006 medzi oprávnenou a povinným (ďalej len „Zmluva“). Rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej zmluvy oprávnenej bolo potom treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a tak aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou príslušného dojednania (z čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok) bolo praktické nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského úveru) riešiť spory vzniknuté zo zmluvy pred rozhodcovským súdom, a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami osobitne nevyjednal, možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemal, z ktorého dôvodu sa prieči dobrým mravom, a preto je neprijateľná a teda aj neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka potom nemohla ani založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť a rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade takejto doložky preto nebol spôsobilým exekučným titulom. Odvolanie proti uzneseniu podala oprávnená prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý v odvolaní uviedol jednotlivé dôvody odvolania a v prvom rade navrhol konanie prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoE/44/2012 z 24.05.2012. Uviedol, že exekučný súd neumožnil účastníkom viesť kontradiktórne konanie. Uviedol citácie z rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai z 21.02.2013, z rozsudku Spolkového súdneho dvora III ZR 265/03 z 13.01.2005 a III ZR 16/11 z 19.05.2011, z uznesenia Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1281/12 a II. ÚS 3057/10 z 5.10.2011, z ktorých vyplýva, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Ďalej uviedol, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenej vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. V danom prípade súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky, napriek tomu ju aplikoval, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho dvora EÚ a smernicu Rady 93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak súd nehodlá akceptovať túto argumentáciu, odvolateľ navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Odvolateľ tiež citoval z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18CoE/641/2011 z 30.11.2012. Dôvod podania odvolania v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. zdôvodnil tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému, komplexnému rozhodovaniu o veci. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 ZoRK a nekoná o zrušení rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci s obsahom uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešná žalobkyňa v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoKR revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s ústavným právom žalobkyne na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality. Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, jeden konformný a jeden ústavne nekonformný vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo aj povinnosť všeobecných súdov vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 212/06 z 28. júna 2006). Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd si teda musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom aj iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Poukazuje na rovnakú záväznosť v rozsudku rozhodcovského súdu uvedenú v § 159 ods. 2 O.s.p. Žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného poriadku, pre rozpor s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Z dôvodu odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný odôvodňoval odvolateľ tým, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval § 45 ods. 2 tak, akoby upravoval konanie bez návrhu, vždy vtedy ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoKR, pričom § 45 ods. 2 citovaného zákona však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam § 45 ods. 2 ZoKR s významom § 40 ZoKR v spojení s § 43 citovaného zákona a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka podľa § 45 ods. 1. Aj v takomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu legitimovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou § 40 a nasl. ZoKR. Odvolaciemu dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. odvolateľ uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci. Porušil zásadu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Odvolateľ poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je možné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv. V danom prípade tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru). Oprávnená, aj keď výkon a ochrana jej práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mala v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením oprávnenej ako podnikateľského subjektu, a preto toto jej iné postavenie ju vylúčilo z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá jej právom patrí, a to titulom platnej zmluvy o úvere. Odlišné zaobchádzanie s oprávnenou nemožno ospravedlniť jej iným postavením (v tomto prípade postavením podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Odvolateľ namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré by boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Postup, ktorý si zvolil exekučný súd navyše dáva nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnená nebola ako účastník konania oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jej právach. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutkového stavu. Úvaha súdu nemôže byť v tomto smere podkladom pre rozhodnutie. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkovi konať pred súdom. K poslednému odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolateľ uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek predchádzajúcej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdí odvolateľ, že je táto platná. V § 53 ods. 1 OZ zákonodarca stanovuje, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Od 01.01.2008 podľa § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľnú podmienku sú považované aj ustanovenia zmluvy, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pri tom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby medzi účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Odvolateľ nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery a to, či bude splácať v pravidelných mesačných alebo v pravidelných 14-dňových splátkach, a v tomto intervale si určí i deň splatnosti splátok. Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky, ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Klienti oprávnenej neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 tretiny náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou. Ďalej odvolateľ poukázal na § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom z gramatického a logického výkladu daného ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým je možné pridať i ďalšie náležitosti. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba. Zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnená rovnako poukázala aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úroku z omeškania. Poukázal na § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď ani zo zákona ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Otázku dobrých mravov rieši podľa neho rozhodnutie Najvyššieho súdu Obdo 34/2004 z 21.12.2004, ako aj 2Obdo 28/2004, kde sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou úroku z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcu na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí predmetnú zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musí si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku. K poplatku za poskytnutie úveru a k poplatku za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci súd tiež zastavil exekúciu), ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu odvolateľ poukázal na to, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka, sa mohla dohodnúť odplata. Príslušný poplatok v danom prípade pozostáva v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Oprávnenosť účtovania poplatku za zasielanie upomienok vyplýva z bodu 4 všeobecných podmienok úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a povinný sa zaviazal uhradiť za každú zasielanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok 1,99 eura. Či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a či predmetná exekúcia sa bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej sa už raz rozhodlo, preto exekučný súd je povinný preskúmať len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora na vykonanie exekúcie môže iba v prípade, ak nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. V závere odvolateľ navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinný ani exekútor odvolacie návrhy nepodali. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastníčka konania (§ 201, § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 201, § 202 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože uznesenie súdu prvého stupňa je vecne po formálnej i materiálnej stránke správne, takže ho je potrebné potvrdiť (§ 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd v rámci postupu svojho konania nezistil dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu, zrejmého z dôvodov napadnutého uznesenia. Pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa by tak v zásade postačovalo iba konštatovanie správnosti dôvodov prezentovaných súdom prvého stupňa odvolacím súdom s odkazom na ne (prvá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko v odvolaní však oprávnená argumentovala spôsobom v ňom uvedeným, odvolací súd k týmto námietkam dodáva: Pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. aj o prenesenie problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods. 2 E. p. v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania na ÚS SR (§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje záverom exekučného súdu o existencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávanej veci s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom rozhodnutie vo veci exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru. Inak povedané, postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných pochybností o súlade určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými právnymi aktmi, pričom k takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor účastníka konania, keď zákon v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť konanie a predložiť vec ÚS SR). V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky snažiacej sa presvedčiť súd o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného opakovaného uskutočňovania revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle skoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka aplikácie dotknutého ustanovenia sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a nie účastníčky tvrdiacej opak). K tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na značný počet konaní kde táto vystupuje na strane oprávnenej osoby) notoricky známu skutočnosť, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie, či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich, kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu ktorý odporuje zákonu. Takto je to i v prípade nevyužitia hneď niekoľkých inštitútov, ktorými mohol účastník rozhodcovského konania dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania (medzi ktoré patrí napr. vyvolanie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku či podanie námietky predpojatosti rozhodcu a pod.), kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa s plnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže však za určitých okolností tomuto titulu odoprieť vykonateľnosť. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12 v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená. Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky SD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ, a to podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy členských štátov Európskej únie jednotný). O taký prípad ale v prejednávanej veci, pri dôslednom riadení sa vyššie citovanými ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (citovanými aj súdom prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež porovnaj najmä obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia), nešlo a ani ísť nemohlo. Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len to, že v prejednávanej veci neaplikoval (okresný súd) v rámci posudzovania (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo Smernicu (hocako by obsah odôvodnenia jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu o opaku), ale Smernicu použil iba ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa. I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť s názorom oprávnenej o nie celkom správnom preklade znenia Smernice do slovenského jazyka, aj v tejto konkrétnej veci to bol vnútroštátny súd, ktorý bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov však v prejednávanej veci naplnený nebol. Bolo tomu tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil, že rozhodcovské konanie ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako i charakteristika rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia reálnej vymožiteľnosti pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zamlčiavajúcou ponechanie možnosti veriteľovi „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe výkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k oprávnenou neprijímanému postupu priamym uplatnením Smernice, ale uplatnením noriem slovenského spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súvislosti porovnaj najmä zákon č. 150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou odo dňa 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného predpisu občianskeho práva ustanovenia §§ 52 - 60 - inak číselným označením paragrafov časť zo zákona ešte ku dňu 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však samozrejme s celkom iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy neakceptovať. Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ) na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa. Výkladom príslušného článku ZFEÚ a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Odhliadnuc i od aspektu správnosti resp. nesprávnosti prekladu Smernice do slovenského jazyka súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 4 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu porovnaj aj použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký základ pre riešenie otázok, ktoré majú byť predostreté SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť. Návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD ako aj ÚS SR tak neboli (nemohli byť) opodstatnenými a odvolací súd preto takéto návrhy zamietol. Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom podstatným bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platilo tu pomerne jednoduché pravidlo, že relevantný exekučný titul vychádza z prijateľnej rozhodcovskej doložky a naopak z neprijateľnej rozhodcovskej doložky len titul existujúci tu iba formálne, ktorý je z právneho hľadiska nulitný. V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka pojatá do bodu 17 VOP je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo zmluvy ponecháva na vôli žalujúcej strany a oprávnená (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovila nesúhlas, namietajúc, že doložka predsa len poskytuje možnosť výberu a práve to je pre jej prijateľnosť významné. Takýto názor odvolateľky ani odvolací súd nezdieľa. Predovšetkým totiž treba naďalej trvať na tom, že už v čase uzavretia Zmluvy oprávnenej a povinného muselo byť jasne vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak ako na zmluvu spotrebiteľskú, keď odvolací súd sa musel zároveň stotožniť so závermi súdu prvého stupňa opretými o ustanovenie § 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a rovnako i ods. 4 a 5 vyššie citovaného zákonného ustanovenia, čo vyvodilo stav, podľa ktorého je bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) preto, že v danom prípade na neprijateľnosť treba usudzovať už vo všetkých prípadoch podoby doložky, poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiaceho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci tohto rozhodcovského súdu. I podľa názoru odvolacieho súdu totiž za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia VOP predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. Je síce pravdou, že podľa príslušného bodu VOP sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia VOP tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým by spotrebiteľ nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, túto možnosť by, vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania, stratil už podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je aj pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa nule, namieste je tiež ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si k nemu ohľaduplnejší spôsob riešenia sporu a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu, činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa. Zhrnúc uvedené je namieste vysloviť záver, že zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku sporu, je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinného slabšiu zmluvnú stranu v právnom vzťahu vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná podmienka prieči dobrým mravom. Na základe uvedených právnych úvah, a tiež skutočnosti, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, spôsobujúca hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, keďže vykazuje rysy neprijateľnosti, pretože nebola spotrebiteľom osobne vyjednaná a núti ho neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vzdaním sa svojho ústavného práva na spravodlivý proces, odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru než k tomu, ku ktorému dospel už pred ním súd prvého stupňa, čiže konečnému záveru o potrebe vyhodnotenia tejto rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku, slúžiaceho v predmetnej veci ako exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku. Logickým dôsledkom týchto úvah je aj ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, resp. exekučným titulom. Odvolací súd na podklade uvedeného v zmysle § 251 ods. 4, § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že v odvolacom konaní prakticky úspešnému povinnému (i súdnemu exekútorovi) ich náhradu nepriznal, keď z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, resp. žiadne si ani neuplatnil. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.