Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10CoE/211/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2307222276 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2307222276.3 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zast. splnomocnenkyňami: 1/ Advocate, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava a 2/ Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti povinnej: S. G., nar. XX. D. XXXX, bytom L. X, o 554,80 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., Bratislava, Záhradnícka 60, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 19. júla 2012 č. k. 12Er/1249/2007-15, EX 5392/07 v znení opravných uznesení rovnakého súdu z 10. februára 2014 č. k. 12Er/1249/2007-40, EX 5392/07 a z 10. apríla 2015 č. k. 12Er/1249/2007-46, EX 5392/07 takto r o z h o d o l : Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a . Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 62, Bratislava, vedenú pod sp. zn. EX 5392/07 (ďalej len „exekútor“) a II. súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „E. p.“); § 34 a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „ZoRK“); § 52, § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. r/ a ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (ďalej len „O. z.“); § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“); § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako i poukazom na Smernicu rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) či niektoré rozhodnutia v tzv. spotrebiteľských veciach. Vecne mal súd prvej inštancie za to, že tu bolo treba usúdiť na neprijateľnosť a neplatnosť zmluvnej podmienky reprezentovanej rozhodcovskou doložkou nachádzajúcou sa v bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), tvoriacich súčasť zmluvy o úvere č. 4270311 uzavretej povinnou a oprávnenou dňa 28. septembra 2006. Dojednanie spôsobovalo podľa súdu prvej inštancie značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa, ak smerovalo k vylúčeniu možnosti prejednania veci všeobecným (rozumej nie rozhodcovským) súdom a takto i k povinnosti spotrebiteľa (tu povinnej) podrobiť sa rozhodcovskému konaniu v prípade iniciovania sporu veriteľom (čo inak v praxi býva pravidlom); pričom takto nebola daná ani právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie ním sporu účastníkov a ani rozhodcovský rozsudok (tu rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. z 10. augusta 2007 sp. zn. SR 5574/07) nešlo považovať za spôsobilý exekučný titul. V časti trov exekúcie súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 až 3 E. p. a vecne nedostatkom požiadavky exekútora na náhradu trov. 2. Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia. Súdu prvej inštancie vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci, majúc najmä za to, že exekučný súd nedisponoval oprávnením preskúmavať exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom inak než z pohľadu existencie atribútov jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti, ak tu nebolo žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zmluva účastníkov z prejednávanej veci potom nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale bežnou tzv. obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (Obchodnom zákonníku č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Ani názor o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky podľa odvolateľky neobstojí, keď tu šlo o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber), ktorú platné právo nezakazuje, prijatie opačného názoru by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania a aj zo Smernice možno vyvodiť iba neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom). 3. Pre prípad nezáujmu vyhovieť jej odvolaciemu návrhu zhora a rešpektovať tiež odvolaním podsúvanú interpretáciu § 44 ods. 2 E. p. (ktorý inak súd prvej inštancie v tejto veci nepoužil - pozn. odvolacieho súdu), označenú tam za ústavne súladnú, potom navrhla s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení platnom a účinnom do 30. júna 2016) prerušenie konania a predostretie problému Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), resp. s poukazom na ust. písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení : (I.) Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ? (II.) V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ? (III.) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ? 4. V priebehu odvolacieho konania oprávnená v podaní z 19. júna 2015 o. i. poukázala na nadbytočnosť zastavenia exekúcie z dôvodu, že vymáhaná pohľadávka bola v celom rozsahu uhradená 27. mája 2014. 5. Povinná ani exekútor odvolacie návrhy nepodali. 6. Opravnými uzneseniami z 10. februára 2014 č. k. 12Er/1249/2007-40 a z 10. apríla 2015 č. k. 12Er/1249/2007-46 súd prvej inštancie na pokyn odvolacieho súdu odstránil zrejmé nesprávnosti napadnutého uznesenia spočívajúce 1. v nesprávnom označení právneho zástupcu oprávnenej, ktorým v čase vydania napadnutého uznesenia už nebol „JUDr. Martin Máčaj, advokát“ (fyzická osoba) ale tzv. advokátska obchodná spoločnosť „Advocate s. r. o.“ (právnická osoba) a 2. v neoznačení aj exekútora v úvodnej časti napadnutého uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté aj o jeho práve na náhradu trov exekúcie. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 E. p.), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že žiadnemu z návrhov oprávnenej na prerušenie konania, ako ani návrhu na predloženie predbežných otázok SD nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti zastavenia exekúcie je správne. 8. Podľa § 9a ods. 1 E. p. v znení účinnom od 1. júla 2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP. 9. Podľa § 470 CSP, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (čiže pred 1. júlom 2016). 10. Súd prvej inštancie si otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii (teda otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné prejednanie i rozhodnutie veci v rozhodcovskom konaní) zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť. 11. Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na pomyselné ihrisko SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (ktorému v CSP zodpovedá ust. § 162 ods. 1 písm. c/ - pozn. odvolacieho súdu) súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12 v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená. Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a požiadať o predloženie predbežnej otázky SD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednej inštancii; možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy členských štátov Európskej únie jednotný). O taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora, ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky citovanými už súdom prvej inštancie (v odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvej inštancie v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia nešlo a ani ísť nemohlo. Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou neaplikoval (priamo) Smernicu (a ani Chartu) a v tejto konkrétnej veci Smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa. Takto ale v prejednávanej veci prakticky odpadla potreba vyporiadavania sa s námietkou známou z iných vecí, týkajúcou sa nie celkom správneho prekladu znenia Smernice do slovenčiny (s ktorou sa tunajší odvolací súd stretol napr. vo veci ním vedenej pod sp. zn. 10CoE/329/2011 a s ktorou sa stotožnil i Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 6CoE/167/2012), aj v tejto konkrétnej veci to však bol vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd - ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie - práve pre stotožnenie sa s výkladom podaným súdom prvej inštancie opretým výlučne o komunitárne právo takéto rozhodnutie (rozumej konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu) aj mienil prijať. Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci naplnený. Bolo to tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvej inštancie a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil to, že rozhodcovské konanie ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako i charakteristika rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia vymožiteľnosti „reálnych“ pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zastierajúcou možnosť veriteľa „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde) a v poradí druhou oprávnená sledovala výlučne na základe výkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zakrýval fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k oprávnenou neprijímanému postupu priamym uplatnením Smernice či Charty, ale uplatnením noriem slovenského spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súv. por. najmä zákon č. 150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou od 1. apríla 2004) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy neakceptovať. Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ) na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. okrem uznesenia vo veci sp. zn. 10CoE/329/2011 napr. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2011 č. k. 10NcC/19/2011-15). Výkladom a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Súčasťou tuzemského právneho poriadku pritom už v čase uzavretia úverovej zmluvy oprávnenej a povinnej bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (dnešný ods. 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 4, dnes ods. 5, za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký základ pre riešenie otázok majúcich byť predostretých SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť. 12. K argumentácii oprávnenej zjavne sa snažiacej spochybniť oprávnenie súdu na posudzovanie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ex offo (z tzv. úradnej povinnosti), teda aj v prípade nezáujmu spotrebiteľa sa k charakteru rozhodcovskej doložky vôbec vyjadriť, potom odvolací súd poznamenáva, že už zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v spotrebiteľských veciach (na ktorých ani v tejto veci nevznikol dôvod nič meniť) vyplýva, že obstáť nemôže ani námietka údajným prekročením kompetencií exekučného súdu pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, ako ani ďalšia, podľa ktorej by ani dosiaľ známymi rozhodnutiami v tzv. spotrebiteľských veciach nešlo obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom. Systematickým výkladom rozhodnej právnej úpravy totiž treba dospieť k tomu, že už v tejto veci do úvahy neprichádzajúce ustanovenia § 44 ods. 2 E. p. zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže odobrenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul). Ak teda samotný E. p. nepripúšťa možnosť odobrenia exekúcie na podklade titulu, žiadosti či návrhu odporujúcich zákonu, aj akákoľvek prípadná aktivita povinnej majúca byť podľa odvolateľky podkladom pre prípustnosť skúmania exekučným súdom zákonnosti listín predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie by sa javila ako zbytočná. 13. Návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD tak nebol opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol. To rovnako platilo v prípade návrhu na prerušenie konania, sledujúceho predloženie veci ústavnému súdu, keďže nedostatok aplikácie aj ust. § 44 ods. 2 E. p. už na súde prvej inštancie a zjavná nemožnosť opretia o takéto ustanovenie (priamo) i rozhodnutia odvolacieho súdu (pretože tu šlo o zastavenie už rozbehnutej exekúcie a nie zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) činili z nastoleného problému problém čisto akademický (bez možnosti ovplyvnenia akoukoľvek odpoveďou ústavného súdu aj výsledku konania v prejednávanej veci). 14. Špecificky k námietke potrebou vztiahnutia na právny vzťah účastníčok z prejednávanej veci výlučne noriem obchodného práva (a nie aj noriem spotrebiteľského práva či už v užšom alebo širšom slova zmysle) potom oprávnenej musia byť dôverne známe závery ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho súdu ustaľujúce presný opak. Súčasťou skoršieho výkladu tunajšieho súdu o normách spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (od ktorého ani v tejto konkrétnej veci nebol dôvod ustupovať) je totiž i téza, podľa ktorej treba považovať za zakázané (a teda nepožívajúce právnu ochranu zo strany súdu) také dojednania, ktorých účelom je buď vylúčenie noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle celkom, alebo navodenie situácie, v ktorej by sa takéto normy javili nepoužiteľnými. Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy treba teda vyhodnocovať aj z hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi príslušného právneho vzťahu). Čo platí na spotrebiteľské zmluvy (spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle), musí potom logicky i za použitia právneho argumentu „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) platiť aj na spotrebiteľské úvery (spotrebiteľské právo v užšom zmysle slova), pričom v prejednávanej veci dokonca nebolo uvádzané nič spôsobilé relevantne spochybniť záver, žeby tu nemalo ísť aj o spotrebiteľský úver (ako podmnožinu množiny spotrebiteľských zmlúv). Práve to bol aj dôvod, pre ktorý už taktiež v skoršej rozhodovacej praxi tunajšieho súdu zaznelo, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože tu úprava normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z. ako celok vrátane predpisov na jeho vykonanie pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä u spotrebiteľských úverov či iných zmluvných typov upravených mimo O. z.), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného - čo v praxi znamená, že najmä Obch. z. sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v O. z. a vo vykonávacích predpisoch k nemu (tu por. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. augusta 2010 č. k. 10CoE/85/2010-44). I s argumentom, podľa ktorého už okolnosť poskytovania oprávnenou len peňažných prostriedkov (a nie aj tovarov alebo služieb) by mala spôsobovať nepodraditeľnosť právneho vzťahu účastníčok konania v prejednávanej veci (či dokonca vzťahov za účasti dnešnej oprávnenej všeobecne) pod úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch sa tunajší súd už v minulosti a to práve v skoršej veci oprávnenej totožnej s tou z prejednávanej veci vyporiadal (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 23. februára 2010 č. k. 10CoE/5/2010-46), čo bol dôvod, pre ktorý námietku tzv. nespotrebiteľským charakterom poskytnutého úveru bolo treba rovnako odmietnuť. 15. Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia však najpodstatnejším bolo to, že súd prvej inštancie sa pomerne podrobne, na vysokej argumentačnej úrovni a takto i objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky (v tomto prípade inak podkladu oprávňujúceho vôbec rozhodcovský súd prejednať spor účastníčok úverovej zmluvy a tento i rozhodnúť a vydať takto rozhodcovský rozsudok - slúžiaci tu ako exekučný titul). Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka = relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci tu len formálne a z právneho hľadiska nulitný“). 16. V prípade tejto otázky súd prvej inštancie zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka pojatá do príslušného článku VPPÚ je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo zmluvy ponecháva prakticky na vôli dodávateľa a takto vykonaná voľba vyžaduje, aby sa spotrebiteľ podriadil rozhodcovskému konaniu. Oprávnená takémuto názoru oponovala vlastným, podľa ktorého tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka (doložka dávajúca na výber) je prípustná a spotrebiteľ sa má právo kedykoľvek slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne (rozumej na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) uplatní svoje právo. Takáto argumentácia je v hrubom rozpore so znením doložky. V tejto súvislosti sa žiada opätovne zdôrazniť, že jedným zo základných východísk pri posudzovaní prijateľnosti zmluvných podmienok (čiže i tu diskutovanej rozhodcovskej doložky) je, že výpočet neprijateľných zmluvných podmienok zakotvený v ustanovení dnešného § 53 ods. 4 O. z. je len demonštratívny, teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich najkrikľavejšie porušenie rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i dopĺňaného (tu pre prípad záujmu por. jednotlivé zákony novelizujúce state O. z. o spotrebiteľských zmluvách) možno nepochybne vybadať úmysel zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvorili výkladom. 17. Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. To platilo rovnako u tvrdenia (oprávnenou v týchto veciach opakovane uplatňovaného a majúceho taktiež väzbu na argument o tzv. nevýhradnom charaktere doložky), že zánik rozhodcovskej doložky privodí už výber všeobecného súdu spotrebiteľom (čím dôjde k naplneniu rozväzovacej podmienky). Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10 CoE/326/2010-36) poukázal na to, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Rovnako potom nie je dôvod ustupovať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru (tu opäť por. obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu k argumentu tejto účastníčky o možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak verzie podsúvanej odvolaním. Je síce pravdou, že podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia VPPÚ tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým spotrebiteľ by nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratil už podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je i ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa. 18. Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvej inštancie, že tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky (podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 4 ustanovenia). 19. Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníčok úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania exekúcie na jeho základe. 20. Ak potom z už vyššie uvedeného vyplýva, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (keďže tu právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa situoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom, môže mu však - tu spomínanému titulu - za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť); nemôže byť žiadna zmysluplná polemika vedená byť o tom, že ak navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiaduce dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým je práve zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 E. p.. 21. Hoci potom oprávnená v podaní z 19. júna 2015 poukázala na nadbytočnosť zastavenia exekúcie z dôvodu, že suma vymáhanej pohľadávky bola povinnou v celom rozsahu uhradená 27. mája 2014, odvolací súd i túto odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa § 60 ods. 1 E. p. poverenie na vykonanie exekúcie vydané exekútorovi podľa § 44 exekútor bezodkladne vráti súdu, ak a/súd rozhodol o vylúčení exekútora (§ 30), b/ exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46 ods. 8), c/ súd zastavil exekúciu (§ 57), d/ súd vydal poverenie pre iného exekútora (§ 57 ods. 2), e/ sa exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Podľa § 170 ods. 1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd je viazaný uznesením, len čo ho vyhlásil; ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo doručené, a ak netreba doručovať, len čo bolo vyhotovené. Poverenie na vykonanie exekúcie oprávňuje exekútora na procesné úkony, ktorých účelom je uspokojenie pohľadávky (práva na nepeňažné plnenie) oprávneného. Tieto procesné úkony zasahujú do právom chránených záujmov povinného, osôb povinných na súčinnosť, ako aj tretích osôb. Len poverenie oprávňuje exekútora na takéto zásahy. Ak pominú dôvody a predpoklady na vykonávanie týchto procesných úkonov (vylúčenie exekútora, upustenie od vykonávania exekúcie, zastavenie exekúcie, poverenie vydané súdom pre iného exekútora a vymoženie pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie), exekútor musí poverenie vrátiť súdu. Poverenie tak exekútor vráti aj vtedy, keď sú nároky oprávneného a exekútora úplne uspokojené, čo znamená, že tak urobí vtedy, keď sa vymohla pohľadávka, jej príslušenstvo uvedené v § 121 ods. 3 O. z., a trovy exekúcie, ktoré patria oprávnenému i exekútorovi. Z obsahu spisu vyplýva, že napadnuté uznesenie bolo vydané 19. júla 2012 a súdnemu exekútorovi doručené ešte pred dátumom, ktorý oprávnená v podaní z 19. júna 2015 označila ako okamih skončenia exekučného konania vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Toto však pri viazanosti súdu prvej inštancie predmetným uznesením v zmysle § 170 ods. 1 O. s. p. od času jeho doručenia spôsobilo, že dôvod rozhodnutia spôsobom vyjadreným vo výroku I/ napadnutého uznesenia v čase vydania napadnutého uznesenia jestvoval. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento zastavil exekúciu, bolo preto na mieste, keďže rozhodujúci tu je reálny stav priebehu exekúcie, a teda najmä to, či táto ku konkrétnemu dňu ešte prebiehala alebo bola ukončená jedným zo spôsobov predpokladaným E. p.. Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvej inštancie rozhodol správne, ak v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti zastavenia exekúcie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 22. Hoci potom oprávnená odvolaním podľa jeho obsahu výslovne napadla len výrok o zastavení exekúcie a osobitné odvolacie dôvody proti výroku o trovách exekúcie neuviedla, odvolaním bol takto napadnutý i tento výrok, keďže ide o výrok na zastavení exekúcie závislý. 23. Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. (platného a účinného do 30. júna 2016) odvolanie nie je prípustné ani (okrem iných tam uvedených prípadov - pozn. odvolacieho súdu) proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (ktorým osobitným zákonom je na základe poznámky č. 31 k tu citovanému ustanoveniu O. s. p. práve E. p.), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak. 24. Podľa § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. 25. Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. októbra 2013 (ktorému do 31. decembra 2012 zodpovedal § 58 ods. 5 E. p.) proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné. 26. Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom od 1. novembra 2013 proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie. 27. Podľa čl. I § 243b ods. 1 E. p. (ustanovenia nadpísaného spôsobom „Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2013“) exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak (odsek 1) a o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca (odsek 3). 28. Hoci z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že E. p. v čase vydania napadnutého uznesenia odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 pripúšťal, novelou E. p. vykonanou zákonom č. 299/2013 Z. z. bola s účinnosťou od 1. novembra 2013 zákonodarcom prípustnosť odvolania voči takémuto výroku vylúčená, a to tým, že E. p. od tohto dátumu prípustnosť odvolania v tejto otázke ani nezmieňoval, resp. pôvodné (odvolanie pripúšťajúce) ustanovenie nahradil ustanovením vyslovene vylučujúcim možnosť podať mimoriadne dovolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57. 29. Ak potom predmetné rozhodnutie vydané vyšším súdnym úradníkom bolo v časti náhrady trov exekúcie napadnuté odvolaním oprávnenej podaným pred 1. novembrom 2013, v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 E. p. sa s účinnosťou od 1. novembra 2013 muselo postupovať podľa predpisov účinných od tohto dátumu, ktoré vylučovali prípustnosť odvolania voči výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 E. p., čo spôsobilo i nutnosť aplikácie § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. na prejednávanú vec. 30. So zreteľom na vyššie formulované zákonné ustanovenia podanie odvolania, o ktorom nebolo rozhodnuté sudcom súdu prvej inštancie, spôsobilo po nadobudnutí účinnosti vyššie zmienenej novely E. p. zrušenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka v časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov exekúcie, a v čase rozhodovania odvolacieho súdu (t. j. po 1. novembri 2013) preto už nejestvovalo (z pohľadu rozhodovania zamestnanca súdu prvej inštancie už a naopak z pohľadu prípadného rozhodovania sudcu ešte) žiadne rozhodnutie o náhrade trov exekúcie, ktorého správnosťou by sa mal odvolací súd na základe odvolania zaoberať. 31. To je napokon i dôvodom nerozhodovania krajským súdom o trovách odvolacieho konania, pretože tu došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách exekúcie, čím vznikla súdu prvej inštancie povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie opätovne, a to vrátane trov odvolacieho konania skončeného týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 396 ods. 3 CSP per analogiam). 32. Pre úplnosť je tu zrejme vhodné ešte podotknúť, že nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie tu nešlo vyvodiť ani z jeho argumentácie tiež dnes už zrušeným ustanovením § 45 ZoRK (k jeho vypusteniu zo zákona došlo s účinnosťou od 1. januára 2015, tu por. i čl. I bod 75 a čl. III zákona č. 336/2014 Z. z.), nakoľko na prípady exekúcií v tzv. spotrebiteľských veciach na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných pred uzákonením inštitútu spotrebiteľského rozhodcovského konania pamätá prechodné ustanovenie § 243d E. p. (zanesené doň zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej tiež len „ZoSRK“, prijatým súbežne s vyššie spomínanou novelizáciou ZoRK) a to konkrétne jeho odsek 2. Podľa § 243d ods. 1 E. p. exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (ktorým je podľa pozn. č. 4ead/ k E. p. práve ZoSRK), vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Podľa § 243d ods. 2 E. p. sa na exekučné konania začaté v súlade s ods. 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. 33. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/20160701> nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)