Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 5To/76/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309010899 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2309010899.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Tencera a sudcov JUDr. Martina Žovinca a JUDr. Daniely Šramelovej, v trestnej veci proti obžalovanej U. L. ( predtým P.), pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., § 138 písm. h/ Tr. zák., o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu v Galante zo dňa 29.10.2014, sp. zn. 1T/271/2009, na verejnom zasadnutí konanom dňa 3.3.2016 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovanej U. L., nar. X.XX.XXXX z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom bola obžalovaná U. L. uznaná za vinnú z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 22. decembra 2007 v čase o 18.30 h riadila osobné motorové vozidlo zn. Renault Megane striebornej farby, ev. č. SC-342BJ a to v meste Sereď na ulici Štefánikovej v čase, keď do priechodu pre chodcov oproti parkovisku OD Lidl vstúpila chodkyňa C. Z., v dôsledku čoho už obžalovaná nevedela zabrániť stretu vozidla s chodkyňou ani intenzívnym brzdením, pričom strednou prednou časťou motorového vozidla narazila do C. Z., ktorá utrpela zranenia - otras mozgu, zlomeninu oboch kostí ľavého predkolenia, zlomeninu ľavej ramennej kosti, liečenou operačne, zlomeninu ľavej kľúčnej kosti a pohmoždenie ľavej strany hrudníka, ktoré si vyžiadali dobu liečenia od 22.12.2007 do 19.3.2008. Za to súd obžalovanej podľa § 157 ods. 1 Tr. zák. § 37 písm. j/, § 38 ods. 2, ods. 3 , § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. uložil peňažný trest vo výške 250,- Eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. v prípade, ak by bol výkon peňažného trestu obžalovanou úmyselne zmarený jej súd uložil i náhradný trest odňatia slobody v trvaní 1 (jedného) mesiaca. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd poškodenú - Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s. , so sídlom Mamateyova 17 Bratislava a C. Z., nar. XX.X.XXXX , trvale bytom F., Y. č. XXXX/XX, s nárokom na náhradu škody odkázal na konanie vo veciach občianskoprávnych. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu. Odvolaním sa domáhala zrušenia napadnutého rozsudku a konečného dôsledku jej oslobodenia spod obžaloby okresného prokurátora, nakoľko je toho názoru, že skutok, z ktorého bola obžalovaná nie je trestným činom, nakoľko dopravnú nehodu zapríčinila chodkyňa tým, že vodičke vytvorila náhlu prekážku v čase , kedy už zrážke nemohla zabrániť. V rozsiahlych písomných dôvodoch odvolania poukazuje predovšetkým na závery znaleckého posudku, ale najmä na skutočnosť, že súd právnu otázku pokiaľ ide o priechod pre chodcov vyhodnotil tak, že obžalovaná bola povinná riadiť sa povinnosťami upravenými v ustanovení § 3 ods. 2 písm. a/, písm. b/, § 4 ods. 2 písm. c/, a f/, § 15 ods. 1, ods. 4 zák. č. 315/1996 Z. z. účinného v čase spáchania skutku, ktoré súd vyložil tak, že vodička bola s prihliadnutím na blížiaci sa priechod pre chodcov povinná znížiť rýchlosť a prispôsobiť svoju jazdu tejto okolnosti. Súd pritom odkázal aj na časť znaleckého posudku , kde znalec vypočítal rýchlosť vozidla pred spozorovaním prekážky ako 65 km/hod., teda hodnotu, ktorá tesne prekračuje maximálnu povolenú rýchlosť v danom úseku. Je toho názoru, že vyššie uvedený právny názor súdu o povinnom preventívnom znížení rýchlosti pred priechodom pre chodcov nemá oporu v zákone, pričom odporuje aj záverom znalca o náhlej prekážke, ktorú chodkyňa vytvorila vodičke neuvážením vstupom do vozovky, a to úplne ignorujúc dopravnú situáciu , ktorá jej bezpečný prechod cez vozovku neumožňovala. Rovnako poukazuje na to, že znalec nedokázal určiť presné miesto zrážky ale napriek tejto skutočnosti okresný súd konštatoval, že k miestu zrážke došlo na priechode pre chodcov. V ďalšej časti odvolania sa zaoberá samotným znaleckým posudkom predovšetkým pokiaľ ide o rýchlosť vozidla, pričom poukázal na to, že je dôležité vyjadrenie znalca , že ani eventuálne prekročenie maximálne povolenej rýchlosti 60km/ hod. nebolo pre vznik dopravnej nehody rozhodujúce, nakoľko hraničnú počiatočnú rýchlosť, pri ktorej by vodička mohla zabrániť, stanovil na hodnotu 50,5 km /hod. V ďalšej časti sa zaoberal primeranou rýchlosťou pred priechodom pre chodcov a vyslovil názor, že primeranou rýchlosťou pred priechodom pre chodcov nemôže byť 50,5 km/hod. nakoľko túto hodnotu znalec určil na základe vzdialenosti vozidla od chodkyne, v čase keď mohla vodička prvý krát rozpoznať, že dôjde ku kolízii a označila ju ako rýchlosť, kedy by za takmer totožných okolností nemuselo dôjsť ku kolízii s chodkyňou. Má za to, že ak súd vzhliadol povinnosť preventívne znížiť rýchlosť pred priechodom pre chodcov, mal jednoznačne uviesť aj maximálnu rýchlosť, ktorú považoval za primeranú s pohľadom na blížiaci sa priechod pre chodcov a ktorú inú predvídateľnú okolnosť ešte považoval za relevantnú pre určenie primeranej rýchlosti. Za takéhoto stavu teda dospel k záveru, že skutok, ktorý je kladený obžalovanej za vinu nie je trestným činom. Zástupca krajského prokurátora navrhol odvolanie obžalovanej ako nedôvodné zamietnuť, nakoľko rozsudok okresného súdu považoval za správny a zákonný vo všetkých jeho výrokoch. Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo a tak zistil, že odvolanie obžalovanej nie je dôvodné. V postupe okresného súdu neboli zistené chyby, ktoré by mohli spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku rozsudku. Okresný súd skutok opísaný v obžalobnom návrhu prejednal v celej šírke a z vykonaných dôkazov po ich vecnom vyhodnotení vyvodil skutkové závery, ktoré z nich vyplývajú a skutok posúdil podľa znakov trestného činu, z ktorého uznal obžalovanú za vinnú. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaná sa dopustila skutku tak, ako je jej kladené za vinu obžalobou a prvostupňovým rozsudkom. Súd prvého stupňa v súlade s požiadavkou zákonodarcu v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne a podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové dôkazy oprel, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovanej. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že v predmetnej veci už rozhodoval krajský súd a to v inom zložení senátu, kedy v dôsledku odvolania obžalovanej zrušil pôvodný rozsudok okresného súdu a vec podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. a vec vrátil okresnému súdu , aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Predmetným rozhodnutím vytýkal okresnému súdu nedostatočné dokazovanie v tejto veci, najmä pokiaľ ide o znalecké dokazovanie z odboru cestnej dopravy, kde poukázal na to, že znalecký posudok vypracovaný v podobe akej bol predložený a oboznámený na hlavnom pojednávaní vychádzal z viacerých variantov, pričom poukázal na to, že znalec neurčil presné miesto stretu vozidla obžalovanej s poškodenou, keď sa vyjadril, že išlo o priechod pre chodcov alebo jeho blízkosť. Tiež znalec vychádzal z výpovede poškodenej, keď na hlavnom pojednávaní uviedol, že táto išla kolmo cez vozovku, čo považoval za preukázané aj súd prvého stupňa. V tomto smere však vyznieva odôvodnenie rozsudku nepresvedčivo, keď za príčinu dopravnej nehody určil v podstate aj nesprávnu techniku jazdy obžalovanej aj nesprávnu techniku chôdze poškodenej. Je teda zrejmé, že ako znalec, tak aj prvostupňový súd neodstránili rozpory vo vzniku tej situácii. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo preto potrebné do konania pribrať ďalšieho znalca, pretože doterajší znalec aj napriek doplnenému znaleckému posudku sa nevysporiadal so všetkými dôkazmi. Na základe predmetného rozhodnutia krajského súdu, okresný súd pribral do konania nového znalca z odboru cestnej dopravy, ktorého na hlavnom pojednávaní vypočul. Zo znaleckého posudku znalca Doc. Ing. Pavla Kohúta PhD. vyplýva, že technickou príčinou predmetnej dopravnej nehody bol predovšetkým stanovený nesprávny spôsob používania cestnej komunikácie zo strany chodkyne, čo spočíva v tom, že do vozovky vstúpila v takom okamihu a takým spôsobom, že vozidlo Renault Megane už nemohol ani pri včasnej správnej reakcii dopravnej nehode zabrániť, a to ani prípadne, ak by sa pohybovala rýchlosťou pre daný úsek v tom čase v maximálne povolenou 60 km/hod. V prípade vstúpenia do vozovky chodkyňou, jedná sa o nesprávny prvok, ktorý vyvolal kolíznu situáciu. Pre posúdenie, či ďalším prvkom technickej príčiny dopravnej nehody bola i technika jazdy vodičky Renault Megane, je potrebné podľa znalca zodpovedať otázku právnu, a to či rýchlosť pre daný úsek a danú situáciu primeraná bola do 50,5 km/hod., t.j. rýchlosť v prípade, ktorej by vodička v okamihu počiatku reakcie dokázala zastaviť pred miestom zrážky. V tomto prípade by došlo k časovému zabráneniu dopravnej nehode. V prípade, ak z právneho hľadiska bola rýchlosť pre daný úsek a situáciu primeraná do 50,5 km/hod. a teda vodička mala povinnosť pred rozpoznaním vstupu chodkyne do vozovky znížiť rýchlosť jazdy pod 50,5 km/hod., potom ďalším prvkom technickej príčiny bola i nesprávna technika jazdy vodičky Renault Megane. Avšak rýchlosť pre daný úsek a situáciu primeraná bola nad 50,5 km/hod., potom technika jazdy vodičky bola správna a nie je prvkom príčiny dopravnej nehody. Zo znaleckého posudku nepochybne vyplýva, že vozidlo obžalovanej sa nepohybovalo rýchlosťou 40 až 45 km/hod. tak ako to uvádzala obžalovaná, ale rýchlosť vozidla Renault Megane na začiatku nehodového deja bola cca 65 km/hod. Vodička na pohyb chodkyne reagovala brzdením. Pokiaľ ide o miesto zrážky znalec miesto zrážky vozidla do chodkyne stanovil na priechode pre chodcov v pravom jazdnom pruhu v smere jazdy vodičky. Priechod pre chodcov v smere jazdy vodičky bol označený dopravným značením, čo je zdokumentované, pričom i osvetlenie komunikácie nemalo vplyv na priebeh dopravnej nehody, pretože vodička reagovala a to tesne v čase vstupom chodkyne do vozovky, t.j. i za dňa by bola reakcia obžalovanej ako vodičky včasná. Je teda nepochybné, že okresný súd rešpektoval zrušujúce uznesenie krajského súdu, pribral do konania nového znalca, a pokiaľ ide o vypracovaný znalecký posudok, tento aj náležitým spôsobom zhodnotil. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že krajský súd pokiaľ ide o vypracovaný znalecký posudok, zastáva názor , že je potrebné považovať za dôkaz ako každý iný a okresný súd podľa názoru krajského súdu sa s týmto dôkazom i v dostatočnej miere náležitým spôsobom vysporiadal. Samotné úvahy okresného súdu ohľadom viny obžalovanej majú nepochybne dostatočný základ vo vykonaných dôkazoch ako aj v doplnenom znaleckom posudku. Okresný súd správne skonštatoval, že obžalovaná v kritickom úseku vozovky viedla vozidlo nedovolenou rýchlosťou tak, ako to vyplýva zo záverov znaleckého posudku v obci t.j. 65 km/hod. Okrem tejto skutočnosti je potrebné a je namieste skonštatovať okolnosť, že prichádzala do miesta, ktoré bolo riadne označené priechodom pre chodcov, ktorá značka si nevyhnutne vyžaduje pozornosť každého vodiča prispôsobiť rýchlosť tak, aby mohol priechod pre chodcov prejsť tak, aby nikoho neohrozoval. V danom prípade je potrebné uviesť, že vodička prechádzala kritickým miestom, ktoré bolo označené takýmto priechodom rozhodne chodkyňou vzhľadom na poveternostné podmienky, ktoré sú popísané v znaleckom posudku, túto musela vidieť a bolo zrejmé, že mala prispôsobiť rýchlosť vozidla tak, aby v prípade, že by chodkyňa vstúpila na vozovku, túto mala bezpečne obísť. Je nesporné, že výsledky vykonaného dokazovania ako i závery znaleckého posudku poukazujú na to, že k zrážke došlo na priechode pre chodcov zhruba 1,5 m od okraja vozovky v smere jazdy vodičky , a že vodička zrazila poškodenú stredom motorového vozidla, teda ťažko tu hovoriť o tom, že by bola poškodená vytvorila svojou chôdzou náhlu prekážku. Obžalovaná totiž jednoznačne musela vidieť poškodenú, ktorá sa pohybovala v blízkosti priechodu pre chodcov a jej povinnosťou bolo, aby rýchlosť vozidla prispôsobila svojim schopnostiam, ktorá okolnosť vyplýva i zo základných povinností vodiča a bola povinná predvídať okolnosť, že táto môže vstúpiť na vozovku a jej správanie ako vodičky sa malo v tejto situácii náležitým spôsobom prispôsobiť. V tomto smere preto krajský súd plne akceptoval závery prvostupňového súdu a má za to, že výsledky vykonaného dokazovania v dostatočnej miere vinu obžalovanej preukazujú. Keďže všetky dôkazy preukazujúce vinu obžalovanej boli vykonané v súlade so zákonom a ani odvolací súd nezistil žiaden dôvod týmto neveriť, osvojil si výrok o vine a právnom posúdení skutku z prvostupňového rozsudku v celom rozsahu. Okresný súd nepochybil ani pri úvahách o druhu a výmere trestu , keď obžalovanej uložil peňažný trest vo výške 250,- Eur, ktorý trest plne zodpovedá všetkým okolnostiam dopravnej nehody, ako aj miery zavinenia jednotlivých účastníkov, a ktorý trest i podľa názoru krajského súdu plne zodpovedá i samotnému účelu, ktorým uloženie predmetného trestu sleduje. Keďže krajský súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia ani vo výroku o náhrade škody, odvolanie obžalovanej U. L. podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.