Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/390/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311200665 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2311200665.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu JUDr. Ivety Jankovičovej a JUDr. Daše Kontríkovej, v právnej veci žalobkyne: G. N., narodená XX.XX.XXXX, bytom M. R. H. XXX/XX, H., zastúpená advokátom: JUDr. Roman Jurík, Račianska 62, 831 02 Bratislava, proti žalovaným v 1. rade: S.O.S. financ, s.r.o., Námestie Slobody 10, 921 01 Piešťany, IČO: 36 250 406, v 2. rade: Tatra credit a.s., Námestie slobody 10/1718, 921 01 Piešťany, IČO: 44 975 775, o určenie neplatnosti úverovej zmluvy a zmluvy o záložnom práve a zaplatení primeraného zadosťučinenia, na odvolanie žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 5C/6/2011-382 zo dňa 17. februára 2014 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním určil, že úverová zmluva č. 31/09 zo dňa 27.02.2009 je neplatná (výrok č. I.), určil, že zmluva o záložnom práve č. 31/09 zo dňa 27.02.2009 je neplatná (výrok č. II.) a vo zvyšnej časti žalobu žalobkyne zamietol (výrok č. III.), súčasne zamietol i vzájomný návrh žalovaného v 2. rade (výrok č. IV.) a uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne Okresnému súdu Galanta súdny poplatok v sume 232,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a uložil žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Galanta súdny poplatok v sume 167,- eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (výrok č. V. a VI.) s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti vo veci samej (výrok č. VII.). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovení § 497 Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1992 Zb.), § 1 ods. 2, § 39, § 3 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 5, 6, 7, § 41, § 115a, § 457, § 107 ods. 1, 2, § 112 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.), § 4 ods. 1, 2, § 4 ods. 3, § 4 ods. 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2001 Z.z. - ďalej len ZoSÚ) a napokon i ustanoveniami § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.). Mal preukázané, že žaloba žalobkyne bola v celom rozsahu dôvodná. Dňa 27.02.2009 žalobkyňa spolu so svojim t.č. už nebohým manželom G. N. uzavreli so žalovaným v 1. rade úverovú zmluvu č. 31/09, predmetom ktorej bol úver v sume 3.300,- eur s dobou splatnosti 12 mesiacov, s konečnou splatnosťou úveru 27.02.2010, keď celková suma, ktorú mala žalobkyňa s manželom vrátiť, bola 4.488,- eur, ročná úroková sadzba 15,60 p.a. a RPMN 38,52%. Výška paušálnych nákladov je 1,20% mesačne, expresný poplatok za poskytnutie úveru 0,50%. Na základe tohto úveru bola žalobkyni a jej nebohému manželovi dňa 27.02.200 poskytnutá suma 3.300,- eur. Žalobkyňa spolu so svojim t.č. už nebohým manželom a žalovaný v 1. rade ako záložný veriteľ súčasne uzavreli zmluvu o záložnom práve č. 31/09, predmetom ktorej bola dohoda zmluvných strán o zriadení záložného práva k nehnuteľným veciam záložcom v prospech záložného veriteľa na zabezpečenie jeho pohľadávky z úverovej zmluvy č. 31/09 uzatvorenej dňa 27.02.2009, kde výška úveru s navýšením predstavuje 4.488,- eur so splatnosťou 27.02.2010. Na zabezpečenie tejto pohľadávky sa zriadilo záložné právo k nehnuteľnostiam vedeným Okresným úradom Šaľa, odbor katastrálny, kat. úz. H. na LV č. XXXX, parc. č. 48/1 o výmere 401 m2 - zastavané plochy a nádvoria a parc. č. 50/2 o výmere 844 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parcela registra „C“ a stavby so súpisným č. XXX na parc. č. 48/1 a bytový dom a to byt č. X, vchod č. XX, nachádzajúci sa na ulici M. R. H. v bytovom dome č. XXX postavený na parc. č. 48/1 vo vlastníctve záložcu v podiele 1/1 a podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku. Manžel žalobkyne zomrel XX.XX.XXXX a v zmysle vydaného osvedčenia v konaní o dedičstve majetok poručiteľa prevzala pozostalá manželka bez povinnosti výplaty ustupujúcich spoludedičov. Žalobkyňa aj so svojim nebohým manželom úver riadne nesplácali a z poskytnutej sumy 3.300,- eur doposiaľ vrátili 511,- eur. Medzi žalovanými v 1. a 2. rade bola dňa 01.12.2009 uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávky, na základe ktorej bola pohľadávka voči žalobkyni postúpená na žalovaného v 2. rade. Tento vyzýval dlžníkov opakovanými listami na úhradu zvyšku dlhu. Súd prvého stupňa konštatoval, že v danom prípade ide o zmluvný vzťah, na ktorý treba aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy a teda ide o spotrebiteľský vzťah. V danom prípade ide o určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) OSP, kde naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o úvere má žalobca - spotrebiteľ, ktorého špecifické postavenie ako slabšej strany v spore osvedčuje predovšetkým úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra súdov Európskych spoločenstiev, v nie poslednom rade i domáca právna úprava, pretože potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy, týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky) jeho postavenie sa stane istejšie, nebude vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 OZ). Uvedený právny názor vyslovil Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 1MCdo 1/2009. Preto žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti úverovej zmluvy a zmluvy o záložnom práve. K tvrdeniam žalovaného v 2. rade k naliehavému právnemu záujmu na určovacej žalobe súd ešte dodal, že i v prípade, ak by na základe vyššie uvedeného žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem na podanej žalobe a to z dôvodu, že sa v danom prípade jedná o synalagmatický záväzok, keď podaním vzájomného návrhu žalovaným, ktorým žiada od žalobkyne sumu vo výške 2.789,- eur, odstránil tento nedostatok. Aj z tohto dôvodu žalobkyňa má naliehavý právny záujem tak na určení neplatnosti zmluvy o úvere, ako aj zmluvy o zriadení záložného práva. Súd prvého stupňa sa zaoberal jednotlivými článkami zmluvy, keď zmluva má XXI. článkov a i napriek jej obsažnosti absentuje v nej údaj v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ. Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal neprijateľnými zmluvnými podmienkami, na ktoré poukázala žalobkyňa (ide o čl. II bod 1, čl. VI. bod 1, čl. VII bod 1,2,3-9,10-11, čl. VIII, čl. X, čl. XI, čl. XII, čl. XIII, čl. XIV bod 2,3, čl. XV, čl. XVI, čl. XVII, čl. XIX bod 1,4,6,15) a podrobne rozobral ďalšie zmluvné podmienky, ktoré sú v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Žalovaný v 1. rade pritom pri uzatváraní tohto zmluvného vzťahu nepostupoval s náležitou starostlivosťou, ktorú bolo potrebné od neho očakávať a bez náležitého zhodnotenia finančnej situácie dlžníkov im predložil na podpis zmluvu o úvere uzatváranú podľa Obchodného zákonníka, ktorá má prísnejšiu právnu úpravu a jeho konanie odporujúce v spoločnosti uznávaným pravidlám správania sa podnikateľských subjektov vo vzťahu k bežnému spotrebiteľovi vidieť i v tom, že v žiadosti o poskytnutie úveru ako predmet zábezpeky bola iba garáž vedená na LV č. XXXX, pričom v zmluve o úvere a zmluve o zriadení záložného práva bol ako predmet uvedený aj vyššie popísaný byt. Navyše podľa LV č. XXXX kat. úz. H. musel žalovaný v 1. rade vidieť, že na predmetný byt je už zriadené záložné právo zo strany E. E., a.s. Navyše v rozpore s náležitou odbornou starostlivosťou pri dojednaní zmluvy bola dojednaná výška úveru v dvanástich mesačných splátkach po 99,- eur, avšak v prípade trinástej splátky a to v rozpätí jedného roka bola už splátka jednorazovo 3.300,- eur. Súd prvého stupňa konštatoval, že s ohľadom na sankcie počítané z poskytnutej istiny bez ohľadu na skutočnú výšku dlhu v omeškaní, poskytnutý úver v sume 3.300,- eur (27.02.2009) narástol dlh na sumu 8.467,88 eura (list žalovaného v 2. rade z 01.06.2010 - výzva na plnenie) a teda dlh žalovaný navýšil viac ako dvojnásobne. K takémuto výsledku prispeli neprijateľné sankcie spolu so zmluvou o záložnom práve, ktorá umožňuje žalovanému obísť dôležitý prvok u iného práva predstavujúci ex offo kontrolu a postihnúť majetok spotrebiteľa bez súdnej kontroly a vymôcť plnenie z neprijateľných podmienok. V spojení s ostatnými zmluvnými podmienkami a tiež so zmluvou o záložnom práve je tak vážne nebezpečenstvo postihu majetku spotrebiteľa v neprimeranom rozsahu. Rovnako je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj jednorazová zmluvná pokuta 165,97 eura podľa článku X. zmluvy pri neoznámení zmeny trvalého bydliska spotrebiteľa, rovnako zmluvná pokuta vo výške 30% z poskytnutej istiny, napríklad 30% pri uvedení veriteľa do omylu alebo 20% z poskytnutej istiny, minimálne však 1.659,70 eura v prípade splatenia úveru pred lehotou splatnosti a iné. Rovnako neprijateľná je podmienka uvedená v článku V. zmluvy, kde sa spotrebiteľ zaväzuje uzavrieť zmluvu o záložnom práve a veriteľovi sa tým ponúka možnosť uspokojiť svoju pohľadávku zo zálohu spotrebiteľa bez súdnej kontroly, čo je v kolízii s princípom efektivity únijného práva. Súd prvého stupňa na prejednávaný prípad aplikoval ust. § 41 OZ v jeho eurokonformnom výklade s ustanovením čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Čl. 6 je kogentným ustanovením (rozsudky Európskeho súdneho dvora ASTURCOM, MOSTZA CLARO), ktoré požaduje, aby spotrebiteľa nezaväzovala zmluva ako celok v kontexte ochrany spotrebiteľa pred použitím nekalých zmluvných podmienok. Napokon o správaní sa žalovaného v 1. rade vo vzťahu k spotrebiteľom svedčí i rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, ústredného inšpektorátu obchodnej inšpekcie v Bratislave, pod č.: SK/0566/99/2010 zo dňa 29.10.2010, z ktorého je zrejmé, že žalovaný vo viacerých prípadoch (v zmluvách uvedených v rozhodnutí) pochybil v tom, že nesprávne v nich bola uvedená RPMN, čo je v rozpore s § 4 ods. 2 písm. j) z.č. 258/2001 Z.z. Predmetná úverová zmluva je neplatná ako celok, nakoľko sa prieči dobrým mravom podľa ustanovenia § 39 OZ, v zmysle ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Neplatnosť zmluvy by mala byť len akási posledná možnosť riešenia vadnosti právneho úkonu. Predmetná zmluva však vykazuje závažné vady aj čo do podstatných náležitostí. Preto za stavu, že sa vady predmetnej úverovej zmluvy dotýkajú esenciálnych náležitostí a zo splátkového kalendára je problematické zistiť, aké sú vlastne splátky po zohľadnení neplatných klauzúl, týkajúcich sa príslušenstva pohľadávky, vrátane dôležitej časti o odplate za úver (úrokoch a ďalších poplatkoch) a v prevažnej väčšine, niet bezvadného článku zmluvy, dospel súd k neplatnosti zmluvy ako celku. Berúc zreteľ podľa § 41 Občianskeho zákonníka na povahu právneho úkonu, obsah právneho úkonu, ktorý zakladá hrubú nerovnováhu práv a povinnosti v neprospech slabšieho spotrebiteľa, ďalej vzhľadom na okolnosti, za ktorých bola zmluva uzavretá a evidentnú nadvládu nad dlžníkom (slabšia pozícia čo do vyjednávacej pozície a čo do informovanosti, naviac v tiesni) a konečne, berúc zreteľ na povahu právneho úkonu, súd prvého stupňa rozhodol tak, že určil vyššie uvedenú úverovú zmluvu č. 31/2009 zo dňa 27.02.2009 za neplatnú. Vzhľadom na neplatnosť úverovej zmluvy neplatnou je i zmluva o záložnom práve, ktorá je od úverovej zmluvy odvodená a teda má akcesorickú povahu vo vzťahu k úverovej zmluve. Uvádzal, že zmluva o záložnom práve je v rozpore s dobrými mravmi pre zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré svojou hodnotou niekoľkonásobne prevyšujú hodnotu poskytnutého úveru. Súd poukázal na dojednanie a to povinnosť spotrebiteľov strpieť výkon záložného práva na základe tejto zmluvy ako exekučného titulu v zmysle § 258 ods. 3 zákona č. 99/1963 OSP alebo § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., ktoré konanie je v rozpore s únijným právom. Preto súd žalobe žalobkyne o určenie neplatnosti zmluvy o záložnom práve vyhovel. Opačný názor mal súd prvého stupňa o uložení povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade na primerané finančné zadosťučinenie. Súd poukázal na situáciu, v akej sa žalobkyňa s jej nebohým manželom nachádzali, pretože úver nesplácali a mal tiež preukázané, že mali ďalšie úvery, ktoré okolnosti prispeli k ich nepohode a napokon sa možno i odrazili na zdravotnom stave manžela žalobkyne, čo sú všetko iba domnienky. Preto súd tento návrh žalobkyne zamietol. Súd zamietol i vzájomný návrh žalovaného v 2. rade, pretože v zmysle § 457 OZ sú si účastníci povinní vrátiť pri neplatnej zmluve všetko, čo podľa nej dostali. V danom prípade žalobkyňa vzniesla námietku premlčania a preto sa súd prvého stupňa vysporiadal s tým, že bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu vzniká už okamihom prijatia tohto plnenia, vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba. V danom prípade potom premlčacia doba začala plynúť dňa 27.02.2009, kedy k prijatiu plnenia došlo a keďže žalovaný v 2. rade podal žalobu o zaplatenie sumy 2.789,- eur až vzájomným návrhom (09.10.2013), uplynula premlčacia doba troch rokov od uzavretia zmluvy a teda právo žalovaného v 2. rade na zaplatenie sumy 2.789,- eur je premlčané uplynutím tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby. Preto súd protinávrh žalovaného v 2. rade zamietol. Žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť úhrady súdnych poplatkov a súčasne rozhodol, že o trovách tohto konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 OSP). Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v 2. rade, ktorý s rozsudkom súdu prvého stupňa nesúhlasil. Namietal existenciu naliehavého právneho záujmu na vyslovení neplatnosti predmetných zmlúv. Poukázal na to, že určovacia žaloba má preventívnu povahu a má za účel poskytnúť ochranu právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Nie je preto opodstatnená tam, kde právny vzťah alebo právo už boli porušené. Povinnosť žalobcu plniť podľa zmluvy o úvere nebola splnená, preto vo vzťahu k zmluve o úvere naliehavý právny záujem nemôže byť daný, keďže existujú už konkrétne nároky zmluvných strán, pretože žalovanému vzniklo právo na vrátenie poskytnutého úveru vrátane dohodnutých zmluvných sankcií, pričom v prípadnom spore by bol súd, ktorý by o takomto návrhu na plnenie konal, povinný platnosť, resp. neplatnosť zmluvy o úvere posúdiť ako otázku predbežnú. Poukázal na to, že žalobkyňa spolu s manželom požiadali o úver, úverovú zmluvu podpísali a finančné prostriedky vo výške 3.300,- eur prevzali. Do dnešného dňa uhradili iba sumu 511,- eur, pričom je nepochybné, že sa dostali do omeškania, pretože posledná platba bola prijatá dňa 08.06.2010, čím žalovanému vznikol nárok na zmluvné pokuty dohodnuté v zmluve. Zmluva o úvere spĺňa všetky náležitosti, ktoré stanovuje Zákon o spotrebiteľských úveroch, rovnako i záložná zmluva o záložnom práve zo dňa 27.02.2009 je uzatvorená v zmysle § 151a a nasledujúce OZ v platnom znení a bola podpísaná slobodne, vážne a bez námietok. Argumentoval, že úverová zmluva spĺňa všetky náležitosti, ktoré jej prikazuje zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, rovnako i zmluva o záložnom práve je uzatvorená v zmysle § 151a a nasledujúce OZ a bola podpísaná slobodne, vážne a bez námietok. Záložné právo pritom zanikne až zánikom zabezpečovanej pohľadávky, čiže až uhradením pohľadávky s príslušenstvom. Argumentoval, že pohľadávka vyhlásením úverovej zmluvy za neplatnú nezaniká a preto záložná zmluva má slúžiť na uspokojenie veriteľa. Úverová zmluva pritom má všetky zákonom stanovené náležitosti. Poukázal na to, že v zmysle článku XIV., bod 1 úverovej zmluvy mohol dlžník odstúpiť od zmluvy v lehote 14 dní odo dňa jej podpísania, preto neobstojí tvrdenie o neprimeraných úrokoch a neprijateľných podmienkach, keďže dlžník dobrovoľne a slobodne z úverovej zmluvy plnil (§ 323 ods. 2 ObchZ v spojení s § 401 ods. 1, 2 ObchZ). Nevidel žiadne dôvody, pre ktoré by mala byť úverová zmluva vyhlásená za neplatnú. žalovaný v 1. rade má v predmete podnikania aj poskytovanie úverov a preto dojednanie úroku nemožno považovať za neplatné čo do základu, pričom v úverovej zmluve v článku I. bod 1 písmeno e) je uvedené RPMN vo výške 38,52%. Nie je možné, aby dlžník disponoval dlhodobo s peňažnými prostriedkami veriteľa bez úrokov. Poukázal na Nariadenie vlády SR č. 238/2008 Z.z., keď v zmysle § 1 ods. 1 v zmysle uvedeného nariadenia vlády bola pre uvedený typ úveru a v danom čase Ministerstvom financií SR stanovená maximálna výška odplaty 64,36% p.a. Preto úverová zmluva obsahuje primeranú výšku odplaty, pričom RPMN vypočítaná z úverovej zmluvy je nižšia ako pre daný typ úveru povoľovalo v danom čase Ministerstvo financií SR. Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 1 OZ, na to, že nie je možné vyhlásiť odplatu za neprijateľnú a to v zmysle § 53 ods. 1 v spojení s § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z.z. Čo sa týka zmluvných pokút a sankcií za neplnenie si povinností v zmysle článku XV bod 6 úverovej zmluvy, je veriteľ oprávnený zmluvné pokuty, poplatky a iné sankcie úplne alebo sčasti odpustiť. Poukázal na § 3a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., účinné od 01.07.2010, ktoré žalovaný v 2. rade akceptuje i pri výpočte sankcií. Je limitovaná výška sankcií 27% ročne a súd je povinný konštatovať, či veriteľ uvedené ustanovenie dodržiaval. Žalovaný si preto v súlade s týmto nariadením vypočítal i pohľadávku, ktorú prihlásil do dedičstva po nebohom manželovi žalobkyne vo výške 5.112,14 eura. Poukázal na asynalagmatickosť zmluvy o úvere, keďže predmetná zmluva o úvere je asynalagmatický záväzok - jednostranne zaväzujúci a v prípade neplatnosti zmluvy sa súd musí zaoberať aj otázkou vrátenia plnenia zo strany žalobcu žalovanému. Pokiaľ takejto právnej konštrukcii nezodpovedá žalobný petit, nie je možné takejto žalobe vyhovieť. Argumentoval, že v zmysle § 41, § 53 ods. 1, § 53 ods. 5 OZ je zrejmé, že nie je dôvodné vyhlásiť úverovú zmluvu za neplatnú ako celok a nie je možné vyhlásiť ani odplatu za neprijateľnú a to v zmysle § 53 ods. 1 v spojení s § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 238/2008. Čo sa týka Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, argumentoval, že v prípade zistenia nekalej podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú členské štáty povinné upraviť, že zmluva ako celok spotrebiteľa nezaväzuje, ale to neznamená neplatnosť zmluvy ako celku. Členské štáty teda musia nevyhnutne zabezpečiť, aby nekalé zmluvné podmienky použité v zmluvách neboli pre spotrebiteľa záväzné, z čoho potom vyplýva, že členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby zmluva bola naďalej pre strany záväzná. Autor smernice sa teda usiloval zabezpečiť zrušenie nekalej podmienky a nie zrušenie zmluvy. Poukázal na nesprávny postup súdu prvého stupňa v súvislosti so vzájomným návrhom. Poukázal na ustanovenie § 457 OZ a na povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Žalobkyňa v návrhu žiada vysloviť iba neplatnosť zmluvy. Preto odporca v tomto konaní vzniesol vzájomný protinávrh. Preto súd musí o takomto protinávrhu rozhodovať v konaní, v ktorom sa rozhoduje o neplatnosti zmluvy. Čo sa týka premlčania jeho nároku, poukázal na ustanovenie § 107 ods. 3 OZ. Právo žalovaného na plnenie zo zmluvy podporujú aj ustanovenia § 853 ods. 1 a § 112 OZ. Súd prvého stupňa sa mal v súvislosti s vyslovením neplatnosti zmluvy zaoberať i otázkou, či nedošlo podaním žaloby o neplatnosť predmetnej zmluvy zo strany žalovaného k prerušeniu plynutia premlčacej doby. Žalobkyňa podala žalobu o neplatnosť úverovej zmluvy dňa 13.11.2011 a toto konanie sa vedie na Okresnom súde Galanta. Mal za to, že plynutie premlčacej doby z titulu vrátenia bezdôvodného obohatenia sa muselo prerušiť podaním samotnej žaloby, keďže spoločnosť žalovaného nevedela o tom, či úverová zmluva bude či nebude platná a nemôže tiež doplatiť na to, že predmetné konanie sa vedie tri roky. Súd nemal ani nemohol prihliadnuť na námietku premlčania, pretože spoločnosť žalovaného nemôže namietať premlčanie, je teda zrejmé v zmysle § 853 ods. 1 OZ, že nie je možné prihliadať na premlčanie, aby nemusela žalobkyňa vrátiť prijaté plnenie, lebo sama iniciovala súdne konanie o určenie neplatnosti úverovej zmluvy a ona sama teraz namieta premlčanie prijatého plnenia. Preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrila. Rozsudok súdu prvého stupňa navrhla ako vecne správny potvrdiť. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov - Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.). Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, preto sa nejedná o konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a OSP bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod spisovou značkou 5C/6/2011 je nárok žalobkyne o určenie neplatností úverovej a záložnej zmluvy, ako aj priznanie finančného zadosťučinenia a vzájomného návrhu žalovaného 2. na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobe žalobkyne čiastočne vyhovel, keďže určil neplatnosť úverovej zmluvy č. 31/09 zo dňa 27. 2. 2009 a zmluvy o záložnom práve č. 31/09 zo dňa 27. 2. 2009, nárok žalobkyne na finančné zadosťučinenie, ako aj nárok žalovaného 2. na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne podľa § 151 ods. 3 OSP samostatným uznesením. V dôsledku odvolania žalovaného v 2. rade je predmetom prieskumu odvolacieho súdu určovací výrok o neplatnosti úverovej zmluvy a záložnej zmluvy a výrok o zamietnutí nároku žalovaného 2. na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov v sume 2.789 eur. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia neplatnosti úverovej zmluvy č. 31/09 zo dňa 27.2.2009, ako i určenia neplatnosti zmluvy o záložnom práve č. 31/09 zo dňa 27.2.2009 a od žalovaného 1 žiadala finančné zadosťučinenie 1.000,- eur s odôvodnením, že využil finančnú tieseň v čase, keď nutne potrebovali finančnú hotovosť na liečbu t.č. už jej nebohého manžela, dal im podpísať úverovú a záložnú zmluvu obsahujúcu neprimerané zmluvné podmienky a neprimerané zabezpečenie úveru. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd už iba odkazuje na správne písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu je potrebné dodať nasledovné: Žalovaný v 2. rade v odvolaní opakovane namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určovacej žalobe. Bol toho názoru, že neprijateľnosť podmienok v zmluve nespôsobuje jej neplatnosť ako celku, ale len neplatnosť jej jednotlivých častí. Poukazoval tiež na to, že aj absolútna neplatnosť zmluvy sa týka len jej niektorých častí, preto nemôže byť neplatná celá zmluva o úvere a nezanikla ani zmluva o záložnom práve. Súdu vytýka, že sa nevysporiadal so spornou otázkou, akú výšku plnenia má poskytnúť žalobkyňa žalovanému 2), keď konštatoval neplatnosť zmlúv, ktoré boli predmetom sporu. Podľa odvolateľa sú obidve zmluvy platné, obsahujúce všetky podstatné náležitosti, preto má žalovaný 2) nárok na všetky plnenia z nich vyplývajúce. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa žalobou domáha, ako to už uviedol súd prvého stupňa z dôvodu, že jej postavenie sa stane istejším v prípade, ak súd žalobe vyhovie. Žalobkyňa nemá inú možnosť súdnej ochrany, len podaním takejto žaloby. Žalobu na plnenie (ktorá má prednosť pred žalobou na určenie) by mohol podať len žalovaný a v danom prípade by ju zrejme ani nepodal, keďže by svoju pohľadávku uspokojil výkonom záložného práva k nehnuteľnostiam (o čo sa pokúsil v dobrovoľnej dražbe, ktorej vykonanie bolo uznesením súdu na návrh žalobkyne znemožnené), na základe zmluvy o záložnom práve k nehnuteľnostiam uzavretej na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o úvere. Súdna prax už ustálila, že spotrebitelia, ako slabšia strana v spore z úverových zmlúv a s nimi súvisiacich zmlúv o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam majú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv (uznesenie NS SR 1M Cdo/1/2009). Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná vec sa týka sporu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ZoSU) vzhľadom na čas vzniku zmluvy (27.2.2009). Sám žalovaný v zmluve a v podaniach používa inštitúty typické pre spotrebiteľské úvery napr. RPMN (§ 4 ods. 2 písm. j/). Nie je sporné, že ide o úverový právny vzťah a teda absolútny obchod a že na vec z tohto dôvodu dopadajú aj ustanovenia Obchodného zákonníka, keď v záhlaví zmluvy súd tieto skutočnosti priamo uvedené. Rovnako nie je sporné, že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Tou sa rozumie každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pôvodný veriteľ poskytoval úvery a pôžičky z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom a žalobkyňa nesledovala použiť úverové prostriedky na obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť. Z obsahu spisu možno urobiť záver, že ide o typovú zmluvu. Spor je v otázke, či predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere je zložená z individuálne vyjednaných zmluvných podmienok a či je v súlade so zákonom. V tejto otázke sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že neboli zistené prekážky na vykonanie súdnej kontroly zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žalovaní neuniesli dôkazné bremeno, že by zmluvné podmienky s výnimkou predmetu a ceny boli individuálne vyjednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Za typovú zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých prípadoch (štandardná, formulárová) treba považovať nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení (interná štandardizácia resp. vytvorenie vzorov; K.Csach, Štandardné zmluvy, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., Plzeň 2009, str. 30). Záver, že ide o o formulárovú zmluvu umocňuje aj jej číselné označenie č. .../..., keďže je problematické individuálné vyjednávanie zmluvných podmienok u zmlúv, ktoré sa dojednávajú vo veľkom počte. Správne preto súd prvého stupňa podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o vadnosti právneho úkonu, ako aj podľa Obchodného zákonníka, Zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa ustanovení o súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok a návrhu žalobkyne vyhovel jednak z dôvodu, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré v odôvodnení rozsudku špecifikoval a jednak z dôvodu, že obidve zmluvy sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi a dôvody absolútnej neplatnosti oboch zmlúv podrobne v rozsudku uviedol a odvolací súd na dôvody tohto rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje, keďže si ich v plnom rozsahu osvojil. Žalovaný v 2. rade v odvolaní namieta vyslovenú neplatnosť zmluvy a poukazuje predovšetkým na to, že zmluva ako celok nie je neplatná. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. V záujme zachovania právnej istoty účastníkov zmluvy odvolací súd je vo všeobecnosti zástancom teórie zachovania platnosti zmlúv a neplatnosť zmluvy by mala byť len akási posledná možnosť riešenia vadnosti právneho úkonu. V konečnom dôsledku prevažne nie je ani v záujme samotného spotrebiteľa vysloviť neplatnosť zmluvy ako celku pretože by stratil možnosť splátok vzhľadom na povinnosť vrátiť vzájomné plnenie (čo neplatí v prejednávanom prípade, keďže tu nastala zročnosť celého plnenia). Predmetná zmluva však vykazuje závažné vady aj čo do podstatných náležitostí. Je mimoriadne nebezpečná pre spotrebiteľov a za žiadnych okolnosti v spoločnosti udržateľná. Predmetná zmluva umožňuje zbavovať spotrebiteľov ich majetku s využitím inštitútu zakázaných neprijateľných zmluvných podmienok. Plošné používanie takejto zmluvy ako štandardnej typovej, evidentne zakladá nekalú obchodnú praktiku, ktorá je zakázaná (§7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.Z.). V prejednávanej veci je potrebné konštatovať neplatnosť zmluvy o úvere zo dňa 27.2.2009 uzavretej medzi účastníkmi ako celku. Je potrebné posúdiť, či z objektívneho hľadiska je úverová zmluva z dôvodu neplatnosti jednotlivých klauzúl (častí) tak, ako to podrobne špecifikoval súd prvého stupňa ako celok ešte udržateľná. Zmluva o úvere obsahuje XXI článkov. Podľa práve posudzovanej zmluvy o úvere existuje vážne nebezpečenstvo extrémneho nárastu dlhu a postihu nehnuteľného majetku spotrebiteľa bez súdnej kontroly, najmä možnosťou uplatnenia zmluvných pokút uvedených v čl. X(pri neoznámení zmeny adresy dlžníka, telefónneho čísla, predčasnom splatení úveru), úrokom z omeškania so splácaním uvedených v čl. XI (s v možnosťou uplatniť si úrok z omeškania 0,25% denne, t.j. 91,25% ročne), rôznych poplatkov uvedených v čl. XII, aplikovaním sadzobníka poplatkov uvedených v čl. XIII zmluvy (postúpenie pohľadávky na vymáhanie - 10 % z istiny minimálne 1.659,70 eura), možnosťou veriteľa vyhlásiť úver za splatný a iné. Je pravdou, že zmluvu o úvere uzatváral žalovaný 1) a žalovaný 2) nadobudol pohľadávku voči žalobkyni z úverovej zmluvy na základe zmluvy o postúpení pohľadávky. Z konania žalovaného 2) však vyplýva, že so zmluvou ako celkom sa stotožnil, evidentne vstúpil do všetkých práv svojho právneho predchodcu, ktoré si aj uplatnil. Žalovaný 2) preto podľa názoru odvolacieho súdu mal vôľu vstúpiť do všetkých práv zo zmluvy o úvere tak, ako bola dňa 27.2.2009 uzavretá a žalovaný 1) nemal vôľu uzavrieť zmluvu o úvere bez neplatných klauzúl (častí). Napokon aj v odvolaní žalovaný 2) zastáva názor a uzatvára, že zmluva je platná a preto má žalovaný 2) právo zaplatenie nie len istiny, ale aj všetkých uplatnených sankcií. Z uvedeného dôvodu je preto možné a potrebné posudzovať zmluvu ako celok. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil konkrétne zmluvné dojednania ako absolútne neplatné pre rozpor so zákonom a s dobrými mravmi. Odvolací súd je toho názoru, že hlavne dojednaný spôsob vrátenia poskytnutého úveru v čl. 20 je v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch, resp. ho obchádza. Cieľom zákona č.258/2001 Z.z., § 4 ods. 2 písm. i) bolo vrátenie poskytnutých peňazí v pravidelných rovnomerne rozložených splátkach tak, aby sa časť splátky započítala na istinu, časť na úroky a časť na poplatky. Spotrebiteľ si požičiava peňažné prostriedky preto, lebo nemôže za službu alebo tovar, ktoré potrebuje, zaplatiť z vlastných prostriedkov (naraz vyššiu suma peňazí). Následne, po získaní úveru, môže zo svojho príjmu vrátiť požičané peniaze len takým spôsobom, že dlh spláca časťou svojho príjmu, ktorá mu ostáva po zaplatení nevyhnutných životných nákladov. U spotrebiteľa, ktorý je odkázaný na úver 3.300 eur väčšinou nie je predpoklad, aby popri splácaní úveru (a platení životných nákladov) ušetril toľko, aby bol schopný naraz zaplatiť 3.300 eur, v tomto prípade 13. splátku úveru. Takúto situáciu využívajú nebankové subjekty a neprimerane sankcionujú neschopnosť spotrebiteľa vrátiť požičané peniaze. Uvedený, veriteľom určený spôsob vrátenia dlžnej sumy, možno považovať aj za nekalú obchodnú praktiku. Ustanovenie § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z.z zákona o ochrane spotrebiteľa stanovuje, že predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Ustanovenie § 7 ods.2 cit. zák. definuje, že obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. V danom prípade žalovaný pri formulovaní úverovej zmluvy nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď splatnosť úveru rozložil tak, že žalobkyňa mala zaplatiť 12 splátok po 99 eur a 13. splátku vo výške 3.300 eur. Priemerný spotrebiteľ nie je schopný (už z hore uvedených dôvodov) takúto dohodu splniť a veriteľ ho neustále sankcionuje, jeho dlh napriek tomu, že ho čiastočne splnil neustále narastá až tak, že môže prísť aj o nehnuteľnosť, o svoje obydlie, čo je neprípustné. Spôsob vrátenia úveru je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere (podľa § 497 ObZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky) a ak táto časť je v rozpore s dobrými mravmi, resp. je v rozpore so zákonom, potom je celý právny úkon absolútne neplatný (§ 39 OZ). Aj napriek teórii v prospech zachovania platnosti zmlúv iný záver nebol dobre možný ako ten, ku ktorému dospel súd prvého stupňa. Za stavu, že sa vady predmetnej úverovej zmluvy dotýkajú jej esencialnych náležitostí, odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu o neplatnosti zmluvy ako celku. Odvolací súd berúc zreteľ podľa § 41 Občianskeho zákonníka na povahu právneho úkonu, obsah právneho úkonu, ktorý zakladá hrubú nerovnováhu práv a povinnosti v neprospech slabšieho spotrebiteľa, ďalej vzhľadom na okolnosti, za ktorých bola zmluva uzavretá a evidentnú nadvládu nad dlžníkom (slabšia pozícia čo do vyjednávacej pozície a čo do informovanosti, naviac v tiesni) a konečne, berúc zreteľ na povahu právneho úkonu, sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu o neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy. Súd prvého stupňa správne posúdil ako absolútne neplatnú aj zmluvu o záložnom práve uzavretú medzi žalobkyňou (a aj jej t.č. nebohým manželom) a žalovaným 1) pre rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný 1) poskytol žalobkyni úver vo výške 3.300 eur a prípadnú pohľadávku z úverovej zmluvy si zabezpečil zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam. Spôsob zabezpečenia pohľadávky žalovaného je nevyvážený, spôsobujúci značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. K uzavretiu zmluvy o zriadení záložného práva došlo rovnako za použitia nekalej obchodnej praktiky ako zmluvy o úvere, keď pri uzatváraní zmluvy o zriadení záložného práva žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Nemohol uzavrieť tak nevyváženú zmluvu, na základe ktorej by žalobkyňa prišla o nehnuteľnosti podstatne vyššej hodnoty ako bol poskytnutý úver. Z absolútne neplatných právnych úkonov žalovaný nemohol nadobudnúť právo na zaplatenie úrokov, poplatkov, zmluvných pokút, nenadobudne vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe absolútne neplatnej zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam. Ostatnými námietkami žalovaného v 2. rade sa odvolací súd z dôvodu hospodárnosti konania nezaoberal, pretože súd prvého stupňa sa s nimi vyporiadal a neboli spôsobilé privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci pre žalovaného v 2. rade. Súd prvého stupňa vzájomný nárok žalovaného v 2. rade o zaplatenie sumy 2.789 eur zamietol ako premlčaný, pretože objektívna premlčacia lehota začala plynúť dňom uzavretia zmluvy, t.j. 27.02.2009, keďže podľa čl. II. zmluvy žalobkyňa a jej manžel pri podpise tejto zmluvy prevzali úver v hotovosti. Vzhľadom k uvedenému, keď žalovaný v 2. rade podal žalobu o zaplatenie sumy 2.789 eur až vzájomným návrhom z 09.10.2013, uplynula premlčacia doba po 3 rokoch od uzavretia zmluvy, a teda právo žalovaného v 2. rade na zaplatenie sumy 2.789 eur je premlčané uplynutím tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Pre počiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci moment, kedy sa oprávnený subjekt skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre oprávnený subjekt sa preto vyžaduje skutočná (preukázaná) vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia a o osobe povinného. O bezdôvodnom obohatení sa potom oprávnený dozvie vtedy, ako zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovaného v 2. rade, že by sa tak malo stať až vyslovením výroku súdom o neplatnosti úverovej zmluvy, prípadne, že by počas tohto konania premlčacia doba neplynula, keďže pre záver o vzniku tohto nároku postačuje vedomosť o skutkových okolnostiach, na ktorých je táto neplatnosť založená. Súdna prax tu vychádza z toho, že o vzniku bezdôvodného obohatenia sa oprávnený subjekt dozvie vtedy, keď má k dispozícii tie skutkové zistenia, tie fakty, ktoré mu umožňujú podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia t. j., keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného. Správnosť takéhoto výkladu potvrdzuje samotný postup žalovaného, ktorý v priebehu tohto sporu dňa 9.10.2013 podal vzájomný návrh o vydanie bezdôvodného obohatenia, o ktorom súd prvého stupňa v konaní i rozhodol (porovnaj rozsudok NS ČR zo dňa 31.8.2000, sp. zn. 25 Cdo 2581/98, rozsudok NS ČR zo dňa 27.9.2000 sp. zn. 20 Cdo 927/98, NS ČR zo 14.08.2007 sp. zn 30 Cdo 2758/2006). Odvolací súd v danom prípade na rozdiel od súdu prvého stupňa za začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby považuje samotné podanie žaloby žalobkyňou (13.1.2011), kedy jej právo bolo objektívne uplatnené na súde. Následne boli žalovanému v 2. rade doručené písomností týkajúce sa sporu (návrh na nariadenie predbežného opatrenia, uznesenie o predbežnom opatrení 6.4.2011 a napokon aj samotná žaloba 8.9.2011). Potom subjektívnu premlčaciu dobu bolo potrebné žalovanému v 2. rade počítať až odvtedy, odkedy sa žalovaný o tomto spore dozvedel, kedy o ňom získal komplexné informácie, keďže tento spor bol pre účastníkov zmluvy zdrojom informácií a to aj o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalobkyne. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala žalobu o neplatnosť úverovej a záložnej zmluvy na súd dňa 13.1.2011 a v priebehu sporu dňa 1.3.2011 požiadala súd o nariadenie predbežného opatrenia, ktoré predbežné opatrenie súd prvého stupňa dňa 30.3.2011 nariadil a tieto písomnosti boli doručené žalovanému v 2. rade dňa 6.4.2011, žalovaný v 2. rade voči uzneseniu o predbežnom opatrení podal dňa 19.4.2011 odvolanie, pričom už v tomto momente disponoval všetkými relevantnými informáciami o predmete sporu, preto mohol svoje právo uplatniť na súde. O jeho odvolaní bolo rozhodnuté uznesením odvolacieho súdu č.k. 24Co/131/2011 - 70 zo dňa 15. júna 2011 a ktoré rozhodnutie bolo doručené žalovanému v 2. rade dňa 4.7.2011, potom dňa 8.9.2011 aj samotná žaloba. Naposledy v tomto momente žalovaný v 2. rade disponoval všetkými potrebnými informáciami a najneskôr vtedy mohol uplatniť právo na plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia na strane žalobkyne na súde riadne a včas. Pokiaľ tak žalovaný v 2. rade uskutočnil až dňa 9.10. 2013, stalo sa tak po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby a preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak jeho žalobu ako neskoro podanú zamietol. Argumentácia žalovaného obsiahnutá v odvolaní o spočívaní premlčacej doby počas vedenia tohto sporu je v rozpore s ustanovením § 107 Občianskeho zákonníka a preto nie je správna a je v rozpore s jeho tvrdením o synalagmatickom vzťahu. Preto bolo dôvodné prihliadnuť na námietku premlčania, keďže nejde o vydanie si vzájomných plnení (§ 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka), keďže žalovaná s nebohým manželom plnenie prijali a jeho vydania sa môže domáhať už len žalovaný v 2. rade. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo všetkých jeho napadnutých výrokoch ako vecne správny, plne si osvojujúc ťažiskovo skutkových i právnych záverov podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, potvrdil. O náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 4 OSP. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.