Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/532/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314207314 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314207314.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanej: T. U., nar. XX. G. XXXX, trvalo bytom V., Q. XXX/XX, o 3.323,27 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 23. septembra 2014 č. k. 30C/212/2014-33 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. III. Občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Šafárikovo námestie 79/7, 811 02 Bratislava -Staré Mesto, náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol a II. žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 52 ods. 1 až 4, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (ďalej len „O. z.“), § 2 písm. a/, b, § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“) a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“); vecne potom spotrebiteľským charakterom zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej účastníčkami 9. apríla 2009 a povinnosťou súdu preskúmať prípadné premlčanie nároku žalobkyne z uzavretej spotrebiteľskej zmluvy i bez vznesenej námietky premlčania, a to podľa § 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Uviedol, že v prejednávanej veci ide o premlčanie práva na zaplatenie zvyšku poskytnutého úveru s príslušenstvom, ktoré právo sa premlčí vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, keďže zákon pre uvedené právo neuvádza osobitnú (kratšiu alebo dlhšiu) premlčaciu dobu. Táto premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať (uplatniť) po prvý raz podaním žaloby na súde. Ak je splnenie dlhu stanovené na presne určenú dobu, tak pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodný okamih zročnosti dlhu, t. j. deň, keď mal dlžník splniť dlh, resp. začať s jeho plnením (doba splatnosti). Zročnosť dlhu môže byť určená dohodou, právnym predpisom alebo rozhodnutím príslušného orgánu. V danom prípade splatnosť úveru nastala 11. novembra 2009 (ku ktorému dňu prišlo k zosplatneniu úveru) a všeobecná trojročná premlčacia doba začala plynúť v deň zročnosti dlhu dňa 11. novembra 2009 a uplynula dňa 12. novembra 2012 (keďže 11. novembra 2012 bola nedeľa). V prejednávanej veci si žalobkyňa svoje právo na zaplatenie sumy 3.323,27 eur s príslušenstvom voči žalovanej uplatnila na súde dňa 28. marca 2014, teda zjavne po uplynutí premlčacej doby. Za premlčané považoval súd prvej inštancie aj uplatnené úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pre posúdenie, či ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, účinné od 1. mája 2014, je možné aplikovať aj na súdne konania začaté pred jeho účinnosťou, je rozhodujúce, či konkrétne ustanovenie má (aj) procesný charakter. Hoci samotné premlčanie má nepochybne hmotnoprávny charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia. Na jeho základe sa súdu (ktorý sa považuje za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv) ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd je povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „O. s. p.“) a vecne nepriznaním náhrady trov konania v konaní plne úspešnej žalovanej, pretože jej žiadne v súvislosti s týmto konaním nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku podala v celom jeho rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe, alternatívne navrhla jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa jej názoru súd prvej inštancie nebol oprávnený prihliadať na premlčanie ex offo, nakoľko žalovanou nebola vznesená námietka premlčania. Zo strany súdu prvej inštancie šlo o postup založený na retroaktívnej aplikácii § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, keď takéto ustanovenie bolo do uvedeného zákona doplnené až s účinnosťou od 1. mája 2014, teda až po podaní žaloby (ktorá bola súdu prvej inštancie doručená 28. marca 2014). Súd prvej inštancie svojim postupom porušil zákaz spätnej pôsobnosti právnych noriem a v konaní, ktoré bolo začaté pred 1. májom 2014 použil také ustanovenie, ktoré nebol oprávnený aplikovať. V prípade § 5b ide o modifikáciu hmotnoprávnej úpravy premlčania a jeho dôsledkom je zásah do hmotnoprávnej pozície účastníkov konania, nie do ich procesného postavenia, pričom postup súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie odporujú nielen ustanoveniam zákona č. 250/2007 Z. z. ale sú aj v rozpore s ústavnými princípmi legitímneho očakávania a predvídateľnosti postupu súdu. 3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila, odvolací návrh nepodala. 4. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrilo len občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Šafárikovo námestie 79/7, 811 02 Bratislava -Staré Mesto (prostredníctvom svojho advokáta JUDr. Bohdana Jakubisa, Dobrovičova 13, Bratislava), ktoré vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na strane žalovanej podaním z 15.10.2014, doručeným súdu prvej inštancie 16.10.2014, teda až po vyhlásení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, no ešte pred jeho napadnutím odvolaním žalobkyne. Zjavne bez nadväznosti na obsah odvolania poukázalo predovšetkým na opodstatnenosť požadovania ním náhrady trov konania v spotrebiteľských sporoch, ktoré sú v dôsledku jeho podaní (obsahujúcich upozornenie na neprijateľné podmienky, námietku premlčania, alebo iné kvalifikované právne hodnotenie v spotrebiteľskej zmluve) rozhodované v neprospech žalobkyne. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhlo ako vecne správny potvrdiť. 5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený O. s. p., keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou (predtým účastníkom), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., akt. § 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné: 6. V súvislosti s námietkou žalobkyne o nedôvodnej aplikácii § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1. mája 2014 odvolací súd upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety O. z., podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia O. z., aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvoinštančného súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1. mája 2014 a na premlčanie aplikovali § 101 O. z. a ktorý sa premietol aj do rozhodovacej činnosti súdov. Podľa názoru odvolacieho súdu teda neobstojí odvolacia námietka žalobkyne, že aplikáciou ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa i v konaniach začatých pred nadobudnutím jeho účinnosti dochádza k porušeniu zákazu retroaktivity i rovnakého postavenia účastníkov súdneho konania. Nerovnovážnosť postavenia dodávateľa a spotrebiteľa v konaní vedenom medzi takýmito osobami tu nepochybne je, táto však nie je zásahom do stavu skoršej reálnej rovnováhy, ale pokusom zákonodarcu dostáť záväzkom Slovenskej republiky, vyplývajúcim zo Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorých podstatou je obnoviť, či presnejšie nastoliť rovnováhu, ktorá tu už v čase vstupovania účastníkmi neskoršieho procesnoprávneho vzťahu do vzťahu vedúceho k vzniku sporu a ani neskôr nebol. Faktorom spôsobujúcim nerovnováhu tu okrem ekonomickej sily oboch pomeriavaných subjektov je predovšetkým nerovnosť úrovní ich právneho vedomia (v jednom prípade podnikateľského subjektu, disponujúceho spravidla dostatočným odborným a najmä právnym aparátom, spôsobilým sa postarať primárne o koncipovanie zmlúv, čo do podoby prakticky nanucovaných druhej strane vzťahu a sekundárne i o kvalifikované uplatňovanie prípadných nárokov, v druhom prípade potom spotrebiteľa s nižším stupňom právneho vedomia). Odvolaním namietanú úpravu si potom vynútilo nielen to, čo so spomínanou nízkou úrovňou právneho vedomia spotrebiteľov súvisí, teda to, že neznalosť iných právnych aspektov právneho vzťahu s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou vylučuje tiež možnosť vyjdenia z predpokladu vedomosti spotrebiteľa o tom, čo vôbec premlčanie je (takže nech aj principiálne neznalosť zákona neospravedlňuje, v tomto prípade zákonodarca urobil evidentnú výnimku), ale predovšetkým to, že pohľadávky voči spotrebiteľom na súdoch v nemalom počte prípadov neuplatňujú ich pôvodní zmluvní partneri (skutoční dodávatelia), ale subjekty nadobúdajúce takéto pohľadávky hromadne a zjavne za účelom dosiahnutia zisku, nie až tak výnimočne i za cenu vedomosti o premlčaní pohľadávky a pri jej uplatnení sa prakticky spoliehajúce buď na procesnú pasivitu spotrebiteľa, alebo na spornú interpretáciu právnej úpravy majúcej sa v konkrétnej veci použiť). Argumentácia z odvolania však i pri námietke údajnou retroaktivitou zamlčiavala ten fakt, že v tomto prípade nedochádza k posudzovaniu právneho vzťahu vzniknutého pred účinnosťou novej právnej úpravy podľa takejto úpravy čo do otázok vzniku vzťahu ako takého a práv a povinností do nadobudnutia účinnosti zmeny (kedy by sa dalo súhlasiť s odvolateľkou, žeby už o netolerovateľnú retroaktivitu šlo), ale sa tu mení len zákonom ustanovený mechanizmus pri prihliadaní na (o. i.) faktor prechodu uplatňovaného práva do polohy tzv. naturálnej obligácie (čiže práva reálne vymožiteľného do polohy práva, ktorému práve takýto atribút chýba). Úspechu postupu podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa ide pritom pomerne ľahko zabrániť včasným uplatnením práva (rozumej nevyčkávaním tým, kto má na tom záujem, až na koniec premlčacej doby alebo na čas len krátko takémuto koncu predchádzajúci), pretože v takom prípade tak súd, ako aj práva aspoň elementárne znalý žalovaný možnosť účinného uplatnenia úpravy o premlčaní mať nemôže (a najmä žalovanému tak neostane iné, než sa brániť vecne, teda námietkami proti samotnej podstate uplatneného práva). Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. V dôsledku vyššie uvedeného boli splnené podmienky, aby súd žalobu žalobkyne ako v celom rozsahu nedôvodnú zamietol. 7. K postaveniu občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV v tomto konaní, odvolací súd poznamenáva, že toto občianske združenie oznámilo svoj vstup do konania ako vedľajší účastník na strane žalovanej podľa ust. § 93 ods. 2 O. s. p. účinného do 30. júna 2016. Podľa § 93 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom do 30. júna 2016, ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 30. júna 2016, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Podľa § 81 CSP intervenient je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku konania. Nová právna úprava (CSP) oveľa systematickejšie a hlbšie rieši problematiku intervencie v sporovom konaní (doterajší inštitút vedľajšieho účastníctva). Intervencia v sporovom konaní je typickým procesným inštitútom, ktorého doterajšia právna úprava (v O. s. p.) sa však javila ako neuspokojivá a neefektívna, preto sa prikročilo k jej komplexnej zmene (v CSP). Kritérium právneho záujmu na výsledku konania je tradičným a osvedčeným kritériom intervencie v spore, preto zostalo normatívne zachované. Právny záujem intervenienta na výsledku sporu znamená právny záujem na víťazstve strany, popri ktorej sa na konaní zúčastňuje, teda žalobcu alebo žalovaného. Danosť právneho záujmu intervenienta na výsledku sporu vychádza z hmotného práva. Judikatúra zadefinovala, že právny záujem na výsledku sporu medzi stranami má ten, ktorého právne postavenie bude priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené rozsudkom vydaným v danom spore (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. augusta 2010, sp. zn. 6 Sžo 119/2010 <.). Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. vedľajším účastníkom mohla byť aj právnická osoba, ktorej premetom činnosti bola ochrana práv podľa osobitného predpisu, napr. občianske združenia na ochranu spotrebiteľa, avšak CSP tento inštitút nielenže pomenoval inak, nazval ho intervenciou, ale stanovil aj to, že intervenientom môže byť len ten, kto má právny záujem na výsledku konania. Vedľajší účastník v konaní (občianske združenie na ochranu spotrebiteľov), zúčastňujúci sa konania popri žalovanej, v predmetnej veci netvrdil ani nepreukázal právny záujem na výsledku konania, do konania vstúpil podľa ust. § 93 ods. 2 O. s. p. účinného do 30. júna 2016. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k tomu záveru, že nadobudnutím účinnosti CSP, teda dňom 1. júla 2016, zaniklo ex lege vedľajšie účastníctvo združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV na strane žalovanej, pretože toto občianske združenie nespĺňa zákonom stanovenú požiadavku na intervenienta a to právny záujem na výsledku konania. Takéto občianske združenie by mohlo už iba zastupovať žalovaného spotrebiteľa v spotrebiteľskom spore (§ 291 ods. 1 CSP) na základe udeleného splnomocnenia, ktoré však v prejednávanej veci doložené nebolo. 8. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie. 9. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala; občianskemu združeniu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko vstúpilo do konania až po vyhlásení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá z dôvodu premlčania nároku, na ktoré bol súd povinný prihliadať v spotrebiteľskej veci ex offo, preto prípadne vynaložené trovy konania vedľajšieho účastníka nebolo možné považovať za účelne vynaložené v súvislosti s bránením práva žalovanej. Ak sa občianske združenie (do 30.6.2016 vedľajší účastník na strane žalovanej) za vyššie uvedeného platného právneho stavu rozhodlo udeliť plnomocenstvo na svoje zastupovanie v súdnom konaní právnemu zástupcovi - advokátovi, nesie dôsledky s tým spojené a to v podobe vyhodnotenia neúčelného charakteru vynaložených trov právneho zastúpenia právnym zástupcom občianskeho združenia. Z dôvodu, že súd prvej inštancie ex offo prihliadal na všetky zákonné prekážky brániace priznaniu žalobkyni plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy, vedľajší účastník by svoju úlohu, spočívajúcu v pomoci žalovanej v postavení spotrebiteľa, mohol efektívne splniť aj bez vynaloženia nákladov na právne zastupovanie. S poukazom na to uplatňované trovy právneho zastúpenia občianskym združením prostredníctvom právneho zástupcu nesledujú legitímny cieľ, ktorým je nastolenie rovnováhy medzi spotrebiteľom a poskytovateľom služby, ale samoúčelné vytváranie trov. 10. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)