Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/610/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314215974 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314215974.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci navrhovateľky: A. H., rod. P., nar. XX. E. XXXX, bytom J., M. XXX/X, proti odporcovi: Q. H., nar. XX. D. XXXX, bytom J., M. XXX/X, o rozvod manželstva, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 24. februára 2015 č. k. 26C/264/2014-20 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozviedol manželstvo účastníkov konania (na návrh navrhovateľky, odôvodnený citovým ochladnutím a nezhodami medzi manželmi) a o trovách konania rozhodol tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil čl. 1 a 4 základných zásad, § 18, § 22, § 23 ods. 1 a 2 Zák. o rodine (Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne ho zdôvodnil vážnym a trvalým rozvratom manželstva účastníkov a absenciou predpokladu obnovenia ich manželského spolužitia. Súčasne konštatoval, že sa nejedná len o prechodný alebo krátkodobý nesúlad. Príčinu rozvratu manželstva vzhliadol v citovom odcudzení účastníkov a v rozdielnych názoroch na spôsob a účel manželského spolužitia, ako aj v odlišnej hodnotovej hierarchii účastníkov. Súd prvého stupňa mal za jednoznačne preukázané, že manželstvo účastníkov neplní biologickú ani ekonomickú funkciu a je len formálnym zväzkom. Odporcom uvádzané tvrdenia (pretože manželský vzťah nepovažoval za vážne narušený a trvalo rozvrátený pre ďalšie plnenie svojho účelu, pričom rodinu riadne zabezpečuje a považuje sa za poriadneho manžela) súd prvého stupňa označil za neobjektívne. Zdôraznil pevné rozhodnutie navrhovateľky rozviesť sa, pričom súdu neprislúcha nútiť účastníka konania proti svojej vôli zotrvávať v manželskom zväzku. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca navrhujúc jeho zmenu zamietnutím návrhu na rozvod manželstva. Odvolanie odôvodnil dôrazným nesúhlasom s rozvodom manželstva, vyjadreným už v konaní pred súdom prvého stupňa. Nestotožnil sa s tým, že ide o tak vážne narušenie a trvalý rozvrat vzťahov medzi manželmi, pre ktorý by manželstvo nemohlo plniť svoj účel. Navrhovateľku ako manželku má veľmi rád a chce s ňou žiť naďalej v manželstve. Popieral agresívne správanie vo vzťahu k nej. Vedú s navrhovateľkou spoločnú domácnosť a do doby prvého pojednávania žili aj manželským životom. Nedorozumenia, ku ktorým sporadicky dochádza, označil odporca ako nezávažné, ktoré sa snažia riešiť účastníci konštruktívnym spôsobom. V spoločnej domácnosti žijú aj ich dve plnoleté deti, ktoré sú z rozhodnutia navrhovateľky nešťastné. Odporca poukázal na absenciu relevantných dôvodov preukazujúcich vážne narušenie vzťahov medzi manželmi. Navrhovateľka ako ani súd prvého stupňa si neuvedomil, že žiaden z účastníkov nemá možnosť odísť z ich trojizbového bytu a preto sú odkázaní na to, aby spolu vychádzali, komunikovali a riešili vzťahy, ako to robia doteraz (so zapojením aj dospelých detí žijúcich v predmetnom byte). Žiaden z účastníkov nemá mimomanželskú známosť. Navrhovateľka naďalej varí pre celú rodinu (odporca jej prispieva), perie, žehlí. Odporca nakupuje a uhrádza náklady spojené s bývaním a iné platby. Navrhovateľka financuje poplatky spojené so správou bytu, kupuje čistiace a hygienické prostriedky, robí drobné nákupy. Vzťahy s navrhovateľkou označil za primerané ich veku a obdobné mnohým iným rodinám. Deti nesúhlasia s rozvodom účastníkov, keďže by mohol rozbiť ich vzťahy a oslabiť istoty všetkých členov rodiny vo vzťahu k bytu. Navrhovateľka navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a odvolanie odporcu odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. d/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Nesúhlasila s tvrdením odporcu, že ich manželský vzťah nie je natoľko vážne narušený a trvalo rozvrátený, aby nemohol plniť svoj účel. Vôľu rozviesť sa prejavila už v roku 2011, návrh však stiahla predpokladajúc zlepšenie vzťahov. Posledné dva roky je však zo strany odporcu neustále psychicky atakovaná, odporca jej ustavične niečo vyčíta, prikazuje a zakazuje. Účastníci komunikujú spolu len nevyhnutne, intímne spolužitie nevedú. Manželstvo definitívne ukončili na Vianoce 24. decembra 2014, keď riadne spolu nevečerali a odporca bol na navrhovateľku agresívny, v zlosti jej roztrhal tričko. Intímnu známosť navrhovateľka nemala ani nemá. Nie je preto pravdivé jeho tvrdenie o jeho citovom vzťahu k nej a vôli žiť v usporiadanom manželstve. Namietala tvrdenie odporcu o menších nedorozumeniach, ktoré riešia konštruktívnym spôsobom, odporca sám priznal, že navrhovateľka si od neho udržiava odstup a odmieta s ním komunikovať (čo vylučuje konštruktívne riešenie konfliktov). Navrhovateľka popierala aj odporcom tvrdené vedenie spoločnej domácnosti a to, že do doby prvého pojednávania spolu žili manželským životom, pripustila, že hoci s odporcom spoločná domácnosť je vedená, ich manželské vzťahy sú trvalo a hlboko rozvrátené, čo potvrdzuje skutočnosť, že navrhovateľka sa chcela rozviesť už pred 3 rokmi. Zdôraznila, že súd prvého stupňa na základe výpovede účastníkov mal preukázanú príčinu rozvratu manželstva spočívajúcu v ich citovom odcudzení a rozdielnych názoroch na spôsob a účel manželského spolužitia, ako aj odlišnú hodnotovú orientáciu. Na základe vykonaného dokazovania tak správne posúdil skutkový a právny stav. V súvislosti s vedením spoločnej domácnosti odporca k nej pristupuje ako k slúžke, keďže varí pre celú rodinu, perie, žehlí, robí nákupy pre všetkých, uhrádza poplatky spojené so správou bytu, kupuje čistiace a hygienické prostriedky do bytu. Odporca v odvolaní nekladie dôraz na to, čo by malo manželstvo reálne spĺňať, ale na to, že by malo uspokojovať jeho potreby. Poukázala na ustanovenie § 23 ods. 2 veta druhá Zák. o rodine (podľa ktorého súd pri rozhodovaní o rozvode prihliadne na záujem maloletých detí, avšak deti účastníkov sú už plnoleté, preto ich záujem v predmetnej veci nie je opodstatnený). Manželstvo účastníkov je vážne narušené a trvalo rozvrátené a nie je predpoklad obnovenia manželského spolužitia. Zdôraznila, že manželstvo neplní svoju biologickú, výchovnú ani ekonomickú funkciu, je len formálnym zväzkom, pričom ju nemožno nútiť, aby proti svojej vôli v takomto manželskom zväzku zotrvávala. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania odporcu celú vec, pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej (o rozvode manželstva) bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania, a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (išlo síce (aj) o vec samu, na druhej strane však aj o prípad nedostatku potreby opakovania či dopĺňania dokazovania za situácie, keď súd prvého stupňa vec prejednal (a tiež rozhodol) na pojednávaní a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval žiaden dôležitý verejný záujem a nešlo o konanie vo veciach porušenia rovnakého zaobchádzania) pričom dospel (odvolací súd) k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere potrebnej pre jeho rozhodnutie a vec i správne posúdil po právnej stránke. Pokiaľ šlo o vec samu, tu sa odvolací súd nemal dôvod nestotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia (čím treba rozumieť zásadnú správnosť záverov, pre ktoré bolo treba podľa súdu prvého stupňa návrhu v prejednávanej veci vyhovieť a teda manželstvo navrhovateľky a odporcu rozviesť a popri tom rozhodnúť aj o otázke náhrady trov konania). U takýchto dôvodov a aj ich podania spôsobom pomerne vyčerpávajúcim a tiež objektívne presvedčivým (tu rozumej spôsobom schopným presvedčiť zrejme každého s výnimkou niekoho presvedčeného o svojej pravde či trvajúceho na svojom bez zreteľa na objektívne zistenia) by tak odvolaciemu súdu postačovalo i len skonštatovanie ich správnosti a odkaz na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Len pre úplnosť sa tak javí potrebným doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné : Manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom (§ 1 ods. 1 Zák. o rodine); pričom účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí (odsek 2 rovnakého ustanovenia). So zreteľom na obsah zhora citovaného ustanovenia je potom zjavné, že ak už uzavretie manželstva je prejavom dobrovoľného a slobodného rozhodnutia neskorších manželov a to s vedomím utvorenia takto rodiny vyznačujúcej sa jednak atribútom trvalosti založeného spoločenstva a na druhej strane i jeho harmonického fungovania; uvedené aspekty by mali v manželstve pretrvávať po celý čas jeho existencie. I keď zaiste nemôže byť sporu o tom, že naplnenie takto vymedzeného účelu manželstva môže z času na čas alebo aj častejšie (než môže byť niektorému z manželov či dokonca i obom príjemné) činiť obtiaže (či už z dôvodov existujúcich tu len na strane jedného z manželov, nezriedka však na strane oboch) a na manželov sú tu kladené do istej miery zvýšené nároky (najmä v porovnaní s osobami žijúcimi vo voľných partnerských zväzkoch - v tejto súv. por. najmä už súdom prvého stupňa spomínané povinnosti manželov žiť spolu, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si a vytvárať zdravé rodinné prostredie podľa § 18 vety druhej Zák. o rodine); ani v prípade rodiny založenej manželstvom nemožno opomínať faktory dobrovoľnosti a slobody rozhodnutia. Týmto treba rozumieť u už existujúceho manželstva aj právo oboch členov v minulosti založeného partnerského zväzku reagovať najmä na vývin vzájomných vzťahov vyhodnocovaním toho, či dôvody vedúce k dobrovoľnému a slobodnému rozhodnutiu vytvoriť s niekým trvalé životné spoločenstvo stále existujú a ak tomu tak nie je, aké sú príčiny takéhoto stavu a či tento treba považovať za trvalý (nezvratný) alebo naopak za taký, ktorý vykazuje len znaky dočasnosti. Takto i manželia majú povinnosť permanentne svoj vzťah kultivovať a podľa možnosti každý z nich tomu druhému poskytovať čo najviac dôvodov na to, aby ho presvedčil o správnosti v minulosti prijatého rozhodnutia a aby chyby vlastné napokon každému jedincovi nielen vyvážil, ale i prevážil pozitívami, pre ktoré sú pre jeho životného partnera prakticky bezpredmetnými úvahy o neuspokojivosti spolužitia a o jeho možnom ukončení. Práve tým je definovaný rozdiel medzi prípadmi, v ktorých prehodnotením niekdajšieho dobrovoľného a slobodného rozhodnutia vstúpiť do manželského zväzku spravidla obaja manželia dospejú k záveru, že takto vytvorené životné spoločenstvo je skutočne tým, o ktoré treba stáť a naďalej ho udržiavať a (na druhej strane) tými prípadmi, v ktorých výsledkom obdobného procesu hodnotenia je záver (v tomto prípade inak už i len na strane jedného z manželov), podľa ktorého dôvody pre dobrovoľné a slobodné zotrvávanie v manželskom zväzku pominuli a niet rozumného dôvodu predpokladať, že by akýmkoľvek predstaviteľným spôsobom mohlo dôjsť buď k náprave narušených vzťahov alebo k naplneniu prakticky vyprázdneného vzťahu. Pri vyjdení z takýchto úvah však základom pre uvažovanie o možnosti obnovenia spolužitia manželov, resp. o náprave stavu rozvrátenosti ich vzťahov musí byť ochota oboch manželov hľadať riešenia spôsobilé opísanému zámeru napomôcť, s čím však samozrejme musí ísť „ruka v ruke“ presvedčenie oboch partnerov o zmysluplnosti takéhoto počínania. To je možným, len ak tu nie je nadobudnutie už i len jedným z manželov presvedčenia, že prostriedky možnej nápravy disharmónie vo vzťahu boli prakticky vyčerpané a vzťahy sú tak narušené, že on považuje za vylúčené ďalšie pokusy o obnovenie niečoho podľa neho už neživotného (formálneho). Súhlasiť potom treba so súdom prvého stupňa, že v prejednávanej veci šlo práve o takýto stav praktickej neobnoviteľnosti spolužitia navrhovateľky a odporcu. Navrhovateľka rezolútne poprela záujem podieľať sa na odporcom proklamovanom úsilí o udržanie manželstva. Ak navyše odporca (odvolateľ) oproti tomu neposkytol ani v odvolaní žiadne argumenty a riešenia spôsobilé podľa neho presvedčenie navrhovateľky o neobnoviteľnosti vzťahu zmeniť (tu rozumej, ako by si on predstavoval rekonštrukciu poškodeného vzťahu a čím by hodlal k nej prispieť), musela sa uplatniť úvaha, podľa ktorej na udržanie manželstva rovnako ako na jeho založenie treba slobodné a dobrovoľné rozhodnutie oboch partnerov. Práve z toho zároveň plynie i pravidlo podľa ktorého nikoho nemožno nútiť, aby proti svojej vôli zotrvával v manželskom zväzku pre neho už neuspokojivom, existujúcom len formálne. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania konštatoval ako príčinu rozvratu manželstva citové odcudzenie účastníkov, ako i rozdielne názory na manželské spolužitie a odlišnú hodnotovú hierarchiu manželov. Rovnaký záver vyplynul aj z porovnania obsahu odvolania odporcu a vyjadrenia navrhovateľky k nemu. Hoci jednou z funkcií manželstva je ekonomická funkcia, základom rodinnoprávneho zväzku (manželstva) je osobný a citový vzťah manželov, založený na vzájomnej dôvere a pomoci. Preto vážne citové odcudzenie manželov a výrazné názorové odlišnosti nemožno prehliadať a nadradiť im ekonomické výhody, plynúce z manželstva. Výkon domácich prác a financovanie jednotlivých platieb v súvislosti s bývaním spĺňa len odporcovu predstavu o funkčnom manželstve. Navrhovateľka však uvedený stav hodnotí odlišne (ako službu členom rodiny) a z toho potom vyplýva jej rozdielne hodnotenie vedenia spoločnej domácnosti účastníkov, ako aj plnenia ekonomickej funkcie manželstva. Navrhovateľka tvrdí, že účastníci už 10 - 12 rokov hospodária samostatne a podieľajú sa pomerne na spoločných výdavkoch, a to z dôvodu, že navrhovateľka podľa odporcu nevie hospodáriť s peniazmi. Funkčné spoločné hospodárenie manželov, v ktorom by účastníci konania spoločne rozhodovali o svojich príjmoch a o ich vynakladaní nebolo preukázané. Rozdielnosť predstáv účastníkov ako manželov sa týkala aj plnenia biologickej funkcie manželstva. Manželstvo má aj svoju intímnu rovinu, a preto súd ťažko zistí niektoré primárne príčiny rozvratu vzťahov (nezhody v sexuálnom živote a pod.). Nemožno ich zisťovať ani svedeckými výpoveďami, niekedy je nemožné ich zistiť aj výpoveďami manželov samých, avšak nie je žiaduce ich zisťovať za každú cenu, a tak zasahovať do intímnej sféry účastníkov. Pokiaľ navrhovateľka uviedla vynucovanie si intímnych stykov odporcom a odporca neveru navrhovateľky spred troch rokov, v tomto smere nenavrhli vykonanie dokazovania na preukázanie ich tvrdení a tieto tvrdenia bolo možno hodnotiť ako nepreukázané. Na to, aby manželia žili spolu ako rodina, je nevyhnutná vôľa obidvoch manželov tvoriť jeden celok a tráviť spoločne čas. Nemožno prehliadať ani porozumenie a citovú oblasť, ktorá je významnou zložkou manželského zväzku, výrazne sa podieľajúcou na napĺňaní účelu manželstva (vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo). Ani napriek pokusu účastníkov absolvovať poradensko-psychologický proces, za účelom riešenia rozvodovej situácie, k zlepšeniu a obnoveniu vzťahov medzi manželmi nedošlo. Preukázané hlboké názorové rozdiely účastníkov na podstatné okolnosti manželského spolužitia, v spojení s ich vážnymi komunikačnými problémami, znemožňovali naplnenie účelu ich manželstva (vytvorenia harmonického a trvalého životného spoločenstva). To čo vníma odporca ako menšie nedorozumenia, navrhovateľka hodnotí ako vážny problém, predovšetkým absenciu akejkoľvek komunikácie a odstup (ktoré skutočnosti odporca priznal pri poradensko-psychologickom pohovore). Rozvod manželstva vždy závažným spôsobom zasahuje aj do právnych vzťahov medzi rodičmi a deťmi a súdy prihliadajú pri rozhodovaní o rozvode aj na záujem maloletých detí a s tým súvisiacu výchovnú funkciu manželstva (§ 23 ods. 2 veta druhá ZoR). O taký prípad tu však nešlo, pretože spoločné deti účastníkov sú už plnoleté. Preto odvolacia námietka odporcu týkajúca sa straty možných benefitov dospelých detí bola bez právneho významu. Vyriešenie otázky bývania členov rodiny v dôsledku zániku manželstva rozvodom, ako aj majetkových vzťahov manželov, nie je zákonom stanoveným predpokladom rozvodu manželstva. Vo vzťahu k plnoletým deťom (odkázaným ešte na rodičov), záležitosť týkajúca sa bývania má byť riešená účastníkmi ako rodičmi spoločných detí (bez ohľadu na riešenie ich manželského vzťahu). Súd prvého stupňa vyvodil správny záver, že manželstvo, ktoré je len formálnym zväzkom neplní svoj účel (vytvárať harmonické a trvalé životné spoločenstvo) a funkcie. Za takto preukázaného stavu dôvodne ustálil, že nemožno už očakávať obnovenie manželského spolužitia (aj s prihliadnutím na jednoznačný postoj navrhovateľky a jej slobodnú vôľu), čím bol naplnený kvalifikovaný stupeň rozvratu vzťahov medzi manželmi. To boli dôvody, pre ktoré bolo v prejednávanej veci vyhovenie návrhu namieste. Súd prvého stupňa potom rozhodol správne i o trovách konania použitím zákonom ustanoveného pravidla (§ 144 veta prvá O. s. p.) a nie výnimky z neho (veta druhá rovnakého ustanovenia), keďže tu podľa odvolacieho súdu nejestvovali dôvody, pre ktoré by niektorý z účastníkov mal platiť náhradu trov konania vzniknutých tomu druhému. Zákon v tzv. rozvodovom konaní možnosť priznania náhrady viaže na okolnosti prípadu alebo pomery účastníkov, pri nazeraní na prejednávanú vec z tohto uhla pohľadu však odvolací súd rovnako ako pred ním už súd prvého stupňa nezistil žiadnu osobitosť, pre ktorú by hociktorý z rozvádzajúcich sa manželov mal byť zaťažený povinnosťou na náhradu trov konania druhého z takejto dvojice. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Pri takomto výsledku konania tak v odvolacom konaní odporca nezaznamenal žiaden úspech. V tomto prípade by formálne bolo namieste priznanie náhrady trov odvolacieho konania navrhovateľke (pre napadnutie vecne správneho rozsudku súdu prvého stupňa zjavne beznádejným odvolaním), nakoľko však navrhovateľka nenavrhla priznanie jej náhrady, tieto ani nevyčíslila a zo spisu vznik trov tejto účastníčke v odvolacom konaní tiež nevyplýval, aj odvolací súd rozhodol o trovách konania pred ním podľa zákonom ustanoveného pravidla (§ 224 ods. 1 a § 144 veta prvá O. s. p.). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.