Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/382/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314217847 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314217847.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpená spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, proti žalovanému: S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., F.. L. W. XXXX/X, o zaplatenie 3 308,25 Eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Združenie na ochranu spotrebiteľov OBRANA, so sídlom Košice, Park Angelinum 2, zastúpeného advokátom: Mgr. Peter Masarovič, Košice, Park Angelinum 2, o odvolaní vedľajšieho účastníka na strane žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 24.2.2015 č. k. 30C/326/2014-57 v časti trov konania vedľajšieho účastníka takto r o z h o d o l : Odvolací súd návrh vedľajšieho účastníka na strane žalovaného na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a . Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaného p o t v r d z u j e . Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil, žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania nepriznal a žalobkyni vrátil súdny poplatok za žalobu v sume 191,30 Eur po právoplatnosti tohto uznesenia. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 96 ods. 1 až 3 O. s. p., vecne len späťvzatím žaloby. V časti o trovách konania vedľajšieho účastníka svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 146 ods. 2 veta prvá v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., vecne potom tým, že je nepochybné, že čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky priznáva každému právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi. Pod pojem „každý" spadá aj vedľajší účastník konania. Vedľajší účastník nie je vylúčený z voľby, akým spôsobom si toto základné právo (na právnu pomoc v konaní pred súdmi) uplatní, ale musí počítať s tým, že aj vo vzťahu k nemu bude súd skúmať, či trovy konania boli účelne vynaložené a či je dôvod na priznanie náhrady trov proti neúspešnému účastníkovi. Paušálny vstup vedľajšieho účastníka do konaní, v ktorých vystupujú ako navrhovatelia týmto združením označené subjekty bez ohľadu na stav konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť úkonov vedľajšieho účastníka (a to aj s poukazom na ust. § 5b z.č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), nepovažuje súd za dôkaz o vôli združenia naplniť cieľ stanovený v čl. 2 Stanov Združenia na ochranu spotrebiteľov OBRANA. Paušálny vstup tohto združenia do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania, najmä keď sa združenie dalo zastúpiť advokátom a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej ktorej veci a jej individualizáciou na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde. Vedľajší účastník sa preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy ktoré vynaložil v tejto súvislosti nemožno považovať za trovy účelné. Žalovaný ako spotrebiteľ nepožiadal vedľajšieho účastníka o pomoc pri riešení svojho problému. Preto súd s poukazom na vyššie uvedené vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie vedľajší účastník a to len v časti trov konania týkajúcich sa jeho osoby s návrhom na zmenu uznesenia v príslušnej časti priznaním mu trov konania v ním požadovanej výške. Dôvodil predovšetkým nesprávnym právnym posúdením veci, keď dôvodom späťvzatia žaloby žalobkyňou aj v tomto prípade bolo uplatnenie námietky premlčania vedľajším účastníkom spolu s vedomosťou, že dlh žalovanej bol v čase podania žaloby premlčaný. Zastavenie konania zavinila žalobkyňa späťvzatím žaloby, pričom sa tak nestalo pre správanie žalovanej a aj preto malo byť o trovách konania rozhodnuté podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. Žalobkyňa sa od počiatku konania spoliehala na právnu negramotnosť spotrebiteľov a po pristúpení vedľajšieho účastníka a vznesení námietky premlčania jeho právnym zástupcom bola nútená bez ďalšieho vziať žalobu späť, čo znamená, že žalovaná bola v konaní úspešná vďaka úkonu vedľajšieho účastníka, za ktorý vedľajšiemu účastníkovi nebola napadnutým uznesením priznaná náhrada trov konania. Vedľajší účastník poukázal aj na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) vo veci C-279/09, z ktorého vyplýva, že aj združenie na ochranu spotrebiteľa ma v konaní právo na advokáta ako aj na náhradu trov konania. V prípade ak by sa odvolací súd nestotožnil s jeho právnou argumentáciou, navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. pred vydaním rozhodnutia prerušil konanie a požiadal SD EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke týkajúcej sa trov vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských vzťahoch (ktorú otázku však nekonkretizoval). K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa žalobkyňa ani žalovaný nevyjadrili. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkmi konania (§ 201 v spojení s ust. § 93 ods. 4 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a keďže nešlo o rozhodnutie vo veci samej, odvolanie nemuselo byť odôvodnené v zmysle § 205 ods. 2 O.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu vedľajšieho účastníka na starne žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže uznesenie prvostupňového súdu v napadnutej časti trov konania vedľajšieho účastníka je vecne správne. Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napádaným uznesením a odvolaním proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania a predloženie predbežnej otázky SD EÚ - za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ (Zmluvy o fungovaní Európskej únie) a § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12 v O.s.p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a) výkladu zmlúv a b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a) tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b)). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b) a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená. Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a požiadať o predloženie predbežnej otázky SD EÚ, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD EÚ sa obrátiť, ak vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej otázky SD EÚ tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD EÚ a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy členských štátov Európskej únie jednotný). O taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora, ustanoveniami vnútroštátneho práva SR a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia nešlo a ani ísť nemohlo. Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD EÚ totiž malo význam len to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci pri posudzovaní otázky náhrady trov konania tzv. komunitárne právo neaplikoval. Odhliadnuc od skutočnosti, že odvolateľ konkrétnu podobu prejudiciálnej otázky týkajúcej sa trov vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských vzťahoch v tejto veci nenaformuloval, odvolací súd dospel k záveru, že návrhu vedľajšieho účastníka na prerušenie konania a predloženie predbežnej otázky SD EÚ nie je dôvod vyhovieť, preto takýto návrh zamietol (prvá veta výroku tohto uznesenia). Podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené. Podľa odseku 2 vety prvej rovnakého paragrafu ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy a napokon podľa vety druhej tu citovaného odseku 2 ustanovenia, ak sa pre správanie odporcu (žalovaného) vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne (tu rozumej i vzala späť žaloba podaná dôvodne), je povinný uhradiť trovy konania odporca (i tu žalovaný). Ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok konania, pri ktorej uplatnení nemá žiaden z účastníkov konania právo na náhradu jeho trov (trov konania vzniknutých tomuto účastníkovi a ním platených), ak konanie neskončilo vydaním vecného rozhodnutia o predmete sporu (najmä rozsudku vyhovujúceho žalobe celkom či len čiastočne, resp. žalobu celkom zamietajúceho), ale došlo k jeho zastaveniu. I takáto výnimka sa však neuplatňuje automaticky, keď sama predstavuje pravidlo, z ktorého existujú ďalšie 2 výnimky umožňujúce za splnenia v zákone celkom konkrétne vymedzených podmienok uloženie povinnosti na náhradu trov konania niektorému z účastníkov konania. Uplatnenie ktorejkoľvek z takýchto výnimiek (majúcich pôvod v oboch vetách ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p.) tak najmä predpokladá vznik trov majúcich sa nahradiť aspoň na jednej strane sporu (v opačnom prípade niet dôvodu pre použitie takejto výnimky), ale tiež procesnú situáciu, pri ktorej náhradu trov konania vôbec možno uložiť či priznať (pri zastavení konania medzi existujúcimi účastníkmi pre späťvzatie žaloby ide inak práve o taký prípad). Prvá veta ust. § 146 ods. 2 O.s.p. so zavinením na zastavení konania pracuje výlučne z procesného hľadiska a zásadne toto (zavinenie) pričíta iniciátorovi konania. Tým je v tzv. základnom prvostupňovom konaní navrhovateľ (v sporovom konaní žalobca). Zavinenie na zastavení konania pre späťvzatie žaloby síce nemusí byť vždy pričítané žalobcovi, podmienkou postupu podľa § 146 ods. 2 vety druhej O.s.p. je však 1. možnosť aspoň predbežného záveru o dôvodnosti žaloby a 2. správanie osoby či viacerých osôb, voči ktorej alebo ktorým požiadavka uplatnená žalobou smeruje, donucujúce žalobcu k späťvzatiu žaloby (teda také správanie, ktoré je na jednej strane výlučným správaním žalovaného bez možnosti žalobcu ho ovplyvniť a na druhej strane je so späťvzatím inak dôvodnej žaloby aj v priamej príčinnej súvislosti). Vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu v prejednávanej veci Združenie na ochranu spotrebiteľov OBRANA má oprávnenie vystupovať v konaní ako vedľajší účastník na strane žalovaného (spotrebiteľa) a to na základe špeciálnej zákonnej úpravy v ust. § 93 ods. 2 O.s.p. Keďže má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník (rozumej tzv. hlavný, tu por. tiež ust. § 93 ods. 4 vety prvej O.s.p.), možno z toho vyvodiť len jeden záver a to, že aj vedľajší účastník má právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (tu por. čl. 47 ods. 2 Ústavy SR (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) so všetkými jeho atribútmi - teda i so samozrejmosťou práva na náhradu trov konania). O.s.p. v žiadnom zo svojich ustanovení nepodmieňuje možnosť zastúpenia advokátom absenciou (nedostatkom) odborných znalostí účastníka a teda ani nevylučuje, aby sa i účastník odborne spôsobilý hájiť svoje či niečie iné záujmy v konaní pred súdom nemohol dať zastúpiť advokátom a aby mu len z tohto dôvodu nemala byť priznaná náhrada trov v súvislosti s takýmto zastupovaním vzniknutých. Vedľajšiemu účastníkovi môže byť priznaná náhrada trov konania, vrátane náhrady trov právneho zastúpenia, samozrejme len v tom prípade, ak právo na náhradu trov konania vznikne tomu účastníkovi, na strane ktorého vedľajší účastník v konaní vystupoval a len v tom prípade, ak trovy právneho zastúpenia sa poskytujú za úkony, ktoré boli v konaní vykonané účelne. Zastavenie konania tu z procesného hľadiska zavinila (späťvzatím žaloby pred súdom prvého stupňa) žalobkyňa a principiálne by to tak bola ona, kto by mal zaplatiť procesnému súperovi náhradu trov konania. Žalovanému však v konaní preukázateľne žiadne trovy konania nevznikli a aj pre prípad opaku platilo, že procesného práva na náhradu trov prvostupňového konania sa vzdal najneskôr nepodaním odvolania proti uzneseniu súdu prvého stupňa a v prípade trov konania odvolacieho nepodaním návrhu na priznanie náhrady (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O.s.p.). Odlišná situácia tu ale bola u vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, ktorý návrh na priznanie mu náhrady trov konania (na právnej službe) podal a dokonca aj vyčíslil, v tomto prípade však podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k naplneniu kritéria účelnosti vyčíslených a požadovaných trov (§ 142 ods. 1 a contrario). Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Práve odcitované ustanovenie síce nedopadá priamo na rozhodovanie o trovách konania skončeného zastavením (o aký prípad šlo v prejednávanej veci), nakoľko upravuje rozhodovanie o trovách konania skončeného vecným rozhodnutím (rozsudkom) v prospech jednej strany sporu (k čomu môže dôjsť v tzv. sporovom konaní buď úplným vyhovením žalobe alebo naopak jej úplným zamietnutím), toto však obsahuje vyjadrenie jednej zo zásad vlastnej všetkým rozhodovacím procesom o trovách konania (teda aj rozhodovaniu podľa § 146 ods. 2 O.s.p.), ktorou je, že súd prizná len náhradu trov potrebných (rozumej nevyhnutných) na účelné bránenie práva, čiže len takých trov, ktoré možno považovať objektívne za vynaložené účelne. Medzi trovy konania s nárokovateľnou náhradou potom zásadne patria i trovy reprezentované odmenou a súvisiacimi náhradami advokátov v súvislosti s poskytovaním nimi právnych služieb ich klientom (účastníkom súdnych konaní), keď tu nepochybne treba súhlasiť i s prípadným argumentom o neodňateľnom práve na súdnu a inú právnu ochranu. Otázka využitia práva na právnu pomoc advokáta a otázka účelnosti v takejto súvislosti vynakladaných trov sú však otázkami, ktoré majú len čiastočný súvis a ktoré preto neslobodno zmiešavať (bez ďalšieho). V každom prípade namietanej účelnosti takýchto trov tak treba robenie záverov podriadiť tomu, či by inak advokátom zastupovaný účastník bol v konkrétnej situácii schopný uplatňovania ním práv (resp. obrany voči uplatňovaniu práv niekým iným) aj bez pomoci advokáta, samozrejme za podmienky schopnosti hájenia práv spôsobom zásadne rovnocenným s tým, ako sa do problému „vložil“ advokát. Pri nazeraní na tento problém aj z práve priblíženého uhla pohľadu potom len veľmi ťažko šlo prehliadnuť, že advokát vedľajšieho účastníka tu (obdobne ako v iných tunajšiemu súdu známych a ním skôr prejednaných vecí za účasti rovnakého vedľajšieho účastníka i advokáta) pred súdom prvého stupňa požadoval (nad rámec paušálnych náhrad) odmenu za 2 úkony právnej pomoci, z ktorých tým prvým bolo prevzatie a príprava zastúpenia (toto samostatne nehonorovateľné, pretože ak by advokát okrem takéhoto úkonu už pre klienta nevykonal žiaden iný, vytratil by sa zmysel zastupovania) a druhým vyhotovenie písomného podania, z ktorého obsahu je zrejmé (pominúc konkrétne údaje, opísané zo žaloby) len paušálne uplatnenie námietky premlčania bez toho, aby v ktorejkoľvek druhovo totožnej veci za účasti tej istej žalobkyne vznikla potreba na takomto podaní (opäť vyjmúc údaje zistiteľné zo žaloby) čokoľvek meniť. Vedľajší účastník vo vyjadrení z 3.2.2015, ktoré má formu vzorového podania, totiž len vo všeobecnosti vzniesol námietku premlčania a uviedol paušálne námietky voči zmluve o úvere, ktoré sa dajú použiť identicky aj v iných konaniach. Toto podanie obsahuje len údaje a argumentáciu nasvedčujúce tomu, že sa ním paušálne uplatňujú iba také argumenty spochybňujúce nárok žalobkyne, ktorých výskyt (a opodstatnenosť) sa síce v tzv. spotrebiteľských veciach v rôznej miere očakáva, no v žiadnom prípade nezaručuje. Vedľajší účastník tak vstúpil do súdneho konania, ale konkrétne kvalifikované právne úkony do rozhodnutia súdu prvého stupňa právnym zástupcom vedľajšieho účastníka urobené neboli a úkony vedľajšieho účastníka žiadnym spôsobom neprispeli k úspechu žalovanej v konaní, pretože mali len všeobecný obsah a námietky v nich obsiahnuté bol súd prvého stupňa oprávnený (i povinný) skúmať ex offo. Nad rámec argumentácie súdu prvého stupňa (v napádanom uznesení) odvolací súd práve vo vyššie uvedenom (i s použitím úpravy z ust. § 150 ods. 1 O.s.p.) videl dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý priznanie náhrady vedľajšiemu účastníkovi nebolo možným, hoc aj v tomto prípade o vzniku trov pochybnosti byť nemuseli. Bolo preto dôvodné aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, s použitím § 219 O.s.p., potvrdil. V takto skončenom odvolacom konaní tak úspech zaznamenala žalobkyňa a principiálne to preto bola ona, komu vzniklo právo na náhradu trov takéhoto konania proti vedľajšiemu účastníkovi (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.), nakoľko ten s požiadavkou na náhradu trov prvostupňového konania a na uloženie zodpovedajúcej povinnosti práve žalobkyni neuspel. Keďže ale žalobkyňa nepodala až do pristúpenia odvolacieho súdu k rozhodovaniu návrh na priznanie jej náhrady trov odvolacieho konania (hoci ten je nutnou zákonnou podmienkou uvažovania o jej priznaní a pri rozhodovaní bez pojednávania aj o vyzývaní na vyčíslenie požadovaných, avšak nevyčíslených trov - tu por. i § 151 ods. 1 a 4 O.s.p.) a tým sa procesného práva na náhradu trov odvolacieho konania vzdala, odvolací súd v tomto prípade jej žiadnu náhradu nepriznal. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.