Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/217/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508203794 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2508203794.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľov: 1/ I. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. č. XXX a 2/ R. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/X, R., obaja zastúpení splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Peter Peružek, s. r. o., so sídlom Podzámska 41/A, Hlohovec, proti odporcovi: C. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/XX, R., zastúpený JUDr. Milošom Chrenkom, advokátom, Hlavná 23, Trnava, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, rozhodujúc o trovách konania, o odvolaní navrhovateľov proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany zo dňa 9. novembra 2015, č.k. 4C/434/2008-210, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania účastníkov a trov konania štátu p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Uznesením napadnutý odvolaním súd prvého stupňa rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a štát má proti navrhovateľom právo na náhradu trov konania, pričom navrhovateľovi 1/ a navrhovateľke 2/ uložil zaplatiť každému sumu 187,68 eur na účet Okresného súdu Piešťany do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Súčasne súd rozhodol, že sa odporcovi vracia suma 12,33 eur prostredníctvom príslušného orgánu po právoplatnosti uznesenia a upravil učtáreň súdu, aby po právoplatnosti uznesenia odporcovi vrátila sumu 12,33 eur zo zloženého preddavku, ktorý odporca zložil súdu dňa 27.09.2010 a ktorý je evidovaný pod položkou č. D14a4710. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 140 ods. 1, § 141 ods. 2, § 142 ods. 2, § 148 ods. 1 a § 151 ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p.“), keď uviedol, že konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je jedným z konaní, v ktorých súd nie je viazaný návrhom na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a môže rozhodnúť inak ako navrhovateľ navrhuje. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania, predmetom ktorého je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, teba prihliadať na spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva a návrhy účastníkov ohľadne vyporiadania. Podľa ustálenej judikatúry (napríklad Cpj 8/72, 4M Cdo 10/2012) za plný úspech navrhovateľa v konaní o vyporiadanie podielového spoluvlastníka sa považuje, ak súd vyporiadal podielové spoluvlastníctvo spôsobom, ako navrhovateľ navrhoval, najmä ak sa odporca bránil alebo navrhoval, a to neúspešne iný spôsob vyporiadania. Ak súd rozhodol o vyporiadaní inak, ako bolo navrhnuté, treba uvažovať, či by nebolo vhodné použiť ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. Ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, všetci účastníci mali záujem zrušiť ich podielové spoluvlastníctvo, sporným medzi účastníkmi bol spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Súd má zistené, že účastníci pred začatím konania spoločne viackrát rokovali o spôsobe vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ale nedohodli sa. Dojednávali okolnosti vyporiadania spôsobom, že nehnuteľnosť sa rozdelí medzi navrhovateľku 1/ a odporcu, pričom navrhovateľka 1/ vyplatí náhradu navrhovateľovi 2/, prípadne, že nehnuteľnosť pripadne do výlučného vlastníctva odporcu za náhradu obom navrhovateľom. Ponuka riešenia však bola zakaždým zmarená pre subjektívne dôvody, raz na strane navrhovateľky 2/, inokedy pre správanie navrhovateľa 1/ alebo odporcu. Z obsahu spisu súd má zistené, že navrhovatelia prostredníctvom advokáta listom zo dňa 27.09.2007 vyzvali odporcu na uzavretie dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti za podmienok, že odporca nadobudne nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva a ostatným 2 spoluvlastníkov vyplatí náhradu po 1.000.000 Sk. Listom zo dňa 09.08.2007 navrhovateľ 2/ navrhol odporcovi nadobudnutie výlučného vlastníctva za náhradu ostatným spoluvlastníkov každému po 800.000 Sk. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 15.11.2007 všetci spoluvlastníci spísali záznam, že sa dohodli na približnom rozdelení podľa pripojeného náčrtu. K uzavretiu dohody však nedošlo, pričom súd má zo zhodných vyjadrení účastníkov na pojednávaní zistené, že odporca žiadal zväčšiť jemu pripadajúcu výmeru zo záhrady, s čím navrhovatelia nesúhlasili. Iné návrhy dohody o vyporiadaní spoluvlastníctva neboli súdu preukázané. Navrhovatelia v návrhu na začatie konania navrhli vyporiadanie nariadením predaja veci, čo je odlišný spôsob ako pred začatím konania navrhovali odporcovi. Odporca sa v konaní vyjadril, že má záujem o nehnuteľnosť, nakoľko v nej býva s rodinou. Navrhol spoluvlastníctvo vyporiadať reálnou deľbou nehnuteľností na 2 časti, pokiaľ by deľba nebola možná, navrhol nehnuteľnosť prikázať do jeho výlučného vlastníctva za náhradu, pričom odporca poukázal na svoju zhoršenú finančnú situáciu a tým pádom zhoršenú možnosť získať úver. Z vykonaného znaleckého dokazovania v konaní vyplynulo, že delenie nehnuteľnosti by si vyžiadalo ďalšie náklady na vybudovanie prípojok, čo sa účastníkom zdalo neprijateľné. Nakoľko odporca v priebehu konania preukázal, že je schopný navrhovateľov vyplatiť, súd pristúpil k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva prikázaním nehnuteľností do výlučného vlastníctva odporcu a jeho zaviazaním na výplatu sumy 26.666,66 eur každému z navrhovateľov. S takýmto riešením účastníci konania súhlasili, o čom svedčí i to, že po vyhlásení rozsudku sa všetci vzdali práva podať proti nemu odvolanie. V konečnom dôsledku súd podielové spoluvlastníctvo vyporiadal spôsobom iným ako pôvodne navrhli navrhovatelia. Keďže navrhovatelia sa pred začatím konania nevedeli s odporcom dohodnúť na spôsobe vyporiadania spoluvlastníctva, návrh na začatie konania bol podaný dôvodne. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že navrhovatelia boli úspešní v časti, v ktorej súd zrušil podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam. Za neúspech navrhovateľov (vo vzťahu k návrhu na začatie konania) súd považoval spôsob, akým bolo spoluvlastníctvo vyporiadané. Za odporcov úspech súd považuje, že nehnuteľnosť bola prikázaná do výlučného vlastníctva odporcu, a za jeho neúspech považuje tú skutočnosť, že s poukazom na svoju finančnú situáciu prednostne žiadal nehnuteľnosť rozdeliť na 2 časti. Za neúspech odporcu možno považovať aj skutočnosť, že rozsudkom bola navrhovateľom priznaná vyššia primeraná náhrada ako odporca pôvodne navrhovateľom ponúkal. Vzhľadom na vyššie uvedené, možno konštatovať, že výsledkom konania dosiahli všetci účastníci čiastočný úspech. Súd preto s použitím § 142 ods. 2 O.s.p. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Pokiaľ sa navrhovatelia domáhajú náhrady zaplateného súdneho poplatku, súd uvádza, že účastníci mali možnosť v konaní uzavrieť súdny zmier. V prípade skončenia konania súdnym zmierom by mali navrhovatelia nárok na vrátenie zaplateného súdneho poplatku v rozsahu 50 % (§ 11 ods. 7 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch) a mohli by si aj dohodnúť otázku náhrady trov konania. Obe strany sú v konaní zastúpené advokátom, preto súd nebol povinný poučovať ich o ich procesných právach a povinnostiach (§ 5 O.s.p.) Zo zásady, že počas konania si každý účastník platí všetky svoje trovy konania, pripúšťa zákon výnimku. Tá spočíva v tom, že v taxatívne stanovených prípadoch platí namiesto účastníkov konania trovy konania štát. Štát, ktorý v priebehu konania platil nejaké trovy, má potom na základe cit. ust. § 148 ods. 1 veta prvá O.s.p. právo na ich náhradu voči účastníkovi. Rozhodujúci je výsledok konania, preto v sporovom konaní na náhradu trov konania štátu môže byť zásadne zaviazaný iba neúspešný účastník. Povinnosti nahradiť trov konania je zbavený iba ten účastník, u ktorého sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, v takomto prípade je účastník povinný nahradiť trovy konania štátu úmerne znížené o rozsah oslobodenia, ktoré mu patrí. Štát v tomto konaní platil trovy v sume 363,03 eura (keď trovy dôkazu boli 563,03 eura, avšak 200 eur bolo preddavkovo zložených odporcom). Vychádzajúc z výsledku konania, kedy bol čiastočne úspešný a teda aj čiastočne neúspešný každý z účastníkov, štát má v tomto konaní právo na náhradu zaplatených trov voči každému z účastníkov v rovnakom pomere. Súd tak náhradu trov konania štátu rozdelil tak, že každý z účastníkov bude trovy znaleckého dokazovania znášať v rovnakom pomere, t.j. navrhovateľ 1/ sumu 187,68 eur, navrhovateľ 2 sumu 187,68 eur, odporca sumu 187,68 eur (563,03 / 3 = 187,68 eur). Za navrhovateľov, ktorí preddavok na trovy znaleckého dokazovania nezložili a dosiaľ nebol ani vymožený, znalečné zaplatil štát. Súd preto zaviazal každého z navrhovateľov k náhrade trov konania štátu po sume 187,68 eur, keďže v tomto konaní na strane navrhovateľov existuje samostatné spoločenstvo, t.j. práva a povinnosti navrhovateľa 1/ v konaní sú nezávislé od práv a povinností navrhovateľa 2/ v konaní. V tomto prípade nebolo potrebné skúmať, či majetkové pomery navrhovateľov v zmysle § 148 odsek 1 O.s.p. neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov, v dôsledku čoho by nebolo možné navrhovateľov zaviazať k náhrade trov štátu, pretože v tomto konaní vznikla každému navrhovateľovi vymáhateľná pohľadávka voči odporcovi na vyplatenie primeranej náhrady v sume 26.666,66 eur, čo preukazuje ich schopnosť uloženej úhrady trov štátu. Odporca zložil preddavok na znalecké dokazovanie 200 eur, ktoré boli použité na vyplatenie znalečného. Za účelom, aby odporca znášal náklady znaleckého dokazovania v rovnakom pomere ako navrhovatelia, súd rozhodol o vrátení sumy 12,33 eur odporcovi zo zloženého preddavku (200 eur - 12,33 eur + 187,68 eur + 187,68 eur = 563,03 eur). Záverom súd uviedol, že titulom náhrady trov štátu súd musel zaviazať dvoch účastníkov na úhradu sumy 187,68 eura a na jedného pripadala suma 187,67 eura. Nakoľko 1 cent sa podeliť nedá a dva podiely boli vyššie, pričom na strane navrhovateľov vystupovali dvaja účastníci, súd rozhodol, že o 1 cent vyšší podiel spoločne zaplatia navrhovatelia. Lehotu na plnenie súd určil v súlade s § 160 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa v časti výrokov o náhrade trov konania účastníkov a náhrade trov konania štátu podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia, ktorí navrhli uznesenie v napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázali na to, že odôvodnenie napadnutého uznesenie je nedostatočné a z toho dôvodu je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v ňom uvedených. V predmetnom uznesení podľa ich názoru je v popredí odporca, pričom súd viac krát uviedol mimosúdne vyrovnanie zo strany odporcu, pričom zo strany odporcu vždy išlo a bolo to aj jasne preukázané v konaní, že odporca nemá peniaze na to, aby ich vyplatil, lebo nemá ani na chlieb pre dcéru. Keď ho navrhovatelia napokon donútili, aby si zobral úver, ledva čakal na to, aby ho mohol celý zrušiť. Poukázali na to, že to bol práve odporca, ktorý zneužíval zlé vzťahy medzi súrodencami a tie v podstate dohnali k súdnemu riešeniu veci. Považovali za nemysliteľné, aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie okrem iného tým, že navrhovateľom vyčíta, že mohli uzatvoriť súdny zmier v predmetnom konaní, keď odporca nemal o súdny zmier záujem a aj počas konania všetky snahy o vyporiadanie maril a iné ako autoritatívne rozhodnutie neprichádzalo do úvahy. Prvostupňový súd uviedol, že navrhovatelia dôvodne podali návrh, pričom úspešní boli aj v tom, že odporca prednostne v konaní žiadal rozdeliť nehnuteľnosť na dve časti s poukazom na finančnú situáciu a boli úspešní aj v tom, že odporca navrhoval menšiu náhradu, aká bola priznaná znaleckým posudkom. Prvostupňový súd teda neúspech vyvodil z toho, že súd nepostupoval podľa ich návrhu a nepredal nehnuteľnosť, ale ju prikázal za finančnú náhradu odporcovi. Prvostupňový súd však ignoroval, že vyplatenie finančnej náhrady na začatie konania nebolo možné, odporca viac krát deklaroval jeho finančnú neschopnosť a až počas konania (presnejšie na záver) uviedol, že dokáže aj to v zníženej miere vyplatiť finančnú náhradu za prikázané spoluvlastnícke podiely. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené osoby - účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (! 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné, pretože napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 4C/434/2008 bolo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Rozsudkom č.k. 4C/434/2008-166 zo dňa 03.08.2011 súd zrušil podielové spoluvlastníctvo navrhovateľov 1/ a 2/ a odporcu k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXXX Správy katastra Hlohovec, k. ú. R., parc. reg. „C“ - parc. č. 6225 o výmere 322 m2, zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 6226 o výmere 23 m2, zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 6227 o výmere 320 m2, záhrady a dom súp. č. XXX na parc. č. 6225 a prikázal ich do výlučného vlastníctva odporcu, ktorému uložil vyplatiť z titulu vyrovnania spoluvlastníckych podielov každému z navrhovateľov sumu 26.666,66 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 17.08.2011. Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a štát má proti navrhovateľom právo na náhradu trov konania, pričom navrhovateľovi 1/ a navrhovateľke 2/ uložil zaplatiť každému sumu 187,68 eur na účet Okresného súdu Piešťany do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Súčasne súd rozhodol, že sa odporcovi vracia suma 12,33 eur prostredníctvom príslušného orgánu po právoplatnosti uznesenia a upravil učtáreň súdu, aby po právoplatnosti uznesenia odporcovi vrátila sumu 12,33 eur zo zloženého preddavku, ktorý odporca zložil súdu dňa 27.09.2010 a ktorý je evidovaný pod položkou č. D14a4710. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a uznesenia súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania účastníkov a náhrady trov konania štátu. Odvolateľ v prvom rade namietal nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku a v zmysle § 167 ods. 2 O.s.p. primerane i uznesenia, súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p. a účastníkovi konania musia dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných, samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňoval aj s ohľadom na príslušnú judikatúru európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia - musí byť teda preskúmateľné. Porovnajúc všeobecné a konkrétne odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa s vyššie citovaným ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a jeho uvedeným výkladom, dospel odvolací súd k záveru, že prvostupňový súd sa danými kritériami riadil. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol správne, pričom odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniam a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého uznesenia, pričom v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Pri rozhodovaní o náhrade trov je podľa ust. § 142 a § 143 O.s.p. smerodajný úspech v konaní. Ak súd vyhovel návrhu a zrušil spoluvlastníctvo spôsobom, ktorý bol navrhovaný, najmä ak sa žalovaní bránili alebo navrhovali, a to neúspešne, iný spôsob vyporiadania, niet v zásade prekážok, aby súd použil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a aby navrhovateľom priznal plnú náhradu trov konania. Iný je prípad, ak súd rozhodol o vyporiadaní inak, než bolo navrhnuté. Tu bude opodstatnené uvažovať, či by nebolo vhodné použiť ust. § 142 ods. 2 O.s.p. So zreteľom na rozmanitosť prípadov je potrebné každý prípad riešiť individuálne s prihliadnutím na celý priebeh konania a postup jednotlivých účastníkov, ako aj na to, do akej miery sú jednotliví účastníci dotknutí na svojich záujmoch vyneseným rozsudkom (stanovisko Cpj 8/72). V prejednávanej veci prvostupňový súd správne s prihliadnutím na to, že o vyporiadaní bolo rozhodnuté inak, než bolo navrhovateľmi navrhované, rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p., pričom sa dostatočným spôsobom vyporiadal s mierou úspechu a neúspechu každého z účastníkov a správne rozhodol o trovách tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, pričom v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia. S prihliadnutím na posúdenie výsledkov konania v zmysle vyššie uvedeného potom prvostupňový súd správne uložil každému z účastníkov nahradiť trovy konania štátu v rovnakom pomere, pričom aj v tejto časti svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil a odvolací súd nepovažuje potrebné dôvody prvostupňového súdu doplniť. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutých častiach podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože tento na ich priznanie návrh nepodal (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.