Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/762/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511212240 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2511212240.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: Mgr. Y. K., nar. XX. U. XXXX, bytom F., B. XXX/XX, zastúpenej advokátkou: Mgr. Alica Mendlová, Bratislava, Riečna 2, proti žalovanému: P. U., nar. XX. R. XXXX, bytom V., Y. N. XXXX/XX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Magdaléna Kuciaňová, Piešťany, Nitrianska 5, o vydanie veci a 3.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany z 3. júla 2015 č. k. 9C/220/2011-169 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil povinnosť žalobkyni zaplatiť žalovanému iné trovy konania vo výške 16,50 eur a trovy právneho zastúpenia za prvostupňové i odvolacie konanie vo výške 1.475,69 eur. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 8, § 224 ods. 1 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016), § 13 ods. 3, § 14 ods. 1, ods. 5 písm. b/, §15, § 16 ods. 3, 4, § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vecne zdôvodnil plným úspechom žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom, v dôsledku čoho mu patrí náhrada trov konania v plnom rozsahu. Úkony právnej pomoci boli vynaložené účelne a vyčíslené v súlade s vyššie označenou vyhláškou (7 úkonov právnej služby - 161,56 eur za úkon, konkrétne vyjadrenie k žalobe, účasť na pojednávaní 14. januára 2013, 8. apríla 2013, 19. júna 2013, podanie odvolania, vyjadrenie k odvolaniu, spolu 1.130,92 eur), 1 úkon právnej služby účasť na pojednávaní 18. februára 2014 vo výške 161,56 eur, 1 úkon právnej služby účasť na pojednávaní pred súdom prvej inštancie 10. júla 2013 bez prejednania veci, t. j. 1/4 základnej sadzby tarifnej hodnoty veci 40,39 eur, paušálna náhrada hotových výdavkov 2x 7,63 eur; 4x 7,81 eur; 2x 7,81 eur, 1x 8,04 eur, spolu 70,16 eur, náhrada za stratu času v súvislosti s pojednávaním, za cestu z Piešťan do Trnavy a späť v rozsahu 4 pol hodiny x 13,40 eur, spolu 53,60 eur, cestovné z Piešťany do Trnavy a späť motorovým vozidlom vo vzdialenosti 35 km, spotreba 6,2 l/100 km, základná náhrada 0,183 eur/km, cena pohonných hmôt 1,44 eur/l, t. j. 19,06 eur. Žalovanému preto priznal i náhradu trov právneho zastúpenia, s platobným miestom zástupkyne žalovaného. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie žalobkyňa navrhujúc jeho zmenu nepriznaním náhrady trov konania, ako i právneho zastúpenia, v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní. Odvolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci. Poukázala na ustanovenie § 150 ods. 1, 2 O. s. p., umožňujúceho nepriznať náhradu trov konania. Vyčíslené trovy konania sú neprimerané voči uplatňovanej pohľadávky, pretože tvoria 50% z tejto pohľadávky. Ide teda o zrejmý nepomer k pohľadávke a vysoké súdne trovy nespravodlivo zaťažujú žalobkyňu. Dôvody hodné osobitného zreteľa vyplývajú z okolností prípadu, a to zo správania sa žalovaného v konaní, ako i v súvislosti s predmetom sporu. Zásada hospodárnosti konania spočíva v požiadavke, aby súdna ochrana bola materiálne optimálne prístupná, teda aby konanie nebolo spojené s neprimeranými nákladmi súdu i účastníkov. Právna ochrana má byť rýchla, spravodlivá a účinná. Zásada hospodárnosti tvorí významný aspekt aj pri rozhodovaní o trovách konania. Žalobkyňa bola rozhodnutiami súdov dohnaná do patovej situácie a neistého právneho postavenia, keďže nemá možnosť domôcť sa svojho práva a využívať dispozíciu svojim majetok, osobným motorovým vozidlom. Je tak porušované ústavné právo žalobkyne vlastniť majetok a disponovať s nim. Súdy vyslovili názor, že žalobkyni nikto nebráni v užívaní motorového vozidla napriek tomu, že predmetné vozidlo je aj podľa vyjadrenia žalovaného umiestnené na jeho pozemku a nepriamo je tak žalobkyňa nútená spáchať trestný čin, resp. priestupok proti občianskemu spolunažívaniu vstupom na cudzí pozemok. Žalobkyňa sa preto domáhala len svojho vlastníckeho práva a motorové vozidlo stále nemá k dispozícii (u jedného z vozidiel došlo k násilnému zničeniu podpálením a druhé sa stále nachádza na pozemku žalovaného, a teda v jeho dispozícii). Žalobkyňa poukázala i na ustanovenie § 3 ods. 1 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Nemožno vylúčiť, aby so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu sa prihliadalo, hoci celkom výnimočne, aj na okolnosti tkvejúce v osobe alebo pomeroch účastníka, ktorý sa ochrany domáha proti neoprávnenému zásahu, pričom môže ísť len o také okolnosti, ktoré svojou závažnosťou tento mimoriadny ohľad vyžadujú. Obzvlášť treba starostlivo dbať o to, aby ten, kto sa ich dovoláva, sám nekonal v rozpore so zásadami dobrých mravov a nevyžadoval ohľady neúmerné okolnostiam prípadu. Súd prvej inštancie mal preto prihliadnuť na špecifické okolnosti tejto situácie a porušovanie dobrých mravov zo strany žalovaného a to už pri zadržiavaní motorových vozidiel na pozemku patriaceho do výlučného vlastníctva žalovaného, ktoré pre ignoráciu a aroganciu žalovaného žalobkyňa nemohla používať. Ustanovenie § 150 O. s. p. má slúžiť na to, aby rozhodnutie o trovách konania sa nejavilo ako tvrdosť voči účastníkovi a neodporovalo dobrým mravom. Správanie žalovaného v konaní dobrým mravom odporuje a súčasne napĺňa aj ustanovenie § 147 ods. 1 O. s. p., pretože trovy konania zavinil žalovaný. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť. Poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trnave z 18. februára 2014 č. k. 9Co/337/2013-141 (str. 10), z ktorého vyplýva konštatovanie odvolacieho súdu, že tvrdenia o tom, že žalovaný motorové vozidlá zadržiaval a odmietal ich vydať, žalobkyňa nepodložila žiadnym dôkazným prostriedkom. Nepreukázala, že v čase, keď opúšťala spoločnú domácnosť, jej žalovaný zabránil motorové vozidlá odviesť. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný nebránil žalobkyni v tom, aby si motorové vozidlá zobrala, táto však o ne záujem neprejavila a jej aktivity smerujúce k prevzatiu vozidiel sa javili byť formálnymi. Na pojednávaní pred odvolacím súdom sama uviedla, že osobne nevyvinula aktivity smerujúce k fyzickému prevzatiu vozidiel, jej záujem o vozidlá sa teda nejavil skutočným. Zo samotného faktu, že vozidlá sú umiestnené (zaparkované) v poslednom spoločnom bydlisku účastníkov, resp. pred bydliskom žalovaného, nie je bez ďalšieho možné konštatovať bezdôvodné obohatenie na jeho strane, najmä ak sa nepotvrdili tvrdenia žalobkyne o tom, že vozidlá jej zadržiava neoprávnene. Nebol preukázaný základný pojmový znak bezdôvodného obohatenia (majetkový prospech žalovaného), ako i nebolo preukázané neoprávnené zadržiavanie motorových vozidiel žalovaným. Žalobkyňa nepreukázala, že žalovaný motorové vozidlá používal a mal z nich prospech. Skutočnosť, že vozidlá boli odstavené či už na pozemku žalovaného alebo pred domom, v ktorom býva, nenapĺňa bez ďalšieho vznik bezdôvodného obohatenia. Tvrdenie o bezdôvodnom obohatení žalovaného bolo preto nepodložené a v tejto časti svoju dôkaznú povinnosť žalobkyňa nespĺnila a dôkazné bremeno neuniesla. Z uvedeného vyplýva, že od začiatku vo veci samej (ako i pred ním, vzhľadom na absolútnu nekomunikáciu so žalovaným, ktorý viac ako dva roky vyzýval žalobkyňu na prevzatie motorových vozidiel) nekonala v súlade s dobrými mravmi, o ktoré sa opiera v súdnom spore, ktorý bezdôvodne iniciovala. Práve naopak, na strane žalovaného existuje dôvod osobitného zreteľa na priznanie náhrady trov konania, pretože vynaložené trovy boli potrebné na účelné a úspešné bránenie a ubránenie práva proti šikanóznemu uplatneniu nároku zo strany žalobkyne. Žalovaný po celý čas i pred podaním žaloby na súd sa snažil o vyporiadanie vzájomných vzťahov, vrátane vyvinutia maximálnej súčinnosti, vytvorením priestoru a času na prevzatie motorových vozidiel, avšak bezúspešne. Namiesto toho obdržal od právnej zástupkyne výzvu na pristavenie motorových vozidiel, ktoré nespĺňali vinou žalobkyne požiadavky na cestnú premávku (strata platnosti STK a EK) pred policajné oddelenie v Bratislave. Práve žalobkyňa konala v rozpore s dobrými mravmi, zavinila podanie nedôvodného návrhu proti žalovanému a sama svojím prístupom vo veci samej si privodila celkový neúspech, ktorý mal za následok priznanie náhrady trov konania účastníkovi, ktorý vo veci plný úspech mal. Konanie žalobkyne s poukazom na jej správanie možno tak považovať za konanie v rozpore s § 3 O. z., zneužitím práva na prístup súdu, účelové a tendenčné domáhanie sa práva, na ktoré nemala právny nárok a cez výnimočné ustanovenie sa opäť snaží uškodiť žalovanému, nenahradením trov konania, ktoré bol nútený v konaní vynaložiť a spôsobiť mu tým preukázateľne ujmu. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 O. s. p., účinného do 30. júna 2016), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré začalo ale neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016). Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) je aj to, že účastník konania, ktorý bol v konaní úspešný, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Rozhodovaním o náhrade trov konania preto môže dôjsť k zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 31/04 zdôraznil, že je potrebné venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva, zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.). Ak sa súd chce odchýliť od základného pravidla plnej náhrady trov konania, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť (výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom stanovených podmienok a to reštriktívne, pričom medzi takéto výnimky patrí aj nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP, pôvodne podľa § 150 O. s. p,. účinného do 30. júna 2016). Výnimočne, z dôvodov hodných osobitného zreteľa, je možné účastníkovi, ktorý by mal inak právo na náhradu trov konania, túto náhradu nepriznať. Ide o prípady, keď povinnosť nahradiť trovy konania sa javí ako neprimeraná tvrdosť. Preto posúdenie musí vždy vychádzať z individuálnych okolností prípadu. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacími dôvodmi žalobkyne, poukazujúcimi na existenciu výnimočných okolností odôvodňujúcich nepriznanie náhrady trov konania žalovanému ako účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech podľa § 142 ods. 1 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP (§ 150 O. s. p. účinného do 30. júna 2016) prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, ak však súd dospeje k záveru existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Takýto výnimočný prípad môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania (strany sporu). Ustanovenie odseku 2 § 150 O. s. p. prichádzalo do úvahy len v prípade tzv. drobných sporov (podľa § 200ea O. s. p. išlo o sumu 1.000 eur), v ktorých možno trovy konania nepriznať alebo znížiť, ak sú neprimerané voči pohľadávke. Definíciu pojmu neprimeranosti zákon neuvádzal, preto bolo potrebné vychádzať pri jeho výklade z účelu zákonnej úpravy. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z. z. týkajúcej sa ust. § 150 O. s. p. zákonná úprava vychádzala z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým bolo ustanovené európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, v tom zmysle aby sa pristupovalo k zníženiu trov, ktoré sú v drobných sporoch neprimerané voči uplatňovanej pohľadávke. Cieľom súdnych konaní v takýchto veciach malo byť vymoženie pohľadávky s čo najnižšími nákladmi a nemohol prevažovať záujem na vedení konania z dôvodu, že ide o zaujímavé veci z hľadiska odmeny advokáta. Spoločnosti, ktoré takéto pohľadávky hromadne uplatňovali, mali možnosť výberu advokáta, ktorý pristúpi na uplatňovanie a vymáhanie takýchto pohľadávok za tých podmienok, že veriteľ nebude mať žiadnu ujmu a pre advokáta stále zostanú tieto veci vzhľadom na ich množstvo zaujímavé. Z uvedeného vyplýva, že účelom takejto zákonnej úpravy bolo eliminovanie trov právneho zastúpenia pri hromadne uplatňovaných pohľadávkach s cieľom nútiť veriteľa a splnomocneného zástupcu k hospodárnosti. Zo žaloby je zrejmé, že žalobkyňa sa domáhala v súdnom konaní vedenému voči žalovanému vydania dvoch motorových vozidiel (zn. Renault 21 EVČ: TN 491 AP a Laguna EVČ: SE 475 BB) spolu s technickými preukazmi, kartami o emisnej kontrole, o zaplatení poistiek, servisnými knižkami a kľúčmi, ako i peňažného plnenia vo výške 3.000 eur s 9%-ným úrokom z omeškania od 29. septembra 2009 do zaplatenia. Z vymedzeného predmetu konania je jednoznačné, že v danom prípade hodnota sporu presahuje finančný limit drobného sporu, čím bola vylúčená aplikácia § 150 ods. 2 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016), nepriznaním alebo znížením náhrady trov konania v tzv. drobných sporoch, keďže chýbal primárny pojmový znak tohto ustanovenia právnej normy a to drobný spor. V rámci úvah o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa je prihliadané aj na charakter uplatňovanej pohľadávky, okolnosti vedúce žalobkyňu k uplatneniu práva na súde, ako i na postoj strán v konaní. Pri posudzovaní uvedeného bolo potrebné vychádzať z jednoznačných záverov odvolacieho súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku z 18. februára 2014 č. k. 9Co/337/2013-141 konštatoval nepreukázanie tvrdení žalobkyne v konaní, že žalovaný zadržiava, resp. zadržiaval osobné motorové vozidlá a že ich odmietal žalobkyni vydať (spolu s technickými preukazmi, kartami o emisnej kontrole, o zaplatení poistiek, servisnými knižkami a kľúčmi). Ako nehodnoverné boli vyhodnotené tiež tvrdenia žalobkyne o jej nevedomosti, kde sa nachádzajú kľúče a doklady od vozidiel a táto skutočnosť nasvedčovala tomu, že o vozidlá nejavila záujem. Nevyvinula skutočné úsilie, aby si fyzicky motorové vozidlá odviezla a tieto fakticky ponechala svojmu osudu (nepreukázala žiadnym spôsobom, že sa aspoň pokúsila motorové vozidlá prevziať a žalovaný jej v tom zabránil). Žalovaný doručil žalobkyni niekoľko výziev na odtiahnutie vozidiel alebo realizáciu prepisu vozidiel na jeho osobu a tieto aktivity sa javili v prospech tvrdení žalovaného, ktorý mal záujem o usporiadanie vzťahov k motorovým vozidlám so žalobkyňou a v tomto smere aj vyvíjal úsilie, ktoré nemalo u žalobkyne patričnú odozvu. Žalobkyňa bola neúspešná aj vo vzťahu k uplatňovanému peňažnému plneniu, keďže podľa záveru odvolacieho súdu nepreukázala, že žalovaný motorové vozidlá používal a mal z nich prospech. Tvrdenie žalobkyne o bezdôvodnom obohatení žalovaného bolo preto nepodložené a ani v tejto časti žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Argumentácia žalobkyne v odvolaní, obsahujúca odlišné hmotnoprávne posúdenie uplatňovaných nárokov, zotrvávajúce na dôvodnosti podanej žaloby, bola bez právneho významu vzhľadom na vyššie uvedené posúdenie nárokov žalobkyne súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom. Existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorá mala spočívať v správaní sa žalovaného v konaní, ako i v súvislosti s predmetom sporu, v jeho neprospech, nebola tak preukázaná. Výnimočné okolnosti prípadu neboli preukázané ani z hľadiska primeranosti výšky náhrady trov konania, ktoré nemožno kvalifikovať ako neprimerané voči uplatňovanej pohľadávke (hodnota dvoch osobných motorových vozidiel a peňažné plnenie vo výške 3.000 eur). Nejednalo sa preto o zrejmý nepomer výšky trov k uplatňovanej pohľadávke, ktoré by nespravodlivo zaťažovali žalobkyňu ako stranu neúspešnú v konaní. Možno súhlasiť so žalovanou, že ustanovenie § 257 CSP (pôvodne § 150 O. s. p., účinného do 30. júna 2016) slúži na to, aby rozhodnutie o náhrade trov konania sa nejavilo ako tvrdosť voči strane sporu a neodporovalo dobrým mravom. Preto poukaz žalobkyne na hmotnoprávne ustanovenie § 3 ods. 1 O. z. bol nadbytočný a zákonom stanovené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (pôvodne § 150 O. s. p., účinného do 30. júna 2016) neboli naplnené, práve s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu, ako aj na okolnosti na strane žalobkyne a žalovaného (jednoznačne vyhodnotené odvolacím súdom v rozsudku z 18. februára 2014 č. k. 9Co/337/2013-141, vrátane postoja strán v konaní a okolností vedúcich k uplatneniu nároku). Bez právneho významu bol aj poukaz žalobkyne na ustanovenie § 147 ods. 1 O. s. p., ktoré sa vzťahovalo na prípady separátneho rozhodovania o trovách konania, nie na rozhodovanie o celkovej náhrade trov konania v konečnom rozhodnutí, ktorým sa konanie končí a ktoré vychádza zo zásady úspechu v sporovom konaní. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, keďže súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016), vyjadrujúce zásadu úspechu, na základe ktorej vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu úspešnému žalovanému (zastúpenému v konaní zástupkyňou). Trovy konania pozostávali z náhrady súdneho poplatku vo výške 16,50 eur a z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1.475,69 eur, ktorých výška namietaná v odvolacom konaní nebola. Vzhľadom k tomu, že žalovaný bol úspešný aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení § 255 ods. 1 CSP, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ <.. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.