Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/599/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514201166 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2514201166.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v právnej veci predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členov senátu: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporkyni: D. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/X, P., o zaplatenie 244,44 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 12C/78/2014 - 36 zo dňa 28. apríla 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu I. stupňa s a p o t v r d z u j e. Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal od odporkyne zaplatenia sumy 244,44 eur s prísl., titulom nesplatného úveru, na základe zmluvy o splátkovom úvere uzavretej medzi odporkyňou ako dlžníčkou a Slovenskou sporiteľňou a.s. (ďalej len SLSP, a.s.) ako veriteľom dňa 06.10.2005, na základe ktorej veriteľ poskytol odporkyni úver vo výške 1 327,76 eur (40 000 Sk). Dňa 06.10.2005 uzavrela odporkyňa ako dlžníčka so SLSP, a.s. ako veriteľom zmluvu o splátkovom úvere č. 0284221875, na základe ktorej pôvodný veriteľ poskytol odporkyni úver vo výške 1 327,76 eur (40 000 Sk), ktorý bol úročený pevnou úrokovou sadzbou 17,30 % ročne. Odporkyňa sa zaviazala poskytnutý úver splácať v mesačných splátkach po 34,92 eur (1 052 Sk) mesačne, vždy k 20. Dňu v mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 20.10.2005 a konečná splatnosť úveru bola dojednaná na 20.09.2010. Zároveň bol dohodnutý poplatok za správu úveru vo výške 1,66 eur (50 Sk) mesačne. Pôvodný veriteľ (SLSP, a.s.) predmetnú pohľadávku voči odporkyni následne postúpil zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1514/2012/CE zo dňa 13.12.2012 na navrhovateľa. Uvedené postúpenie oznámil pôvodný veriteľ odporkyni písomným podaním zo dňa 18.12.2012. Z prílohy č. 1 k vyššie uvedenej zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že predmetný úver bol splatný dňa 20.09.2010 a ku dňu postúpenia pohľadávky (k 13.12.2012) predstavovalo omeškania odporkyne 1 178 dní t.j. viac ako tri roky. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Z cit. zákonného ustanovenia vyplýva, že súd je povinný z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku navrhovateľa voči spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v čase rozhodovania o predmetnom nároku. Uvedené zákonné ustanovenie, ktoré v čase rozhodovania súdu už bolo platné a účinné, súdu teda prikazuje zaoberať sa akýmikoľvek zákonnými prekážkami či dôvodmi, ktorých by sa inak mohol dovolávať i spotrebiteľ, ktoré by mohli spôsobiť oslabenie nároku navrhovateľa resp. nemožnosť uplatnenia jeho nároku vrátane premlčania, ktoré nastalo i v prejednávanej veci. Na základe uvedeného sa súd, z dôvodu hospodárnosti konania, prioritne zaoberal otázkou premlčania uplatneného nároku. Premlčanie má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno navrhovateľovi priznať v súdnom konaní a ako také vymôcť, hoci právo existuje v naturálnej forme a možno ho dobrovoľne splniť (premlčanie nie je spojené so zánikom nároku). Ďalšie konanie by bolo bez právneho záujmu na výsledku konania (na meritórnom rozhodnutí), išlo by len o akademické rozhodovanie, takže činnosť súdu by tým strácala akýkoľvek zmysel. Nemožnosť priznania nároku je daná tým, že navrhovateľ mal počas plynutia premlčacej doby dostatok času, aby sa staral o vykonanie svojho práva, a aby ho uplatnil. S poukazom na vykonané dokazovanie a citované zákonné ustanovenia mal súd za preukázané, že v prípade predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. 0284221875 zo dňa 06.10.2005 uzavretej medzi SLSP, a.s., a odporkyňou sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, ktorú uzavrela predmetná spoločnosť (banka) v rámci svojej podnikateľskej činnosti a odporkyňa, v postavení spotrebiteľa, ktorá pri jej uzatváraní nevystupovala v rámci svojej obchodnej resp. podnikateľskej činnosti. S poukazom na uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou je v danom prípade zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd pritom prihliadal aj na ustálenú judikatúru v súlade s eurokonformným výkladom smernice 93--/13/ EHS a verejno-právny charakter ochrany spotrebiteľa t.j. povinnosť štátnych orgánov členského štátu Európskych spoločenstiev (pod tento pojem je potrebné zahrnúť aj súd) vykladať svoje právo v čo najvyššej možnej miere eurokonformne, čiže v súlade s právom Európskych spoločenstiev, tak aby sa dosiahol cieľ sledovaný komunitárnou normou. Vzhľadom na špeciálnu právnu úpravu vzťahu zákona o ochrane spotrebiteľa a zákona o spotrebiteľských úveroch, súd pri posudzovaní premlčania aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka ako právneho predpisu upravujúceho vzťahy fyzických osôb - nepodnikateľov, konkrétne § 100 Občianskeho zákonníka a ustanovenie o všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v § 101 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že konečná splatnosť predmetného úveru, v zmysle zmluvy bola 20.09.2010. Už v čase postúpenia pohľadávky na navrhovateľa t.j. ku dňu 13.12.2012 predstavovalo omeškanie odporkyne viac ako tri roky, ako to vyplýva aj z prílohy č. 1 k vyššie uvedenej zmluve o postúpení pohľadávok. Návrh na začatie konania bol súdu doručený dňa 21.02.2014, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby v zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak by teda aj súd v konaní dospel k záveru, že navrhovateľ má pohľadávku voči odporkyni z titulu nedoplatku na poskytnutom spotrebiteľskom úvere, nemohol by túto navrhovateľovi podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznať, pretože právo sa uplatnilo v súdnom konaní po uplynutí premlčacej doby, na ktorú skutočnosť súd v danom prípade prihliada z úradnej povinnosti. Súd sa preto touto otázkou nezaoberal a nárok navrhovateľa ako premlčaný zamietol. V konaní úspešná odporkyňa si náhradu trov konania neuplatnila, preto jej súd ich náhradu ani nepriznal, nakoľko o náhrade trov konania súd rozhoduje iba na návrh (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu, pretože zastáva názor, že súd nesprávne aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda o absolútny obchodnoprávny vzťah. Pokiaľ súd na daný prípad aplikoval ustanovenie § 5b zákona číslo 250/2007 o ochrane spotrebiteľa tak navrhovateľ udáva, že nesúhlasí s tým aby v danom prípade súd postupoval podľa tohto ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05. 2014. Poukázal na článok 1 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.05.1995, P L. ÚS 16/95 ako aj zo dňa 03.03.1996, P L. ÚS36/95, ako aj článok 125 ods. 1 písm. a) a článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Aplikáciou ustanovenia § 5b citovaného zákona v dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa článku 11 ods. 1 a článku 1 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku 12 ods. 1 a 2 Ústavy slovenskej republiky a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v článku 1 dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ak k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej v článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Právna úprava platná v Slovenskej republike do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účel zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada v § 5b citovaného zákona v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou ust. § 5b citovaného zákona na prebiehajúce súdne konaniu bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zovretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Priamym aplikovaním § 5b súd porušil zásadu stanovenú v článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných princípov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v súlade s ústavou Slovenskej republiky. Navrhovateľ si v konaní uplatnil svoj nárok žalobným návrhom 09.04.2014, pričom predmetné ustanovenie § 5b nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014 a navrhovateľ nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a právnym posúdeným veci. Preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 220 O.s.p. ho zmenil tak, že vyhovie návrhu, respektíve v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. ho zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatňoval voči odporkyni náhradu trov konania a právneho zastúpenia v prvostupňovom i odvolacom konaní pričom trovy odvolacieho konania pozostávajú z jedného právneho úkonu právnej služby vo výške 25,90 eur s DPH a režijného paušálu právnej služby vo výške 10,07 eur s DPH spolu 35,47 eur s DPH a to z úkonu: podanie odvolania. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.. Odvolací súd rozhodol vo veci pomerom hlasov 3 : 0. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody, s prihliadnutím na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či v danom prípade boli splnené podmienky pre nepriznanie žalobou uplatneného nároku navrhovateľovi z dôvodu jeho premlčania. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu navrhovateľovi. Odvolací súd sa predovšetkým sústredil na vyriešenie otázky nastolenej odvolateľom, či ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa... zavedené novelou zákona č. 102/2014 Z.z., je možné podľa navrhovateľa retroaktívne aplikovať i na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, teda pred dňom 01.05.2014, pričom dospel k rovnakému záveru ako súd prvostupňový, že áno. Zodpovedanie tejto otázky súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem. Rozdiel medzi časovou pôsobnosťou hmotnoprávnych a procesných noriem pritom nie je zásadný, pravidlom je, že právna norma reguluje spoločenské vzťahy dopredu a nie spätne. V danom prípade ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa normuje procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda aj súdu), má teda charakter procesnoprávny a to bez ohľadu na to, že je obsiahnuté v hmotnoprávnom predpise. Keďže zároveň táto norma neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, ktorá ho zaviedla, musí platiť pravidlo okamžitej aplikability tohto ustanovenia. Ak teda platí, že právna norma § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality, má súd prihliadať na premlčanie ex officio vo všetkých aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich pod hypotézu tejto právnej normy. Vzhľadom na to prvostupňový súd, ktorý vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodol po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.05.2014) správne ex offo citované ustanovenie zohľadnil a v konaní aplikoval. V zmysle § 5b zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 po novelizácii zák. č. 103/2014 Z.z. orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď inak by bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Preto sa súd I. stupňa správne vysporiadal s otázkou premlčania ako poukázal , že vykonaného dokazovania vyplýva, že konečná splatnosť predmetného úveru, v zmysle zmluvy bola 20.09.2010. Už v čase postúpenia pohľadávky na navrhovateľa t.j. ku dňu 13.12.2012 predstavovalo omeškanie odporkyne viac ako tri roky, ako to vyplýva aj z prílohy č. 1 k vyššie uvedenej zmluve o postúpení pohľadávok. Návrh na začatie konania bol súdu doručený dňa 21.02.2014, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby v zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu preto správne prvostupňový súd návrh uplatnený navrhovateľom voči odporkyni z predmetnej zmluvy, zamietol. Vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 za použitia ust. § 142 ods. 1 O.s.p., pretože úspešní odporcovia mali právo na náhradu trov konanie, no nežiadali si ju a žiadne im nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.