Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 5To/81/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2516010143 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2516010143.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Tencera a sudcov JUDr. Martina Žovinca a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v trestnej veci obžalovaného W. L., pre pokračovací prečin krádeže podľa §212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 1.8.2016, č.k. 8T/28/2016-340, na verejnom zasadnutí konanom dňa 13.10.2016, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného W. L., nar. X.XX.XXXX zamieta. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný W. L. uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho prečinu krádeže podľa §212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona, prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f/ Trestného zákona. Za to bol odsúdený podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona, za použitia § 36 písm. k), písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. h), písm. m), §38 ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 41 ods. 1 Trestného zákona k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný odvolanie. Obžalovaný odôvodňoval svoje odvolanie neprimeranou výškou trestu, ktorý mu bol uložený napadnutým rozsudkom a rovnako aj namietal porušenie práva na obhajobu. Poukazoval na to, že mu nebola priznaná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, napriek tomu, že urobil na súde vyhlásenie o vine. Tu odkazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, ktorý v obdobnom prípade túto poľahčujúcu okolnosť zohľadnil. Taktiež mal súd zohľadniť, že zaplatil spôsobenú škodu. Súd tiež neodôvodnil, prečo mu navýšil trest oproti pôvodne vydanému trestnému rozkazu, keď rozhodujúce okolnosti sa zmenili v jeho prospech, t.j. navýšil sa mu počet poľahčujúcich okolností. Na tomto odvolacom dôvode zotrval aj na verejnom zasadnutí, ktoré tunajší súd nariadil na rozhodnutie o jeho odvolaní. Obhajca obžalovaného ale upresnil, že odvolanie podávajú len voči výroku o treste. Prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku: 1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku o treste, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k týmto zisteniam a záverom. Na argumenty obžalovaného v podanom odvolaní nemožno prihliadnuť ako na dôvodné. Obžalovaný považoval výšku trestu za neprimeranú. K tomu odvolací súd uvádza, že berúc do úvahy skutočnosť, že obžalovaný sa v aktuálne prejednávanej trestnej veci dopustil spáchania viacerých trestných činov, ako i to, že len za posledných 6 rokov bol 3 krát súdne trestaný nepodmienečnými trestami odňatia slobody, je trest uložený napadnutým rozsudkom vo výmere 12 mesiacov mierny a z pohľadu odvolacieho súdu teda aj primeraný a zákonný. Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom uviedol skutkové zistenia, ktoré sa viažu k uloženému trestu, ako i úvahy, ktorými sa riadil pri ich hodnotení. Napadnutým rozsudkom bol obžalovanému uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov nepodmienečne podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona a to za viacnásobnú trestnú činnosť, konkrétne za spáchanie pokračovacieho prečinu krádeže podľa §212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona a prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f/ Trestného zákona. Trestnú sadzbu uvedenú v § 212 ods. 2 Trestného zákona prvostupňový súd neupravoval v jej spodnej ani hornej hranici, nakoľko správne zistil vyrovnaný pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v zmysle § 38 ods. 2 Trestného zákona. Za zbiehajúcu sa trestnú činnosť mu uložil úhrnný trest podľa zákonného ustanovenia vzťahujúceho sa na trestný čin najprísnejšie trestný, tak ako to má na mysli ustanovenie § 41 ods. 1 Trestného zákona (v tomto prípade § 212 ods. 2 Trestného zákona). Podľa odpisu z registra trestov obžalovaného bol tento celkovo 7 krát súdne trestaný a to v období rokov 2002 až 2013, z toho v jednom prípade bol odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody a v ostatných prípadoch na nepodmienečný trest odňatia slobody (resp. v jednom prípade bolo upustené od uloženia súhrnného trestu), pričom iba pri prvom odsúdení sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený, na ďalších šesť odsúdení je možné prihliadať. Na čo tiež správne poukázal súd prvého stupňa je, že rozsudkom Okresného súdu Trnava z 12. mája 2005, sp. zn. 7T/46/2005, bol potrestaný za drogovú trestnú činnosť, za týranie blízkej osoby a zverenej osoby a vydieranie nepodmienečným trestom odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov. Trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 0T/19/2010 vydaným 10.6.2010, bol obžalovanému za prečin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno f) Trestného zákona (spáchaný jedným skutkom) uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere osem mesiacov, rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 0T/20/2010 z 30.6.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/89/2010 z 21.9.2010, bol obžalovanému za prečin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno f), odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona (spáchaný jedným skutkom) uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere deväť mesiacov, v oboch prípadoch potom so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia. Z výpisu z evidencie priestupkov vyplynulo, že obžalovaný bol doposiaľ priestupkovo postihnutý dvakrát za priestupky proti majetku podľa § 50 odsek 1 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Ide o tie priestupkové postihnutia, ktoré sú uvedené v skutkovej vete rozsudku a tvoria zákonné znaky súdených trestných činov. Z evidenčnej karty vodiča vyplynulo, že sa v minulosti dopustil dvoch priestupkov v doprave, ešte v roku 2008. K ďalšej námietke obžalovaného týkajúcej sa posúdenia možností uplatniť u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, možno rovnako konštatovať, že súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil všetky relevantné skutočnosti, ktoré sa vzťahujú k tejto otázke. V tomto smere súd na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, ktoré je vecne správne a vyčerpávajúce v plnej miere poukazuje. Pokiaľ ide o námietku obžalovaného, že v zmysle judikátu R.č. 36/1981 II nie je možné uložiť prísnejší trest na hlavnom pojednávaní ako bol uložený v trestnom rozkaze, ak sa skutkový stav podstatne nezmenil v neprospech obvineného, treba upozorniť, že uvedený judikát sa viazal na právnu úpravu platnú do 30.6.1990. Podľa vtedy platnej a účinnej právnej úpravy (do 30.6.1990) v zmysle ustanovenia § 314g zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom „ak v dôsledku včas podaného odporu rozhoduje samosudca na hlavnom pojednávaní, nesmie obvinenému uložiť prísnejší trest, než aký uložil trestným príkazom, ledaže by sa skutkový stav na základe dokazovania podstatne zmenil“. Podľa súčasnej platnej úpravy podanie odporu obvineným proti trestnému rozkazu nemožno považovať za riadny opravný prostriedok, ktorého uplatnenie požaduje ustanovenie § 372 TP o podmienkach dovolania. Odpor proti trestnému rozkazu nevyvoláva prieskumné konanie odvolacím súdom ohľadom rozhodnutia, proti ktorému smeruje, ale je len procesným úkonom, ktorým strana v súdnom konaní odmieta skrátenú formu tohto konania (trestný rozkaz vydaný súdom) a ktorý v nadväznosti na to zakladá povinnosť súdu prerokovať vec na hlavnom pojednávaní tak, ako je to ustanovené v § 355 ods. 3 TP (R 8/2011). Súčasné ustanovenia § 355 ods. 3 Trestného poriadku znie „ak proti trestnému rozkazu podala oprávnená osoba podľa odseku 1 v lehote odpor, samosudca nariadi vo veci hlavné pojednávanie; pri prejednávaní veci na hlavnom pojednávaní nie je samosudca viazaný právnou kvalifikáciou ani druhom a výmerou trestu obsiahnutými v trestnom rozkaze. Inak sa trestný rozkaz stane právoplatným a vykonateľným podľa § 356.“ V prípade uloženého trestu obžalovanému W. L., ktorý bol v rozsudku prísnejší ako v trestnom rozkaze, nemožno hovoriť o ľubovôli sudcu. Trest zodpovedá zisteným skutočnostiam, sudca rozumne vysvetlil prečo bol uložený prísnejší trest a prečo bola tým istým skutočnostiam prikladaná v rôznych fázach trestného konania rozdielna váha. Rovnako správne rozhodol prvostupňový súd aj o spôsobe výkonu tohto trestu, keď obžalovaného zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia, nakoľko v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestných činov bol vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin. Napadnutý rozsudok je vo výroku o treste plne v súlade so zákonom, je spravodlivý a primeraný. Preto tunajší súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol podľa § 319 Trestného poriadku. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.