Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26CoP/10/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614207686 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2614207686.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti o medzičasom plnoletú: T. K., nar. X. B. XXXX, bytom K., D. XXX/XX, zast. splnomocnenkyňou: Martin Džačovský s.r.o., Senica, Hviezdoslavova 315, IČO: 47 250 143 a vo veci starostlivosti o maloletú: Q. K., nar. X. A. XXXX, bytom u matky, zast. kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, matky: Q. K., nar. XX. H. XXXX, bytom K., D. XXX/XX, zast. splnomocnenkyňou: Martin Džačovský s.r.o., Senica, Hviezdoslavova 315, IČO: 47 250 143 a otca: N. K., nar. X. U. XXXX, bytom Z., N. X, zast. advokátkou: JUDr. Ester Bujnovská, Malacky, Nádražná 23, o zvýšenie výživného, o odvolaní matky maloletej a plnoletej T. K. proti rozsudku Okresného súdu Senica z 26. novembra 2015 č. k. 3P/55/2014-110, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zvýšil vyživovaciu povinnosť otca voči T. K. zo sumy niekdajších 1.800 Sk na sumu 100 eur a na maloletú Q. zo sumy niekdajších 1.800 Sk taktiež na sumu 100 eur mesačne s účinnosťou od 1. septembra 2014. Rozhodol o nedoplatku na zročnom výživnom za obdobie od 1. septembra 2014 do 30. novembra 2015 na T. vo výške 603,75 eur a na maloletú Q. vo výške 603,75 eur, ktoré uložil otcovi splácať v 30 eurových mesačných splátkach na každé z detí splatných spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. h) O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, keďže konanie mohlo začať i bez návrhu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 62 ods. 1,2,3,4 a 5, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine (z. č. 34/2005 Z. z. o neskorších zmien a doplnení) vecne potom tým, že v zmysle § 78 Zákona o rodine prišlo k zmenám pomerov odôvodňujúcich zmenu prechádzajúceho rozhodnutia o výške výživného pre obidve deti. Od posledného rozhodnutia, ktorým bola určená výška výživného uplynula doba vyše 10 rokov, pričom za túto sa zmenili podstatne pomery na strane obidvoch detí a taktiež na strane rodičov. Obidve deti navštevujú strednú školu mimo miesta bydliska a s ich štúdiom sú spojené oveľa väčšie výdavky spočívajúce v uspokojovaní bežných potrieb (strava, oblečenie, potreby do školy) ako boli od doby poslednej úpravy výživného, kedy nastúpili do 1. ročníka základnej školy. Matka v čase ostatnej úpravy výživného dosahovala priemerný mesačný príjem 186,85 eur od doby od 1. januára 2015 do 30. júna 2015 bola nezamestnaná, počas tohto obdobia poberala dávku v nezamestnanosti vo výške 230,90 eur mesačne. Od 15. júna 2006 do 30. decembra 2014 pracovala u zamestnávateľa T. Q., pokračovateľ živnosti po X. Q., K., pričom za obdobie od novembra 2013 do septembra 2014 poberala čistú mzdu vo 320,95 eur mesačne. V súčasnosti podniká ako konateľka spoločnosti Z. H. M., zatiaľ však nevykazuje žiaden zisk ani tržby. Na strane otca sa pomery taktiež zmenili, v čase ostatnej úpravy výživného mal priemerný mesačný zárobok vo výške 1.123,28 eur, od 20. januára 2015 je zamestnaný na dobu neurčitú v spoločnosti E. R., s.r.o. R. R., keď predtým v ich spoločnosti pracoval od 23. januára 2013 do 30. novembra 2014 a poberá čistú mzdu vo výške 363,38 eur mesačne. Od poslednej úpravy mu vznikla vyživovacia povinnosť k maloletej E., naopak zanikla už k plnoletej M., t.j. počet vyživovacej povinnosti sa u neho nezmenil. Pri určení výšky vychádzal súd prvého stupňa z odôvodnených potrieb detí ako i zo zárobkových možností a majetkových pomerov rodičov. U otca vychádzal z preukázateľne dosahovaného mesačného príjmu vo výške 363,38 eur, ktorý je na úrovni minimálnej mzdy. Pri určení výšky výživného prihliadol nielen na zárobkové možnosti, ale aj na celkové majetkové pomery, pričom cestovné náhrady - diéty poberané otcom v priemere vo výške 884,31 eur mesačne predstavujú určitý finančný bonus, ktorý finančný rozpočet rodinný čiastočne vylepšuje, i keď primárne slúži na úhradu cestovných výdavkov. Považoval za primerané výživné v rozsahu 100 eur mesačne na každé dieťa s poukazom na ich odôvodnené potreby súvisiace s ich vekom, štúdiom na strednej škole ako na životnú úroveň oboch rodičov. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie matka i medzičasom plnoleté dieťa. Odvolateľky navrhli rozsudok zmeniť tak, že výživné zo strany otca bude zvýšené na sumu 180 eur mesačne na každé dieťa. Otec má príjem 408 eur mesačne ako aj stravné v priemere 900 eur mesačne, ktoré nespotrebuje, čo je zrejmé z jeho doloženého rozpisu nákladov. Nie všetky náklady počas cesty vynaložené sú nevyhnutné, resp. mal by ich platiť zamestnávateľ, napríklad telefón, aby zavolal, keď nevie nájsť miesto nakládky a vykládky. Súd prvého stupňa sa taktiež nevyporiadal s tým, že otec nedostáva mzdu v súlade so zákonom, kedy vodič kamiónu je v tretej triede a z toho vyplýva aj výška minimálnej mzdy. Pracuje, t.j. nakladá a vykladá v Nemecku, kde v zmysle tamojších zákonov povinnosť platiť mzdu minimálne 8 eur na hodinu, čo je prísne kontrolovateľné. Otec má evidentne záujem zaviesť súd nepravdivými informáciami ohľadom jeho majetkových pomerov, keď uviedol vo vyjadrení zo dňa 17. apríla 2015 skutočnosť, že terajšia manželka kúpila do výlučného vlastníctva pozemok v Rakúsku na stavbu rodinného domu. Na pojednávaní z výpovede otca bolo preukázané, že tento predal za 90.000 eur dom a z týchto peňazí kúpil pozemok, financovala sa stavba rodinného domu a ešte si zobral úver, t. j. nie terajšia manželka otca, ale hlavne otec financoval investície z výlučného majetku a snažil sa pred súdom prezentovať, aby bol menej majetný za účelom určenia nižšieho výživného na vlastné deti, o ktoré nejaví záujem. Treba uviesť, že otec sa o svoju najmladšiu dcéru, ktorú má s terajšou manželkou osobne stará, poskytuje jej nadštandardné výdavky, ktoré presahujú výživné na T. i Q., ktoré výdavky by mohol redukovať, ak by z finančných dôvodov musel. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) v spojení s ustanovením § 81 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že vzhľadom na odňatie možnosti konať účastníkom bolo nevyhnutné rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktom jednak na strane výživou oprávneného, jednak na strane povinného. Na strane oprávneného je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Oprávnené potreby pritom nezahŕňajú iba stravovanie, ale sú dané širšie jednak potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi, závisia predovšetkým od veku, zdravotného stavu, schopnosti živiť sa sám, schopnosti starať sa o seba a podobne. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré súvisia so zdravotným stavom oprávneného, ako sú napríklad liečebné náklady a podobne. Na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť na všetkých, ktorí sú povinní poskytovať výživné dieťaťu a výšku a spôsob už poskytovaných plnení, kde je potrebné zohľadniť tiež starostlivosť o dieťa a jeho domácnosť. Na strane povinného sa prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda faktické príjmy a iné možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosť, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť majetkové pomery oboch povinných rodičov. Táto kategória zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard, ktorým sa navonok prezentuje. Okrem uvedeného na strane povinného rodiča je vždy potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a odôvodnenosti iných vyživovacích povinností a zároveň na okruh, ktoré sú povinné týmto oprávneným poskytovať výživné, ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Súd je povinný prihliadať tiež na zárobkové možnosti povinných rodičov, podľa príjmov z obdobia zamestnávania, vtedy ak sa preukáže, že to bol rodič, ktorý sa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo zárobku. V takom prípade je súd povinný skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na príjmoch alebo majetku. Keďže daná vec, ktorá je vecou starostlivosti súdu o maloletých v zmysle § 81 ods. 1 O.s.p., podľa § 120 ods. 2 O.s.p. súd je v takom konaní povinný vykonať nielen dôkazy, ktoré navrhnú účastníci konania, ale ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu. Pod odňatím možnosti účastníka konať pred súdom treba rozumieť taký závadný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je podstatnou náležitosťou každého rozhodnutia súdu. Citované zákonné ustanovenie treba chápať aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie a vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Garcia Riuz v. Španielsko z 21. januára 1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Georiadis v. Grécké z 29. mája 1997). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny stav (uznesenie Ústavného súdu z 23. júna 2004 sp. zn. III.209/2004). Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť aký myšlienkový postup viedol súd k záveru, že sú splnené podmienky pre zvýšenie výživného, najmä ktoré konkrétne zmeny pomerov, ktorého z účastníkov považoval relevantné natoľko, že odôvodňujú zvýšenie výživného v ním priznanom rozsahu. Samotná konštatácia pomerov účastníkov v čase predchádzajúceho rozhodnutia a aktuálne nie je v tomto smere postačujúca, keďže súd musí v zmysle cit. ust. § 78 ods. 1 a 3 Zák. o rodine a § 163 ods. 1 O.s.p. zistiť konkrétne zmeny pomerov vedúce ho k zmene ostatného rozhodnutia, pričom pri určovaní rozsahu výživného je potrebné v zmysle § 62 ods. 5 Zák. o rodine dbať na to, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča sa nemôžu brať do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pre komplexnosť posúdenia majetkových pomerov výživou povinného rodiča sú síce predmetom dokazovania aj pasíva (rôzne formy úverov, pôžičiek, náhrady škody), avšak treba vychádzať z priority vyživovacej povinnosti a posudzovať ich z hľadiska potencionality (t. j. či sa výživou povinný rodič nevzdal bez dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, resp. či neberie na seba neprimerané majetkové riziká a pod.). Na zadlženie povinného rodiča z dôvodov, ktoré nie sú nevyhnutné, resp. súvisia so zaobstaraním predmetov nadštandardnej hodnoty, súd pri ustálení majetkových pomerov neprihliada. Pri určovaní výživného treba prihliadať nie len na mzdu, ale aj cestovné náhrady (diéty), ako aj na všetky iné príjmy akéhokoľvek druhu a iné majetky povinného rodiča, keďže Zákon o rodine neurčuje výživné počítať zo mzdy, ale z majetkových pomerov všeobecne. Je teda irelevantné, či podľa Zákonníka práce sa diéty za mzdu považujú alebo nie, pretože podľa Zákonníka práce sa výživné neurčuje. V tomto smere poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Ústavného súdu ČR a to uznesenie sp. zn. I. ÚS 996/11, kde tento vyslovil, že „názor, že cestovné náhrady nebolo v princípe možné zahrnúť do príjmových pomerov povinného rodiča, by umožňoval extrémne nerozumné a nespravodlivé dôsledky“. Uvedené nedostatky boli takého rázu, že znemožňovali odvolaciemu súdu rozhodnúť vo veci bez toho, aby odvolací súd nahradil vlastnou výlučnou aktivitou v tomto smere povinnosť súdu prvého stupňa riadne odôvodniť výsledok rozhodovacej činnosti súdu a to z dôvodu nutnosti zachovať účastníkom možnosť reálne konať pred súdom v oboch stupňoch súdov (i pre zásadnú neprípustnosť dovolaní v tzv. rodinných veciach) a naplnený tak bol dôvod zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ (čiastočne inak i podľa písm. h/) a ods. 2 O.s.p.. Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný, v potrebnom rozsahu doplniť dokazovanie (vzhľadom na povahu konania bez ohľadu na aktivitu účastníkov), výsledky celého konania podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotiť a až potom opätovne rozhodnúť o veci, tentoraz ale s vypravením nového rozhodnutia i riadnym, teda konkrétnym a podľa možnosti i dostatočne presvedčivým odôvodnením. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.