Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/904/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2709204167 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2709204167.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, J., zastúpený advokátkou: Doc. JUDr. Vlasta Kovalančíková, CSc., Mierové námestie 3, Senec, proti žalovanému: Didaktik družstvo, Pod Kalváriou 22, Skalica, IČO: 00 677 710, zastúpený spoločnosťou: Advokátska kancelária Machová s.r.o., Čulenova 2A/2621, Skalica, IČO: 36 864 544, o určenie, že úraz žalobcu je pracovným úrazom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 27.08.2015, č.k. 2C/230/2009-353, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, v ktorej súd žalobu zamietol, p o t v r d z u j e . Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o náhrade trov konania žalovaného m e n í tak, že žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . Odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia v sume 8.667,90 Eur a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd štátu náhradu trov konania nepriznal. Súd vrátil žalovanému sumu 58,96 Eur zloženú ako preddavok pod položkou D 14b 4/10. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne s použitím ustanovení § 14, § 195 ods. 1 až 6 Zákonníka práce, § 7 ods. 1 až 3 O.s.p.. Vecne argumentoval tým, že predmetom konania, po pripustení zmeny návrhu, je určenie, že úraz žalobcu, ktorý žalobca utrpel dňa 25.08.2007 v sídle žalovaného, je pracovným úrazom. Žalobca predmetnú žalobu podal na súd z dôvodu, že žalovaný, ako jeho bývalý zamestnávateľ odmietol úraz, ktorý žalobca utrpel, uznať za úraz pracovný. Prejednanie a rozhodovanie vo veci, ktorej predmetom je určenie, že určitý úraz je pracovným úrazom patrí v zmysle ust. § 7 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 14 Zákonníka práce do právomoci súdu. Vyriešenie takejto veci môže len súd v občianskom súdnom konaní. Ide o žalobu, ktorú nemožno podriadiť pod ustanovenie § 80 písm. c) O.s.p., preto naliehavý právny záujem na takomto určení žalobca nemusel pred súdom tvrdiť, ani preukazovať. Ustanovenie § 195 a nasl. Zákonníka práce upravuje zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi pracovným úrazom alebo v dôsledku choroby z povolania. Odsek 2 vyššie uvedeného zákonného ustanovenia definuje pracovný úraz ako poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. Na to aby súd mohol určiť, že úraz, ktorý zamestnanec utrpel je úrazom pracovným, musia byť splnené všetky hmotnoprávne ustanovenia zákona. Po vykonanom dokazovaní a zistenom skutkovom stave veci súd dospel k záveru, že v danom prípade chýba vonkajší faktor úrazového deja, a to krátkodobé, náhle a násilné pôsobenie vonkajších vplyvov, preto žalobu zamietol. V konaní mal súd preukázané, že žalobca bol zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 22.01.2003 ako manipulant. Žalobca utrpel na pracovisku žalovaného dňa 25.08.2007 úraz. Žalobca v návrhu ale i počas konania tvrdil, že pracovný úraz sa mu stal pádom brány, keď pocítil silnú bolesť v zátylku a spadol na zem. Bol ešte pri vedomí, keď išiel okolo neho spolupracovník L. T., ktorý ho začal spod brány vyťahovať von, pretože mu ostali pod bránou nohy. Následne upadol do bezvedomia. Iný svedok, ktorý by mohol uviesť okolnosti vzniku úrazu zistený nebol. Toto tvrdenie žalobcu o okolnostiach vzniku úraze súd nemal v konaní preukázané. Výpoveďou svedka T. mal súd preukázané, že žalobca, ležal na zemi, asi 5 m od brány a bol v bezvedomí. Snažil sa ho prebrať, žalobca stonal, nekomunikoval. Svedok uviedol, že na mieste, kde žalobca ležal neboli žiadne predmety, žalobca ležal na betóne. Zo znaleckého posudku MUDr. Milana Zbořila mal súd preukázané, že žalobca utrpel pri úraze zlomeninu klenby lebečnej vpravo, pomliaždenie mozgu, zakrvácanie pod tvrdú plenu mozgovú, pričom poranenia vznikli intenzívnym tupým úderom na pravú stranu hlavy, mohli vzniknúť pádom bezvedomého tela žalobcu na tvrdú zem. Objektívny nález svedčiaci pre úder do hlavy sa nezistil. Rovnako aj v druhom znaleckom posudku, ktorý súdu vypracovala znalecká organizácia M. bolo konštatované, že rozsah a charakter poranení poukazuje na náraz pravej bočnej plochy hlavy na rovnú tvrdú plochu bez výstupkov a to pri páde a dopade hlavy na jej pravú bočnú plochu, pričom neboli zistené žiadne iné ložiská krvácania v pokrývkach lebečných, ktoré by poukazovali na možný predchádzajúci relevantne intenzívny kontakt, náraz predmetu s hlavou žalobcu. Rozsah a charakter poranení žalobcu zodpovedajú spontánnemu pádu na zemský povrch, bez iniciovania pádu iným vonkajším vplyvom, pričom spontánny pád po kolapse či strate vedomia, bez predchádzajúceho kontaktu s bránou je najpravdepodobnejšou eventualitou mechanizmu vzniku poranení žalobcu. Spadnutie brány na žalobcu a jeho následné spadnutie na zem tak nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané. Žalobca a jeho právna zástupkyňa v priebehu konania, po vypracovaní dvoch znaleckých posudkov, pripisovali vznik nevoľnosti žalobcu a jeho následné spadnutie na zem nepriaznivým podmienkam v práci, príp. náročnosti práce, ktorú žalobca vykonával. V konaní mal súd preukázané, že žalobca vykonával prácu manipulanta, pričom túto prácu vykonával od začiatku vzniku pracovného pomeru, pričom na daný druh práce bol zdravotne spôsobilý, čo mal súd preukázané potvrdením lekára pri jeho nástupe do zamestnania. Výpoveďou svedkov mal súd preukázané, že v danom prípade nešlo o fyzicky namáhavú prácu s nasadením mimoriadneho vypätia síl. Podľa ustálenej súdnej praxe muselo by ísť o pracovný výkon, ktorý presahuje hranice obvyklej, každodennej práce vykonávanej zamestnancom, alebo ak ide o prácu, ktorú obvykle zamestnanec vykonáva, ale v danom prípade sa práca vykonávala za nepriaznivých okolností, alebo na hranici obvyklej námahy práce, pre ktorú organizmus zamestnanca nie je prispôsobený, alebo na ktorú svojimi schopnosťami nestačí. V konaní musí byť preukázaná príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia a úrazovým dejom. V danom prípade nebola v konaní preukázaná príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia a úrazovým dejom, nebol preukázaný činiteľ, ktorý u žalobcu vyvolal prípadnú náhlu nevoľnosť v dôsledku ktorej žalobca spadol na zem a utrpel úraz. Súd sa v danom konaní zameral taktiež na skúmanie podmienok v práci, ktoré by mohli mať vplyv na zdravotný stav žalobcu. Podľa správy Slovenského hydrometeorologického ústavu v Bratislave mal súd preukázané, že dňa 25.08.2007 bola priemerná denná teplota 23,0°, čo nie je vysoká teplota na dané ročné obdobie, pričom ráno, keď žalobca úraz utrpel, bola teplota oveľa nižšia. Z uvedeného dôvodu súd aj toto tvrdenie žalobcu o zlých podmienkach na výkon práce pre vysokú teplotu na pracovisku nepovažoval za relevantné. Z Protokolu Štátneho zdravotného ústavu, z Rozhodnutia OÚ v Skalici mal súd preukázané, že na pracovisku, kde žalobca bol pracovne zaradený bol rizikovým faktorom hluk, iný faktor, ktorý by mohol mať vplyv na zdravotný stav žalobcu nebol zistený. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal ich náhradu celkom v sume 8.667,90 Eur. Trovy konania predstavujú trovy právneho zastúpenia žalovaného vyčíslené právnym zástupcom žalovaného v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Žalobca vo svojom pôvodnom návrhu uplatnil právo na zaplatenie sumy v celkovej výške 34.066,71 Eur. Podľa ust. § 10 ods. 1, 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb predstavuje jeden úkon z uvedenej sumy sadzbu tarifnej odmeny 492,93 Eur. Súd tak priznal žalovanému náhradu trov právneho zastupovania za 14 úkonov právnej služby po á 492,93 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné vyjadrenia zo dňa 18.01.2010, účasť na pojednávaní dňa 27.04.2010, 01.06.2010, 06.07.2010, 20.09.2011, 26.06.2012, 25.10.2012, 29.11.2012, 04.04.2013, 14.05.2013, 23.04.2015, 06.08.2015, písomné vyjadrenie zo dňa 04.03.2015), 1 úkon á 246,45 Eur (účasť na pojednávaní dňa 27.08.2015 § 13a ods. 4 vyhl.), 5x paušálna náhrada 7,21 Eur (rok 2010), 1x paušálna náhrada 7,41 Eur (rok 2011), 3x 7,63 Eur (rok 2012), 2x 7,81 Eur (rok 2013), 4x 8,39 Eur (rok 2015). Náhrada DPH pre 1 úkon právnej služby pre rok 2010 (19%) vo výške 93,66 Eur, a pre roky 2011-2015 (20%) vo výške 98,59 Eur, spolu DPH 1.404,90 Eur. O trovách konania štátu rozhodol súd podľa § 148 ods. 1 O.s.p. vzhľadom k tomu, že neúspešný žalobca je oslobodený od platenia súdnych poplatkov (Uznesenie 2C/230/2009-270 zo dňa 19.11.2013). Súd zároveň rozhodol o vrátení zostatku zloženého preddavku, ktorý zložil žalovaný vo výške 80,- Eur pod pol. reg. D 14b 4/10. Proti rozsudku podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie v časti, v ktorej súd žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia v sume 8.667,90 Eur a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorým žiadal rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa odvolateľa súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p.). Je pravda, že žalobca tvrdil, že k úrazu na pracovisku došlo tak, že mu na hlavu spadla brána vedúca do montážnej haly, ktorá sa otvárala väčšinou mechanicky. Právna zástupkyňa však poukázala na závery psychodiagnostického vyšetrenia žalobcu z decembra 2014 o zníženej úrovni žalobcu v emocionálnej záťaži, keď fantazijné predstavy pravdepodobne prezentuje ako skutočnosť, nastali u neho organické zmeny osobnosti. Zo znaleckých posudkov poukázal na konštatovanie, že nie je možné úplne potvrdiť a ani vylúčiť možnosť, že k pádu na rovnú plochu v areáli zamestnávateľa mohlo dôjsť aj v momente či bezprostredne po momente a snahe otvoriť vstupnú bránu. Zásadným nedostatkom v celej záležitosti je zanedbanie povinnosti žalovaného, ktorý si v súvislosti s úrazom žalobcu nesplnil základné povinnosti. Z výpovede svedkyne Ing. E. vyplýva, že na miesto úrazu nebol nikto privolaný a miesto sa nezdokumentovalo, spísal sa záznam o registrovanom úraze a vyhodnotili, že sa nejedná o pracovný úraz, žalobcovi prišlo pravdepodobne zle, trpel na vysoký krvný tlak. Žalobca však chodil na pravidelné lekárske prehliadky. Súd prvého stupňa sa dostatočne nevysporiadal s otázkou, prečo prišlo žalobcovi nevoľno, či to bolo kvôli teplote, kvôli tomu, že v hale bolo dusno, alebo žalobca vykonával momentálne fyzicky mimoriadne náročnú prácu, alebo túto prácu vykonával dlhodobo, alebo výkon tohto druhu práce nebol pre žalobcu vhodný. Čo sa týka zistenia priemernej teploty v daný deň 23 stupňov, toto je irelevantné, podstatné je zistenie, aké bolo pracovné prostredie vrátane teploty na pracovisku. Podľa výpovede svedka sa teplota v hale v lete pohybovala do 30 stupňov, v hale sú len ventilátory. V hale teda mohlo byť príliš teplo alebo dusno, prostredie bolo prašné, z čoho mohlo prísť žalobcovi nevoľno. Nie je pravda, že žalobca vykonával len prácu manipulanta, vysekával aj z plechov predmety, čo bola náročnejšia práca, v závislosti od materiálu. Poukazujúc na rozhodnutie R 27/1962 existencia určitého chorobného stavu (aj keď v latentnej podobe - tzv. predispozície) nemôže ešte sama o sebe vylúčiť ani potvrdiť záver o priamej súvislosti medzi úrazovým dejom a ním vyvolaným chorobným stavom. Podľa odvolateľa niet pochýb, že sa jedná o úrazový mechanizmus, je len otázkou, ako k nemu došlo. Odvolateľ vyslovil súhlas s konštatovaním znaleckej organizácie, že v podobných prípadoch úrazu na pracovisku sa vykonáva podrobnejšie až detailné šetrenie úrazu. Zo spisového materiálu nevyplýva, prečo neboli poranenia a miesto vzniku úrazu fotograficky riadne zdokumentované. Súd pri vyhodnotení dokazovania neprípustne vyselektoval tie, ktoré svedčili v prospech žalovaného. Súd je pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci a preto nie je prípustný selektívny a neopodstatnený výber dôkazov smerujúcich k jednostranným záverom, poukazujúc na princíp „rovnosti zbraní“ v zmysle čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalobca utrpel úraz v práci, počas pracovnej doby, pri plnení pracovných úloh. Krátkodobé, náhle a násilne pôsobiace vonkajšie vplyvy môžu byť mechanické, chemické ale aj duševné. Ustálená judikatúra súdov označuje za pracovný úraz nielen telesné zranenie, ku ktorému došlo nezávisle od vôle poškodeného, tzn. psychický alebo fyzický stres, pričom nemusí ísť o jedinú príčinu úrazu, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, avšak podstatnú (R 27/1962, R 11/1976). Súd prvého stupňa sa týmito skutočnosťami vôbec nezaoberal, posúdenie úrazového deja obmedzil len na nepreukázanie fyzikálneho pôsobenia cudzieho predmetu (pádu brány). Čo sa týka náhrady trov konania, odvolateľ odkazuje na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať, pričom na jeho strane sú splnené podmienky pre aplikáciu tohto ustanovenia, keď mu bolo rozhodnutím súdu priznané úplne oslobodenie od platenia súdnych poplatkov s poukazom na jeho majetkové a sociálne pomery, ktoré sa nezmenili, pričom aplikácia tohto ustanovenia by nemala za následok negatívny dopad na žalovaného, ktorý je podnikateľ. Okolnosti hodné osobitného zreteľa vidí žalobca v pohnútke iniciovať súdny spor z dôvodu, že na jeho strane došlo v dôsledku úrazu na pracovisku k ťažkej ujme na zdraví s trvalými fyzickými a psychickými následkami a trvalej invalidite. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu prostredníctvom právneho zástupcu, navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a odporcu zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 599,91 Eur. Poukázal na to, že odvolanie žalobcu považuje v celom rozsahu za nedôvodné, súd prvého stupňa vecne správne vyhodnotil skutkový stav, žalobca nepreukázal žiadnu zo skutočností, ktorú tvrdil. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynuli záveru prvostupňového súdu, s ktorými sa žalovaný stotožnil. Žalobca v odvolaní opakuje tvrdenia z konania pred súdom prvého stupňa. Žalobca žiadnym spôsobom nekonkretizoval, neoznačil a nešpecifikoval nesprávne skutkové zistenia, ktoré z vykonaného dokazovania mali vyplynúť, rovnako ničím nekonkretizoval námietku neprávneho právneho posúdenia veci, či námietku inej vady konania. Nestotožnil sa ani s jeho odvolaním v časti náhrady trov konania, keď podľa žalovaného je potrebné vychádzať z ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania, nie je dôvod aplikovať ust. § 150 ods. 1 O.s.p., pričom ani rozhodnutie o priznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov nemá na to vplyv. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu vo veci samej nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vo veci samej vecne správny, odvolanie žalobcu je však dôvodné v časti náhrady trov konania, v ktorej je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť. Vzhľadom na to, že žalobca odvolaním napadol rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia v sume 8.667,90 Eur a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti, v ktorej súd rozhodol o náhrade trov konania štátu a o vrátení preddavku žalovanému sa pre nedostatok podaného odvolania stal tento rozsudok právoplatným a nestal sa predmetom odvolacieho prieskumu. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Odvolateľ vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti či dôkazy než tie, ktoré uviedol už v konaní pred prvostupňovým súdom, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Súd prvého stupňa túto svoju povinnosť splnil, vo veci vykonal podrobné a rozsiahle dokazovanie, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). Ako už bolo konštatované vyššie, podľa odvolacieho súdu prvostupňový súd vykonal dostatočné dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalobca sa svojou žalobou pôvodne domáhal náhrady ujmy spôsobenej na zdraví. Počas konania v danej veci, na základe návrhu žalobcu, súd uznesením zo dňa 08.03.2011 a opravným uznesením zo dňa 05.05.2011 pripustil zmenu návrhu, v zmysle ktorej sa žalobca domáhal určenia, že úraz žalobcu, ktorý utrpel dňa 25.08.2007 v sídle žalovaného Didaktik družstvo, Pod Kalváriou 22, Skalica, diagnostikovaný ako kraniocerebrálne poranenie s hemoragicko-kontúznym ložiskom F sin. A T dx Hematoma subdurale T dx, a ako organický psychosyndróm F07.9, je pracovným úrazom a náhrady trov konania. Žalobca svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že dňa 25.08.2007 išiel otvárať ráno o 6.45 hod. dvere do haly, aby priviezol palety na paletovom vozíku. Brána bola na elektrické ovládanie, ktoré však bolo sústavne pokazené z dôvodu jeho nefunkčnosti. Na skutočnosti, ktoré sa odohrali predmetný deň ráno si žalobca nepamätá, prebral sa až po prevoze do nemocnice a až následne sa od kolegov pána L. T. a D. E. dozvedel, že ho našli ležať na voľnom priestranstve na pravom boku. Žalobca bol v bezvedomí, stonal, nekomunikoval a zvracal. Rýchlo povolali rýchlu zdravotnú pomoc, ktorá žalobcu odviezla do nemocnice. Podľa vážnosti zranení, ktoré žalobca utrpel, sa zjavne nejednalo o bežné upadnutie do bezvedomia, ale sa muselo jednať o vážny pracovný úraz. Žalovaný úraz žalobcu nevyhodnotil ako pracovný úraz, ale príčinou úrazu bol údajne zdravotný stav postihnutého - náhla nevoľnosť. Zo správy o vyšetrení príčin a okolností vzniku úrazu zo dňa 04.09.2007 vyplynulo, že žalobca na vonkajšom voľnom priestore pred vstupnou bránou na pracovisko „spracovanie plechov“ utrpel dňa 25.08.2007 medzi 6.00 hod. a 6.45 hod. úraz. Charakteristika a okolnosti deja úrazu sú spracované na základe výpovedí nepriamych svedkov, nakoľko žalobcu vzhľadom na jeho zdravotný stav nebolo možné vypočuť. Dňa 25.08.2007 žalovaný pracoval od začiatku zmeny na svojom obvyklom pracovnom mieste - pri vysekávacom lise TC 2020R, kde rozoberal výrobky z vysekanej tabule plechu. Približne o 6.45 hod. našiel p. L. T.alobcu ležať na voľnom priestranstve pred vstupnou bránou na pracovisko, kde ležal na pravom boku v bezvedomí. Podľa žalovaného žalobca vykonával funkciu manipulanta, pričom náplňou jeho činnosti bolo pracovať s plechmi, z ktorých sa strojom vysekávali rôzne výrobky, pričom tieto vysekané výrobky mal z plechov vytriasť, alebo ich vytĺkať kladivom, pričom nešlo o namáhavú prácu a ani nebolo potrebné vynakladať väčšiu silu. Plechy mali hrúbku 0,8 mm. Jeden plech, keď ešte nie je vytlčený váži 12,8 kg. Plné plechy na vysekávací stroj dáva vysekávač, ide o iného pracovníka ako manipulanta. Manipulant už potom vysekané výrobky z plechov vytriasa, prípadne vytĺka kladivom a vysekané plechy dáva bokom. Následne manipulant tieto vysekané plechy odváža na vozíku, pričom sa nevozia vo veľkom množstve, pretože by sa zosypali. Vozík nie je neprimerane ťažký. Podľa vyjadrenia svedkyne Ing. D. E., ktorá u žalovaného pracuje ako autorizovaný bezpečnostný technik, o tom, že sa stal na pracovisku v sobotu úraz sa dozvedela až v pondelok, keď prišla do práce, ihneď tento úraz začala šetriť, zabezpečovala výpovede svedkov, ktorých sa pýtala na okolnosti za ktorých našli žalobcu, zašla taktiež do NsP Skalica, kde bol žalobca ošetrený ihneď po úraze a kde s MUDr. T. spísala dotazník. So žalobcom sa nemohla rozprávať pre jeho zdravotný stav, spoločne s p. T. a p. E. v práci vypočúvali svedkov, ktorí našli žalobcu na zemi, spísali záznam o registrovanom úraze a celú situáciu vyhodnotili tak, že sa nejedná o pracovný úraz, s tým, že u žalobcu išlo o momentálny nepriaznivý zdravotný stav, pretože v jeho okolí, kde ležal sa nenachádzali žiadne predmety o ktoré by sa mohol poraniť. Pravdepodobne mu prišlo nevoľno, nakoľko trpel na vysoký krvný tlak, čo sa dozvedeli od jeho kolegov, ale aj od jeho bezprostredne nadriadeného zamestnávateľa p. U., ktorý im uviedol, že žalobca často chodil von, nadýchať sa čerstvého vzduchu. Zabezpečili si aj vyjadrenie jeho lekárky MUDr. P., ktorá im potvrdila, že žalobca mal nepriaznivý zdravotný stav. Úraz žalobcu nehlásili Úradu bezpečnosti práce, pretože takáto povinnosť je iba pri pracovnom úraze. Miesto, kde žalobca ležal nebolo žiadnym spôsobom zdokumentované. Znalec MUDr. Milan Zbořil, znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odbor chirurgia a traumatológia vo svojom znaleckom posudku okrem iného uviedol, vychádzajúc zo zdravotnej dokumentácie žalobcu, že prvý záznam o vysokom TK je z 24.08.1987 bez záznamu o odporučenej liečbe. Od roku 1994 je záznam o liekoch proti vysokému tlaku, potom sústavnejšia liečba až od roku 1996. Dňa 18.11.1997 je záznam o kolapsovom stave s bezvedomím. Od roku 1998 opakované záznamy o TK okolo 180/120 torr. Od 01.10.2002 odporučená práca bez nadmernej telesnej záťaže, dvíhania ťažkých predmetov, vhodná so striedaním prac. polôh. Dňa 26.06.2007 je záznam: „v minulosti hypertenzia liečená nepravidelne, v poslednom období váhový úbytok 15 kg, v nedeľu silný obed, zvracanie, hnačky, odpadol, asi 3 min. v bezvedomí, teraz 2. deň neje... TK: 228/120 torr, P: 180/min. záver: hypertenzia neliečená, hypertenzná kríza, tachykardia, kolapsový stav v tomto rámci..“ Zo znaleckého posudku vypracovaného znaleckou organizáciou forensic.sk vyplýva, že poranenia žalobcu vznikli pri jedinom náraze hlavy na tvrdú podložku a to pri páde a dopade hlavou na jej pravú bočnú plochu. Vonkajšie mechanické násilie pôsobiace na hlavu pri dopade bolo silnej až veľmi silnej intenzity. Ani podľa opakovanej analýzy CT nálezov neboli zistené žiadne iné ložiská krvácania v pokrývkach lebečných, ktoré by poukazovali na možný predchádzajúci relevantne intenzívny kontakt (náraz) profilovaného predmetu (možný dolný okraj brány či dverí do hlavy) s hlavou navrhovateľa. Náraz brány by zanechal pomliaždenie v pokrývkach lebečných a takéto pomliaždenie by bolo viditeľné na CT skenoch. K poraneniam žalobcu došlo pri spontánnom páde na tvrdý povrch priestoru pred bránou do montážnej haly, bez kontaktu s bránou. Spontánny pád po kolapse či strate vedomia bez predchádzajúceho kontaktu s bránou či posuvnými dverami výrobnej haly je najpravdepodobnejšou eventualitou mechanizmu vzniku všetkých poranení navrhovateľa. U žalobcu je pravdepodobnejšia predchádzajúca krátkodobá strata vedomia vplyvom hypertenzie a nedokrvenia mozgu vplyvom kolapsu pri náhlom poklese tlaku alebo vplyvom srdcovej získanej chyby s následným prudkým pádom a nárazom hlavy na zemský povrch, čo však ex post nie je možné posúdiť. Zákonník práce v ust. § 195 ods. 2 definuje pracovný úraz ako poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. Uvedenú definíciu možno doplniť tak, že za pracovný úraz sa považuje aj úraz, v dôsledku ktorého dôjde k smrti zamestnanca. Pod poškodením zdravia treba rozumieť nielen poškodenie telesné, ale aj poškodenie psychické. Pri vymedzení pracovného úrazu sa súdna prax zaoberala aj otázkou, či v prípade infarktu myokardu ide o pracovný úraz, alebo nie. Dospela k záveru, že hoci tu zdanlivo chýba vonkajší faktor úrazového deja, môže ísť aj v tomto prípade o úrazový dej, ak ide o náhle poškodenie zdravia, ktoré nastalo pri náhlom vypätí síl, veľkej námahe, neobvyklom úsilí. Teda, ak pracovný výkon presahuje hranice obvyklej, každodennej práce vykonávanej zamestnancom, alebo ak ide o prácu, ktorú obvykle zamestnanec vykonáva, ale v danom prípade sa práca vykonávala za nepriaznivých okolností, alebo na hranici obvyklej námahy práce, pre ktorú organizmus zamestnanca nie je prispôsobený, alebo na ktorú svojimi schopnosťami nestačí. Bezprostrednou príčinou vyvolávajúcou infarkt myokardu je totiž psychická trauma pri jednorazovom preťažení v rámci plnenia pracovných úloh alebo fyzická trauma ako neobvykle bežnému zaťaženiu zodpovedajúce jednorazové vypätie. Môže teda ísť tak o námahu telesnú, ako aj duševnú. Súdna prax zdôrazňuje, že k mimoriadnemu psychickému vypätiu musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v súvislosti s ním. Z tohto dôvodu dospela k záveru, že nemôže ísť o pracovný úraz spočívajúci v náhlej cievnej príhode, ktorá bola vyvolaná tým, že nadriadený zamestnanec nepriaznivo hodnotil zamestnanca a následne ho odvolal z funkcie. K poškodeniu zdravia totiž v tomto prípade nedošlo v dôsledku vypätia vyvolaného nadmerným pracovným zaťažením, ale bolo dôsledkom iných skutočností (pozri R 11/1976). Na druhej strane ako pracovný úraz súdy hodnotili prípad, pri ktorom zamestnanec vykonával prácu, na ktorú nebol zvyknutý a ktorá bola neprimeraná jeho možnostiam, pričom bol nútený okamžitým, náhlym vypätím síl prekonať vonkajší odpor, a tak náhle a neobvykle zvýšiť svoju námahu. Skutkovo veľmi zložitou otázkou pri posudzovaní, či v danom prípadne ide, alebo nejde o pracovný úraz, je otázka príčinnej súvislosti medzi poškodením zdravia a úrazovým dejom. Táto príčinná súvislosť je totiž predpokladom vzniku zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz. Pre zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz stačí, ak poškodenie zdravia vyvolal len jeden faktor, preto nie je významné, či zamestnanec mal vrodené alebo inak získané predpoklady pre možnosť poškodenia jeho zdravia. Táto skutočnosť je z hľadiska hodnotenia úrazu ako pracovného bezvýznamná (por. Masár, Branislav; Sučanská, Daniela; Preisinger, Marian; Krajčo, Jaroslav: Komentár k Zákonu Zákonník práce, Iura Edition). Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že úraz žalobcu zo dňa 25.08.2007 nemá charakter pracovného úrazu v zmysle § 195 ods. 2 Zákonníka práce. Súd v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov je oprávnený posúdiť, akú váhu priradí konkrétnemu dôkazu priradí. V danom prípade súd prvého stupňa vykonal vyčerpávajúce dokazovanie a správne vychádzal z jeho výsledkov. Pre záver o nepreukázaní charakteru pracovného úrazu žalobcu bolo potrebné v prvom rade vychádzať z výpovede samotného žalobcu, ktorý popísal úrazový dej tak, že na neho spadla brána. Výpoveďou svedka L. T., ktorý ako prvý našiel žalobcu po úraze, ale najmä lekárskymi znaleckými posudkami bol takýto priebeh úrazového deja jednoznačne vylúčený. Zo znaleckého dokazovania vyplynul záver, že k poraneniam žalobcu došlo pri spontánnom páde na tvrdý povrch priestoru pred bránou do montážnej haly, bez kontaktu s bránou. Spontánny pád po kolapse či strate vedomia bez predchádzajúceho kontaktu s bránou či posuvnými dverami výrobnej haly je najpravdepodobnejšou eventualitou mechanizmu vzniku všetkých poranení navrhovateľa. U žalobcu je pravdepodobnejšia predchádzajúca krátkodobá strata vedomia vplyvom hypertenzie a nedokrvenia mozgu vplyvom kolapsu pri náhlom poklese tlaku alebo vplyvom srdcovej získanej chyby s následným prudkým pádom a nárazom hlavy na zemský povrch, čo však ex post nie je možné posúdiť. Aj keď je dôvodné prihliadnuť na to, že žalobca v dôsledku úrazu stratil vedomie a v dôsledku závažného poškodenia hlavy došlo k ovplyvneniu jeho pamäťových a rozpoznávacích schopností, pre záver, že sa jednalo o úraz pracovný, bolo by nevyhnutné jednoznačne zistiť a preukázať, že poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené, bolo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. Ako bolo už uvedené vyššie, o úrazový dej môže ísť aj vtedy, ak ide o náhle poškodenie zdravia, ktoré nastalo pri náhlom vypätí síl, veľkej námahe, neobvyklom úsilí, ak pracovný výkon presahuje hranice obvyklej, každodennej práce vykonávanej zamestnancom, alebo ak ide o prácu, ktorú obvykle zamestnanec vykonáva, ale v danom prípade sa práca vykonávala za nepriaznivých okolností, alebo na hranici obvyklej námahy práce, pre ktorú organizmus zamestnanca nie je prispôsobený, alebo na ktorú svojimi schopnosťami nestačí. K prípadnému mimoriadnemu psychickému vypätiu musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v súvislosti s ním. Ako pracovný úraz možno hodnotiť prípad, pri ktorom zamestnanec vykonával prácu, na ktorú nebol zvyknutý a ktorá bola neprimeraná jeho možnostiam, pričom bol nútený okamžitým, náhlym vypätím síl prekonať vonkajší odpor, a tak náhle a neobvykle zvýšiť svoju námahu. V danom prípade však nebola preukázaná žiadna takáto okolnosť. K úrazu došlo cca o 6,45 hod, t.j. krátko po začiatku pracovnej zmeny žalobcu o 6,00 hod. V ten deň žalobca pracoval od začiatku zmeny na svojom obvyklom pracovnom mieste pri vysekávacom lise, kde rozoberal výrobky z vysekanej tabule plechu, nešlo teda o žiadnu nadštandardnú, mimoriadne namáhavú prácu, pri ktorej by bolo potrebné vynaložiť neobvyklé úsilie či náhle vypätie síl. Neboli tiež preukázané žiadne iné nepriaznivé okolnosti, napr. mimoriadne teplo či dusno, keď k úrazu došlo v skorých ranných hodinách a preto i keď išlo o letné obdobie, vzduch či už vonku alebo vnútri haly nemohol byť ešte prehriaty. Nebol teda zistený a ani preukázaný žiaden predpoklad majúci základ v plnení pracovných úloh žalobcu, ktorý by viedol k vzniku úrazu žalobcu. Nebolo preukázané, že príčinou vzniku jeho nevoľnosti bolo vykonávanie momentálne fyzicky mimoriadne náročnej práce, alebo dlhodobým vykonávaním takejto práce, alebo to, že výkon tohto druhu práce nebol pre žalobcu vhodný. Odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť zistenia o predchádzajúcom zdravotnom stave žalobcu, keď prvý záznam o vysokom krvnom tlaku je už z 24.08.1987, od roku 1994 je záznam o liekoch proti vysokému tlaku, potom sústavnejšia liečba až od roku 1996. Dňa 18.11.1997 je záznam o kolapsovom stave s bezvedomím. Od 01.10.2002 odporučená práca bez nadmernej telesnej záťaže, dvíhania ťažkých predmetov, vhodná so striedaním prac. polôh. Dňa 26.06.2007 je záznam: „v minulosti hypertenzia liečená nepravidelne, v poslednom období váhový úbytok 15 kg, v nedeľu silný obed, zvracanie, hnačky, odpadol, asi 3 min. v bezvedomí, teraz 2. deň neje... TK: 228/120 torr, P: 180/ min. záver: hypertenzia neliečená, hypertenzná kríza, tachykardia, kolapsový stav v tomto rámci..“ Spolu so záverom znaleckej organizácie, podľa ktorého u žalobcu je pravdepodobnejšia predchádzajúca krátkodobá strata vedomia vplyvom hypertenzie a nedokrvenia mozgu vplyvom kolapsu pri náhlom poklese tlaku alebo vplyvom srdcovej získanej chyby s následným prudkým pádom a nárazom hlavy na zemský povrch, je potrebné dospieť k záveru o nepreukázaní súvislosti medzi úrazom žalobcu a plnením pracovných úloh. Odvolateľom poukazujúc na rozhodnutie R 27/1962 existencia určitého chorobného stavu (aj keď v latentnej podobe - tzv. predispozície) nemôže ešte sama o sebe vylúčiť ani potvrdiť záver o priamej súvislosti medzi úrazovým dejom a ním vyvolaným chorobným stavom, podľa odvolacieho súdu pre záver o preukázaní, že v danom prípade išlo o pracovný úraz by bolo nevyhnutné v prvom rade preukázať, že impulzom vzniku úrazu bolo plnenie pracovných úloh. T.j. skutočnosť, že žalobca mal dlhodobo zvýšený krvný tlak, by nemala vplyv na posúdenie, že išlo o pracovný úraz, ak by bolo preukázané, že k nemu došlo pri plnení pracovných úloh. Pokiaľ odvolateľ zo znaleckých posudkov poukázal na konštatovanie, že nie je možné úplne potvrdiť a ani vylúčiť možnosť, že k pádu na rovnú plochu v areáli zamestnávateľa mohlo dôjsť aj v momente či bezprostredne po momente a snahe otvoriť vstupnú bránu, odvolací súd v kontexte vyššie uvedených záverov považuje takúto verziu vzniku úrazu len za hypotetickú a nepreukázanú. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na to, že zásadným nedostatkom v celej záležitosti bolo zanedbanie povinnosti žalovaného, ktorý si v súvislosti s úrazom žalobcu nesplnil základné povinnosti, ani z prípadného porušenia povinností zamestnávateľa pri šetrení úrazu nemožno dovodiť, že sa v danom prípade jednalo o pracovný úraz. Odvolací súd v konaní súdu prvého stupňa neidentifikoval porušenie princípu „rovnosti zbraní“ v zmysle čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, obaja účastníci konania mali rovnakú možnosť navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim. Odvolateľ nenamietal, že by súd prvého stupňa nebol vykonal nejaký dôkaz, ktorý navrhol. Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Na dôvažok je potrebné konštatovať aj to, že v prospech žalobcu nesvedčí ani tá skutočnosť, že podľa vyjadrenia svedka L. T. ho žalobca žiadal o zmenu svedeckej výpovede v prospech žalobcu, a to za finančnú odplatu, resp. s vyhrážkou ublížením. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, v ktorej súd prvého stupňa žalobu zamietol, ako vecne správny, s použitím ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Súd prvého stupňa však nerozhodol správne o náhrade trov konania. Podľa § 137 O.s.p. trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012). Základnou podmienkou pre priznanie náhrady trov konania v zmysle súdom prvého stupňa správne aplikovaného § 142 ods. 1 O.s.p. je, aby išlo o trovy potrebné na účelné uplatňovanie práva. Účelnosť sa dá v zásade stotožniť s potrebnosťou či nevyhnutnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc, pričom trovy právneho zastúpenia sa v zásade za účelne vynaložené považujú. Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva sa ale nemôžu posudzovať ako celok a aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne, čo platí aj pre trovy právnej služby. Je zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom tento pojem nie je v zákone explicitne definovaný. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Súdu potom prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie, ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Základným kritériom pre rozhodovanie o náhrade trov konania je kritérium úspešnosti, vyjadrené v ust. § 142 O.s.p. Toto kritérium, aplikované súdom prvého stupňa, však nie je jediné a v každom prípade je potrebné skúmať, či nie je dôvod na aplikovanie ust. § 150 ods. 1 O.s.p., čo súd prvého stupňa neuskutočnil. V zmysle § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznaná náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. To neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. V danom prípade preto bolo potrebné zaoberať sa tiež otázkou prípadného naplnenia podmienok cit. ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Predpokladom výnimočného použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnená tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia o náhrade trov konania mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane účastníkov konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdení všetkých okolností konkrétnej veci. Obyčajnú nesolventnosť účastníka konania bez ďalšieho pritom nemožno považovať za dostatočný dôvod na uplatnenie § 150 ods. 1 O.s.p. Pri posudzovaní výnimočnosti dôvodov vhodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadnuť k pomerom oboch strán konania. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (tu už s možnosťou zhodnotiť konkrétne správanie sa účastníkov pred podaním návrhu na začatie konania na súd, resp. v priebehu konania). Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom. Cit. ust. § 150 ods. 1 O.s.p. rovnako predstavuje odchýlku zo zásahy zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešného účastníka nahradiť trovy konania úspešnému. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať účastník inak povinný hradiť náhradu trov konania. Predmetné zákonné ustanovenie tak rozširuje prvky, ktoré majú účastníkov viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Novela účinná od 15. októbra 2008 (zákon č. 384/2008 Z.z.) tým výrazne zmenila dovtedajšie chápanie predmetného ustanovenia, v ktorom pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania prevládalo najmä skúmanie majetkových, sociálnych, osobných a ďalších pomerov všetkých účastníkov konania a až následne skúmanie okolností, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. Na rozdiel od toho, nové ustanovenie § 150 ods. 1, druhá veta O.s.p. ako prioritné hľadisko uvádza správanie sa účastníka v konaní. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom prvostupňového súdu, podľa ktorého v danom prípade bolo dôvodné o náhrade trov konania rozhodnúť podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému ako v konaní plne úspešnému účastníkovi priznať právo na náhradu trov konania v plnej výške, nakoľko boli preukázané také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania. Podľa odvolacieho súdu je potrebné prihliadnuť na to, že žalobcovi bolo rozhodnutím súdu priznané úplne oslobodenie od platenia súdnych poplatkov s poukazom na jeho majetkové a sociálne pomery, ktoré sa nezmenili. Na strane žalovaného je dôvodné prihliadnuť na to, že ide o podnikateľa, a preto aplikácia tohto ustanovenia nebude mať za následok taký negatívny dopad, aký by malo rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania v plnej výške. Zohľadniac tiež výšku trov právneho zastúpenia 8.667,90 Eur, uloženie povinnosti žalobcovi zaplatiť náhradu trov konania v takejto výške by malo pre neho bez pochyby likvidačný charakter. Okolnosti hodné osobitného zreteľa je potrebné vidieť aj v pohnútke žalobcu iniciovať súdny spor z dôvodu, že na jeho strane došlo v dôsledku úrazu na pracovisku k ťažkej ujme na zdraví s trvalými fyzickými a psychickými následkami a trvalej invalidite. Odvolací súd preto dospel k jednoznačnému záveru, že v danom prípade je potrebné o náhrade trov konania rozhodnúť v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na preukázanie vyššie špecifikovaných dôvodov hodných osobitného zreteľa žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznať. S poukazom na uvedené zdôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady trov konania žalovaného s použitím § 220 O.s.p. zmenil a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p. a z vyššie uvedených dôvodov hodných osobitného zreteľa odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.