Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/776/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8409200430 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:8409200430.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v spore žalobcu: O. M., nar. XX. P. XXXX, bytom F. č. XXX, t. č. ÚVTOS Ilava, zastúpeného advokátkou: Mgr. Petra Hrubová, Ilava, Mierové námestie 93, proti žalovanému: M. U., nar. XX. V. XXXX, bytom H. A. č. XX, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 16. júna 2015 č. k. 6C/67/2015-204 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému doručiť mu písomné ospravedlnenie a nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur, v súvislosti s vyjadreniami žalovaného ako spoluobvineného, ktoré uviedol na hlavnom pojednávaní pred Špeciálnym súdom v Pezinku 28. septembra 2005, uvedené na str. 157 zápisnice z hlavného pojednávania („Vlastne ide aj o tú zbraň, ktorú vlastne mu prerábal jeden pán, ktorý robí, ja som to ako povedal vyšetrovateľ len som to nedával do zápisnice. Zbrane prerábal človek, ktorý vie presne, čo robil M.. M. sa pochválil mne minimálne ešte ďalšími tromi vraždami. Rozprával o 30 krížikoch na chrbte a podobných veciach okolo, že krv v aute mal to prakticky to ako vyplýval z toho, čo sa stalo D. plus, že musel umývať motor auta, že ho nikto nahneval, že dobrá robota sa robí na diaľnici medzi Liptovským Mikulášom a Popradom na jednom odpočívadle, že tam bola jeho prvá robota, keď sa vrátil z Légie, potom, že mu doniesli chlapa do lesa, keď ho zastrelil a zakopal potom, že podložil autu výbušninu a to bolo strašne veľa. Ja sa bojím toho, že sa to dostane von a ľudia, ktorí si veci objednali sa mi budú mstiť. To boli vlastne, to všetko sú informácie aj, ako by som to povedal aj ten, ja som to rozprával vyšetrovateľom len som ako som nedával, aj som ukázal, kde býva ten človek, ktorý prerába zbrane, ktorý vie robil aj mne samopal. On vie dokázať, že ja som si ho prerábal kvôli tomu, že som mal strach z M., z D.. Či on bude vypovedať alebo nebude vypovedať ja neviem. A vlastne mi hovorili o tých vraždách a tam bolo ťažko baviť sa, že ja prídem na políciu a poviem, čo oni robia. To bolo viac-menej nemysliteľné. M. rozprával, ak môžem teda, o tej Légií, že vlastne tam to všetko začalo, keď vyhodili do nejakého domu granát a tam bola celá rodina. No a oni preto, aby nemuseli identifikovať ľudí, tak im rozstrieľali hlavy s brokovnicami a takéto veci.“). Žalovaný svojimi tvrdeniami, podľa názoru žalobcu, na predmetnom pojednávaní porušil právo žalobcu na ochranu občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia napriek tomu, že v konaní vypovedal ako obžalovaný. Výpoveď žalovaného bola urobená nad rámec obžaloby a tvrdenia sa netýkali žiadneho jej bodu, pričom boli prednesené nie ako subjektívny názor, ale ako fakty, ktoré sa mali udiať. Žalovaný sa týmito výrokmi dopustil excesu, jeho výroky boli uvedené neprimeraným spôsobom a tieto uviedol nedôvodne (žalovaný označil žalobcu za zákerného človeka, ktorý sa mal dopustiť aj iných skutkov okrem tých, ktoré boli predmetom obžaloby, napriek tomu, že tieto tvrdenia sa nezakladali na pravde, čo potvrdili aj listiny - uznesenie vyšetrovateľa z 29. októbra 2008, uznesenie Krajského riaditeľstva z 15. decembra 2008, prípis KR PZ v Bratislave zo 4. decembra 2008). Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie čl. 26 ods. 2, 4, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 462/1992 Zb. v znení neskorších zmien, ďalej len „Ústava SR“), ustanovením § 11, § 13 ods. 1, 2, O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 33 ods. 1 Trestného zákona (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, účinného do 31. decembra 2005). Vecne zdôvodnil tým, že na vznik práva domáhať sa ochrany osobnosti a na druhej strane povinnosti znášať sankciu uloženú súdom, musia byť splnené dve náležitosti, a to zásah musí byť neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Niektoré zásahy, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené. O takýto neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z takých okolností je aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Dochádza pritom k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s iným (verejným) vyšším záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. Prednes žalovaného ako obvineného, pri ktorom sa vyjadril k prejednávanej veci alebo k výsledkom vykonaného dokazovania, bol výkonom jeho procesného oprávnenia. Vyjadrenia žalovaného, týkajúce sa žalobcu, odzneli v rámci výkonu jeho procesného oprávnenia vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu a zároveň uvádzať okolnosti a dôkazy slúžiace na jeho obhajobu. Výroky boli uvedené potom, čo bol žalovaný priamo predsedom senátu dopytovaný, či chce sám ešte porozprávať nejaké skutočnosti a senát mu túto možnosť poskytol. V skutkovom a právnom rámci, v ktorom tvrdenia odzneli, nebolo možné tieto kvalifikovať ako vybočenie z medzí vyjadrenia sa žalovaného k prejednávanej veci, ktoré by bolo neoprávneným zásahom do osobnosti žalobcu, keďže šlo o využitie zákonného oprávnenia žalovaného priamo na podnet súdu, ktorý mu umožnil vyjadriť sa aj k iným skutočnostiam. V trestných veciach, najmä ak sa týkajú závažnej trestnej činnosti, v ktorej vystupuje viacero obžalovaných, zohráva osobná stránka veci neraz osobitnú úlohu, výraznejšie sa v nich prejavujú animozity a antipatie zúčastnených osôb, ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade. Osoba podrobovaná úkonom trestného konania, musí z povahy veci zniesť obmedzenia, či dokonca aj pozbavenia niektorých základných práv a slobôd. Akékoľvek preskúmavanie pravdivosti výpovede obvineného v trestnom konaní nie je možné za pomoci prostriedkov ochrany práv v občianskom súdnom konaní, keďže opak by znamenal preskúmavanie správnosti postupov orgánov činných v trestnom konaní. Súd prvej inštancie na základe uvedeného dospel k záveru, že žalovaný sa nedopustil excesu pri výkone svojich procesných práv a povinností a keďže namietaným konaním nedošlo k neoprávnenému zásahu, nebol dôvod zaoberať sa ďalej primeraným zadosťučinením vo forme ospravedlnenia, ako ani náhrady nemajetkovej ujmy. Z dôvodu hospodárnosti a účelnosti konania boli preto zamietnuté ďalšie návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016), v zmysle ktorého ak si žalovaný náhradu trov konania neuplatnil, náhrada mu nebola priznaná. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci a neúplne zisteným skutkovým stavom, ako i tým, že v konaní došlo k vadám odňatím možnosti žalobcovi konať pred súdom. Žalovaný bol pred svojou výpoveďou poučený predsedom senátu (ako i ostatní spoluobvinení) aj o práve vyjadriť sa k všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu v obžalobe kladú za vinu. Žalovaný sa k jednotlivým bodom obžaloby vyjadril po str. 156 zápisnice. Následne mu predsedom senátu bola položená otázka či chce sám porozprávať ešte nejaké skutočnosti. Nie je akceptovateľné, aby žalovaný v rámci takejto možnosti bol oprávnený povedať čokoľvek. Samotné poučenie dáva stranám mantinely ohľadom ich výrokov. Z reakcie predsedu senátu („toto je aj v spise niekde o tom zmienka, nesúvisí to s obžalobou, to som niekde zachytil“) je zrejmé, že žalovanému nebol daný priestor vyjadriť sa k čomukoľvek, ale len k meritu veci. Súd prvej inštancie svojím právnym názorom prakticky popiera existenciu tzv. excesu. V demokratickej spoločnosti nie je akceptovateľné, že sloboda prejavu a výkon procesného oprávnenia sú bezhraničné a svojvoľne si účastník konania, resp. obžalovaný môže v súdnom konaní uviesť akúkoľvek skutočnosť, resp. informáciu, nesúvisiacu s prejednávanou vecou. Žalovaný svojimi tvrdeniami porušil právo žalobcu na ochranu občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, napriek tomu, že v konaní vypovedal ako obžalovaný. Vypovedal v neprítomnosti žalobcu a verejne, pred senátom a ostatnými prítomnými osobami v pojednávacej miestnosti, ktorými okrem obvinených a obhajcov boli i zástupcovia médií. Je všeobecne známou skutočnosťou, že tzv. kauza Devín banka bola medializovaná a to nielen počas hlavného pojednávania v dňoch 27. - 29. septembra 2005. Predmetná časť výpovede žalovaného urobená nad rámec obžaloby predstavovala tzv. exces, čo znamená, že jeho výroky boli uvedené neprimeraným spôsobom, nedôvodne bez vzťahu k predmetu konania. Uvedený záver podporuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 137/2007 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 1404/2006. V čase vyslovenia predmetných výrokov sa na žalobcu vzťahovala prezumpcia neviny, pretože právoplatne bol odsúdený až na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. decembra 2006. Žalovaný predmetnými tvrdeniami označil žalobcu za zákerného človeka, ktorý sa mal dopustiť aj iných skutkov okrem tých, ktoré boli predmetom obžaloby a to napriek tomu, že sa nezakladali na pravde, čo potvrdili aj listiny pripojené k žalobe. Išlo o výroky, ktoré výrazným spôsobom zasiahli do života žalobcu, keď aj denná tlač informovala verejnosť o tom, že sa mal dopustiť aj iných násilných skutkov. Nie je možné akceptovať názor súdu prvej inštancie, že nie je v kompetencii civilných súdov preskúmavať pravdivosť výpovede obvineného, keďže opak by znamenal preskúmavanie správnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní. Súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, keď nevypočul žalovaného v konaní a nevykonal všetky navrhované dôkazy, a to listinou článku z denníka Pravda, zvukovým záznamom z hlavného pojednávania a audiovizuálnym záznamom z programu Noviny TV Joj z 27. - 29. september 2005. Pretože sa jedná o intenzívny zásah do osobnostných práv, bolo namieste vykonať tieto dôkazy, aby si súd vytvoril komplexný obraz o tom, za akých okolností došlo k zásahu. Súd prvej inštancie nevykonal uvedené dôkazy bez toho, aby v odôvodnení rozsudku dostatočne svoj postup vysvetlil. Rozhodnutím súdu prvej inštancie bolo tiež porušené právo žalobcu na spravodlivý proces, pretože odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. súd stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy, ako vec právne posúdil. Súdna prax síce nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď, ak však ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď pre tento argument. Súd prvej inštancie nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, najmä na otázku tzv. excesu - vybočenia v tvrdeniach žalovaného v trestnom konaní pred súdom. Napadnuté rozhodnutie žalobca označil za svojvoľné a zjavne neodôvodnené. Ak sa súd prvej inštancie pri výklade a aplikácii zákonných predpisov odchýlil od znenia príslušných ustanovení, poprel tým ich účel i význam a zásadným spôsobom porušil právo žalobcu na spravodlivý proces (uznesenie I. ÚS 12/05). V konaní došlo k vadám konania aj tým, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania, keď súd prvej inštancie na pojednávaní neakceptoval zmenu návrhu predloženú 16. júna 2015, krátkou cestou prostredníctvom zástupcu žalobcu (zmenu žaloby neprijal procesnou formou uznesenia a nedoručil protistrane na vyjadrenie). Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením § 11 O. z. a je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. Ochranu osobnej cti poskytuje O. z. výlučne proti takým konaniam, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižujú jeho česť u iných ľudí a ohrozujú tak vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Pre vznik občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 O. z., musí byť ako predpoklad zodpovednosti naplnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite. Tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi takýmto zásahom a dotknutím osobnostnej sféry fyzickej osoby. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť nástupu sankcií podľa ustanovenia § 13 O. z.. Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom. Niektoré zásahy, hoci sa zdanlivo javia, že odporujú objektívnemu právu, nemožno posudzovať ako neoprávnené. Podstatou je existencia okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu. Okolnosti, ktoré majú tieto právne následky a ktoré vychádzajú z hodnotenia závažnosti, významu a funkcie vzájomne si kolidujúcich porovnávaných záujmov dotknutej fyzickej osoby na jednej strane a osobitných verejných záujmov na strane druhej, sú obsiahnuté priamo v právnych normách alebo z nich vyplývajú. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nepôjde, ak je zásah dovolený, pokiaľ nie sú prekročené zákonom stanovené hranice. Ide o situáciu, keď nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických osôb, do ktorých osobností je zasahované, prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší osobitný verejný záujem (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 1526/2004, sp. zn. 30Cdo 1107/2006). Táto zákonná licencia nie je však daná tam, kde sa konajúci pri posudzovanom zásahu proti osobnostnému právu fyzickej osoby dopustí excesu. Dôvodom vylučujúcim neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby je práve okolnosť, že k zásahu došlo v rámci bránenia chránených záujmov, či vlastných alebo cudzích verejných, pri výkone zákonom stanoveného subjektívneho práva alebo plnení zákonom uloženej povinnosti. V posudzovanej veci bolo nesporné, že k tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu malo dôjsť pri výkone iného subjektívneho práva, resp. povinností, stanovených zákonom v rámci trestného konania (na hlavnom pojednávaní). Je nepochybné, že nemožno vylúčiť možnosť odôvodnenosti sankcií podľa ustanovenia § 13 O. z. i v takýchto situáciách, avšak len v prípadu excesu osoby, ktorá by sa takéhoto zásahu do osobnostných práv dopustila. V danom prípade boli predmetné tvrdenia (zachytené na str. 157 zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 28. septembra 2005 pred Špeciálnym súdom v Pezinku) prednesené žalovaným v rámci úradného jednania (jeho výsluchu v procesnom postavení obžalovaného). Túto časť výpovede žalovaný predniesol na otázku predsedu senátu, či chce porozprávať ešte nejaké skutočnosti. Ak sa žalovaný vyjadril v uvedenej procesnej situácii aj k iným skutočnostiam, než ktoré boli v obžalobe kladené za vinu, neznamená, že ich vyslovením došlo bez ďalšieho k vzniku excesu a teda k zásahu do subjektívnych práv žalobcu. Nejednalo sa tiež o hrubo urážlivý prejav expresívnej povahy na adresu žalobcu, ktorý judikatúra klasifikovala do kategórie tzv. excesov (rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 1107/2006, 30Cdo 1404/2006, 30Cdo 1526/2004). Primárne bolo preto potrebné vyhodnotiť okolnosti, za ktorých boli predmetné tvrdenia žalovaného prednesené, v kontexte vykonávania dokazovania orgánmi činnými v trestnom konaní, konkrétne Špeciálnym súdom, prejednávajúcim trestné činy vraždy v kauze, ktorá aj podľa tvrdení žalobcu v odvolaní bola všeobecne známa. Z odôvodnenia rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku (č. k. PK 1Tš/1/2005 - č. l. 1253 zo 6. júna 2006, str. 57) vyplýva, že skutky, ktoré boli v trestnom konaní prejednávané, v rámci obžaloby, aj na hlavnom pojednávaní, predstavovali surový spôsob vykonania trestného činu, s pojmovými znakmi obzvlášť zavrhnutia hodného spôsobu jeho vykonania, všetky skutky boli spáchané so zištným motívom, v dvoch prípadoch šlo o typické vraždy na objednávku, čo nasvedčuje zrejmej neúcte k ľudskému životu, sebectvu, bezohľadnosti a úplnej morálnej zvrhlosti, pričom bolo poukázané i na obzvlášť zavrhnutiahodnú pohnútku a obzvlášť ťažký nenapraviteľný následok. Stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť bol hodnotený ako mimoriadne vysoký zo všetkých zákonných dôvodov a jedine uloženie trestu odňatia slobody na doživotie dokáže účinne ochrániť spoločnosť. Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu č. k. 1 Toš 45/2006 zo 7. decembra 2016 (ktorým bolo odvolanie žalobcu proti vyššie označenému rozsudku Špeciálneho súdu zamietnuté) vyplynulo, že vražedné útoky s extrémne vysokou mierou brutality a surovosti sa podstatne vymykali z toho, čo pri trestnom čine vraždy možno považovať za obvyklé. Vo vzťahu k žalobcovi konštatoval znalec osobnostné vlohy pre pobyt v intramurálnych podmienkach. V odôvodnení bolo obsiahnuté aj konštatovanie, že závery týkajúce sa osobnostnej charakteristiky žalobcu boli v rámci dokazovania aj na hlavnom pojednávaní verifikované celým radom ďalších vykonaných dôkazov, ktoré s nimi korešpondovali. Najvyšší súd zdôraznil, že žalobca pôsobil v cudzineckej légii, v ktorej počas pobytu nabral skúsenosti a praktické návyky, ktoré potom využil aj pri páchaní tejto násilnej trestnej činnosti. V rámci kontextu celého predmetu obžaloby (konkrétnych skutkov, ktorých sa mal žalobca dopustiť), ako i jeho dokazovania na hlavnom pojednávaní, z ktorých vyplynuli vyššie uvedené závery súdov obidvoch stupňov, predmetné výroky vyslovené žalovaným na adresu žalobcu na hlavnom pojednávaní, neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a byť kvalifikované ako exces. Odvolací súd sa nestotožnil s hodnotením prednesených výrokov žalovaného obsiahnutým v odvolaní, označujúcim ich za fakty, ktoré sa mali udiať. Žalovaný výslovne uviedol predmetné skutky vo svojej výpovedi tak, že mu ich povedal žalobca („M. sa pochválil“, „M. rozprával“). Uvedené výroky žalovaný teda predniesol ako informácie získané od žalobcu. Pokiaľ sa predmetné výroky žalobcu dotkli, z hľadiska komplexného hodnotenia všetkých okolností prípadu, ako i kritéria primeranosti, povahy a intenzity, je potrebné konštatovať, že nepresiahli hranice, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako vybočenie z medzí výpovedi obžalovaného v takom rozsahu, že je dôvodné konštatovať existenciu objektívne spôsobilého zásahu do osobnostných práv žalobcu. Nemožno prehliadať ani dĺžku doby od žalovanej udalosti (od kedy uplynuli viac ako tri roky, kým sa žalobca obrátil na súd prvej inštancie so žalobou na ochranu osobnosti), ktorá má tiež vplyv na závery o spôsobilosti sporom dotknutého výroku privodiť ujmu na právach žalobcu (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 1404/2006). Vyslovenie podozrenia na základe označenia zdroja informácií (v danom prípade samotného žalobcu) pri výkone zákonom stanoveného subjektívneho práva alebo povinnosti, v rámci úradného konania, nepredstavovalo vybočenie z rámca daného právnymi predpismi. Oznamovanie informácií takéhoto druhu a uvedeným spôsobom súvisí s verejným záujmom na odhaľovaní protiprávnej činnosti. Popis predmetných skutkov nebol priamym tvrdením, že žalobca sa ich dopustil, ale že žalovanému o nich povedal, s čím potom súvisí aj vierohodnosť celého prednesu žalovaného (ktorý ani nepodal trestné oznámenie na žalobcu). Odvolací argument o informovaní verejnosti prostredníctvom médií, keďže predmetné výroky boli prednesené na hlavnom pojednávaní i za prítomnosti zástupcov médií, bol bez právneho významu. Ak došlo k zásahom do osobnostných práv žalobcu prostredníctvom médií, je dané právo dotknutého subjektu domáhať sa svojich práv voči takýmto subjektom, za informovanie ktorých žalovaný nenesie zodpovednosť. Obdobne argument uvádzaný v odvolaní, ktorým bolo poukazované na vyvrátenie pravdivosti predmetných tvrdení, listinami pripojenými k žalobe, nebol dôvodný. Uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, Úrad justičnej a kriminálnej polície, ČBS: KRP - 150/OVK - BA - 2008 Sš z 29. októbra 2008 bola vec podozrenia zo spáchania trestného činu odložená z dôvodu neprípustnosti (trestné stíhanie z dôvodu, ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené, je neprípustné a Špeciálny súd v Pezinku na hlavnom pojednávaní uložil žalobcovi úhrnný výnimočný trest odňatia slobody na doživotie; trestné stíhanie, ktorého podstata obvinenia spočívala v službe v cudzom vojsku žalobcu, bolo neprípustné a prokurátor vojenskej prokuratúry zastavil trestné stíhanie z dôvodu premlčania, trestné oznámenie smerujúce na osobu žalobcu bolo podľa odôvodnenia rozhodnutia nekonkrétne, opierajúce sa len o akési domnienky, ktoré sú nepreskúmateľné a trestné činy, ktoré spáchal žalobca sú a boli preskúmané). Aj z uvedeného vyplýva, že opis skutkov smerujúcich voči osobe žalobcu, ak sa opiera len o domnienky, je nepreskúmateľný. Uznesením Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k. 1 Kn 253/2008 z 15. decembra 2008 bola sťažnosť žalobcu proti označenému uzneseniu Krajského riaditeľstva Policajného zboru zamietnutá a žalobca bol listinou uvedeného orgánu zo 4. decembra 2008 upovedomený o vybavení sťažnosti jej odstúpením prokuratúre. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zistil rozhodujúci skutkový stav a žalobcom navrhované dôkazy v konaní pred súdom prvej inštancie (listinný dôkaz článok z denníka Pravda, zvukový záznam z hlavného pojednávania a audiovizuálny záznam z programu Noviny TV JOJ) boli bez právneho významu pre meritórne rozhodnutie súdu. Písomná zápisnica o hlavnom pojednávaní na Špeciálnom súde v Pezinku, obsahujúca sporné výroky, bola postačujúca na preukázanie formálnej aj obsahovej stránky výrokov žalovaného, preto zvukový záznam z hlavného pojednávania bol nadbytočný. Vzhľadom na odlišnú zodpovednosť médií o zodpovednosť žalovaného, ako už bolo vyššie uvedené, nebol daný dôvod na vykonanie dokazovania audiovizuálnym záznamom televízneho programu, ako ani článkom z denníka, s poukazom na predmet sporu. Výsluch žalovaného nepredstavuje obligatórny dôkazný prostriedok a všetky ostatné vykonané dôkazy jednotlivo ako i vo svojom súhrne boli postačujúce na preukázanie skutkového stavu veci, umožňujúceho vydať meritórne rozhodnutie. Súd prvej inštancie preto v napadnutom rozhodnutí nevykonanie ďalšieho dokazovania odôvodnil hospodárnosťou a účelnosťou konania. Odvolacím súdom nebolo zistené ani porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, v súvislosti s tvrdeným neakceptovaním zmeny žaloby, predloženej dňa 16. júna 2015 prostredníctvom zástupkyne žalobcu. Na súdnom pojednávaní dňa 16. júna 2015 zástupkyňa žalobcu predložila súdu prvej inštancie podanie označené ako doplnenie petitu, obsahujúce totožné nároky uplatňované žalobcom v konaní a to písomné ospravedlnenie, v znení pripustenej zmeny návrhu uznesením súdu prvej inštancie z 3. apríla 2014 č. k. 4C/ 3/2010-65 a peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur. Zo zápisnice o uvedenom súdnom pojednávaní jednoznačne vyplýva, že zástupkyňa žalobcu predniesla doplnenie petitu a výslovne uviedla, že žalobca trvá na podanom návrhu v znení jeho poslednej zmeny ako bola pripustená uznesením súdu prvej inštancie z 3. apríla 2014. Správne nepovažovala doplnenie petitu za zmenu žaloby, za ktorú sa považuje rozšírenie uplatneného práva alebo uplatnenie iného práva, ako i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe (a o takýto prípad nešlo). Upresnenie údajov obsiahnutých v žalobnom petite (napr. doplnenie konkrétneho dňa v dátume hlavného pojednávania a označenie čísla konania) nespĺňa charakter zmeny návrhu, keďže len dopĺňa petitom žaloby už uvádzané údaje. Nedoručenie doplnenia návrhu žalovanému, ktorý uvedenú skutočnosť ani nenamietal, nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacím argumentom o nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016). Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa nedostatku obsahových náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i jeho arbitrárnosti, nemohla obstáť, rovnako ako ani argument o porušení práva na spravodlivý proces. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešného žalovaného. Žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, vznikol nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi (§ 142 ods. 1 O. s. p., účinný do 30. júna 2016). Z dôvodu nevyčíslenia náhrady trov konania žalovaným, u ktorého vznik trov konania zo spisu nevyplýval, žalovanému náhrada trov konania nemohla byť priznaná. Z dôvodu, že žalovaný bol úspešný aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení § 255 ods. 1 CSP, vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ <.. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.