Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/88/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2015200368 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2015200368.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v právnej veci žalobcu: Peter Horváth, miesto podnikania Mierová 1430/47, 924 01 Galanta, IČO: 32 344 201, zastúpeného spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, 917 01 Trnava proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ul. 63, 974 01 Banská Bystrica, o návrhu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného číslo 1100307/1/154575/2015/2206 zo dňa 10.4.2015 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu dňa 19.5.2015 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného číslo 1100307/1/154575/2015/2206 zo dňa 10.4.2015, ktorým tento podľa § 74 ods. 4 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Trnava č. 9211401/5/152131/2015/Bor zo dňa 21.1.2015, ktorým tento podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 3 879 eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2011. V žalobných dôvodoch namietal, že rozhodnutie v daňovom konaní musí obsahovať jednoznačnú aplikáciu hmotnoprávnych predpisov, podľa ktorých správca dane vydal rozhodnutie, resp. pri dodatočnom vyrubení dane ide o právne predpisy, ktoré daňový subjekt preukázateľne porušil. Žalobca nebol ani len upovedomený o ustanoveniach zákona o dani z príjmov, ktoré mal porušiť. V tejto súvislosti poukázal na to, že prvostupňové správne rozhodnutie síce uvádza ustanovenia § 6 zákona o dani z príjmov, lenže nie z dôvodu ich porušenia zo strany žalobcu, ale z dôvodu deklarovania právneho základu pre vykázanie príjmov a výdavkov na účely výpočtu základu dane v zdaňovacom období roku 2011. Uvedený nedostatok chýbajúceho hmotnoprávneho odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia žalobca napadol v odvolacom správnom konaní, pričom mal za to, že daňový poriadok neumožňuje, aby odvolací správny orgán naprával nedostatky prvostupňového správneho orgánu. Za tohto stavu považoval rozhodnutie žalovaného za zmätočné a nepreskúmateľné, pričom už tieto zistené skutočnosti môžu byť dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovaného. V súvislosti s dôkaznou povinnosťou pri preukazovaní daňových výdavkov pre daň z príjmu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžf/17/2012, z ktorého vyplýva, že na účely preukázania daňových výdavkov pre daň z príjmu skutočne nepostačuje len formálne deklarovanie obchodu prostredníctvom predĺženia príslušných daňových dokladov, ktorými sú najmä faktúry, pokladničné doklady atď., ale je nevyhnutné vykonať aj ďalšie dokazovanie v rozsahu výsluchu dodávateľa ako svedka v daňovom konaní. Znamená to, že v konečnom dôsledku teda nie je podstatné, či dodanie tovaru uskutočnil dodávateľ deklarovaný na obchodných dokladoch, ale je podstatná iba skutočnosť, že dodaný tovar bol nevyhnutný na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie príjmu. Na preukázanie oprávnenosti daňových výdavkov, vychádzajúc z tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, úplne postačuje, keď dodávateľ daňového subjektu, resp. jeho štatutárny orgán, zamestnanec alebo poverená osoba v zmysle § 15 Obch. zákonníka ako svedok v daňovom konaní potvrdí, že deklarované dodávky tovaru boli dodávateľom skutočne realizované, resp., že vystavené obchodné doklady skutočne obsahujú podpis štatutárneho orgánu dodávateľa, jeho zamestnanca alebo poverenej osoby v zmysle § 15 Obch. zákonníka. Správca dane je oprávnený v tomto prípade vysloviť neoprávnenosť daňových výdavkov, ak by sa výpoveď dodávateľa, resp. jeho štatutárneho orgánu, zamestnanca alebo poverenej osoby v zmysle § 15 Obch. zákonníka ukázala ako nepravdivá, klamlivá. Žalobca ďalej poukázal na to, že v predmetnej veci správca dane, resp. žalovaný nikdy nespochybnil existenciu tovaru a ani dodanie tovaru žalobcovi, čo znamená, že nebola spochybnená materiálna existencia zdaniteľného plnenia, ale spochybnil len osobu dodávateľa tovaru, keď podľa správcu dane nebolo preukázané, akými dopravnými prostriedkami bol tovar dodaný a správcovi dane neboli poskytnuté zo strany dodávateľov požadované účtovné doklady. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že dôkazné bremeno (týkajúce sa osoby dodávateľa tovaru) nenesie daňový subjekt, ale vždy správca dane. Preto skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom je dôkazným bremenom správcu dane. Taktiež žalovaný, resp. správca dane od žalobcu nad rámec zákona požadoval preukázanie aj ďalších skutočností, ako najmä preukázanie dodania tovaru určitým dopravným prostriedkom. Keďže v tomto prípade nejde o obchodovanie s tovarom, ktorý by bol predmetom spotrebných daní, žalobca a ani jeho dodávatelia neboli povinní každú dodávku tovaru potvrdzovať, resp. nahlasovať u správcu dane. Taktiež skutočnosť, že dodávateľ tovaru odmietol správcovi dane odovzdať svoje účtovné záznamy týkajúce sa dodávky tovaru, uviesť predchádzajúcich dodávateľov tovaru, resp. dochádzalo k podozrivým prevodom obchodného podielu, nie je možné v zmysle právnych úvah Najvyššieho súdu SR pričítať na ťarchu žalobcu, keďže ten nemôže byť zodpovedný za konanie alebo nekonanie svojich dodávateľov. V predmetnej veci dodávky boli potvrdené zo strany dodávateľa, a to s poukazom na vykonané výsluchy svedkov. Správne orgány sa ďalej nevysporiadali s podstatnou skutočnosťou, a to, či príslušné daňové výdavky boli reálne vynaložené za účelom dosiahnutia, zabezpečenia alebo udržania príjmu, pričom žalovaný ako odvolací správny orgán správcovi dane vec na ďalšie konanie a rozhodnutie nevrátil z tohto dôvodu, pričom žalobca časť tovaru použil na predaj ďalšiemu podnikateľskému subjektu za účelom zabezpečenia príjmu ako predaj tovaru v nespracovanom stave. Ďalšiu časť tovaru žalobca použil na účely vlastného spracovania pri vlastných podnikateľských aktivitách. Za tohto stavu žiadal žalobca rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný, podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 29.6.2015, pričom žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že rozhodnutie vydal na základe výsledkov daňovej kontroly vykonanej zamestnancami správcu dane na dani z príjmov fyzickej osoby, z výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 9211401/5/4755532/2013/Bor zo dňa 22.10.2013, ktorý bol žalobcovi ako daňovému subjektu doručený dňa 5.11.2013 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Pokiaľ ide o aplikáciu hmotnoprávnych ustanovení uviedol, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu neobsahuje len ustanovenie § 6 zákona o dani z príjmov, ale obsahuje aj ust. § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, podľa ktorého žalobca nesplnil podmienky v ňom stanovené. Okrem toho na strane 9 rozhodnutia žalovaného sú uvedené nielen ustanovenia hmotnoprávneho zákona, podľa ktorých sa posudzuje uznateľnosť daňových výdavkov, ale aj procesného zákona, podľa ktorých správca dane postupuje pri správe daní. V tomto smere žalovaný ako odvolací správny orgán podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku doplnil výsledky daňového konania a odstránil chyby prvostupňového správneho konania. V súvislosti s dôkaznou povinnosťou žalobcu uviedol, že ust. § 24 daňového poriadku neobsahujú presný rámec dôkaznej povinnosti pri preukazovaní daňových výdavkov, resp. v akom rozsahu je daňový subjekt povinný preukazovať pôvod tovaru na účely dane z príjmu, pričom považuje za určujúce už spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžf/17/2012, ktoré sa týka dôkaznej povinnosti pri preukazovaní daňových výdavkov pre daň z príjmu pri formálnom deklarovaní obchodu, keď daňový subjekt odovzdal správcovi dane všetky potrebné faktúry, príjmové doklady atď., ale dodávateľ vyhlásil, že s daňovým subjektom nikdy nespolupracoval a nepozná ho. Pokiaľ sa jedná o vykonanie dokazovania podľa § 24 daňového poriadku uviedol, že zo strany správnych orgánov bola snaha čo najúplnejšie zistiť skutkový stav veci pre správne určenie dane, pričom tým, že správne orgány žiadali od žalobcu preukázanie dodania tovaru fakturovaného jednotlivými dodávateľmi, nepostupoval v rozpore so zákonom. Uviedol, že vzhľadom k tomu, že vecný charakter daňových výdavkov je daný materiálnou existenciou daňového výdavku, čo žalobca nepopiera, bolo povinnosťou žalobcu preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku, pričom nemožno považovať za dôkaz na jej preukázanie len predloženie samotnej faktúry, musí byť potvrdená aj samotná realizácia obchodu, čo v predmetnej veci nebolo preukázané. Vzhľadom na zistené skutočnosti v priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane mal právo preveriť pôvod tovaru, ako aj doplnením dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti o tom, kto so sporným tovarom skutočne obchodoval. V tejto súvislosti ďalej poukázal na to, že ak žalobca vo svojich prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, potom preberá na seba riziko, že neunesie dôkazné bremeno. Preto musí byť v záujme žalobcu uchovávať a predložiť pre účely daňových orgánov všetky prostriedky a dôkazy, ktorými preukáže existenciu obchodného vzťahu, tovaru a skutočností, ktoré sú predmetom jeho účtovníctva. Ďalej poukázal na to, že samotná faktúra ako účtovný doklad je dokladom na zaúčtovanie výdavku, avšak fakturovaný výdavok je daňovo uznateľný iba vtedy, ak ide o výdavok preukázateľne vynaložený daňovníkom na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom sa žalobca pridržiaval žalobných dôvodov uvedených v žalobe a žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Mal za to, že žalobca vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že správcovi dane doložil jednotlivé faktúry o zrealizovaní jednotlivých dodávok tovaru, pričom nemôže niesť zodpovednosť daňový subjekt za preukázanie skutočností dodávateľmi tohto tovaru. Poverená zástupkyňa žalovaného k veci uviedla, že žalobca ako daňový subjekt v tomto správnom konaní neuniesol dôkazné bremeno, správca dane vykonal v predmetnej veci dostatočné dokazovanie, pričom bolo zistené, že nebola preukázaná existencia tovaru, ktorý mal byť žalobcovi dodaný. Pokiaľ ide o subjekty, ktoré mali tento tovar dodávať, tak bolo zistené, že sa buď menilo sídlo týchto spoločností ako aj samotní konatelia, pričom jednoznačným spôsobom zo strany daňového subjektu nebola preukázaná realizácia týchto obchodných vzťahov. Okrem toho v predmetnej veci išlo o výdavky neosobného charakteru, ktorý je povinný žalobca preukázať v tom smere, že tieto výdavky súviseli s jeho príjmom. Z prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 9211401/5/152131/2015/Bor zo dňa 21.1.2015 súd zistil, že tento prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zák.č. 563/2009 Z.z. rozdiel dane v sume 3 879 eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2011. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že Daňový úrad Trnava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z príjmov fyzickej osoby, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 9211401/5/4755532/2013/Bor zo dňa 22.10.2013, ktorý bol žalobcovi doručený 5.11.2013. Daňovou kontrolou správca dane zistil, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období 2011 zahrnul do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane výdavky na obstaranie materiálu na základe dodávateľskej faktúry (bez čísla) od dodávateľa ARADEA, s.r.o. vystavenej dňa 25.7.2011 v sume 4 141,20 eur bez DPH a na základe dodávateľskej faktúry vystavenej dňa 14.9.2011 v sume 3 048 eur bez DPH. Ďalej si žalobca zahrnul do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane výdavky na obstaranie materiálu od spoločnosti VAMA VECHE s.r.o. na základe faktúry č. 0129-47/2011 zo dňa 9.5.2011 v sume 5 785,63 eur a na základe faktúry č. 098-29/2011 v sume 6 872,38 eur bez DPH. V prípade spoločnosti ARADEA, s.r.o. správca dane dožiadaným preveril dodanie tovaru uvedeným dodávateľom, pričom bolo zistené, že spoločnosť na adrese uvedenej v obchodnom registri nesídli, na predvolania správcu dane nereaguje ani konateľka spoločnosti, a preto nebolo možné preveriť, či faktúry a pokladničné doklady, ktoré žalobca predložil ku kontrole boli skutočne vystavené uvedeným dodávateľom. Taktiež zo svedeckej výpovede PhDr. E. A. (tento bol konateľom spoločnosti ARADEA, s.r.o. v období od 8.6.2011 od 27.7.2011) zistil, že tento svedok o vystavení faktúry zo dňa 25.7.2011 nemal žiadnu vedomosť a ani o nákupe a predaji fakturovaného tovaru, o zaúčtovaní tejto faktúry do výnosov a jej zahrnutí do zdaniteľných obchodov ako aj o preprave fakturovaného tovaru a nemal ani vedomosť o úhrade predmetnej faktúry. Uviedol, že faktúra bola vystavená pravdepodobne zo spätným dátumom po tom ako bol odvolaný z funkcie konateľa dňa 27.7.2011, dovtedy však bol oprávnený konať za spoločnosť len on. Následne od 27.7.2011 do 2.1.2012 bol konateľom spoločností J.K., ktorý ako svedok uviedol, že faktúru zo dňa 14.9.2011 vystavil, podpis na faktúre patrí jemu a prevzal aj hotovosť, avšak na dodanie tovaru si presne nepamätá. Uviedol, že prepravu zabezpečil buď jeho dodávateľ alebo kontrolovaný daňový subjekt, avšak na dodávateľa tovaru si nespomína. V súvislosti s faktúrou vystavenou dňa 25.7.2011 potvrdil jej vystavenie, ale na otázku týkajúcu sa vystupovania v mene spoločnosti dňa 25.7.2011 a na otázku odkiaľ mal prístup k účtovnému softvéru spoločnosti a k pečiatke spoločnosti uviedol, že sa k tomu nevie vyjadriť. V prípade dodávateľskej spoločnosti VAMA VECHE s.r.o. bolo zistené, že od 13.5.2011 po súčasnosť je konateľom spoločnosti Darina Bartošová (predtým od 28.4.2010 do 13.5.2011 bol konateľom spoločnosti M. Q.), pričom správcom dane bolo zistené, že tento dodávateľ mal na adrese sídla len virtuálne sídlo, poštu nepreberá a adresát je neznámy. Okrem toho bývalý konateľ spoločnosti (M. Q.) bol v čase preverovania vo výkone trestu a aktuálna konateľka p. Darina Bartošová písomnosti na adrese sídla nepreberá, písomnosti boli vrátené späť správcovi dane s označením adresát neznámy. Predchádzajúci konateľ tejto spoločnosti M. Q. po predložení faktúr uviedol, že na žalobcu si spomína, faktúry vystavil a ústne potvrdil aj dodanie tovaru, avšak k samotnému dodaniu tovaru a nákupu sa vyjadriť nevedel. Z vykonaného dokazovania správca dane dospel k záveru, že zo strany žalobcu ako daňového subjektu a ani zo strany dodávateľa nebolo preukázané, že k dodaniu tovaru uvedeného na predmetných faktúrach reálne došlo, pričom konštatoval, že samotné predloženie pokladničných dokladov a faktúr preukazuje len formálnu stránku uskutočnenia obchodu. Vzhľadom k tomu, že zo strany žalobcu ako daňového subjektu nebolo preukázané splnenie podmienky ustanovenej v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov posúdil správca dane uvedené výdavky ako nepreukázateľné. V tejto súvislosti uviedol, že na preukázanie hodnovernosti dodania tovaru nepostačuje doloženie faktúr, resp. pokladničných dokladov, ale je potrebné preukázať, že tovar bol skutočne dodaný v deklarovanom rozsahu práve týmto dodávateľom. Žalobca ako daňový subjekt tiež nepreukázal akými dopravnými prostriedkami mu bol materiál dodaný, od koho materiál prevzal a kde bol zložený. Dodanie materiálu sa nepreukázalo ani na základe šetrení dožiadaných správcov dane, keďže ani u jednej dodávateľskej spoločnosti nebolo možné vykonať miestne zisťovanie za účelom preverenia vystavenia a zaúčtovania predmetných faktúr. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca dňa 8.2.2015 odvolanie, v ktorom v podstate uviedol rovnaké dôvody ako v písomne podanej žalobe. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím č. 1100307/1/154575/2015/2206 zo dňa 10.4.2015 potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9211401/5/152131/2015/Bor zo dňa 21.1.2015, keď k oprávnenosti uznania deklarovaných výdavkov uviedol, že na to, aby mohol byť výdavok uznateľný za daňový výdavok musí byť splnená okrem podmienky zaúčtovania v účtovníctve alebo zaevidovania v evidencii príjmov a výdavkov aj podmienka preukázateľnosti stanovená v § 2 ods. 1 písm. i) zákona o dani z príjmov. V tejto súvislosti konštatoval, že pokiaľ nie je preukázané, že boli splnené uvedené hmotnoprávne podmienky, nepostačuje na vznik nároku na uznateľnosť výdavkov len samotná existencia dokladov, v danom prípade faktúr a pokladničných dokladov, ktorých obsah nie je dostačujúci pre daňové účely. Samotná faktúra ako účtovný doklad je dokladom na zaúčtovanie výdavku, avšak fakturovaný výdavok je daňovo uznateľný iba vtedy, ak ide o výdavok preukázateľne vynaložený daňovníkom na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov. Teda ide o faktúru, ktorá aj po obsahovej stránke preukazuje skutočné dodanie fakturovaného materiálu. Doklady predložené žalobcom (faktúry a pokladničné doklady) nie sú postačujúce pre uznanie daňových výdavkov, pretože ich obsah ani priamo ani nepriamo nedokazuje skutočnosť, že deklarovaný materiál bol skutočne dodaný dodávateľmi na nich uvedenými. Len všeobecne uvedený materiál, bez bližšej špecifikácie a dodacie listy pripojené k faktúram, z ktorých nie je zrejmý dátum prevzatia, meno osoby, ktorá tovar dodala a prevzala, miesto prevzatia nestačí na to, aby boli uznané za daňové výdavky. Nestačí, aby bolo splnená táto zákonná povinnosť formálne tým, že je uvedená na doklade, ale musí byť preukázané, že dodávky tovaru sa aj reálne uskutočnili. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 3 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods. 2 správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 24 ods. 3 správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Súd v danom prípade dospel k záveru, že žalobca ako daňový subjekt jednoznačne nepreukázal, že tvrdené skutočnosti existujú na materiálnom základe tak ako ich deklaroval na predložených faktúrach. K oprávnenosti uznania deklarovaných výdavkov súd považuje za potrebné uviesť, že na to, aby mohol byť výdavok uznateľný za daňový výdavok musí byť splnená okrem podmienky zaúčtovania v účtovníctve alebo zaevidovania v evidencii príjmov a výdavkov aj podmienka preukázateľnosti stanovená v § 2 ods. 1 písm. i) zákona o dani z príjmov. Znamená to, že na vznik nároku na uznateľnosť výdavkov nepostačuje len samotná existencia dokladov, v danom prípade faktúr a pokladničných dokladov, ktoré predložil žalobca, ale musí ísť o výdavok preukázateľne vynaložený daňovníkom na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje daňové výdavky preukázateľným spôsobom, ktoré znižujú zdaniteľné príjmy, je povinný tieto výdavky v zmysle § 32 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov preukázať. Taktiež je žalobca povinný vierohodným a nespochybniteľným spôsobom preukázať, že tovar uvedený na dodávateľských faktúrach reálne dodal dodávateľ uvedený na faktúre. V tomto smere žalobca, vo vzťahu k zisteniam správcu dane neuviedol také dôkazy, ktorými by vyvrátil pochybnosti o tom, že sa zdaniteľné obchody reálne uskutočnili a taktiež ani z vykonaného dokazovania správnych orgánov nebolo jednoznačne preukázané, že zdaniteľný obchod bol reálne a preukazným spôsobom uskutočnený dodávateľom, ktorý fakturoval zdaniteľný obchod. Zo zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom žalobca ako daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly. Čo sa týka tvrdených nesprávností pri posudzovaní unesenia dôkazného bremena je potrebné uviesť, že zák.č. 563/2009 Z.z. obsahuje osobitnú úpravu dôkaznej povinnosti daňovníka. Je to práve daňový subjekt, ktorý nesie dôkazné bremeno a je povinný preukázať splnenie všetkých zákonných podmienok, samozrejme za súčinnosti so správcom dane, nielen u seba, ale aj u svojho dodávateľa. Žalobca tiež vzniesol námietky aj v súvislosti s rozsahom vykonaného dokazovania a vyhodnotením získaných dôkazov. V tejto súvislosti súd uvádza, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí ako aj správca dane sa dostatočným spôsobom vysporiadal so žalobcovými návrhmi a námietkami, preto nemožno súhlasiť s námietkou žalobcu, že by rozhodnutie žalovaného bolo zmätočné a nepreskúmateľné. Pokiaľ aj správca dane ako prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí neuviedol konkrétne ustanovenia hmotnoprávneho predpisu, na základe ktorého malo dôjsť k porušeniu právnych predpisov zo strany žalobcu, tak toto pochybenie správcu dane bolo odstránené v rámci odvolacieho správneho konania postupom podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku. Súd preskúmal rozhodnutie žalovaného, pričom dospel k záveru, že žalobu nie je možné považovať za dôvodnú, pretože uvedené žalobné dôvody neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť postupu žalovaného, resp. správnosť záverov, na základe ktorých boli založené vydané rozhodnutia správnych orgánov. S poukazom na vyššie uvedené súd považoval námietky žalobcu za nedôvodné, pričom bolo zistené, že žalobca neuniesol tak v daňovom a ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a neuviedol také skutočnosti, s ktorými by sa žalovaný relevantným spôsobom nevysporiadal. Súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 168 SSP, keď žalovanému ako v konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.