Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/12/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200065 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2016200065.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: GAZDA SLOVAKIA, spol.s r.o., Bažantia 1126/7, 930 05 Gabčíkovo, IČO: 34 144 803, zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Kuttnerovou, so sídlom Kozačeka 2003/40, 960 01 Zvolen proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 21324333/2015 zo dňa 30.11.2015 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. Správny súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky Číslo: 21324333/2015 zo dňa 30.11.2015 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Piešťany číslo: 20571273/2015 zo dňa 27.7.2015 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou doručenou súdu dňa 5.2.2016 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného Číslo: 21324333/2015 zo dňa 30.11.2015, ktorým tento ako druhostupňový správny orgán vo veciach správy daní a poplatkov potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Piešťany číslo: 20571273/2015 zo dňa 27.7.2015, ktorým bol žalobcovi správcom dane podľa § 68 ods. 6 zák.č. 563/2009 Z.z. (ďalej len daňový poriadok) za zdaňovacie obdobie júl 2013 určený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 145 375,92 eur, ďalej znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2013 zo sumy 166 116,38 eur na sumu 20 740,46 eur. 2. Žalobca v žalobe namietal, že pri postúpení odvolania správcom dane odvolaciemu správnemu orgánu neboli dodržané procesné zásady a lehoty v rámci daňového poriadku, keď poukázal na znenie ustanovení § 73 ods. 2 a nasl. daňového poriadku. Okrem toho sa žalovaný náležitým spôsobom nevysporiadal so všetkými námietkami vznesenými žalobcom, bližšie špecifikovanými a uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu. Rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu považoval za nulitný právny akt, nakoľko obe rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, z nedostatočne zisteného skutkového stavu ako aj z nesprávneho hodnotenia zistených skutočností. Uviedol, že zo strany správnych orgánov došlo k porušeniu princípu proporcionality, a to v súvislosti s realizovaním procesných úkonov tak, aby zásahy správcu dane voči žalobcovi ako daňovému subjektu boli čo najviac minimalizované. Mal za to, že žalovaný svojim rozhodnutím ako aj procesným postupom ukrátil žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Považoval tak rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutie žalovaného za nulitný právny akt, a to s poukazom na znenie ust. § 64 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a d) daňového poriadku, nakoľko žalobca ako daňový subjekt nie je identifikovaný určite, zrozumiteľne a presne, keď IČO uvedené správcom dane v znení 334144803 nie je identifikačným číslom, ktoré je pridelené žalobcovi. Za tohto stavu považoval rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v uvedenom výroku za nepreskúmateľné pre rozpor medzi výrokom a odôvodnením. Obe uvedené rozhodnutia teda nemajú právne účinky a možno na ne bezpochyby hľadieť akoby neboli vydané. Taktiež tvrdil, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu vydala pobočka Daňového úradu Piešťany, ktorá je iba organizačnou zložkou Daňového úradu Trnava a ako taká nemá právnu subjektivitu, čo vyplýva a aj zo znenia ust. § 5 ods. 6 zák.č. 479/2009 Z.z. . Zo znenia v čase výkonu daňovej kontroly účinného zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, aj s prihliadnutím na skutkové okolnosti veci, vecná príslušnosť správcu dane určená zákonom č. 222/2004 Z.z. nebola, čo znamená, že vecne príslušným bol daňový úrad v územnom obvode kraja a teda v prípade žalobcu Daňový úrad Trnava. Ďaľej namietal, že uvedené rozhodnutie je vlastnoručne podpísané Ing. U. J., vedúcim oddelenia daňovej kontroly 7, pričom v tejto súvislosti mal pochybnosti o tom, či rozhodnutie podpísala na to oprávnená osoba, a to s prihliadnutím na znenie ust. § 63 písm. f) daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že rozhodnutie vlastnoručne podpisuje poverený zamestnanec správcu dane, ktorým je daňový úrad. V prípade, ak je uvedená osoba skutočne poverená na daný úkon, malo by byť jednoznačne na predmetnom rozhodnutí uvedené, že konkrétna podpísaná osoba je na daný úkon zákonným spôsobom poverená a listina obsahujúca poverenie by mala byť priložená a mala by tvoriť súčasť vydaného rozhodnutia. Žalobca ďalej považoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné, pretože sa nezaoberal všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní, v rozhodnutí neboli uvedené žiadne zistenia svedčiace v prospech žalobcu aj napriek tomu, že tento uniesol svoju časť dôkazného bremena, vyplývajúcu mu zo znenia ustanovenia § 24 daňového poriadku. Takýmto konaním žalovaného bolo porušené právo žalobcu zakotvené v § 3 ods. 1 daňového poriadku, keď žalovaný nedbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu. Ďalej mal za to, že žalovaný nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, čo nekorešponduje s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011 a 6Sžf/81/2013 zo dňa 18.6.2014, kedy súd rozhodol v prospech platiteľa dane, nakoľko dospel k záveru, že v situácii, keď platiteľ dane preukáže existenciu dodania prostredníctvom faktúr obsahujúcich podrobný zoznam dodaných tovarov a služieb, znáša dôkazné bremeno správca dane a nie daňový subjekt, čo vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR 5Afs 131/2004 zo dňa 25.3.2005. Nesúhlasil s konštatovaním žalovaného, že žalobca ako daňový subjekt vedel, resp. mal vedieť, že sa svojím plnením zúčastňuje na daňovom podvode, čo žalovaný podporil aj rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/05 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House). Takéto hodnotenie odvolacieho správneho orgánu považoval za neprípustné a za nesprávny úradný postup, a to najmä v súvislosti s tvrdením žalovaného, že žalobca si je vedomý podvodného konania. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný tieto konštatovania založil iba na podozrení a pochybnostiach, nie na záveroch vyplývajúcich z dostatočne zisteného skutkového stavu. Uviedol, že žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie obstarávacích procesov svojich dodávateľov, a preto je na správcovi dane aby uniesol dôkazné bremeno v tom, že vedel alebo mohol vedieť o podvodnom plnení. Znamená to, že správca dane, resp. žalovaný dôkazy v zmysle § 3 ods. 3 daňového poriadku dostatočne nevyhodnotil a dopustil sa aj porušenia iných zákonných ustanovení pri výkone kontroly. Pri spracovaní protokolu bolo porušené jeho zákonné právo zúčastňovať sa vyjadrenia svedkov, dávať im otázky, vyžiadať si kópie dôkazov atď. . Zo strany správcu dane boli žalobcovi odňaté procesné práva, a to najmä tým, že o zabezpečovaní dôkazov vykonávaných správcom dane počas kontroly ani konania nebol kontrolovaný daňový subjekt žiadnym spôsobom vyrozumený a na úkony vykonávané v tejto súvislosti nebol správcom dane predvolaný. Bol tým porušené procesné práva vyplývajúce žalobcovi z daňového poriadku, a to v súvislosti s odňatím možnosti zúčastniť sa týchto úkonov. Ďalej namietal, že správca dane žalobcovi v zákonnom stanovenej lehote nadmerný odpočet alebo jeho časť za zdaňovacie obdobie júl 2013 nevrátil a daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2013 začal až dňa 22.10.2013. Znamená to, že správca dane zjavne konal v rozpore s ustanovením v tom čase platného a účinného znenia § 79 zák.č. 222/2004 Z.z. a teda začal daňovú kontrolu až po uplynutí na to zákonom stanovenej lehoty s tým, že dôvodný nárok žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2013 mu vyplýval ex lege a bol mu účelovo odopretý. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžf/27/2010 zo dňa 28.7.2011. V konajúci správca dane od začiatku výkonu predmetnej daňovej kontroly bez zákonného dôvodu nedodržiaval stanovené lehoty a ani správny úradný postup a neúmerne predlžoval celé konanie. Za tohto stavu je preto možné konštatovať, že daňová kontrola je nezákonná a protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť, a teda celé daňové konanie je zaťažené vadou nezákonnosti. Uviedol, že daňová kontrola bola začatá dňa 22.10.2013 a ukončená bola dňa 11.12.2014, pričom dňa 6.5.2014 bola prerušená z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu odo dňa 12.5.2014 do doručenia odpovedi na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Oznámením č. 9214401/5/3570146/2014/ Hora zo dňa 22.7.2014 bolo žalobcovi oznámené, že dňa 16.7.2014 pominuli dôvody, pre ktoré sa kontrola prerušila. Žalobca mal za to, že správca dane nesprávne aplikoval znenie ustanovenia § 46 ods. 10 daňového poriadku, pričom zo znenia tohto zákonného ustanovenia nevyplýva, že možno prerušiť samotnú daňovú kontrolu. Keďže o žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií sa nevedie žiadne konanie, nie je možné prerušiť daňové konanie (kontrolu) z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia (§ 61 ods. 1 písm. d) daňového poriadku). Znamená to, že podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií nie je ani samostatným dôvodom pre prerušenie konania s podnetu správcu dane výslovne uvedeným v § 61 ods. 1 písm. d) daňového poriadku. Vzhľadom k tomu, že správca dane nezačal a ani neukončil daňovú kontrolu zákonom stanovenej lehote došlo k nezákonnému postupu prvostupňového správneho orgánu, a preto je potrebné považovať takýto postup konajúceho správcu dane za nezákonný. Vzhľadom k vyššie zisteným pochybeniam žiadal rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 17.3.2016 popísal priebeh daňovej kontroly, ktorá bola vykonaná na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2013 u žalobcu ako daňového subjektu, o výsledku ktorej bol vyhotovený Protokol č. 9214401/5/5366296/2014/Hora zo dňa 9.12.2014. Daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobca si v zdaňovacom období júl 2013 uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti Tribano s.r.o., keď predmetom dodania bola repka a z dodávateľských faktúr od spoločnosti IFRAM EDUCATION s.r.o., keď predmetom dodania bol sójový šrot. Žalobcom uvádzané námietky v žalobe považoval za nedôvodné, ktoré nemali vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že zo strany správcu dane bola dodržaná lehota na postúpenie odvolania odvolaciemu správnemu orgánu v súlade s ust. § 73 ods. 2 daňového poriadku, pričom o takomto postupe bol upovedomený aj daňový subjekt. Žalovanému bolo doručené odvolanie zo dňa 10.9.2015 spolu s predkladacou správou číslo 20946860/2015 a úplným spisovým materiálom dňa 9.10.2015, t.j. v stanovenej lehote. Nesúhlasil tiež s konštatovaním žalobcu, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je potrebné považovať za nulitné z dôvodu, že žalobca nie je identifikovaný určite, zrozumiteľne a presne, pretože IČO uvedené v oboch rozhodnutiach je v nesprávnom tvare. V tejto súvislosti uviedol, že ide o jednoznačne chybu v písaní, o čom bol žalobca upovedomený listom č. 102659579/2016 zo dňa 3.3.2016 a č. 102701530/2016 zo dňa 10.3.2016. Za tohto stavu nie je naplnená podmienka stanovená v § 64 ods. 2 písm. b) daňového poriadku, a preto nemožno napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu považovať za nulitné a vydané v rozpore so zákonom. Taktiež nemožno považovať ani rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za nulitné z dôvodu, že bolo vydané orgánom vecne nepríslušným, keď v predmetnej veci písomnosť vyhotovil Daňový úrad Trnava, pobočka Piešťany, ktorá zabezpečuje výkon činností Daňového úradu Trnava ako jedna z jeho organizačných zložiek, a teda je vecne príslušným orgánom - daňovým úradom, a preto nebola porušené ust. § 64 ods. 2 písm. a) daňového poriadku. K pochybnostiam žalobcu, či je rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu podpísané oprávnenou osobou uviedol, že daňový poriadok neukladá povinnosť ku každému rozhodnutiu prikladať poverenie podpisujúceho o podpisovaní jednotlivých dokumentov. Takéto poverenie je upravené vnútornými predpismi, pričom podpisovanie písomností na daňových úradoch a ostatných orgánov v rámci finančnej správy sa riadi rozhodnutím prezidenta finančnej správy - podpisovým poriadkom finančnej správy. V zmysle podpisového poriadku rozhodnutia podpisuje riaditeľ odboru daňového úradu, pričom na návrh riaditeľa odboru môže riaditeľ daňového úradu poveriť podpisovaním vedúcich oddelení daňového úradu organizačne začlenených do odboru ním riadených. V danom prípade bola právomoc podpisovať rozhodnutia prenesená na vedúcich oddelení, čo vyplýva z poverenia pre Ing. Petra Alejníka, vedúceho oddelenia daňovej kontroly 7, Daňového úradu Trnava, pobočky Piešťany. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že žalovaný sa nezaoberal všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní tak uviedol, že žalovaný postupoval v súlade s ust. § 74 daňového poriadku a preskúmal rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v rozsahu požadovanom v odvolaní. Námietka žalobcu o rozložení dôkazného bremena nebola v odvolaní uvedená a ani nebolo zo strany žalobcu poukázané na rozsudky Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011 a č.k. 6Sžf/81/2013 zo dňa 18.6.2014. Ďalšie žalobcom vznesené námietky (porušenie zákonného práva žalobcu zúčastňovať sa na výpovedi svedkov, dávať im otázky, právo oboznámenia sa s jednotlivými úkonmi, dôkazmi, vyžiadať si kópie dôkazov atď.) uviedol, že tieto námietky žalobcu boli len všeobecného charakteru, ktoré žalobca nekonkretizoval v akom konkrétnom prípade boli jeho procesné práva porušené. Zo spisového materiálu je zrejmé, že žalobca bol v procese daňovej kontroly i vyrubovacieho konania riadne oboznámený s vykonanými úkonmi a zistenými skutočnostami (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9214401/5/4567160/2014/Hora z 9.10.2014 a č. 9214401/5/5296551/2014/Hora z 4.12.2014), pričom o výsluchu svedkov bol riadne a včas upovedomený (viď upovedomenie č. 20314775/2015 z 3.6.2015), pričom svoje právo byť prítomný na vypočutí svedka nevyužil, čo vyplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 20429890/2015 z 26.6.2015. Taktiež mal žalobca možnosť vyjadrovať sa k zisteniam, predkladať doklady a dôkazy a prípadne navrhnúť ďalšie dokazovanie, pričom svoje právo aj využil, o čom svedčí zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9214401/5/4706826/2014/Hora z 21.10.2014; vyjadrenie k protokolu č. 6/00336724/2015 z 20.1.2015. Pripomienky boli so žalobcom prerokované a na ich základe vykonané ďalšie dokazovanie (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 85778/2015 z 19.3.2015 a č. 20429890/2015 z 13.7.2015). Pokiaľ ide o žalobcom namietanú nezákonnosť v súvislosti so začatím daňovej kontroly uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2013 žalovaný uviedol, že žalobca podal daňové priznanie za kontrolované zdaňovacie obdobie dňa 26.8.2013, pričom v daňovom priznaní nebolo vyznačené uplatnenie postupu podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku (skrátená lehota na vrátenie nadmerného odpočtu), a preto sa uplatnil postup podľa § 79 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za nasledujúce zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Vzhľadom k tomu, že žalobca podal daňové priznanie za nasledujúce zdaňovacie obdobie - august 2013 dňa 25.9.2013, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet, preto si nemohol odpočítať nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2013. Z tohto dôvodu bola lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za kontrolované zdaňovacie obdobie júl 2013 do 25.10.2013. Daňová kontrola začala dňa 22.10.2013, t.j. v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, a teda bola začatá v súlade so zákonom. K ukončeniu daňovej kontroly došlo dňa 11.12.2014, pričom bola prerušená z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií (zaslaním žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií nezačína správne konanie), avšak z dôvodu zaslania tejto žiadosti je možné prerušiť daňové konanie z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, čo je stanovené aj samotným daňovým poriadkom. V danom prípade bola daňová kontrola prerušená odo dňa 12.5.2014 do doručenia odpovedi na žiadosti o medzinárodnú výmenu, t.j. do dňa 16.7.2014 (oznámenie č. 9214401/5/3570146/2014/Hora zo dňa 22.7.2014), čo znamená že prvostupňový správny orgán prerušil daňovú kontrolu v súlade s právnymi predpismi. Taktiež ďalšie námietky vznesené žalobcom (nesprávne a neúplné hodnotenie všetkých dôkazov) považoval žalovaný len za všeobecné námietky, bez konkretizácie aké úkony, resp. aké postupy žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu boli v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. V tejto súvislosti uviedol, že tak prvostupňový správny orgán ako i žalovaný postupovali v súčinnosti s daňovým subjektom, jednotlivé dôkazy hodnotili podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadali na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo a boli využité všetky dostupné zákonné prostriedky, ktoré mali k dispozícii. K dodávateľským faktúram od spoločnosti IFRAM EDUCATION s.r.o. žalovaný uviedol, že žalobca ako daňový subjekt okrem samotných faktúr nepredložil žiadne iné doklady alebo dôkazy, ktoré by preukazovali pravdivosť údajov uvedených na faktúrach. Správca dane vykonal miestne zisťovanie u tejto spoločnosti na adrese jej sídla sa však nikto nenachádzal, na zasielané výzvy ako i predvolania nikto nereagoval a požadované doklady nepredložil. Pokiaľ aj žalobca v písomnom vyjadrení k protokolu predložil potvrdenie o podaní daňového priznania na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2013 spoločnosťou IFRAM EDUCATION s.r.o. ako dôkaz o uskutočnení obchodov, tak tým nie je preukázané, že spoločnosť IFRAM EDUCATION s.r.o. aj skutočne dodala tovar pre žalobcu. V tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno. K dodávateľským faktúram od spoločnosti Tribano s.r.o. žalovaný uviedol, že na základe dôkazov, ktoré daňový subjekt predložil nie je možné ustáliť, že deklarované obchodné transakcie sa uskutočnili tak ako je uvedené na faktúrach. Žalobca ako daňový subjekt síce predložil doklady preukazujúce formálne splnenie podmienok na uplatnenie práva, ale nepreukázal, že tovar bol skutočne dodaný spoločnosťou Tribano s.r.o. . Z preverovania správcu dane vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt je súčasťou reťazového obchodu, predmetom ktorého je dodanie toho istého tovaru - repky medzi viacerými podnikateľmi, pričom z uvedeného reťazca daňová výhoda plynie iba daňovému subjektu. Vzhľadom na zistené skutočnosti žalobca ako daňový subjekt vedel, resp. mal vedieť, že sa svojim plnením zúčastňuje na daňovom podvode. Nebolo preukázané, že tuzemskí dodávatelia v reťazci - spoločnosť Tribano s.r.o. a Chyno s.r.o. skutočne nadobudli právo nakladať s tovarom ako vlastník, t.j. nevznikla u nich daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH. Za tohto stavu žalobca nesplnil podmienky stanovené v § 49 a § 51 zákona o DPH a preto mu nevzniklo právo odpočítať daň z faktúr od spoločnosti Tribano s.r.o. . 4. Krajský súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP, pričom zistil, že žaloba je dôvodná v dôsledku porušenia procesného práva vyplývajúceho žalobcovi z ust. § 25 ods. 4 daňového poriadku, a preto súd napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. e) a g) SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 5. Podľa § 3 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 6. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 7. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 8. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 9. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 10. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 11. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 12. Podľa § 49 zákona ods. 1 č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty právo (ďalej len „zákon o DPH“) odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 13. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 14. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 15. Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu. 16. Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania, ktoré vychádzajú z princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej legislatívny pri aproximácii daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi) a je zárukou zákonného postupu pri splnení úloh správcu dane ako aj zárukou zákonnej ochrany práva a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi podstatné princípy daňového poriadku patrí zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, uvedená v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom všetky skutočnosti ktoré majú vplyv na správne určenie dane preukazuje daňový subjekt, ak bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods.1 Daňového poriadku). Pri realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, pričom správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods.2 Daňového poriadku), pričom využíva prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti pre posúdenie či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo svojom podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 17. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotno-právnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu. 18. Zmyslom všetkých procesných predpisov je zabezpečiť realizáciu hmotných noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach podľa takého postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie prostriedkami, ktoré objasňujú okolnosti rozhodujúce pre posúdenie veci a aby účastníkovi, o ktorého vec - práva a povinnosti ide bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy a obhajovať svoje práva. Toto platí osobitne, ak ide o konanie, v ktorom dôkazná povinnosť spočíva na účastníkovi, v danom prípade na kontrolovanom daňovom subjekte. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že výber druhu dôkazného prostriedku je síce na správcovi dane a závisí od otázky, ktorú treba objasniť, avšak nesmú byť takýmto postupom popreté procesné práva kontrolovaného daňového subjektu. Takisto je na správcovi dane, ktoré dôkazy vykoná, pričom nie je viazaný len návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 1 a 2 zákona o správe daní), avšak práve v závislosti od objasňovanej skutočnosti, od jej spôsobilosti vyvrátiť podstatné tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu ako i miery ovplyvniť rozhodnutie vo veci sa zvyšuje miera potrebnej presvedčivosti dôvodov uvádzaných správcom dane ohľadne vykonania alebo nevykonania navrhovaného dôkazu, prípadne voľby druhu dôkazného prostriedku. Aby bola zachovaná v daňovom konaní rovnosť zbraní, resp. rovnováha medzi povinnosťou správcu dane čo najúplnejšie zistiť skutkový stav potrebný na preverenie a určenie dane, musia byť zároveň zachované a rešpektované procesné práva kontrolovaného daňového subjektu. 19. V danom prípade došlo zo strany správcu dane k viacerým procesným pochybeniam, a to najmä tým, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nemal vedomosť o výsluchu konateľa spoločnosti Tribano s.r.o. Sándora Tótha (viď zápisnica o ústnom pojednávaní číslo: 9104407/5/5570358/2013/Ďur1, Hur zo dňa 16.12.2013) dožiadaným Daňovým úradom v Bratislave, keď z predloženého daňového spisu súd nezistil, či uvedený dožiadaný daňový úrad predvolal alebo upovedomil o termíne ústneho pojednávania aj žalobcu. V spise sa totiž nenachádza predvolanie, ani doručenka svedčiaca o tom, že o takomto úkone bol kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) upovedomený. Znamená to, že správca dane, resp. dožiadaný správca dane v priebehu daňovej kontroly nevytvoril podmienky pre realizáciu práva upraveného v § 25 ods. 4 daňového poriadku, čím žalobcu poškodil na jeho právach počas daňového dokazovania. Takéto procesné pochybenie správcu dane môže mať dopad na zákonnosť rozhodnutia, pretože táto výpoveď bola podkladom pre rozhodnutie. Takéto pochybenie správcu dane možno konštatovať v súvislosti s úkonom miestneho zisťovania vykonaného dňa 11.11.2014 (zápisnica o miestnom zisťovaní č. 9214401/5/4994291/2014 zo dňa 11.11.2014), ktorým bolo preverované, či spoločnosť Europan TRANS, s.r.o. používala vozidlá na vykonanie prepravy tovaru. Taktiež v rámci miestneho zisťovania ide o činnosť správcu dane, v rámci ktorej vyhľadáva dôkazy, preveruje a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní. Až zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 4.12.2014 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9214401/5/5296551/2014 Hora) sa žalobca dozvedel o tomto správcom dane realizovanom miestnom zisťovaní, v ktorej závere bolo konštatované, že daňový subjekt má právo nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu (Europan trans, s.r.o.) v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu - žalobcu ako i na právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia, predkladať dôkazy tak ako to je ustanovené v § 45 ods.1 písm. e) daňového poriadku. 20. V súvislosti s vyššie uvedenými procesnými pochybeniami je potrebné uviesť, že na daňové konanie sa vzťahuje pravidlo, že finančné orgány sú povinné postupovať ústavne komformným spôsobom, a preto, ak je v daňovom konaní v rámci dokazovania vykonávaný výsluch svedkov alebo iných osôb, ktoré sa vyjadrujú k preverovaným obchodným transakciám, týkajúcich sa kontrolovaného daňového subjektu a daňový subjekt nemá možnosť byť prítomný na takomto výsluchu a klásť pri ňom vypočúvaným osobám otázky, sú potom takto získané výpovede dôkaznými prostriedkami zabezpečenými správcom dane v rozpore so zákonom. Pre účely dokazovania v daňovom konaní je potrebné preferovať i pred dožiadaným správcom dane vykonanie dôkazov, a to bezprostredným spôsobom, aby sa mohol s týmito dôkazmi daňový subjekt bezprostredne oboznámiť a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, a to sa týka aj úkonov realizovaných v súvislosti s miestnym zisťovaním. 21. Správny súd na základe vyššie zistených skutočností skonštatoval, že je preukázaný dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP z dôvodu viacerých procesných pochybení zo strany správcu dane, čo bolo dôvodom na to, aby bola žalovanému vrátená na ďalšie konanie. 22. Pokiaľ ide o ostatné žalobné dôvody, tieto neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť postupu žalovaného, resp. správnosť záverov, na základe ktorých boli založené vydané rozhodnutia správnych orgánov. Súd sa ohľadom ďalších žalobných dôvodov stotožnil s argumentáciou žalovaného uvedenou v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 17.3.2016, v ktorom podrobne reagoval na všetky ostatné žalobné námietky vznesené žalobcom v tomto konaní. Znamená to, že procesné pochybenia správcu dane boli jediným dôvodom pre ktorý správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného na základe vyššie zistených skutočností uvedených v bode 19. tohto rozhodnutia, pričom súčasne správny súd postupom podľa § 191 ods.3 písm.a) SSP zrušil aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. 23. O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle § 167 SSP tak ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku, keď procesne úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.