Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/84/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200479 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2016200479.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu: JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: PATÁK s.r.o., IČO: 36 267 031, so sídlom Senica, V.P.Tótha 30, zastúpeného advokátom: JUDr. Ľubomírom Vanekom, so sídlom Skalica, Škarniclovská 124/1 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná ulica 63, vo veci žaloby o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 103067149/2016 zo dňa 4.5.2016, takto r o z h o d o l : I. Správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo: 103067149/2016 zo dňa 4.5.2016 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1.Žalobou doručenou súdu dňa 19.7.2016 sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 103067149/2016 zo dňa 4.5.2016, ktorým tento druhostupňový správny orgán potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Trnava č. 21502866/2015 zo dňa 21.12.2015 a nevyhovel odvolaniu žalobcu, ktoré podal proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie september 2012 rozdiel dane v sume 11 716,82 Eur na dani z pridanej hodnoty. 2.Uznesením č. k. 20S/84/2016-63 zo dňa 1.12.2016 správny súd priznal správnej žalobe odkladný účinok, a to až do právoplatného rozhodnutia správneho súdu vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave. 3.Žalobca v žalobe namietal, že mu nie je jasné, prečo správca dane nepriznal uplatnený odpočet DPH, keď nespochybňuje reálne dodanie tovaru a poskytnutie služieb. Správca dane sa v rozhodnutí nevysporiadol s výpoveďou svedka C. P. (konateľ spoločnosti GUMP s.r.o v rozhodnom období), a ktorý v zápisnici č. 9104405/5/1137730/2014 zo dňa 26.3.2014 potvrdil vystavenie faktúry č. 120013 zo dňa 28.9.2012, podpis a dodanie tovarov a služieb žalobcovi. Namietal, že do odôvodnenia rozhodnutia správca dane v neprospech žalobcu vyhodnotil výpoveď J. H. (zápisnica č. 9201402/5/3030498/2014), ktorá je podľa žalobcu rozporná a nedôveryhodná. Správca dane sa nevysporiadal s dôkazmi potvrdzujúcimi dodanie tovarov a služieb spoločnosťou GUMP s.r.o. pre žalobcu, čím bol porušený princíp ekvivalencie daňových subjektov v zmysle § 3 ods. 1 Daňového poriadku a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď žalovaný ani prvostupňový správny orgán vo svojich rozhodnutiach nepreukázali existenciu dôvodnej pochybnosti vzťahujúcej sa na dodanie tovaru a služieb s poukazom na uznesenie ÚS SR III.ÚS 401/09-17. Mal za to, že správca dane pochybil, keď dôkazné bremeno vyplývajúce z § 24 daňového poriadku výslovne ponechal na žalobcu, vychádzajúc iba z vnútroštátnych predpisov, bez toho, že by vec posúdil z hľadiska práva Európskej únie, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora O. Ltd (C-354/03), F. E. Ltd (C-353/03) a B. H. Ltd (C-484/03). Žalobca zdôraznil, že závery prijaté prvostupňovým správcom dane zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9201402/5/3030498/2014 nepotvrdzujú skutočnosť, že spoločnosť GUMP, s.r.o. nedodala žalobcovi tovar a služby z vystavenej faktúry č. 120013, čím správca dane nevykonával dokazovanie za účelom čo najúplnejšieho zistenia rozhodujúcich skutočností. Žalobcovi nie je zrejmé na základe akých úvah spochybňuje správca dane svedeckú výpoveď p. F., ktorý odstránil nezrovnalosť týkajúcu sa dodania materiálu spoločnosťou P&T trading, s.r.o. pre spoločnosť GUMP, s.r.o., keď v odôvodnení rozhodnutia sa s tým vôbec nevysporiadal. Žalobca poukázal na závery správcu dane, že Ing. E. F. do zápisnice uviedol, že práce za spoločnosť TEK Energy, a.s. koordinoval Ing. E. Z. a za spoločnosť PATÁK s.r.o. pán K. J., alebo ním poverený pracovník, a že nepozná spoločnosť GUMP s.r.o. ani jej konateľa C. P. a že p. F. nepreukázal dodanie materiálu spoločnosti P&T trading, s.r.o. pre spoločnosť GUMP v roku 2012 s poukazom na obsah svedeckej výpovede z ústneho pojednávania č. 21124417/2015 a jeho vyjadrenia k dodávkam sú nedôveryhodné, pretože v roku 2012 pán K. nebol konateľom ani spoločníkom daňového subjektu P&T trading, s.r.o. Skutočnosť ohľadom nevyjasnených vzťahov v spoločnosti P&T trading, s.r.o. nemôže byť na ťarchu žalobcovi, keď obchodným partnerom žalobcu bola spoločnosť GUMP, s.r.o., ktorá dodala tovary a služby v zmysle dohody. Správca dane odignoroval a spochybnil výpovede svedka F. a P. bez toho, aby mal hodnoverné dôkazy pre svoje závery. Poukázal na to, že daňové konanie sa začalo protokolom č. 32963/2015, na základe ktorého boli vydané dve rozhodnutia a to rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 21502866/2015 z 21.12.2015 a č. 21501895/2015 z 21.12.2015. Z uvedeného vyplýva, že výsledkom jedného daňového konania sú dve rozhodnutia. S poukazom na § 68 ods. 1 daňového poriadku má za to, že jedno a to isté konanie môže byť ukončené len jedným rozhodnutím. Postup prvostupňového orgánu, s ktorým sa žalovaný stotožnil, kedy v jednom konaní boli vydané dve meritórne rozhodnutia, považuje žalobca za nezákonný a za závažnú a nenapraviteľnú procesnú vadu konania a týmto spôsobom došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok nezákonné rozhodnutie vo veci samej. Správca dane neumožnil žalobcovi ako účastníkovi daňového konania sa včas vyjadrovať ku skutočnostiam zistením správcom dane v priebehu daňovej kontroly, pričom žalovaný sa takýmto postupom stotožňuje, avšak argumenty na podporu svojich tvrdení v rozhodnutí neuvádza. 4.Z písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 21.9.2016 vyplýva, že sa stotožnil s názorom prvostupňového správneho orgánu, že neboli splnené zákonom stanovené podmienky na vznik práva na odpočítanie dane na základe spornej faktúry (č.120013) od dodávateľa GUMP s.r.o. Daňové doklady - faktúry sú z hľadiska nároku na odpočítanie dane použiteľné len vtedy, ak je nepochybné, že v nich uvedené údaje odrážajú skutočnosť a ich vierohodnosť a kompletnosť preukazuje daňový subjekt. Poukázal na § 44 ods. 1 Daňového poriadku a rozsudok NS SR 3Sžf/242012. Odmietol tvrdenie, že v odôvodnení žalovaného rozhodnutia sa vôbec nevysporiadal s výpoveďou C. P. (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9104405/5/1137730/2014), keď tento síce potvrdil vystavenie spornej faktúry, ako aj spoluprácu so spoločnosťou P&T trading, s.r.o., ale žiadne bližšie informácie o obchode deklarovanom spornou faktúrou neposkytol, správcovi dane nepredložil doklady spoločnosti GUMP s.r.o. za rok 2012. Ďalej poukázal na vyjadrenie p. F., ktorý v zápisnici o ústnom pojednávaní dňa 29.10.2015 (p. R. K. mu vystavil plnú moc spoločnosti P&T trading s.r.o) potvrdil, že pre P&T trading s.r.o. uskutočnila pre spoločnosť GUMP v roku 2012 dodávky materiálu a prác, avšak odberateľské faktúry nevedel predložiť, pričom ale konateľom spoločnosti P&T trading s.r.o. bol v čase deklarovaných transakcií p. J. H., ktorý si toho nebol vedomý, a ktorý poprel dodávku materiálu a prác pre spoločnosť GUMP v roku 2012. Žalobca nepredložil žalovanému skladové karty. Princíp ekvivalencie podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR nebol porušený. V tejto súvislosti uviedol, že správca dane je oprávnený kontrolovať v prípade pochybností celý obchodný reťazec. S poukazom na uznesenie ÚS SR II. ÚS 401/09-17 žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených žalobcom, a bolo na žalobcovi, aby predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvrátil spochybnenie pôvodných dôkazov. Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu o splnení dôkaznej povinnosti, keďže dôkazná hodnota žalobcom predložených dôkazov bola spochybnená, žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Prvostupňový správny orgán vykonával daňovú kontrolu u žalobcu za zdaňovacie obdobie január - december 2012 a okrem zdaňovacieho obdobia apríl a september 2012 rozdiel dane nevyčíslil. Poukázal na zápisnicu o miestnom zisťovaní č. 9201402/5/3030498/2014 spísanú s p. H., ktorá je irelevantná, keďže p. P. si nevedel s určitosťou spomenúť, či mu služby deklarované spornou faktúrou dodala práve spoločnosť P&T trading s.r.o. . Vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne preukázané, že subdodávateľom spoločnosti GUMP s.r.o. v nadväznosti na obchodnú transakciu týkajúcu sa spornej faktúry bola práve spoločnosť P&T trading s.r.o., keď táto už v kontrolovanom zdaňovacom období nebola platiteľom DPH a v čase deklarovaných transakcií bol konateľom spoločnosti p. H. (p. K. bol konateľom do 11.10.2011). Žalovaný odpočítanie neuznal z dôvodu, že žalobca dostatočne nepreukázal, že mu služba bola dodaná tak, ako je uvedené na spornej faktúre. Nie je povinnosťou daňových orgánov prevziať za daňový subjekt jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní požadovaných skutočností, vyhľadávať za neho dôkazy preukazujúce jeho oprávnenie na odpočet dane, naopak bolo povinnosťou daňového subjektu, predložiť relevantné dôkazy. P. H. si nie je vedomý, že je konateľom spoločnosti P&T trading (v čase deklarovaných transakcií), ani že obchodoval so spoločnosťou GUMP, nevie kto je C. P. a preto s poukazom na rozsudok NS SR 5Sžf/97/2009 sú pochybnosti prvostupňového orgánu oprávnené. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 24 Daňového poriadku bolo povinnosťou správcu dane zistiť skutkový stav čo najúplnejšie, z čoho možno vyvodiť, že správne orgány nemajú povinnosť zistiť všetku a absolútnu pravdu, ale stav veci majú zistiť len spoľahlivo, teda tak, aby bolo možné riadne, včas a spravodlivo rozhodnúť. Správca dane vypočul viacerých svedkov, taktiež všetkých daňovým subjektom navrhnutých svedkov okrem p. H., ktorého predvolal aj vo vyrubovacom konaní, využil všetky zákonné možnosti, ale nepodarilo sa mu s ním skontaktovať. Správca dane zameral pozornosť aj na získanie odberateľských faktúr, avšak bezúspešne. Žalovaný nespochybňuje reálne dodanie tovaru a služieb, ale skutočnosť ako obchodná transakcia prebehla. Základným predpokladom vzniku nároku na odpočet dane u príjemcu tovaru alebo služby je vznik daňovej povinnosti u dodávateľa tohto tovaru, resp. služby. V riešenom prípade bola táto skutočnosť prvostupňovým orgánom spochybnená. Skonštatoval, že prvostupňový orgán postupoval procesne správne i keď na podklade jedného protokolu vo vyrubovacom konaní vydal dve samostatné rozhodnutia za dve rôzne zdaňovacie obdobia. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že prvostupňový orgán neumožnil žalobcovi včas sa vyjadrovať ku skutočnostiam zisteným v priebehu daňovej kontroly. Žalovaný už v žalovanom rozhodnutí poukázal na fakt, že žalobca nekonkretizuje akým konaním k uvedeným skutočnostiam malo dôjsť, preto skonštatoval, že zásada právnej istoty, proporcionality a daňovej neutrality porušené neboli. 5.Z vyjadrenia žalobcu zo dňa 22.3.2017, doručeného súdu 23.3.2017 vyplýva, že pokiaľ žalovaný nespochybňuje výpoveď P., ani reálne dodanie tovaru a služieb spoločnosťou GUMP s.r.o., nie je zrejmé na základe čoho nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Správca dane vykonal u daňového subjektu kontrolu zdaňovacieho obdobia január - december 2011, pričom skutkový stav odberateľsko-dodávateľských vzťahov medzi subjektami (GUMP s.r.o. a PATAK, s.r.o.) bol rovnaký ako v roku 2011 tak aj v roku 2012. Daňový úrad Senica mal k dispozícii pri kontrole zdaňovacieho obdobia január - december 2011 všetky dôkazy a doklady, potvrdil tento odberateľsko- dodávateľský vzťah. V daňovom konaní platí zásada proporcionality a tiež zásada, že nie je možné povýšiť formu nad obsah. Daňový úrad Trnava spochybňuje rovnaký obchodný vzťah, ktorý daňový úrad Senica potvrdil. Záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vyvodzuje žalovaný z toho, že žalobca nepreukázal skutočnosti ohľadne samotného plnenia subdodávateľov, teda osôb, s ktorými žalobca žiadne zmluvy neuzatváral. Takého konanie žalovaného je v rozpore s daňovým poriadkom (najmä § 24). Správca dane nijakým spôsobom podvodné konanie žalobcu nepreukázal, dokonca ho ani nespomenul. Navyše nijakým spôsobom nepreveroval dodanie tovaru pre odberateľov žalobcu a v tejto súvislosti správca dane odignoroval a bez ďalšieho spochybnil výpovede svedkom F. a P.. Daň bola odvedená do štátneho rozpočtu a bola uvedená v daňovom priznaní, ako u dodávateľa tak i u odberateľa. Nemožno tvrdiť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže správcovi dane predložil všetky zákonom požadované náležitosti potrebné pre odpočítanie dane, naopak žalovaný ani prvostupňový správny orgán v rozhodnutiach nepreukázali existenciu dôvodnej pochybnosti vzťahujúcej sa na dodanie tovaru a služieb spoločnosťou GUMP s.r.o. Výpoveď H. je nedôveryhodná, avšak správca dane túto postupom v rozpore s daňovým poriadkom, vyhodnotil v neprospech žalobcu a neodstránil jej nezrovnalosti. Aj keby pripustil, že svedok F. nekonal v zastúpení P&T trading s.r.o., táto skutočnosť nemôže byť na ťarchu žalobcu, keďže to nevedel ovplyvniť a navyše jeho obchodným partnerom bola spoločnosť GUMP s.r.o. . 6.Z prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 21502866/2015 zo dňa 21.12.2015 súd zistil, že správca dane vyrubil žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane v sume 11 716,82 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2012. 7.Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 23.1.2016 v spojení s doplnením zo dňa 2.3.2016 odvolanie, v ktorom uviedol v podstate rovnaké skutočnosti ako v podanej žalobe. 8.Žalovaný Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č.103067149/2016 zo dňa 4.5.2016 nevyhovel odvolaniu žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pričom uviedol, že odvolacie námietky sú neopodstatnené. Uzavrel, že dokazovanie správcu dane spochybnilo obchodnú transakciu deklarovanú spornou faktúrou a daňový subjekt právne relevantnými dôkazmi neodstránil pochybnosti správcu dane o nadobudnutí predmetného tovaru spôsobom ako deklaruje sporná faktúra. Rovnako na základe výpovede zúčastnených osôb nie je možné ustáliť, že obchodná transakcia prebehla tak ako deklaruje sporná faktúra. Pričom v riešenom prípade bola správcom dane spochybnená skutočnosť vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa tohto tovaru. V danom prípade nepostačuje iba predloženie faktúry, dodacieho listu, ale žalobca musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. Pričom daňový subjekt správcovi dane nepredložil také dôkazy, ktorými by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal uskutočnenie obchodnej transakcie tak ako deklaruje sporná faktúra. Správca dane postupoval v súlade s § 3 daňového poriadku (aj zásada voľného hodnotenia dôkazov). Postačuje, že správca dane zistí, že sa skutok nestal tak, ako tvrdí daňový subjekt, a nie je potrebné zisťovať ako sa v skutočnosti stal. Daňový subjekt musí vystupovať s odbornou starostlivosťou, aby mohol pri prípadnej daňovej kontrole preukázať oprávnenosť nárokovateľného odpočítania DPH. Ak sa spoľahol, že faktúra vystavená spoločnosťou GUMP s.r.o. a jej zaúčtovanie, sú dostatočné na preukázanie oprávnenosti odpočítania DPH pri prípadnej daňovej kontrole, musí niesť toto riziko, že to tak nemusí byť. Nestotožnil sa s námietkou, že podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku, toto neumožňuje správcovi dane ukončiť vyrubovacie konanie viacerými rozhodnutiami, keď daňovému subjektu pripúšťa doručiť iba jedno rozhodnutie pri jednom vyrubovacom konaní. Pričom daňový poriadok v žiadnom ustanovení neuvádza, že v jednom oznámení o začatí daňovej kontroly nie je možné uviesť viacero zdaňovacím období, ani povinnosť viazať protokol iba na jedno kontrolované zdaňovacie obdobie. Je účelnejšie, rýchlejšie a efektívnejšie začať daňovú kontrolu za viaceré zdaňovacie obdobia jedným oznámením o daňovej kontrole a ukončiť ich jedným protokolom. Námietku týkajúcu sa zásad porušenia daňového konania - právnej istoty, proporcionality a daňovej neutrality tým, že správca dane neumožnil daňovému subjektu sa včas vyjadrovať ku skutočnostiam zisteným v priebehu daňovej kontroly, daňový subjekt nekonkretizuje akým konaním k uvedenému malo dôjsť, odvolací orgán konštatoval, že uvedené zásady porušené neboli a rovnako nebolo porušené ani právo daňového subjektu včas sa vyjadrovať k zisteným skutočnostiam. 9.Správny súd predmetnú vec prejednal na pojednávaní konanom dňa 29.3.2017, ktorého sa zúčastnil právny zástupca žalobcu ako aj poverená zástupkyňa žalovaného. 10.Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených v žalobe ako aj v jeho písomných vyjadreniach, ktoré boli zaslané súdu v priebehu konania. Žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, nakoľko tak žalovaný ako aj správca dane v predmetnej veci nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena, pokiaľ ho v celom rozsahu určil žalobcovi ako kontrolovanému daňovému subjektu. V tejto súvislosti poukázal na to, že Daňový úrad Trnava, pobočka Senica vykonával daňovú kontrolu u žalobcu aj za iné zdaňovacie obdobia, pričom zo strany správcu dane bolo konštatované, že predmetné dodávateľsko-odberateľské vzťahy medzi identickými subjektami prebehli bezproblémovo a boli zo strany správcu dane uznané. Zdôraznil, že žalovaný v rozpore s ust. § 24 nezákonným spôsobom preniesol dôkazné bremeno na žalobcu, pričom neprihliadal na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (viď. rozsudok Optigen Ltd. C-354/03 a to konkrétne na bod 47 tohto rozsudku), keď v tomto rozhodnutí bolo konštatované, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorej daňový subjekt nevie alebo nemôže vedieť. Mal za to, že v tomto smere nebolo zo strany správcu dane realizované dostatočné dokazovanie, a pokiaľ bolo dokazovanie vykonané, tak jednotlivé výsluchy svedkov boli vyhodnotené v neprospech žalobcu. Nebola však zohľadnená napr. výpoveď p. F., ktorý potvrdil, že dodávateľsko-odberateľské vzťahy sa reálne vykonali. Tiež poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sžf/49/2010, č.k.6Sžf/10/2012 a č.k. 3Sžf/1/2011, keď vo všetkých týchto rozsudkoch bolo konštatované, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne a že pokiaľ daňový subjekt predložil faktúry a ďalšie listinné doklady vyčerpal tak vlastné dôkazné bremeno a nezodpovedá za konanie, ktoré nastalo u dodávateľa, resp. subdodávateľov. 11.Poverená zástupkyňa žalovaného žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. V plnom rozsahu sa pridržiavala dôvodov uvádzaných v písomnom vyjadrení žalovaného k žalobe zo dňa 21.9.2016 ako aj dôvodov uvedených v rozhodnutí žalovaného. Poukázala na to, že v predmetnej veci ohľadne daňového subjektu existujú viaceré pochybnosti v súvislosti s dodávateľsko-odberateľskými vzťahmi. Uviedla, že žalobca ako daňový subjekt ako aj spoločnosť GUMP s.r.o. nepredložila dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že by dodávateľsko-odberateľské vzťahy boli zrealizované. Poukázala ďalej na to, že každú transakciu je potrebné posudzovať samostatne, a teda právny zástupca žalobcu sa nemôže odvolávať na iné daňové kontroly týkajúce sa žalobcu, v ktorých bolo posudzované iné zdaňovacie obdobie. Taktiež nebolo preukázané, že by spoločnosť P&T trading, s.r.o. bez nejakých pochybností bola dodávateľom spoločnosti GUMP s.r.o., pričom zdôraznila, že spoločnosť P&T trading, s.r.o. prestala byť k 31.12.2011 platiteľom dane a naposledy podala daňové priznanie k tretiemu štvrťroku 2011. Mala za to, že žalobca ako daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, že jednotlivé transakcie boli reálne uskutočnené. 12.Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 13.Podľa čl.48 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. 14.Podľa § 3 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 15.Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 16.Podľa § 24 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 17.Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 18.Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 19.Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 20.Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 21.Podľa § 49 zákona ods. 1 č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty právo (ďalej len „zákon o DPH“) odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 22.Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 23.Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 24.Preskúmaním spisového materiálu správny súd zistil, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené. 25.V prvom rade treba poukázať na to, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia ako aj v ďalších tvrdeniach uvedených vo svojich vyjadreniach vychádza a poukazuje na závery rozhodnutia prvostupňového správcu dane, z ktorého zistení však vyplýva, že tieto sa týkajú predovšetkým obchodných vzťahov spoločností P&T trading s.r.o. a GUMP s.r.o., avšak tieto spoločnosti si neuplatnili odpočet DPH, ale žalobca. Správca dane zaťažoval žalobcu okrem iného aj dôkazným bremenom ohľadom preukázania dodávky tovaru spoločnosti GUMP s.r.o. jeho dodávateľom P&T trading s.r.o. Nevyjasnené obchodné vzťahy medzi týmito dvoma spoločnosťami, o ktorých správca dane získal dôkazy preverením vlastnými zamestnancami najmä výsluchom svedkov J. H., K. F., C. P. nemôžu byť na ťarchu žalobcu, ktorý si uplatnil odpočet DPH. Podľa názoru súdu správca dane a žalovaný nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena, keď ho v celom rozsahu určili žalobcovi ako daňovému subjektu (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku), napriek tomu, že v predmetnej veci išlo o skutočnosti, ktoré sa v zásade týkajú iného daňového subjektu ako žalobcu a za ktoré aj zodpovedá daňový subjekt. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné k veci uviesť, že všeobecné dôkazné bremeno vyplývajúce z § 24 ods. 1 Daňového poriadku je v danom prípade modifikované právom Európskej únie, a správne orgány v predmetnej veci nesprávne vychádzali iba z vnútroštátnych predpisov a vec neposúdili z hľadiska práva Európskej únie. Tiež je potrebné zdôrazniť, že správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť, s prihliadnutím na to, aké doklady má k dispozícii. Tiež je potrebné uviesť, že správca dane sa dostatočne nezaoberal vyhodnotením výsluchov jednotlivých svedkov, vzal do úvahy len tvrdenia, ktoré boli v neprospech žalobcu. Za tohto stavu je možné konštatovať, že pokiaľ správca dane pri dokazovaní neobjasnil zjavné nezrovnalosti v predmetných právnych vzťahoch, svedčí to o tom, že skutočnosti rozhodujúce pre stanovenie daňovej povinnosti neboli zistené čo najúplnejšie. 26.V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že výpoveď J. H. nie je prinajmenšom relevantná, keď obsahuje vnútorný rozpor a to v tom, že na jednej strane si tento nebol vedomý toho, že je konateľom spoločnosti P&T trading s.r.o. a na druhej strane sa vyjadril k obchodným vzťahom spoločnosťami P&T trading s.r.o a GUMP s.r.o. (týkajúcich sa prác a dodávok materiálu pre spoločnosť GUMP s.r.o.). 27.Krajský súd ďalej konštatuje, že námietka žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave zo strany žalovaného, resp. správcu dane je dôvodná, najmä v súvislosti s tým, že žalovaný konštatuje, že vykonaným dokazovaním bolo dodanie tovaru spornej faktúry spochybnené. Ak mal správca dane pochybnosti, tieto bolo nutné podporiť relevantnými dôkazmi a za týmto účelom preto bolo nevyhnutné vykonať aj ďalšie náležité zisťovania, ktoré by vyústili k preukázaniu skutočností, a ktoré by odôvodňovali prípadnú vedomosť žalobcu o podvodnom konaní jeho dodávateľa, resp. jeho subdodávateľa. 28.V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na rozsudok NS SR sp.zn 3Sžf 1/2011, z ktorého vyplýva, že skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa na jeho dodávateľa a dodávateľských subjektov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu, ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojení s prípadom C 35403 (Optigen), C - 355/03 (Fulcrumelektronics) AC-484/03 (Bondhouse), kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami podrobným položkovitým opisom druhu a ceny a dodaných tovarov a služieb od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastne dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandartne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forézneho dokazovania. 29.Konštantnosť tejto judikatúry potvrdzuje aj napr. aktuálny rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžf 92/2014 z 30.4.2015, v ktorom Najvyšší súd potvrdil argumentáciu Krajského súdu v Košiciach v rozhodnutí sp. zn. 7S 42/2014 zdôrazňujúc, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt žalobcu, avšak nie absolútne. V tomto rozsahu Najvyšší súd poukázal taktiež na skutočnosť, že v zmysle konštantnej judikatúry „hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné“. Z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. Dôkazné bremeno subjektu tvoria skutočnosti vymedzené ust. § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zák.č.222/2004 Z.z. O výklade daňových noriem daňovými orgánmi sa výstižne vyjadril aj Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. I. ÚS 241/07 ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaním a rešpektovaním práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. 30.Správca dane, ani žalovaný nepotvrdili, že zo strany daňového subjektu došlo ku konaniu, ktoré je súčasťou daňového podvodu. Krajský súd je toho názoru, že vzhľadom na splnenie všetkých zákonných podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane zo strany žalobcu, správca dane nemal zákonnú právomoc toto právo daňového subjektu ním uplatnenej výške neuznať. Správca dane sa vo veľkom rozsahu v napádaných rozhodnutiach pokúša spochybňovať preukazovať skutočnosti na strane dodávateľa zdaniteľného obchodu. Nemožnosť v daňovom konaní preukazovať skutočnosti iného subjektu ako subjektom zdaniteľného obchodu je ustálenou rozhodovacou praxou súdov (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 5 Afs 131/2004), pričom uvedené zistenia pokladá žalobca za právne irelevantné vo vzťahu nároku na odpočet DPH uplatňovaný z riadne preukázaného zdaniteľného obchodu. Navyše prenesenie zodpovednosti žalobcu za nepreukázanie určitých skutočností ktoré mohol správca dane resp. žalovaný získať jednoducho tým, že by prihliadol na výsledky daňovej kontroly vykonanej u dodávateľa žalobcu je v rozpore s už spomínaným ustanovením § 24 Daňového poriadku. 31.Správny súd na základe vyššie uvedeného skonštatoval, že je preukázaný dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) SSP a preto zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu ako aj jeho nepreskúmateľnosti. 32.Za danej situácie má správny súd za to, že v novom konaní bude doplnené dokazovanie za účelom riadneho zistenia skutkového stavu v naznačenom smere a po doplnení dokazovania bude vo veci znovu rozhodnuté s tým, že rozhodnutie bude náležite odôvodnené v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku, správny orgán sa riadne vysporiada a náležite odôvodní akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov. Pri ďalšom postupe daňových orgánov je samozrejme nevyhnutné dôsledne dodržiavať procesné práva daňového subjektu v nadväznosti na základné ústavnoprávne princípy. 33.Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že zo strany správcu dane boli v jednom konaní vydané dve meritórne rozhodnutia, tak túto námietku súd nepovažoval za dôvodnú, pretože správca dane môže vydať za každé kontrolované zdaňovacie obdobie rozhodnutie v rámci existencie aj jedného protokolu o výsledkoch daňovej kontroly, ktorého súčasťou môžu byť viaceré zdaňovacie obdobia. 34.Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 35.Správny súd rozhodol o trovách konania v zmysle § 167 SSP tak ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku, keď procesne úspešnému žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. 36.O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 175 ods. 2 SSP). 37.Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.