Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/63/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200587 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2016200587.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu: JUDr. Ľubomír Bundzel a sudcov: JUDr. Róbert Foltán a JUDr. Ľuboslava Vanková v právnej veci žalobcu: TOP GAME´S, spol. s r.o., IČO 34 103 091, so sídlom Vladimíra Roya 8691/2B, Trnava, právne zastúpený: JUDr. Adriena Vysudilová, advokátka, so sídlom Paulínska 15/A, Trnava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103633632/2016 zo dňa 1.8.2016, takto r o z h o d o l : I. Žaloba sa z a m i e t a. II. Žalovanému sa nepriznáva p r á v o na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou zo dňa 3.10.2016 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 103633632/2016 zo dňa 1.8.2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 103004712/2016 zo dňa 25.4.2016, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel dane v sume 24.689,29 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013 a určený rozdiel daňovej straty v sume 0,00 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013 daňovému subjektu TOP GAME´S, spol. s r.o., IČO 34 103 091, so sídlom Vladimíra Roya 8691/2B, 917 01 Trnava, IČO 34103091, DIČ 2021177488. 2. Žalobca v žalobe uvádzal, že dôvodmi žaloby sú v zmysle § 191 ods. 1 SSP skutočnosti, že podľa písm. c) napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa písm. e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, podľa písm. f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, podľa písm. g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Žalobca ďalej uviedol, že žalobca vykázal základ 340.935 eur a ako výsledok kontroly vyšiel správcovi dane výnos 469.154,60 eur, na strane nákladov bola vykázaná suma 29.451,16 eur a správca dane vykázal tú istú sumu. Žalobca nesúhlasí s postupom, následným výsledkom a právnym záverom viažúcim sa k bodu 8. rozhodnutia správcu dane, že skutočne preukázané výdavky, teda vyplatenie odmien tretím subjektom - osobám, ktorí zabezpečujú prevádzkovanie v svojich zariadeniach, nie sú dôveryhodné. Všetci mandatári riadne vo svojich daňových priznaniach mali túto odplatu vykázanú, teda riadne ju zdanili a na jeho strane mu ako výdavok nebola uznaná. Potvrdil, že došlo k chybe v spôsobe účtovania, kde vychádzajúc z laicky formulovanej mandátnej zmluvy a faktu, že hneď na mieste ku kompenzácii prišlo, teda mandatár si z čistej tržby odpočítal svoju odplatu a dal ju do svojho príjmu a žalobca si ponechal jemu náležiacu časť a iba túto dal do výnosov. Správne mal byť zaúčtovaný celý príjem a odplata mandatára mala byť osobne účtovaná ako výdavok, bolo to porušenie zákona o účtovníctve. V žiadnom prípade však nie je možné spochybniť takýto výdavok ako nepreukázaný. Povinnosťou správneho orgánu je zistiť skutkový stav dôsledne, teda vyvinúť objektívne úsilie, aby zistil dôvodnosť výdavku, preto považuje za prirodzené, keby bol poučený, že nebudú robiť krížovú kontrolu a aby od každého mandatára priniesol prehlásenie, že skutočne odmenu mandatára prijali a zdanili. V administratívnom spise sú obsiahnuté ním predložené príjmové a výdavkové doklady podpísané od mandatárov, čo potvrdzuje ním tvrdené skutočnosti a napriek tomuto si správny orgán ustálil skutkový stav, z ktorého napokon pri vydávaní rozhodnutia vychádzal, v rozpore i s dokladmi obsiahnutými v spise. Nie je zrejmé, na základe čoho správca dane vyhodnotil predložené dôkazy daňovým subjektom ako nevierohodné, nepreukázané a nespôsobilé ako dôkaz v daňovom konaní. Namietal, že povinnosťou správcu dane je viesť dokazovanie takým spôsobom, aby nevyhnutné skutočnosti boli zistené čo najúplnejšie, pričom nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Všetky výdavkové doklady tvoriace odplatu mandatárom boli podľa zákona o účtovníctve riadne na výdavkových dokladoch evidované, prijímateľmi mandatármi zaúčtované a bez toho by nebolo možné prevádzkovanie výherných automatov. Správca dane mal možnosť vykonania tzv. „krížovej kontroly“, prípadne svedeckých výpovedí za účelom naplnenia zistenia skutkového stavu dostačujúceho na riadne posúdenie veci. Vyhodnotenie skutkového stavu nemalo oporu v administratívnom spise, nakoľko boli podstatné príjmové a výdavkové doklady a nemožno sa odvolávať na tabuľky, prehľady vypracované z iniciatívy kontrolovaného subjektu, nakoľko sú právne irelevantné a rovnako nie je možné odvolávať sa na rozdiely medzi dojednanými odmenami v mandátnych zmluvách a skutočne vyplatenými odmenami. Mal za to, že v konaní bolo zistené, že žalobca skutočne vyplatil mandatárom odplaty a teda takýto výdavok je výdavkom nevyhnutným a spojeným s činnosťou za účelom dosiahnutia príjmu. Žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného č. 103633632/2016 zo dňa 1.8.2016, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trnava, Hlboká 8/1, 917 65 Trnava č. 103004712/2016 zo dňa 25.4.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril podaním zo dňa 3.11.2016. Vo vyjadrení uviedol, že žalobca v žalobe uvádza skutočnosti, ktoré neboli predmetom odvolacieho konania a skutočnosti, o ktoré správca dane nezvýšil základ dane. Správca dane nezvýšil základ dane o nepreukázané výdavky, ale o príjmy, o ktoré si žalobca neoprávnene znížil výnosy a ktoré neuviedol v daňovom priznaní. Na základe takto zisteného skutkového stavu vychádzal správca dane aj pri vydaní rozhodnutia, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane a proti ktorému sa žalobca odvolal. V odvolaní, ako aj v konaní predchádzajúcom odvolaniu, žalobca nepovažoval ním vyplatené podiely z výťažku za výdavky, ale za odmeny prislúchajúce jednotlivým mandatárom za prevádzkovanie VHP, na ktoré mali mandatári nárok v zmysle mandátnych zmlúv. V podanej žalobe žalobca napadá vyrubený rozdiel dane z dôvodu neuznania daňových výdavkov, ktoré nemohli byť predmetom kontroly, keďže žalobca o ich vo svojom účtovníctve neúčtoval a neuviedol v daňovom priznaní. Doklady, ktorými žalobca preukazoval zníženie príjmov neboli dokladmi o účtovaní výdavkov, ale o znížení príjmov, teda účtovanie o výdavkoch ani nemohlo byť predmetom kontroly. Na to, aby mohol byť výdavok uznateľný za daňový výdavok, musí byť splnená okrem podmienky zaúčtovania v účtovníctve alebo zaevidovania v evidencii príjmov a výdavkov, aj podmienka preukázateľnosti. Pokiaľ nie je preukázané, že boli splnené uvedené hmotnoprávne podmienky, nepostačuje na vznik nároku na uznateľnosť výdavkov len samotná existencia dokladov. Interpretácia žalobcu o tom, že na strane nákladov bola vykázaná suma 29.451,16 eur a rovnakú sumu vykázal aj správca dane, je nezrozumiteľná. Žalobca výšku výnosov pred ich rozdelením na podiel nájomcu - mandatára a pre prevádzkovateľa - majiteľa VHP stanovil v sume 469.154,60 eur, ktorú nerozporoval. Pokiaľ mandatárom vznikol nárok na odmenu na základe mandátnych zmlúv, ide o ich príjem a tento príjem si mohli znížiť o výdavky s nimi spojené. V prípade, že by žalobca vyplatené odmeny účtoval, boli by predmetom daňovej kontroly a následne predmetom posúdenia ich daňovej uznateľnosti. Skutočnosť, že mandatári vykázali a zdanili odplatu, nemôže zmeniť nič na povinnosti žalobcu zaúčtovať do výnosov všetky príjmy dosiahnuté z podnikateľskej činnosti. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu a pochybenia v spôsobe účtovania uviedol, že nedostatky v účtovníctve a nedostatky, ktoré majú daňové dôsledky, sa posudzujú samostatne. Žalobca nielenže pri účtovaní odmien nevychádzal z uzatvorených mandátnych zmlúv, ale ich ani neúčtoval a dokonca je presvedčený o tom, že z titulu uzatvorených mandátnych zmlúv mu nevznikli záväzky a mandatárom nevznikli pohľadávky, pretože podľa žalobcu došlo k okamžitému výnosu súčasne u dvoch subjektov a ani jedna zo strán tieto neevidovala ako vzájomné záväzky a pohľadávky. V prípade, že vznikol záväzok, nemohol vzniknúť ani náklad (výdavok) a naopak, v prípade, že nevznikla pohľadávka, nemohol vzniknúť ani príjem (výnos). K tvrdeniu žalobcu, že správca dane mohol vypočuť mandatárov ako svedkov a že bol presvedčený, že správca dane vykoná tzv. „krížové kontroly“, uviedol, že správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech žalobcu a už vôbec nie je povinný zisťovať dôvodnosť výdavku, pretože jeho uplatnenie musí spĺňať podmienku preukázateľnosti a podmienku zaúčtovania v účtovníctve žalobcu. Preto ani prípadné prehlásenie mandatárov, ktoré by žalobca priniesol v prípade, že by správca dane nevykonával krížovú kontrolu, nemôže zmeniť nič na prijatom závere, že si neoprávnene znížil výnosy o sumu pripadajúcu pre mandatárov, čo ani nie je sporné. K námietke o značnej nejednotnosti na ustálení účtovných postupov v praxi, uviedol, že z uvedenej námietky nie je zrejmé, v čom podľa žalobcu spočíva nejednotnosť účtovných postupov a v čom je odlišná účtovná aplikácia, keď neovplyvňuje výšku dane a nemôže byť postihnutá, ako to realizoval správca dane. Sám žalobca v žalobe uvádza, že vychádzal z mandátnej zmluvy, ktorá prakticky odplatu za vykonávanie činnosti pre mandatára v momente vyberania finančných prostriedkov ihneď rozdelila na časť mandanta a mandatára, a preto došlo u mandanta iba k nadobudnutiu výnosu a rovnako u mandatára, čo bolo aj dôvodom, že v súlade s mandátnou zmluvou nedošlo k vzniku záväzkov a pohľadávok, a teda k vzájomnému zápočtu. Uviedol, že pokiaľ si žalobca zvolil takýto postup rozdelenia výťažku, postupoval v rozpore s ustanoveniami zákona o dani z príjmov, pretože podľa § 2 písm. h) zákona o dani z príjmov sa uvedený príjem považuje za zdaniteľný príjem. Mal za to, že rozhodnutie správcu dane, ako i rozhodnutie žalovaného, netrpí takými vadami, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia a pre ktoré by bolo potrebné rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žiadal, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 4. Z prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 103004712/2016 zo dňa 25.4.2016 súd zistil, že prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 24.689,29 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2013, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že Daňový úrad Trnava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za rok 2013, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 102764132/2016 zo dňa 17.3.2016, ktorý bol doručený žalobcovi. Daňovou kontrolou dane z príjmov právnickej osoby za rok 2013 boli mimo iného zistené skutočnosti (žalobcom namietané v žalobe), že porovnaním výnosov s vyúčtovaním vkladov, výhier a výťažku z prevádzkovania výherných hracích prístrojov za mesiac január až december 2013 po jednotlivých prevádzkach daňového subjektu bolo zistené, že daňový subjekt zaúčtoval v prospech účtu Tržby z predaja služieb - tržby z prevádzkovania VHP celkom sumu 340.935 eur. V Ročnom vyúčtovaní odvodov tržieb dosiahnutých z prevádzkovania hazardných hier za rok 2013, však daňový subjekt vykázal výťažok z prevádzkovania VHP vo výške 469.154,60 eur. Rozdiel výnosov vo výške 340.935 eur a skutočne dosiahnutého výťažku z prevádzkovania výherných prístrojov 469.154,60 eur predstavuje sumu 128.219,60 eur, o ktorú daňový subjekt zaúčtoval nižšie výnosy a vykázal nižší základ dane. Zamestnanci správcu dane preverili daňovým subjektom predložené doklady (príjmové pokladničné doklady, výdavkové pokladničné doklady a mandátne zmluvy) porovnali s mesačnými výkazmi o vkladoch, výhrach a výťažku z prevádzkovania VHP podľa jednotlivých prevádzok a ročným prehľadom celkových podielov mandatárov na výťažku z VHP ako aj s účtovníctvom daňového subjektu a zistili nasledovné skutočnosti: ani jeden z predložených výdavkových a príjmových pokladničných dokladov nie je zaúčtovaný v účtovníctve daňového subjektu, daňový subjekt neeviduje v knihe dodávateľov, ani v knihe odberateľov, za rok 2013 žiadne záväzky a pohľadávky z titulu vyplácania odmien jednotlivým obchodným partnerom na základe uzatvorených mandátnych zmlúv, výška mesačných odmien pre jednotlivých mandatárov nesúhlasí s mesačným podielom nájomcu, nesúhlasí ani ročná výška odmien určená jednotlivých mandatárov s údajmi vykázanými v ročnom prehľade podielov mandatárov na výťažku VHP, v tabuľke, ktorú daňový subjekt predložil správcovi dane na preukázanie rozdielu 128.219,60 eur a výšky vyplatených odmien jednotlivým obchodným partnerom - mandatárom, je uvedený výťažok z prevádzkovania VHP vo výške 466.254 eur, avšak do tejto sumy nie je zahrnutý výťažok z prevádzky VHP u obchodného partnera Takáč a syn vo výške 5.622,80 eur, pričom dosiahnutý výťažok (výnos) z prevádzkovania výherných hracích prístrojov za rok 2013 predstavuje sumu 469.154,60 eur, výška odmeny v percentách dohodnutá v mandátnych zmluvách v 3 prípadoch nesúhlasí s uplatneným percentom vyplatenej odmeny mandantom pre mandatárov. Daňový subjekt nepreukázal oprávnenosť zaúčtovania výnosov z prevádzkovania VHP v sume nižšej o 128.219,60 eur. Správca dane znížil zvýšil základ dane z príjmov právnickej osoby o sumu 128.219,60 eur, o ktorú daňový subjekt neoprávnene znížil zdaniteľné príjmy. 5. Proti rozhodnutiu Daňového úradu Trnava č. 103004712/2016 zo dňa 25.4.2016 podal žalobca odvolanie. V odvolaní uviedol, že správca dane nesprávne zvýšil daňový základ o 128.219,60 eur, má za to, že mu nevznikla žiadna pohľadávka voči nájomcovi VHP - mandatárovi, ani žiaden záväzok, ktorá by bolo možné vzájomne započítať. Má za to, že príjem z prevádzkovania VHP je v zmysle mandátnej zmluvy rozdelený tak, že časť patrí žalobcovi ako prevádzkovateľovi VHP a časť nájomcovi mandatárovi. Je presvedčený, že na základe zaúčtovacieho dokladu, potvrdeného nájomcom, si svoj podiel na výťažku z prevádzkovania VHP každý nájomca zaúčtoval do svojich zdaniteľných príjmov a tieto aj zdanil daňou z príjmov právnických osôb, resp. daňou z príjmov fyzických osôb. V zmysle zákona o dani z príjmov nie je povinný vystavovať faktúru. Predložil správcovi dane príjmové a výdavkové doklady podpísané od mandatárov, ktorými dodatočne potvrdzuje platnosť a pravdivosť prevzatia podielu na prevádzkovaní VHP tak, ako to bolo zaúčtované na základe pôvodne zhotovených dokladov. Nakoľko nájomcovia, u ktorých sú výherné hracie prístroje umiestnené v zmysle mandátnych zmlúv nie sú prevádzkovateľmi hazardných hier, odvádza odvod z prevádzkovania hazardných hier a predkladá daňovému úradu vyúčtovanie tržieb dosiahnutých z prevádzkovania hazardných hier aj z podielu nájomcu. Nájomca - mandatár mu neposkytuje žiadne služby a jemu voči nemu nevznikajú žiadne záväzky z obchodného styku, ktoré by bolo možné započítať s pohľadávkou voči nemu. 6. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím č. 103633632/2016 zo dňa 1.8.2016 potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 103004712/2016 zo dňa 25.4.2016, pričom skonštatoval, že preskúmaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, ža daňový subjekt znížil výnosy z prevádzkovania VHP o sumu odmien pripadajúcich na mandatárov v rozpore s ustanoveniami zákona o účtovníctve, ako aj v rozpore s ustanoveniami zákona o dani z príjmov, a preto sa odvolací orgán stotožnil so správcom dane, keď podľa § 17 ods. 2 písm. b) zákona o dani z príjmov zvýšil daňovému subjektu základ dane o sumu nezúčtovaných tržieb z prevádzkovania VHP vo výške 128.219,60 eur. 7. Na prejednanie predmetnej veci tunajší súd nariadil na deň 10.5.2017 pojednávanie, na ktorom právny zástupca žalobcu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava žalobných dôvodov uvedených v žalobe, rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, žiadal zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že zo strany žalovaného neboli uznané preukázané daňové výdavky, pričom je možno sporné, či jednotlivé výdavky sú správne zaúčtované, avšak boli reálne uskutočnené. Poukázal na to, že daňový subjekt riadne spolupracoval so správcom dane, predložil mu všetky listinné doklady, ktoré mal k dispozícii a ktorými bolo preukázané, že jednotlivé výdavky boli reálne vynaložené. 8. Poverená zástupkyňa žalovaného na nariadenom pojednávaní dňa 10.5.2017 uviedla, že pokiaľ ide o žalobcom spomínané výdavky, tento ich vôbec neúčtoval a nepreukázal, že tieto výdavky boli reálne vynaložené. Preto správca dane nemohol ani tieto výdavky posudzovať, pretože neboli riadne zaúčtované. V ostatnom poukázal na uvedené v písomnom vyjadrení zo dňa 3.11.2016, žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. 9. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 10. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 11. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 12. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 13. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 14. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 15. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 16. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon o dani z príjmov) na účely tohto zákona sa rozumie predmetom dane príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu dane podľa § 12. 17. Podľa § 2 písm. c) veta pred bodkočiarkou zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie príjmom peňažné plnenie a nepeňažné plnenie dosiahnuté aj zámenou, ocenené cenami bežne používanými v mieste a v čase plnenia alebo spotreby, a to podľa druhu, kvality, prípadne miery opotrebenia predmetného plnenia, ak tento zákon neustanovuje inak. 18. Podľa § 2 písm. h) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie zdaniteľným príjmom príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy. 19. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak. 20. Podľa § 2 písm. j) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky (§ 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak. 21. Podľa § 4 ods. 6 veta prvá zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovnými záznamami sú najmä účtovné doklady, účtovné zápisy, účtovné knihy, odpisový plán, inventúrne súpisy, účtový rozvrh, účtovná závierka a výročná správa. Jednotlivé účtovné záznamy sa môžu zoskupovať do účtovných záznamov obsahujúcich súhrnnú informáciu (ďalej len "súhrnné účtovné záznamy"). Účtovná jednotka je povinná účtovné záznamy viesť v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. 22. Podľa § 7 ods. 5 zákona o účtovníctve účtovná jednotka účtuje majetok a záväzky, náklady a výnosy, výdavky a príjmy v účtovných knihách a zobrazuje ich v účtovnej závierke samostatne bez ich vzájomného započítania s výnimkou niektorých prípadov upravených účtovnými zásadami pre účtovné jednotky zriadené podľa osobitných predpisov. 23. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 171/2005 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o hazardných hrách“) na účely tohto zákona sa rozumie prevádzkovateľom hazardnej hry právnická osoba, ktorej udelil príslušný orgán štátnej správy alebo obec individuálnu licenciu podľa tohto zákona, alebo právnická osoba, ktorá splnila podmienky všeobecnej licencie vydanej Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") a podala oznámenie podľa § 19. 24. Podľa § 2 písm. b) zákona o hazardných hrách na účely tohto zákona sa rozumie prevádzkovaním hazardnej hry vykonávanie alebo zmluvné zabezpečenie vykonávania činností potrebných na realizáciu hazardnej hry. 25. Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania, ktoré vychádzajú z princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej legislatívny pri aproximácii daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi) a je zárukou zákonného postupu pri splnení úloh správcu dane ako aj zárukou zákonnej ochrany práva a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi podstatné princípy daňového poriadku patrí zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, uvedená v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom všetky skutočnosti ktoré majú vplyv na správne určenie dane preukazuje daňový subjekt, ak bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku). Pri realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, pričom správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku), pričom využíva prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti pre posúdenie či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo svojom podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 26. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. 27. Predmetom konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy v medziach daných rozsahom a dôvodmi žaloby, súc pritom viazaný skutkovým stavom v čase vydania napadnutého rozhodnutia a posúdenie, či žalovaný pri rozhodovaní vychádzal z dostačujúco zisteného skutkového stavu na riadne posúdenie veci. 28. Krajský súd v Trnave ako správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom správneho spisu a pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zamietnutie žaloby. 29. Žalobca v žalobe namietal zistenie orgánu verejnej správy, že rozdiel medzi zaúčtovanými tržbami z prevádzkovania výherných hracích automatov (340.935 eur) a skutočne dosiahnutým výťažkom z prevádzkovania výherných hracích automatov (469.154,60 eur) predstavuje sumu 128.219,60 eur, o ktorú žalobca ako daňový subjekt vykázal nižší základ dane z príjmov právnickej osoby za rok 2013, v dôsledku čoho mu bol dovyrubený rozdiel dane v sume 24.689,29 eur. 30. Žalobca zdôvodňoval tento rozdiel chybou v účtovníctve tým, že mandatár si z čistej tržby odpočítal svoju odplatu a dal ju do svojho príjmu a on si ponechal náležiacu časť a iba túto dal do výnosov. Všetci mandatári mali však túto odplatu v daňových priznaniach vykázanú a on sám dodatočne predložil správcovi dane príjmové a výdavkové pokladničné doklady majúce preukázať vyplatenie odplaty jednotlivým mandatárom. Nesúhlasil s postupom a právnym záverom správcu dane, že ním preukázané vyplatenie odmien tretím subjektom - osobám zabezpečujúcim prevádzkovanie vo svojich zariadeniach považoval za nedôveryhodné a tieto výdavky mu neuznal. 31. Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že žalobca mal uzatvorených 22 kusov mandátnych zmlúv v zmysle ustanovenia § 566 Obchodného zákonníka s ďalšími daňovými subjektmi, na základe ktorých mal v ich prevádzkach pohostinstiev, barov, pubov, reštaurácií a pod. umiestnené vlastné výherné hracie prístroje a jednotliví mandatári za zaviazali pre žalobcu (mandanta) v jeho mene a na jeho účet zabezpečiť prevádzkovanie výherných hracích prístrojov s tým, že odmena mandatárov bola dohodnutá percentom z hrubého zisku po odpočítaní alikvótnej časti mesačného správneho poplatku každého výherného hracieho prístroja od 35 % do 55 %. Jednotliví mandatári tak poskytli žalobcovi vhodné priestory na umiestnenie výherných hracích prístrojov a zabezpečili ich prevádzku, teda poskytnutím týchto služieb vznikol jednotlivým mandatárom nárok na úhradu za zmluvne dohodnuté činnosti spojené s prevádzkovaním výherných hracích prístrojov. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca postupoval nesprávne, keď zaúčtoval do výnosov len svoj podiel na tržbách a podiel jednotlivých mandatárov nezaúčtoval vo svojom účtovníctve. Postup žalobcu, keď si z čistej tržby odpočítal len svoju odplatu a dal si ju do príjmu, teda iba túto časť tržieb zaúčtoval do výnosov, bol v rozpore s ustanovením § 7 ods. 5 zákona o účtovníctve a žalobca tak znížil tržby z prevádzkovania výherných hracích prístrojov o podiel pripadajúci na mandatárov, hoci ho mal správne zaúčtovať do výnosov a zahrnúť do základu dane podľa ustanovenia § 17 ods. 2 písm. b) zákona o dani z príjmov. V tomto smere je námietka žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci neopodstatnená, nakoľko žalobca nezúčtoval všetky jeho príjmy z prevádzkovania výherných hracích automatov v prospech účtu - Tržby z predaja služieb. 32. Žalobca namietal, že na výzvu správcu dane mu predložil príjmové a výdavkové doklady podpísané jednotlivými mandatármi a napriek tomu správca dane ustálil skutkový stav v rozpore s týmito dokladmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise. K uvedenému správny súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 4 ods. 6 veta prvá zákona o účtovníctve účtovnými záznamami sú najmä účtovné doklady, účtovné zápisy, účtovné knihy, odpisový plán, inventúrne súpisy, účtový rozvrh, účtovná závierka a výročná správa. Žalobca však takýmto spôsobom neúčtoval jednotlivým mandatárom ich odmenu za činnosti spojené s prevádzkovaním výherných hracích prístrojov a neuplatnil si tieto odmeny ako daňové výdavky vo vzťahu k dosiahnutým zdaniteľným príjmom spojených s prevádzkovaním výherných hracích prístrojov, preto nemohli byť tieto daňové výdavky ani predmetom daňovej kontroly, keďže ich žalobca ako daňový subjekt neúčtoval vo výdavkoch. Žalobca ako mandant mal nepochybne povinnosť tieto záväzky z mandátnych zmlúv účtovať a následne ich mohol vysporiadať buď ich úhradou alebo vzájomnou kompenzáciou pre prípad existencie splatného záväzku jednotlivých mandatárov voči žalobcovi ako mandantovi. Takto vzniknuté záväzky žalobcu ako mandanta z plnení na základe mandátnych zmlúv tento správne nezaúčtoval, t. j. neevidoval ich ako svoje záväzky voči dodávateľom služieb (mandatárom) a nesplnil si tak svoju povinnosť zaúčtovať do výnosov všetky príjmy dosiahnuté z podnikateľskej činnosti. Súd považuje za potrebné k veci uviesť, že povinnosťou žalobcu je viesť účtovníctvo v súlade so zákonom a každý účtovný prípad doložiť riadny účtovným dokladom, resp. záznamom. Riadne vedenie účtovníctva je totiž nevyhnutým prostriedkom k určeniu hospodárskeho výsledku, pričom dôkazným prostriedkom je práve účtovný doklad. V danom prípade si žalobca znížil tržby z prevádzkovania výherných hracích prístrojov o podiel pripadajúci na mandatárov, a teda do výnosov zaúčtoval len svoj podiel na tržbách, čo nebolo správne. Znamená to, že žalobca mal tieto vzniknuté záväzky účtovať a tým by mu vzniklo právo si ich uplatniť ako daňové výdavky v súvislosti s prevádzkovaním výherných hracích prístrojov. 33. Žalobca ďalej poukazoval na to, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav a nevyvinul objektívne úsilie, aby zistil dôvodnosť výdavku. Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že správca dane v priebehu daňovej kontroly uskutočnil ústne pojednávanie dňa 28.1.2016, dňa 1.2.2016 podal žalobca písomné vyjadrenie k zápisnici z ústneho pojednávania dňa 28.1.2016, dňa 12.2.2016 sa správca dane dostavil do miesta vedenia účtovníctva žalobcu, kde bola s jeho konateľom spísaná zápisnica, dňa 18.2.2016 uskutočnil ústne pojednávanie, zápisnicou zo dňa 4.3.2016 správca dane oboznámil žalobcu s jeho závermi z ústneho pojednávania. Práve sám žalobca sa na ústnom pojednávaní dňa 28.1.2016 nevedel vyjadriť k zaúčtovaným tržbám s tým, že dodatočne podá vyjadrenie a predloží dôkazy. Na základe telefonickej žiadosti žalobcu sa správca dane dostavil do miesta vedenia účtovníctva žalobcu, keď opakovane konateľ žalobcu uviedol, že potrebuje dlhší čas na predloženie dôkazov. Po oboznámení žalobcu so závermi správcu dane dňa 4.3.2016 sa žalobca k týmto nevyjadril a po vyhotovení protokolu správcom dane sa opakovane žalobca k nemu nevyjadril. V priebehu celého daňového konania sám žalobca opakovane nevedel objasniť okolnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti, bola mu správcom dane poskytovaná opakovane možnosť na predloženie dôkazov, pričom z vyššie uvedeného postupu nepochybne vyplýva, že správca dane dôsledne dbal, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti žalobcu boli zistené čo najúplnejšie a vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu. Na tomto zistení nemení nič ani tvrdenie žalobcu, že správca dane mal vykonať krížovú kontrolu u jednotlivých mandatárov, nakoľko správca dane pri vykonaní kontroly dospel k záveru, že žalobca si nezúčtoval do výnosov všetky svoje príjmy z podnikateľskej činnosti, a to bez ohľadu na to, či jednotliví mandatári zaúčtovali v daňovom priznaní svoj podiel na výťažku z prevádzkovania výherných hracích prístrojov (t. j. v rozpore so zákonom postupoval sám žalobca a nie jednotliví mandatári). Daňový subjekt má nielen povinnosť preukaznú, ale aj povinnosť na preukázanie svojich tvrdení. V danom prípade správca dane vykonal dostatok úkonov za účelom správneho posúdenia veci, dostatočne zistil skutkový stav veci, pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade so zákonom a využil všetky zákonné možnosti pre splnenie účelu daňovej kontroly. 34. Správca dane pri šetrení danej veci poskytol dostatočný priestor žalobcovi na predloženie relevantných dôkazov. Správca dane sa všetkými predloženými dôkazmi podrobne zaoberal, vyhodnocoval, pričom konal v súčinnosti s daňovým subjektom. Daňový subjekt bol so skutočnosťami, ktoré mali vplyv na základ dane, priebežne oboznamovaný, t. j. nebol pri uplatňovaní svojich zákonných práv žiadnym spôsobom obmedzovaný. Daňový subjekt dôkazné bremeno neuniesol a nepreukázal, že ním vykázaný daňový základ skutočne zodpovedá rozdielu, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky. Je pritom vecou daňového subjektu, aké dôkazné prostriedky má k dispozícií a či je schopný tvrdené skutočnosti aj preukázať. Ak daňový subjekt vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá tak na seba riziko, že nebude môcť splniť svoju povinnosť niesť dôkazné bremeno. Správca dane dbal o to, aby skutočnosti rozhodné pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, pre správne určenie daňovej povinnosti vykonal šetrenie aj napriek tomu, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, t. j. konal podľa zásady zákonnosti ustanovenej v ustanovení § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 35. Vzhľadom na obsah administratívneho spisu a rozsah úkonov, ktoré správca dane v rámci svojej činnosti vykonal, považuje správny súd za súladný so zákonom postup pri správe daní, ktorým nebol žalobca poškodený na svojich právach. Nemožno preto vytýkať správcovi dane jeho úkony súvisiace so šetrením a zisťovaním skutočnej výšky tržieb z prevádzkovania výherných hracích prístrojov na rozdiel od výšky, ktorú deklaroval žalobca. 36. Správny súd nezistil porušenie ustanovení § 3 a § 46 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keďže povinnosťou žalobcu bolo preukázať hodnovernými dôkazmi svoje tvrdenia o účtovaných príjmoch vo vzťahu k vyrubenému rozdielu dane. I správny súd je toho názoru, že správca dane a žalovaný správne dospeli k záveru, že žalobca si neoprávnene nezúčtoval výnosy v sume 128.219,60 eur, čím si mimo iného (neuznané náklady v sume 8.576,32 eur) znížil základ dane, keďže žalobca neoprávnene vykonal kompenzáciu výťažku z prevádzkovania výherných hracích prístrojov s nákladmi na služby poskytovanými mandatármi na základe mandátnych zmlúv, nakoľko účtovné jednotky sú povinné vystaviť si navzájom faktúry a vzájomne si môžu započítať až vzniknuté pohľadávky a záväzky. Žalobca neviedol správne svoje účtovníctvo, keďže odmeny za prevádzkovanie výherných hracích prístrojov neevidoval ako svoje záväzky voči dodávateľom služieb (mandatárom). 37. Správny súd má za to, že žalovaný sa v dostatočnom rozsahu a podrobne zaoberal všetkými žalobcom v rámci odvolania vznesenými námietkami, správca dane zistené skutočnosti dôsledne a podrobne preveroval, vyhodnotil a výsledkom tejto činnosti bolo rozhodnutie žalovaného napadnuté žalobou, ktoré správny súd považuje za vecne správne. Nemožno sa preto stotožniť s námietkou žalobcu, že skutkový stav bol nesprávne zistený a vec nesprávne právne posúdená. 38. S poukazom na vyššie uvedený záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, tento zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s príslušnými hmotnoprávnymi ustanoveniami. Žalovaný sa logicky a vecne správne vysporiadal s námietkami žalobcu vznesenými v odvolaní a správca dane zistené skutočnosti dôsledne a podrobne preveroval, vyhodnotil a výsledkom tejto činnosti bolo rozhodnutie žalovaného napadnuté žalobou, ktoré súd považuje za vecne správne a preto žalobu zamietol. 39. O náhrade trov konania rozhodol správny súd v zmysle ustanovenia § 168 Správneho súdneho poriadku, keď žalovanému právo na ich náhradu nepriznal, nakoľko si žalovaný ako v konaní úspešný účastník žiadne trovy konania neuplatnil. 40. Senát správneho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať v lehote 30 dní od jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) Správnym súdnym poriadkom,) je žalovaným Centrum právnej pomoci.