Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/73/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200665 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2016200665.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v právnej veci žalobcu: Ján Brocka BROCKA, s miestom podnikania ul.Svätopeterská 66, 920 01 Hlohovec, IČO: 33 429 707, právne zastúpeného: Advokátska kancelária MCL, s.r.o., so sídlom Mostová 2,811 02 Bratislava, IČO:50 074 369, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 103883505/2016 zo dňa 12.09.2016, takto r o z h o d o l : I. Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.103883505/2016 zo dňa 12.9.2016 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava č.103371750/2016 zo dňa 20.6.2016 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. II. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou podanou dňa 23.11.2016 sa žalobca domáhal prostredníctvom svojho právneho zástupcu zrušenia rozhodnutia žalovaného č.103883505/2016 zo dňa 12.9.2016, ktorým žalovaný ako druhostupňový správny orgán potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava č.103371750/2016 zo dňa 20.6.2016, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zák.č.563/2009 Z.z. o správne daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyrubený rozdiel dane v sume 35.877,11 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008. 2. Žalobca v žalobe namietal nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu zo strany správcu dane a žalovaného, nesprávne právne posúdenie veci, procesné pochybenia správcu dane v priebehu daňového konania. Nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu spočívalo v tom, že správca dane sa v rozhodnutí rozsiahlym spôsobom zaoberal skutočnosťami relevantnými pre dodávateľské subjekty žalobcu (EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, GEWEX, s.r.o. a BDL Logistic, s.r.o.) a ku skutočnostiam ktoré uviedol žalobca sa buď nevyjadril, alebo sa vyjadril len okrajovo. V predmetnom prípade správca dane nespochybnil existenciu dodaného tovaru, avšak napriek tomu, že vykonal rozsiahle dokazovanie, toto sa uberalo prioritne nesprávnym smerom. Dodávateľ dodania tovaru potvrdil, ale správca dane napriek tomu overoval aj subdodávateľa na predchádzajúcom stupni obchodu, kde vznikli pochybnosti o dodaní, toto však nepatrí do dôkaznej povinnosti daňového subjektu. Správca dane alebo orgány činné v trestnom konaní musia dokázať, že na predchádzajúcom stupni obchodu bol prípadne spáchaný daňový podvod a daňový subjekt o ňom vedel. Správca dane, ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach nepreukázali, že žalobca sa dopustil nezákonnosti, alebo vedel, resp. mohol vedieť, že dodávateľské subjekty sa dopustili podvodu. Týmito skutočnosťami a ich vplyvom na odpočet DPH u žalobcu sa správca dane vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal. Pokiaľ mala spoločnosť EUROCOOP vytvorený nejaký dodávateľský reťazec, tieto obchodné aktivity spadajú pod kontrolu spoločnosti EUROCOOP a nie žalobcu, nakoľko predchádzajú jeho obchodnému vzťahu, a teda prirodzene nemá žalobca na ne dosah. Postup správcu dane ako aj žalovaného, kedy do podvodného reťazca zahrnuli aj žalobcu je príliš zjednodušený a nedôsledný. Žalobca nebol súčasťou žiadneho umelého mechanizmu obchodovania, nakoľko žalobca reálne obchodoval so spoločnosťou EUROCOOP a v pozadí obchodovania EUROCOOPU, alebo jeho dodávateľov, nemal a nemohol mať vedomosť. Reálnosť vykonaných obchodov bola preukázaná svedeckými výpoveďami a bola doložená faktúrami ako aj dodacími listami, ktoré potvrdili existenciu tovaru. Nesprávne právne posúdenie spočívalo v tom, že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následne v priebehu vyrubovacieho konania jednoznačne preukázal splnenie podmienok nároku na odpočet DPH v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH a to dodávateľskými faktúrami, príjemkami k dodanému tovaru, platbami za dodaný tovar a dôkazmi preukazujúcimi použitie tovaru na zdaniteľné plnenie žalobcu vrátane viacerých svedeckých výpovedí. Správca dane navyše nikdy nespochybnil reálnosť existencie dodávok bravčového mäsa, ktoré žalobca spracoval a ďalej použil na zdaniteľné plnenia. Žalobca teda preukázateľne uniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a správca dane zakladal svoje rozhodnutie na tom, že podmienkou uplatnenia odpočtu žalobcu je dodanie tovaru, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť u iného subjektu EUROCOOP, resp. predchádzajúci dodávatelia, pričom argumentuje aj zneužitím práva v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/2 Halifax. Žalovaný nesprávne uvádza, že poukaz na rozsudok ESD vo veci Halifax treba považovať za podporný argument a ako taký nemá vplyv na výrok rozhodnutia správcu dane. Uvedené rozhodnutie nie je možné aplikovať na prípad žalobcu, keďže obchodné transakcie, ktoré boli predmetom kontroly, nemali u žalobcu za cieľ získať daňovú výhodu, pretože žalobca za tovar preukázateľne zaplatil a tiež odviedol príslušnú daň správcovi dane. Nesprávne právne posúdenie spočíva v tom, že správca dane opiera svoje závery výlučne na kontrolných zisteniach týkajúcich sa predchádzajúcich stupňov v rámci dodávateľského reťazca, a to bez priamej súvislosti so žalobcom. Procesné pochybenia správcu dane v priebehu daňového konania spočívali v porušení zásady materiálnej pravdy, kde podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku je správca dane povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní a zisťovať skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní čo najúplnejšie. Správca dane bez akéhokoľvek dôvodu zamietol návrh žalobcu na vypočutie ďalších svedkov vo vyrubovacom konaní na základe žiadosti zo dňa 23.3.2016. Správca dane odôvodnil zamietnutie uvedenej žiadosti zmeškaním procesnej lehoty stanovenej správcom dane vo výzve na predloženie dôkazov, žalobca si je vedomý celkovej dĺžky vyrubovacieho konania, avšak navrhovaní svedkovia neboli dostupní, resp. identifikovaní v čase odpovede na uvedenú žiadosť. Argument správcu dane o celkovej dĺžke vyrubovacieho konania neobstojí, keďže je to správca dane, ktorý vedie dokazovanie. Navyše samotný správca dane bol v priebehu daňového konania povinný vypočuť uvedené osoby a z vlastného podnetu, keďže ich svedecké výpovede mohli dopomôcť správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Vážnym procesným pochybením bola skutočnosť, že správca dane vopred neupozornil žalobcu, že dňa 5.5.2014 má byť vykonaný výsluch kľúčového svedka podpredsedu predstavenstva spoločnosti EUROCOOP Ivana Valášeka. Dôvodom opätovného predvolania X. C. v zmysle prvostupňového rozhodnutia bolo vraj získanie nových informácií ohľadom obchodov s mäsom od Prezídia Policajného zboru počas vyrubovacieho konania. Keďže však žalobca pochybením správcu dane nevedel, že takýto výsluch sa bude opätovne konať, nemohol svedka vo svetle nových skutočností priamo konfrontovať, príp. položiť mu doplňujúce otázky. Žalovaný však neuznáva, že v tomto prípade došlo k porušeniu práva žalobcu dávať svedkom otázky počas ústneho pojednávania, nakoľko neskôr dňa 6.10.2014 správca dane oboznámil žalobcu s výsledkami šetrenia, aj s výsluchom X. C., čo preukazuje zápisnica č.9201402/5/4510118/2014 zo dňa 14.11.2014, kedy bola vykonaná medzi X. C. a žalobcom vzájomná konfrontácia. 3. V predmetnej veci podal písomné vyjadrenie žalovaný dňa 24.2.2017, (ktoré doplnil dňa 18.4.2017), v ktorom uviedol, že spochybnenie obchodov medzi spoločnosťou EUROCOOP a žalobcom spočívalo aj v tom, že za spoločnosť EUROCOOP konal podpredseda predstavenstva p. C., hoci podľa výpisu z obchodného registra nebol na takéto konanie oprávnený a navyše spoločnosť EUROCCOP nepreukázala, že X. C. disponoval s plnou mocou, ktorá ho oprávňovala za spoločnosť EUROCOOP konať a uzatvárať obchody. Žalovaný odmieta tvrdenie, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, pretože žalovaný sa vo svojom rozhodnutí jednoznačne vysporiadal so všetkými výpoveďami svedkov, čestnými vyhláseniami, nespochybnil existenciu a spracovanie mäsa žalobcom, čo sa však zmenilo na reálnych zisteniach správcu dane. Žalobca sa svojou kúpou zúčastňoval na plneniach, ktoré sú súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH a preto tieto skutočnosti nemohli ovplyvniť jeho závery a nebolo nevyhnutné sa k nim rozsiahlym spôsobom vyjadrovať. Prvostupňový orgán však považoval za podstatné uviesť zistenia o iných spoločnostiach zapojených v reťazci a to z dôvodu preukázania na niekoľkoročné systematické zneužívajúce konanie s cieľom získania daňovej výhody, ktorého priameho účastníkom bol aj žalobca. Vážnym pochybením zo strany žalobcu bolo to, že si nepreveril svojho dodávateľa spoločnosť EUROCOOP, za ktorú mal konať predseda D. J., pričom žalobca konal výlučne s p.C., ktorý bol podpredseda predstavenstva, a teda neoprávnenou osobou, ktorá nemala právomoc na podpísanie dodávateľsko-odberateľskej zmluvy. Rovnako nebol oprávnený konať za túto spoločnosť ani p. C.. Vo vzťahu k odberateľom - V. sa vyjadril, že s nikým z nich nikdy nehovoril a p. V. tovar vždy objednal u C., finančnú hotovosť odovzdával okrem iných aj šoférom spoločnosti JMK a sám sa vyjadril v tom zmysle, že vedel, že peniaze boli pre JMK, avšak jemu postačovalo, že dostal faktúru od deklarovaného dodávateľa EUROCOOP. Ďalším pochybením žalobcu bolo aj to, že nepreveril si registráciu EUROCOOP v období januára až december 2008 na príslušnej Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe podľa § 40 zákona č.39/ 2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti. Žalovaný konštatuje, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že spoločnosť EUROCOOP nenadobudla sporný tovar od dodávateľských subdodávateľov GEWEX s.r.o. a BDL Logistic, keďže spoločnosť EUROCOOP tovar nenadobudla, sporné faktúry nie sú faktúry za reálne uskutočnené dodávky tovarov v tuzemsku vyhotovené v súlade s § 71 ods. 1 zákona o DPH, na základe vzniku daňovej povinnosti deklarovaným dodávateľom EUROCCOP. Žalovaný opakovane zdôrazňuje, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálnym. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou na uplatnenie odpočítania dane. V prípade, ak zdaniteľný obchod v zmysle faktúry nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia súm na faktúre, príp. predloženie ďalších dokladov, nie sú predpokladom na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Žalobca nepredložil dostatočné dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, a teda neuniesol dôkazné bremeno. V danom prípade existovalo aj množstvo nejasností a rozporností vo vyjadrení zúčastnených osôb vo vzťahu k odovzdávaniu hotovosti šoférom spoločnosti JMK. Žalovaný poukazuje, že dňa 19.7.2012 žalobca uviedol, že za spoločnosť EUROCOOP preberal hotovosť p. C., pričom 6.10.2014 už konštatoval, že platby boli dávané šoférom JMK v hotovosti, alebo aj p. C. alebo K. C. v hotovosti, pričom p. C. dňa 5.5.2014 sa vyjadril v tom zmysle, že žalobca odovzdal peniaze šoférovi JMK za mäso, ktoré mu bolo dodané z tejto spoločnosti, teda nie spoločnosťou EUROCOOP. V zmysle uvedených tvrdení nie je možné jednoznačne ustáliť, že k odovzdaniu hotovosti šoférom JMK dochádzalo iba málokedy, ako tvrdí žalobca. Tiež je potrebné upozorniť, že išlo o vysoké sumy a potvrdenie od šoféra nikdy nebolo vystavené a vyjadril sa, že vedel, že peniaze boli pre JMK. Jemu postačovalo dostať faktúry od deklarovaného dodávateľa. Neobstojí teda tvrdenie, že hotovosť v značne vysokých čiastkach bola odovzdávaná šoférom na pokyn dodávateľa a že dochádzalo k takémuto odovzdaniu iba málokedy, a to bez akýchkoľvek záruk o zaplatení pre žalobcu. Žalovaný ďalej uviedol, že nemôže súhlasiť ani s tvrdením, že správca dane opiera svoje závery výlučne na kontrolných zisteniach týkajúcich sa predchádzajúcich stupňov v rámci dodávateľského reťazca a to bez priamej súvislosti so žalobcom. Žalovaný opakovane preukázal, že žalobca bol priamym účastníkom reťazca, v rámci ktorého dochádzalo k podvodnému konaniu, preto je irelevantné aj konštatovanie o nesprávnej interpretácii ustanovenia zákona o DPH, ktoré nemôžu byť na ujmu žalobcu, čo má zakladať dostatočné dôvody na zrušenie rozhodnutia prvostupňového orgánu ako aj rozhodnutia žalovaného. Ďalej v danej súvislosti je neopodstatnené poukazovanie aj na rozsudok NS SR 3Sžf 1/2010, ktoré závery aplikuje žalobca vo svojom odvolaní, pričom tieto závery nie sú aplikovateľné na tento prípad. Pokiaľ ide o zásadu materiálnej pravdy, na základe ktorej prvostupňový orgán sa mal dopustiť porušenia tejto zásady, keď zamietol návrh žalobcu na vypočutie ďalších svedkov a to O. D. a C. I., žalovaný konštatuje, že je na zvážení správcu dane, aké dôkazy vykoná a akým spôsobom doplní dokazovanie a akú hodnovernosť a dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajú z reálneho dokazovania. Prvostupňový orgán vyzval listom zo dňa 19.11.2015 žalobcu, aby navrhol svedkov ktorých potrebuje vypočuť, v doručenej odpovedi žalobca žiadnych svedkov nenavrhol, správca dane vypočul všetkých svedkov, ktorých navrhol žalobca, ďalšiemu návrhu na vypočutie svedkov nevyhovel, pretože výsluch navrhnutých svedkov nepovažoval za potrebné, nakoľko čestnými vyhláseniami O. D. a Ing. C. I. neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o potrebe vypočutia týchto svedkýň. Ing. C. I. v tomto čestnom vyhlásení opísala odovzdávanie faktúr, ako aj príjmových dokladov zo strany p. C.. Ing. I. v predmetnom čestnom vyhlásení iba konštatuje, že pre žalobcu zabezpečovala účtovné služby od r.1999, spracovala účtovné doklady, ktoré jej pravidelne boli dodané, odovzdávané vo vzťahu k sporným dodávkam potvrdila, že jej boli odovzdané na spracovanie faktúry, ako aj príjmové doklady podpísané zo strany p. C. a p. K. D. a žalobcu. Niektoré úhrady faktúry boli realizované aj bankovým prevodom. Tieto skutočnosti bola ochotná dosvedčiť aj výsluchom. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že Ing. I. má kanceláriu vo svojom súkromnom dome, kde vykonáva účtovnú činnosť aj iným subjektom, na základe čoho je opodstatnené sa domnievať, že na prevádzke žalobcu sa v kontrolovanom období nezdržiavala. Rovnako žalovaný konštatoval, že ani čestným vyhlásením manželky O. D. neboli vyvrátené pochybnosti prvostupňového orgánu, že deklarované obchodné transakcie prebehli v zmysle sporných faktúr, teda že po dôslednom preskúmaní predložených vyhlásení sa sám žalobca priznáva (uvádza, že prvostupňový orgán, ako aj žalovaný sa k nim vyjadrili), bolo konštatované, že predmetné čestné vyhlásenia neovplyvňujú jeho závery, resp. už vykonané vyhodnotenie dôkazov. Pokiaľ ide o procesné pochybenie vo vzťahu k vypočutiu podpredsedu predstavenstva EUROCOOP p. C., žalovaný skonštatoval, že žalobca sa mohol s výpoveďou tohto svedka oboznámiť pri vzájomnej konfrontácii, ku ktorej došlo dňa 14.11.2014. 4. Z prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava č.103371750/2016 zo dňa 20.6.2016 súd zistil, že správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č.563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 35.887,11 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2008. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že Daňový úrad Trnava vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty S. D. daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 bez písomného oznámenia o daňovej kontrole. Zápisnica o začatí daňovej kontroly č.9200402/5/541682/2012/Pri bola spísaná dňa 25.5.2012. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol č. 9201402/5/4458967/2013 zo dňa 2.10.2013. Protokol bol spolu s výzvou zaslaný na vyjadrenie žalobcovi, ktorý mu bol doručený dňa 9.10.2013. Správca dane po ukončení daňovej kontroly, t.j. deň nasledujúci po doručení protokolu, začal vyrubovacie konanie. V zmysle § 46 ods. 8 zák.č.563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov mohol daňový subjekt predložiť písomné vyjadrenie k protokolu a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly, najneskôr do 30 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy s protokolom, t.j. do 21.11.2013. Žalobca zaslal toto vyjadrenie dňa 18.11.2013. Predmetom daňovej kontroly boli dodávateľsko-odberateľské faktúry od spoločnosti EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, týkajúce sa dodávok bravčového mäsa pre žalobcu. Podnikateľské aktivity kontrolovaného daňového subjektu neboli štandartnými obchodmi, nakoľko bolo preukázané, že fakturačný tok tovaru, keď sa jednalo o komoditu - bravčové mäso, sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom dodaného na územie Slovenskej republiky. Tovar - bravčové mäso z Českej republiky, ktoré mal podľa predložených dokladov od subjektu v reťazci označeného ako „MissingTrader“ a to konkrétne spoločnosť BDL Logistic s.r.o., nadobudnúť daňový subjekt EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, do 4.4.2013 EUROCOOP spotrebné družstvo, bol na základe zistení získaných počas daňovej kontroly dodávaný z Českej republiky priamo ďalším slovenským daňovým subjektom, podľa predložených dokladov je to deklarovaný odberateľ daňového subjektu S. D.. Daňový subjekt EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii (do 4.4.2013 EUROCOOP spotrebné družstvo) sa v žiadnom z obchodov nechoval ako vlastník tovaru, tovar nenadobudol, následne ho nedodával odberateľovi uvedeného na jeho odberateľských faktúrach. Všetky skutočnosti poukázali na to, že bol vytvorený umelý mechanizmus obchodovania, do ktorého boli zapojené osoby bez akéhokoľvek právneho vedomia a ekonomického sociálneho zázemia tzv. biele kone, vystupujúce v úlohe dodávateľov tovaru pre platiteľa EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii (do 4.4.2013 EUROCOOP spotrebné družstvo) a následne pre kontrolovaný daňový subjekt za účelom odpočítania dane z tovaru nadobudnutého v tuzemsku. Zo zistení správcu dane teda vyplynulo, že jediným cieľom deklarovaných plnení, na základe vyhotovených faktúr a podporných dokladov, bolo získanie daňovej výhody pre odberateľa daňového subjektu EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii (do 4.4.2013 EUROOOP spotrebné družstvo), v tomto prípade S. D.. 5. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. 6. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím č. 103883505/2016 zo dňa 12.9.2016 potvrdil prvostupňové rozhodnutie s odôvodnením, že správca dane dostatočným spôsobom vyhodnotil všetky relevantné dôkazy a vo veci rozhodol správne, keď žalobca v rozpore s ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku dostatočne nepreukázal, že pri dodaní tovaru uvedeného na faktúrach od dodávateľa EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, v zdaňovacom období september 2008, boli splnené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Ďalej žalovaný uviedol, že zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené, EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii tovar nenadobudol od svojich dodávateľov a to od spoločnosti BDL Logistic s.r.o. a následne ho teda nemohol dodať odberateľovi - žalobcovi. Ďalej žalovaný uviedol, že fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom dodaným na území SR a jediným cieľom deklarovaných plnení na základe vyhodnotených faktúr a podporných dokladov bolo získanie daňovej výhody pre odberateľa spoločnosti EUROCOOP - žalobcu. Žalovaný ďalej skonštatoval, že zistil objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva v oblasti DPH a navyše žalobca sa vo vzťahu k odberateľom nechoval ako vlastník tovaru, tovar nikdy nenadobudol od spoločnosti EUROCOOP a následne ho nedodal zmieneným odberateľom. 7. Krajský súd prejednal vec podľa § 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP bez nariadenia pojednávania, pričom zistil, že žaloba je čiastočne dôvodná. 8. Podľa § 3 daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. (4) Správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Z úkonov pri správe daní sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy. (5) Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. (6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. (7) Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. (8) Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane. (9) Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. (10) Ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len "finančné riaditeľstvo") a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"), ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 1) Podľa § 24 ods. 1 písm. a) daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 49 ods. 1 zák.č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zák.č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zák.č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 9. K jednotlivým námietkam krajský súd uvádza nasledovné: 10. Krajský súd nesúhlasí s prijatým záverom správcu dane, že žalobca sa dopustil nezákonnosti, alebo že vedel, resp. mohol vedieť, že dodávateľské subjekty sa dopustili podvodu a to z dôvodu, že v konaní nebol zákonným spôsobom vykonaný výsluch kľúčového svedka X. C. dňa 5.5.2014, ktorý vystupoval ako zástupca spoločnosti EUROCOOP t. j. dodávateľa žalobcu. Žalovaný dokonca priznáva určité pochybenie pri vykonaní tohto dôkazu - výsluchu svedka X. C. bez prítomnosti žalobcu, avšak podľa názoru žalovaného tento procesný nedostatok bol žalovaným odstránený tým, že s výpoveďou tohto svedka bol žalobca oboznámený dňa 6.10.2014 a okrem toho bol žalobca s týmto svedkom konfrontovaný počas vykonanej konfrontácie, ku ktorej došlo dňa 14.11.2014. S týmto tvrdením žalovaného krajský súd nesúhlasí, pretože v danom prípade bolo porušené zo strany žalovaného ust. § 25 ods. 4 daňového poriadku, podľa ktorého ak vypovedá svedok, daňový subjekt a jeho právny zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky a správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu, pričom zároveň bol v danom prípade porušený aj článok 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Krajský súd zároveň poukazuje, že ani argumentácia žalovaného, že svedok C. nebol oprávnenou osobou, ktorý mohol vykonať za EUROCOOP spotrebné družstvo, nezbavuje žalovaného viny z vážneho procesného pochybenia, pretože skutočnosť, že za EUROCOOP konala neoprávnená osoba je vo vzťahu k preverovaniu nároku na uplatnenie odpočtu DPH irelevantná, nakoľko pri preverovaní nároku je dôležitá reálnosť deklarovaných obchodov tak ako ich uplatnil žalobca. Prekročenie právomoci X. C., keď konal za EUROCOOP ako podpredseda predstavenstva, zakladá len jeho zodpovednosť v oblasti obchodnoprávnych vzťahov s tretími osobami. 11. Krajský súd ďalej poukazuje v tejto súvislosti, že výpoveď tohto svedka v danom prípade predstavuje zásadný dôkaz potrebný nielen na preverenie dodávateľských vzťahov medzi EUROCOOP a žalobcom, ale aj obchodných vzťahov týkajúcich sa dodávateľov spoločnosti EUROCOOP (spoločnosť BDL Logistic s.r.o. a GEWEX s.r.o.) a prepravných služieb vykonaných spoločnosťou JMK. Naliehavosť a potreba vykonania tohto dôkazu zákonným spôsobom vyplýva zo skutočnosti, že pokiaľ správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia o vyrubení DPH zdôvodňovali podvodným konaním subdodávateľov žalobcu, t.j. dodávateľom spoločnosti EUROCOOP, za ktorú vystupoval v prevažnej miere obchodov X. C., tak len tento svedok mohol vysvetliť a ozrejmiť všetky dôležité otázky vo vzťahu k svojim dodávateľom, ako aj vo vzťahu k svojmu odberateľovi, t. j. žalobcovi. Aby však výpoveď tohto svedka bola relevantná pre prijaté závery dokazovania, musí byť vykonaná zákonným spôsobom. Navyše, keď predmetom výsluchu tohto svedka dňa 5.5.2014 boli vraj nové skutočnosti, ktoré správca dane získal od orgánov činných v trestnom konaní. Záverom ohľadne tejto námietky treba konštatovať, že výsluch svedka je iným procesným inštitútom ako konfrontácia a preto nemožno tieto dva procesné úkony zamieňať, keďže konfrontáciu vykonávajú príslušné orgány až potom, keď zistia zásadné rozdiely medzi výpoveďou obvineného v daňovom konaní, výpoveďou daňového subjektu a výpoveďou svedka. Pokiaľ však výpoveď svedka nebola vykonaná v súlade so zákonom, dá sa konštatovať, že je právne bezvýznamná, čo znamená, že ani nie je dôvod na vykonanie konfrontácie, nakoľko neexistujú rozpory vo výpovedi daňového subjektu a svedka. 12. Vo vzťahu k ďalším námietkam žalobcu krajský súd konštatuje, že tieto námietky nemožno v danom prípade riadne vyhodnotiť, vzhľadom na to, že pre preukázanie tvrdenia, že žalobca vedel, resp. mohol vedieť, že je súčasťou podvodného reťazca obchodných spoločností, ktorých jediným cieľom bolo získať daňovú výhodu, je potrebné práve vyhodnotiť výpoveď svedka X. C., ktorý ako osoba konajúca so svojimi dodávateľskými spoločnosťami ako aj so žalobcom môže s ďalšími vykonanými dôkazmi potvrdiť resp. vyvrátiť oprávnenosť nároku žalobcu vo vzťahu k jeho vedomosti o tom, že v danom prípade išlo subjektom v obchodnom reťazci, ktorého súčasťou bol žalobca o získanie daňovej výhody. Svedok C. je kľúčovým svedkom aj vo vzťahu žalobca - odberatelia V., keďže práve on tieto dohody a obchody medzi týmito dvoma stranami sprostredkovával. 13. Krajský súd v danom prípade dáva na zváženie žalovanému, či by nebolo vhodné, nakoľko došlo k zrušeniu jeho rozhodnutia, vykonať aj výsluch svedkov, ktorých navrhol žalobca, a ktorých nevypočutie namietal v žalobe, a to výsluch svedkyne O. D. a Ing. C. I.. 14. Krajský súd môže prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že žalobca sa vo vzťahu k prevereniu registrácie EUROCOOP v zmysle ustanovenia § 40 zák.č.39/2007 Z.z. na príslušnej Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe správal povrchne, keď si túto skutočnosť nepreveril, avšak tento fakt nie je dôkazom toho, že žalobca mohol vedieť, alebo že vedel, že je súčasťou podvodného dodávateľsko- odberateľského reťazca. I keď žalovaný apeluje vo svojom rozhodnutí na povinnú mieru opatrnosti zo strany žalobcu, nemožno na ťarchu žalobcu uznať, že si dostatočným spôsobom nepreveril dodávateľov spoločnosti EUROCOOP, pretože toto nemožno od neho požadovať, keďže žalobca nedisponuje takými oprávneniami, akými disponuje správca dane pri preverovaní týchto subjektov. Táto argumentácia je obsiahnutá aj v právnom názore NS SR č.3Sžf 1/2011 zo dňa 15.3.2011, v ktorom je venovaná pozornosť práve otázke rozloženia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane, teda výkladu ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č.511/1992 Zb.. V citovanom rozhodnutí sa uvádza nasledovné: “ Skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č.222/2004 Z.z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami.“ Podporiac svoj názor vyššie uvedeným rozhodnutím má súd za to, že dôkazné bremeno, ktoré znáša daňový subjekt je jasne limitované ustanovením § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., ktoré však v záujme zachovania ústavne konformného výkladu tohto ustanovenia nie je možné vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťažiť ho preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval. Pokiaľ správca dane a následne žalovaný tvrdia, že žalobca mal vedomosť o tom, že je súčasťou podvodného obchodného reťazca subjektov, ktorí sa zúčastňovali na obchodovaní s bravčovým mäsom, tieto tvrdenia musia byť založené na relevantných dôkazoch a nepostačuje len domnienka, že žalobca mal resp. mohol vedieť, že je súčasťou tohto reťazca. Skutočnosti, na ktorých je toto tvrdenie správcu dane (aj žalovaného) postavené, a to, že za spoločnosť EUROCOOP ako dodávateľa žalobcu konala neoprávnená osoba, že žalobca si nepreveril registráciu tohto dodávateľa v zmysle ust.§ 40 zák.č.39/2007 Z.z., teda či spoločnosť mala oprávnenie obchodovať s bravčovým mäsom, ako aj skutočnosť, že žalobca nezachoval príslušnú dávku opatrnosti pri preverení toho, či dodávaný tovar spoločnosť EUROCOOP dostala v súlade so zákonom od svojich dodávateľských subjektov sú nepostačujúce. Najmä ale v konaní daňových orgánov došlo k vážnemu procesnému pochybeniu, keď výpoveď kľúčového svedka, ktorá je zásadnou otázkou a dôkazom pri preukázaní tvrdení žalovaného o tom, že žalobca mal vedomosť o tom, že sa zúčastňuje daňového podvodu, bola vykonaná v rozpore so zákonom. 15. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vo veci opätovne rozhodnúť v naznačenom smere a to v súlade s ust. § 25 ods. 4 daňového poriadku. 16. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti rozhodol súd tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušil podľa § 191 ods.1 písm. e), g) SSP. 17. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 167 ods. 1 SSP, keď procesne úspešnému žalobcovi priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. 18. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.