Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21CoKR/1/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111226828 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2111226828.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Boženy Husárovej, v právnej veci žalobcu: Trade & Consalting s.r.o., Jarková 523, 094 14 Sečovská Polianka, IČO: 50 556 568, proti žalovanému: JUDr. Václav Sosna, so sídlom kancelárie: Námestie Slobody 2, 909 01 Skalica, správca úpadcu : G. I., nar. X.XX. XXXX, prechodne bytom S. T. XX, XXX XX P., o určenie pravosti a výšky pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 04.11.2015 č.k. 25Cbi/26/2011-129, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Odvolací súd priznáva žalovanému voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Spoločnosť APA, spol. s. r. o., Skladová 693/3, 917 01 Trnava, IČO: 44 611 765 sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 12.12.2011 domáhala rozhodnutia, aby súd určil pravosť a výšku popretej pohľadávky vo výške 6.020 eur uplatnenej prihláškou č. 1 v konkurzne na majetok úpadcu G. I.. Uvedená prihláška bola zo strany žalovaného popretá z dôvodu, že nebol preukázaný právny dôvod vzniku pohľadávky a ako dôvod popretia výšky uvedenej pohľadávky uviedol, že nebol preukázaný nárok. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že úpadca v čase, keď bol konateľom žalobcu, uskutočnil výbery peňažných prostriedkov z účtu žalobcu vedeného v P. J., a.s., č. účtu: XXXXXXXXXX nasledovne: dňa 8.3.2011 vo výške 3000 eur, dňa 9.3.2011 vo výške 1.000,- Eur; dňa 10.3.2011 vo výške 4.500 eur a dňa 11.3.2011 vo výške 2.620 eur. Súčasne bolo poukázané na skutočnosť, že úpadca vykonal dňa 10.3.2011 prevod peňažných prostriedkov vo výške 1.000 eur z účtu žalobcu v prospech účtu, ktorého majiteľom je úpadca .Úpadca zároveň vykonal v čase keď bol konateľom spoločnosti prevod peňažných prostriedkov z účtu, ktorého majiteľom bol úpadca, v prospech účtu žalobcu nasledovne: dňa 10.3.2011 vo výške 3.500 eur, dňa 11.3.2011 vo výške 100 eur, dňa 11.3.2011 vo výške 2.500 eur. Žalobca vo svojom návrhu uviedol, že úpadca zostávajúce peňažné prostriedky vo výške 6.020 eur podľa účtovnej evidencie žalobcu nepoužil na účely podnikania žalobcu a nezúčtoval. Ďalej uviedol, že úpadca bol dňa 20.7.2011 odvolaný z funkcie konateľa žalobcu, napriek tomu neboli žalobcovi peňažné prostriedky vo výške 6.020 eur vrátené a úpadca ani nepreukázal ich použitie na účely podnikania žalobcu. Žalovaný prihlásenú pohľadávku žalobcu uplatnenú prihláškou č. 1 v konkurze na majetok úpadcu poprel čo do pravosti a výšky v plnom rozsahu, t. j. vo výške 6.020 eur. Úpadca si uplatnil námietku voči pohľadávke prihlásenej žalobcom, v ktorej uviedol, že bol oprávnený nakladať s finančnými prostriedkami ako konateľ žalobcu, pričom tieto používal na firemné účely. V zmysle uvedeného žalobca trval na svojom podanom návrhu, nakoľko podľa jeho dostupných informácií a účtovnej evidencie žalobcu vyplynul fakt, že úpadca vyššie spomenuté peňažné prostriedky nepoužil na účely fungovania obchodnej spoločnosti. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 25Cbi/26/2011-88 zo dňa 19.6.2013 žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu rov konania v sume 128,02 eur, proti ktorému rozsudku podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 30. septembra 2014 č.k. 21CoKR/16/2013-106 rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 19.6.2013 č.k. 25Cbi/26/2011-88 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 2. Súd prvej inštancie po vrátení rozsudkom č.k. 25Cbi/26/2011 - 128 zo dňa 4.11.2015 žalobu zamietol s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 118a ods. 1, 2, 3 O.s.p., § 32 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZKR), § 32 ods. 9 ZKR, § 720 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 116/1990 Zbierky o nájme a podnájme nebytových priestorov, § 451 ods. 1, 2, § 457, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z kópie prihlášky prihlásenej pohľadávky vyplynulo, že žalobca si v konkurznom konaní vedeného pod sp. zn. 25K/25/2011 prihlásil pohľadávku v celkovej sume 6.020 eur z dôvodu, že bývalý konateľ úpadcu uskutočnil výbery finančných prostriedkov z účtu žalobcu vo výške 6.020 eur, ktoré podľa žalobcu neboli použité na účel podnikania žalobcu a ani zaúčtované. Žalobca v prihláške uviedol, že má nárok od úpadcu - dlžníka na vrátenie peňažných prostriedok vo výške 6.020 eur. Z oznámenia o popretí pohľadávky žalobcu správcom bolo zistené, že prihlásená pohľadávka bola správcom popretá z dôvodu nepreukázania právneho dôvodu vzniku pohľadávky resp. nepreukázania uplatneného nároku. Súd prvej inštancie preskúmal na námietku žalobcu platnosť nájomnej zmluvy zo dňa 1.03.2011 uzatvorenej medzi spoločnosťou C.P.S. Slovakia s.r.o. v zastúpení I. Q. ako prenajímateľom a spoločnosťou APA, spol. s.r.o. konajúcej prostredníctvom konateľa G. I. ako nájomcom, ktorej predmetom boli nebytové kancelárske a skladové priestory na podnikateľské účely a nájomné bolo dohodnuté vo výške 1720 s DPH so splatnosťou nájomného dňa 30.06.2011, keď doba nájmu bola určená na dobu určitú v trvaní od 1.04.2011 do 30.06.2011. najmä s poukazom na neoprávnenosť jej uzatvorenia zo strany prenajímateľa. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná zmluva je platná, nakoľko obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti v zmysle § 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a to písomnú formu, dostatočne špecifikovaný predmet nájmu ( ulica, poštové číslo, mesto, parcelné čísla) účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a čas na ktorý sa nájom uzaviera. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na skutočnosť, že ustanovenia Občianskeho zákonníka majú podľa výslovnej úpravy v § 2 ods. 3 zásadne dispozitívny charakter. Táto zásada znamená, že v rámci zmluvnej autonómie si subjekty občianskoprávnych vzťahov môžu tieto vzťahy a ich obsah usporiadať slobodne, odlišne aj od úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje, alebo pokiaľ z povahy príslušného zákonného ustanovenia nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Zmluvná voľnosť umožňuje subjektom občianskoprávnych vzťahov najlepšie realizovať vlastné osobné a hospodárske predstavy a zámery v súlade s ich individuálnymi záujmami a potrebami. To teda znamená, že v prvom rade platí to, čo si zmluvné subjekty spolu dohodli (ich dohoda je potom rovnako záväzná ako sám zákon - lex contractus). Ak však subjekty už raz uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu (či už pomenovanú alebo nepomenovanú), platí, že túto zmluvu sú povinní plniť (pacta sunt servanda), a to aj keby plnenie bolo pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné. Ohľadne argumentácie právneho zástupcu žalobcu, že zmluva nebola uzatvorená oprávnenou osobou zo strany prenajímateľa, súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 15 Obchodného zákonníka, podľa ktorého podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená. Na posúdení oprávnenia konať za spoločnosť C. P. S. Slovakia s.r.o. ako prenajímateľa súd vychádzal z toho, že aby mohla osoba konať podľa §15 Obchodného zákonníka, musia byť splnené dve podmienky. Musí ísť o osobu, ktorá je poverená určitou činnosťou a táto činnosť musí súvisieť s prevádzkovaním podniku. Poverenie určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku nemusí byť formalizované, nevyžaduje sa zvláštna plná moc ani písomná forma. V praxi vyplýva poverenie najmä z vnútorných organizačných predpisov alebo z rozhodnutia štatutárneho orgánu a následnej prezentácie tejto skutočnosti v právnych vzťahoch. Predmetné poverenie nie je založené na určení konkrétnych úkonov vo vnútorných organizačných predpisoch, ale na poverení určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku a na obvyklosti právnych úkonov, ku ktorým pri takejto činnosti dochádza, pričom ich obvyklosť je treba posudzovať objektívne, nezávisle na ich prípadnom vymedzení vo vnútropodnikových normách (porovnaj Rozsudok NS ČR 29 Cdo 2074/2000). Ak poverená osoba prekročí rozsah poverenia (pri svojej činnosti urobí neobvyklý úkon), je týmto konaním podnikateľ zaviazaný len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť. Dôkazné bremeno ťaží stranu podnikateľa, keďže zo strany tretej osoby by dôkazné bremeno vyžadovalo dôkaz neexistencie prekročenia rozsahu poverenia. Z pohľadu tretej osoby je dôležitá tzv. objektivizácia jej nevedomosti, t. j. dôkaz sa bude zakladať na tom, či by iné tretie osoby pri racionálnom konaní a v rovnakom postavení nevedeli a nemohli o prekročení oprávnení vedieť. Súd prvej inštancie mal na základe výpovede svedka p. Q. ako aj strán sporu preukázané, že p. Q. bol v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy jediným spoločníkom spoločnosti C. P. S. Slovakia s.r.o., pričom jediným konateľom síce bol C. C., avšak na základe vyhlásenia p. Q. v zmysle ustanovení spoločenskej zmluvy mal oprávnenie konať za spoločnosť aj on a v dôsledku toho za spoločnosť C. P. S. Slovakia s.r.o. v pozícii prenajímateľa podpísal predmetnú zmluvu o nájme zo dňa 1. 03. 2011. Súd ohľadne tvrdenia p. Q. nemá pochybnosť, nakoľko spoločnosť C. P. S. Slovakia s.r.o. platnosť nájomnej zmluvy a konanie p. Q. nijakým spôsobom nenamietla a zároveň dohodnuté nájomné aj vykázala vo svojom účtovníctve. Vykázanie v účtovníctve zo strany spoločnosti C. P. S. Slovakia s.r.o. mal súd preukázané z predloženej faktúry č. 2011063 zo dňa 30.06. 2011 a príjmového dokladu zo dňa 30.06.2011 ako aj z listiny označenej ako „ zoznam zápisov“, čo predstavuje prednú stranu účtovníctva spoločnosti C. P. S. Slovakia s.r.o. za daňový rok 2011 obsahujúca zákazky za obdobie od 30.06.2011 do 30.06.2011, v ktorej figuruje tržba v zmysle vyššie uvedenej vystavenej faktúry na sumu 5160 eur a DPH vo výške 1032 eur, keď súd mal pôvodne k dispozícii celé účtovníctvo spoločnosti C.P.S. za rok 2011. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané použitie finančných prostriedkov úpadcom G. I. ( vtedy konateľ žalobcu) na zaplatenie nájomného v dohodnutej výške v zmysle nájomnej zmluvy zo dňa 1.3.2011 na účely podnikania. Ohľadne uplatňovaného nároku na náhradu škody v dôsledku porušenia povinnosti vykonávať pôsobnosť konateľa žalobcu s odbornou starostlivosťou vzťahujúcou sa na osobu bývalého konateľa žalobcu s odôvodnením, že bývalý konateľ žalobcu - úpadca nekonal v súlade so záujmami spoločnosti a spoločníkov tým, že uzatvoril nájomnú zmluvu na prenájom nebytových kancelárskych s skladových priestorov hoci ich prenájom nebol z hľadiska záujmov spoločnosti potrebný, súd prvej inštancie uviedol, že z predloženej kópie prihlásenej pohľadávky ako aj z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu uskutočneného na pojednávaní konanom dňa 15.10.2015 jednoznačne vyplynula skutočnosť, že ako právny dôvod vzniku pohľadávky žalobcu voči úpadcovi na vrátenie peňazí uplatnil žalobca titul bezdôvodného obohatenia. Avšak právny zástupca žalobcu aj napriek tomu požaduje vrátenie peňazí od úpadcu z titulu náhrady škody v dôsledku porušenia povinnosti bývalého konateľa konať s odbornou starostlivosťou. Žalobca v konaní ani nepreukázal porušenia povinnosti úpadcu ako bývalého konateľa konať s odbornou starostlivosťou, keď jeho tvrdenia mal preukázal len výpoveďou spoločníka spoločnosti p. Y., ktorý uviedol, že úpadca musel vedieť o jeho vlastníctve nebytových nehnuteľností, že nájom bol dohodnutý neprimerane vysoký, že nehovorili spolu o ďalšom rozvoji podnikania a nemal záujem na rozvoji podnikania. Tieto tvrdenia sú v priamom rozpore s tvrdeniami úpadcu a nie sú preukázané žiadnym iným dôkazom, preto súd prvej inštancie ani porušenie povinnosti úpadcu ako konateľa konať s odbornou starostlivosťou a teda vznik jeho zodpovednosti za škodu nemal preukázané. Žalobca sa ako konkurzný veriteľ domáha iného právneho dôvodu, ako toho, ktorý uviedol v prihláške, čo však nie je možné, nakoľko je to v rozpore s ustanovením § 32 ods. 9 ZKR, podľa ktorého sa konkurzný veriteľ môže domáhať v žalobe len toho, čo uviedol v prihláške. ZKR nepozná možnosť zmeny právneho titulu prihlásenej pohľadávky po jej uplatnení alebo počas incidenčného konania. Ďalej z koncentračnej zásady konania o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky platí, že konkurzný veriteľ sa môže žalobou domáhať svojho práva proti všetkým, ktorí pohľadávku popreli a dovolávať sa len právneho dôvodu a poradia uvedeného v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2000, sp.zn. 1 Obo 294/99). Vzhľadom na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd má za to, že nie je možné hovoriť o porušení ústavných práv žalobcu a v dôsledku toho sa následne zameral na posúdenie bezdôvodného obohatenia ako právneho titulu vrátenia finančných prostriedkov a nie z titulu náhrady škody ako sa právny zástupca domáhal v priebehu konanie o zmenu právneho titulu prihlásenej pohľadávky do konkurzného konania. V prípade, ak by ZKR nebol taký špecifický, súd by sa zaoberal porušením povinnosti konateľa konať s odbornou starostlivosťou. V ustanovení § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zakotvená všeobecná skutková podstata bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie zákon chápe ako záväzok, z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil, a právo toho, na koho úkor k obohateniu došlo, požadovať vydanie toho, o čo sa povinný obohatil. Bezdôvodné obohatenie charakterizujú skutkové podstaty v ustanoveniach § 451 ods. 2 a § 454 Občianskeho zákonníka. Medzi konkrétne skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia patrí: a) plnenie bez právneho dôvodu, pričom nerozhoduje, či strany o neexistencii právneho dôvodu na plnenie vedeli alebo nie; b) plnenie z neplatného právneho úkonu; c) plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol; d) majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov a e) bezdôvodné plnenie za iného, kde ten, kto mal povinnosť plniť, neplnil, a ten kto plnil, túto povinnosť v skutočnosti nemal. V rámci vykonaného dokazovania nebolo súdu prvej inštancie preukázané použitie peňažných prostriedkov bývalým konateľom žalobcu na iné účely ako podnikanie, práve naopak súdu bolo preukázané ich použitie na zaplatenie nájomného plynúce z uzatvorenej nájomnej zmluvy zo dňa 1.03.2011, pričom súdu bol zároveň ako listinný dôkaz doložená faktúra zo dňa 30.06. 2011 a príjmový doklad zo dňa 30.06.2011 svedčiace o účelnosti použitia predmetných finančných prostriedkov v oblasti podnikania spoločnosti. K rozdielu medzi výškou uplatnenou žalobcom znejúca na vrátenie peňažných prostriedkov v sume 6.020 eur a vyplatenou sumou vo výške 6.192 eur súd prvej inštancie konštatoval, že povinnosťou súdu nebolo skúmať sumu presahujúcu výšku uplatneného nároku žalobcom majúc tým na mysli rozdiel vo výške 172 eur, nakoľko žalobca predmetné nenamietal. 3. Proti tomuto rozsudku podala spoločnosť APA, spol. s. r. o. zákonnej lehote odvolanie, ktorým žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov konania. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v tej súvislosti poukázal na písomné vyjadrenie k veci zo dňa 10.06.2013. Odvolateľ poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.09.2014 č.k. 21CoKR/16/2013-106, v ktorom odvolací súd jasne uviedol, že v konaní je potrebné skúmať, či došlo k zodpovednosti úpadcu za škodu spôsobenú spoločnosti. Súd prvej inštancie opätovne posúdil predmetný vzťah čisto formálne a teda nesprávne. Ako konateľ bez zrejmého účelu za podozrivých okolnosti zobral spoločnosti peniaze a následne sa bránil tým, že o tri mesiace neskôr z týchto peňazí zaplatil nejaký nájom podľa nájomnej zmluvy, ktorú sám v mene spoločnosti uzavrel, avšak v skutočnosti spoločnosť žiaden takýto nájom nepotrebovala a ani prenajaté priestory neužívala, potom má za to, že je úlohou súdu ochrániť majetkové právo spoločnosti, ktorej takýto nezodpovedný konateľ spôsobil svojim konaním škodu. Konateľ G. I. v marci 2011 zobral žalobcovi 6.020 eur a žalobcovi tieto peniaze do dnešného dňa chýbajú. Nie je podľa názoru žalobcu možné, aby sa konateľ zbavil povinnosti nahradiť škodu iba tým, že preukáže, že za spoločnosť zaplatil nejaké nájomné podľa nedôveryhodnej, nehospodárnej a pre žalobcu úplne nepotrebnej nájomnej zmluvy. Ak by aj skutočne v júni 2011 zaplatil konateľ nájomné tak ako preukazoval a ak by sa aj naozaj jednalo o tie isté peniaze, ktoré z účtu spoločnosti zobral v marci 2011, potom by z pohľadu spoločnosti boli tieto peniaze tak povediac vyhodené z okna. Za takéto konanie konateľ podľa názoru žalobcu musí niesť zodpovednosť a je úplne jedno či sa jedná o riadne konanie podľa § 80 písm. b) O.s.p., alebo o incidenčné konanie podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Žalobca sa domáha iba zaplatenia tých peňazí, ktoré úpadca zobral z účtu žalobcu a to bez ohľadu na to, či ich úpadca použil nezmyselne v mene spoločnosti, alebo ich použil na osobné účely. Žalobca k námietke súdu prvej inštancie, že nepreukázal porušenie povinnosti úpadcu ako bývalého konateľa spoločnosti konať s odbornou starostlivosťou poukázal na ustanovenie § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka a § 135a ods. 3 Obchodného zákonníka. Zodpovednosť konateľ za škodu spôsobenú porušením povinnosti konať s odbornou starostlivosťou je objektívnou zodpovednosťou a porušenie povinnosti konateľa zákon prezumuje. Spoločnosť nie je povinná preukazovať, že konateľ spoločnosti nekonal s odbornou starostlivosťou, naopak je vecou konateľa preukázať, že pri svojom konaní rozhodoval s odbornou starostlivosťou. V odseku 3 Obchodný zákonník zaviedol osobitné predpoklady a dôvody pri preukázaní, ktorých konatelia nezodpovedajú za škodu, resp. sa zbavia svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú spoločnosti. Konštrukcia tejto zodpovednosti konateľa za škodu vychádzajúca zo znenia odseku 3 je založená na prezumcii porušenia povinnosti konateľa konať s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Spoločnosť uplatňujúca nárok na náhradu škody voči konateľovi bude preukazovať vznik škody spôsobenej porušením povinnosti konateľa, príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti konateľa, pričom porušenie povinnosti konateľa konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti je zákonom predpokladané a dôkaz opakuje na konateľovi, ktorý musí preukázať, že konal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že konal v súlade so záujmami spoločnosti (Patakyová, M. a kolektív Obchodný zákonník.komentár.2.aktualizované vydanie Praha: CH.Beck 2008,1162s; str. 399). Žalobca má za to, že v konaní bol preukázaný vznik škody, aj príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti úpadcu konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a vznikom škody. Porušenie povinnosti úpadcu konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti zákon prezumuje a úpadca v konaní nepreukázal opak. 4. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 15. júna 2017 č.k. 21CoKR/1/2016-152 rozhodol tak, že odvolací súd v konaní pokračuje so spoločnosťou Trade & Consalting s.r.o., Jarková 523, 094 14 Sečovská Polianka, IČO: 50 556 568, ako právnym nástupcom zaniknutej strany: APA, spol. s. r. o., Skladová 693/3, 917 01 Trnava, IČO: 44 611 765. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ používal zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odolanie žalobcu nie je dôvodné. 6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie podľa príslušných ustanovení O.s.p. účinných v čase konania a rozhodovania súdu prvej inštancie, keď v zmysle § 118a O.s.p., v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou podľa zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (konanie o vylučovacej žalobe, konanie o žalobe o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky, konanie o odporovacej žalobe, konanie o žalobe na určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu), sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu ( § 101 ods. 2). Na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliada; to neplatí, ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov. O povinnostiach podľa odseku 1 a o následkoch ich nesplnenia musia byť účastníci poučení najneskôr v predvolaní na prvé pojednávanie vo veci. Zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný O.s.p., zaviedol prísnejšiu koncentračnú zásadu, ako bola obsiahnutá v ustanovení § 120 ods. 4 O.s.p. v taxatívne vymenovaných súdnych konaniach. Cieľom zavedenia koncentračnej zásady bolo urýchliť priebeh súdneho konania, odstrániť zbytočné prieťahy pri súčasnom dodržaní základného práva účastníkov konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov konania povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník konania, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka konania, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka konania. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka konania za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka konania nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. 6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konaniu mu predchádzajúcemu, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil a viazaný odvolacími námietkami sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. 7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo sporné, že žalobca si neprihlásil v konkurznom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod spis. zn. 25K/25/2011 predmetnú pohľadávku v prihláške titulom náhrady škody, čo odvolateľ v odvolaní ani nenamietal, ale až v predmetnom spore sa domáha určenia pravosti a výšky predmetnej pohľadávky, ktorá mu mala vzniknúť titulom náhrady škody, čo je v rozpore s ustanovením § 32 ods. 9 ZKR, ako to správne uviedol aj súd prvej inštancie, v zmysle ktorého sa konkurzný veriteľ môže domáhať v žalobe len toho, čo uviedol v prihláške (porovnaj Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2000, sp. zn. 1 Obo 294/99). Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že odvolateľ žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil správnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko odvolacie námietky sa týkajú len náhrady škody, ktorú mal žalovaný spôsobiť žalobcovi porušením povinnosti žalovaného ako konateľa konať s odbornou starostlivosťou a keďže ZKR nepozná možnosť zmeny právneho titulu pohľadávky po jej uplatnení, odvolací súd tieto námietky neskúmal, nakoľko nemohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. 8. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vrátane výroku o náhrade trov konania, ktorý výrok nebol napadnutý odvolaním, ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.. 9. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p., keď v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 10. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).