Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/46/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113206975 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113206975.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovaným: 1/ C. N., nar. XX.XX.XXXX, U. XXX, 2/ R. R., nar. XX.XX.XXXX, Q. T., L. X, M., za účasti združenia na strane žalovaných: Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS, Prešov, Važecká 16, IČO: 42 176 77, zastúpený advokátom: JUDr. Ambróz Motyka, Nám SNP 7, Stropkov, o zaplatenie 16.406,86 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 18C 392/2013-196 zo dňa 14. decembra 2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie návrh zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením v lehote do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 92 ods. 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa článku 5 kapitoly 2 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2005/29/ES z 11. mája 2005, § 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 7 ods. 1, § 2, 92 ods. 8 zákona o bankách a vecne odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania má súd jednoznačne preukázané, že právny predchodca navrhovateľa Slovenská sporiteľňa, a.s. uzavrela dňa 4.5.2005 s odporcom v 1.rade Zmluvu o splátkovom úvere č. 0284054165, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 9.958,17 eur, ktorý sa odporca zaviazal splácať mesačne k 10. dňu v mesiaci sumou 129,95 eur. Splatnosť prvej splátky bola stanovená k 10.6.2005 a konečná splatnosť úveru k 10.4.2015. V konaní bola vedľajším účastníkom vznesená námietka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu s poukazom na skutočnosť, že na žalobcu bola postúpená pohľadávka z neukončeného bankového úveru, preto postúpenie pohľadávky z banky na „inú osobu“ a to aj osobu, ktorá nie je bankou je možné realizovať len v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd si vyžiadal stanovisko pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. (SLSP, a.s.), či došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru vzniknutého zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0284054165 zo dňa 4.5.2005. SLSP, a.s. listom doručeným súdu 24.9.2015 oznámila, že zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s. nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru uzatvoreného medzi ňou a odporcami. Bolo teda preukázané, že k predčasnej splatnosti jednotlivých splátok úveru zo strany pôvodného veriteľa - banky nedošlo. Navrhovateľ nepreukázal, že odporcom bola zo strany banky doručená písomná výzva a napriek doručeniu tejto výzvy boli odporcovia nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splatením čo len časti svojho peňažného záväzku, potom sa nesplnená povinnosť klienta banky musí rozhodne týkať splatných splátok úveru. K splateniu časti úveru došlo až po postúpení pohľadávky. Súd dospel k záveru, že v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky). Vyplýva to napokon aj z prvej časti druhej vety § 92 ods. 8 zákona o bankách: „Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť (rozumej postúpenie pohľadávky), ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; ...“ Z vykonaného dokazovania mal súd jednoznačne preukázané, že právny predchodca navrhovateľa Slovenská sporiteľňa, a.s. uzavrela dňa 4.5.2005 Zmluvu o splátkovom kalendári č. 284054165, na základe ktorej bol odporcovi v 1. rade poskytnutý úver vo výške 9.958,17 eur (300.000 Sk), ktorý sa odporca zaviazal splácať mesačne k 10. dňu v mesiaci sumou 129,95 eur. Splatnosť prvej splátky bola stanovená k 10.6.2005 a konečná splatnosť úveru k 10.4.2015. Odporca v 2.rade ako ručiteľ sa zaviazal na základe Dohody o ručení zo dňa 4.5.2006 pohľadávku uhradiť v prípade, že dlžník neuhradí pohľadávku riadne a včas. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že navrhovateľ nepreukázal, že v čase, kedy bola pohľadávka postúpená, t.j. ku dňu 4.5.2005 boli podmienky postúpenia splnené, nakoľko nebolo preukázané, že by odporcovia boli aj písomne vyzvaní na splnenie svojho záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy uzavretej dňa 4.5.2005 s právnym predchodcom navrhovateľa. Navrhovateľ tak nepreukázal, že pohľadávka voči odporcom bola v čase jej postúpenia spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Zb.zák., preto súd návrh navrhovateľa zamietol. Zámer navrhovateľa dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 26.4.2010 ktorú odporca v 1.rade podpísal, súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. V zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. o trovách konania súd rozhodol tak, že o týchto bude rozhodnuté samostatným uznesením v lehote do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom splnomocnenkyne a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. V súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie žalobca 1/ poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, spolu s kópiami doručeniek preukazujúcich odoslanie tejto písomnosti žalovaným, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odvolateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.06.2003 spis. zn. 4Obo 210/2001 ako aj na uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.06.2014 spis. zn. 9Co 133/2013. Súd pochybil a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženým oznámeniam o postúpení pohľadávky ako prejudiciálnu otázku skúmal platnosť zmluvy o postúpení. Žalobca zastáva názor, že § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach za splnenia ktorých nedochádza k porušenia bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v tomto ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca zastáva názor, že aj v prípade porušenia povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovaným, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnou Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona o bankách. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal aj na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Z tohto vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručeným tejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Ďalej žalobca poukázal aj na skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok boli žalovaní ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1 394 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaných so splnením čo len časti toho istého peňažného nároku voči banke presiahol 1 rok. Vzhľadom k dikcie § 92 ods. 8 zákona o bankách s poukazom na to, že omeškanie žalovaných trvalo nepochybne viac ako rok zastáva názor, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, teda by porušil bankové tajomstvo aj v tomto prípade, ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielal. Zo znenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Podľa odvolateľa pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku nielen časť ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia tohto ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by naformulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní môže byť predmetom postúpenia. Podľa odvolateľa je zrejmé, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok vrátane jeho príslušenstva. Právny predchodca žalobcu svoje právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti nevyužil, pričom mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalobca ku dňu 11.09.2012 a to podaním zo dňa 21.08.2012 označeným ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“. V tejto súvislosti odvolateľ citoval § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, článok V. bod 1 zmluvy o postúpení pohľadávok a bod 7.6.1 všeobecných obchodných podmienok. Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach. V dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníkom sa stáva splatný celý dlh vyhlásením jeho zosplatnenia. Táto skutočnosť však nemá žiadny vplyv na výšku dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Žalobca poukázal aj na viaceré rozhodnutia krajských súdov. V ďalšej časti odvolateľ poukázal na skutočnosť, že žalovaný 1/ uznal pohľadávku uplatnenú návrhom na začatie konania v dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 26.04.2010. Odvolateľ zastáva názor, že uznanie nepremlčaného záväzku so súčasným uzavretím dohody o plnení v splátkach nemôže byť požadované za konanie v rozpore s dobrými mravmi či nekalú obchodnú praktiku. Zároveň poukázal aj na to, že žalovaný 1/ pohľadávku uplatnenú návrhom na začatie konania neuznal len podpisom dohody, ale aj na súdnom pojednávaní konanom 30.11.2015 kde uviedol, že uznáva pohľadávku žalobcu, je si vedomý toho, že právny predchodca žalobcu mu poskytol úveru, pričom tento prestal splácať z dôvodu, že sa dostal do finančnej tiesne. Odvolateľ poukázal na § 153a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Súd mal postupovať tak, že v súlade s § 153a ods. 1 mal rozhodnúť rozsudkom pre uznanie, nakoľko žalovaný 1/ nárok žalobcu pred súdom uznal čo do právneho dôvodu a výšky, čím došlo k naplneniu všetkých podmienok, ktoré zákonné ustanovenie vyžaduje. V tomto prípade má súd povinnosť rozhodnúť rozsudkom pre uznanie vždy vtedy, ak žalovaný pred súdom uzná dlh, ktorý je predmetom konania. Žalobca preto zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy spoju s príslušným úrokom z omeškania. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu a platné postúpenie pohľadávky, predmetnú skutočnosť žalobca preukázal predloženými oznámeniami o postúpení pohľadávky ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. Domáhal sa preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie resp. rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si aj náhradu trov odvolacieho konania. 4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrilo združenie. Zo znenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že prvá obligatórna podmienka pre platnú cesiu bankovej pohľadávky je písomná výzva banka, ktorá má byť buď klientovi banky doručená a napriek tejto písomnej výzve je klient banky v kvalifikovanom omeškaní. Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva zo strany banky doručená, prichádza do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky. Žalobca v konaní nepreukázal splnenie podmienok vymedzených v § 92 odsek 8 o bankách a teda výzvu banky dlžníkovi a postúpenie pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu. V zmysle uvedeného považuje združenie zmluvu o postúpení pohľadávok medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom za neplatnú v dôsledku čoho žalobca nie je aktívne, vecne legitimovaný. Poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov. Ďalej poukázal na to, že k neplatnosti žalobcom predkladaných formulárových dohôd sa už vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku spis. zn. 8MCdo 1/2014. Navrhuje preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil z dôvodu vecnej správnosti. Uplatnil si aj náhradu trov odvolacieho konania za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 320,34 eur, režijný paušál 8,58 eur, spolu vo výške 394,70 eur. 5. K vyjadreniu združenia sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojej splnomocnenkyne. Poukázal predovšetkým na to, že združenie, ktoré za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku vystupovalo v pozícii a v postavení vedľajšieho účastníka, toto jeho postavenie od 01.07.2016 za účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku zaniklo. Združenie by v súdenom prípade mohlo mať podľa názoru žalobcu postavenie osobitného subjektu podľa § 95 ods. 1 CSP. Na to by však potrebné, aby bolo združenie súdom pribraté do konania, o čom žalobca vedomosť nemá. Žalobca poukazuje na to, že združenie si v rozpore s § 255 CSP uplatňuje nárok na náhradu trov konania, pretože podľa § 255 ods. 1 CSP toto vymedzuje, že súd prizná nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci len stranám sporu a podľa § 60 CSP stranami sporu sú žalobca a žalovaný. V ďalšom sa žalobca pridržiava svojej argumentácii uvedenej k odvolaniu. Záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie pre nepreukázanie splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP). 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d), f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP. 8. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné: 9. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je návrh žalobcu, ktorým sa domáha od žalovaných zaplatenia sumy 16 406,86 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 14 103,20 eur od 12.09.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania. 10. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol a to z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu. 11. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v konaní správne aplikoval ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách v spojení s ustanovením § 524 Občianskeho zákonníka. 12. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu uzatvoril dňa 4.5.2005 so žalovaným 1/ ako dlžníkom zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla žalovanému úver 9.958,17 eur (300.000 Sk), ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v splátkach po 129,95 eur mesačne so splatnosťou prvej splátky dňa 10.6.2005 a poslednej dňa 10.4.2015. Z dohody o ručení uzavretej dňa 4.5.2005 medzi Slovenskou sporiteľňou a žalovaným 2/ vyplýva, že ručiteľ - žalovaný 2/ podľa ust. § 303 a nasl. Obchodného zákonníka uspokojí pohľadávky veriteľa na prvú písomnú výzvu veriteľa obsahujúcu jeho vyhlásenie, že dlžník neuhradil pohľadávku riadne a včas. Z Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku vyplýva, že žalobca a žalovaný 1/ dňa 26.4.2010 uzavreli dohodu, na základe ktorej žalovaný 1/ uznal záväzok, ktorý mu vznikol na základe zmluvy uzavretej s pôvodným veriteľom - Slovenskou sporiteľňou, a.s. zo dňa 4.5.2005 č. 284054165 s tým, že dlžná suma pozostáva z istiny vo výške 14.428,20 eur. Konkrétne údaje o spôsobe splácania dlhu dohoda neobsahuje. Postúpenie pohľadávky bolo žalovanému 1/ oznámené postupcom - Slovenskou sporiteľňou, a.s. listom zo dňa 20.11.2009, ktorý prevzal dňa 28.12.2009, doklad o oznámení postúpenia pohľadávky od žalovaného 2/ žalobca nepredložil. Z obsahu spisu a napokon i z obsahu samotného odvolania je zrejmé, že postupca neukončil záväzkovo-právny uzatvorený medzi postupcom na jednej strane a žalovanými na strane druhej, nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, zmluva nebola vypovedaná a taktiež nedošlo k odstúpeniu od zmluvy a žalobca nedisponuje dokladmi, ktoré by takúto skutočnosť o ukončení zmluvy preukázali. 13. Žalobca v konaní tvrdí, že je aktívne legitimovaným účastníkom konania, k týmto odvolacím námietkam odvolací súd uvádza: 14. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorých vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok) resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej ( existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovanej) je imanentnou súčasťou súdneho konania (pozri rozhodnutie NS SR zo dňa 29.06.2010, sp.zn. 2Cdo 205/2009). 15. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. 16. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). 17. Súd prvej inštancie zároveň dospel k správnemu záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 4.11.2009, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovaným. 18. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 19. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a navrhovateľovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol odporca 1 v omeškaní. 20. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu navrhovateľovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 04.11.2009 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom). 21. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. 22. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom- postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. 23. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. 24. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovaným postúpená naňho (4.11.2009), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového omeškania, nebolo však dokázané, že by bola žalovaní aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaní na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovaným bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovaným uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie a preto bol správny postup súdu prvej inštancie, ktorý z tohto dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol. 25. V zmysle § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. 26. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. 27. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. 28. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. 29. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. 30. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6Cdo 153/2011). 31. Odvolací súd taktiež poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). 32. K námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie mal postupovať tak, že v súlade s § 153a ods. 1 O.s.p. mal rozhodnúť rozsudkom pre uznanie, nakoľko žalovaný 1/ nárok žalobcu pred súdom uznal čo do právneho dôvodu a výšky, čím došlo k naplneniu všetkých zákonných podmienok a v tomto prípade má súd povinnosť rozhodnúť rozsudkom pre uznanie, odvolací súd uvádza nasledovné. 33. Podľa § 153a ods. 1 O.s.p. účinného v čase konania súdu prvej inštancie ak počas konania žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený žalobou alebo jeho základ alebo ak sa žalobca vzdá pred súdom svojho nároku, súd rozhodne rozsudkom na základe uznania alebo vzdania sa nároku. 34. Rozsudok na základe uznania nároku prichádza do úvahy v prípade, ak kedykoľvek počas konania žalovaný pred súdom uzná nárok uplatnený žalobou, prípadne jeho základ. Uznanie nároku je tak procesným úkonom žalovaného (prejavom dispozičnej zásady), čo v praxi znamená, že uznanie nároku je účinné, jedine ak sa urobí vo vzťahu k súdu. Ak k uznaniu nároku príde na pojednávaní, uvedie sa táto skutočnosť v zápisnici a rovnako ako pri súdnom zmieri sa vyžaduje, aby prítomní účastníci zápisnicu podpísali. V prípade uznania nároku žalovaným súd neskúma hmotnoprávne predpoklady takéhoto uznania, pretože ide o procesný úkon, ktorý je treba striktne odlišovať od mimoprocesných hmotnoprávnych úkonov ako napr. uznania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka. V sporovom kontradiktórnom konaní je procesná zodpovednosť za vedenie sporu na účastníkoch konania. Súd sa preto obmedzí na konštatovanie, že žalovaný uznal nárok uplatnený žalobou. Dôsledkom uznania nároku je povinnosť súdu rozhodnúť podľa tohto uznania, t.j. vydať rozsudok pre uznanie (v príp. čiastočného uznania len na návrh žalobcu tzv. čiastočný rozsudok pre uznanie, v prípade uznania základu nároku tzv. medzitýmny rozsudok pre uznanie). Základom rozsudku pre uznanie tak nie je ani zistený skutkový stav veci, ani skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré by sa pokladal i za nesporné, ale uznanie žalovaného ako procesný úkon žalovaného určený súdu, z ktorého obsahu jednoznačne vyplýva, že žalovaný uznáva nárok, ktorý bol voči nemu uplatnený v žalobe, a v akom rozsahu (či úplne, alebo len čiastočne, alebo iba v právnom základe), prípadne iba fikcia takého procesného úkonu žalovaného. 35. Z prejavu žalovaného urobeného na pojednávaní pred súdom prvej inštancie 31.11.2015 nemožno vyvodiť, že došlo k písomnému prísľubu zaplatenia dlhu s uvedením jeho dôvodu a výšky, pretože uznanie nie je žalovaným 1/ podpísané, teda nedošlo k písomnému uznaniu. 36. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, s osvojením si jeho dôvodov ako vecne správny potvrdil v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP, vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania. 37. Súd prvej inštancie v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodol tak, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením v lehote do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V čase rozhodovanie súdu prvej inštancie uvedené ustanovenie existovalo, avšak od 1.7.2016 v Civilnom sporovom poriadku ekvivalent neexistuje. Je však vylúčené, aby sa o trovách konania rozhodovalo v jednom stupni a odňalo právo na prieskum v dvojinštančnom konaní. Preto o náhrade trov konania rozhodne súd prvej inštancie v ďalšom rozhodnutí. 38. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).