Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/30/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113216113 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113216113.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, Paríž 750 09, Francúzska republika, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 47 258 713, zastúpený: Advokátska kancelária Nagyová Tenkáč, s.r.o., so sídlom Ružinovská 42, Bratislava, proti žalovanému: K. C., nar. XX.XX.XXXX, s hláseným pobytom bezdomovca v meste R., o zaplatenie 2.568,63 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 17C/239/2013-84 zo dňa 1. júla 2015, v časti, v ktorej súd žalobu zamietol, v časti určenia neprijateľných zmluvných podmienok a v časti súvisiaceho výroku o náhrade trov konania, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu I. inštancie sa v napadnutej časti o zaplatenie 9% úroku z omeškania zo sumy 1.186,51 eura m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 9% z istiny 1.186,51 eura od 1.3.2012 do zaplatenia. II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti výroku I. určenia neplatnosti zmluvných podmienok z dôvodu ich neprijateľnosti, r u š í . III. Vo zvyšnej, napadnutej časti sa rozsudok súdu I. inštancie p o t v r d z u j e. IV. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že zmluvné podmienky uvedené v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 42668093449001, zo dňa 11.11.2008 v spojení so všeobecnými podmienkami CETELEM SLOVENSKO, a.s. pre poskytnutie spotrebiteľského úveru uvedené vo všeobecných podmienkach CETELEM SLOVENSKO, a.s. pre poskytnutie spotrebiteľského úveru, v čl. III.-6.-1. v znení: „ Zmluva o úvere je uzavretá na dobu trvania záväzkov z nej vyplývajúcich. Cetelem je oprávnený od nej odstúpiť a požadovať splatenie dlžnej sumy vrátane príslušenstva ku dňu účinnosti odstúpenia v prípade, že klient sa dostal do omeškania so splatením viac než dvoch po sebe nasledujúcich splátok , alebo jednej splátky dlhšie ako tri mesiace, alebo klient uviedol v Žiadosti nepravdivé alebo neúplné údaje, alebo bolo začaté exekučné konanie týkajúce sa majetku klienta, prípadne partnera, vrátane majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, alebo klient porušil niektorú z ďalších povinností vyplývajúcich zo zmluvy o úvere, alebo zo zmlúv, ktorých predmetom je zabezpečenie pohľadávky z úveru. Zánik záväzku sa v ostatnom riadi platnou právnou úpravou,“ a v čl. V.-3. v znení: „ Ak klient poruší svoju povinnosť splácať poskytnutý úver riadne a včas, je Cetelem oprávnený požadovať od klienta, aby zaplatil zmluvnú pokutu vo výške 8% z každej splátky, s úhradou ktorej sa dostal do omeškania viac než tridsať dní. Zmluvná pokuta je splatná bezodkladne potom čo klient dostane písomnú výzvu na jej úhradu. Nesplatená úverová istina je ďalej úročená podľa platnej úrokovej sadzby. Dojednanie o zmluvnej pokute nevylučuje možnosť uplatnenia práv z titulu náhrady škody,“ a v čl. V.-5. v znení: „ Ku dňu účinnosti odstúpenia alebo výpovede je splatný celý dlh klienta voči Cetelemu. Odo dňa splatnosti dlhu je Cetelem oprávnený účtovať klientovi úroky z omeškania vo výške 0,08% z dlžnej sumy za každý i začatý deň omeškania. Zánikom zmluvy nezanikajú práva a povinnosti podľa čl. V. - 1. Cetelem je oprávnený požadovať od klienta úhradu nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške stanovenej aktuálnym SP a platným právnym poriadkom, najmä požadovať zaplatenie poplatku za vyhotovenie a zaslanie upomienky a za vstup pohľadávky do vymáhania“, sú neplatné, z dôvodu neprijateľnosti týchto podmienok. Výrokom II. súd žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.186,51 eura, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom IV. žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Súd rozsudok právne odôvodnil s poukazom na § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), § 48 ods. 1, 2, § 457, § 544 ods. 1, 2, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1, 2, 3, k, 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej iba OZ) Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že vychádzajúc zo skutkových zistení mal súd preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 2.12.2008 zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 3.319,39 eura, ktorý sa žalovaný zaviazal zaplatiť v 72 mesačných splátkach vo výške 75,22 eura s tým, že prvá splátka bola splatná dňa 15.12.2008. Úver bol poskytnutý na účely prestavby a rekonštrukcie domu/bytu, s ročnou úrokovou sadzbou 14,89 %, pri ročnej percentuálnej miere nákladov 20,22 % a priemernej RPMN 16,64 %. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli všeobecné podmienky CETELEM SLOVENSKO a.s. pre poskytnutie spotrebiteľského úveru. Podľa časti D) Poistenie klienta, klient vyjadril súhlas s poistením v rozsahu štandardný súbor poistenia podľa Rámcových zmlúv o poistení č. C 001/2000 a CDR 001/2000 uzavretými medzi CETELEM SLOVENSKO a.s. a Poisťovňou Cardif Slovakia a.s. a so všeobecnými poistnými podmienkami Poisťovne Cardif Slovakia, a.s. Čiastka určená na úhradu poistného bola 4,99%. Žalobca bol pritom sprostredkovateľom poistenia. Podľa potvrdenia o odfinancovaní peňažných prostriedkov, úver bol žalovanému poskytnutý dňa 2.12.2008. Podľa potvrdenia o prijatých splátkach žalovaný celkovo zaplatil sumu 2.260,68 eura. Žalovaný úver riadne a včas nesplácal, preto žalobca podľa čl. III.-6.1. všeobecných podmienok odstúpil od úverovej zmluvy, s tým, že túto skutočnosť žalovanému oznámil listom zo dňa 9.1.2012. V zmysle tohto písomného odstúpenia sa úver stal splatným ku dňu 29.2.2012 v celom rozsahu a žalobca si voči žalovanému uplatnil dlžnú sumu 2.568,63 eura pozostávajúcu z úverovej istiny 2.390,67 eura a dlžných úrokov, poplatkov a poistného vo výške 177,96 eura. Podľa pripojenej kópie zásielky obsahujúcej odstúpenie od zmluvy, zásielka sa vrátila žalobcovi od žalovaného neprevzatá v odbernej lehote, pričom úložná lehota uplynula dňa 30.1.2012. 3. Posudzovaný právny vzťah účastníkov založený zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru je od svojho vzniku právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru, t. j. ustanovení § 52 a nasl. OZ v znení účinnom v čase vzniku zmluvného vzťahu, pretože hoci je zmluva o spotrebiteľskom úvere tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) ObZ), rozhodujúce je, že navrhovateľ pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere vystupoval ako veriteľ s poukazom na predmet jeho podnikania a odporca vystupoval ako spotrebiteľ, nakoľko pri uzatváraní tejto zmluvy o úvere nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Na predmetný právny vzťah účastníkov nebolo možné aplikovať z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože tento sa nevzťahuje (§ 2 ods. 2 písm. a) zákona) na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, keď v zmysle zmluvy účelom poskytnutého úveru bola prestavba a rekonštrukcia domu/bytu. 4. Z vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že návrh žalobcu bol podaný dôvodne len v časti. Strany sporu uzavreli spotrebiteľskú zmluvu o úvere na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 3.319,39 eura, žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver vrátiť spolu s úrokom a príslušnými poplatkami. Zároveň prostredníctvom žalobcu uzavrel zmluvu o poistení úveru, s výškou mesačného poistného 3,55 eura. Pretože žalovaný úver riadne nesplácal, žalobca od zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru dňa 9.1.2012 odstúpil, ktorú skutočnosť oznámil písomne žalovanému, zásielku s odstúpením od zmluvy zaslal žalovanému na poslednú známu adresu, zásielka sa vrátila neprevzatá v úložnej lehote, ktorá márne uplynula dňa 30.1.2012, pričom v súlade s čl. V.-7. Všeobecných podmienok sa považuje za doručenú dňom márneho uplynutia úložnej lehoty, t. j. 30.1.2012. Žalovaný celkovo žalobcovi zaplatil sumu 2.260,68 eura. 5. Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva, súd z úradnej povinnosti v súlade s ustanovením § 53 ods. 1 OZ a § 153 ods. 1 OSP skúmal prijateľnosť zmluvných podmienok upravujúcich v danej spotrebiteľskej zmluve režim odstúpenia od zmluvy, pričom dospel k záveru, že príslušné ustanovenia všeobecných podmienok obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú neplatné. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv (§ 52 a nasl.) bola do Občianskeho zákonníka zaradená novelou prevedenou zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Túto smernicu je nevyhnutné podľa názoru súdu využívať naďalej ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Ustanovenie § 53 OZ sa týka podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa, a preto ich použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 5 OZ). Citované ustanovenie vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Spotrebiteľ totiž z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok. Je potrebné zdôrazniť, že ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. V danom prípade zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 42668093449001 zo dňa 2.12.2008 spolu so všeobecnými podmienkami tvoriacimi jej neoddeliteľnú súčasť má charakter formulárovej zmluvy, do ktorej sa dopisovali iba údaje o klientovi, výška úveru, účel jeho použitia, úroková sadzba, výška splátok, spôsob splácania úveru a výška príslušných poplatkov. Zmluva a všeobecné podmienky boli žalobcom evidentne vyhotovené vopred, žalovaný tento štandardný formulár žalobcu ako poskytovateľa úveru podpísal bez možnosti ovplyvniť jeho text. 6. Na Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 2.12.2008 a jej všeobecné podmienky dopadá i ustanovenie § 54 ods. 1 OZ. Z neho vyplýva jednoznačný záver o tom, že práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ si nimi nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Uvedené vedie potom následne k tomu, že dojednania v spotrebiteľskej zmluve sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá má prednosť, a teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinností vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho postavenie, keď právne dôsledky odstúpenia od zmluvy uvedené v ustanovení čl. III.-6.1. a v čl. V.-5. Všeobecných podmienok sú pre žalovaného - spotrebiteľa nevýhodnejšie, ako úprava odstúpenia od zmluvy obsiahnutá v ust. § 48 v spojení s § 457 OZ. 7. V danom prípade bolo žalovanému v súlade s čl. V.-7. všeobecných podmienok dňa 30.1.2012 riadne doručené odstúpenie žalobcu od zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 42668093449001 zo dňa 2.12.2008. V súlade s ustanovením § 48 ods. 2 OZ, sa zmluva zrušuje od začiatku, pričom zo zrušenej zmluvy, sú si účastníci v zmysle § 457 OZ povinní vrátiť poskytnuté plnenie. Pokiaľ žalovaný dostal plnenie vo forme peňažných prostriedkov v sume 3.319,39 eura, je povinný vrátiť plnenie v rovnakej výške. Akékoľvek iné dojednanie, ktoré by zaväzovalo spotrebiteľa i po odstúpení od zmluvy platiť úver aj s úrokmi, poplatkami a ostatnými nákladmi, ako keby k odstúpeniu nedošlo, je v rozpore s ust. § 54 ods. 1 OZ. Ustanovenie zmluvy o úvere, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy, je upravené nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 a § 457 OZ. Prípadné posudzovanie obchodnoprávnej úpravy odstúpenia od zmluvy je v danej veci neakceptovateľné, pretože pri odstúpení od zmluvy je v zmysle § 54 ods. 1 OZ potrebné vychádzať z § 48 OZ a použitie obchodnoprávnej úpravy nie je pre spotrebiteľa výhodnejšie. Prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je treba vykladať tak, že v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské vzťahy nepoužije obchodné právo, ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. 8. Zmluvné podmienky uvedené v čl. III.-6.1. a čl. V.-5. všeobecných podmienok zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, upravujúce právne dôsledky odstúpenia od zmluvy odchylne od § 48 ods. 2 a § 457 OZ a vyžadujúce od spotrebiteľa, aby vrátil nielen to, čo podľa zmluvy dostal, ale aby v zmysle čl. III.-6.1. zaplatil jednorazovo aj úroky a ďalšie nároky (formulácia: „splatenie dlžnej sumy vrátane príslušenstva ku dňu účinnosti odstúpenia“) a podľa čl. V.-5. platil zmluvné úroky z omeškania vo výške 0,08% z dlžnej sumy za každý i začatý deň omeškania, uhradil náklady spojené s vymáhaním pohľadávky vo výške stanovenej aktuálnym SP, uhradil poplatok za vyhotovenie a zaslanie upomienky a za vstup pohľadávky do vymáhania, zaplatil úroky za obdobie od uzavretia zmluvy do odstúpenia, náhradu všetkých nákladov spojených s posúdením a spracovaním žiadosti o úver a náklady spojené so zabezpečením poskytnutia peňažných prostriedkov formou úveru; sú zmluvnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, neboli so spotrebiteľom individuálne dojednané, keďže sú súčasťou všeobecných podmienok, ktoré spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, preto sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktoré sú podľa § 53 ods. 5 OZ neplatné. Súd preto v súlade s ustanovením § 153 ods. 3 OSP rozhodol ex offo o neprijateľnosti týchto zmluvných podmienok a uviedol ich vo výroku tohto rozhodnutia. 9. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušila s tým, že momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia zmluvy ako sú bezdôvodné obohatenie (plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol), pričom účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia podľa § 457 OZ. Žalovaný bol preto povinný vrátiť žalobcovi to, čo podľa zmluvy dostal, teda celkovú vyčerpanú istinu, bez úrokov, dojednaných úrokov z omeškania, poplatkov a pokút. Keďže žalovaný uhradil žalobcovi sumu celkom 2.260,68 eura, žalobca má nárok na vrátenie sumy 1.058,71 eura. Zároveň má žalobca nárok na zaplatenie dojednaného poistného za dobu trvania zmluvy, keď v písomnom vyjadrení zo dňa 11.11.2013 si žalobca podľa predloženej tabuľky uplatnil poistné za obdobie od 15.1.2009 (posunutá splatnosť prvej splátky) do 15.12.2011 (splatnosť poslednej splátky pred odstúpením žalobcu od zmluvy dňa 9.1.2012), t. j. celkom za 36 mesiacov po 3,55 eura, teda celkom má nárok na zaplatenie poistného v sume 127,80 eura, ktoré ako sprostredkovateľ poistenia za žalovaného poisťovateľovi uhradil. 10. Žalobca si v rámci vyčíslenia svojej pohľadávky uplatňoval tiež zaplatenie zmluvnej pokuty podľa čl. V.-3. všeobecných podmienok, v celkovej výške 6,02 eura, a to z dôvodu omeškania so splácaním splátok splatných do splatnosti úveru dlhšie ako 30 dní. Podľa čl. V.-3. všeobecných podmienok, ak klient poruší svoju povinnosť splácať poskytnutý úver riadne a včas, je Cetelem oprávnený požadovať od klienta, aby zaplatil zmluvnú pokutu vo výške 8% z každej splátky, s úhradou ktorej sa dostal do omeškania viac než tridsať dní. Zmluvná pokuta je splatná bezodkladne potom čo klient dostane písomnú výzvu na jej úhradu. Nesplatená úverová istina je ďalej úročená podľa platnej úrokovej sadzby. Dojednanie o zmluvnej pokute nevylučuje možnosť uplatnenia práv z titulu náhrady škody. 11. Zmluvná pokuta ako jeden zo zabezpečovacích prostriedkov je peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, ak nesplní svoju zmluvnú povinnosť. Pre zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute zákon obligatórne predpisuje písomnú formu, ktorej nevyhnutnou náležitosťou je uvedenie výšky zmluvnej pokuty, prípadne aspoň určenie spôsobu, akým bude stanovená. Určenie výšky zmluvnej pokuty je zásadne vecou vzájomnej dohody účastníkov tohto dojednania. Tak Občiansky zákonník, ako aj Obchodný zákonník, nijako neobmedzujú maximálnu výšku zmluvnej pokuty. Pri dojednaní jej výšky zmluvné strany by mali dbať iba o súlad dohody o zmluvnej pokute so všeobecnými požiadavkami zákona, predovšetkým s ustanovením § 39 OZ, t. j. i o súlad právneho úkonu s dobrými mravmi. Nárok žalobcu na zaplatenie tejto zmluvnej pokuty, ktorú si v rámci uplatňovanej pohľadávky odpočítaval zo sumy zaplatenej žalovaným, považoval súd za neopodstatnený. V konaní bolo zistené, že formulár všeobecné podmienky CETELEM SLOVENSKO a.s. pre poskytnutie spotrebiteľského úveru tvoriace neoddeliteľnú súčasť zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 42668093449001 zo dňa 2.12.2008, bol žalobcom evidentne vyhotovený vopred, žalovaný tento štandardný formulár žalobcu ako poskytovateľa úveru podpísal bez možnosti ovplyvniť jeho text formulára, ktorý obsahuje vopred naformulovaný jednostranný záväzok odporcu ako spotrebiteľa, v prípade porušenia povinnosti úver riadne splácať, zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 8% z každej splátky, s ktorou sa žalovaný dostal do omeškania viac než 30 dní s tým, že úverová istina bude ďalej úročená, žalobca si môže uplatniť tiež nárok na náhradu škody. Žalovaný ako spotrebiteľ nemal žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah všeobecných podmienok tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru vrátane dojednania o zmluvnej pokute, mohol iba uvedenú zmluvu s obchodnými podmienkami odmietnuť ako celok, alebo ju ako celok prijať, vrátane dojednania o zmluvnej pokute, a preto predmetné dojednanie o zmluvnej pokute nebolo rozhodne individuálne dohodnuté. Pozornosti súdu tiež neuniklo, že pre prípad porušenia povinností žalobcu ako veriteľa nie je vo všeobecných podmienkach tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy vôbec dojednaný prípadný nárok žalovaného ako spotrebiteľa na zaplatenie zmluvnej pokuty žalobcom ako veriteľom. Z uvedeného je zrejmé, že zmluvná pokuta v danom prípade nebola individuálne dojednaná a len jednostranne zaťažuje spotrebiteľa pre prípad porušenia jeho povinností, a tak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Dojednaná zmluvná pokuta predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a podľa § 53 ods. 5 OZ je neplatná, preto rozhodol súd ex offo v zmysle § 153 ods. 3 OSP o neprijateľnosti dojednania zmluvnej pokuty a túto zmluvnú podmienku uviedol vo výroku rozsudku. Z neplatnej zmluvnej podmienky nevzniklo navrhovateľovi právo na plnenie a odporcovi povinnosť plniť, a preto súd návrh v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 6,20 eura považoval za nedôvodný. 12. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov tak súd považoval nárok žalobcu za odôvodnený len v časti o zaplatenie sumy 1.186,51 eura (t. j. zostatok poskytnutej istiny 1.058,71 eur + poistné 127,80 eur) a vo zvyšku návrh zamietol. 13. Žalobca uplatňoval tiež zaplatenie zákonného úroku z omeškania. V danom prípade súd nárok žalobcu posúdil ako nárok zo zrušenej zmluvy na vydanie bezdôvodného obohatenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Úroky z omeškania možno priznať žalobcovi iba od toho času, kedy sa dlžník, žalovaný dostal do omeškania. Keďže v Občianskom zákonníku pri bezdôvodnom obohatení nie je ustanovený čas plnenia, treba podľa § 563 OZ vychádzať z toho, že dlžník je povinný bezdôvodné obohatenie vydať prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie. V prejednávanej veci žalobca nepreukázal kvalifikované požiadanie žalovaného o vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ nebol dlžník vyzvaný k splneniu už skôr, za kvalifikovanú výzvu k plneniu sa považuje tiež doručenie žaloby účastníkovi. V priebehu konania sa však súdu nepodarilo žalovanému doručiť návrh na začatie konania, z ktorého dôvodu bola tiež žalovanému na ochranu jeho záujmov v tomto konaní ustanovená opatrovníčka. Doručenie návrhu na začatie konania opatrovníčke žalovaného, ktorá mu bola ustanovená pre toto konanie, však nemá hmotnoprávny následok doručenia výzvy na plnenie žalovanému, ktorá výzva sa týmto úkonom nedostala do jeho dispozičnej sféry. Pretože žalovaný nebol v tomto prípade preukázateľne žalobcom vyzvaný na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd žalobcovi nemohol priznať úroky z omeškania. Z tohto dôvodu súd návrh v časti o zaplatenie príslušenstva nepovažoval za dôvodný, a preto ho v uvedenej časti zamietol. 14. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP s poukazom na § 151 ods. 1 OSP. V konaní bol prevažne úspešný žalovaný, keď sa žalobca v konaní domáhal zaplatenia sumy 2.568,63 eura s príslušenstvom, pričom priznaná mu bola suma len 1.186,51 eura, z čoho vyplýva, že úspech žalobcu predstavuje 46,19 % (1.186,51 eur : 2.568,63 eur x 100) a úspech žalovaného tak predstavuje 53,81 % (100% - 46,19%), čistý úspech žalovaného teda je 7,62 % (53,81 % - 46,19%). Pretože si však žalovaný náhradu trov konania neuplatnil, pričom podľa ustanovenia § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania súd rozhoduje na návrh, súd náhradu trov konania žalovanému nepriznal, keď navyše podľa obsahu spisu mu v konaní ani žiadne trovy nevznikli. 15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podľa § 221 ods. 1, s poukazom na § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) OSP) z dôvodu, že žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo veci bola medzi účastníkmi konania dňa 2.12.2008 uzatvorená zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru, na základe, ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 3.319,39 eura s tým, že žalovaný sa zaviazal takto poskytnutý úver splácať v 72 mesačných splátkach po 75,22 eura splatných k 15. dňu v mesiaci od 15.12.2008. Žalobca namieta, určenie neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky uvedenej v článku III.-6.-1. všeobecných podmienok žalobcu pre poskytnutie spotrebiteľského úveru (ďalej len VP) a má za to, že súd predmetnú právnu vec nesprávne právne posúdil, ako aj, že mu bola nedostatočným, nezrozumiteľným a zmätočným odôvodnením rozsudku odňatá možnosť konať pred súdom. Súd vo svojom rozsudku neodôvodnil, prečo bolo celé ustanovenie bodu III.-6.-1. VP určené ako neprijateľné a neplatné, ak neprijateľným zmluvným dojednaním je podľa názoru súdu len ustanovenie, ktoré upravuje právne dôsledky odstúpenia od zmluvy odchylne od § 48 OZ, t.j. ak ide len o formuláciu: „splatenie dlžnej sumy vrátane príslušenstva ku dňu účinnosti odstúpenia“ (str. 9 odôvodnenia rozsudku). Žalobca po citovaní § 1 ods. 1, § 1 ods. 2 písm. a) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 261 ods. 6 písm. d), § 266 ods. 5 ObZ v odvolaní ďalej udáva, že Obchodný zákonník predpokladá, že sa niektoré jeho ustanovenia budú aplikovať aj na právne úkony a záväzkové vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom, t. j. na spotrebiteľské zmluvy. Zo žiadneho zákonného ustanovenia však nevyplýva vylúčenie aplikácie Obchodného zákonníka na spotrebiteľské zmluvy. Žalobca je toho názoru, že ak súd posúdil vzťah medzi účastníkmi ako občianskoprávny, bez prihliadnutia na úpravu zmluvy o úvere ako zmluvného typu v ObZ, nemal na takéto právne posúdenie žiaden zákonný podklad. Záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania založený na základe úverovej zmluvy je potrebné posudzovať podľa ustanovení ObZ. Je však nepochybné, že tento záväzkový vzťah je zároveň vzťahom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy v súlade s § 52 ods. 2 OZ. Aplikácia zákona o spotrebiteľských úveroch je v tomto prípade vylúčená. Podľa názoru žalobcu nie je správne interpretovať § 54 ods. 1 OZ, ktoré upravuje nemožnosť zmluvnej dispozície vo vzťahoch so spotrebiteľom v jeho neprospech tak, že namiesto zákonom určenej aplikácie ustanovení ObZ sa budú aplikovať ustanovenia OZ. Takýto postup je v priamom rozpore s § 261 ods. 6 písm. d) ObZ ako aj § 52 a nasledujúcich OZ. Zhrnutím vyššie uvedených dôvodov je potrebné uviesť, že na záväzkový vzťah založený úverovou zmluvou je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Na základe vyššie uvedeného je nesprávny záver súdu prezentovaný v odôvodnení napadnutého rozsudku, že § 54 ods. 1 OZ je treba vykladať tak, že v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské vzťahy nepoužije obchodné právo, ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Nesprávnosť spočíva predovšetkým v tom, že § 54 ods. 1 OZ sa týka len zmluvných podmienok upravených spotrebiteľskou zmluvou, ktoré sa nemôžu od chýliť od OZ v neprospech spotrebiteľa. Keďže aplikácia zákona o spotrebiteľských úveroch je v danom prípade vylúčená, právna úprava zmluvy o úvere, uzatvorenej medzi účastníkmi konania je obsiahnutá v § 497 a nasledujúcich ObZ. 16. Ako vyplýva z citovaných ustanovení, zákonná (nie zmluvná) právna úprava ustanovuje, že pri omeškaní dlžníka je veriteľ oprávnený odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Preto ak ustanovenie VP žalobcu zodpovedá zákonnému ustanoveniu, nie je možné ho posúdiť ako neplatné, resp. ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. V odvolaní ďalej žalobca poukazuje na to, že ustanovenie III.-6.-1. VP nespôsobuje ani nemôže spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čo je základným predpokladom pre posúdenie ustanovenia ako neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 OZ. Žalobca je oprávnený od zmluvy o úvere odstúpiť a požadovať splatenie celej dlžnej sumy vrátane príslušenstva ku dňu účinnosti odstúpenia, súd nesprávne aplikuje ustanovenia OZ namiesto § 506 ObZ, ktoré dáva veriteľovi zákonnú možnosť v prípade odstúpenia od zmluvy požadovať od dlžníka vrátenie dlžnej sumy a úroku z nej. Žalobcovi ako veriteľovi nie možné odoprieť nárok na príslušenstvo pohľadávky, ktorá mu vyplýva priamo z § 121 ods. 3 OZ. Nárok na príslušenstvo pohľadávky patrí žalobcovi ako veriteľovi bez ohľadu na to, či účinky odstúpenia od zmluvy sa spravujú Občianskym zákonníkom alebo Obchodným zákonníkom. Z článku III.-6.-1. VP vyplýva možnosť žalobcu odstúpiť od zmluvy o úvere, ak klient sa dostal do omeškania s platením viac než dvoch po sebe nasledujúcich splátok, alebo jednej splátky dlhšie ako 3 mesiace, čo korešponduje s § 506 ObZ a preto podľa názoru žalobcu nie je možné posúdiť toto ustanovenie vo VP ako neplatné či neprijateľné. Z uvedeného dôvodu nie je správny záver súdu o tom, že žalovaný bol preto povinný vrátiť žalobcovi to, čo podľa zmluvy dostal, teda celkovú vyčerpanú istinu bez úrokov dojednaných úrokov z omeškania, poplatkov a pokút. Takýto záver súdu pokiaľ ide o úroky a zákonné úroky z omeškania nemá zákonný podklad aj nesprávnym právnym posúdením veci. 17. Súd v rozsudku nesprávne vyhodnotil, že odstúpením od zmluvy sa zmluva od počiatku zrušila s tým, že momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinností z porušenia zmluvy ako sú bezdôvodné obohatenie (plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol), pričom účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia podľa § 457 OZ. Takýto názor je nielen že nesprávnym právnym posúdením veci, ale má aj za následok, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z úverovej zmluvy konkrétne zo VP vyplýva, že zánik záväzku v prípade odstúpenia od zmluvy sa riadi platnou právnou úpravou (bod III.-6.-1. VP). Z bodu V.-5. v úverovej zmluve vyplývajú účinky odstúpenia ku koncu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bolo doručené oznámenie o odstúpení druhej zmluvnej strane, čo je výhodnejšie pre spotrebiteľa, keďže podľa § 349 ods. 1 ObZ odstúpením od zmluvy zaniká zmluva, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane. Z vedených dôvodov je žalobca toho názoru, že mu patrí nárok na zaplatenej celej uplatnenej sumy 2.568,63 eura s príslušenstvom tak, ako to bolo špecifikované v žalobe, t. j. aj na zvyšok sumy, v ktorom bola žaloba žalobcu rozsudkom zamietnutá. Žalobca si tak uplatňuje nárok na zaplatenie 2.568,63 eura so zmluvným úrokom vo výške 14,89% ročne zo sumy 2.390,67 eura od 3.1.2012 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.568,63 eura od 1.3.2012 do zaplatenia ako aj náhradu trov konania. Nárok na zákonné úroky z omeškania patrí žalobcovi v celom rozsahu v súlade s § 121 ods. 3 OZ, pretože úroky z omeškania sú zákonným príslušenstvom pohľadávky. Žalobca vyzval žalovaného na vrátenie dlžnej sumy s príslušenstvom v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a to listom zo dňa 9.1.2012 v ktorom mu oznamoval, že odstupuje od úverovej zmluvy. V prípade, ak súd posúdil nárok žalobcu ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, podľa názoru žalobcu táto okolnosť nemôže uložiť žalobcovi povinnosť opätovne vyzývať žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Listom zo dňa 9.1.2012 bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžnej sumy s tým, že pokiaľ dlžnú sumu do 14. dní neuhradí, počnúc dňom 1.3.2012 bude požadovať od žalovaného aj úrok z omeškania vo výške ustanovenej podľa platných právnych predpisov. Záver súdu, že v prejednávanej veci žalobca nepreukázal kvalifikované požiadanie žalovaného o vydanie bezdôvodného obohatenia je nesprávny a nemá zákonný základ. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva pre veriteľa povinnosť uvádzať vo výzve na úhradu dlžnej sumy právny titul dlžnej čiastky. Skutočnosť, že žalobca v liste zo dňa 9.1.2012 uviedol sumu 2.568,63 eura, ktorú požaduje od žalovaného a súd mu následne v súdnom konaní priznal len sumu 1.186,51 eura a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, je vecou právneho posúdenia súdu. Zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že žalobca ako veriteľ vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy s príslušenstvom a riadne podal žalobu na súde. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalobcovi uplatnený nárok žalobou a aby mu priznal náhradu trov konania. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania . 18. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v časti nepriznaných úrokov z omeškania dôvodné, preto v tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobcovi priznal právo na zaplatenie zákonného úroku z omeškania. Odvolanie bolo dôvodné aj v časti vyhlásenia neprijateľných zmluvných podmienok súdom prvej inštancie, preto odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, bez potreby vrátenia veci v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ostatnej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie považoval za vecne správny. 20. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec len v spornej otázke úroku z omeškania nesprávne právne posúdil a nebolo nevyhnutným vyhlasovať zmluvné dojednania za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti. 21. Vzhľadom na to, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku a zrušenia rozsudku vo výroku I. je len právne posúdenie otázky nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania a neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré posudzoval už súd prvej inštancie a žalobca sa k tejto otázke vyjadril, odvolací súd nepovažoval za potrebné a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP). 22. Zo súdom prvej inštancie zisteného a ustáleného skutkového stavu vyplýva, že predmetom nároku žalobcu podľa žaloby a špecifikácii doručenej súdu 12.11.2013 (č.l. 35) je suma 2.568,63 eura. Pri vyčíslení tejto sumy žalobca vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný mal žalobcovi za poskytnutý úver vo výške 3.319,39 eura zaplatiť celkom za 6 rokov (72 mesiacov) sumu 5.415,84 eura (72x75,22 eura). Z tejto sumy mal žalovaný vrátiť žalobcovi 3.319,39 eura ako istinu, t.j. poskytnutý úver, mesačné poplatky za správu úveru 119,52 eura, dohodnuté úroky vo výške 1.721,33 eura a poplatky za poistenie úveru 255,60 eura. Nárok žalobcu vznikol zo zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi 2.12.2008, pričom účelom poskytnutia úveru bola prestavba a rekonštrukcia domu/bytu. Žalovaný z poskytnutej sumy vrátil žalobcovi 2.260,68 eura. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca listom zo dňa 9.1.2012 (č.l. 4) od zmluvy odstúpil, pretože žalovaný nesplácal poskytnutý úver riadne a včas a zároveň vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 2.568,63 eura. Súd žalobe v časti o zaplatenie 1.186,51 eura vyhovel (zostatok nevrátenej istiny 1.058,71 eura + poistné 127,80 eura). Vychádzal zo záveru, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušila od začiatku (podľa § 48 ods. 2 OZ) a preto je každý z účastníkov povinný vrátiť všetko, čo podľa zmluvy dostal (§ 457 OZ) a zaviazal žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy titulom bezdôvodného obohatenia. Súd žalobcovi nepriznal právo na zaplatenie úrokov, úrokov z omeškania, poplatkov a zmluvnej pokuty, pretože uzavrel, že tieto nároky vychádzajú z neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré vo výroku rozsudku špecifikoval vyhlásil za neplatné. 23. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, ktorý namietal právne posúdenie veci, trval na tom, že na danú vec je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, podľa názoru žalobcu zmluva po odstúpení od zmluvy žalobcom zanikla v súlade s § 351 ods. 1 ObZ a žalobca má nárok aj na priznanie dohodnutého úroku, poplatkov a ďalších nárokov v súlade s uzavretou zmluvou podľa § 351 ods. 2 ObZ s poukazom na § 506 ObZ. Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvných dojednaní z dôvodu ich neprijateľnosti. 24. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania bola časť rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., III. a IV. (neprijateľných zmluvných podmienok, v zamietnutej časti a súvisiacom výroku o náhrade trov konania). Časť rozsudku, vo výroku III., v ktorej súd žalobe vyhovel nadobudla právoplatnosť. 25. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia (okrem posúdenia úrokov z omeškania a vyhlásenia neprijateľných zmluvných podmienok) a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na § 387 CSP odvolací súd odkazuje na správne písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty (okrem posúdenia premlčania nároku žalobcu a vyhlásenia neprijateľných zmluvných podmienok) nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu je potrebné dodať nasledovné: 26. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť na § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu stranu v spore priaznivejšie. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi veriteľom a žalovanou je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom ObZ bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Je potrebné prihliadnuť aj na § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je v danej veci nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktoré sú na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto sa v prospech spotrebiteľa použije pre neho priaznivejšia právna úprava. Bolo preto možné uzavrieť, že zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru uzavretá medzi účastníkmi dňa 2.12.2008 má síce povahu absolútneho obchodu, na posúdenie zmluvného úverového vzťahu je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia OZ, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie NS SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012). Napokon aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.6.2013 skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zák. č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením § 52 ods. 2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že OZ bude použitý, pokiaľ ide aj o posudzovanie súvisiacich otázok akou je odstúpenie od zmluvy, zánik záväzkov, premlčanie, ručenie, zmluvná pokuta, uznanie záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava ObZ. Uvedené ustanovenie zavedené novelou Občianskeho zákonníka zák. č. 102/2014 Z.z. nemá prechodné ustanovenia, to znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (porovnaj rozsudok NS SR 3MCdo 14/2014 z 21.4.2015). V prejednávanej veci nie je možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch (zák. č. 258/2001 Z.z.) s prihliadnutím k § 2 ods. 2 písm. a) podľa ktorého sa tento zákon nevzťahuje na spotrebiteľské úvery okrem iného poskytnuté aj na účely stavebné úpravy nehnuteľností. Zo zmluvy je zrejmé, že na takýto účel bol úver poskytnutý, preto súd prvej inštancie správne na záväzkový vzťah uvedený zákon neaplikoval. 27. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo potom potrebné na danú vec aplikovať § 48 ods. 1 a 2 a § 457 OZ. V zmysle § 48 ods. 2 OZ mali účastníci zmluvy možnosť upraviť si zánik záväzkového vzťahu odstúpením od zmluvy inak, ako od začiatku, čo vyplýva zo záverečného slovného spojenia ustanovenia (ak účastníkmi nebolo dohodnuté inak). Ide o dispozitívnu právnu normu (nie kogentnú) a dáva účastníkom zmluvy možnosť v prípade odstúpenia od zmluvy sa dohodnúť, že zmluva nebude zrušená od začiatku, ale až odstúpením od zmluvy. Takúto možnosť poskytovanú ustanovením 48 ods. 2 OZ žalobca nevyužil a v zmluve, resp. vo všeobecných podmienkach sa so žalovaným nedohodli, že zmluva sa odstúpením od zmluvy nezrušuje od začiatku, ale odstúpením od zmluvy, preto je záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva sa zrušila od začiatku a následne si majú účastníci zmluvy vrátiť len to, čo si poskytli, správny. 28. Je pravdou, že žalobca mohol od zmluvy odstúpiť, pretože sa o tom so žalovaným dohodol v bode IV.-4.-2 (s odkazom na bod III.-6.1) a IV.-4.-3. V bode V.-5. sa účastníci dohodli o tom, kedy nadobúda odstúpenie od zmluvy, resp. výpoveď zmluvy účinnosť, ale o zániku zmluvy sa nedohodli odlišne, ako to stanovuje § 48 ods. 2 OZ (odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje od začiatku). Zo strany žalobcu je vždy potrebné zvážiť, aký právny úkon spojený s ukončením záväzkového vzťahu, resp. s vyhlásením splatnosti celého úveru vykoná. Vždy je potrebné prihliadnuť k dohode zmluvných strán, zvážiť a vybrať si taký spôsob ukončenia záväzkového vzťahu, ktorý je aj pre žalobcu priaznivejší. Žalobca nemusel zmluvu ukončiť odstúpením od zmluvy. 29. Z § 153 ods. 3 OSP (účinného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie) vyplýva, že súd môže o neprijateľnosti podmienky použitej v spotrebiteľskej zmluve rozhodnúť tak na návrh ako aj bez návrhu. Predpokladmi na to, aby súd takto rozhodol aj bez návrhu je, že musí ísť o sporové konanie, v ktorom právny dôvod žaloby skutkovo a právne spočíva na spotrebiteľskej zmluve, pričom stranou sporu je spotrebiteľ a výsledkom dokazovania je to, že podmienka alebo podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú neprijateľné. Odsek 4 § 153 súdu ukladal, aby v súlade s hmotnoprávnym ustanovením § 53a OZ uviedol vo výroku rozsudku presné znenie podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Účelom takéhoto výroku, ktorý môže byť prijatý aj na návrh aj bez návrhu strany sporu, spotrebiteľa bolo to, aby dodávateľovi vznikla povinnosť zdržať sa používania takej podmienky vo všetkých zmluvách so spotrebiteľmi, resp. aj podmienky s rovnakým významom. Výrok by mal opísať znenie podmienky tak, ako je uvedené v zmluve. 30. Každý právny úkon, vrátane zmluvy o spotrebiteľskom úvere je potrebné posúdiť aj z hľadiska ustanovení § 34 a nasledujúcich OZ. Podľa § 39 OZ platí, že je absolútne neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom (ako to skonštatoval súd prvej inštancie v prípade posúdenia nároku na zmluvnú pokutu). Ak ustanovenie § 54 ods. 1 stanovuje, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, potom každé dojednanie medzi účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy v prípade, ak je v rozpore so zákonom, alebo sa prieči dobrým mravom je absolútne neplatné (podľa § 39 OZ). 31. V bode III.-6.-1. všeobecných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že v prípade odstúpenia od zmluvy má žalobca nárok na zaplatenie dlžnej sumy vrátane príslušenstva ku dňu účinnosti odstúpenia od zmluvy, v bode V.-3. sa zmluvné strany dohodli na zaplatení zmluvnej pokuty a v bode V.-5. sa zmluvné strany dohodli, že ku dňu účinnosti odstúpenia od zmluvy má žalobca právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 0,08% denne. V súlade s vyššie uvedeným, ak sa účastníci zmluvy nedohodli na tom, že odstúpením od zmluvy zmluva zaniká ku dňu účinnosti odstúpenia od zmluvy, zmluva zanikla od začiatku. Následne potom všetky dojednania o povinnosti zaplatiť úroky, úroky z omeškania a zmluvnú pokutu sú v rozpore s ustanovením § 457 OZ a preto ich možno považovať v týchto častiach (podľa § 41 OZ) za absolútne neplatné. Ak súd zistí, že spotrebiteľská zmluva, alebo jej časť je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 37, § 38 alebo § 39, uzavrie, že z takejto zmluvy žalobcovi nemohol nárok vzniknúť. V takom prípade už potom nie je potrebné rovnaké ustanovenia zmluvy vyhlasovať za neprijateľné zmluvné podmienky. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že podľa § 544 OZ zmluvná pokuta musí mať pre svoju platnosť písomnú formu. Z toho vyplýva, že zákonodarca zmluvnú pokutu považuje za sankciu, ktorá má byť osobitne dojednaná a v zákonom predpísanej písomnej forme. Preto jej obsiahnutie vo všeobecných podmienkach, ktoré nie sú účastníkmi zmluvy podpísané, nemožno akceptovať z hľadiska jej platného dojednania. V tomto smere je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013, ktoré konštatovalo, že dojednanie o zmluvnej pokute zásadne nemôže byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ale len súčasťou samotnej spotrebiteľskej zmluvy (listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis). 32. Odvolací súd napadnutý rozsudok preto z dôvodu nadbytočnosti výroku I. s použitím § 389 ods. 1 písm. d) CSP v tejto časti zrušil, bez potreby vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň ale s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu (o absolútnej neplatnosti dojednaní príslušenstva pohľadávky žalobcu do odstúpenia od zmluvy a zmluvnej pokuty), odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III., v zamietajúcej časti a v závislom výroku IV. o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 33. Odvolací súd nepovažoval za správny názor súdu prvej inštancie, že žalobca žalovaného nevyzval na zaplatenie dlžnej sumy v súlade s § 563 (ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splatiť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal). Ak súd prvej inštancie dospel správne k záveru, že odstúpenie od zmluvy žalobcom je platné (pretože sa na ňom zmluvné strany dohodli) a uzavrel, že zmluva sa od začiatku zrušila a preto priznal žalobcovi právo na zaplatenie (vydanie) bezdôvodného obohatenia, mal považovať list žalobcu zo dňa 9.1.2012, odstúpenie od zmluvy (podľa obsahu) za výzvu na zaplatenie dlžnej sumy v celom rozsahu (aj keď nie v správnej výške). Z uvedeného listu sa mohol žalovaný dozvedieť, že dlh sa stal splatným naraz (jeho výšku mal možnosť namietať) a nie je oprávnený dlh splácať v splátkach, ako bolo pôvodne dohodnuté. Ak dlh nezaplatil v lehote splatnosti, dostal sa s jeho platením do omeškania a z tohto dôvodu bolo potrebné priznať žalobcovi právo na zaplatenie uplatneného zákonného úroku z omeškania vo výške 9% od 1.3.2012 (od kedy sa žalovaný dostal s plnením do omeškania) v súlade § 517 OZ keďže výška takto žiadaného úroku z omeškania neprevyšuje najvyššiu prípustnú výšku úrokov z omeškania podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. 34. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku III., uplatneného úroku z omeškania vo výške 9% z už priznanej istiny súdom prvej inštancie 1.186,51 eura s poukazom na § 388 CSP zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi aj uvedený úrok z omeškania od 1.3.2012 do zaplatenia. 35. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania, vzhľadom na to, že žalovaný bola v odvolacom konaní v prevažnom rozsahu úspešný. Z dôvodu, že žalovaný ale preukázateľne a účelne nevynaložil žiadne výdavky v súvislosti s týmto odvolacím konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP. 36. Tento rozsudok bol prijatý odvolacím senátom v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).