Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/208/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113216650 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113216650.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: CASH COLLECTORS SK, s.r.o., IČO: 44 703 015, Mlynské Nivy 49, Bratislava, zastúpeného splnomocnencom: Havel, Holásek & Partners, s.r.o., IČO: 36 856 584, Mlynské Nivy 49, Bratislava, proti žalovanému: F. O., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. O. XXXX/XX, K., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42 176 778, Námestie legionárov 5, Prešov, právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie 4.149,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 4. februára 2016, č.k. 10C/308/2013-167, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovaný a Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh žalobcu, žalovanému náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi určil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania v sume 571,96 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku do rúk jeho právneho zástupcu. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobca sa žalobou na súde prvej inštancie domáhal určenia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 4.149,48 eur s úrokom vo výške 18,4% ročne od 21.10.2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania 9,5% ročne zo sumy 3.613,34 eur od 21.10.2011 do zaplatenia. Súd po vykonanom dokazovaní zistil, že obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 14.11.2006 Zmluvu o splátkovom úvere č. 0233437908, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a.s., poskytla žalovanému úver vo výške 1.659,70 eur s dohodnutou výškou úrokovej sadzby 18,4% ročne s ročnou percentuálnou mierou nákladov 22,96%. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť uvedený úver s príslušenstvom v 59 mesačných splátkach vo výške 45,38 eur s dátumom splatnosti prvej mesačnej splátky dňa 20.12.2006 a dátumom splatnosti poslednej mesačnej splátky dňa 20.10.2011. Žalovaný zaplatil z poskytnutého úveru dňa 2.2.2007 sumu 32,11 eur. Dňa 21.10.2010 Slovenská sporiteľňa, a.s., uzavrela ako postupca so spoločnosťou Havel & Holásek, s.r.o., ako postupníkom, Zmluvu o postúpení pohľadávok, predmetom ktorej zmluvy bolo mimo iného i postúpenie peňažnej pohľadávky vo výške 4.149,54 eur s príslušenstvom voči žalovanému. Listom zo dňa 12.11.2010 oznámila Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok postúpila pohľadávku na obchodnú spoločnosť Havel & Holásek, s.r.o.. Dňa 1.12.2010 obchodná spoločnosť Havel & Holásek, s.r.o., Bratislava, ako postupca uzavrela Zmluvu o postúpení s postupníkom CASH COLLECTORS SK, s.r.o., teda žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávok, predmetom ktorej bola i peňažná pohľadávka, ktorá je predmetom tohto sporu voči žalovanému. Posudzovaný právny vzťah medzi stranami sporu založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere je od svojho vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 499 Obchodného zákonníka, § 2, § 3, § 4 Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 23a ods. 1 Zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, podľa § 52, § 524, Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmlúv o postúpení pohľadávok, podľa ustanovenia § 39, § 101, § 103 O.z.. V súdenom spore obchodná spoločnosť HAVEL & HOLÁSEK, s.r.o., IČO 36 856 584, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava uzavrela dňa 21.10.2010 Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 0918/2010/CE s obchodnou spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., v skratke SLSP, a.s., IČO 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov môže banka, teda postupca v prejednávanej veci postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi, teda odporcovi, ak je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj napriek písomnej výzve banky. Spôsobilým predmetom postúpenia môže byť tak iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (1. predpoklad), tzv. dospelé splátky, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy (2. predpoklad) po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené dva predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené už v čase postúpenia pohľadávky. V konaní však nebolo preukázané, napriek márnemu poučeniu podľa ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, že by obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. v skratke SLSP, a.s., IČO 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava vyzvala pred uzavretím Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0918/2010/CE zo dňa 21.10.2010 písomne žalovaného na splnenie omeškaných splátok poskytnutého úveru, i keď žalobca tvrdil, že žalovaný bol na omeškanie so splácaním upozorňovaný a vyzývaný k úhrade jeho splatných záväzkov, avšak nepredložil o tom jediný dôkaz, keď podľa vlastných tvrdení žalobcu bol žalovaný v omeškaní už od splatnosti prvej dohodnutej splátky úveru. Žalovaný zaplatil z poskytnutého úveru dňa 2.2.2007 sumu 32,11 eura, čo znamená, že zaplatil len z časti prvú splátku úveru vo výške 45,38 eura a zvyšnú časť prvej splátky úveru a ostatných splátok úveru vo výške 45,38 eura nezaplatil. Zmluva o postúpení pohľadávok č. 0918/2010/CE bola uzatvorená už dňa 21.10.2010, teda pred splatnosťou posledných dvanástich mesačných splátok úveru splatných od 20.11.2010 do 20.10.2011. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia totiž môže byť predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky na tretiu osobu len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sa stali splatnými. Vychádzajúc z uvedených skutočností tak dospel súd k záveru, že neboli splnené podmienky pre postúpenie pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0233437908 zo dňa 14.11.2006 z obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s. v skratke SLSP, a.s., IČO 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava na obchodnú spoločnosť HAVEL & HOLÁSEK s.r.o., IČO 36 856 584, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava. Takéto postúpenie pohľadávky je tak neplatné v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonných podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorými sú splatnosť pohľadávky a existencia písomnej výzvy banky klientovi na plnenie peňažného záväzku, s ktorou je klient v nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Ak teda obchodná spoločnosť HAVEL & HOLÁSEK s.r.o., IČO 36 856 584, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava následne uzatvorila dňa 1.12.2010 s navrhovateľom Zmluvu o postúpení pohľadávok týkajúcu sa mimo iného aj pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0233437908 zo dňa 14.11.2006, je takýto právny úkon rovnako od počiatku neplatný pre nedostatok jej oprávnenia disponovať s uvedenou pohľadávkou, nakoľko sa obchodná spoločnosť HAVEL & HOLÁSEK s.r.o., IČO 36 856 584, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava nestala veriteľom pohľadávky voči žalovanému zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0233437908 zo dňa 14.11.2006, ktorú mala nadobudnúť z neplatnej Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0918/2010/CE dňa 21.10.2010. Pre nedostatok dispozičného oprávnenia obchodnej spoločnosti HAVEL & HOLÁSEK s.r.o., nakladať s predmetom postúpenia v čase uzavretia následnej Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 1.12.2010 je neplatná aj Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 1.12.2010 uzavretá so žalobcom. Z uvedených dôvodov sú obe vyššie uvedené zmluvy o postúpení pohľadávok od samotného počiatku absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Z Článku 7.6 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s. platných od 1.1.2006 vyplýva oprávnenie banky v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo vypovedať zmluvu o úvere, prípadne od nej odstúpiť. Podľa tvrdenia navrhovateľa obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. túto možnosť nevyužila a pohľadávku postúpila bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nemožno urobiť záver o tom, že by úver s príslušenstvom, teda neuhradená časť istiny 3.613,34 eura s úrokom z omeškania 536,14 eura, bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní. I keď žalovaný zaplatil len časť prvej splátky úveru a v omeškaní bol s ostatnými 58 splátkami úveru, Slovenská sporiteľňa, a.s. nevyhlásila do uzavretia Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0918/2010/CE zo dňa 21.10.2010 mimoriadnu splatnosť úveru a napriek viac ako štyri roky trvajúcemu omeškaniu žalovaného, účtovala ďalej odporcovi úroky, úroky z omeškania a iné poplatky. Takéto konanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, prieči sa účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou a podlieha dozoru a dohľadu NBS. Pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 0918/2010/CE zo dňa 21.10.2010 predmetnú pohľadávku z úveru inému subjektu, postupovala tak, ako už bolo uvedené vyššie, v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keďže banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že návrh je potrebné zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. Vecná legitimácia predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Účastník konania, ktorý je nositeľom subjektívneho práva z hmotnoprávneho vzťahu, má aktívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd návrhu vyhovie len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie od žalovaného uplatnené v konaní. Ak sa to v konaní nedokáže, súd návrh zamietne so záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom aktívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorý ale v konaní nevystupuje ako žalobca. O takýto prípad išlo aj v prejednávanej veci, keď súd dospel k záveru, že postúpenia pohľadávky uplatnenej návrhom boli neplatné. Práve nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu mal vecný dopad na výsledok sporu v podobe vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým súd návrh voči žalovanému zamietol. Vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania vznesenej vedľajším účastníkom na strane žalovaného súd uvádza, že nepochybne sú premlčané všetky nezaplatené splátky úveru splatné tri roky pred podaním návrhu na súd, teda pred dňom 19.6.2010. Vzhľadom na vyššie uvedené závery sa však súd bližšie vznesenou námietkou premlčania nezaoberal, keď hlavným dôvodom zamietnutia návrhu je nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore.Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov tak súd považoval nárok žalobcu na zaplatenie sumy 4.149,48 eura s príslušenstvom za neopodstatnený, a preto ho v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania žalobcu a žalovaného rozhodol súd podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vo veci plne úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko náhradu trov konania výslovne nežiadal, i keď inak by mu na ňu vzniklo právo. O náhrade trov konania žalobcu a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného rozhodol súd podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vo veci plne úspešnému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného priznal náhradu trov konania v sume v sume 571,96 eura spočívajúcej v náhrade trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby á 151,05 eura (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 2.11.2012, písomné podanie na súd - vyjadrenie zo dňa 12.11.2013, písomné podanie na súd - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 20.3.2014) podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., 1-krát režijný paušál á 7,63 eura, 1-krát režijný paušál á 7,81 eura, 1-krát režijný paušál á 8,04 eura podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z., 20 % DPH v sume 95,33 eura (20 % z odmeny za úkony právnej služby a z režijných paušálov, t. j. 476,63 eura x 0,2) podľa § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.. Prisúdenú náhradu trov konania je žalobca povinný podľa ustanovenia § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. 2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal odvolanie žalobca. Uviedol, že súd v odôvodnení rozsudku vychádza z nesprávneho právneho výkladu aplikovaných ustanovení, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na judikát NS SR R 119/2003. Je názoru, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno vykladať v zmysle, ktorý uviedol súd. Predmetné ustanovenie a jeho systematické a logické zaradenie v právnom predpise nasvedčuje tomu, že zákonodarca sa usiloval týmto ustanovením upraviť prípady porušenia bankového tajomstva v súvislosti s použitím inštitútu postúpenia pohľadávky na iný subjekt, s odkazom na dôvodovú správu k Zákonu o bankách. V zmysle znenia ustanovenia § 92 ods. 8 je zrejmé, že v prípade, ak existuje súhlas klienta s postúpením pohľadávky, toto ustanovenie sa na taký zmluvný vzťah neaplikuje. Žalovaný s postúpením pohľadávky súhlasil, čo je zrejmé z článku 19.16 VOP. Písomnou výzvou sa v zmysle Zákona o bankách nerozumie špeciálna výzva upozorňujúca na možnosť postúpenia pohľadávky, ale ide o bežnú výzvu banky upozorňujúcu dlžníkov na omeškanie s niektorou časťou dlhu. Žalovaný sa dostal do omeškania už prvou splátkou, ktorú nezaplatil a dňom 10.1., 26.1. a 13.2.2007 mu boli zaslané upomienky. Poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 1Cdo 76/2007 z 28.1.2009. NS SR netvrdí, že by toto ustanovenie (§ 92 ods. 8) podmieňovalo možnosť postúpenia pohľadávok a žalobca sa nazdáva, že ich nepovažuje za podmienku platnosti postúpenia. Tiež poukázal na uznesenie NS ČR 29Odo/1613/2005. Žalobca je presvedčený, že z umiestnenia obsahu § 92 v Zákone o bankách a jeho jednotlivých odsekov je zrejmé, že jeho účelom je ochrana bankového tajomstva a možnosti jeho vyzradenia orgánom verejnej moci, prípadne súkromnoprávnym subjektom. Neupravuje možnosť postúpenia pohľadávky bankou, ale práve možnosť vyzradiť bankové tajomstvo pri postúpení pohľadávky bankou, ktoré zákon explicitne predpokladá. Postúpenie pohľadávky je platné a v súvislosti s tým je založená aj aktívna legitimácia žalobcu v predmetnom spore. Ďalej uviedol, že nesúhlasí s náhradou trov konania vedľajšieho účastníka. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 6MCdo/9/2013. Účastníkovi konania môže byť priznaná náhrada len týchto trov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie a bránenie práva. Žalobca považuje typizované podania vedľajšieho účastníka skutkovo a právne takmer v totožných veciach za zrejmú snahu zvýšenia nákladov konania protistrany a získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Vedľajší účastník vo svojich vyjadreniach vzniesol námietku premlčania. Od 1.5.2014 je však súd na premlčanie povinný prihliadať ex offo. Súd by teda dospel k rovnakému právnemu posúdeniu veci a následne rozhodnutiu vo veci samej aj bez účasti vedľajšieho účastníka. Trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka teda neboli potrebné na účelné bránenie práva žalovaného. Ďalej namietal skutočnosť, že súd v odôvodnení rozsudku uviedol vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania, že sa aplikuje trojročná premlčacia doba. Má za to, že na daný spor bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, nakoľko záväzok banky právneho predchodcu žalobcu, na základe ktorého sa zväzuje poskytnúť dlžníkovi finančné prostriedky s tým, že dlžník finančné prostriedky vráti a zaplatí úrok, je potrebné posudzovať podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ako tzv. absolútny obchod, bez ohľadu na povahu účastníkov. Poukázal tu na rozhodnutia NS SR sp.zn. 5Obo/56/2007, 5Obo/12/2010, 1Cdo/120/2010. Skutočnosť, že zmluva o úvere bude vždy absolútnym obchodnoprávnym záväzkom a to aj v prípade, že jedna zo strán je spotrebiteľ, konštatoval aj Ústavný súd ČR v konaní II. ÚS 3711/11. Vzhľadom na to, že Obchodný zákonník obsahuje komplexnú právnu úpravu premlčania, otázka premlčania sa má posudzovať výhradne podľa relevantných ustanovení Obchodného zákonníka. V opačnom prípade sa vytráca zmysel kategórie absolútnych obchodov. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť, priznať mu náhradu trov konania alebo alternatívne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že si uplatňuje náhradu trov konania aj v odvolacom konaní. 3. Vedľajší účastník na strane žalovaného v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že je zásadný rozdiel medzi úverom alebo pôžičkou poskytnutou bankou z návratných prostriedkov od občanov, prípadne firiem a úverom alebo pôžičkou poskytovanou nebankovým subjektom z vlastných zdrojov. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva prvá obligatórna podmienka pre platnú cesiu bankovej pohľadávky a to písomná výzva banky. Žalobca však takýto dôkaz v konaní nepredložil. Ďalšou podmienkou je, že klient banky napriek písomnej výzve banky je v kvalifikovanom omeškaní čo len s časťou svojho peňažného záväzku voči banke. Ku dňu postúpenia pohľadávky 21.10.2010 dlh vo výške 4.149,78 eur nemohol existovať. Takáto pohľadávka predstavuje skapitalizovanú sumu z celého úveru, ktorý mal trvať do októbra 2011. Slovenská sporiteľňa, a.s., jednoducho celý úver skapitalizovala bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom úverový vzťah ukončila a následne túto skapitalizovanú sumu postúpila na žalobcu. V ustanovení § 92 ods. 8 Zákona o bankách sú explicitne uvedené podmienky pre platné postúpenie pohľadávky z banky na tretiu osobu. Žalobca v konaní nepreukázal splnenie vymedzených podmienok podľa tohto ustanovenia a to výzvu banky dlžníkovi a postúpenie pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu. Takže právny záver súdu je, že žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný. Na uvedenú právu argumentáciu reagovala aj ostatná novela zákona o spotrebiteľských úveroch č. 438/2015 Z.z. účinná od 23.12.2015, ktorá expressis verbis vyjadrila aj doposiaľ platné pravidlá pre postupovanie pohľadávok, v zmysle ktorých subjekt poskytujúci úver na základe osobitného povolenia je oprávnený previesť práva z takéhoto vzťahu len subjektu s rovnakým oprávnením, prípadne po termíne konečnej splatnosti úveru. Poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu v Prešove, v Košiciach, ktoré rozhodujú ohľadom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie tak, ako bolo rozhodnuté v danom spore. Pokiaľ sa týka premlčania, tak správne súd aplikoval na premlčanie Občiansky zákonník, poukázal tu na aktuálny rozsudok NS SR zo dňa 21.4.2015, sp.zn. 3MCdo/12/2014. Navrhol rozsudok potvrdiť s tým, že si uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania. 4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 10C/308/2013 je určenie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 4.149,48 eur s príslušenstvom, titulom nedoplatku zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0233437908 uzavretej dňa 14.11.2006 medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu Slovenskou sporiteľňou, a.s., Bratislava. 6. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. 7. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pričom má za to, že súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým zisteniam, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, pričom sa vysporiadal so všetkými podstatnými argumentami strán sporu a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia, a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. 8. Odvolací súd k odvolacím námietkam udáva, že sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Súd prvej inštancie dostatočne jasne, zrozumiteľne odôvodnil svoj záver ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Odvolací súd súhlasí tiež s argumentáciou vedľajšieho účastníka v písomnom vyjadrení k odvolaniu ohľadne aplikácie ustanovenia § 92 ods. 8 a nestotožňuje sa s argumentáciou žalobcu v odvolaní. Takisto odvolací súd má za to, že na daný právny vzťah, v ktorom žalovaný vystupuje ako spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. 9. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil, keď mal za to, že súd prvej inštancie správne prisúdil vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného aj náhradu trov prvoinštančného konania. 10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, preto priznal náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného. 11. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).