Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/933/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113219148 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113219148.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobkyne: M. Y., nar. XX.XX.XXXX, A. X, C., zastúpená advokátom: JUDr. Miloš Chrenko, Hlavná 23, Trnava, proti žalovanému: RNDr. H. Y., nar. XX.XX.XXXX, R. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Roman Cibulka, Hlavná 13, Trnava, o zaplatenie 1.938,81 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 13C 305/2013-246 zo dňa 24. septembra 2015 vo výrokoch I. a III., takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. vo vyhovujúcej časti o zaplatenie 513,14 eur s príslušenstvom a vo výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie odporcovi (žalovanému) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke (žalobkyni) sumu 1.358,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 819,73 eur od 13.07.2013 do zaplatenia do 45 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I). Vo zvyšku súd návrh zamietol (výrok II.) a napokon odporcovi (žalovanému) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke (žalobkyni) náhradu trov právneho zastúpenia v sume 345,61 eur a náhradu iných trov v sume 28,40 eura do 15 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu navrhovateľky (žalobkyne) (výrok III.). 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 853 ods. 1, 149 ods. 1, 150, 137 ods. 1, 2, 139 ods. 1, 2, 488, 489, 451 ods. 1, 2, 454 Občianskeho zákonníka, § 10 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytových a nebytových priestorov, § 7 ods. 1 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá zúčtovania množstva dodaného tepla na prípravu teplej úžitkovej vody a rozpočítavania množstva dodaného tepla č. 630/2005 Z.z., § 580, 581 ods. 2 veta druhá, § 100 ods. 1, 2, 101, 107 ods. 1, 2, 563, 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu vzniku omeškania a vecne tým, že z vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že návrh žalobkyne je čiastočne dôvodný. Nakoľko Občiansky zákonník neupravuje osobitne režim vlastníckeho práva bývalých manželov k ich spoločnému majetku v období od zániku BSM do času jeho vyporiadania, je potrebné vzťah účastníkov ku spoločne nadobudnutému majetku v zmysle ustanovenia § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka považovať za vzťah, ktorý je obsahom a účelom mu najbližším, t.j. za vzťah podielového spoluvlastníctva, a to až do doby jeho vyporiadania. V zmysle § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení so znením prvej vety § 150 Občianskeho zákonníka v zásade povinní podieľať sa na nevyhnutných nákladoch na spoločnú vec každý v rozsahu svojich oprávnení a povinností vyplývajúcich z veľkosti ich podielu, t.j. v jednej polovici. Súd má za to, že v prejednávanej veci je ďalej potrebné rozlišovať, v ktorom období žalovaný byt obýval a v ktorom období nie, nakoľko od uvedenej skutočnosti závisí záver, na ktorých konkrétnych platbách mal žalovaný povinnosť sa v tom-ktorom období podieľať, pretože je potrebné rozlišovať medzi výdavkami spojenými s užívaním bytu a nevyhnutnými výdavkami spojenými len s jeho vlastníctvom. V období, v ktorom žalovaný v byte býval, bolo podľa názoru súdu jeho povinnosťou podieľať sa v polovici na všetkých výdavkoch spojených s užívaním bytu, nakoľko v tomto čase využíval všetky služby spojené s užívaním bytu. V období, keď žalovaný v byte nebýval, mal povinnosť sa v polovici podieľať iba na nevyhnutných výdavkoch, na ktorých by bol povinný podieľať sa každý vlastník uvedeného bytu za predpokladu, že byt by nebol obývaný. Argumentácii žalobkyne, že s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 7 zák.č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je povinnosťou vlastníka uhrádzať platby bez ohľadu na to, či sa byt užíva alebo je prázdny - v súvislosti s určením, ktoré náklady na byt nevyhnutne vzniknú a ktoré nie - nemožno priznať úspech. Uvedené ustanovenie rieši iba povinnosť vlastníka bytu voči správcovi uhrádzať platby za byt aj v prípade, že je byt neobývaný, teda upravuje vzťah medzi vlastníkom bytu a správcom, avšak netýka sa vzťahu vzniknutého z bezdôvodného obohatenia, o ktorý vzťah ide medzi účastníkmi konania, a ktorý upravuje Občiansky zákonník. Z vyššie uvedeného dôvodu bolo preto potrebné rozlíšiť, ktoré z platieb vyúčtovávaných správcom priamo súviseli s vlastníctvom bytu a boli nevyhnutnými a účelne vynaloženými nákladmi na byt v danom období, a ktoré výdavky neboli nevyhnutné, ale súviseli s dodávkou služieb do bytu, ktoré žalovaný v druhom období nečerpal, ale čerpala ich žalobkyňa, pretože v druhom z uvádzaných prípadov nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia na strane žalobkyne mohlo vzniknúť až po tom, čo za žalovaného plnila, a preto je potrebné vychádzať nie z preddavkovej povinnosti vlastníka bytu, ale z vyúčtovania nákladov, z ktorých je zrejmé, aké skutočné náklady na byt v tom-ktorom období vznikli. Skutočnosť, či a v akom období užíval byt aj syn účastníkov V. Y. nie je dôležitá, nakoľko ak by aj v predmetom byte syn účastníkov v rozhodnom období býval (čo v konaní ani nebolo preukázané), išlo by o rozhodnutie spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou. Ak s tým žalovaný nesúhlasil, alebo chcel, aby za užívanie bytu syn uhrádzal nejakú sumu, mal si v tomto zmysle uplatňovať svoje právo vyplývajúce z podielového spoluvlastníctva k bytu, pričom mohol napr. podať žalobu na súd na rozhodnutie o hospodárení s bytom ako spoločnou vecou, alebo mohol žiadať od syna úhradu za bývanie a podobne. Žalovaný tak však neurobil, pričom ako podieloví spoluvlastníci mali iba on a žalobkyňa povinnosť podieľať sa každý v1/2-ici na nákladoch na byt. Z uvedeného dôvodu nie je možné na žalovaného námietky prihliadať a znížiť tak jeho povinnosť podieľať sa na platbách spojených s užívaním bytu v určitom období len v 1/3-ine. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný byt č. X na A. ul. X v C. užíval (a teda aj spotrebúval dodávané služby) do 30.06.2011. Uvedené mal súd za preukázané najmä z Odpočtového listu meračov za rok 2011, kde sa uvádza, že polroka 2011 obývali byt 2 osoby a v druhom polroku 2011 obývala byt jedna osoba. Zároveň užívanie bytu žalovaným do konca júna 2011 preukazuje aj skutočnosť, že žalovaný sa do uvedeného obdobia podieľal na platbách spojených s užívaním bytu. Súd zároveň poukazuje na vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 16.06.2015, kedy sám uviedol, že platby za služby spojené s užívaním bytu platil iba do času, do kedy tam býval, a to do júna 2010. Z jeho vyjadrenia zo dňa 08.07.2015, ako aj z predložených listinných dôkazov (č.l. 218) pritom vyplýva, že platby uhrádzal do júna 2011. Ďalej z obsahu spisu tunajšieho súdu sp.zn. 17C/143/2010, zo zápisnice z pojednávania zo dňa 16.12.2010 vyplýva, že žalovaný na pojednávaní do zápisnice uviedol, že zmenil bydlisko na R., lebo ho známi navrhovali za poslanca v R., avšak naďalej býva na A. X v C., kde žiada zasielať poštu, lebo tam býva, aj sa tam zdržiava. Hoci žalovaný uvedenú protokoláciu neskôr v konaní sp.zn. 13C/305/2013 namietal, uvedené súd považuje len za účelové, pretože tak mohol urobiť na uvedenom pojednávaní. Ďalej súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný dňa 10.11.2010 prevzal na adrese A. X, C. predvolanie na pojednávanie vo veci sp.zn. 17C/143/2010 (č.l. 33). Na plnej moci (č.l. 39) žalovaný uvádza trvalý pobyt opäť A. X, C., rovnako na vyjadrení zo dňa 23.11.2010 (č.l. 38). Na užívanie bytu žalovaným do júna 2011 nasvedčujú aj oznámenie o priestupku dňa 20.04.2011 a oznámenie o podozrení zo spáchania prečinu dňa 22.04.2011. Užívanie bytu žalovaným do júna 2011 potvrdil aj svedok V. Y., ktorý uviedol, že žalovaný byt užíval asi do augusta 2011, pričom potvrdil vysťahovávanie bytu odporcom v máji 2011, s tým, že tento v uvedenom období mal kľúče od predmetného bytu. Žalovaný síce spochybnil hodnovernosť svedka, súd to však považoval za účelové. Svedkyňa, ktorej vypočutie navrhol žalovaný, na preukázanie svojho tvrdenia, že v byte nebýval minimálne od októbra 2010, pritom pravdivosť tvrdenia žalovaného nepreukázala, nakoľko nevedela uviesť, od akého obdobia odporca býval v R., len, že chodieval pravidelne v nedeľu a zároveň uviedla, že s domom mal žalovaný veľa práce a záležitostí, ktoré musel riešiť. Samotné odovzdanie kľúčov od nehnuteľnosti v máji/júni 2010 nepreukazuje, že by žalovaný v dome od toho času býval, a to aj s poukazom na skutočnosť, že nehnuteľnosť bola podľa odporcu aj svedkyne zdevastovaná, a teda príprava na bývanie si vyžadovala určitý čas. Ani list zo dňa 25.01.2010, ktorý žalovaný písal na Rímsko-katolícky farský úrad v Horných Orešanoch, kde žiadal o odkúpenie nehnuteľnosti, nie je spôsobilým dôkazom preukazujúcim obývanie domu v R. k určitému dátumu. Žalovanému sa nepodarilo preukázať doposielanie pošty z adresy A. X, C. na adresu v R. minimálne od 11.10.2010, pričom zo spisu sp.zn. 17C/143/2010 je zrejmé, že ešte 10.11.2010 (č.l. 33) prevzal odporca poštu na A. X, C., pričom zásielka doposielaná na inú adresu nebola (čo by bolo viditeľné z doručenky), preto jeho tvrdenie nevyznieva hodnoverne. Súd má za to, že žalovaný v konaní nebol schopný jednoznačne uviesť dátum (a v podstate ani rok), v ktorom byt prestal užívať, a preto jeho výpoveď považoval súd v tomto za rozporuplnú a nedôveryhodnú. Z uvedeného dokazovania tak mal súd za to, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno tvrdenia, že žalovaný byt na A. X v C. užíval do júna 2011, a preto ustálil, že žalovaný bol preto povinný v období od 01.03.2010 do 30.06.2011 podieľať sa v 1-ici (z už vyššie uvádzaného dôvodu nie v 1/3-ine) na všetkých platbách, ktoré v súvislosti s vlastníctvom aj užívaním bytu vznikli, keďže v tomto období spotrebúval služby spojené s užívaním bytu. V období od 01.03.2010 do 30.06.2011 boli celkové náklady spojené s vlastníctvom aj užívaním bytu v sume 2.078,32 eura, z čoho náklady za obdobie od 01.03.2010 do 31.12.2010 predstavovali sumu 1.243,48 eura a náklady za obdobie od 01.01.2011 do 30.06.2011 predstavovali sumu 834,84 eura, pričom výpočet súdu bol nasledovný: Vychádzajúc z vyúčtovania za rok 2010 (č.l. 171) súd náklady v roku 2010 pri jednotlivých položkách vydelil počtom mesiacov v roku (12) a vynásobil číslom 10 (počet mesiacov v roku 2010, v ktorých odporca byt užíval, t.j. 01.03.2010-31.12.2010), s výnimkou položiek vodné a stočné - TÚV 01-08/2010 a vodné a stočné - SV 01-08/2010, ktoré vydelil počtom mesiacov 8 a vynásobil číslom 6 (počet mesiacov v uvedenom období, v ktorých odporca byt užíval, t.j. 01.03.2010-31.08.2010) a s výnimkou položiek vodné a stočné-TÚV a vodné a stočné-SV, ktoré započítal celé (ide o náklady za mesiace 09-12/2010), z čoho vyplývajú náklady spojené s užívaním bytu za obdobie od 01.03.2010 do 31.12.2010 v sume 1.243,48 eura (z toho teplo na vykurovanie 648,09 eura, teplo na ohrev - TÚV 149,31 eura, vodné a stočné - TÚV 01-08/2010 24,15 eura, vodné a stočné - TÚV 18,67 eura, vodné a stočné SV 01-08/2010 32,04 eura, vodné a stočné - SV 23,42 eura, odvoz odpadu 34,85 eura, osvetlenie spoločných priestorov 47,57 eura, výťah 6,93 eura, stočné - dažďová voda 4,38 eura, pohotovosť elektro 3,67 eura, pohotovosť voda a plyn 3,60 eura, poplatky banke 1,79 eura, FOÚ 214,48 eura, poplatok za správu s DPH 30,53 eura). Vychádzajúc z vyúčtovania za rok 2011 (č.l. 170) súd náklady v roku 2011 pri jednotlivých položkách vydelil počtom mesiacov v roku (12) a vynásobil číslom 6 (počet mesiacov v roku 2011, v ktorých odporca byt užíval, t.j. 01.01.2011-30.06.2011), z čoho vyplývajú náklady spojené s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2011 do 30.06.2011 v sume 834,84 eura (z toho teplo na vykurovanie 382,09 eura, teplo na ohrev - TÚV 91,45 eura, vodné a stočné - TÚV 22,66 eura, vodné a stočné - SV 28,24 eura, odvoz odpadu 10,46 eura, osvetlenie spoločných priestorov 8,50 eura, výťah 2,25 eura, stočné - dažďová voda 2,83 eura, poistenie domu 6,07 eura, poplatky BP 3,60 eura, poplatok za správu 36,00 eur, FOÚ 236,10 eura, lodžia 4,59 eura). V období od 01.07.2011 do 30.12.2013 boli celkové nevyhnutné náklady spojené s vlastníctvom (nie užívaním) bytu v sume 2.946,89 eura, z čoho nevyhnutné náklady za obdobie od 01.07.2011 do 31.12.2011 predstavovali sumu 694,57 eura, nevyhnutné náklady za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012 predstavovali sumu 1.174,70 eura a nevyhnutné náklady za obdobie od 01.01.2013 do 30.12.2013 predstavovali sumu 1.077,62 eura, pričom výpočet bol nasledovný: Za obdobie od 01.07.2011 do 31.12.2011 boli nevyhnutnými nákladmi na byt spojenými s vlastníctvom bytu stočné - dažďová voda 2,83 eura, poistenie domu 6,07 eura, poplatky BP 3,60 eura, poplatok za správu s DPH 36,00 eur, FOÚ 236,10 eura, lodžia 4,59 eura (t.j. náklady na uvedené služby v druhom polroku 2011), keďže tieto platby sa platia bez ohľadu na to, či je byt obývaný alebo nie, a závisia od podlahovej plochy bytu alebo od vlastníctva bytu ako takého. Ďalej náklady na odvoz odpadu 6,97 eura, osvetlenie spoločných priestorov 5,67 eura, výťah 1,50 eura (výpočet: náklady v roku 2011 na uvedené služby deleno 18 osobomesiacov krát 6 osobomesiacov v období od 01.07.2011 do 31.12.2011), keďže podľa vyjadrenia správcu (č.l. 167) tieto sú v prípade, že byt je neobývaný, vyúčtované tak, ako by v byte bývala jedna osoba, a teda nie je možné sa povinnosti platiť tieto platby (v úplnom rozsahu) zbaviť, i keby neboli žiadnym z vlastníkov bytu využívané, ale účtované sú minimálne ako pri jednej osobe. Pokiaľ ide o náklady na vodné a stočné - TÚV a vodné a stočné - SV, ide o náklady na služby, ktoré boli určené podľa meračov, t.j. podľa spotreby bytu, a keďže v období od 01.07.2011 do 30.12.2013 užívala byt žalobkyňa bez žalovaného, náklady na tieto služby vznikli jej spotrebou, a nie je preto dôvod, aby sa na týchto nákladoch podieľal aj žalovaný. Pri teple na ohrev - TÚV sú náklady dané 10% rovnakým dielom a 90% podľa meračov, teda žalovaný je povinný sa podieľať na nákladoch vo výške 10% z nákladov na teplo na ohrev - TÚV za obdobie od 01.07.2011 do 31.12.2011, čo predstavuje sumu 9,15 eura (10% z nákladov na pol roka 2011). Pokiaľ ide o teplo na vykurovanie, v roku 2011 neboli v bytovom dome namontované merače pre jednotlivé byty a náklady boli určené podľa vykurovanej plochy (bez ohľadu na obývanie bytu a spotrebu), čo vyplýva z vyúčtovania za rok 2011, preto je žalovaný povinný sa podieľať na celých nákladoch na vykurovanie za druhého polroka 2011, čo predstavuje sumu 382,09 eura. Vyššie uvedené nevyhnutné náklady na byt za obdobie od 01.07.2011 do 31.12.2011 predstavovali teda sumu 694,57 eura. V roku 2012, t.j. za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012 bol žalovaný povinný sa podieľať na nákladoch na stočné - dažďová voda 6,17 eura, poistenie domu 24,29 eura, poplatky BP 14,40 eura, poplatok za správu s DPH 72,00 eur, poplatok za kľúče 8,00 eur, poplatok za rozúčtovanie 10,32 eura, FOÚ 621,00 eur, lodžia 13,32 eura, t.j. v plnej výške, nakoľko tieto platby nezávisia od obývania bytu, ako súd už vyššie uviedol. Ďalej sa mal žalovaný povinnosť podieľať sa na nákladoch na odvoz odpadu vo výške 19,01 eura, osvetlenie spoločných priestorov 11,11 eura, výťah 5,14 eura, t.j. v plnej výške, nakoľko boli vypočítané pri obývaní bytu jednou osobou, čo predstavuje minimálne náklady na uvedené služby, pretože sa tak účtujú i v prípade neobývaného bytu (vyjadrenie správcu na č.l. 167). Na nákladoch na vodné a stočné - TÚV a vodné a stočné - SV nemal odporca už z vyššie uvádzaných dôvodov povinnosť sa podieľať, nakoľko tieto služby užívala iba žalobkyňa, pričom náklady nie sú fixné, ale určené podľa meračov. Tak ako v roku 2011, i v roku 2012 sú pri teple na ohrev - TÚV náklady dané 10% rovnakým dielom a 90% podľa meračov, teda žalovaný je povinný sa podieľať na nákladoch vo výške 10% z nákladov na teplo na ohrev - TÚV za obdobie roka 2012, čo predstavuje sumu 20,93 eura. Pokiaľ ide o teplo na vykurovanie, v roku 2012 boli v bytovom dome namontované merače pre jednotlivé byty a náklady boli určené v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 7 ods. 1 vyhlášky č. 630/2005 Z.z. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, t.j. základná zložka tvorí 60 % a spotrebná zložka 40 % z celkových nákladov na dodané teplo na vykurovanie, preto žalovaný sa má podieľať na 60% z nákladov na teplo na vykurovanie za rok 2012, hoci v byte v roku 2012 nebýval, pretože i v prípade neobývaného bytu by bolo povinnosťou vlastníkov bytu podieľať sa na nákladoch na vykurovanie v tejto základnej zložke, čo predstavuje sumu 349,01 eura. Vyššie uvedené nevyhnutné náklady na byt spojené s vlastníctvom bytu za obdobie roka 2012 predstavovali teda sumu 1.174,70 eura. V roku 2013 bol žalovaný povinný sa podieľať na nákladoch na stočné - dažďová voda 6,73 eura, poistenie domu 24,29 eura, poplatky BP 14,40 eura, poplatok za správu 72,00 eur, poplatok za rozúčtovanie 24,84 eura, FOÚ 621,00 eur, lodžia 13,32 eura, odvoz odpadu vo výške 19,49 eura, osvetlenie spoločných priestorov 11,30 eura, výťah 5,15 eura, t.j. v plnej výške s odkazom na vyššie uvedené dôvody. Rovnako ako v roku 2012, ani v roku 2013 nemal žalovaný povinnosť podieľať sa na nákladoch na vodné a stočné - TÚV a vodné a stočné - SV, keďže tieto spotrebovala žalobkyňa a zároveň neboli účtované ako fixné náklady. Aj v roku 2013 sú pri teple na ohrev - TÚV náklady dané 10% rovnakým dielom a 90% podľa meračov, teda žalovaný je povinný sa podieľať na nákladoch vo výške 10% z nákladov na teplo na ohrev - TÚV za obdobie roka 2013, čo predstavuje sumu 19,28 eura. Pokiaľ ide o teplo na vykurovanie, tak ako v roku 2012 boli dané náklady na túto službu v pomere 60% základná zložka a 40% podľa spotreby, a teda žalovaný má povinnosť podieľať sa na 60% z nákladov na teplo na vykurovanie za rok 2013, čo predstavuje sumu 245,82 eura. Vyššie uvedené nevyhnutné náklady na byt spojené s vlastníctvom bytu za obdobie roka 2013 predstavovali teda sumu 1.077,62 eura. Súd ešte k použitiu prepočtu 10% a 90% pri teple na ohrev TÚV a prepočtu 60% a 40% uvádza, že použitie tohto prepočtu vychádza zo situácie rovnakej podlahovej plochy všetkých bytov a rovnakej spotrebe všetkých bytov. Presnejší výpočet by bol možný iba vykonaným znaleckým dokazovaním, pribratie znalca do konania však súd vzhľadom k výške istiny považoval za nehospodárne. Uvedený prepočet považuje súd za postačujúci za účelom zistenia, aké náklady na teplo na ohrev - TÚV a aké náklady na teplo na vykurovanie vznikli spotrebou žalobkyne, a nebolo by preto spravodlivé požadovať od žalovaného, aby sa na nich podieľal, a aké náklady vznikli ako nevyhnutné, a každý vlastník (aj neobývaného bytu) by bol povinný sa na nich podieľať. Na druhej strane nie je možné dať za pravdu žalovanému, že na nákladoch na teplo na vykurovanie a na nákladoch na teplo na ohrev - TÚV by sa nemal podieľať vôbec, nakoľko ak tieto náklady pozostávajú zo základnej zložky a zo spotrebnej zložky, aj v prípade neobývaného bytu by bol vlastník bytu povinný sa na základnej zložke podieľať, a teda ak žalobkyňa plnila základnú zložku uvedených nákladov, plnila aj za žalovaného. Teda celkové náklady, na ktorých bol žalovaný povinný sa podieľať počas obdobia od 01.03.2010 do 30.12.2013 boli vo výške 5.025,21 eura (náklady spojené s užívaním bytu v sume 2.078,32 eura za obdobie 01.03.2010 - 30.06.2011 + náklady spojené s vlastníctvom bytu v sume 2.946,89 eura za obdobie 01.07.2011 - 30.12.2013), z čoho polovica predstavuje sumu 2.512,61 eura. Žalovaný predloženými listinnými dôkazmi (výpisy z účtu na č.l. 216 - 231) preukázal svoje tvrdenie z podania zo dňa 08.07.2015, že v rozhodnom období uhradil sumu 741,77 eura, pričom toto tvrdenie žalobkyňa ani nerozporovala. Zvyšok nákladov spojených s užívaním a vlastníctvom bytu uhradila žalobkyňa, čo v konaní tiež nebolo sporné. Ak teda celková suma, ktorú mal žalovaný na nákladoch na byt zaplatiť bola vo výške 2.512,61 eura a žalovaný preukázateľne uhradil na byt sumu 741,77 eura, vznikla mu povinnosť doplatiť žalobkyni sumu 1.770,84 eura, pretože tým, že žalobkyňa platila náklady na byt aj za žalovaného, došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinný vydať. V prejednávanej veci tak ide o prípad získania bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného tým, že nedošlo k zmenšeniu jeho majetku, ku ktorému by došlo, ak by sa podieľal na nákladoch za byt, v časti tvorených nákladmi za užívanie bytu a v časti tvorených nákladmi spojenými s jeho vlastníctvom. Medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol občianskoprávny zodpovednostný vzťah z bezdôvodného obohatenia, obsahom ktorého zodpovednostného vzťahu je povinnosť žalovaného vydať získané bezdôvodné obohatenie a oprávnenie navrhovateľky ako subjektu, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie získané, požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ ide o preplatok za rok 2009 v sume 145,39 eura, ktorý si pôvodne žalovaný uplatnil na pojednávaní dňa 28.10.2013 (č.l. 55), v podaní zo dňa 08.07.2015 ho už nežiadal, keď zároveň zobral vzájomný návrh späť, a preto má súd za to, že si ho už titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči žalobkyne neuplatňuje. Ak žalovaný poukazoval na skutočnosť, že na platobný rozkaz vydaný v konaní tunajšieho súdu sp.zn. 31Ro/22/2010 uhradil sumu 225,75 eura, išlo o vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie november 2009 až február 2012, pričom žalobkyňa si v konaní sp.zn. 13C/305/2013 uplatňuje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od marca 2010 do decembra 2013, a preto na plnenie v sume 225,75 eura nie je možné prihliadať, keďže išlo o právoplatným rozhodnutím súdu judikované plnenie za iné obdobie. Žalovaný si však započítal voči pohľadávke žalobkyne svoje pohľadávky vzniknuté tým, že za nehnuteľnosti (byt č. X na A. X v C. a pozemok parc. č. 3382/16 v k.ú. C.), ktoré boli obe v režime zaniknutého BSM do jeho vyporiadania súdom, a teda obaja účastníci sa mali na dani z nehnuteľností podieľať v rovnakej miere, zaplatil o 412,30 eura viac ako by zodpovedalo jeho podielu na nehnuteľnostiach. Žalovaný listinnými dôkazmi (č.l. 213-216, 223, 226) preukázal, že na uvedenú daň zaplatil v rokoch 2010 až 2013 sumu 851,11 eura, na ktorej sume sa mala podieľať žalobkyňa v polovici, t.j. v sume 425,56 eura. Žalovaný si voči pohľadávke žalobkyne započítal svoju pohľadávku vzniknutú z vyššie uvedeného dôvodu, avšak len v sume 412,30 eura. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 03.09.2015 uznala, že platby žalovaného na daň z nehnuteľností za pozemok boli preukázané a v záverečnej reči uznala, že žalovaný má nárok na zaplatenie polovice týchto platieb a v tomto smere sa nebráni zníženiu uplatňovanej pohľadávky. Vzhľadom k uvedenému súd uznal, že došlo k započítaniu pohľadávky žalovaného vo výške 412,30 eura voči pohľadávke žalobkyne vo výške 1.770,84 eura, z čoho vyplýva konečná pohľadávka žalobkyne v sume 1.358,54 eura. Na plnenie sumy 1.358,54 eura potom súd zaviazal žalovaného, nakoľko sa voči žalobkyne bezdôvodne obohatil o uvedenú sumu tým, že neplatil, čo by vzhľadom na výšku svojho spoluvlastníckeho podielu ako spoluvlastník mal platiť sám, ale platila za neho žalobkyňa, čím nedošlo k zmenšeniu majetku žalovaného. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, tento súd žalobkyne priznal od času, kedy sa žalovaný dostal do omeškania. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka treba vychádzať z toho, že dlžník je povinný bezdôvodné obohatenie vydať prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie. V prejednávanej veci žalobkyňa pri vyzvaní zo dňa 03.07.2013 určila žalovanému lehotu na plnenie do 12.07.2013, z čoho vyplýva, že do omeškania sa žalovaný dostal dňa 13.07.2013, od ktorého dňa súd žalobkyne priznal úrok z omeškania. V čase vzniku omeškania žalovaného bola základná úroková sadzba určená ECB 0,50%, súd preto priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5,50% (0,50% + 5) ročne odo dňa 13.07.2013 do zaplatenia. Súd vychádzal z toho, že žalobkyňa si pôvodným návrhom uplatňovala úrok z omeškania spojený s vydaním bezdôvodného obohatenia za roky 2010 až 2012, nie za rok 2013. O vydanie bezdôvodného obohatenia za rok 2013 vyzvala žalovaného až prostredníctvom súdu, a to návrhom na pripustenie zmeny návrhu zo dňa 04.11.2014, ktorý bol žalovanému doručený až 15.12.2014, čím bol vyzvaný na vydanie bezdôvodného obohatenia za rok 2013. Podľa výpočtov súdu pripadá na bezdôvodné obohatenie za rok 2013 suma 538,81 eura (1.077,62 eura/2). Nakoľko žalobkyňa žiadala úrok z omeškania zo sumy 1.187,47 eura od 13.07.2013, pričom išlo o úrok z omeškania v spojení s bezdôvodným obohatením za roky 2010-2012, súd jej priznal úrok z omeškania iba zo sumy 819,73 eura (1.358,54 eura ako bezdôvodné obohatenie za obdobie od 2010-2013 mínus 538,81 eura ako bezdôvodné obohatenie za rok 2013) a vo zvyšku návrh v časti úroku z omeškania zamietol. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd považoval nárok žalobkyne za odôvodnený len v časti o zaplatenie sumy 1.358,54 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 819,73 eura od 13.07.2013 do zaplatenia a vo zvyšku návrh vo výroku II. zamietol. Vzhľadom k výške sumy, na plnenie ktorej súd zaviazal žalovaného, určil súd žalovanému na plnenie primeranú dlhšiu lehotu 45 dní od právoplatnosti rozsudku, za účelom prípadného vybavenia úveru. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 OSP v spojení s § 151 ods. 1 OSP, keď žalobkyni bola zo sumy 1.938,81 eura s príslušenstvom priznaná suma 1.358,54 eura s príslušenstvom, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobkyne 70% a hrubý úspech žalovaného 30%, a teda konečný čistý úspech žalobkyne je 40% (70 - 30), čo v konečnom dôsledku znamená právo žalobkyne na náhradu účelne vynaložených trov celého konania práve takýmto percentom. Pri plnom úspechu žalobkyne by jej prináležalo právo na zaplatenie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 864,03 eura. Trovy právneho zastúpenia predstavujú odmenu za 6 úkonov právnej služby á 61,41 eura (prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 05.06.2013, písomné podanie na súd - návrh zo dňa 21.07.2013, písomné podanie na súd - stanovisko k vyjadreniu žalovaného zo dňa 20.09.2013, účasť na pojednávaní dňa 28.10.2013, písomné podanie na súd - vyjadrenie k vzájomnému návrhu zo dňa 10.01.2014, účasť na pojednávaní dňa 23.09.2014) a odmenu za 5 úkonov právnej služby á 81,33 eura (písomné podanie na súd - zmena návrhu zo dňa 04.11.2014, účasť na pojednávaní dňa 24.02.2015, účasť na pojednávaní dňa 23.04.2015, účasť na pojednávaní dňa 16.06.2015, účasť na pojednávaní dňa 03.09.2015), podľa § 10 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z., 4x režijný paušál á 7,81 eura, 3x režijný paušál á 8,04 eura, 4x režijný paušál á 8,39 eura podľa § 16 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z., spolu 864,03 eura. Pri plnom úspechu žalobkyne by jej tiež prináležalo právo na zaplatenie (vo vyčíslení uplatnenej) náhrady iných trov konania v sume 71,00 eur, čo predstavuje náhradu sumy vynaloženej na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu. Vzhľadom na čiastočný úspech žalobkyne v rozsahu 40 % priznal súd žalobkyne právo na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 345,61 eura (40 % z 864,03 eura) a právo na náhradu iných trov konania v sume 28,40 eura (40 % zo 71,00 eur), ktorú prisúdenú náhradu trov konania je žalovaný povinný podľa § 149 ods. 1 OSP zaplatiť k rukám právneho zástupcu žalobkyne, pričom na plnenie mu súd určil primeranú dlhšiu lehotu 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V zmysle § 10 ods. 2 vyhl. MSSR č. 655/2004 Z.z. určil súd základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby pri prvých 6 úkonoch vo výške 61,41 eura a pri ďalších 5 úkonoch právnej služby vo výške 81,33 eura, nakoľko došlo v priebehu konania k rozšíreniu návrhu zo sumy 1.187,47 eura na sumu 1.938,81 eura. Podporne súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 11Co/20/2014 zo dňa 25.07.2014, podľa ktorého „z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že pokiaľ odporkyňa v odvolaní poukázala na § 10 ods. 2 cit. vyhlášky, v zmysle ktorého ak nie je stanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia pri začatí poskytovania právnej služby, a z toho vyvodila, že pre účely určenia výšky odmeny za právne služby poskytnuté advokátom bol v danom prípade rozhodujúci okamih začatia konania aj napriek tomu, že došlo zo strany súdu k pripusteniu zmeny návrhu jeho rozšírením je potrebné uviesť, že pre účely určenia výšky odmeny advokáta za ním poskytnutú právnu službu je rozhodujúci moment vykonania každého jednotlivého úkonu právnej služby, teda nie moment, kedy advokát začal poskytovať právne služby (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. mája 2012, sp. zn. 3 M Cdo 17/2010) a rozhodujúca je hodnota predmetu konania vyjadrená peňažným plnením, a to či už vo výške uplatnenej podaným návrhom, alebo vo výške ktorá tvorí predmet konania po čiastočnom zastavení konania alebo po pripustení zmeny návrhu jeho rozšírením.“ Súd nepriznal žalobkyne náhradu za odmenu a režijný paušál pri úkone právnej služby „vyjadrenie k podaniu odporcu dňa 29.07.2015“, nakoľko tento úkon nepovažoval za účelný, pretože k zaslaniu vyjadrenia vo veci samej nebola žalobkyňa vyzvaná, vyzvaná bola iba k procesnému vyjadreniu, pričom vyjadrenie vo veci samej bolo možné predniesť na nasledujúcom pojednávaní. 3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom advokáta a to výlučne v časti ktorou bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 1.358,54 eur ako i v časti v ktorej rozhodol o povinnosti nahradiť trovy konania. Odvolaním sa domáha, aby odvolací súd z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a to tak, že bude zaviazaný zaplatiť žalobkyni iba sumu 845,40 eur s príslušenstvom, vo zvyšku bude návrh zamietnutý a pokiaľ ide o náhradu trov konania žiada, aby súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. Súčasne si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania. Odvolateľ predovšetkým tvrdí, že nárok žalobkyne uplatňovaný v tomto konaní nie je nárokom z titulu tzv. bezdôvodného obohatenia, ale nárokov vyplývajúcim z ust. § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pretože v posudzovanej veci išlo o ich solidárny dlh voči veriteľovi, ktorý dlh vyplýval zo skutočnosti, že predmetný byt bol predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov a spomínaným dlhom myslím ten dlh, ktorý mali voči veriteľovi a ktorý súvisel s bezpodielovým spoluvlastníctvom k predmetnému bytu. Pokiaľ išlo o tú časť nároku, ktorá priamo nesúvisela s bezpodielovým spoluvlastníctvom, ale predstavovala náklady spojené s užívaním, súd nerozhodol podľa názoru odvolateľa správne, ak vychádzal z toho, že sa mal podieľať i na tých nákladov spojených s jej výlučným užívaním bytu a to aj v dobe, keď uvedený byt preukázateľne žalovaný neužíval a tento výlučne užívala žalobkyňa. Ak súd prvej inštancie mal za nesporne preukázané, že v predmetnom byte býval žalovaný a tento spolu užíval až do 31.06.2011 tak po tomto období tento byť užívala výlučne žalobkyňa a nebol žiaden logický a ani zákonný dôvod, aby sa mal podieľať na nákladoch spojených s užívaním bytu. Nevidí dôvod prečo by mal byť keď síce bol bezpodielovým spoluvlastníkom bytu, ale podľa ustálenia súdu prvej inštancie tento v období od 01.07.2011 do 30.12.2013 vôbec neužíval, užívala ho žalobkyňa, mal povinnosť spolupodieľať sa na nákladoch a to sa týka na ohrev TÚV, ďalej náklady na odvoz odpadu, náklady na výťah, osvetlenie spoločných priestorov a teplo na vykurovanie. Bola to totiž žalobkyňa, ktorá v predmetnom byte bývala, tento užívala a služby bytu i reálne spotrebovala a preto má za to, že ak by bol povinný časť týchto nákladov žalobkyne refundovať, tak by sa týmto spôsobom bezdôvodne obohatila. Preto v tomto období by sa nemal podieľať ani sčasti na týchto nákladoch a preto žalovaný vypočítal prepočet v zmysle jeho názoru a súčet aj jeho rozporovaných nákladov predstavuje sumu 1.026,28 eur z ktorej by mal zaplatiť polovicu 513,14 eur. Ak ho potom súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť žalobkyni 1.358,54 eur zahrnúc do toho i čiastku 513,14 eur teda o čiastku 513,14 eur neponížil celkovú sumu 1.358,54 eur, preto nerozhodol správne. Zároveň si žalovaný uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške 148,75 eur (za súdny poplatok z odvolania vo výške 30,50 eur a 43,25 eur za úkon právnej služby - vypracovanie odvolania 34,86 eur a režijný paušál 8,39 eur). 4. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadrila prostredníctvom advokáta a navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. K rozporovanému právnemu posúdeniu uviedla, že ak by aj bolo dôvodné skutkový stav subsumovať pod § 511 Občianskeho zákonníka situáciu žalovaného by to nijako nezlepšilo, ale práve naopak. Poukázala na to, že žalovaný by bol povinný nahradiť polovicu všetkých zaplatených platieb a súd by ani nemusel skúmať, či žalovaný v byte býval a aké plnenie požíval. Žalovaný teda nemôže na jednej strane tvrdiť, že sa jednalo o spoločný dlh a regresný nárok z titulu plnenia celého dlhu a na druhej strane tvrdiť, že sa mu nemusí nahradiť to čo zaňho plnila. Ak by teda mali voči veriteľovi solidárny dlh a teda veriteľ si mohol pohľadávku uplatniť voči ktorému, žalovaný by sa nemohol brániť argumentom, že on byt neužíval a preto nemusí nič platiť a následne by išlo o spoločný dlh ktorý zaplatila žalobkyňa, mala by voči žalovanému regresný nárok na neho pripadajúcu sumu podľa § 511 ods. 2. Navrhuje rozsudok potvrdiť a priznať jej trov odvolacieho konania za jeden úkon 34,86 eur, režijný paušál 8,39 eur, spolu 43,25 eur. 5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. 7. Podanou žalobou v spojení so zmenou žaloby sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 1.938,81 eur spolu s 5,5 % p.a. úrokom z omeškania zo sumy 1.187,47 eur od 13.7.2013 do zaplatenia. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyne sumu 1.358,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 819,73 eur od 13.07.2013 do zaplatenia do 45 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd návrh zamietol a napokon žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia v sume 345,61 eur a náhradu iných trov v sume 28,40 eur. Vzhľadom na rozsah podaného odvolania žalovaným, ktorým sa domáhal zmeny vyhovujúcej časti tak, že zaplatí žalobkyni sumu 845,40 eur s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu súd zamietne, predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti o zaplatenie 513,14 eur (1.358,54 - 845,40) s príslušenstvom, ktorá suma predstavuje v období do 1.7.2011 do 30.12.2013 náklady na ktorých sa žalovaný nemal spolupodieľať so žalobkyňou a to konkrétne: náklady na teplo, ohrev TÚV, náklady na vykurovanie, náklady za odvoz odpadu, náklady za osvetlenie. 8. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutom rozsahu. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalovanému. K odvolacím argumentom žalovaného uvádza nasledovné: 9. Súd prvej inštancie sa podrobne a vyčerpávajúco venoval jednotlivým obdobiam spadajúcim do predmetu konania a osobitne špecifikoval náklady na ktorých bol povinný sa žalovaný podieľať, pričom obdobie tvoriace predmet prieskumu zvlášť posudzoval od 1.7.2011 do 31.12.2011, rok 2012 a rok 2013. Už v priebehu prvoinštančného konania žalovaný nesúhlasil s podieľaním sa na nákladoch na teplo na vykurovanie a na nákladoch na teplo za ohrev TÚV. Súd prvej inštancie k týmto argumentom žalovaného uviedol, že tieto náklady pozostávajú zo základnej zložky a zo spotrebovanej zložky, a aj v prípade neobývaného bytu by bol vlastník bytu povinný sa na základnej zložke podieľať, a teda ak žalobkyňa plnila základnú zložku uvedených nákladov, plnila aj za žalovaného. S týmto záverom žalovaný nesúhlasil a v odvolaní poukazoval, že, ak súd prvej inštancie mal za nesporne preukázané, že v predmetnom byte býval žalovaný a tento spolu užíval až do 31.06.2011 tak po tomto období tento byť užívala výlučne žalobkyňa a nebol žiaden logický a ani zákonný dôvod, aby sa mal podieľať na nákladoch spojených s užívaním bytu. Žalovaný nevidí dôvod prečo by sa mal spolupodieľať, keď síce bol bezpodielovým spoluvlastníkom bytu, ale podľa ustálenia súdu prvej inštancie tento v období od 01.07.2011 do 30.12.2013 vôbec neužíval, užívala ho žalobkyňa, mal povinnosť spolupodieľať sa na nákladoch a to sa týka na ohrev TÚV, ďalej náklady na odvoz odpadu, náklady na výťah, osvetlenie spoločných priestorov a teplo na vykurovanie. 10. Zo skutkových okolností veci je nesporné, že 1.7.2011 do 30.12.2013 žalovaný byt neužíval, byt však bol v tomto období evidovaný v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov a preto obaja z titulu svojho vlastníckeho práva k bytu mali povinnosť uhrádzať náklady spojené s vlastníctvom. Z obsahu odvolania žalovaného vyplýva, že žalovaný je názoru, že sa podieľal aj nákladoch spojených s užívaním bytu, pričom v byte nebýval. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na ust. § 10 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v zmysle ktorého vlastník bytu a nebytového priestoru v dome, ktorý sa nemôže domáhať upustenia od povinnosti uhrádzať preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrady za plnenia a platby za správu. Z dôvodovej správy vyplýva: „Niektorí vlastníci, ktorí v byte nebývajú alebo nebytový priestor neužívajú, nie sú ochotný platiť preddavky do fondu prevádzky údržby a opráv, úhrady za plnenia a platby za správu, pričom argumentujú svojou neprítomnosťou v dome. Vzhľadom na skutočnosť, že náklady na správu domu vznikajú bez ohľadu na to, či sú byty, nebytové priestory, spoločné časti domu alebo nebytové priestory, spoločné časti domu, spoločné zariadenia domu, príslušenstvo a pozemok vlastníkmi využívané alebo nie, vlastník domu alebo nebytového priestoru v dome je povinný uhrádzať ich po vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ Z uvedeného vyplýva, že povinnosť uhrádzať preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrady za plnenia a platby za správu sa odvíja od existencie vlastníckeho práva a nie od samotného užívania. Z uvedených dôvodov postup súdu prvej inštancie treba považovať za správny. Predmetný byt spravovala spoločnosť MM Solid Service, s.r.o., ktorá súdu oznámila, že ak sa byt neužíva, v takomto prípade sa vychádza z predpokladu, že byt užíva jedna osoba, na počet osôb v byte je viazaná výška preddavkov za plnenia spojené s užívaním bytu, a to preddavky za osvetlenie spoločných častí domu, odvoz odpadu a užívanie výťahov. 11. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného nedôvodne mu uložil povinnosť podieľať sa na nasledovných nákladoch: V období od 1.7.2011 do 31.12.2011: - Náklady na teplo a ohrev TÚV - 10% z celkovej výšky t.j. 9,15 eur - Teplo na vykurovanie - na celkovej výške nákladov, keďže vraj v bytovom dome v tomto období nebol namontovaný individuálny merač t.j. 382,09 eur - Odvoz odpadu - 6,97 eur - Osvetlenie spol. priestorov - 5,67 eur - Výťah - 1,5 eur V období od 1.1.2012 do 31.12.2012: - Náklady na teplo a ohrev TÚV - 10% z celkovej výšky t.j. 20,93 eur - Teplo na vykurovanie -60 % z celkovej výšky t.j. 349,01 eur - Odvoz odpadu - 19,01 eur - Osvetlenie spol. priestorov - 11,11 eur - Výťah - 5,14 eur V období od 1.1.2013 do 30.12.2013: - Náklady na teplo a ohrev TÚV - 10% z celkovej výšky t.j. 19,28 eur - Teplo na vykurovanie - 60 % z celkovej výšky t.j. 245,82 eur - Odvoz odpadu - 19,49 eur - Osvetlenie spol. priestorov - 11,30 eur - Výťah - 5,15 eur Súčet týchto nákladov je 1026,28 eur a podľa názoru prvoinštančného súdu by sa žalovaný mal podieľať v polovici vo výške 513,14 eur, s čím žalovaný nesúhlasí. 12. Pokiaľ ide o náklady na odvoz odpadu, osvetlenie spoločných priestorov a výťah, má žalovaný povinnosť sa podieľať z titulu svojho vlastníctva, nakoľko podľa vyššie uvedeného tieto náklady by boli účtované aj v prípade neobývaného bytu. Pokiaľ žalovaný v byte nebýval, to neznamená že nemá povinnosť podieľať sa na účtovaných nákladoch. Navyše takýto postup vyplýva zo zákona, § 10 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Uvedené ustanovenie bolo prijaté práve z dôvodu, že náklady na správu domu sa viažu k vzniku vlastníckeho práva bez ohľadu či byt resp. nebytový priestor je užívaný. Odvolací súd nezistil žiaden zákonný dôvod pre ktorý by sa mala výlučne na týchto nákladoch podieľať žalobkyňa za situácie keď byt tvoril predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov. 13. Pokiaľ ide o teplo na ohrev TÚV súd prvej inštancie určil rozsah spolupodieľania žalovaného 10% z celkovej výšky a 90% sa podieľala výlučne žalobkyňa. Pokaľ ide o teplo na vykurovanie v roku 2011 žalovaný sa podieľa na celkovej výške, pretože neboli namontované merače, roku 2013 a 2013 sa žalovaný podieľa 60% z celkovej výšky. Ako už uviedol súd prvej inštancie presnejší prepočet by mohol byť vykonaný znaleckým dokazovaním, ktoré však nebolo navrhnuté a vzhľadom k výške žalovanej sumy by bolo aj nehospodárne. Použitie prepočtu súdom prvej inštancie je logické a opodstatnené sledujúce spravodlivé usporiadanie vzťahov. 14. Odvolateľ ďalej tvrdí, že nárok žalobkyne uplatňovaný v tomto konaní nie je nárokom z titulu tzv. bezdôvodného obohatenia, ale nárokov vyplývajúcim z ust. § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pretože v posudzovanej veci išlo o ich solidárny dlh voči veriteľovi, ktorý dlh vyplýval zo skutočnosti, že predmetný byt bol predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov a dlhom myslím ten dlh, ktorý mali voči veriteľovi a ktorý súvisel s bezpodielovým spoluvlastníctvom k predmetnému bytu. 15. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. 16. Predpokladom vzniku zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia v zmysle tohto zákonného ustanovenia je na jednej strane existencia právnej povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa plnilo a na druhej strane neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil resp. neexistencia povinnosti plniť v takomto rozsahu. Za obohateného treba považovať toho, za koho sa plnilo. 17. V danom prípade ide o platenie úhrad za plnenia spojené s vlastníctvom a užívaním bytu iba jedným bezpodielovým spoluvlastníkom. Ak žalobkyňa v čase keď ešte nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlatníctva platila výlučne plnenia spojené s vlastníctvom bytu a žalovaný ako druhý bezpodielový spoluvlastník neplatil, takže žalobkyni vzniklo právo žiadať vydať bezdôvodné obohatenie, pretože plnila aj za žalovaného. V období, ktoré v odvolaní žalovaný namieta, žalovaný mal povinnosť sa v polovici podieľať na nevyhnutných nákladov, na ktorých je povinný sa podieľať každý vlastník za predpokladu, že byt je neobývaný. Žalovaný sa bezdôvodne obohatil, nakoľko neplnil a za neho plnila žalobkyňa. 18. Podľa názoru odvolacieho súdu v predmetnej veci nešlo o nárok vyplývajúci z povahy plnenia (§ 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale o vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka. Aj keď súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou žaloby, správne posúdil predmet konania z titulu vydania bezdôvodného obohatenia tak ako žalobkyňa žiadala. Pokiaľ ide o aplikáciu § 511 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka v prípade, že by išlo o spoločný dlh, ktorý výlučne zaplatila žalobkyňa, podľa žalovaným žiadanej aplikácie § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka by mal žalovaný zaplatiť polovicu žalobkyňou zaplatenej sumy. Takýmto postupom by sa právne postavenie žalovaného nijak nezlepšilo. V podanom odvolaní žalovaný úvahy aplikácie § 511 Občianskeho zákonníka ani bližšie nerozvádza. 19. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 20. Žalovaný odvolaním napadol aj výrok o náhrade trov konania, ktorý však v odvolaní bližšie nezdôvodnil. 21. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. 22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne opäť súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP po právoplatnom skončení veci. 23. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).