Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/49/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115201132 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2115201132.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudkýň: JUDr. Bibiána Ťažiarová a JUDr. Iveta Jankovičová, v právnej veci žalobcu: COFIDIS SA, so sídlom vo Francúzskej republike, Parc de la Haute Borne, avenue Halley 61, Villeneuve d´Ascq, CEDEX 598 66 konajúca prostredníctvom organizačnej zložky: COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom v Bratislave, Einsteinova 11/3677, IČO: 50 595 628, proti žalovanej: J. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, O. S., o zaplatenie 4.995,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 18. augusta 2016, č.k. 22C/36/2015-86, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovaná m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na zaplatenie sumy 4.995,48 eur s príslušenstvom. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 497, § 499, § 502, § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., § 553 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 553c ods. 1, § 553d ods. 1, § 559 ods. 1, 2, § 560, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dospel k záveru, že svoj nárok žalobca uplatňuje voči žalovanej v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva neobsahuje ustanovenie o tom, ako majú zmluvné strany postupovať v prípade, ak zabezpečený záväzok nie je splnený a veriteľ k výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva nepristúpi, t. j. vozidlo nepredá. V tom prípade totiž neprichádza do úvahy použitie ustanovenia § 553 ods. 3 Občianskeho zákonníka, teda nedochádza k spätnému prevodu vlastníckeho práva k vozidlu na žalovanú, nakoľko pohľadávka žalobcu nebola uspokojená riadnym a včasným plnením žalovanej. Rovnako nedochádza k spätnému prevodu vlastníckeho práva na žalovanú podľa § 553d ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože nedošlo k zániku zabezpečovaného záväzku, ktorý hoci bol zosplatnený, naďalej trvá. Žalobca je tak stále vlastníkom predmetného motorového vozidla, ktorého kúpna cena v čase uzavretia zmluvy zo dňa 14.5.2014 bola 4.990 eur a zároveň sa podanou žalobou domáha zaplatenia pohľadávky z úverovej zmluvy vo výške 4.995,48 eur s príslušenstvom. Jeho nárok je tak uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, pretože si ponecháva vlastníctvo k predmetu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva a zároveň sa domáha zaplatenia pohľadávky z úverovej zmluvy. Priznaním peňažnej pohľadávky žalobcovi, by tak na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu, keďže by mu naďalej zostalo vlastníctvo predmetného motorového vozidla. Keďže žalobca k výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva nepristúpil, vlastnícke právo k vozidlu si ponechal, toto vozidlo nepreviedol spätne v evidencii motorových vozidiel na žalovanú, je jeho nárok v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko smeruje k bezdôvodnému obohateniu žalobcu, a preto ho súd v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zamietol. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že žalobný petit nezodpovedá konštrukcii synalagmatického záväzkového vzťahu účastníkov v zmysle ustanovenia § 560 Občianskeho zákonníka. V prípade zosplatnenia úverovej zmluvy, záväzok z ktorej je zabezpečený zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva, ku ktorého výkonu veriteľ nepristúpil, svedčí mu teda naďalej vlastnícke právo k predmetu zabezpečovacieho prevodu, ide o právny vzťah, na ktorý je potrebné per analogiam podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka aplikovať ustanovenie § 560 Občianskeho zákonníka. To znamená, že v prípade, že žalobca si ponechal vlastnícke právo k predmetu zabezpečovacieho prevodu a domáha sa i splnenia svojej peňažnej pohľadávky zo Zmluvy o úvere, musí v žalobe uviesť, že je sám ochotný plniť žalovanej, t. j. previesť na ňu späť vlastnícke právo k predmetu zabezpečovacieho prevodu. Takýto záväzok žalobcu je potrebné pojať aj do výroku rozsudku. Keďže tak žalobca v tomto prípade neurobil, neuviedol, čo mieni vykonať so svojím vlastníckym právom k predmetu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva - motorovým vozidlom zn. Citröen C4, EČ: KE607FN, jeho žalobný návrh nezodpovedá požiadavke ustanovenia § 560 Občianskeho zákonníka, aj z tohto dôvodu súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vo veci plne úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v celom rozsahu odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a to z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) C.s.p. a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie, resp. aby predmetný rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo svojom odvolaní uviedol, že žalovaný uzatvoril so žalobcom dňa 14.05.2014 Zmluvu o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné úverové podmienky zmluvy o úvere - Individuálne podmienky č. 17734. Na základe uzatvorenej zmluvy poskytol žalobca žalovanému výlučne finančné prostriedky, a to úver za účelom umožnenia kúpy motorového vozidla značky Citröen C4, rok výroby 2007, bližšie špecifikovaného v bode 1. Zmluvy. Finančné prostriedky v celkovej výške 5.793,48 eur poskytol žalobca žalovanému výlučne na kúpu vybraného motorového vozidla, ktoré si vybral žalovaný vopred a žiadnym spôsobom predmetný výber motorového vozidla žalobca neovplyvňoval. Taktiež žalobca žiadnym spôsobom nie je oprávnený garantovať technický stav žalovaným zakúpeného motorového vozidla. Vzhľadom na to, že žalovaný si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy neplnil včas a riadne, žalobca postupoval v súlade s platným právom a úverovými podmienkami a ku dňu 17.10.2014 úver sa stal predčasne splatným, čím žalovaný stratil možnosť splácať úver formou dohodnutých splátok a ako sankciu za neplnenie svojich zmluvných povinností, zároveň mu vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi jednorázovú celú peňažnú sumu aj s príslušenstvom. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie bodu 20. Všeobecných úverových podmienok. Ďalej odvolateľ poukázal na to, že technické nedostatky na predmetnom motorovom vozidle nezakladajú právo žalovanému na neplnenie svojich záväzkov, ktoré voči žalobcovi ostalo v zmysle zmluvy nedotknuté. Žalovaný po zistení, že má motorové vozidlo veľa vád, neposlal žiadnu písomnú reklamáciu a dokonca nepreukázal uvedenú skutočnosť počas celého konania. V zmysle Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva je vlastníkom predmetného motorového vozidla žalobca a vzhľadom na skutočnosť, že motorové vozidlo je rozbité, nefunkčné a nepojazdné, nedošlo zo strany žalobcu k realizácii výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, nakoľko by došlo k neúmernému navýšeniu nákladov súvisiacich s predajom takéhoto motorového vozidla. Žalobcovi tak vzniká predovšetkým oprávnenie, nie však povinnosť prevedené právo speňažiť spôsobom uvedeným v zmluve alebo dražbou. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň nesprávne vec právne posúdil. Odvolateľ taktiež uviedol, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nemožno považovať za riadne a presvedčivé v zmysle ust. 220 ods. 2 C.s.p., nakoľko má za to, že obsahuje len stručné konštatovanie bez náležitej argumentácie a posúdenia veci, pričom uvedený postup zakladá porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Žalobca má za to, že dostatočne preukázal oprávnenosť pohľadávky vyplývajúcej z riadne uzatvorenej zmluvy, pričom predmetná zmluva spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti. 5. Žalovaná odvolací návrh nepodala, písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu nezaslala. 6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal obe napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 CSP potvrdiť. 8. Predmetom konania na súde prvej inštancie vedeného pod sp. zn. 22C/36/2015 je návrh žalobcu, ktorým sa domáha od žalovanej zaplatenia sumy 5.793,48 eur spolu s úrokom od 17.10.2014 vo výške 345,67 eur, úrokom z omeškania od 17.10.2014 vo výške 207,86 eur, úrokom vo výške 14,66 % ročne zo sumy 5.793,48 eur od 18.10.2014 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 6.139,14 eur od 18.10.2014 do zaplatenia. 9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti a postupu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh žalobcu zamietnutý a v závislom výroku o náhrade trov konania. 10. Z obsahu spisu vyplýva, že sporové strany dňa 14.5.2014 uzatvorili Zmluvu o úvere - Individuálne podmienky, č. zmluvy: 17734, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru v sume 3.990 eur žalobcom žalovanej, a to na účely kúpy motorového vozidla zn. Citröen C4, rok výroby 2007, EČ: KE607FN, za kúpnu cenu 4.990 eur od dodávateľa Autocentrum AAA Auto, a.s., Panónska cesta 39, Bratislava. Predmetný účelový spotrebiteľský úver sa žalovaná zaviazala zaplatiť v 60 mesačných splátkach po 139,79 eur, ktoré splátky boli splatné vždy 20. dňa v mesiaci, prvá splátka bola splatná dňa 20.6.2014, doba trvania zmluvy bola do 20.5.2019, ročná úroková sadzba úveru bola 14,66 %, ročná percentuálna miera nákladov bola 38,60 %, priemerná hodnota RPMN bola 25,36 %, jednorazový spracovateľský poplatok bol 1.005,48 eur, celkové náklady dlžníka spojené so spotrebiteľským úverom boli 8.387,40 eur. Zo Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 14.5.2014 uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou vyplýva, že táto bola uzavretá v súvislosti s úverovou zmluvou č. 17734 zo dňa 14.5.2014, a to za účelom zabezpečenia splatenia všetkých pohľadávok veriteľa vzniknutých voči dlžníkovi na základe alebo v súvislosti s úverovou zmluvou. Žalobca a žalovaná sa v súlade s § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka dohodli, že vlastnícke právo k vozidlu sa z dlžníka na veriteľa prevádza bez ohľadu na odovzdanie a prevzatie vozidla, okamihom, ktorý bezprostredne nasleduje po tom, čo dlžník nadobudol vlastnícke právo k vozidlu podľa kúpnej zmluvy uzavretej medzi dlžníkom a predávajúcim, a to s rozväzovacou podmienkou úplného splatenia pohľadávky podľa odseku 1.3. tejto zmluvy. Kúpna zmluva s predávajúcim je uzavretá súčasne s úverovou zmluvou. Podľa bodu 2.2, dňom prevodu vlastníckeho práva k vozidlu podľa tejto zmluvy sa veriteľ stáva výlučným vlastníkom vozidla so všetkými právami s týmto vlastníctvom spojenými. Podľa bodu 2.3 dlžník bude po celú dobu dočasného vlastníctva veriteľa k vozidlu v evidencii motorových vozidiel vedený ako držiteľ vozidla a veriteľ ako vlastník. Podľa bodu 2.5, výkon zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva bude uskutočnený cez predaj vozidla priamo tretej osobe. Veriteľ bude pri predaji postupovať s náležitou starostlivosťou za účelom dosiahnutia primeranej ceny. Výťažok z predaja bude použitý na splatenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi podľa odseku 2.7 tejto zmluvy, avšak dlžník je povinný naďalej splatiť zvyšnú časť veriteľovi v prípade, ak výťažok z predaja nepostačuje na pokrytie pohľadávky veriteľa. Podľa bodu 2.6 veriteľ je oprávnený uskutočniť predaj po vyhlásení splatnosti úveru podľa článku 20. úverovej zmluvy. 11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387 Civilného sporového poriadku, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. 12. Keďže sa odvolací súd stotožňuje nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením napadnutého rozsudku na zdôraznenie jeho správnosti v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP len ho doplňuje reagovaním na odvolanie žalobcu. 13. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, odvolací súd uvádza, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesom účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 191 až 194 CSP alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 14. Odvolateľ namietal, že vzhľadom na skutočnosť, že predmetné motorové vozidlo je rozbité, nefunkčné a nepojazdné, nedošlo zo strany žalobcu k realizácii výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, nakoľko by došlo k neúmernému navýšeniu nákladov súvisiacich s predajom takéhoto motorového vozidla, a navyše ide o jeho právo a nie povinnosť. Odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú, pretože v prípade zosplatnenia úverovej zmluvy, ak si žalobca ponechal vlastnícke právo k predmetu zabezpečovacieho prevodu a domáha sa i splnenia svojej peňažnej pohľadávky zo zmluvy o úvere, musí vo výroku žaloby uviesť, že je sám ochotný plniť žalovanej, t. j. previesť na ňu späť vlastnícke právo k predmetu zabezpečovacieho prevodu a to aj v prípade ak predmetné motorové vozidlo sa nachádza v zlom technickom stave, ako to uvádza žalobca v odvolaní, ktorá skutočnosť však zo strany žalobcu nebola v konaní žiadnym spôsobom preukázaná. Správne preto súd prvej inštancie uviedol, že v prípade, ak žalobca do žalobného petitu uvedenú skutočnosť neuviedol, jeho žalobný návrh nezodpovedá požiadavke ustanovenia § 560 Občianskeho zákonníka. 15. Ďalej žalobca namietal, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nemožno považovať za riadne a presvedčivé v zmysle ust. 220 ods. 2 CSP, nakoľko má za to, že obsahuje len stručné konštatovanie bez náležitej argumentácie a posúdenia veci, pričom uvedený postup zakladá porušenie práva na spravodlivý súdny proces. 16. Pokiaľ odvolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo riadne odôvodnené, ani s touto odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožnil. 17. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 220 CSP, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práva účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. 18. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 ÚstavySR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku s ust. § 220 CSP v spojení s jeho vyššie uvedeným výkladom je zrejmé, že prvoinštančný súd sa ním dôsledne riadil. Z odôvodnenia rozhodnutia je možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ako vec právne posúdil, odôvodnenie rozsudku je v tejto časti dostatočné, v dôsledku čoho nemožno rozsudok považovať za arbitrárny či nepreskúmateľný. Z rozsudku súdu prvej inštancie je jednoznačne zrejmé, ako dospel k záveru, že žalovaný nárok žalobcu je v celom rozsahu nedôvodný. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dostatočne jasne a určito uviedol, že žalobca si žalobný nárok uplatnil v rozpore s dobrými mravmi, pretože si ponecháva vlastníctvo k predmetu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva a zároveň sa domáha zaplatenia pohľadávky z úverovej zmluvy a taktiež súd prvej inštancie uviedol, že žalobný návrh nezodpovedá požiadavke ustanovenia § 560 Občianskeho zákonníka. 19. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu, odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu navrhovateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 20. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou odvolateľa, s použitím ustanovenia § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého), z dôvodu ich vecnej správnosti potvrdil. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci. 22. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).