Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/97/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115201302 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2115201302.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: Slovenský plynárenský priemysel, a.s., IČO: 35 815 256, so sídlom Mlynské nivy 44/a, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanej: R. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G.. G. XXXX/XX, Q., o zaplatenie 191,55 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 10C/39/2015-40 zo dňa 03.12.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e . II. Žalovaná má voči žalobcovi p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie odsekom I. výroku zrušil platobný rozkaz tamojšieho súdu č.k. 10C/39/2015-24 zo dňa 03.03.2015. Odsekom II. výroku žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 102,02 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25% zo sumy 67,32 Eur od 06.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,25% zo sumy 34,70 Eur od 24.04.2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odsekom III. výroku vo zvyšku žalobu zamietol a odsekom IV. rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou ust. § 488, § 489, § 120 ods. 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 48 ods. 2 písm. a), § 49 ods. 3, § 54 ods. 7 zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, § 18 ods. 1, § 23 ods. 1 nariadenia vlády č. 409/2007 Z.z., § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Vecne argumentoval tým, že na základe výsledkov dokazovania dospel súd k záveru, že návrh bol podaný opodstatnene len z časti. Vychádzajúc zo skutkových zistení mal súd preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k vzniku záväzkového zmluvného vzťahu zo Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 19.05.2010, na základe ktorej zmluvy o dodávke plynu sa navrhovateľ zaviazal odporkyni dodávať zemný plyn pre odberné miesto G.. G. XXXX/XX, Q. a odporkyňa sa zaviazala zaplatiť cenu za odobratý zemný plyn v zmysle platného cenníka navrhovateľa v čase dodávky. Cena za odobratý zemný plyn bola odporkyni vyúčtovaná za obdobie od 19.11.2012 do 18.11.2013 na základe Faktúry číslo 7449149614 zo dňa 21.11.2013 s dátumom splatnosti dňa 05.12.2013 na sumu 67,32 Eur, za obdobie od 19.11.2013 o 20.03.2014 na základe Faktúry číslo 7414845708 zo dňa 09.04.2014 so splatnosťou dňa 23.04.2014 na sumu 34,70 Eur. Dodávka zemného plynu a vyúčtovanie ceny za jeho dodávku v zmysle predložených faktúr nebolo v konaní nikým spochybnené. V konaní tak bolo nepochybne zistené, že navrhovateľ na základe Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 19.05.2010 v rozhodnom období od 19.11.2012 do 20.03.2014 poskytoval odporkyni dodávku zemného plynu, odporkyňa túto dodávku zemného plynu prijímala, avšak nezaplatila riadne a včas cenu za poskytovanú službu v zmysle platného cenníka navrhovateľa celkom v sume 102,02 Eur, čím porušila zmluvnú povinnosť. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam považoval súd nárok navrhovateľa na zaplatenie ceny za dodávku zemného plynu vyúčtovanú Faktúrami číslo 7449149614, 7414845708, celkom v sume 102,02 Eur, za dôvodný. Keďže odporkyňa nezaplatila cenu za dodávku plynu vyúčtovanú Faktúrami číslo 7449149614 zo dňa 21.11.2013 so splatnosťou dňa 05.12.2013 a číslo 7414845708 zo dňa 09.04.2014 so splatnosťou dňa 23.04.2014, dostala sa dňom nasledujúcim po splatnosti jednotlivých faktúr do omeškania so zaplatením peňažného dlhu a navrhovateľ má tak nárok na zaplatenie úroku z omeškania z nezaplatenej ceny za dodávku plynu. Výšku úroku z omeškania určuje nariadenie vlády Slovenskej republiky, ktorá výška úroku z omeškania je o 8,00% viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku. Navrhovateľ má tak nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 67,32 Eur od 06.12.2013 do zaplatenia, nakoľko základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k uvedenému dňu bola 0,25% (8,00% + 0,25%) a nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 34,70 Eur od 24.04.2014 do zaplatenia, nakoľko základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k uvedenému dňu bola 0,25% (8,00% + 0,25%). Z uvedených dôvodov súd nárok v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 67,32 Eur od 06.12.2013 do zaplatenia a zo sumy 34,70 Eur od 24.04.2014 do zaplatenia považoval za opodstatnený. Ďalej navrhovateľ žiadal o zaplatenie sumy 78,53 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 78,53 Eur od 26.03.2014 do zaplatenia vyúčtovanej Faktúrou číslo 4900076946 zo dňa 11.03.2014 so splatnosťou dňa 25.04.2014, pričom v návrhu uviedol, že vyúčtoval odporkyni cenu za poskytnuté dodávky plynu v súlade s platným cenníkom. Z uvedenej faktúry je však zrejmé, že sa nejedná o vyúčtovanie ceny za poskytnuté dodávky plynu, keď v nej nie je uvedené číslo meradla, fakturačné obdobie dodávky plynu, dodané množstvo plynu, cena za odobratý zemný plyn a pod.. V uvedenej faktúre je uvedené, že navrhovateľ účtuje odporkyni sumu 78,53 Eur za zabezpečenie účtovného prerušenia/obmedzenia dodávky zemného plynu z titulu neoprávneného odberu pre koncového odberateľa vrátane dopravy, v prípade, že meradlo je nedostupné, alebo odberateľ prerušenie/obmedzenie neumožnil. Skutkové tvrdenia v návrhu sú tak v rozpore so skutočnosťami uvedenými vo Faktúre číslo 4900076946, keď z návrhu, ani z priložených listinných dôkazov k návrhu, nevyplýva, že by zo strany odporkyne došlo k neoprávnenému odberu a následnému prerušeniu/obmedzeniu dodávky zemného plynu. Rovnako zo žiadneho ustanovenia Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 13.05.2010, ani zo žiadneho ustanovenia Obchodných podmienok pre opakované dodávky plynu pre odberateľov plynu v domácnosti, ktorých odberné miesta sú pripojené do distribučnej siete SPP - distribúcia a.s. s účinnosťou od 01.01.2010 tvoriacich neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 13.05.2010, nevyplýva povinnosť odporkyne zaplatiť navrhovateľovi sumu 78,53 Eur práve z dôvodu uvedeného na predmetnej faktúre a práve vo výške uvedenej v predmetnej faktúre. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd je viazaný návrhom a uplatnený nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými navrhovateľ svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom opísaným v návrhu v spojitosti s petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného navrhovateľom, ktorý je premetom konania. Navrhovateľ odvodzoval svoj nárok na zaplatenie sumy 78,53 Eur s príslušenstvom zo zmluvnej povinnosti odporkyne zaplatiť cenu za dodaný zemný plyn, čo je však v rozopre so skutočnosťami uvedenými vo Faktúre číslo 4900076946. Podľa názoru súdu nebolo možné z obsahu spisu zistiť, na základe akých konkrétnych skutkových tvrdení a z akého dôvodu, žiada navrhovateľ zaplatiť sumu 78,53 Eur od odporkyne. Navrhovateľ neprodukoval žiadne dôkazy na preukázanie opodstatnenosti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 78,53 Eur a z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ napriek márnemu poučeniu podľa ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v konaní nepredložil súdu a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opodstatnenosť jeho nároku na zaplatenie sumy 78,53 Eur. Jediným dôkazom mala byť Faktúra číslo 4900076949, ktorej obsah bol však v rozpore s tvrdením navrhovateľa v návrhu, že sa jedná o vyúčtovanie ceny za dodávku plynu. V konaní zistený skutkový základ neumožňoval súdu ustáliť vznik konkrétnej povinnosti odporkyne zaplatiť navrhovateľovi sumu 78,53 Eur s príslušenstvom, a preto súd nepovažoval nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy 78,53 Eur s príslušenstvom za opodstatnený. Napokon navrhovateľ ďalej žiadal o zaplatenie sumy 2,- Eur vyúčtovanej Faktúrou číslo 3160104544 zo dňa 11.04.2013 so splatnosťou dňa 25.04.2013, sumy 3,- Eur vyúčtovanej Faktúrou číslo 3120057257 zo dňa 13.08.2013 so splatnosťou dňa 27.08.2013, sumy 3,- Eur vyúčtovanej Faktúrou číslo 3102050410 zo dňa 11.09.2013 so splatnosťou dňa 25.09.2013, sumy 3,- Eur vyúčtovanej Faktúrou číslo 3170082897 zo dňa 13.01.2014 so splatnosťou dňa 27.01.2014, pričom v návrhu uviedol, že vyúčtoval odporkyni cenu za poskytnuté dodávky plynu v súlade s platným cenníkom. Rovnako ako v predchádzajúcom prípade je z uvedených faktúr zrejmé, že sa nejedná o vyúčtovanie ceny za poskytnuté dodávky plynu, keď priamo v uvedených faktúrach je uvedené, že navrhovateľ odporkyni účtuje náhradu vynaložených nákladov za vystavenie a zaslanie upomienky. Navrhovateľ bol dokonca Výzvou súdu zo dňa 24.08.2015 vyzvaný, aby doplnil návrh a uviedol, za zaslanie akej upomienky žiada zaplatenie jedenkrát sumy 2,- Eur a trikrát sumy 3,- Eur, predložil všetky štyri upomienky vrátane dohody o povinnosti odporkyne platiť účtované sumy 2,- Eur a 3,- Eur. Na výzvu súdu navrhovateľ nereagoval. K návrhu bola pripojená len jedna Výzva navrhovateľa adresovaná odporkyni na zaplatenie pohľadávky s upozornením na prerušenie dodávky ZP zo dňa 11.04.2015, zrejme vzťahujúca sa (podľa dátumu urobenia tohto úkonu) k Faktúre číslo 3160104544 zo dňa 11.04.2013. Skutkové tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu, že faktúrami ním predloženými vyúčtoval odporkyni cenu za poskytnuté dodávky plynu, sú tak v rozpore s údajmi uvedenými na Faktúrach číslo 3160104544, číslo 3120057257, číslo 3102050410, číslo 3170082897, na ktorých je uvedené, že navrhovateľ odporkyni účtuje náhradu vynaložených nákladov za vystavenie a zaslanie upomienky tak, ako už bol konštatované vyššie. Vzhľadom k uvedenému súd konštatuje, že okrem jednej výzvy navrhovateľ nepredložil súdu žiadne ďalšie tri výzvy, za ktorých vystavenie a zaslanie si vyúčtoval trikrát sumu 3,- Eur. Tiež navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že v súvislosti s vystavením a zaslaním výziev odporkyni mu vznikli práve náklady jedenkrát v sume 2,- Eur a trikrát v sume 3,- Eur, resp. kedy mu vznikli, v čom spočívali a kedy a na aký účel ich vynaložil. Navrhovateľ tiež nepredložil žiadnu dohodu účastníkov, z ktorej by vyplýval zmluvný záväzok odporkyne zaplatiť navrhovateľovi žiadané sumy z uvedeného dôvodu a v uvedenej sume. Navrhovateľ tak nepreukázal ani len vystavenie ďalších troch upomienok odporkyni, nieto zaslanie všetkých štyroch upomienok odporkyni, tiež nepreukázal skutočné výdavky na upomienky, na ktoré by mu mohol vzniknúť nárok. Navrhovateľ napriek márnemu poučeniu podľa ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku nepreukázal, o aké konkrétne náklady spojené s vystavením a zaslaním upomienok sa jedná, kedy a z akého dôvodu mu vznikli, na aký účel a kedy ich vynaložil, teda aké skutočné náklady spojené s vystavením a zaslaním upomienok mu reálne vznikli. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností tak nepovažoval súd nárok na zaplatenie sumy 11,- Eur (2,- Eur + 3 x 3,- Eur) za nedôvodný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov uložil súd odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 102,02 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 67,32 Eur od 06.12.2013 do zaplatenia a zo sumy 34,70 Eur od 24.04.2014 do zaplatenia a vo zvyšku návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže súd návrhu v časti o zaplatenie sumy 102,02 Eur s príslušenstvom vyhovel a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Navrhovateľ bol úspešný v časti konania o zaplatenie sumy 102,02 Eur s príslušenstvom a v časti konania o zaplatenie sumy 89,53 Eur s príslušenstvom bol neúspešný. Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech navrhovateľa v rozsahu 53% (102,02 Eur : 191,55 Eur x 100) a hrubý úspech odporkyne v rozsahu 47% (100% - 53%). Vzhľadom na čiastočný úspech účastníkov vo veci, rozhodol súd tak, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. 3. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal náhradu trov konania, alebo ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Podľa odvolateľa bol preukázaný nárok z faktúry č. 4900076946 na sumu 78,53 Eur za prerušenie/obmedzenie dodávky plynu, poukazujúc tiež na ust. § 96 ods. 8, § 82 ods. 1 písm. g) zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, súd tento predpis neaplikoval. Žalovaná sa v dôsledku neuhradenia faktúr stala neoprávneným odberateľom plynu, žalobca bol preto oprávnený prerušiť dodávky plynu, čo vyplýva aj zo zápisu zo dňa 12.02.2014. Nakoľko súd nevytýčil v predmetnej veci pojednávanie, žiadnou výzvou nevyjadril pochybnosti o oprávnenosti uplatneného nároku, neuviedol, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, žalobca nemohol produkovať konkrétne dôkazy na unesenie dôkazného bremena, podporne poukazujúc na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26Cob/51/2011. Súd nevyzval žalobcu na zdokladovanie dôvodnosti faktúry za prerušenie/obmedzenie dodávky plynu v sume 78,53 Eur, dôvodnosť uplatneného nároku je zrejmá z predložených dôkazov. Pokiaľ ide o upomienky, žalobca s návrhom zaslal 4 faktúry za vystavenie upomienky, ktorých súčasťou bola upomienka. Poukázal tiež na ust. 1.1, 4.7 a 4.8 Obchodných podmienok, v zmysle aktuálneho cenníka je zrejmý poplatok za vystavenie upomienok i poplatok za prerušenie/obmedzenie dodávky plynu. Podľa odvolateľa v rozhodnutí absentuje zásada spravodlivosti, žalobca si splnil svoje zmluvné povinnosti, žalovaná si ich nesplnila a fakturované sumy riadne neuhrádzala, dlžnú sumu ani nenamietala, poukazujúc na zásadu kontradiktórnosti. 4. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila. 5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. 7. Posúdiac obsah odvolania rozsudok súdu prvej inštancie bol napadnutý v jeho zamietajúcej časti a v závislom výroku o trovách konania, v časti, v ktorej súd návrhu vyhovel, napadnutý nebol, a preto v tejto časti nadobudol právoplatnosť a nestal sa predmetom odvolacieho prieskumu. 8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. 9. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. 10. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné: 11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v návrhu uviedol, že dňa 19.05.2010 uzatvoril so žalovanou Zmluvu o dodávke plynu pre odberateľov kategórie domácnosť na poskytovanie dodávok a predaj plynu v zmysle ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a podľa ustanovení nariadenia vlády SR č. 409/2007 Z.z., ktorým sa ustanovujú pravidlá fungovania trhu s plynom. Žalobca vystavil žalovanej nasledujúce vyúčtovacie faktúry: variabilný symbol 3160104544 na sumu 2,- Eur so splatnosťou 25.04.2013, variabilný symbol 3120057257 na sumu 3,- Eur so splatnosťou 27.08.2013, variabilný symbol 3102050410 na sumu 3,- Eur so splatnosťou 25.09.2013, variabilný symbol 7449149614 na sumu 67,32 Eur so splatnosťou 05.12.2013, variabilný symbol 3170082897 na sumu 3,- Eur so splatnosťou 27.01.2014, variabilný symbol 4900076946 na sumu 78,53 Eur so splatnosťou 25.03.2014, variabilný symbol 7414845708 na sumu 34,70 Eur so splatnosťou 23.04.2014. 12. Podľa odvolacieho súdu v konaní nebolo rozhodujúce, či nárok žalobcu bolo potrebné posudzovať podľa ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike alebo podľa ustanovení zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, keď podstatným dôvodom pre zamietnutie návrhu v napadnutej časti bol správny záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena. 13. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. 14. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. 15. Citované ustanovenia zakotvovali dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. 16. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. 17. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. 18. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). 19. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). 20. Správny bol preto záver súdu prvej inštancie, ktorý skonštatoval, že žalobca vzhľadom na rozpory nepreukázal dôvodnosť, resp. opodstatnenosť sporných faktúr. 21. Žalobca žiadal o zaplatenie sumy 78,53 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 78,53 Eur od 26.03.2014 do zaplatenia vyúčtovanej Faktúrou číslo 4900076946 zo dňa 11.03.2014 so splatnosťou dňa 25.04.2014, pričom súd prvej inštancie správne prihliadol na to, že žalobca v návrhu uviedol, že vyúčtoval žalovanej cenu za poskytnuté dodávky plynu v súlade s platným cenníkom. Z uvedenej faktúry je však zrejmé, že sa nejedná o vyúčtovanie ceny za poskytnuté dodávky plynu, keď v nej nie je uvedené číslo meradla, fakturačné obdobie dodávky plynu, dodané množstvo plynu, cena za odobratý zemný plyn a pod.. V uvedenej faktúre je uvedené, že žalobca účtuje žalovanej sumu 78,53 Eur za zabezpečenie účtovného prerušenia/obmedzenia dodávky zemného plynu z titulu neoprávneného odberu pre koncového odberateľa vrátane dopravy, v prípade, že meradlo je nedostupné, alebo odberateľ prerušenie/obmedzenie neumožnil. Skutkové tvrdenia v návrhu sú tak v rozpore so skutočnosťami uvedenými vo Faktúre číslo 4900076946, keď z návrhu, ani z priložených listinných dôkazov k návrhu, nevyplýva, že by zo strany žalovanej došlo k neoprávnenému odberu a následnému prerušeniu/obmedzeniu dodávky zemného plynu. Rovnako zo žiadneho ustanovenia Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 13.05.2010, ani zo žiadneho ustanovenia Obchodných podmienok pre opakované dodávky plynu pre odberateľov plynu v domácnosti, ktorých odberné miesta sú pripojené do distribučnej siete SPP - distribúcia a.s. s účinnosťou od 01.01.2010 tvoriacich neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 13.05.2010, nevyplýva povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 78,53 Eur práve z dôvodu uvedeného na predmetnej faktúre a práve vo výške uvedenej v predmetnej faktúre. 22. Súd prvej inštancie správne zdôraznil, že v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd je viazaný návrhom a uplatnený nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom opísaným v návrhu v spojitosti s petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobcom, ktorý je premetom konania. Žalobca odvodzoval svoj nárok na zaplatenie sumy 78,53 Eur s príslušenstvom zo zmluvnej povinnosti žalovanej zaplatiť cenu za dodaný zemný plyn, čo je však v rozopre so skutočnosťami uvedenými vo Faktúre číslo 4900076946. Z obsahu návrhu a predložených listinných dôkazov nebolo možné zistiť, na základe akých konkrétnych skutkových tvrdení a z akého dôvodu, žiada žalobca zaplatiť sumu 78,53 Eur, keď neprodukoval žiadne dôkazy na preukázanie opodstatnenosti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 78,53 Eur a z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca napriek márnemu poučeniu podľa ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v konaní nepredložil súdu a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opodstatnenosť jeho nároku na zaplatenie sumy 78,53 Eur. Jediným dôkazom mala byť Faktúra číslo 4900076949, ktorej obsah bol však v rozpore s tvrdením žalobcu v návrhu, že sa jedná o vyúčtovanie ceny za dodávku plynu. V konaní prvoinštančného súdu zistený skutkový základ neumožňoval súdu ustáliť vznik konkrétnej povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 78,53 Eur s príslušenstvom, a preto ani odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nepovažoval nárok žalobcu na zaplatenie sumy 78,53 Eur s príslušenstvom za opodstatnený. 23. Rovnaký záver platí aj pre zvyšok uplatneného nároku, keď žalobca ďalej žiadal o zaplatenie sumy 2,- Eur vyúčtovanej Faktúrou číslo 3160104544 zo dňa 11.04.2013 so splatnosťou dňa 25.04.2013, sumy 3,- Eur vyúčtovanej Faktúrou číslo 3120057257 zo dňa 13.08.2013 so splatnosťou dňa 27.08.2013, sumy 3,- Eur vyúčtovanej Faktúrou číslo 3102050410 zo dňa 11.09.2013 so splatnosťou dňa 25.09.2013, sumy 3,- Eur vyúčtovanej Faktúrou číslo 3170082897 zo dňa 13.01.2014 so splatnosťou dňa 27.01.2014, pričom v návrhu uviedol, že vyúčtoval žalovanej cenu za poskytnuté dodávky plynu v súlade s platným cenníkom. 24. Súd prvej inštancie aj v tomto prípade správne prihliadol na to, že je z uvedených faktúr zrejmé, že sa nejedná o vyúčtovanie ceny za poskytnuté dodávky plynu, keď priamo v uvedených faktúrach je uvedené, že žalobca žalovanej účtuje náhradu vynaložených nákladov za vystavenie a zaslanie upomienky. Žalobca bol dokonca Výzvou prvoinštančného súdu zo dňa 24.08.2015 vyzvaný, aby doplnil návrh a uviedol, za zaslanie akej upomienky žiada zaplatenie jedenkrát sumy 2,- Eur a trikrát sumy 3,- Eur, predložil všetky štyri upomienky vrátane dohody o povinnosti žalovanej platiť účtované sumy 2,- Eur a 3,- Eur. Na výzvu súdu žalobca nereagoval. K návrhu bola pripojená len jedna Výzva na zaplatenie pohľadávky s upozornením na prerušenie dodávky ZP zo dňa 11.04.2015, zrejme vzťahujúca sa (podľa dátumu urobenia tohto úkonu) k Faktúre číslo 3160104544 zo dňa 11.04.2013. Skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v návrhu, že faktúrami ním predloženými vyúčtoval žalovanej cenu za poskytnuté dodávky plynu, sú tak v rozpore s údajmi uvedenými na Faktúrach číslo 3160104544, číslo 3120057257, číslo 3102050410, číslo 3170082897, na ktorých je uvedené, že žalobca žalovanej účtuje náhradu vynaložených nákladov za vystavenie a zaslanie upomienky. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že okrem jednej výzvy žalobca nepredložil súdu žiadne ďalšie tri výzvy, za ktorých vystavenie a zaslanie si vyúčtoval trikrát sumu 3,- Eur. Tiež žiadnym spôsobom nepreukázal, že v súvislosti s vystavením a zaslaním výziev mu vznikli práve náklady jedenkrát v sume 2,- Eur a trikrát v sume 3,- Eur, resp. kedy mu vznikli, v čom spočívali a kedy a na aký účel ich vynaložil. Žalobca tiež nepredložil žiadnu dohodu účastníkov, z ktorej by vyplýval zmluvný záväzok žalovanej zaplatiť žalobcovi žiadané sumy z uvedeného dôvodu a v uvedenej sume. Žalobca tak nepreukázal ani len vystavenie ďalších troch upomienok, nieto zaslanie všetkých štyroch upomienok, tiež nepreukázal skutočné výdavky na upomienky, na ktoré by mu mohol vzniknúť nárok. Žalobca napriek márnemu poučeniu podľa ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku nepreukázal, o aké konkrétne náklady spojené s vystavením a zaslaním upomienok sa jedná, kedy a z akého dôvodu mu vznikli, na aký účel a kedy ich vynaložil, teda aké skutočné náklady spojené s vystavením a zaslaním upomienok mu reálne vznikli. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností tak ani odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nepovažoval nárok na zaplatenie sumy 11,- Eur (2,- Eur + 3 x 3,- Eur) za nedôvodný. 25. Základnou povinnosťou žalobcu je formulovať žalobný návrh jasne, určite, zrozumiteľne, uviesť rozhodujúce skutkové okolnosti a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, obzvlášť v prípade, že žalobu podáva prostredníctvom advokáta. Nie je úlohou súdu, aby žalobcu upozorňoval na to, že obsah žaloby nekorešponduje s predloženými listinnými dôkazmi. Rovnako nie je dôvodná námietka odvolateľa, že súd prvej inštancie rozhodol bez nariadenia pojednávania, na ktorom by žalobcovi umožnil odstrániť prípadné rozpory, nakoľko postup súdu bol v súlade s ust. § 115a ods. 2 O.s.p., ktoré umožňuje rozhodnúť drobný spor (a aký išlo aj v prejednávanej veci) bez nariadenia pojednávania. 26. Vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy (tak O.s.p. ako aj C.s.p.) prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii účastníka (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno však pripustiť, aby sa súdy dostali do postavenia, aby len automaticky vydávali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. 27. Súd prvej inštancie vo veci vykonal všetky navrhnuté a dostupné dôkazy, účastníci konania v rámci prvoinštančného konania nepredložili žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. 28. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní uvádzal nové skutočnosti a predkladal nové dôkazy, pričom ich neuviedol a ani nepodal návrh na takýto dôkaz pred súdom prvej inštancie, v odvolacom konaní už nové dokazovanie vykonať nemožno. 29. Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. účinného v čase podania odvolania skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. 30. Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, môžu byť pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len za splnenia taxatívne vymenovaných podmienok pod písm. a) až d). Za situácie, že odvolateľ bola riadne prvostupňovým súdom poučený podľa § 120 ods. 4 (čo v predmetnom prípade nebolo sporné), použitie písm. a) až c) cit. ust. v danom prípade vôbec neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k písm. d) cit. ust. odvolateľ ničím nepreukázal, že bez svojho zavinenia nemohol buď označiť alebo predložiť ním tvrdené skutočnosti alebo dôkazy. Za danej situácie odvolací súd nemohol na takúto novú argumentáciu žalobcu prihliadnuť, keď bolo v objektívnych možnostiach a bolo zároveň aj povinnosťou žalobcu túto argumentáciu uplatniť pred súdom prvej inštancie skôr, ako bolo uznesením vyhlásené dokazovanie za skončené. Bolo preto potrebným vychádzať zo skutkového stavu v takom rozsahu, ako bol preukázaný v konaní pred prvostupňovým súdom. 31. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 32. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 33. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 34. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 35. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).