Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/256/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115220850 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2115220850.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu:: Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpený spoločnosťou: Bobák, Bollová a spol., s.r.o., advokátska kancelária, Dr. Vl. Clementisa 10, Bratislava, IČO: 35 855 673, proti žalovanej: L. N., nar. XX.XX.XXXX, E. U. D. XX, XXX XX E. U. D., o zaplatenie sumy 477,75 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 16C/386/2015-54 zo dňa 01.03.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 65,- Eur s príslušenstvom p o t v r d z u j e . II. Žalovaná má voči žalobcovi p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 86,50 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 86,50 Eur od 28.03.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, druhým odsekom výroku žalobu vo zvyšnej časti zamietol a tretím odsekom výroku žalovanej náhradu trov konania nepriznal. 2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie použitím § 488, § 489, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a 2, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 42 ods. 4, § 43 ods. 1, ods. 12 písm. b), § 44 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách. V odvolaním napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 65,- Eur s príslušenstvom vecne argumentoval tým, že návrh bol dôvodný len z časti. Účastníci konania platne uzavreli zmluvu o pripojení a zmluvu o poskytovaní verejných služieb (ktorých neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné podmienky), ktoré majú charakter spotrebiteľskej zmluvy a z ktorých žalobcovi vyplývala povinnosť poskytovať žalovanej elektronické komunikačné služby, ktorú si v rozhodnom období splnil, pričom žalovaná si svoju povinnosť vyplývajúcu z článku 6 bod 6.2 písm. b) všeobecných podmienok, a síce platiť cenu za poskytnuté služby podľa zmluvy a podľa cenníka, ako i cenu za iné služby až na základe predloženia faktúry v súlade s ustanovením článku 11 bod 11. 8 všeobecných podmienok, nesplnila v lehote splatnosti. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam považoval súd nárok žalobcu na zaplatenie ceny za poskytnuté elektronické komunikačné služby vyúčtované vyššie uvedenými faktúrami v sume 86,50 Eur za dôvodný. (Nakoľko žalovaná po zaslaní pokusu o pokonávku uhradila sumu 65,- Eur). Ďalším nárokom tvoriacim faktúry a teda žalovanú sumu je suma predstavujúca poplatok za čiastočné obmedzenie poskytovaných služieb z dôvodu neplatenia, ktorý si žalobca uplatňoval v sume 12,50 Eur bez DPH, 15,- Eur s DPH a to vo faktúre č. 5229938196, faktúre č. 5229964119, faktúre č. 5237343209, faktúre č. 5237371032. Súd poukazuje na to, že žalobca fakturuje žalovanej poplatok za čiastočné obmedzenie poskytovaných služieb, čím dochádza k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, keďže predmetné úkony majú za následok obmedzený prístup účastníka k službám, teda účastník ako spotrebiteľ nemá možnosť využívať služby pôvodne mu poskytované žalobcom, teda žalovaná ako spotrebiteľ bola povinná platiť sankciu za to, že poskytovateľ služieb mu už nebude dodávať všetky služby. Zaplatením poplatku za čiastočné obmedzenie poskytovaných služieb spotrebiteľovi nebola poskytovaná žiadna služba, práve naopak, bol mu znemožnený prístup k službám, preto má súd za to, že takéto dojednanie ohľadne poplatku za čiastočné obmedzenie poskytovaných služieb spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa ako ich predpokladá ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a že tento rozhodujúcej miere (ak nie až výlučne) predstavuje „skrytú“ sankciu pre spotrebiteľa za porušenie jeho povinností včas a riadne v súlade so zmluvou platiť úhrady za poskytnuté služby, ktorá podľa názoru súdu v neakceptovateľnom rozsahu prevyšuje takéto náklady a teda predstavuje tento poplatok možný jednorazový zdroj nie malého príjmu (zisku) dodávateľa na úkor spotrebiteľa. Výška tohto poplatku podľa názoru súdu výrazne prevyšuje výšku, ktorú možno označiť za primeranú o to viac, že v tomto prípade nejde o poplatok, ktorý súvisí s rozsahom využívania služieb dodávateľa spotrebiteľovi, o ktoré má spotrebiteľ záujem, ale o poplatok (stanovený jednostranne dodávateľom v ním vydanom cenníku, ktorý ani nebol súčasťou doručeného návrhu) určený výlučne pre prípad porušenia zmluvných povinností spotrebiteľom a to niekoľkokrát za sebou. V tomto prípade uvedený poplatok je spojený výlučne s činnosťou žalobcu vykonávanou len v jeho záujme, a preto by tento mal pokrývať maximálne náklady žalobcu spojené s takouto činnosťou. V zmysle uvedeného súd nárok žalobcu vyplývajúci z poplatku za čiastočne obmedzenie poskytovaných služieb v celom rozsahu (60,- Eur) zamietol. Ďalším žalobcom uplatňovaným nárokom bol nárok na zaplatenie sumy 5,- Eur za upomienku, ktorá bola vyúčtovaná faktúrou č. 5237361155. Podľa bodu 16.2. písm. d) Všeobecných podmienok upomienky sa považujú za oznámené dňom doručenia upomienky na adresu trvalého bydliska účastníka, za doručenú sa považuje aj zásielka uložená na pošte a aj vrátená bez uloženia na pošte, ak je adresát neznámy...v prípade, že sa upomienka zasiela elektronickej forme, dňom odoslania upomienky do odkazovej schránky účastníka, resp. na poslednú známu e-mailovú adresu. V danom prípade je žalobca je povinný k žalobe pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, resp. uviesť dôkazy, ktoré v priebehu súdneho konania navrhuje vykonať. Jedná sa o jeho dôkaznú povinnosť a práve v sporovom konaní je nesplnenie dôkaznej povinnosti spojené s procesnou zodpovednosťou za nedokázanie tvrdených skutočností, to znamená s neunesením tzv. dôkazného bremena. Kto a v akom rozsahu má dôkazné bremeno, určujú normy hmotného práva. Zásadne ho má ten, v koho záujme je dokázanie určitej skutočnosti. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní práve toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). Na základe uvedeného je súd toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia o oprávnenosti výšky uplatnenej pohľadávky v časti nároku poplatku za upomienku, pretože nepredložil žiadne také dôkazy, ktorými by bolo možné objektívne posúdiť a preveriť výšku pohľadávky, ktorú si uplatňuje, ani je odoslanie, či doručenie žalovanej, preto súd v tejto časti (5,- Eur) žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca bol úspešný v časti konania o zaplatenie sumy 86,50 Eur s príslušenstvom a v časti konania o zaplatenie sumy 391,25 Eur s príslušenstvom bol neúspešný. Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 18,11% a hrubý úspech žalovanej v rozsahu 81,89% a tým je daný prevažný čistý úspech žalovanej v rozsahu 63,78%, čo v konečnom dôsledku znamená právo žalovanej na náhradu účelne vynaložených trov celého konania práve takýmto percentom. Nakoľko si však v konaní úspešnejšia žalovaná právo na náhradu trov konania neuplatnila a ani jej v konaní žiadne trovy nevznikli, súd jej právo na náhradu trov konania nepriznal. 3. Proti tomuto rozsudku, v jeho zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 65,- Eur s príslušenstvom, podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, resp. tento rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, uplatniac si zároveň náhradu trov konania, namietajúc nesprávne právne posúdenie a nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolateľ poukázal na to, že žalovaná riadne a včas nezaplatila cenu služieb vo výške 216,50 Eur, žalobca ju pokusom o pokonávku zo dňa 13.03.2014 vyzval na zaplatenie dlžnej sumy, pričom po zaslaní pokusu o pokonávku bola časť pohľadávky vo výške 65,- Eur odpísaná a preto si ju žalobca v tomto konaní neuplatňuje. Teda suma vo výške 65,- Eur nebola uhradená žalovanou, ako súd uviedol v odôvodnení rozsudku, ale táto suma bola dobropisovaná dobropismi k jednotlivým faktúram. Žalobca si uplatnenou žalobou sumu vo výške 65,- Eur, ktorú súd zamietol, neuplatňoval z dôvodu, že ju ešte pred podaním návrhu odpísal. Preto je podľa žalobcu suma uplatnená v žalobe vo výške 151,50 Eur za neuhradené služby v celom rozsahu dôvodná. 4. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila. 5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. 7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. 8. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. 9. Vzhľadom na to, že žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie len v jeho zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 65,- Eur s príslušenstvom, v ostatnej vyhovujúcej časti (prvý odsek výroku) a v ostatnej zamietajúcej časti (časť druhého odseku výroku týkajúca sa zamietnutia žaloby v časti o zaplatenie sumy 326,25 Eur s príslušenstvom ako náhrady škody), pre nedostatok podaného odvolania nadobudol rozsudok právoplatnosť a nestal sa predmetom odvolacieho prieskumu. 10. Predmetom odvolacieho prieskumu tak bolo, či súd prvej inštancie dôvodne zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 65,- Eur s príslušenstvom. 11. Z obsahu návrhu, z obsahu priložených listinných dôkazov, ako aj z obsahu odvolania je jednoznačne zrejmé, že žalobca sumu 65,- Eur, ktorej zaplatenia sa podaním odvolania domáha, dobropisoval dobropismi k jednotlivým faktúram, vzdal sa teda práva na jej zaplatenie, preto sa zaplatenia tejto sumy už nemôže úspešne domáhať. Súd prvej inštancie síce nesprávne skonštatoval, že žalovaná po zaslaní pokusu o pokonávku uhradila sumu 65,- Eur, pričom v skutočnosti žalovaná túto sumu neuhradila, no nárok na jej zaplatenie zanikol z dôvodu rozhodnutia žalobcu, že si túto sumu nebude uplatňovať, nič to však nemení na vecne správnom závere súdu prvej inštancie, že žalobca nemá právo na zaplatenie sumy 65,- Eur s príslušenstvom. 12. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. 13. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. 14. Citované ustanovenia zakotvovali dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. 15. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. 16. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. 17. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). 18. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). 19. Správny bol preto záver súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu žalobcu aj v časti o zaplatenie sumy 65,- Eur s príslušenstvom. 20. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 65,- Eur s príslušenstvom, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 21. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).