Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 5To/89/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116012096 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Žovinec ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2116012096.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a sudcov JUDr. Vladimíra Tencera a JUDr. Janky Klčovej, v trestnej veci v trestnej veci proti obžalovaným C. J. a O. Z., pre zločin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona a iné, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava a obžalovaných C. J. a O. Z. proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 20.6.2017, č. k. 15T/89/2016-480, na verejnom zasadnutí dňa 5.10.2017, takto r o z h o d o l : I. Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému C. J., nar. XX.X.XXXX. II. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný C. J., nar. XX.X.XXXX odsudzuje: Podľa § 212 ods. 4, §§ 41 ods. 2, 36 písm. k/, 37 písm. m/, 38 ods. 2 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov. III. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovaných C. J., nar. XX.X.XXXX a O. Z., nar. XX.XX.XXXX zamietajú. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 20.6.2017, č. k. 15T/89/2016-480 rozhodol tak, že obžalovaných C. J. a O. Z. uznal za vinných že 1) obžalovaný C. J. a obžalovaná O. Z. dňa 09.06.2016 v čase približne od 22:00 h do 23:00 h v Trnave na Nitrianskej ceste číslo 5 v blízkosti areálu Slovenskej autobusovej dopravy Trnava po predchádzajúcej vzájomnej dohode kameňom rozbili sklenenú výplň s rozmermi 80cm x 60cm na pravých dverách spolujazdca tam zaparkovaného a riadne uzamknutého nákladného motorového vozidla značky SCANIA s návesom evidenčné číslo LC-898CK, bielej farby, následne si cez rozbité okno otvorili dvere a vnikli do priestoru kabíny nákladného vozidla, z ktorého odcudzili notebook značky ACER, výrobné číslo SNID-32706487334 a mobilný telefón značky Samsung Galaxy S3, typ GT-19300, čím odcudzením veci spôsobili W. C. škodu vo výške 580,- Eur a poškodením sklenenej výplne dverí vozidla spôsobili spoločnosti KROVY-SK s.r.o., Podrečany škodu vo výške 343,85 Eur, pričom obvinená O. Z. sa skutku dopustila napriek tomu, že bola rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k.: 2T/2/2015 zo dňa 26.11.2015 právoplatným dňa 26.11.2015 odsúdená za prečin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20, § 212 ods. 2 písm. d), písm. f) Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu 2 roky, 2) obžalovaný C. J. dňa 09.06.2016 v čase približne o 23:00 hod.na Nitrianskej ceste č. 5 v blízkosti objektu Slovenskej autobusovej dopravy Trnava, potom, ako spoločne s obvinenou O. Z. rozbitím okna vnikli do uzamknutého nákladného motorového vozidla značky SCANIA s návesom evidenčné číslo LC-898CK a odcudzili z neho notebook a mobilný telefón, a boli v čase ich prítomnosti v kabíne motorového vozidla spozorovaní jeho vodičom W. C., ktorý po príchode k motorovému vozidlu zatvoril a držal dvere, aby zabránil úteku obvinených z vozidla, obvinený C. J. vytiahol mačetu bez rúčky s dĺžkou asi 60 cm, snažil sa cez rozbité okno vyjsť z vozidla, mával s mačetou smerom k poškodenému a vyhrážal sa mu zabitím a keď W. C. zo strachu odstúpil od dverí, obvinený C. J. vyšiel s mačetou z vozidla, opakovane sa W. C. vyhrážal zabitím a pritom sa zaháňal mačetou a išiel smerom k poškodenému W. C., za ktorým sa následne rozbehol a kričal na neho, že ho zabije, pričom W. C. pred ním z obavy o život a zdravie utiekol teda obžalovaný C. J. v bode 1 spoločným konaním si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil, spôsobil tak malú škodu a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - vlámaním, a spoločným konaním poškodil cudziu vec a spôsobil tak na cudzom majetku malú škodu, obžalovaný C. J. v bode 2 sa inému vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu, a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - so zbraňou, obžalovaná O. Z. v bode 1 spoločným konaním si prisvojila cudziu vec tým, že sa jej zmocnila, spôsobila tak malú škodu, čin spáchala hoci bola za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdená a čin spáchala závažnejším spôsobom konania - vlámaním, a spoločným konaním poškodila cudziu vec a spôsobila tak na cudzom majetku malú škodu, čím spáchali obžalovaný C. J. v bode 1 zločin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona a prečin poškodzovania cudzej veci spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 245 ods. 1 Trestného zákona, obžalovaný C. J. v bode 2 prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s použitím § 138 písm. a) Trestného zákona, obžalovaná O. Z. zločin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona a prečin poškodzovania cudzej veci spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 245 ods. 1 Trestného zákona, Za to boli odsúdení: Obžalovaný C. J. podľa § 212 ods. 4, § 41 ods. 2, § 36 písm. k), § 37 písm. m), § 38 ods. 2 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky a 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Obžalovaná O. Z. podľa § 212 ods. 4, § 41 ods. 1, § 37 písm. h), písm. m), § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov a 4 (štyri) mesiace. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona súd obžalovanej uložil ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava a to proti výroku o treste u obžalovaného C. J., v jeho neprospech. Proti rozsudku podali odvolanie aj obaja obžalovaní, ktoré odôvodnili písomne, aj prostredníctvom svojich obhajcov. Obžalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že sa priznal ku skutku v bode 1 obžaloby, ktorý však spáchal sám, nie s obž. O. Z.. Táto bola z jeho spáchania neprávom obvinená, s krádežou a vlámaním nemá nič spoločné. Poukázal na jej zlý zdravotný stav, ktorý mal mať za následok jej nepríčetnosť v čase spáchania skutku. Navrhol, aby súd zabezpečil znalecký posudok na jej duševný stav. Skutok uvedený v nej v bode 2 nespáchal, poškodenému sa nijak nevyhrážal, tobôž nie zbraňou. Navrhuje, aby tunajší súd zohľadnil jeho prevažujúce poľahčujúce okolnosti a uložil mu spravodlivý trest. Obhajkyňa obžalovaného C. J. v písomnom odôvodnení podaného odvolania uviedla, že odvolanie smeruje proti výroku o vine. výroku o treste ako aj proti konaniu. ktoré mu predchádzalo. Obžalovaný považuje napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava vo všetkých jeho výrokoch za nesprávny a nezákonný. Má za to, že okresný súd po prejednaní skutkov opísaných v obžalobnom návrhu, vykonaní dôkazov, tieto nesprávne vyhodnotil a následne vyvodil nesprávne skutkové a právne závery. Zhromaždené dôkazy v trestnom konaní nenasvedčujú tomu, že skutok v bode 1 spáchal obžalovaný C. J. v spolupáchateľstve s obžalovanou O. Z. a že by skutok v bode 2 vôbec spáchal obžalovaný C. J. a už vôbec nie so zbraňou. Spolupáchateľstvo obžalovaných je sporné kvôli absencii obligatórnych podmienok, a síce spoločného konania a predovšetkým spoločného úmyslu. Obžalovaná O. Z. sa na mieste činu síce nachádzala, ale za účelom poskytovania sexuálnych služieb, čo potvrdzuje výpoveď svedka W. C. („ponúkala mi sex") i obžalovaného C. J.. Pokiaľ ide o spáchanie skutku v bode 2, žiadny z vykonaných dôkazov (s výnimkou tvrdenia poškodeného W. C.) nedokazuje, že by sa obžalovaný C. J. niekomu nebezpečne vyhrážal, a už vôbec nie so zbraňou. Výpoveď poškodeného pod vplyvom konkrétnych okolností (neočakávaná krádež vecí z kamiónu v neskorých večerných hodinách, rozbitá sklenená výplň dverí vozidla) bola ovplyvnená v dôsledku hnevu a šoku. I svedeckú výpoveď C. Q., ktorý mal údajne počuť vyhrážky „zabijem ťa“, „okradli ma, zavolajte políciu, chcú ma zabiť“, je potrebné hodnotiť v širšom kontexte. Svedok súčasne uviedol, že na mieste boli tri osoby, ktoré po sebe vykrikovali (vzájomne!), rozhadzovali rukami, slovný konflikt trval 2-3 minúty, počul hlasy, no osoby boli v tieni, takže ich nevidel, ani ich nerozoznal. Vo vzťahu k údajnému spáchanému skutku nebezpečného vyhrážania so zbraňou uviedla, že na mieste činu, ani na inom mieste sa nenašiel predmet, o ktorom hovoril poškodený. Rovnako tak žiadny zo svedkov (s výnimkou poškodeného) zbraň alebo iný predmet, ktorým mal byť údajne spáchaný prečin nebezpečného vyhrážania u obžalovaného nevidel. Ohľadom spáchania tohto skutku, po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, naďalej trvajú pochybnosti, preto bolo nutné pristúpiť k použitiu zásady in dubio pro reo. Obžalovaný považuje napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava i v časti výroku o treste za nesprávny, pretože uložený trest v stanovej výmere je neprimerane prísny. Skutok spočívajúci v nebezpečnom vyhrážaní so zbraňou sa nepodarilo preukázať, preto nebolo možné aplikovať ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona, v zmysle ktorého sa ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac trestných činov, z ktorých jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami. Súd nesprávne vyhodnotil pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností, keď pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol na iba na jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. k) Trestného zákona a na ostatné poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. c), § 36 písm. 1) Trestného zákona nereflektoval. Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 1 obžalovaný C. J. sa v priebehu trestného konania opakovane ku skutku v bode 1 priznal, ten úprimne oľutoval, čo je poľahčujúcou okolnosťou. Zároveň máme za to, že súd mal pri rozhodovaní o treste prihliadnuť i na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. c) Trestného zákona, nakoľko v trestnom konaní bolo preukázané, že obžalovaný C. J. spáchal trestný čin (zločin krádeže vlámaním a prečin poškodzovania cudzej veci) v spojitosti s negatívnymi dôsledkami svojej choroby. Zo znaleckého posudku č. 61/2016 MUDr. Moniky Gregorovej vyplýva, že u obžalovaného bola zistená rozvinutá polymorfná závislosť na metamfetamíne (pervitíne). Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb - MKCH-10-SK-2013 sú diagnózy F 10.0 až F 19.9 používané pre poruchy psychiky a spravania v dôsledku užitia (užívania) návykových látok, od alkoholu, tabaku, opiátov, cez halucinogény a stimulanciá až po kombinované užitie viacerých toxických látok naraz. Poukazuje na to, že uložený druh trestu a jeho výmera musí byť primeraný a spravodlivý vo vzťahu k páchateľovi trestného činu, okolnostiam spáchania trestného činu a musí reflektovať vzájomný pomer a mieru závažnosti jednotlivých poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupu súdu pri rozhodovaní o treste. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiada, aby odvolací súd preskúmal správnosť, zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku (výrok o vine, výrok o treste) ohľadom obžalovaného C. J. a správnosť postupu konania prvostupňového súdu. Navrhuje, aby odvolací súd po preskúmaní veci podľa § 321 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 Trestného poriadku vrátil vec prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu pre jednal a rozhodol. Obhajca obžalovanej O. Z. v písomnom odôvodnení odvolania uviedol, že obžalovaná tvrdí, že sa spáchania trestného činu nedopustila. Odvolanie prokurátora smeruje proti nesprávnosti výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému C. J. a voči tomu, že tomuto obžalovanému súd neuložil ochranné opatrenie - ochranné protitoxikomanické liečenie. Podľa prokurátora súd nesprávne použil ustanovenia Trestného zákona o priťažujúcich a poľahčujúcich okolnostiach, čo viedlo k nesprávnemu stanoveniu hraníc trestnej sadzby a uloženiu trestu pod zákonnú hranicu trestnej sadzby. Namietol nesprávne použitie ustanovenie o poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. k) Trestného zákona, keďže to nebol obžalovaný ale jeho matka, ktorá nahradila poškodenej spoločnosti spôsobenú škodu. Nebol to teda obžalovaný, ktorý by dobrovoľne nahradil škodu. Podľa prokurátora súd pochybil aj v tom, že nezohľadnil obžalovanému priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona. Nesprávnosť takéhoto postupu vyplýva podľa prokurátora z toho, že v danom prípade nebolo možné aplikovať stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR spisová značka Tpj 104/2009. Podľa tohto sa spáchanie zbiehajúceho sa trestného činu, v súlade so zásadou „ne bis in idem“, vyjadrenou v § 38 ods. 1 Trestného zákona, nepoužije ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, ak by išlo zároveň o okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj okolnosť podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2 trestného zákona). Podľa právneho stavu platného v čase vydania stanoviska išlo tak o prípad viacčinného súbehu trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, ak sa aplikovala asperačná zásada v zmysle § 41 ods. 1 Trestného zákona, kedy spáchanie druhého trestného činu (popri zločine alebo prísnejšom zločine) bolo okolnosťou podmieňujúcou použitie prísnejšej trestnej sadzby. V čase prijatia uvedeného stanoviska, na ktoré odkazuje napadnutý rozsudok, bolo platné a účinné iné, prísnejšie zákonné znenie takzvaný asperačnej zásady. Časť zákonného ustanovenia o obligatórnej výmere trestu odňatia slobody v hornej polovici zvýšenej trestnej sadzby bola až dodatočne, po prijatí stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, nálezom Ústavného súdu SR spisová značka PL.ÚS 106/2011 vyhlásená za protiústavnú a stratila účinnosť, pretože závažným spôsobom nezohľadňovala zásady primeranosti a individualizácie trestu. Stanovisko bolo prijaté v čase prísnejšej formulácie asperačnej zásady a reagovalo na záväzné ukladanie trestov, ktorej horná hranica bola ešte predtým zvyšovaná o jednu tretinu. Zrušením obligatórneho postupu určujúceho časť trestnej sadzby, v ktorej súd mohol vymerať trest odňatia slobody, došlo k podstatnému oslabeniu, prísnosti asperačnej zásady, keďže súd môže vychádzať pri ukladaní trestu z (nezvýšenej) dolnej hranice základnej trestnej sadzby, vyplývajúcej z príslušnej skutkovej podstaty trestného činu. V predmetnej trestnej veci okresný súd pri určení výmery trestu odňatia slobody obžalovanému C. J. iba formálne použil asperačnú zásadu, pretože neukladal zvýšený úhrnný trest, výška trestu odňatia slobody sa nachádza ešte v dolnej polovici základnej nezvýšenej trestnej sadzby, bližšie k jej dolnej hranici. Automatické odmietanie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona pri viacčinnom súbehu trestných činov, z ktorých najmenej jeden je zločinom, z dôvodu formálneho poukázania na postup v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona, je nepochybne v rozpore s legislatívnym zámerom a zásadami ukladania trestov. V prípade prijatia takejto súdnej praxe by sa páchatelia závažnejšej trestnej činnosti v podobe viacčinného súbehu trestných činov, kde aspoň jeden je zločinom, akým v danej veci bol aj obžalovaný C. J., dostali paradoxne do nepomerne výhodnejšej pozície pri ukladaní trestu odňatia slobody z hľadiska priťažujúcich okolností a ich pomeru, v porovnaní s páchateľmi viacerých trestných činov v jednočinnom súbehu, z ktorých môže, ale nemusí byť niektorý zločinom (úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona ), prípadne páchateľom trestnej činnosti vo viacčinnom súbehu, ktorí spáchali výlučne prečiny. Keďže len tým by sa tak mohla pričítať priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, čo môže mať podstatný dosah na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a následné zvýšenie dolnej hranici trestnej sadzby (viď obžalovaná Z.). Vo vzťahu k obžalovanému C. J. neboli splnené zákonné podmienky na postup podľa § 38 ods. 7 Trestného zákona, preto súd mal prihliadať na prevažujúce priťažujúce okolnosti, nakoľko spáchal viac trestných činov a bol už za trestné činy v predchádzajúcom období odsúdený, pričom nie je možné prihliadať na žiadnu poľahčujúcu okolnosť. Na pomer prevažujúcich priťažujúcich okolností a zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby postupom podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona by nemalo vplyv ani priznanie poľahčujúcich okolností nahradenia škody. Obžalovaný C. J. bolo hlavným, respektíve vedúci spolupáchateľom žalovanej trestnej činnosti, pričom aj podľa záverov súdu bol iniciátorom spáchania zločinu krádeže. Obžalovaný zároveň spáchal dva skutky, a teda vo väčšom rozsahu trestnú činnosť v porovnaní so spoluobžalovanou O. Z., u ktorej na rozdiel od obžalovaného J., súd prihliada na priťažujúcu okolnosť vo forme spáchania viacerých trestných činov a zvýšili dolnú hranicu trestnej sadzby. Obžalovaný C. J. bol už v minulosti 6 krát súdne trestaný, pričom posledné dve odsúdenia z roku 2012 a 2014 boli za rovnakú, majetkovú trestnú činnosť, za akú je aktuálne trestné stíhaný a posledný trest vykonala 12.12.2014. Okrem toho bol 8 krát postihnutý za priestupky, nebol riadne zamestnaný, viedol protiprávny a neproduktívny až parazitujúci spôsob života, bol užívateľom návykových látok a je od nich závislý, vykonával takzvanú ochranu spoluobžalovanej pri jej vykonávaní prostitúcie. Podľa znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie obžalovaný má rozvinutú polymorfnú závislosti na viacerých návykových látkach. Znalkyňa navrhla uložiť mu ochrannej protitoxikologické liečenie ambulantnou formou. Podľa vlastného vyjadrenia bol obžalovaný včas spáchania žalovaných skutkov závislý na drogách, a teda užíval návykové látky. Boli tak splnené podmienky na uloženie navrhovaného ochranného liečenia, pretože skutkov sa dopustil v súvislosti s užívaním týchto látok. Prokurátor navrhol, aby tunajší súd zrušil napadnutý rozsudok v časti o treste obžalovaného C. J. a aby sám rozhodol rozsudkom s tým, že obžalovanému, v zmysle vyššie citovaných ustanovení Trestného zákona, uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní minimálne 5 rokov a 3 mesiace, na výkon trestu ho zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia a zároveň mu uložil ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku: 1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317, ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom. Krajský súd v Trnave na základe podaného odvolania preskúmal napadnutý rozsudok, ako i podaný opravný prostriedok a zistil, že odvolanie prokurátora aj obžalovaných bolo podané včas a proti výrokom, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku z dôvodov podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku, preto napadnutý výrok preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Trestného poriadku a dospel k týmto zisteniam a záverom. K odvolaniu obžalovaného C. J. Pokiaľ ide o skutkové zistenia, ku ktorým dospel prvostupňový súd a ktoré uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, tieto považuje odvolací súd za správne a úplné. Vo vzťahu ku skutku uvedenom v bode 1 napadnutého rozsudku, obžalovaný uvádza, že jeho spáchanie priznáva, avšak namieta, že tento skutok spáchali iba sám, bez obžalovanej O. Z.. K prítomnosti obžalovanej na mieste činu a účasti na skutku sa vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku pri hodnotení dôkazov (strana 16 a 17). V odvolacom konaní obžalovaný, ani jeho obhajkyňa nepredniesli nové argumenty, ktoré by už neboli uplatnené v prvostupňovom konaní. Prvostupňový súd sa s obhajobou obžalovaného v tomto smere vyrovnal správnym spôsobom, keď zistené skutočnosti vyhodnotil logicky a svoje závery podrobne a zrozumiteľne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s týmito zisteniami a závermi a preto na ne na tomto mieste odkazuje, bez potreby ich opakovania. Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 2 napadnutého rozsudku, obžalovaný namieta, že uvedený trestný čin nespáchal a už vôbec nie so zbraňou. Poukazuje najmä na to, že na mieste činu, ani v priestoroch vozidla, kde bol zadržaný obžalovaný, sa uvedeným útočný predmet nenašiel. S touto argumentáciou sa v rámci obhajoby obžalovaného rovnako zaoberal prvostupňový súd a vyhodnotil ju ako nedostatočnú, respektíve nedôvodnú. Odvolací súd sa stotožňuje s hodnotením výpovede poškodeného, vo vzťahu ku ktorej nemá odvolací súd žiadne rozumné pochybnosti o jej pravdivosti. Poškodený popísal skutočnosti, ktoré sa týkajú skutku uvedeného v bode 1 rovnakým spôsobom, akým to uviedol, respektíve priznal samotný obžalovaný a aký vyplýva aj z iných vykonaných dôkazov. Niet dôvodu neuveriť ani ďalšej časti jeho výpovede, v ktorej popisuje konanie obžalovaného vyjadrené v skutkovej vete bodu 2 napadnutého rozsudku. Argumentáciu obhajoby, že výpoveď poškodeného bola ovplyvnená v dôsledku hnevu a šoku odvolací súd neprijíma a to opätovne s poukazom na overenú pravdivosť jeho výpovede, ktorá sa vzťahuje k trestnému činu krádeže, ktorého spáchanie obžalovaný priznal. Rovnako ako prvostupňový súd, aj odvolací súd považuje vykonané dôkazy, ktoré sú uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 17 a 18 za presvedčivé a bez rozumných pochybností preukazujúce, že obžalovaný sa dopustil spáchania skutku tak ako je uvedený v obžalobe, respektíve vo výroku v bode 2 napadnutého rozsudku. Skutočnosť, že na mieste činu, ani v jeho okolí nebol nájdený predmet - zbraň, ktorým mal byť trestný čin spáchaný, nie je dôkazom o tom, že obžalovaný trestný čin nespáchal, respektíve, že ho nespáchal so zbraňou. Nájdenie zbrane na mieste činu, respektíve v jeho blízkosti, aby mohlo slúžiť ako nepriamy dôkaz, avšak v tomto prípade existuje dostatok priamych i nepriamych dôkazov, ktoré preukazujú spáchanie tohto skutku. V podrobnostiach odvolací súd opäť odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku na strane 17 a 18. Nakoľko odvolací súd považuje spáchanie oboch trestných činov, z ktorých bol obžalovaný uznaný za vinného rozsudkom súdu prvého stupňa za preukázané, nie je možné akceptovať jeho odvolaciu námietku, ktorá sa vzťahuje k nesprávnemu posúdeniu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Obžalovaný v celom rozsahu, v ktorom mu bola preukázaná trestná činnosť, jej spáchanie nepriznal a úprimne neoľutoval, preto mu nebolo možné priznať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Rovnako mu nemožno priznať ani poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. c) Trestného zákona, teda, že spáchal trestný čin v spojitosti s negatívnymi dôsledkami svojej choroby. Je pravdou, čo uvádzal obhajkyne obžalovaného, že v rámci medzinárodnej klasifikácie chorôb sú ustanovené ňou citované diagnózy, ktoré súvisia s užívaním návykových látok. Nebolo však preukázané, že by obžalovaný spáchal trestnú činnosť ako priamy následok poruchy psychiky a správania, ktoré u neho nastali v dôsledku užívania návykových látok. Z jeho vystupovania a vyjadrení, ktorí sú zachytené v zápisnici o hlavnom pojednávaní, ako i v ďalších písomných podaniach (odvolanie a podobne ), s prihliadnutím na jeho trestnú minulosť, je možné konštatovať, že obžalovaný z trestnej činnosti pristupuje z dôvodu, že si takýmto spôsobom chce zabezpečiť prostriedky na živobytie, respektíve iný nelegálny príjem. Užívanie návykových látok, ktoré obžalovaný priznal je v tomto smere iba sprievodným znakom jeho životného postoja, ktorý uplatňuje. Aj na základe argumentov, ktoré odvolací súd uvádza nižšie, pri hodnotení odvolania prokurátora, považuje určenie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností u obžalovaného zo strany prvostupňového súdu za správne a zákonné. Samotný trest bol teda uložený v rámci správne zistenej trestnej sadzby, avšak vo výmere nižšej, ako je v tomto prípade spravodlivé. K odvolaniu obžalovanej O. Z. Obžalovaná svoje odvolacie dôvody bližšie nekonkretizovala, iba všeobecne uviedla, že popiera spáchanie skutku, ktorý sa jej kladie za vinu. Vo vzťahu k trestnej činnosti obžalovanej boli zo strany prvostupňového súdu uplatnené rovnaké dôkazy a rovnaká argumentácia, ako vo vzťahu k obžalovanému C. J.. S poukazom na obmedzený revízny princíp, odvolací súd uvádza, že spáchanie trestnej činnosti obžalovanou bolo v prvostupňovom konaní dostatočne preukázané dôkazmi, ktoré vymenoval a správne zhodnotil prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Spoluobžalovaný C. J., druh a obžalovanej O. Z., v odvolaní namietal zlý duševný stav obžalovanej v čase spáchania skutku, ktorý ju mal robiť nepríčetnou a tým aj trestnoprávne nespôsobilou. Dožadoval sa vykonania znaleckého dokazovania na posúdenie jej duševného stavu. Odvolací súd považuje túto námietku za neodôvodnenú. V prvostupňovom konaní bol na hlavnom pojednávaní vykonaný dôkaz prečítaním znaleckého posudku MUDr. Moniky Gregorovej, znalkyne z odvetvia psychiatria, z ktorého vyplývalo, že u obžalovanej zistila syndróm závislosti na viacerých psychoaktívnych látkach, pričom u sa jedná o rozvinutú závislosť. Pri forenznom vyšetrení zameranom na zistenie závislosti znalkyňa nezistila žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu a nevyhnutnosť skúmať jej duševný stav. Mentálny deficit pri základnej diagnóze ľahkej mentálnej retardácie nemá forenzne významný vplyv na jej ovládacie a rozpoznávacie schopnosti. Závery tohto znaleckého dokazovania nepreukázali pochybnosti o tom, či bola obžalovaná v čase spáchania skutku príčetná. Preto ani odvolacia námietka obžalovaného C. J. nie je opodstatnená a odvolací súd nemá z čoho vyvodzovať nepríčetnosť obžalovanej v čase spáchania trestného činu. Pokiaľ ide o výšku a druh trestu, ktorý bol obžalovanej uložený, tieto považuje odvolací súd za správne a zákonné. Obžalovaná sa svojím konaním dopustila spáchania jednak zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. d) Trestného zákona, ako i prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, v oboch prípadoch spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Za spáchanie týchto dvoch trestných činov v jednočinnom súbehu ukladal prvostupňový súd správne obžalovanej úhrnný trest odňatia slobody podľa ustanovenia § 41 ods. 1 Trestného zákona a to podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný, v tomto prípade ide o zločin krádeže podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona. Rovnako prvostupňový súd nepochybil pri identifikácii poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti. Na strane obžalovanej neboli zistené žiadne poľahčujúce okolnosti, naopak boli zistené 2 priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h) a písm. m) Trestného zákona a to na základe skutočností, ktoré dostatočne uviedol prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 25 a 26. Pri prevahe priťažujúcich okolností súd správne upravil dolnú hranicu trestnej sadzby v zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona, teda zvýšil ju o jednu tretinu z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou trestnej sadzby uvedenej v § 212 ods. 4 Trestného zákona. Pri takejto úprave trestnej sadzby hrozilo obžalovanej uloženie trestu odňatia slobody v rozpätí od 5 rokov a 4 mesiace do 10 rokov. Prvostupňový súd obžalovanej uložil trest v minimálnej výmere 5 rokov a 4 mesiace. Vzhľadom na skutočnosť, že neboli zistené žiadne dôvody pre postup podľa § 39 Trestného zákona, je uloženie trestu odňatia slobody minimálnej výmere správne a zákonné. Výška uloženého trestu zodpovedá závažnosti trestnej činnosti, ktorej sa dopustila, ako aj osobe páchateľa, ktorý bol v minulosti opakovane súdne trestaný. Rovnako i rozhodnutie o spôsobe výkonu tohto trestu zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania, keďže bolo preukázané, že obžalovaná bola v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestnej činnosti vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin. Na základe výsledkov znaleckého dokazovania z odvetvia psychiatrie, rozhodol prvostupňový súd o uložení ochranného protitoxikomanického liečenia ambulantnou formou. Toto svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z výpovede svedkov bolo preukázané, že obžalovaná bola v čase spáchania skutku pod vplyvom návykovej látky a teda v súvislosti s jej užitím alebo následkom jej užitia sa dopustila spáchania trestného činu, čo napĺňa predpoklad uvedený v § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona. K odvolaniu prokurátora Vo vzťahu k výške trestu u obžalovaného C. J. namieta prokuratúra nesprávne použitie ustanovení Trestného zákona o poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostiach, z čoho vyplýva nesprávne použitie ustanovení § 38 Trestného zákona a o úprave trestnej sadzby. Namietal nesprávne použitie poľahčujúce okolnosti v prospech obžalovaného podľa § 36 písm. k) Trestného zákona, ktorá má spočívať v tom, že obžalovaný sa pričinil o odstránenie škodlivých následkov trestného činu alebo dobrovoľne nahradil spôsobenú škodu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že zistený skutkový stav vyhodnotil prvostupňový súd správne spôsobom. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že poškodenej spoločnosti nahradila spôsobenú škodu matka obžalovaného. Takéto konanie možno potom subsumovať pod zákonnú formuláciu „pričinil sa o odstránenie škodlivých následkov trestného činu“. S úplnou istotou nemožno zistiť, respektíve verifikovať, či to bola práve iniciatíva obžalovaného, na základe, ktorej jeho matka zaplatila za neho náhradu škody. Odvolací súd je však toho názoru, že v takomto prípade, je potrebné rozhodnúť medzi dvomi do úvahy prichádzajúcimi alternatívami, v prospech obžalovaného. Poľahčujúca okolnosť uvedená v § 36 písm. k) Trestného zákona slúži na prospech poškodenej osoby, ktorej je zo strany obžalovaného buď priamo nahradená spôsobená škoda alebo sú odstránené škodlivé následky trestných činov. Samotná úprimnosť konanie obžalovaného aj jeho výlučná iniciatíva nie je nevyhnutným predpokladom na priznanie tejto poľahčujúce okolnosti, keď uvedené aspekty správania a vnútorného postoja obžalovaného sú skôr zohľadnené v poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Rovnako postupoval správne prvostupňový súd, keď obžalovanému nezohľadnil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, teda, že spáchal viac trestných činov. V tejto súvislosti správne uvažoval a postupoval okresný súd, keď vychádzal zo stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného pod spisovou značkou Tpj 104/2009, ktoré rieši otázku opakovaného zohľadnenia jednej okolnosti v neprospech obžalovaného. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom prokurátora, že použitie uvedeného stanoviska je limitované vydaním nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky spisová značka PL.ÚS 106/2011, na základe ktorého stratila účinnosť časť ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona za bodkočiarkou, o povinnosti ukladať pri zvýšenej hornej hranici trestnej sadzby trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby. Argumentácia prokurátora je z pohľadu jej obsahu účelová a nie principiálna. Aplikácia za zásady „ne bis in idem“ nemôže nijakým spôsobom vyplývať z konkrétnej výšky trestu, ktorého uloženie, na základe jej použitia hrozí. Ide o aplikáciu zásady zákazu opakovaného trestania, ktorá predstavuje základ spravodlivého rozhodovania. Pokiaľ prokurátor argumentuje, že postup, ktorý zvolil prvostupňový súd, je nepochybne v rozpore s legislatívnym zámerom a zásadami ukladania trestov, ide o jeho úvahu, ktorá nie je ničím podložená. Porovnanie trestných sadzieb oboch obžalovaných, ktoré vyplynuli z použitia zákonných ustanovení tak, ako to urobil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, je síce legitímne, ale záver, ku ktorému dospel prokurátor nemôže odvolací súd akceptovať. Je pravdou, že u obžalovanej O. Z. stanovil súd dolnú hranicu trestnej sadzby vyššiu ako u obžalovaného C. J., napriek tomu, že to bol obžalovaný C. J., ktorý spáchal viac trestných činov ako obžalovaná O. Z. a bol to práve menovaný obžalovaný, ktorý mal väčší a významnejší podiel na trestnej činnosti vykonanej v spolupáchateľstve. Určením rozdielnej dolnej hranice trestnej sadzby však nebola narušená možnosť individualizácie trestu u jednotlivých páchateľov. Úpravou trestnej sadzby u menovaného obžalovaného, došlo k zvýšeniu jej hornej hranice na úroveň 13 rokov a 4 mesiace. Súd teda obžalovanému mohol uložiť trest odňatia slobody v trestnej sadzbe s rozpätím od 3 rokov do 13 rokov a 4 mesiace. Takéto široké rozpätie trestnej sadzby dáva súdu dostatočnú možnosť zohľadniť vo výške trestu všetky zákonné aspekty, na ktoré je povinný pri ukladaní trestu prihliadať, vrátane jeho podielu napáchaní trestnej činnosti. Výsledok, ktorého dosiahnutie požaduje prokurátor vo svojom odvolaní, teda uloženie prísnejšieho trestu pre obžalovaného, je možné dosiahnuť zákonným a štandardným spôsobom, v rámci v uvedenej trestnej sadzby. Nič nebránilo prvostupňovému súdu, aby uložil obžalovanému trest odňatia slobody v sadzbe, ktorá bude bližšie k jej polovici alebo hornej hranici. Na tomto mieste je potrebné súhlasiť s názorom prokurátora, že uložený trest je neprimerane mierny a to jednak vo vzťahu k osobe obžalovaného, ako opakovaného páchateľa trestnej činnosti, ako i vo vzťahu k mnohosti jeho trestnej činnosti, ale i k trestu jeho spolupáchateľky. Všetky argumenty, ktoré prokurátor vo svojom odvolaní uviedol a ktoré sa vzťahujú k osobe obžalovaného, najmä jeho trestnej minulosti, odvolací súd akceptoval a rozhodol, že výška trestu, ktorý uložil napadnutým rozsudkom prvostupňový súd je neprimeranej nízka. Zohľadniac všetky tieto zmieňované okolnosti, dospel odvolací súd k záveru, že primeraným je pre obžalovaného trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov, teda trest v druhej štvrtine v trestnej sadzby, ktorý lepšie naplní účel trestu spočívajúci v ochrane spoločnosti pred obžalovaným ako sústavným páchateľom trestnej činnosti. Trest sekundárne spĺňa i účel takzvanej generálnej prevencie. Zaradenie obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu so stredným stupňom stráženia je vecne správne a prokurátor ho vo svojom odvolaní nenapáda. Prvostupňový súd neakceptovala návrh na uloženie ochranného protitoxikomanického liečenia obžalovanému C. J.. Odôvodnil to tým, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by obžalovaný spáchal trestnú činnosť v súvislosti s užívaním návykových látok, čo prokurátor vo svojom odvolaní rozporuje. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou prvostupňového súdu o tom, že tento zákonný predpoklad nebol bezpečne preukázaný. Existujú tu síce určité indície o súvislosti medzi užívaním návykových látok a konaním obžalovaného, ide však v prevažnej miere o dohady, ktoré neboli bezpečne preukázané. Z celkovo zisteného osobnostného profilu obžalovaného, do ktorého treba započítať aj jeho správanie sa v minulosti, ktoré sa odzrkadlilo v opakovanom odsudzovaní za páchanie trestnej činnosti, podľa názoru odvolacieho súdu vyplynulo to, že prípadné uloženie ochranného liečenia by s najväčšou pravdepodobnosťou nemalo na obžalovaného pozitívny účinok. Uloženie ochranného opatrenia závisí od rozhodnutia súdu a nie znalca, i keď výsledky znaleckého dokazovania sú nepochybne významnou skutočnosťou, ktorá zohráva úlohu pri rozhodnutí súdu. Pokiaľ však reálny odhad osoby obžalovaného indikuje zjavnú neúspešnosť výkonu ochranného liečenia, nie je uloženie takéhoto ochranného opatrenia potrebné a ani žiaduce. Na základe uvedených úvah považuje odvolací súd túto časť odvolania prokurátora za nedôvodnú. Vychádzajúc z vyššie uvedených zistení, úvah a záverov, dospel odvolací súd k rozhodnutiu o potrebe čiastočne zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o treste pre obžalovaného C. J.. Nakoľko výsledky vykonaného dokazovania umožňovali odvolaciemu súdu v tejto časti rozhodnúť, postupom podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, súd obžalovanému sám uložil primeraný trest odňatia slobody. Odvolania oboch obžalovaných boli v celom rozsahu nedôvodné a preto ich tunajší súd podľa § 319 Trestného poriadku zamietol. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.