Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24CoPno/2/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117218203 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2117218203.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: 1. F. U., narodená XX.X.XXXX, trvale bytom J. G. K. XXXX/XX, K., 2. T. U., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom J. G. K. XXXX/XX, K., obe zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, so sídlom Jána Bottu 4, Trnava, deti rodičov: matka H. U., rod. U., narodená XX.X.XXXX, trvale bytom J. G. K. XXXX/XX, K., zastúpená: AK PRINC & PARTNERS s.r.o., IČO: 47 237 554, so sídlom Štefánikova 23, Trnava a otec B. U., narodený X.X.XXXX, trvale bytom V., o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia - o odvolaní matky proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 33P/59/2017-25 zo dňa 18.8.2017, o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd r u š í napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, v y h l a s u j e, že nemá právomoc konať vo veci návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia a konanie o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia z a s t a v u j e. II. Odvolací súd v y h l a s u j e, že nemá právomoc konať vo veci návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia a konanie o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia z a s t a v u j e. III. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Uznesením označeným v záhlaví súd prvej inštancie nariadil neodkladné opatrenie, ktorým do právoplatného rozhodnutia súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva vydaného v konaní vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. 19P/26/2017 (výrok IV.), zveril maloletú F. U., nar. XX.X.XXXX, a maloletú T. U., nar. XX.XX.XXXX, do osobnej starostlivosti matky (výrok I.), otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej F. a na výživu maloletej T. vo výške 30 % zo sumy životného minima na neplnoleté nezaopatrené dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona, čo predstavuje ku dňu rozhodovania súdu 27,32 € mesačne na jedno dieťa, vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám matky počnúc vykonateľnosťou tohto uznesenia (výrok II.), v prevyšujúcej časti návrh matky zamietol (výrok III.) a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal (V. výrok). 2. Uznesenie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 2 ods. 1, § 360, § 366 Civilného mimosporového poriadku, § 324 ods. 1, § 325 ods. 1, § 326 ods. 1, 2, § 328 ods. 1, 2, § 329 ods. 1, § 337 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, § 36 ods. 1, § 62 Zákona o rodine, § 52 Civilného mimosporového poriadku. 3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že maloleté deti sa ocitli v rozpadnutom manželstve. Matka ako príčinu rozvratu manželstva uvádza odlišný názor na hospodárenie v rodine, rozdielny názor na výchovu ich spoločných detí, citové odcudzenie sa a názorovú rozdielnosť na ich spoločný život. Otec ako príčinu rozpadu manželstva vníma finančne rastúce nároky manželky a neveru manželky spojenú s nezáujmom o neho ako manžela. Obaja rodičia v súčasnosti pracujú v zahraničí. Osobnú starostlivosť o deti, ich prípravu do školy a zabezpečovanie ich účasti na mimoškolských aktivitách, s chodom domácnosti a domácich prác zabezpečuje matka. Z vyjadrenia matky v konaní sp. zn. 19P/26/2017 vyplýva, že otec príjem, ktorý zarobí, si necháva na úhradu svojich výdavkov, neprispieval a v súčasnosti ani neprispieva na spoločnú domácnosť, resp. iba v minimálnom rozsahu. V návrhu na rozvod manželstva matka žiada zveriť deti svojej osobnej starostlivosti, pretože aj v súčasnosti zabezpečuje túto starostlivosť. Je toho názoru, že otec maloletých detí svojím správaním ohrozuje zdravý psychický a fyzický vývin maloletých detí, keď deti sú vystavené vyhrážkam otca, že ich odvezie nevedno kam, neprimerane a nedôvodne zvyšuje na nich hlas. Otec naopak navrhuje, aby deti boli zverené do jeho osobnej starostlivosti, keď od 29.10.2012 vykonával všetky domáce práce, chodil s deťmi na prechádzky, na výlety, na spoločenské podujatia a ošetroval ich aj počas choroby (OČR). Z matkou priložených listín k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyplýva, že otcovi bola predbežným opatrením Okresného súdu Landshut uložená povinnosť nezdržiavať sa v okruhu 200 metrov od bytu na ulici B.-A. Q. XX v X. bez predchádzajúceho súhlasu matky, nenadväzovať kontakt s matkou, obidvomi dcérami v akejkoľvek forme, ako aj povinnosť zdržať sa vyhrážania sa matke, obidvom dcéram, zákaz zraniť ich, iným spôsobom ich telesne zneužívať alebo ponižovať a to do 25.10.2017 s okamžitou účinnosťou. 4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že v oprávnenom záujme maloletých detí bude za účelom stabilizácie výchovného prostredia do času, kým súd na základe riadne vykonaného dokazovania rozhodne o úprave pomerov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva, zverenie maloletej F. a T. do osobnej starostlivosti matky. Takto bude vzhľadom na protichodné tvrdenia rodičov dočasne zachované súčasné status quo, keď otec opustil spoločnú domácnosť a zároveň má rozhodnutím orgánu cudzieho štátu uložený zákaz približovať sa k manželke a deťom a nadväzovať s nimi kontakt z dôvodu ich ochrany pred násilím. Obaja rodičia pritom v konaní o rozvod manželstva a úpravu pomerov na čas po rozvode nežiadajú upravovať styk s maloletými. Preto je ich povinnosťou do právoplatnosti rozhodnutia o úprave pomerov v konaní sp. zn. 19P/26/2017 rešpektovať právo maloletých detí na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a konať tak, aby bolo rešpektované právo detí na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi za účelom zachovania ich vzťahu k obom rodičom. Zároveň neodkladným opatrením uložil otcovi maloletých detí povinnosť platiť výživné na maloletú F. a na maloletú T. vo výške 30 % zo sumy životného minima na neplnoleté nezaopatrené dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona, čo predstavuje ku dňu rozhodovania súdu 27,32 € mesačne na jedno dieťa, vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám matky počnúc vykonateľnosťou tohto uznesenia, nakoľko mal za osvedčené, že rodičia maloletých nežijú v spoločnej domácnosti, o výživnom na maloleté nebolo doposiaľ rozhodnuté. Preto je v záujme ochrany práv maloletých detí, aby nedošlo k ohrozeniu ich výživy, určiť otcovi výšku výživného v rozsahu, aký zodpovedá nevyhnutnej miere, na zabezpečenie základných potrieb maloletých. Vo zvyšku prevyšujúcom 27,32 € mesačne súd návrh matky, ktorá žiadala nariadiť neodkladným opatrením otcovi platiť na obe maloleté jednotlivo v sume 50,-€ zamietol, a to z dôvodu, že v rámci neodkladného opatrenia môže súd účastníkovi nariadiť platenie výživného výlučne v nevyhnutnej miere, tak aby do času rozhodnutia vo veci samej nebola ohrozená výživa a krytie najzákladnejších potrieb maloletého dieťaťa. 5. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v celom rozsahu odvolanie otec. V odvolaní uviedol, že Okresný súd Landshut vydal dňa 7.7.2017 rozhodnutie sp. č. 1 F 654/17 o násilí otca a rozhodnutie sp. č. 1 F 655/17 o rodičovskej starostlivosti a tieto rozhodnutia Okresný súd Landshut po vykonanom dokazovaní na ústnom pojednávaní dňa 28.7.2017 zrušil. Zo strany matky H. U. išlo o krivé obvinenie otca, matka klamala na súde, svoje tvrdenia nedoložila dôkazmi a preto Okresný súd Landshut dňa 28.7.2017 rozhodol v jeho prospech a matke uložil pokutu. Rozhodnutie Okresného súdu Landshut zo dňa 28.7.2017 ešte nebolo doručené ani otcovi, ani jeho právnej zástupkyni. Otec od 6.7.2017 svoje maloleté deti nevidel, nemá o nich žiadne informácie, nevie čo je s nimi. Otec dobrovoľne zaslal na výživu maloletých detí na účet matky dňa 9.8.2017 sumu 30 eur dcére F. a sumu 30 eur dcére T. výživné za 09/2017 a dňa 14.8.2017 zaslal na účet matky sumu 30 eur dcére F. a sumu 30 eur dcére T. výživné za 05/2017. Otec si vždy plnil povinnosti podľa svojich možností, schopností a majetkových pomerov, je nekonfliktnej povahy, je starostlivým otcom a manželom, nepije, nefajčí. Otec bol s maloletými deťmi v dňoch 3.6.2017 až 5.6.2017 v Chorvátsku, dcéry išli rady s otcom, nakoľko sa o nich stará od narodenia. Tvrdenie matky, že otec je agresívny 2 roky, vyhrážal sa matke ublížením na zdraví, neobstojí, nakoľko otec s deťmi nasledoval matku do Spolkovej republiky Nemecko. Pre otca je neprijateľné, aby maloleté deti žili bez otca len preto, že tak žila ich matka. Matka podáva na súdy v Slovenskej republike ako aj v Spolkovej republike Nemecko jeden návrh za druhým. Ústne pojednávania sa v SRN konalo na Amstgericht Landshut dňa 28.7.2017 za prítomnosti účastníkov konania a ich právnych zástupcov a vyjadrenie matky zo dňa 3.8.2017 doručené Okresnému súdu Trnava do spisu sp. zn. 19P/26/2017 je nepravdivé a matka nepokladala za povinnosť oznámiť to do spisu sp. zn. 33P/59/2017 a vziať návrh na neodkladné opatrenie späť. Navrhuje, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. 6. Otec sa návrhom zo dňa 27.11.2017 podaným počas odvolacieho konania domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd predbežne upravil jeho styk s oboma maloletými deťmi každú párnu sobotu v kalendárnom roku v čase od 9.00 hod. do 20.00 hod. s tým, že si obe maloleté deti prevezme od matky v určenú hodinu v mieste ich bydliska pred domom a odovzdá najneskôr v určenú hodinu na tom istom mieste ich matke. V návrhu uviedol, že požiadal matku o umožnenie styku s maloletými deťmi, nakoľko s nimi nebol od 6.7.2017. Na základe telefonického spojenia dňa 30.10.2017, 31.10.2017, 3.11.2017, 7.11.2017, 10.11.2017, 13.11.2017, 14.11.2017, 16.11.2017 a 23.11.2017 matka otcovi styk s maloletými deťmi ani raz nezabezpečila. Matka návrhy otca odmietla a dňa 23.11.2017 opäť odmietla stretnutie s maloletými deťmi v sobotu dňa 24.11.2017 a napísala, že dá vedieť. Na základe uvedeného navrhuje nariadiť neodkladné opatrenie. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - účastníkom (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d) Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku zrušiť a konanie o nariadenie neodkaldného opatrenia navrhovaného matkou podľa § 391 ods. 1 v spojení § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku zastaviť. 8. Ďalej odvolací súd po oboznámení sa s návrhom otca na nariadenie neodkladného opatrenia dospel k záveru, že konanie o nariadenie neodkladného opatrenia navrhovaného otcom je potrebné podľa § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku zastaviť. 9. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 33P/59/2017 je návrh matky na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým matka žiada o zverenie maloletých detí do jej osobnej starostlivosti, o uloženie povinnosti otcovi platiť na výživu maloletých detí sumu 50 eur mesačne na každé maloleté dieťa. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým o návrhu matky na nariadenie neodkladného rozhodol. 10. Predmetom konania vedeného na odvolacom súde pod sp. zn. 24CoPno/2/2017 je návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým otec žiada o úpravu jeho styku s maloletými deťmi. 11. Zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že maloleté deti pochádzajú z manželstva rodičov, ktorí rodičia nežijú v spoločnej domácnosti od 5.7.2017, kedy došlo medzi rodičmi ku konfliktu, pričom maloleté deti sa od tohto dňa fakticky nachádzajú v starostlivosti matky. Otec maloleté deti nevidel od 6.7.2017. Rodičia i maloleté deti sú občanmi Slovenskej republiky. Do odchodu otca zo spoločnej domácnosti rodičia spoločne i s maloletými deťmi užívali byt na ulici B.-A. Q. XX, X., aktuálne v uvedenom byte žije matka s maloletými deťmi. Na súde prvej inštancie prebieha konanie o rozvod manželstva rodičov vedené pod spisovou značkou 19P/26/2017. Obaja rodičia sú zamestnaní u zamestnávateľa mimo územia Slovenskej republiky v Spolkovej republike Nemecko, matka od 1.1.2016 a otec od 1.2.2016. Na Okresnom súde Landshut prebiehajúce viaceré konania týkajúce sa účastníkov, a to o prisúdenie bytu na samostatné užívanie, o nariadenie ochranných opatrení, vo veci rodičovskej starostlivosti podľa Zákona o ochrane pred násilím a podľa Zákona o konaniach v rodinných záležitostiach. 12. Podľa § 389 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli splnené procesné podmienky. 13. Podľa § 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky"). 14. Podľa § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. 15. Súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (procesné podmienky). Zákon však výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno teda dôvodiť, že procesnými podmienkami musia byť také vlastnosti súdu a účastníkov, ktoré jedine umožňujú dosiahnuť cieľ civilného konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky. Na strane súdu patria k procesným podmienkam také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho práv a povinností vykonávať ako orgán štátu civilné konanie a na základe jeho výsledkov rozhodovať. Nedostatok procesných podmienok môže byť jednak neodstrániteľný, jednak odstrániteľný. Neodstrániteľný je nedostatok procesnej podmienky, odstránenie ktorého za danej právnej úpravy nie je možné. Odstrániteľný je taký nedostatok procesnej podmienky, k odstráneniu ktorého môže súd prispieť za eventuálnej súčinnosti s niektorým účastníkom. Medzi neodstrániteľné procesné podmienky sa zaraďuje aj nedostatok právomoci súdu (§ 9 Civilného sporového poriadku). 16. Podľa článku 8 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej aj nariadenie Brusel II bis) súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania (ods. 1). Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12 (ods. 2). 17. Podľa článku 12 ods. 3 nariadenia Brusel II bis súdy členského štátu majú takisto právomoc v otázkach rodičovských práv a povinností aj v iných konaniach, ako sú konania uvedené v odseku 1, ak: a) dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte, alebo že dieťa je štátnym príslušníkom tohto štátu; a b) všetci účastníci konania prijali právomoc súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa. 18. Podľa článku 20 ods. 1 nariadenia Brusel II bis v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu. 19. Matka sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia domáhala zverenia maloletých detí do jej osobnej starostlivosti a uloženia povinnosti otcovi platiť na ich výživu a otec sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia domáhal úpravy styku s maloletými deťmi. 20. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení dospel odvolací súd k záveru, že pre účely určenia právomoci súdu treba vychádzať z článku 8 nariadenia Brusel II bis, preto odvolací súd v súvislosti s preskúmavanou vecou skúmal najskôr obvyklý pobyt maloletých detí v čase začatia konania. Daný pojem v predmetnom medzinárodnom právnom dokumente definovaný nie je. Jeho definíciu je tak potrebné určiť v každom jednotlivom prípade na základe konkrétnych okolností skutkového stavu. Obsah tohto pojmu je však nevyhnutné vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia Brusel II bis tak, aby sa účelovo formulovanými tvrdeniami účastníkov neobchádzali kritériá obsiahnuté v predmetnom dohovore. Nariadenie sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho spravidla chápe vnútroštátne právo členského štátu, ale používa ho ako autonómny prvok európskeho práva. Z hľadiska určenia bydliska preto nie je rozhodujúce, kde je účastník podľa predpisov o evidencii obyvateľstva toho - ktorého štátu prihlásený na trvalý pobyt, ale rozhodujúci je vždy reálny pobyt a kritérium trvalejšieho zdržiavania sa v určitom mieste. Ako štát obvyklého pobytu je potom možno chápať predovšetkým ten členský štát, na území ktorého malo dieťaťa v čase začatia konania svoje trvalejšie a stabilné bydlisko. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-523/07 vyložil pojem obvyklý pobyt v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia Brusel II bis tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. 21. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že maloleté deti majú obvyklý pobyt v Spolkovej republike Nemecko. Z obsahu podaní rodičov vyplynulo, že majú prenajatý byt v X., kde do 5.7.2017 žili spoločne, pričom po konflikte rodičov v uvedený deň otec opustil spoločnú domácnosť a je ubytovaný v U. Q.. Obaja rodičia sú zamestnaní v Spolkovej republike Nemecko - matka od 1.1.2016 a otec od 1.2.2016, teda celá rodina žije v Spolkovej republike Nemecko najmenej od februára 2016. Niet tak žiadnych pochybností o tom, že maloleté deti majú obvyklý pobyt v Spolkovej republike Nemecko. Keďže maloleté deti v čase začatia konania nemali obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, nie je daná právomoc slovenských súdov na konanie o nariadenie neodkladného opatrenia ale nemeckých súdov vecne a miestne príslušných podľa práva Spolkovej republiky Nemecko. Napokon aj z podaní rodičov vo veci vyplýva, že nemecké súdy konajú vo veci o prisúdenie bytu na samostatné užívanie, o nariadenie ochranných opatrení, vo veci rodičovskej starostlivosti (ako už bolo konštatované v odseku 10. tohto rozhodnutia). 22. Existenciu obvyklého pobytu maloletých detí v Spolkovej republike Nemecko nerozporovala ani matka, avšak právomoc tunajších súdov konať a rozhodovať vo veci odôvodňovala podstatnou väzbou maloletých detí k Slovenskej republike, keď poukazovala na to, že maloleté deti majú v Slovenskej republike nahlásený trvalý pobyt, majú tu zubára, otvorené vkladné knižky, uzavreté poistky. 23. Nariadením Brusel II bis sa tiež zaviedla obmedzená možnosť, ktorá podlieha určitým osobitným podmienkam, začať konanie v akejkoľvek veci rodičovských práv a povinností na súde iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt, ak táto vec súvisí s prebiehajúcim konaním o rozvod manželstva v tomto inom členskom štáte, alebo ak má dieťa vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu. Súdy členského štátu, na ktorých sa na základe kritéria právomoci začali viesť iné konania, ako sú konania vo veci rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva, majú tiež právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností, a to aj v prípade, ak dieťa nemá v tomto štáte obvyklý pobyt, ak sú splnené tieto podmienky: a) dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností má v tomto členskom štáte obvyklý pobyt alebo že dieťa je štátnym príslušníkom tohto štátu, b) všetci účastníci konania prijímajú právomoc týchto súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase konania a právomoc je v najlepšom záujme dieťaťa. Maloleté detí sú občanmi Slovenskej republiky, teda prvá podmienka je splnená. Matka výslovne písomným podaním adresovaným súdu uviedla, že prijíma právomoc slovenských súdov konať a rozhodovať vo veci a otec konkludentne svojim konaním - podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rovnako ako matka prijal právomoc slovenských súdov konať a rozhodovať v prejednávanej veci. Druhá podmienka právomoci slovenských súdov podľa článku 12 ods. 3 nariadenia Brusel II bis je však ďalej podmienená najlepším záujmom dieťaťa. Tento najlepší záujem však nezdôvodnila ani matka, ani otec v žiadnom zo svojich podaní, resp. prečo považujú právomoc nemeckých súdov za rozpornú so záujmom maloletých detí, a nevyplýva ani z okolností prípadu. Maloleté deti žijú dlhodobo v Spolkovej republike Nemecko, rodičia tam majú prenajatý byt a obaja aj pracujú v Spolkovej republike Nemecko a tiež existujúce spory medzi sebou ohľadne bývania, domáceho násilia a rodičovských práv a povinností už riešia na Okresnom súde Landshut. Niet žiadneho dôvodu pre prijatie záveru, že je v najlepšom záujme maloletých detí, aby vo veci konali a rozhodovali slovenské súdy, v ktorých obvode sa maloleté deti ani len nezdržujú, a to i s prihliadnutím k príslušnosti miestnych sociálnych, zdravotných a školských nemeckých orgánov. Nemožno tak konštatovať naplnenie druhej podmienky pre právomoc slovenských súdov. Odvolací súd sa naopak domnieva, že je práve v záujme maloletých detí, aby ich vec riešil ten súd, v obvode ktorého majú dlhodobo obvyklý pobyt, keďže všetci účastníci konania (vrátane a predovšetkým maloleté deti) sa fakticky nachádzajú na území Spolkovej republiky Nemecko. 24. Napokon odvolací súd skúmal, či slovenské súdy sú oprávnené konať a rozhodovať o návrhoch rodičov na nariadenie neodkladného opatrenia podľa článku 20 ods. 1 nariadenia Brusel II bis. Pri výklade článku 20 nariadenia Brusel II bis vychádzal odvolací súd z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, predovšetkým z rozsudku vydaného vo veci Jasna Detiček proti Maurizio Sgueglia vec C-403/09 PPU z 23. decembra 2009. Článok 20 ods. 1 nariadenia Brusel II bis stanovuje, že súdy členského štátu, kde sa nachádza dieťa, sú oprávnené za určitých podmienok prijať predbežné alebo ochranné opatrenia stanovené zákonom tohto štátu, napriek tomu, že uvedené nariadenie zveruje súdu iného členského štátu právomoc rozhodnúť vo veci samej. Toto ustanovenie predstavuje výnimku zo systému právomocí upraveného nariadením Brusel II bis, musí byť vykladané doslovne. Súdy uvedené v tomto ustanovení môžu priznávať také predbežné alebo ochranné opatrenia, iba ak dodržia tri kumulatívne podmienky, teda, že dané opatrenia musia byť naliehavé, musia byť prijaté vo vzťahu k osobám alebo k majetku nachádzajúcim sa v členskom štáte, kde sídli tento súd a musia mať dočasný charakter. Pojem „naliehavosti“ sa týka tak situácie, v ktorej sa nachádza dieťa, ako aj praktickej nemožnosti podať návrh týkajúci sa rodičovských práv a povinností na súd príslušný na rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že nie je naplnená podmienka naliehavosti na to, aby neodkladné opatrenie vydal súd, ktorý nemá právomoc rozhodnúť vo veci samej (súd Slovenskej republiky). Rodičia totiž neosvedčili skutočnosti, ktoré by im bránili domáhať sa nariadenia neodkladného opatrenia na súde, ktorý má právomoc rozhodnúť vo veci samej. Pri svojom rozhodnutí odvolací súd prihliadol k tým istým skutočnostiam uvedeným už v predchádzajúcom odseku, najmä k skutočnosti, že všetci účastníci sa fakticky zdržujú na území Spolkovej republiky Nemecko. Aj tohto dôvodu je vylúčená aplikácia uvedeného článku a nemožno hovoriť o naliehavom prípade, aby vo veci konal a rozhodoval súd, ktorý nemá právomoc. 25. Súd prvej inštancie sa s podmienkou právomoci v konaní o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia nevysporiadal, na túto neodstrániteľnú prekážku v konaní neprihliadol a návrh matky na nariadenie neodkladného opatrenia vecne prejednal. 26. Vzhľadom na vyššie uvedené od počiatku neboli splnené podmienky pre začatie a vedenie konania (podmienka právomoci súdu) o návrhu matky i otca na nariadenie neodkladného opatrenia, keďže vzhľadom na obvyklý pobyt maloletých detí v čase začatia konania má právomoc vo veci konať príslušný súd v Spolkovej republike Nemecko. 27. Preto odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil (§ 389 písm. a) Civilného sporového poriadku), nakoľko pre jeho nariadenie neboli splnené podmienky konania a konanie o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia zastavil (§ 391 ods. 1 v spojení s § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku) a osobitným výrokom vyslovil, že nemá právomoc vo veci konať a rozhodnúť (čl. 17 nariadenia Brusel II bis). Z rovnakých dôvodov odvolací súd zastavil i konanie o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia (§ 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku) a tiež osobitným výrokom vyslovil, že nemá právomoc vo veci konať a rozhodnúť (čl. 17 nariadenia Brusel II bis). 28. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 Civilného mimosporového poriadku v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pričom žiaden z účastníkov nepodal návrh na náhradu trov konania v zmysle ustanovenia § 57 Civilného mimosporového poriadku. 29. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).