Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/224/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211208367 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2211208367.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej, v právnej veci žalobcu: Zsolt Horváth - HORVÁTH TRANS, s miestom podnikania Mliečany 80, Dunajská Streda, IČO: 11 867 213, právne zastúpený: Advokátska kancelária dr. jur. Ferenc Mazács, Alžbetínske námestie 328/4/1094, Dunajská Streda, proti žalovanému: M. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. W. XXX, Y. W., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 4C/117/2011-195 z 18. marca 2016 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že darovacia zmluva uzavretá medzi žalovaným M. X. mladším, narodeným XX.XX.XXXX, bytom Y. W. - F. W. XXX ako obdarovaným a M. X. starším, narodeným XX.XX.XXXX, bytom Y. W. - F. W. XXX a J. X., rodenou M., narodenou XX.XX.XXXX, bytom Y. W. - F. W. XXX ako darcami, predmetom ktorej bolo darovanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. F. W., vedené na LV č. XXX Správy katastra Dunajská Streda ako rodinný dom súp. č. XXX na parc. č. 100/11 - rozostavaná dvojgaráž, postavená na parc. č. 112/9, parc. č. 100/11 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 393 m2, vklad ktorej bol povolený Správou katastra Dunajská Streda pod V 3108/2008 zo dňa 04.06.2008 je voči žalobcovi právne neúčinná. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania titulom trov právneho zastúpenia. Rozhodol tak na základe žaloby žalobcu, ktorý v žalobe uviedol, že žalobca bol v rokoch 2007-2008 v obchodnom styku s dlžníkom M. X. starším a tento poskytoval dlžníkovi ako živnostníkovi opravárenské služby k jeho kamiónom vrátane predaja náhradných súčiastok a dielov. Za tieto služby od konca prvej polovice roku 2009 dlhoval žalobcovi čiastku 54.647,90 eura a tento svoj záväzok dlžník uznal dňa 25.06.2009. Tento dlh dlžník nesplatil ani len sčasti a nárok bol žalobcovi priznaný platobným rozkazom Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 11Rob/39/2010 zo dňa 28.06.2010, právoplatný a vykonateľný dňa 04.08.2010. Dlžník ani na základe týchto skutočností pohľadávku neuhradil a táto sa stala nevymáhateľnou pre neexistenciu majetku dlžníka. Dlžník M. X. starší ukončil z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu podnikanie v novembri 2009 a od októbra 2011 je invalidný dôchodca a poberá dôchodok 200,- eur mesačne. V danom prípade ku dňu 04.06.2008 bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného a výška splatnej pohľadávky bola 43.192,81 eura. Z výpovedí samotného žalovaného mal súd prvej inštancie preukázané, že ani pred ani po uzavretí darovacej zmluvy nevynaložil žiadnu starostlivosť na zistenie, či tu neexistuje úmysel ukrátiť jeho veriteľa a že nemohol tento úmysel svojho otca ako dlžníka rozpoznať. Odporca po celý čas od roku 2005, resp. 2006, až do júna 2008 vychádzal z tzv. rodičovskej dohody, na základe ktorej jedna nehnuteľnosť patriaca jeho rodičom bola prevedená darovacou zmluvou jeho sestre a druhá domová nehnuteľnosť bola prevedená po vykonaní maturitných skúšok do výlučného vlastníctva žalovaného. Žalovaný ako študent strednej školy prejavil záujem o podnikanie svojho otca iba čo do opravy áut, o finančné záležitosti podnikania neprejavil žiaden záujem. Ako stredoškolák dostal od svojich rodičov dostatočnú finančnú podporu čo do zabezpečenia ošatenia, poskytnutia vreckového a nevidel dôvod zaujímať sa o finančné záležitosti podnikania otca v tom smere, či fungovanie podnikania je v poriadku. Po celý čas sa uspokojil s tým, že zamestnanci otca sa nikdy nesťažovali na oneskorenú výplatu a aj on v čase, keď bol zamestnaný u svojho otca, vždy dostal riadne výplatu za vykonané práce. Žalovaný po celý čas podnikania svojho otca žil s rodičmi v jednej domácnosti a rodičia nikdy pred ním nehovorili o finančných ťažkostiach firmy, čo ešte neznamená, že by odporca ako študent posledného ročníka strednej školy v čase podpísania darovacej zmluvy v období, ktoré uplynulo medzi podpísaním darovacej zmluvy a jej predložením na správu katastra za účelom povolenia vkladu do katastra nehnuteľností, nebol povinný sa zaujímať ohľadne finančnej situácie firmy jeho otca ako obdarovaného. Platí to najmä na obdobie, keď žalovaný úspešne vykonal maturitné skúšky, t.j. 23.05.2008 až do povolenia vkladu vlastníckeho práva 04.06.2008. Ku dňu 04.06.2008 pohľadávka veriteľa bola splatná vo výške 43.192,81 eura. Rodičia žalovaného chceli túto splatnú pohľadávku riešiť tak, že v budúcnosti ju budú postupne uhrádzať. Z celého konania vyplýva, že žalovaný ako obdarovaný nikdy nevynaložil žiadnu starostlivosť na zistenie, že v čase uzavretia darovacej zmluvy nebol daný dlžníkov úmysel ukrátiť svojho veriteľa a taktiež v konaní neuniesol dôkazné bremeno, že by úmysel svojho otca ako dlžníka ukrátiť veriteľa pri náležitej starostlivosti nemohol rozpoznať. Žalovaný býval spolu s rodičmi v jednej domácnosti, kde bolo aj sídlo miesta podnikania jeho otca, bol v každodennom styku so zamestnancami a i keď jeho rodičia nepovažovali za potrebné a nevyhnutné informovať ho podrobne o finančných ťažkostiach, to neznamená, že nemal záujem vzhľadom na uzavretú zmluvu prejaviť záujem a rozporovať, či darovacia zmluva nie je uzavretá pre úmysel otca ako dlžníka ukrátiť pôvodného veriteľa. Výška splatnej pohľadávky ku dňu vkladu vlastníckeho práva bola dosť značná a vysoká a to sa malo odzrkadliť aj v samotnom podnikaní otca žalovaného čo do vloženia prípadných investícií do podnikania. Vzhľadom na to súd žalobe vyhovel a vyslovil, že právny úkon darovacej zmluvy medzi žalovaným a jeho rodičmi je právne neúčinný. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov v sume 1.363,51 eura. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistené skutočnosti nesprávne vyhodnotil a niektorým nevenoval žiadnu pozornosť. Súd prvej inštancie teda zistený skutkový stav nesprávne právne posúdil, keď uzavrel, že žaloba je dôvodná. V čase uzavretia darovacej zmluvy mal žalovaný 19 rokov, bol študentom denného nadstavbového štúdia na Združenej strednej škole s vyučovacím jazykom maďarským, štúdium bolo pomerne náročné a to tak vedomostne, ako aj časovo. Praktický výcvik bolo možné vykonávať len v poobedňajších hodinách a preto sa vracal domov až vo večerných hodinách. Voľný čas chcel tráviť so svojou priateľkou či kamarátmi. S ohľadom na svoj vek nedisponoval žiadnymi praktickými skúsenosťami z podnikania a nakladania s financiami. Býval v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi, nemal vlastný príjem, len obmedzený z brigád u otca a na rodičov bol finančne odkázaný. Medzi sebou mali korektné vzťahy, riadne komunikovali, rodičia financovali jeho štúdium, poskytovali mu stravu, oblečenie a podporovali aj jeho mimoškolské voľnočasové aktivity. Žalovaný nepociťoval, že by jemu alebo rodičom niečo chýbalo a z toho usudzoval, že v podnikaní sa im darí a nie je dôvod, aby sa zbavovali svojho majetku v snahe poškodiť veriteľa. Žalovaný sa o podnikanie otca zaujímal, rozprával sa s ním o podnikaní, o tom, aké má autá a iné. Keď mu to voľný čas umožnil, išiel s otcom sa stretnutie s obchodným partnerom a takto sa zoznámil aj so žalobcom (zápisnica o pojednávaní z 20.01.2012, kde žalobca túto skutočnosť sám potvrdil). Na týchto stretnutiach mal žalovaný možnosť získať ďalšie informácie o podnikaní svojho otca, keďže bol prítomný pri rozhovoroch ohľadom podnikania, vrátane riešenia finančných záležitostí. Nikdy sa však nehovorilo o jeho dlhoch, resp. nepožadovali od neho žiadne platby. Tiež žiadni zamestnanci otca sa nesťažovali, že by im dlhoval mzdu, z týchto aktivít nezískal také informácie či skúsenosti, z ktorých by mu vyplynulo, že otec má vo firme finančné problémy. 2.1. Otec žalovaného mal zámer podnikať spoločne so synom po ukončení štúdia, o čom sa často rozprávali. Žalovaný už aj pri výbere svojho povolania bol ovplyvnený podnikaním otca, o podnikanie sa teda zaujímal a následne potom, keď skončil štúdium, pracoval u otca ako automechanik - opravár. Žiadnu z týchto skutočností súd prvej inštancie nevyhodnotil v prospech žalovaného. 2.2. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že mal povinnosť prejaviť potrebný záujem a rozpoznať, či darovacia zmluva nebola uzavretá práve pre úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa. Žalovaný je ale presvedčený, že práve z dôvodu, že býval s rodičmi a všetky okolnosti doma svedčali tomu, že je všetko v poriadku a pýtal sa otca len to, čo už uviedol. Navyše rodičia niekoľko rokov pred uzavretím tohto právneho úkonu oznámili svojim deťom, teda žalovanému a jeho sestre, že chcú obom darovať nehnuteľnosti, ktoré majú. Jednu nehnuteľnosť, ktorú zdedili rodičia žalovaného po svojich rodičoch, aj fakticky darovali sestre žalovaného. Už vtedy oznámili žalovanému, že druhú nehnuteľnosť darujú jemu, ak úspešne doštuduje. Z tohto dôvodu uplynulo takmer 6 mesiacov, medzi faktickým uzatvorením zmluvy a predložením návrhu na vklad do katastra, keďže sa účastníci zmluvy dohodli, že zmluvu predložia na vklad až potom, ako žalovaný zmaturuje. Tiež nesúhlasil s tým, že nevynaložil žiadnu starostlivosť na zistenie, či v čase uzavretia darovacej zmluvy nebol daný úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Žalovaný je presvedčený, že bolo potrebné zisťovať potrebné špecifické okolnosti prípadu a potom na opísané skutočnosti (vek, štúdium a absencia skúseností ohľadom financií, ako aj celkovo životných skúseností), vylučovali, aby s ohľadom na prv uvedené bolo možné spravodlivo od neho očakávať za daných okolností vedomosť o danej situácii. Považuje za potrebné pri posúdení intenzity a nevyhnutnosti a dostatočnej starostlivosti, ktorú vynaložil konštatovať, že nemohol rozpoznať úmysel otca, či uvedeným právnym úkonom mienil ukrátiť svojho veriteľa. Nemal dostatok informácií o podnikateľských aktivitách svojho otca a na ich základe by mohol rozpoznať prípadný úmysel otca, ak by otec takýto úmysel mal. Žalovaný potom, ako ukončil školu a našiel si zamestnanie, požiadal banku o úver na rekonštrukciu nehnuteľností a predmet daru je jeho domovom, slúži na bývanie žalovanému a jeho rodine, jeho družke a maloletému dieťaťu, ale aj rodičom žalovaného. Súd prvej inštancie svojho rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a preto poukázal i na judikatúru Ústavného súdu SR zakladajúcu právo na spravodlivý proces, ktorým je zabezpečené, že ak súd nezodpovie jasne na všetky relevantné otázky, jeho rozhodnutie nie je spravodlivé, ale arbitrárne (III.ÚS 311/07, IV.ÚS 115/03, III.ÚS 119/03 a iné). Žalovaný vyčíta súdu, že v odôvodnení rozhodnutia nedostatočne zhodnotil jeho argumentáciu a neuviedol dôvody, prečo ju považuje za nedostatočnú, vedúcu k neuneseniu dôkazného bremena. 3. Žalovaný je presvedčený, že súd nesprávne rozhodol aj o trovách konania. Poukázal na to, že súd priznal právnemu zástupcovi náhradu trov konania v plnej výške aj za úkony, za ktoré by prináležala časť tarifnej odmeny, napríklad pojednávania, ktoré boli odročené bez prejednania veci dňa 11.04.2012, 09.01.2015, 18.09.2016. Preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril, samostatný odvolací návrh nepodal. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP účinného v čase podania odvolania), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, predtým § 212 ods. 1 OSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdiť. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). 6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP), ktorým bol zrušený predchádzajúci procesný predpis o konaní pred súdom - Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže odvolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, že podľa § 470 ods. 2 CSP procesné účinky odvolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po 30. júni 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 CSP), a princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 CSP). 7. Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 4C/117/2011 je vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu uskutočneného medzi žalovaným a dlžníkom pôvodného žalobcu, ktorým je darovacia zmluva uzavretá dňa 27.12.2007, ktorej vklad bol povolený dňa 04.06.2008 a ktorou darcovia darovali (dlžník s manželkou) žalovanému vo výroku rozsudku súdu prvej inštancie špecifikované nehnuteľnosti. Žalobca domáha neúčinnosti právneho úkonu s poukazom na to, že voči pôvodnému vlastníkovi M. X. staršiemu má pohľadávku v sume 54.647,90 eura s príslušenstvom, ktorá vznikla z neuhradených faktúr. 8. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a určil, že darovacia zmluva uzavretá medzi žalovaným M. X. mladším, ako obdarovaným a jeho rodičmi M. X. starším a J. X., rodenou M., ako darcami, predmetom ktorej bolo darovanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. F. W., vedené na LV č. XXX Správy katastra Dunajská Streda, je voči žalobcovi právne neúčinná. Proti tomto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý sa ním domáha zamietnutia žaloby žalobcu, pretože nemohol rozpoznať úmysel veriteľa žalobcu zmenšiť svoj majetok a tak sťažiť, resp. úplne znemožniť vymáhanie jeho pohľadávky. Odvolací súd má v odvolacom konaní na základe podaného odvolania posúdiť, či súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ žalobe žalobcu vyhovel pre neúčinnosť tohto právneho úkonu. 9. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetná pohľadávka vznikala za roky 2007 a 2008 (od 01.01.2007 do 31.10.2008) a jej konečná výška je 54.647,90 eura. 10. Dňa 27.12.2007 bola medzi rodičmi žalovaného M. X. st. a manželkou J. X., rodenou M. ako darcami a žalovaným ako obdarovaným uzavretá darovacia zmluva s vecným bremenom, vklad vlastníctva ktorej bol povolený 04.06.2008. Predmetom darovacej zmluvy bola nehnuteľnosť vedená na LV č. XXX katastrálne územie F. W. ako rodinný dom s.č. XXX, postavený na pozemku parc. č. 100/11, pozemok parc. č. 100/11, zastavané plochy a nádvoria o výmere 393 m2 a rozostavaná dvojgaráž, postavená na pozemku parc. č. 112/9. Zároveň bolo zriadené právo vecného bremena spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti v prospech darcov - rodičov žalovaného. 11. Dňa 25.06.2009 M. X. starší uznal svoj záväzok voči spoločnosti právneho predchodcu žalobcu v sume 54.647,90 eura s príslušenstvom. Platobným rozkazom Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 11Rob/39/2010-17 zo dňa 28.06.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04.08.2010, bola otcovi žalovaného uložená povinnosť, aby do 15 dní od doručenia tohto platobného rozkazu zaplatil žalobcovi 54.647,90 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z uvedenej sumy od 26.06.2009 do zaplatenia spolu s trovami konania. Dlžník dlh nezaplatil, preto veriteľ pristúpil k exekúcii. Z oznámenia súdneho exekútora zo dňa 01.04.2011 vyplýva, že vymáhaná pohľadávka je nevymožiteľná pre neexistenciu majetku povinného a postup pri pokračovaní exekúcie by bol neefektívny bez reálnej možnosti uspokojenia vymáhanej pohľadávky. 12. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ustanoveniach §§ 42a a 42b Občianskeho zákonníka. 13. Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. 14. Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. 15. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. 16. Občiansky zákonník v ustanovení § 42b ods. 1, 2 zakotvuje možnosť veriteľa odporovať právnemu úkonu dlžníka žalobou na súde proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech. Zmyslom tejto žaloby je, aby právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, bol právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. 17. Právny úkon dlžníka je počas podmienok uvedených v ustanovení § 42a odsek 2 Občianskeho zákonníka odporovateľný nielen vtedy, ak pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná už v dobe, kedy bol urobený, ale aj v prípade, že bol urobený skôr, než sa veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi stala vymáhateľnou (Ro NS ČR z 2. 5. 2005, sp. zn. 30 Cdo 1662/2004). Voči právnym úkonom dlžníka možno úspešne odporovať v 3-ročnej lehote, ktorá plynie od urobenia právneho úkonu. V prípade prevodu nehnuteľnosti dlžníka, ktorý sa zapisuje do katastra nehnuteľností, 3-ročná lehota na uplatnenie práva odporovať právnym úkonom dlžníka začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli právne účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. 18. Prevod nehnuteľnosti dlžníka, ktorý sa zapisuje do katastra nehnuteľností, na osoby blízke dlžníkovi možno považovať za odporovateľný právny úkon, len ak na jeho základe bolo vložené právo do katastra nehnuteľností; trojročná lehota pre uplatnenie práva odporovať právnym úkonom dlžníka začína v týchto prípadoch plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli účinky vkladu do katastra nehnuteľností (Ro NS ČR zo 17.07.2002, sp. zn. 21 Cdo 1751/2001). 19. Dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci - nebyť týchto úkonov - by sa z majetku dlžníka uspokojila. 20. Ukrátením veriteľa je také zmenšenie (zníženie) dlžníkovho majetku, že tento nestačí na uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Zmenšenie dlžníkovho majetku v dôsledku určitého právneho úkonu nie je dôvodom neúčinnosti tohto úkonu, ak aj takto zmenšený dlžníkov majetok stačí na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky. 21. Kvalifikované ukracovanie uspokojenia veriteľovej pohľadávky je podmienkou aktívnej legitimácie a súd bude skúmať otázku, či určitý úkon dlžníka ukrátil alebo neukrátil uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že pohľadávka je vymáhateľná a že dlžníkove právne úkony ukracujú jej uspokojenie, znáša veriteľ. 22. Úmysel ukrátiť veriteľa zákon predpokladá pri právnych úkonoch, ku ktorým došlo medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb. Túto právnu domnienku možno vyvrátiť, teda preukázať, že neplatí, ak sa dokáže, že druhá strana dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať. 23. Osoba blízka dlžníkovi sa môže podľa ustanovenia § 42a odsek 2 Občianskeho zákonníka ubrániť odporovacej žalobe, len ak preukáže, že o dlžníkovom úmysle skrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, napriek tomu, že vyvinula náležitú starostlivosť na poznanie tohto dlžníkovho úmyslu. 24. Zákonná požiadavka „náležitej starostlivosti“ podľa § 42a odsek 2 Občianskeho zákonníka znamená, že blízka osoba dlžníka sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech, musí presvedčiť, že právny úkon neskracuje veriteľa dlžníka a nesmie robiť právne úkony (prijímať podľa nich plnenia) na ujmu práv veriteľa dlžníka; v prípade, že sa tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky aj z majetku, ktorý na základe takého právneho úkonu od dlžníka nadobudla(Ro NS ČR z 23. 1. 2002, sp. zn. 21 Cdo 313/2001). 25. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka skrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovaného právneho úkonu musel byť, z ich výsledku spoznala (t. j. aby sa o tomto úmysel dozvedela). Nie je pritom významné, či dlžník týmto právnym úkonom plnil svoj morálny alebo právny záväzok (Ro NS ČR z 23.05. 2001, sp. zn. 21 Cdo 1912/2000). 26. Úspešná obrana osoby blízkej dlžníkovi podľa ustanovenia § 42a odsek 2 Občianskeho zákonníka spočíva nielen v jej tvrdení, že o úmysle dlžníka skrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, ale aj v tvrdení a preukázaní toho, že o tomto úmysle nevedela a ani nemohla vedieť, hoci vyvinula „starostlivosť“ na spoznanie tohto úmyslu dlžníka a išlo o „náležitú starostlivosť“. Vynaložením náležitej starostlivosti osobami blízkymi dlžníkovi sa rozumie, že osoba dlžníkovi blízka vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka skrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovaného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z jeho dôsledkov poznala (t. j. aby sa o tomto úmysle dozvedela). Uvedené platí aj v prípade, že dlžník uzavretím odporovanej zmluvy alebo urobením odporovaného právneho úkonu v jeho prospech plní svoju „morálnu“ alebo právnu povinnosť (zo zákona, zmluvy alebo z iného právneho dôvodu - porovnaj napr. Ro NS ČR zo 07.05.2002, sp. zn. 21 Cdo 1290/2001, Ro NS ČR z 05.11.2008, sp. zn. 30 Cdo 978/2007). 27. Ak ide o právny úkon medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou alebo o právny úkon urobený dlžníkom v prospech osoby jemu blízkej, nemusí žalujúci veriteľ tvrdiť ani preukazovať, že žalovanému musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom skrátiť veriteľa známy; zákon v tomto prípade predpokladá, že žalovaný o úmysle dlžníka skrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa vedel, ledaže žalovaný preukáže, že v čase právneho úkonu dlžníka úmysel skrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohol poznať (Ro NS ČR z 26.09.2006, sp. zn. 30 Cdo 653/2006). 28. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov podporená judikatúrou súdov priamo predpokladá vedomosť blízkej osoby (akým pri spornom právnom úkone bol žalovaný - syn dlžníka), o úmysle odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa, tento sa predpokladá a iba žalovaný môže preukázať, že v čase právneho úkonu dlžníka úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohol rozpoznať. 29. V prejednávanom prípade došlo ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku neho vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci - nebyť tohto úkonu k by sa z majetku dlžníka uspokojila. v konaní bolo preukázané, že vymáhateľná pohľadávka žalobcu (jeho právneho predchodcu ) voči dlžníkovi bola predmetom exekúcie, ktorá však bola neúspešná, pre neexistenciu majetku dlžníka. V konaní bolo preukázané, že právny úkon - darovacia zmluva, ktorým bol ukrátený veriteľ, bol vykonaný v rozhodnej dobe ( dlh dlžníka vznikal v rokoch 2007 - 2008 a ku úkonu darovania došlo dňa 27.12.2007 a vklad vlastníctva darovacej zmluvy bol povolený 04.06.2008. Žalobca podal žalobu na súd dňa 30.05.2011, t. j. v lehote troch rokov od vkladu vlastníctva do katastra nehnuteľností na základe uvedeného úkonu. 30. Ani odvolací súd nepovažuje za úspešnú obranu žalovaného v tom, že o existencii úmyslu dlžníka - svojho otca, ukrátiť žalobcu ako veriteľa nevedel a ani vedieť nemohol. Dlh veriteľa voči dlžníkovi v rozhodnej dobe vykonania tohto úkonu existoval, dlžník o ňom vedel a preto sa o ňom mohol a mal dozvedieť aj obdarovaný. Žalovaný bol povinný preukázať, čo všetko vykonal v záujme poznania tohto úmyslu vzhľadom na okolnosti prípadu. Malo ísť z jeho strany o takú činnosť, aby sa o úmysle svojho otca i dozvedel. Zákon kladie na blízku osobu zvýšené nároky na zistenie tohto úmyslu, ktorý sa u dlžníka prezumuje a od blízkej osoby vyžaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom, ktoré dlžník urobil v jej prospech presvedčila, či tento právny úkon nie je zameraný na ukrátenie veriteľa. Osoba blízka dlžníkovi totiž musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky taktiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka ona nadobudla. I v prejednávanom prípade je potrebné takéto nároky klásť na žalovaného, pretože dlžník - jeho otec sa týmto úkonom zbavil všetkého majetku, z ktorého bolo možné vymôcť pohľadávku veriteľa. 31. Žalovaný sa tak nemôže účinne zbaviť zákonom stanovenej domnienky vedomosti o úmysle svojho otca ukrátiť veriteľa len tvrdením, že o tomto záväzku nemal vedomosť, že prijal dar, ktorý mu rodičia už dlhodobo sľubovali, keďže takéto vyporiadanie majetku bolo v rodine už v minulosti dohodnuté. Pri uzatváraní tejto darovacej zmluvy je taktiež dôležitá skutočnosť, že rodičia žalovaného potom, ako mu nehnuteľnosti darovali, naďalej s ním žijú v tejto nehnuteľnosti, majú tu zriadené doživotné právo bývania a jej užívania. 32. Je nepochybné, že predmetnou darovacou zmluvou došlo ku kvalifikovanému ukráteniu veriteľa pre jeho nemožnosť uspokojiť svoju pohľadávku z ostatného majetku dlžníka, keďže predmetná nehnuteľnosť bola fakticky jediným jeho majetkom, v nehnuteľnosti i s manželkou, resp. i s pôvodnou rodinou žili, bývali, po darovaní tejto nehnuteľnosti žalovanému sa dlžník stal nemajetný, pre zdravotný stav prestal podnikať a stal sa invalidným dôchodcom a tu niet pochybností o tom, že na uspokojenie pohľadávky veriteľa, na vymoženie jemu súdom priznaného plnenia je podstatným práve majetok, ktorý nadobudol žalovaný od svojho otca, ktorý bol dlžníkom veriteľa. 33. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný postupoval v predmetnej veci s náležitou starostlivosťou okrem toho, že rodičia sa nerozprávali podrobne o svojom podnikaní a on sa o podnikanie otca zaujímal, pretože sídlo firmy otca sa nachádzalo v ich domácnosti a bol v kontakte s vodičmi, prípadne i s právnym predchodcom žalobcu, i on sám brigádoval a z toho získal informácie o firme otca, nepreukázal ale, že sa zaujímal i o dlhy, ktoré jeho otec v rámci podnikania mal a že by sa s touto skutočnosťou pred uzavretí predmetnej darovacej zmluvy vyporiadal. 34. Na základe vyššie uvedeného si potom možno v plnom rozsahu osvojiť záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti žaloby, pretože bolo preukázané, že tu existuje pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi - otcovi žalovaného, ktorá existovala v čase vykonania, rsp. účinnosti tohto právneho úkonu, že žalobca uplatnil právo odporovateľnosti právneho úkonu v trojročnej prekluzívnej dobe a že veriteľ sa nemôže domôcť svojej pohľadávky z ostatného majetku dlžníka s prihliadnutím k tomu, že dlžník je fakticky nemajetný a majetku, z ktorého by sa mohol domôcť svojej pohľadávky, sa zbavil v prospech žalovaného, teda týmto úkonom došlo ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku dlžníka. Žalovaný ani pred súdom prvej inštancie, ani v odvolacom konaní neuniesol bremeno dôkazu o tom, že vynaložil všetko úsilie (kvalifikované konanie), ktorým by odhalil úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, keďže tento úmysel tu nepochybne existoval a zákon u žalovaného vedomosť o tomto úmysle predpokladá, pričom žalovaný nevykonal náležitú starostlivosť na jeho zistenie a tak nedokázal zvrátiť zákonnú dikciu o tom, že o tomto úmysle musel vedieť. 35. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a to i vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania ako vecne správny, keďže v konaní pred súdom prvej inštancie bol úspešný žalobca a preto mu bola priznaná náhrada trov prvoinštančného konania (vrátane predchádzajúceho odvolacieho konania), ktorá bola v rozsudku náležite špecifikovaná (ktoré boli priznané za úkony právnej služby v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z. a za zaplatený súdny poplatok). 36. V odvolacom konaní bol úspešne brániacim sa účastníkom žalobca, preto má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 37. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 38. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 39. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 40. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).