Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/76/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213222001 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2213222001.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudkýň JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: 1/ R. Y., nar. XX. L. XXXX, bytom F., N. XXX/XX, 2/ E. X., nar. XX. L. XXXX, bytom F., C. XXX/XX a 3/ Mgr. A. Y., nar. XX. Y. XXXX, bytom H. XX, S., Česká republika, zastúpené: C. C., nar. XX. W. XXXX, bytom F., V. XX, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Slovenského pozemkového fondu, IČO: 17 335 345, Bratislava, Búdková 36, o určenie neexistencie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 14C/214/2013-368 zo dňa 6. júna 2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 11C/214/2013-486 zo dňa 11. decembra 2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 14C/214/2013-368 zo dňa 6. júna 2014 ako aj dopĺňací rozsudok č. k. 14C/214/2013-486 zo dňa 11. decembra 2015 p o t v r d z u j e . II. Žalobkyniam 1/, 2/ a 3/ sa priznáva náhrada účelne vynaložených trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom č. k. 14C/214/2013-368 zo dňa 6. júna 2014 súd prvej inštancie určil, že žalovaná nie je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV číslo XXXX v katastrálnom území S., parc. č. 616/9, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 120 m2 a parc. č. 317/9 orná pôda vo výmere 50319 m2. Zároveň uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobkyniam trovy konania vo výške 99,50 eur spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobou zo dňa 25. októbra 2013 sa žalobcovia domáhali voči žalovanej určenia, že žalovaná nie je vlastníkom parciel registra „C“ katastra nehnuteľnosti v katastrálnom území S. vedených na liste vlastníctva č. XXXX ako parcely č. 616/9 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 120 m2 a č. 617/9 orná pôda vo výmere 50 319 m2. Žalobu odôvodnili potrebou autoritatívneho určenia súdom, či tu vlastnícke právo žalovanej je alebo nie je. Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Medzi stranami konania bola namietaná spornosť vlastníctva predmetných nehnuteľností. Žalobcovia síce nepredložili súdu prídelovú listinu, resp. výmer, s ktorými by preukázali ich vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, avšak v žalobe uviedli, že prídelové výmery existovali, ale v súčasnosti ich už nevedia predložiť, preto prvoinštančný súd zhodnotil celkové prídelové konanie, a to aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 28Cdo/385/2003, v ktorom bolo vyslovené, že pokiaľ v konaní nie je predložený výmer, resp. prídelová listina, je potrebné hodnotiť celkové prídelové konanie. Súd prvej inštancie tu vychádzal zo všetkých predložených dôkazov a zistil, že takéto prídelové konanie aj vzhľadom na potvrdenie Kolonizačného referátu z 16. mája 1933, konečný záznam zmien za rok 1926 a za rok 1931 s istotou prebiehalo. Podľa rozhodnutia NS z 10. marca 1928, sp. zn. Rv I 783/1927, Vážny č. 7862, čsl. právo spočíva na adsignačnej teórii, prídelovej, keďže nadobudnutie pôdy sa uskutočňuje jeho priznaním povinnou stranou - správnym úradom, a teda úradným správnym aktom (bez potreby vkladu). Za tým účelom právny predchodcovia žalobcov zaplatili aj prídelovú cenu, čo potvrdil aj Daňový úrad Dunajská Streda (č.l. 72), keď oznámil, že neeviduje nedoplatky vzniknuté z nezaplatenia prídelovej ceny za prídel na meno R. X. a manž. Y. z kolónie Z. a C.. Žalovaná argumentovala aj tým, že došlo z jej strany k vydržaniu sporných nehnuteľností, pretože mala sporné nehnuteľnosti v oprávnenej držbe nepretržite po dobu desať rokov, pričom aj štát môže vydržať nehnuteľnosti, a to i v prípade, že sa stal oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992. Súd prvej inštancie vzhľadom na všetky okolnosti prípadu dospel k záveru, že štát nemohol byť dobromyseľným držiteľom sporných nehnuteľností, nakoľko vedel, resp. musel vedieť o tom, že predmetné nehnuteľnosti boli dotknuté prídelovými konaniami (napr. aj č.l. 320). Keďže žalobcovia svojou argumentáciou presvedčili prvoinštančný súd, boli v predmetnej veci veľmi aktívni a dostatočne preukázali, že žalovaná nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti, ako aj vzhľadom na potrebu odstránenia duplicitného vlastníctva na LV XXXX, súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel. Súd prvej inštancie zároveň preskúmal vzájomný návrh žalovanej zo dňa 8. apríla 2014, ktorým sa domáhala toho istého nároku ako žalobcovia, len v obrátenom garde, tzn. že pôvodní žalobcovia by v konaní o vzájomnom návrhu žalovanej vystupovali ako žalovaní a žalovaná ako žalobkyňa a dopĺňacím rozsudkom zo dňa 11. decembra 2015 č. k. 11C/214/2013-476 vzájomný návrh žalovanej zamietol. 2. Proti rozsudku zo dňa 6. júna 2014, ako aj proti dopĺňaciemu rozsudku zo dňa 11. decembra 2015 podala odvolanie žalovaná s návrhom na zmenu rozsudku zo dňa 6. júna 2014 tak, že návrh žalobcov zamietne a jej vzájomnému návrhu žalovanej vyhovie a v prípade dopĺňacieho rozsudku s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla, že odvolanie týkajúce sa rozsudku zo dňa 6. júna 2014 odôvodňuje ustanovením § 205 ods. 2 písm. f) a d) O.s.p., pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, prípadne súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podotkla, že súd prvej inštancie opomenul vo výroku rozsudku rozhodnúť o jej vzájomnom návrhu zo dňa 7. apríla 2014, čo predstavuje predmetnú vadu rozsudku vyžadujúcu jeho korekcie súdom vyššej inštancie. Konštatovala, že nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie spočíva v tom, že súd zistil, že žalobcovia nepredložili v konaní prídelovú listinu, resp. výmer, ktorými by preukázali ich vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a napriek tejto skutočnosti uznal žalobcov za vlastníkov sporných nehnuteľností. Uvedený právny názor súdu prvej inštancie spochybňuje s odkazom na rozsudok NS SR 2Cdo/240/2008, podľa ktorého sa na preukázanie vlastníckeho práva prídelcu z prvej pozemkovej reformy vyžadovala predloženie riadneho, t.j. vkladuschopného rozhodnutia o prídele. Žalobcovia však nepreukázali nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam prídelom tak sa má za to, že ho takýmto spôsobom nenadobudli. Hoci listiny predložené žalobcami preukazujú prebiehajúce konania vo veci prídelu, ako aj stratenie prídelu nebola predložená najpodstatnejšia listina, rozhodnutie o prídele ako vkladuschopná listina (§ 27 zák. č. 81/1920 Sb.). Žalobcovia tak v konaní neosvedčili predložením riadneho (vkladuschopného) rozhodnutia Štátneho pozemkového úradu skutočnosť, že ich právni predchodcovia nadobudli žalovanej nehnuteľnosti titulom prídelu. Odvolateľka v tejto súvislosti odkazuje aj na uznesenie NS ČR 29Cdo/551/2006 týkajúcu sa opomenutia pre účastníka konania priaznivej judikatúry uverejnenej v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, na ktorú tento účastník výslovne upozornil. Čo sa týka nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanej k žalovaným nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia Okresného národného výboru v Šamoríne z roku 1957 treba uviesť, že citované konfiškačné rozhodnutie považuje žalovaná za platné, pričom nie je správne konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že v čase vydania konfiškačného rozhodnutia v ňom uvedené nehnuteľnosti vlastnícky patrili iným osobám (prídelcom), pretože podľa názoru žalovanej títo prídelcovia, resp. právni predchodcovia neosvedčili svoje vlastnícke právo predložením žiadnej prídelovej listiny. Čo sa týka nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanej k žalovaným nehnuteľnostiam titulom vydržania ďalšieho právneho dôvodu na preukázanie svojho vlastníctva bez ohľadu na platnosť konfiškačného rozhodnutia z roku 1957 zotrváva na dobromyseľnosti a to, že jej žalované nehnuteľnosti vlastnícky patria. Odvolanie voči dopĺňaciemu rozsudku odôvodnila ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., keďže jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom; ďalej ho odôvodňovala aj ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., keďže konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nakoniec ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že sa žalovaná vzájomným návrhom domáhala toho istého nároku ako žalobkyňa, mal to posudzovať ako prekážku začatého konania a konanie o vzájomnom návrhu mal zastaviť a nie o ňom meritórne rozhodnúť. Podľa odvolateľky neboli splnené podmienky pre vydanie dopĺňacieho rozsudku, keď ona návrh na doplnenie rozsudku nepodávala (§ 166 ods. 1 O.s.p.) a postup odvolacieho súdu, ktorý vrátil vec súdu prvej inštancie za účelom o jej vzájomnom návrhu nemá oporu v žiadnom z platných právnych predpisov. 3. K odvolaniu žalovanej sa prostredníctvom zástupcu vyjadrili žalobkyne v tom smere, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Uviedli, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a taktiež jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Taktiež ustálil, že ani na základe rozhodnutia ONV v Šamoríne, ale ani titulom vydržania nemohla žalovaná nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Už niekoľkokrát v minulosti uvádzali, že prídelové listiny sa v prvej pozemkovej reforme nevydávali až do roku 1935, kedy právomoci SPÚ Praha prešli na Ministerstvo zemědělství a až prídelom realizovaným od tohto roku sa začali prídelové listiny vydávať. V zmysle ustanovenia § 27 prídelového zákona č. 81/1920 Sb. konečné rozhodnutia pozemkového úradu opatrené schvaľovacou doložkou sa rovnali vkladuschopným listinám. V tomto smere aj rozsudok, ktorý predložila žalovaná NS SR sp. zn. 2Cdo/240/2008 je pre predmetné konanie úplne právne irelevantný, pretože vo vyššie uvedenom súdnom spore Československá republika nadobudla vlastnícke právo už samotným záborom, teda v zmysle zákona 215/1950 Zb. čo sa v predmetnom prípade nestalo. 4. Odvolací súd podľa § 34 C.s.p. po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiam, proti ktorým je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania obsahujú zákonom stanovené náležitosti (§ 363 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozsudky v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379 a § 380 C.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolania žalovanej nie sú dôvodné. 5. Podľa § 470 ods. 1, 2 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. 6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť C.s.p.. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia už podľa tohto zákona. Keďže odvolania bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky ich prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolaní, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinného do 30. júna 2016). Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré začali, avšak neskončili za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. augusta 2016 sp. zn. 6Cdo 177/2014). 7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým žalobe žalobcov vyhovel (rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 14C/214/2013-368 zo dňa 6. júna 2014) a ktorým zamietol vzájomný návrh žalovanej (rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 11C/214/2013-476 zo dňa 11. decembra 2015 ). 8. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnení napadnutých rozsudkov t. j. aj dopĺňacieho). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 C.s.p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 C.s.p. in fine) nasledovné: 9. V danej veci sa nepochybne jedná o duplicitné vlastníctvo, kde bola na mieste procesná prípustnosť oboch návrhov, t.j. tak žalobkýň, ako aj žalovanej ( vzájomný návrh ) a kde logicky pri vyhovení jednému z nich musel byť druhý zamietnutý, pretože prvoinštančný súd k takémuto záveru dospel po skúmaní vecnej opodstatnenosti žalobného určovacieho návrhu žalobkýň, ako aj protižaloby ( vzájomného určovacieho návrhu ) žalovanej. 10. Prvoinštančný súd svoju argumentáciu týkajúcu sa nadobudnutiu vlastníctva k majetku prídelcom, kde sa nevyžadoval vklad do pozemkových kníh, oprel o rozhodnutie sp. zn. 22Cdo/2367/2002 Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré odkazovalo na rozhodnutie Nejvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Cdon 178/97, publikovanom pod R 35/1998 v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, kde bolo vyslovené, že vlastníctvo k pridelenému majetku sa v dobách platnosti občianskeho zákonníka z roku 1811 nadobúdalo už na základe rozhodnutia o prídele. Odvolací súd sa s uvedenou argumentáciou v celom rozsahu stotožňuje 11. Na podporu vyššie uvedeného dáva do pozornosti ust. § 1 ods. 1 Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Sb.n. SNR zo dňa 5. septembra 1946, v zmysle ktorého povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy môže ešte pred zaplatením prídelovej ceny (§ 19 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR) vydávať prídelcom (§§ 6 až 11 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR) výmery o vlastníctve pôdy pridelenej im podľa Nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR a podľa ods. 2 výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že k nadobudnutiu vlastníctva k pôdohospodárskemu majetku prídelcom sa nevyžadoval vklad do pozemkových kníh, pretože samotný výmer o vlastníctve pôdy bol dokladom o vlastníctve pôdy, pričom v danom prípade to bolo rozhodnutie o prídele t.z., že k prechodu vlastníctva prídelom došlo rozhodnutím úradu, a to bez toho, aby bola potrebná intabulácia. 12. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel v otázke nadobudnutia vlastníctva právnych predchodcov žalobkýň prídelom k správnemu záveru a vec aj správne právne posúdil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil právne závery, ktoré vysvetlil. 13. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolací súd sa preto nestotožnil s názorom žalovanej, že súd prvej inštancie svojimi rozhodnutiami v tejto časti zasiahol do práva na súdnu ochranu garantovaného Ústavou Slovenskej republiky. 14. Čo sa týkalo odvolacích námietok vo vzťahu k dopĺňaciemu rozsudku tu je treba uviesť, že súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu ( § 166 ods. 1 O. s. p., akt. § 225 ods. 1 C.s.p.). Z uvedeného vyplýva, že ak súd zistí (pozn. aj prostredníctvom odvolacieho súdu), že nerozhodol o niektorej časti predmetu konania, môže rozsudok doplniť až do nenadobudnutia jeho právoplatnosti. Keďže v danej veci nebolo rozhodnuté o niektorej časti predmetu konania, a to o vzájomnom návrhu žalovanej, súd prvej inštancie správne rozhodol dopĺňacím rozsudkom o tejto časti predmetu konania. Predmetom konania žalobcov bolo negatívne určenie t.j, že tu právo (vlastnícke) žalovanej nie je a naopak, predmetom konania, ktorý žalovaná uplatnila vzájomným návrhom bolo pozitívne určenie, t.j. že ona je vlastníčkou predmetných nehnuteľností, t.z., že v oboch prípadoch išlo o iné žalobné nároky a tomu aj zodpovedali rozsudky s iným obsahom výroku. Keďže tu nebol logický ani vecný rozpor medzi vzájomným návrhom žalovanej a odôvodnením dopĺňacieho rozsudku súdu prvej inštancie a to aj vo vzťahu k rozsudku vo veci samej zo dňa 6. júna 2014, odvolací súd nevidel žiaden dôvod neakceptovať záver súdu prvej inštancie o zamietnutí nedôvodnosti žalobného nároku žalovanej uplatneného vzájomným návrhom. 15. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudky súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a to aj vo vzťahu k náhrade trov konania. 16. Z dôvodu, že žalobkyne 1/ až 3/ boli úspešné aj v odvolacom konaní podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., vznikol im nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobkyne 1/ až 3/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 17. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).