Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 31Cob/65/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214214863 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214214863.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava proti žalovanému: M. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/XXX, E. C., o zaplatenie 2.424,06 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 16Cb/1/2014-67 zo dňa 05.03.2015 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním podľa § 96 O.s.p. pripustil späťvzatie návrhu a konanie o zaplatenie 50,- eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 01.08.2011 do 16.02.2015 zastavil. Ďalšou časťou výroku zamietol návrh žalobcu o zaplatenie 2.374,06 eur titulom vrátenia pôžičky s 9,5 % úrokom z omeškania zo sumy 2.424,06 eur, ktorý požadoval žalobca od 01.08.2011 do 16.02.2015 a zo sumy 2.374,06 eur od 17.02.2015 do zaplatenia a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. 2. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania, ktorým pôvodný žalobca, spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. sa domáhala voči žalovanému zaplatenia žalovanej istiny vo výške 2.424,06 eur s prísl. s poukazom na to, že dňa 06.09.2010 uzatvoril so žalovaným zmluvu č. 7078762, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička vo výške 3.750,- eur, ktorú sa tento zaviazal splácať v 60 mesačných splátkach po 62,50 eur. V dôsledku nesplnenia povinnosti žalobca dlh zosplatnil s tým, že ku dňu podania žaloby mu žalovaný neuhradil čiastku vo výške 2.424,06 eur. V priebehu konania žalobca svoju pohľadávku postúpil na spoločnosť EOS KSI Slovensko s.r.o., na základe ktorej skutočnosti súd prvej inštancie uznesením č.k. 16Cb/1/2014-51 pripustil zmenu účastníkov a konal ďlaej s postupníkom. 3. Súd vo veci vykonal dokazovanie, oboznámil sa listinou označenou ako zmluva o poskytnutí bezúročnej pôžičky č. 7078762 zo dňa 06.09.2010, podľa formulárového znenie ktorej pôžička bola plnená bezhotovostne prevodom na účet žalovaného. Pri výklade právneho úkonu označeného ako zmluva o pôžičke podľa názoru súdu prvej inštancie je potrebné postupovať podľa § 35 ods. 2 Obč. zák. s prihliadnutím na jazykové výrazy a tak súd dospel k záveru, že ide o zmluvu o pôžičke uzatvorenú podľa Občianskeho zákonníka, na čom nič nemení ani znenie odseku 14.8 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré odkazuje na zmluvný typ zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zmluva o spotrebiteľskom úvere, ale nie je samostatným zmluvným typom, používa sa pre rôzne zmluvné typy, ktorých ekonomickou podstatou je úverovanie spotrebiteľa veriteľom, ktorý je podnikateľom, preto ani všeobecné obchodné podmienky nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by vymedzovalo presne právny charakter uvedenej zmluvy. V súvislosti s týmto zistením súd prvej inštancie poukázal na ust. § 54 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého pri pochybnostiach o obsahu spotrebiteľskej zmluvy je potrebné vychádzať z výkladu, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší a tak vzťah medzi spoločnosťou, ktorá ako veriteľ poskytla plnenie vyhodnotil z hľadiska občianskoprávneho ako zmluvu o pôžičke a z dôvodu, že zmluvy posudzované z hľadiska obchodnoprávneho sú pre spotrebiteľov spravidla nevýhodnejšie. Príslušné ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok nepovažoval za dohodu o voľbe pôsobnosti Obchodného zákonníka, ako vyžaduje § 262 Obchod. zák., pretože takáto voľba by znamenala pre dlžníka značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach ako spotrebiteľa. Zo znenia bodu 6.2 Všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že jednotlivé splátky pôžičky sú zročné do 20. dňa kalendárneho mesiaca. V danej veci spoločnosť, ktorá poskytla pôžičku zosplatnila celý dlh v júli 2011. Ustanovenie § 53 ods. 7 Obč. zák. umožňuje vykonať toto právo až po trojmesačnom omeškaní zosplatnením niektorej splátky. K zosplatneniu v júli 2011 mohlo dôjsť najskôr až v dôsledku omeškania so splátkou za mesiac apríl 2011, v tom čase ale žalovaný už neuhradil ani splátku za mesiac február a marec 2011, takže dôvod na zosplatnenie celého dlhu by veriteľovi vznikol už v tom čase. Z listu zo dňa 23.07.2011 presný dôvod zosplatnenia nevyplýva, a tak prvoinštančný súd poukázal na § 103 Obč. zák., podľa ktorého plynie premlčacia doba celého zosplatneného dlhu, nie od okamihu doručenia oznámenia alebo výzvy veriteľa na zosplatnenie dlhu, ale od zročnosti nesplnenej splátky, ktorá založila právo veriteľa žiadať predčasné splatenie. Ak teda v prerokovanej veci išlo o splátku za mesiac apríl 2011, ktorá bola podľa Všeobecných obchodných podmienok uvedených v odseku 6.2 splatná 20.04.2011, začala tým plynúť premlčacia doba pre splatnosť celého dlhu žalovaného, ktorá uplynula najneskôr 20.04.2014. Žaloba bola podaná na súd dňa 22.07.2014, čo je teda po uplynutí premlčacej doby na všetky splátky a keďže žalovaný je spotrebiteľom v zmysle zák. č. 129/2010 Z.z. súd musel prihliadnuť s poukazom na § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa i na túto skutočnosť a sa ňou zaoberať i aj bez vznesenia námietky premlčania. S poukazom na tieto skutočnosti potom skonštatoval, že žalobcom uplatnená pohľadávka je premlčaná a preto neopodstatnená vrátane nároku na úrok z omeškania a tak žalobu v rozsahu, ktorou si žalobca uplatňoval plnenie zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešný žalovaný si žiaden trovy neuplatnil, tak mu žiadne nepriznal a vo výroku rozhodol, že žalobcovi, ktorý bol neúspešný sa náhrada trov konania nepriznáva. 4. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo v zákonom stanovenej lehote napadnuté odvolaním žalobcu, z obsahu ktorého vyplýva, že predmetom odvolania je zamietajúca časť rozsudku, keď žiadal, aby odvolací súd uvedené rozhodnutie v zamietajúcej časti zmenil a návrhu vyhovel, alebo vec zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil poukazom na ust. § 103 Obč. zák. a zdôraznil, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, pretože mal aplikovať Obchodný zákonník, keďže ide o zmluvu o úvere, napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. K posúdeniu veci z hľadiska plynutia premlčacej doby celého zosplatneného dlhu od zročnosti nesplnenej splátky, ktorá by založila právo veriteľa žiadať predčasné splnenie uviedol, že s názor súdu nemožno súhlasiť. K splatnosti celého dlhu a plynutie premlčacej doby začína nie z dôvodu, že nedošlo k zaplateniu splátky, ale že veriteľ využil právo a žiadal zaplatenie celej pohľadávky. Tento nárok ale nemohol uplatniť skôr, ako by dlžníka vyzval na plnenie, inak by došlo k predčasne podanému návrhu. Žalobca si teda mohol uplatniť svoj nárok na súde až po zosplatnení poskytnutého úveru, čo vykonal listom zo dňa 23.07.2011, v ktorom poskytol žalovanému trojdňovú lehotu na plnenie, preto premlčacia doba začala plynúť až dňom 01.08.2011, a teda v čase, keď bol podaný žalobný návrh, t.j. 22.07.2014 ešte neuplynula. K uvedenému poukázal i na rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo/146/2008 zo dňa 31.07.2008. K otázke aplikácie Občianskeho zákonníka namiesto akceptovania dohody o použití Obchodného zákonníka dal do pozornosti viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave a rozhodnutia NS SR, ktoré sa touto otázkou zaoberali i práve z dôvodu odlišnej úpravy inštitútu premlčania. 5. Žalovaný, ktorému bolo doručené odvolanie sa k nemu nevyjadril. 6. Odvolací súd o odvolaní rozhodol podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) účinnom od 01.07.2016, ktorý nahradil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Z prechodných ustanovení zák. č. 160/2015 Z.z. obsiahnutých v ust. § 470 ods. 1 a 2 C.s.p. vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Uvedené znenie prechodných ustanovení znamená, že nová právna úprava vychádza z princípu okamžitej aplikácie procesnoprávnych noriem, čo znamená, že sa použije na všetky konania a to i na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti nového zákona. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie rozhodoval podľa právneho predpisu účinného v čase začatého súdneho konania, ktorým bol zák. č. 99/1963 Zb., za účinnosti ktorého začalo konanie vo veci samej a podľa tohto zákona boli vykonané i súvisiace procesné úkony, bolo vedené dokazovanie a vyhlásené rozhodnutie. Za účinnosti tohto zákona začalo aj odvolacie konanie. Krajský súd konajúci ako súd odvolací musel rešpektovať daný stav, ktorý zodpovedá princípu právnej istoty a legitímnemu očakávaniu strán, že ich vec bude posúdená podľa predpisov platných v čase vykonania procesných úkonov a rozhodnutia súdu v danej veci ako i začatého odvolacieho konania. K uvedenému odvolací súd poukazuje na článok 2 ods. 1, 2 a článok 3 ods. 1 Základných princípov zák. č. 160/2015 Z.z., kedy bolo potrebné podľa § 470 ods. 1, 2 C.s.p. aplikovať tie ustanovenia nového procesného predpisu, ktoré boli v čase rozhodovania použiteľné na dané konanie, ale nemohol opomenúť ani ustanovenia O.s.p., ktoré boli použité súdom prvej inštancie. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie proti uzneseniu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia (§ 356 písm. b) C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a) C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. ) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním, a to v časti, ktorou bol návrh zamietnutý nie je možné vzhľadom na jeho právne posúdenie potvrdiť ani zmeniť a je potrebné ho zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p.) a vec vrátiť na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C.s.p.. 8. Podľa § 389 ods. 1 C.s.p. b) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a podľa písm. c) tohto ustanovenia ak súd prvej inštancie dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. 9. Konštatovanie, že vada konania vymedzená v práve odcitovanom ustanovení základného predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak práva zaručeného okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 alebo z 30. novembra 2010 sp. zn. 10Co/210/2010. podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005) teda za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského civilného procesu v čase rozhodovania súdom prvej inštancie vymedzovalo (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. ( teraz ho vymedzuje ust. § 220 ods. 2 C.s.p.), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s práve S uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj vzájomná rozpornosť právnych záverov súdu a existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, jej nesplnením sa odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo i mimoriadnych opravných prostriedkov) a výskyt takejto vady zakladal sám osebe nielen dôvod odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. ( t.č. § 389 ods.1 písm b) C.s.p.), ale tiež nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným druhým z takýchto ustanovení. 10. Pri rešpektovaní vyššie uvedených úvah musí odvolací súd konštatovať, že súd prvej inštancie pochybil, keď z odôvodnenia jeho rozhodnutiach sa nemožno dozvedieť z ktorých dôkazov dospel k záveru, že zo strany veriteľa došlo k platnému a účinnému zosplatneniu žalovanej pohľadávky, ktorým dňom sa táto pohľadávka mala stať splatnou a z akého dôvodu dospel k záveru, že premlčacia doba všetkých nárokov uplatnených žalobcom v tomto konaní začala plynúť odo dňa zročnosti prvej neuhradenej splátky dňa 20. apríla 2011, ktoré právne a skutkové závery boli rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej. 11. Odvolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci sa jedná o nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov, v minulosti zakladajúcej samostatný zrušovací dôvod (podľa § 221 ods. 1 písm. c) O.s.p. v znení platnom a účinnom do 31. augusta 2015 vrátane), v súčasnosti sa jedná o postup súdu odnímajúci stranám reálnu možnosť konať pred súdom (podľa už vyššie citovaného ustanovenia § 389 ods.1 písm. b) C.s.p.). 12. K otázke posúdenia vzniku práva veriteľa domáhať sa zaplatenia celej pohľadávky ( ktorej zaplatenie bolo dohodnuté v splátkach) pre nesplnenie niektorej splátky odvolací súd uvádza, že práve v posudzovanej veci bolo nesporné, ako to konštatoval aj súd prvej inštancie, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, kedy súd rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi. 13. Podľa § 565 O.z. ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté, alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky . Uplatnenie práva na splatenie celej pohľadávky ( strata výhody splátok) je teda v zmysle vyššie uvedeného viazané na splnenie týchto podmienok: a) možnosť straty výhody splátok bola výslovne určená v dohode medzi veriteľom a dlžníkom alebo v súdnom rozhodnutí, b) dlžník nesplní niektorú zo splátok v deň jej splatnosti, c) veriteľ požiadal dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Podľa § 53 ods. 9 Obč. zák., ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. 14. V tejto súvislosti vzhľadom na charakter nárokov uplatňovaných žalobcom v tomto konaní ( plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy) odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 53 ods. 9 Obč. zák. modifikuje ustanovenie § 565 Obč. zák. vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám, podľa ktorého, ak ide o splnenie dlhu v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo určené v rozhodnutí súdu. Právo na zaplatenie celej pohľadávky (stratu výhody splátok) môže veriteľ využiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Podľa § 53 ods. 9 O.z. je však strata výhody splátok v právnom vzťahu so spotrebiteľmi podmienená uplatnením týchto podmienok: a) musí ísť o spotrebiteľskú zmluvu, b) strata výhody splátok nenastáva automaticky pre nesplnenie niektorej splátky, ale až po uplatnení práva veriteľa; veriteľ môže toto právo uplatniť najskôr až po uplynutí trojmesačnej lehoty od omeškania dlžníka so zaplatením splátky, c) veriteľ upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky . 15. Ak sa teda v spotrebiteľskej zmluve dohodla strata výhody splátok, má veriteľ právo, nie však povinnosť, od dlžníka (spotrebiteľa) žiadať zaplatenie celej pohľadávky za splnenia zákonných podmienok. Ak chce toto právo uplatniť, môže tak urobiť, len ak od splatnosti nezaplatenej splátky uplynula najmenej trojmesačná lehota. Uplynutie trojmesačnej lehoty od splatnosti nezaplatenej splátky však nepostačuje na splatnosť celého peňažného dlhu, nakoľko zákon vyžaduje, aby veriteľ upozornil dlžníka, že si uplatňuje právo na zaplatenie celého dlhu (stratu výhody splátok). Veriteľ teda musí vopred notifikovať uplatnenie svojho práva aspoň v pätnásťdňovej lehote. Po jej uplynutí sa právo na zaplatenie celej zvyšujúcej pohľadávky stáva účinným, teda až v tomto okamihu vzniká právo veriteľa požadovať od dlžníka zaplatenie celej pohľadávky naraz. Pokiaľ ide o premlčanie takéhoto práva je potrebné uviesť, ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie, že podľa ustanovenia § 103 O.z. veta druhá ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, teda tej, ktorej zaplatenie požadoval veriteľ svojou výzvou obsahujúcou aj upozornenie veriteľa na uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky. 16. Zo spisu súdu prvej inštancie však odvolací súd zistil, že žalobca nepredložil súdu žiadne listinné dôkazy preukazujúce, že súčasťou dohody o plnenie dlhu v splátkach bola aj dohoda o strate výhody splátok, a že by žalovanému na základe takejto dohody a za splnenia aj vyššie citovaných zákonných podmienok vznikla povinnosť uhradiť všetky nezaplatené splátky jednorázovo. So žalobcom predloženej Zmluvy o poskytnutí bezúčelovej pôžičky zo dňa 06.09.2010 číslo 7078762 totiž nevyplýva, že by súčasťou dohody o splácaní dlhu v splátkach bola aj dohoda o strate výhody splátok a predžalobnú upomienku zo dňa 23.07. 2011 nie je možné vzhľadom na jej obsah považovať za výzvu veriteľa dlžníkovi, ktorou veriteľ vyzýva dlžníka na zaplatenie konkrétnej neuhradenej splátky v lehote 3 dní od doručenia tejto výzvy s upozornením, že ak túto konkrétnu splátku do 3 dní neuhradí, po uplynutí tejto lehoty sa stáva splatným celý zostatok dlhu. Z obsahu uvedenej predžalobnej upomienky ( č.l. 5 spisu) vyplýva oznámenie veriteľa, že dlžník nevzal vážne predchádzajúce upozornenie týkajúce sa zmluvy číslo 7078762, ktorým mu poskytol poslednú možnosť mesačného splácania pohľadávky a preto ho dôrazne vyzýva k úhrade všetkých splátok ( teda celého zostatku dlhu) jednorázovo. Uvedené ale nie je možné považovať bez ďalšieho za zosplatnenie úveru a aj záver súdu prvej inštancie o premlčaní celej uplatnenej pohľadávky nebol správny. 17. S poukazom na uvedené odvolací súd z dôvodu potreby zachovania práva účastníkov konania na riadny dvojinštančný proces so všetkými jeho náležitosťami (zahŕňajúci vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvej inštancii súdov, dostatočne konkrétne právne posúdenie veci a vydanie rozhodnutia majúceho konanie skončiť odôvodnením zodpovedajúcim úprave v ust. § 220 ods. 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil a podľa § 389 ods.2. C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 18. Súd prvej inštancie musí vykonať základné dokazovanie dôkazmi predloženými sporovými stranami na rozhodujúce otázky, keď vzhľadom na záver o premlčaní nárokov žalobcu súd prvej inštancie takéto dokazovanie nevykonal a to so zameraním na rozsah práv a povinností zmluvných strán, na existenciu dohody zmluvných strán o strate výhody splátok, vznik práva žalobcu požadovať od žalovaného predčasné zaplatenie celej pohľadávky a v prípade potreby a aj v závislosti na ďalšej procesnej aktivite sporových strán vykonať aj ďalšie dokazovanie, ktoré žalovaný ako spotrebiteľ nenavrhol, ak to bude nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci ( § 295 C.s.p.), podľa § 191 C.s.p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až následne opätovne rozhodnúť o veci a o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 C.s.p.). Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).