Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/158/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214218209 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214218209.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, proti žalovanému: V. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/XX, G. R., o zaplatenie pohľadávky v sume 396,71 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 9C/526/2014-35 zo dňa 5.2.2015, v spojení s opravným uznesením č.k. 9C/526/2014-58 zo dňa 11.3.2016 - v zamietajúcej časti a v časti, ktorou súd určil zmluvnú podmienku za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e a v časti, ktorou súd určil označenú zmluvnú podmienku za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti r u š í . II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (v spojení s opravným uznesením) zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 270,10 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 270,10 Eur od 7.9.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Žalovanému súd náhradu trov konania nepriznal. Súd zároveň určil, že zmluvná podmienka uvedená vo všeobecných podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. pod hlavou 18 Sankcie účtované v dôsledku omeškania klienta § 2 v znení "v prípade omeškania klienta, je spoločnosť oprávnená klientovi vyúčtovať a klient je povinný na základe tohto vyúčtovania uhradiť spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 17,- Eur, táto pokuta bude spoločnosťou vyúčtovaná maximálne jeden krát za dobu trvania zmluvy" je neplatná z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky. 2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 9 ods. 2 písm. k), § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ako i § 153 ods. 3, 4 a § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. 3. Súd vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že dňa 6.6.2013 bol žalobcom žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver v sume 270,10 Eur, ktorý úver sa žalovaný zaviazal splácať v počte 12 splátok po 29,86 Eur. Súčasťou zmluvy sa mali stať aj úverové zmluvné podmienky žalobcu. 4. Súd prvej inštancie následne uzavrel, že žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver. Ide o dočasné poskytnutie finančných prostriedkov vo forme úveru. Podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy tak ide o spotrebiteľský úver. Z tohto spolu s okolnosťou, že ide o vzťah veriteľa - dodávateľa a spotrebiteľa je potom nutné vyvodiť záver, že ide o vzťah podliehajúci režimu nielen zákonnej úprave podľa ust. Občianskeho zákonníka, ale najmä Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Na základe uvedeného vyplýva, že takáto zmluva musí spĺňať zákonom dané podmienky uvedené v ust. § 9 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Absencia niektorých má za následok to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, teda bez akéhokoľvek navýšenia, len v hodnote poskytnutej služby, teda výšky spotrebiteľského úveru. Súd preto uznal žalobcovi iba reálne poskytnuté peňažné prostriedky v sume 270,10 Eur s príslušenstvom, z ktorej sumy žalovaný žalobcovi neplnil žiadnu sumu. 5. Podľa súdu prvej inštancie ďalej pokiaľ sa týka dojednaní o zmluvnej pokuty v úverových zmluvných podmienkach (hlava 18 § 2) ide o dojednanie absolútne neplatné. Tieto sú písané veľmi drobným, voľným okom skoro nečitateľným písmom ako aj celé úverové zmluvné podmienky. Naviac dojednanie o zmluvnej pokute, ako to vyplýva z obsahu úverových zmluvných podmienok, je zapracované medzi menej podstatné a menej významné úverové zmluvné podmienky, čo môže vyvolať u spotrebiteľa dojem, že aj táto je tak nedôležitá a nehovoriac o tom, že taký dojem vyvoláva aj veľkosť (alebo skôr malosť, drobnosť) písma, ktorým sú tieto podmienky písané. Úverové zmluvné podmienky sú prakticky nečitateľné, teda nejasné, neurčité a teda aj neplatné. Naviac je nutné uviesť, že dohodu účastníkov o zmluvnej pokute ťažko možno akceptovať ako súčasť všeobecných úverových podmienok. Podľa Občianskeho zákonníka zmluvná pokuta musí mať pre svoju platnosť písomnú formu. Už len z toho vyplýva, že zákonodarca zmluvnú pokutu považuje za sankciu, ktorá má byť osobitne dojednaná a v zákonom predpísanej písomnej forme. Nie ako napr. úroky z omeškania, kde tieto vôbec nemusia byť súčasťou zmluvy a napriek tomu pri omeškaní dlžníka veriteľ má podľa zákonného ust. § 517 Občianskeho zákonníka požadovať úroky z omeškania v zákonom stanovenej a určenej výške. Preto jej obsiahnutie v úverových zmluvných podmienkach (všeobecných) nemožno akceptovať z hľadiska jej vážnosti a dôležitosti. Okrem toho obchodné podmienky sú tzv. typovými, kde ich obsah a rozsah a to, čo v nich bude alebo nebude a v akej forme a podobe určuje výlučne len navrhovateľ ako dodávateľ, ktorý tieto podmienky robí a formuluje. V podstate žalovaný ako spotrebiteľ ich obsah zásadným spôsobom ani meniť nemôže. Ak chce spotrebiteľský úver získať, má možnosť len všetko podpísať a akceptovať. Nemá možnosť výberu a voľby podmienok. Preto dospel súd k záveru, že dojednanie o zmluvnej je neplatné absolútne. Na dôvod absolútnej neplatnosti pritom musí súd prihliadnuť z úradnej povinnosti aj keď sa toho nikto nedovolá. 6. Súd prvej inštancie uzavrel, že na základe súhrnu všetkých skutočností vyhovel žalobe žalobcu na zaplatenie 270,10 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,15 % ročne od 7.9.2014 do zaplatenia a žalobu čo do sumy 126,61 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,15 % ročne od 7.9.2014 do zaplatenia spolu vyčísleným ročným úrokom z omeškania vo výške 18,25 Eur zamietol. 7. Súd prvej inštancie o náhrade konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo mu žiadne nevznikli. 8. Proti tomuto rozsudku, výlučne v časti, ktorou súd žalobu vo zvyšku zamietol a ktorou určil označenú zmluvnú podmienku za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti, podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody vyplývajúce z § 205 ods. 2 písm. d), f), ako i z § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Ako prvé odvolateľ namietal, že rozsudok nie je náležite odôvodnený, keď súd nepostupoval v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a citovanej judikatúry Ústavného súdu, ako i Najvyššieho súdu SR tak v časti ustálenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, ako i v časti vyhlásenia neprijateľnej zmluvnej podmienky. Následne odvolateľ uviedol, že nikdy nepopieral skutočnosť, že ide o spotrebiteľský vzťah. Dojednania uvedené v úverových zmluvných podmienkach sú ale platnými a rovnocennými dojednaniami s ostatnými zmluvnými dojednaniami a ako také majú rovnakú právnu moc a váhu ako dojednania uvedené na lícnej strane zmluvy. Žalobca je presvedčený, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ako uvádza súd. 9. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril. 10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP). 11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu v napadnutej zamietajúcej časti nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto napadnutej časti vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP, v napadnutej časti určenia zmluvnej podmienky za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti je však nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť v zmysle § 389 ods. 1 písm. d) CSP. 12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu, bolo posúdiť, či prvostupňový súd správne súladne so zákonom žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol a zároveň určil označenú zmluvnú podmienku za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, včítane jeho obsahového vymedzenia, nie je predmetom odvolacieho prieskumu skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, o ktorý svoje právne závery oprel i súd odvolací. Ďalej nie je odvolaním dotknutý záver, že právny vzťah vzniknutý na základe zmluvy o úvere, v ktorej žalobca vystupoval v postavení dodávateľa a žalovaný v postavení spotrebiteľa, je vzťahom spotrebiteľským, ktorý sa riadi príslušnými normami na ochranu spotrebiteľa. 13. Pokiaľ ide o odvolaním žalobcu napadnutú časť rozsudku, ktorou došlo vo zvyšku k zamietnutiu návrhu, odvolací súd sa stotožňuje s tými záverom súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa súdom v odôvodnení rozsudku citovanom § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, teda k 6.6.2013 a to výšku, počet a termíny ako splátok istiny úrokov, tak aj iných poplatkov, ani poradie v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami (citáciou uvedeného zákonného ustanovenia súdom je zrejmé a bezpochybné, že absentovanou náležitosťou zmluvy, pre ktorú absenciu bol súdom považovaný úver za bezúročný a bez poplatku bola práve náležitosť požadovaná citovaným zákonným ustanovením). Lícna strana predmetnej úverovej zmluvy totiž obsahuje v tomto smere iba výšku mesačnej splátky, počet splátok a ich splatnosť. 14. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. 15. V zmysle § 9 ods. 1 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí podľa písm. k) obsahovať náležitosti: výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. 16. Nadväzne v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, ktoré zákonné ustanovenie prvoinštančný súd rovnako v odôvodnení napadnutého rozsudku odcitoval, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. 17. Interpretácia, resp, výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právnokreatívnej činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona. 18. Je nesporné, že citované ustanovenie § 11 v spojení s § 9 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má za účel - cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 9 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda bolo donútiť dodávateľov - veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali a zároveň dodržiavali písomnú formu zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného teologického výkladu by bolo nelogické, ak by zákonodarca hodlal postihnúť následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru iba tie úvery resp. zmluvy, ktoré by nemali písomnú formu a zároveň neobsahovali kumulatívne všetky náležitosti podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. V takom prípade by totiž veriteľovi ako dodávateľovi stačilo iba dodržať písomnú formu a v zmluve neuviesť ani jedinú z vymenovaných náležitostí a následku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru by sa tým vyhol a to napriek tomu, že písomná zmluva by zákonom predpísané náležitosti neobsahovala. Účel zákonodarcu dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy nebol naplnený. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd je toho názoru, že s poukazom na znenie § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať tak, že absencia či písomnej formy alebo už len jednej z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 a citovaného ustanovenia spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. 19. Zo základného gramatického výkladu citovaného ustanovenia je zrejmé, že požiadavka na to, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola ako náležitosť uvedená výška, počet a termíny splátok sa vzťahuje ako k istine, tak k úrokom, tak aj k iným poplatkom. Vzhľadom na slovné znenie citovaného ustanovenia by ani iný výklad nebol logický. Zmluva o spotrebiteľskom úvere teda v zmysle citovaného ustanovenia musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok ako istiny, tak aj úrokov, tak aj iných poplatkov, čo v danom prípade neobsahuje. 20. Keďže potom v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nesporne nie je uvedená náležitosť podľa § 9 ods. 1 písm. k) a to výška, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, bolo potom nevyhnutné predmetný úver s použitím § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona považovať za bezúročný a bez poplatkov. 21. Keďže potom podľa záveru prvoinštančného súdu žalovaný z poskytnutého úveru v celkovej výške 270,10 Eur neuhradil ani jednu splátku (žalovaný to v konaní nepoprel) a nepriznanie ostatných uplatnených nárokov (vyčíslený úrok z omeškania, poplatok za poistenie a upomienky) žalobca v odvolaní nenapadol, bolo potrebným žalovanému uložiť zaplatenie sumy 270,10 Eur i s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietnuť. 22. Odvolací súd sa zhodol i s ďalším záverom súdu prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku, že dojednanie o zmluvnej pokute obsiahnuté v úverových zmluvných podmienkach, hoci boli v texte na lícnej strane zmluvy prehlásené za jej neoddeliteľnú súčasť a žalovaný mal podpisom potvrdiť, že je s nimi oboznámený, že ich ustanovenia sú mu zrozumiteľné a určité a prejavil súhlas byť nimi viazaný, je absolútne neplatné. Argumentáciu súdu prvej inštancie v tomto smere, rovnako ako to bolo v prípade zdôvodnenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy strán sporu, odvolací súd považuje za potrebné doplniť o nasledovné: 23. Predmetná zmluvná pokuta, ktorú si okrem iného žalobca uplatňoval danou žalobou, nebola dojednaná priamo v písomnom podpísanom vyhotovení danej zmluvy, ale je obsiahnutá iba v obchodných podmienkach, ktoré boli vyhlásené za jej súčasť. Odvolací súd sa so záverom prvoinštančného súdu, že takéto dojednanie zmluvnej pokuty je neplatné, plne stotožňuje. Poukazuje pritom na to, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo handicapu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Zásada poctivosti dopadá ale i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Platí pritom, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne, ale i obsahové obmedzenia. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú, ako sú napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených východísk potom vyplýva záver, že dojednanie o zmluvnej pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 3512/11). 24. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie potom odvolací súd zhodne s prvoinštančným uzatvára, že pokiaľ v rámci spotrebiteľskej zmluvy dojednanie o zmluvnej pokute nie je obsiahnuté priamo v podpísanej zmluve, ale iba v obchodných podmienkach, hoci vyhlásených za jej súčasť, zmluvnú pokutu nemožno považovať za platne písomne dojednanú (§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý sa s poukazom na § 1 ods. 2 v spojení s § 300 až § 302 Obchodného zákonníka, vzťahuje i na obchodnoprávne vzťahy). Nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy právneho úkonu potom v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka robí dohodu účastníkov absolútne neplatnou. Z neplatného zmluvného dojednania potom nemôže vzniknúť oprávnenie, ani povinnosť. Prvoinštančný súd preto správne žalobu v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty zamietol. 25. Správnym ale už nebol postup súdu prvej inštancie, keď v tretej výrokovej vete určil, že zmluvná podmienka, ktorou mala byť dojednaná predmetná zmluvná pokuta, je neplatná. Podmienkou pre vyslovenie zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neplatnú resp. neprijateľnú v zmysle § 153 ods. 3 a 4 OSP totiž bolo, aby išlo i o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Keďže ale v danej veci s poukazom na už uvedené išlo o dojednanie absolútne neplatné pre nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy a nie nerovnovážne v neprospech spotrebiteľa, nezakladá to neprijateľnosť zmluvnej podmienky 26. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd s použitím § § 387 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 389 ods. 1 písm. d) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vo výroku vecne správny potvrdil a v napadnutej časti určenia zmluvnej podmienky za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti zrušil, keďže nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané neexistovali. 27. Keďže odvolacím súdom došlo fakticky k čiastočnej zmene napadnutého rozsudku s analogickým použitím § 396 ods. 2 CSP, bolo povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť o nároku na náhradu trov celého konania. Konečným výsledkom konania pritom možno ustáliť, že úspešnejším bol v konaní žalovaný (žalobca 32% a žalovaný 68% a to vzhľadom na rozsah priznaného nároku žalobcovi v pomere k jeho žalobnému návrhu), čím potom prichádza do úvahy rozhodnutie o náhrade trov konania s odkazom na § 255 ods. 1 v spojení s cit. § 396 ods. 2 CSP tak, a tým nárokovateľnosť žalovaného na náhradu trov konania. 28. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 29. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. 30. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej (žalovanej) žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 31. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).