Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/241/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214219385 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214219385.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a členov senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: RC Service, s.r.o., IČO: 47 336 617, so sídlom Lazaretská 3/A, Bratislava, zastúpeného: GHS Legal, s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, proti žalovanému: V. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. I. XXXX/XX, V. A., o zaplatenie 59,22 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 22. decembra 2015, č.k. 16C/394/2015-35, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 59,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne od 29.11.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalobca má nárok na náhradu trov tohto konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 59,22 eur spolu s 8,05% ročným úrokom z omeškania od 29. novembra 2013 a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil ustanovením § 120 ods. 1 O.s.p., článkom 5 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), ustanovením § 760 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v Českej republike, § 18a českého zákona č. 111/1994 Zb. o cestnej doprave, § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného v Českej republike ku dňu 29.10.2013, § 559 citovaného Občianskeho zákonníka. 3. Vecne súd prvej inštancie zdôvodnil svoje rozhodnutie tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o existencii žalovaného nároku. Žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 59,22 eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalovaný 29.10. 2013 cestoval vo vozidle Dopravného podniku mesta Brna, a.s. bez platného cestovného lístka, čím mu vznikla povinnosť zaplatiť cestovné a prirážku k nemu vo výške 1.525 Kč, pričom zmluvou z 28.05.2014 bola táto pohľadávka postúpená na žalobcu. Súd dôvodil, že z listinných dôkazov predložených žalobcom (zápisom o vykonanej prepravnej kontrole ) v spojení s uznanými, resp. nespornými skutočnosťami (§ 120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil, že žalovaný 29. októbra 2013 nastúpil do dopravného prostriedku na linke prevádzkovanej Dopravným podnikom mesta Brna, a.s., kde bol kontrolovaný revízorom o 7:55 hod na zastávke „Ořech.“, pričom revízorovi nepredložil platný cestovný doklad. O tejto skutočnosti bol spísaný „zápis o vykonanej prepravnej kontrole“, v ktorom revízor okrem iného vypísal v kolónke „celkom k úhrade“ sumu 1.525 Kč. Zápis je podpísaný revízorom aj žalovaným; tesne nad podpisom sa nachádza „Upozornenie pre cestujúcich“, podľa ktorého majú dlžnú sumu uhradiť do 30 dní a pri úhrade majú postupovať podľa poučenia uvedeného na druhej strane. Obsah poučenia nebol zistený, nebol dokázaný ani obsah prepravného poriadku, ani tarify, vydaných Dopravným podnikom mesta Brna, a.s., a platných k 29. októbru 2013, pričom výška cestovného a prirážky k nemu má byť ustanovená v tarife, resp. prepravnom poriadku. Žalobca sa ako postupník domáha zaplatenia týchto súm, preto ho zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom vzniku ním uplatňovaných nárokov, t.j. že tieto nároky vznikli, a že vznikli skutočne v takej výške, v akej ich tvrdí. Napriek tomu žalobca nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz, ktoré by obsah tarify a prepravného poriadku (a v nich určenú výšku cestovného a prirážky) dokazovali, pričom zo žiadneho iného vykonaného dôkazu ich obsah nevyplýva. Obsah tarify a prepravného poriadku dopravcu vykonávajúceho činnosť v inom štáte pritom nemožno považovať ani za skutočnosť všeobecne známu; rovnako nie je tunajšiemu súdu známa z úradnej činnosti a za ich dôkaz nemožno považovať ani obsah „zápisu o vykonanej prepravnej kontrole“, pretože v ňom na tieto dokumenty nie je žiaden odkaz. Samotné uvedenie sumy 1.525 Kč revízorom nemôže byť dôkazom o tom, v akej výške dopravca (Dopravný podnik mesta Brna, a.s.) určil cestovné a prirážku k nemu, keď z tejto sumy nie je možné ani zistiť, aká časť z nej tvorí ktorý nárok (t. j. čo z 1.525 Kč je cestovné a čo je prirážka). 4. Súd prvej inštancie vychádzajúc z uvedeného zistil, že žalobca si uplatňuje nárok vzniknutý z titulu prepravy (prepravnej zmluvy) medzi cestujúcim - občanom Slovenskej republiky a prepravcom so sídlom v Českej republike (Brno), pričom trasa prepravy ležala celá na území Českej republiky (ide o mestskú dopravu na území Brna), preto sa právny vzťah medzi prepravcom a žalovaným spravoval právom Českej republiky a to v zmysle čl. 5 ods. 2. nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). V § 760 a nasl. Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v Českej republike k 29.10.2013 je potom upravená prepravná zmluva a v § 18a českého zákona č. 111/1994 Zb. o cestnej doprave sú upravené niektoré práva a povinnosti prepravcu a cestujúcich, z ktorých ustanovení vyplýva, že prepravca má nárok na cestovné a prirážku len v takej výške a v tých prípadoch, aké sú ustanovené v prepravných podmienkach a tarife. Žalobca však v prejednávanej veci nedokázal obsah prepravných podmienok a tarify, z ktorých by podmienky vzniku týchto nárokov a ich výška vyplývali, teda nedokázal, aké cestovné bol povinný zaplatiť žalovaný (cestujúci), aké konanie (porušenie prepravného poriadku) bolo postihnuté prirážkou a v akej výške táto prirážka bola ustanovená. Zápis z kontroly, hoci bol žalovaným podpísaný, nemá automaticky žiadne právne následky a je len uznaním skutkovej správnosti údajov uvádzaných v zápise (že došlo ku kontrole, cestujúci skutočne cestoval bez platného dokladu a bol vyzvaný na zaplatenie 1.525 Kč), nemožno ho však považovať za uznanie dlhu v žalovanej výške. Žalobca tak ničím nedokázal, že Dopravnému podniku mesta Brna, a.s., vznikla uplatnená pohľadávka a preto súd nepovažoval za potrebné ani zaoberať sa zmluvou o postúpení pohľadávok, pretože postupovaná pohľadávka nebola vôbec dokázaná a žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 a contrario O.s.p., keď úspešný žalovaný, ktorému by náhrada trov konania prislúchala si takýto nárok neuplatnil a preto súd o ňom nerozhodoval a naopak, neúspešnému žalobcovi ich náhradu požadujúcemu, ich súd v súlade s citovaným ustanovením nepriznal. 5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a to v celom jeho rozsahu, vytýkajúc súdu vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ďalej mu vytkol neúplné zistenie skutkového stavu veci, pretože nevykonal dôkazy potrebné na zistenie skutočností podľa súdu rozhodujúcich (prvoinštančný súd opiera svoje tvrdenie o to, že žalobca nedostatočne preukázal existenciu nároku), tiež podľa neho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca bol toho názoru, že si splnil zákonnú povinnosť podať riadny návrh a konal aj s odbornou starostlivosťou pri zabezpečovaní dôkaznej situácie, súdu doručil s podaným návrhom všetky dôkazy, ktoré v čase vzniku pohľadávky situácia a platné právo umožňovali. „Zápis o převedené přepravní kontrole“ obsahuje žalovaným poskytnuté osobné údaje a podpis, z čoho možno vyvodiť, že dôvodnosť nároku potvrdil. Odhliadnuc od toho, že v zmysle vtedy platného a účinného predpisu (O.z., § 558) žalovaný v tomto zápise svojím podpisom uznal dlh čo do dôvodu aj výšky, má však odvolateľ za to, že samotný nárok vznikol Dopravnímu podniku města Brno, a.s. z dôvodu, že žalovaný cestoval v dopravnom prostriedku a na výzvu poverenej osoby sa nepreukázal platným jízdním dokladem v zmysle § 18a ods. 2 písm. c) Zákona č. 1111/1994 Sb. Zákona o silniční dopravě, čím zo zákona vznikol Dopravnímu podniku města Brno, a.s., nárok na zaplatenie „jízdného a přirážky“ v zmysle uvedeného ustanovenia. Žalovaný na mieste podpísal vyššie zmienený zápis a v konaní výšku nároku žalobcu nenamietal. Dopravní podnik města Brno, a.s., v tomto prípade použil maximálnu zákonom povolenú sumu prirážky vo výške 1.500 Kč a „jízdné“ v tomto prípade predstavovalo 25 Kč českých. Z predložených dôkazov podľa názoru žalobcu je nesporné, že žalovaný žiadnym spôsobom nerozporuje a je si vedomý výšky nároku 1.525,- Kč, túto výšku žalobca v konaní podložil a pokiaľ mal súd v tomto smere pochybnosti, mal žalobcu vyzvať na predloženie listín. Odvolateľ tiež uviedol, že ako vyplýva z ustanovenia § 18 od.s 2 psím .b), „přepravní řád stanoví vyhláškou ministerstvo dopravy“ čiže přepravní řád sa vydáva vyhláškou a v zmysle princípu publicity je verejne prístupný, preto žalobca nebol povinný právne predpisy dokazovať. Z opatrnosti napriek tomu k odvolaniu priložil Tarif integrovaného dopravního systému Jihomoravského kraje platný od 01.01.2012 a Smluvní přepravní podmínky integrovaného dopravního systému Jihomoravského kraje platné od 01.09.2013. Napokon súdu vytkol nezrovnalosť v označení žalovanej sumy v záhlaví ( 50,70 eur ) a výroku ( 59,22 eur). 6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), vzhľadom k potrebe doplnenia dokazovania nariadil v zmysle § 385 ods. 1 vo veci pojednávanie, na ktoré sa nedostavila žiadna zo strán sporu, preto odvolací súd vec prejednal za ich neprítomnosti ( § 180 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP) a to v medziach odvolania žalobcu celú vec, pretože od napadnutého výroku rozsudku vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania, a po zopakovaní a doplnení dokazovania oboznámením listinných dôkazov dospel k záveru, že odvolanie žalobcu bolo podané dôvodne. 8. Ako dôvodnú posúdil odvolací súd argumentáciu odvolateľa, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd preto jednak zopakoval dokazovanie listinami, už oboznamovanými okresným súdom a jednak doplnil toto dokazovanie dôkazmi, predloženými v rámci odvolacieho konania žalobcom spolu s odvolaním ( ktoré doplnené dôkazy však nič nebránilo súdu prvej inštancie vyžiadať od žalobcu už v základnom konaní, pokiaľ práve ich nedoloženie vytváralo prekážku vyhoveniu žalobe, ktorú inak žalovaný nijako nerozporoval ) a podľa názoru odvolacieho súdu bolo navyše možné zistiť skutkový stav opodstatňujúci vyhoveniu žaloby už z dôkazov, predložených spolu so žalobou samotnou. Odvolací súd vykonaním dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k skutkovému stavu zistenému odlišne od skutkového stavu zisteného prvoinštančným súdom, tvoriacemu podklad pre odlišné rozhodnutie v danej veci. 9. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa domáha zaplatenia pohľadávky vo výške 59,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne od 29. 11.2013 do zaplatenia, ktorú mal nadobudnúť zmluvou o postúpení pohľadávok od jeho právneho predchodcu Dopravního podniku města Brna, a.s. Pohľadávka tu mala vzniknúť z porušenia záväzkov žalovaného z uzavretej zmluvy o preprave. Zo Zápisu o převedené přepravní kontrole mal odvolací súd preukázané, že žalovaný cestoval dňa 29.10. 2013 vo vozidle Dopravního podniku města Brna, a.s., bez platného cestovného lístka, a bol kontrolovaný revízorom, ktorý tieto skutočnosti zistil a urobil o nich zápis. Súčasne žalovanému oznámil vznik povinnosti zaplatiť nielen cestovné ale aj prirážku k nemu v celkovej sume 1.525,- Kč a to do 30 dní. Zmluvou zo dňa 28.05.2014 Dopravní podnik města Brna, a.s. postúpil žalobcovi súbor pohľadávok vrátane tej, ktorá je predmetom tohto sporu. 10. Predovšetkým treba uviesť, že súd prvej inštancie správne vychádzal pri určovaní rozhodného práva z nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) a aplikoval jeho čl. 5 ods. 2, keďže zmluvné strany pochádzajú z rôznych štátov a nezvolili si rozhodné právo pre ich zmluvný záväzok, ktorým je tu zmluva o preprave osôb, na ktorú potom treba aplikovať právny poriadok Českej republiky. Správne súd tiež vychádzal z platného a účinného českého Občianskeho zákonníka, v ktorom je obsiahnutá úprava takejto zmluvy a tiež z českého zákona č. 111/1994 Zb. o cestnej doprave. 11. Podľa § 760 Občanského zákonníka, účinného v Českej republike do 31.12.2013 smlouvou o přepravě osob vzniká cestujícímu, který za stanovené jízdné použije dopravní prostředek, právo, aby ho dopravce přepravil do místa určení řádně a včas. 12. Podľa § 3 ods. 1 vyhlášky č. 175/2000 Sb. o přepravním řádu pro veřejnou drážní a silniční osobní dopravu, uzavřením přepravní smlouvy o přepravě osob (dále jen "přepravní smlouva") vzniká mezi dopravcem a cestujícím na základě přepravního řádu, tarifu 1) a vyhlášených smluvních přepravních podmínek závazkový právní vztah, jehož obsahem je zejména závazek dopravce přepravit cestujícího ze stanice nástupní do stanice cílové spoji uvedenými v jízdním řádu řádně a včas a závazek cestujícího dodržovat přepravní řád a smluvní přepravní podmínky a zaplatit cenu za přepravu (dále jen "jízdné") podle tarifu. 13. Podľa § 7 ods. 6 citovanej vyhlášky, nezakoupil-li si cestující jízdenku podle odstavce 3 nebo podle odstavce 5 a je přepravován bez platné jízdenky, považuje se za cestujícího, který se z příčin na své straně neprokázal platným jízdním dokladem. 14. Podľa § 18a ods. 1 zákona č. 111/1994 Sb. o silniční dopravě řidič a průvodčí vozidla veřejné linkové dopravy a jiná osoba pověřená dopravcem veřejné linkové dopravy a vybavená kontrolním odznakem a průkazem dopravce (dále jen "pověřená osoba") je oprávněna dávat cestujícím pokyny a příkazy k zajištění jejich bezpečnosti, bezpečnosti a plynulosti dopravy a bezpečnosti ostatních cestujících. Pověřená osoba je oprávněna c) uložit cestujícímu, který se neprokázal platným jízdním dokladem, zaplatit přirážku nebo vyžadovat od cestujícího, aby se prokázal osobním dokladem a sdělil osobní údaje podle odstavce 2 písm. c). 15. Podľa § 18a ods. 2 písm. a ) a e) cit. zákona cestující je povinen dodržovat přepravní řád, smluvní přepravní podmínky a tarif, a na výzvu pověřené osoby zaplatit přirážku za nedodržení přepravního řádu nebo pokynu a příkazu pověřené osoby nebo za znečištění vozidla nebo za rušení klidné přepravy cestujících nebo jiné obtěžování cestujících. 16. Podľa § 18a ods. 3 cit. zákona, výši přirážky stanoví dopravce v přepravních podmínkách. Výše přirážky nesmí přesáhnout částku 1 500 Kč. 17. Podľa čl. 9 - Přepravní kontrola, ods. 5 veta prvá Smluvních přepravních podmínek Integrovaného dopravního systému Jihomoravského kraje, platných od 01.10.2013, výše přirážky k jízdnému za jízdu bez platního jízdního dokladu sa stanovuje na 1.500,- Kč. 18. Podľa čl. 9 - Přepravní kontrola, ods. 12, 13 Smluvních přepravních podmínek Integrovaného dopravního systému Jihomoravského kraje, platných od 01.10.2013, za datum splatnosti se považuje datum uložení povinnosti zaplatit jízdné a přirížku k jízdnému. V případě prodlení s úhradou jízdného a přirážky k jízdnému je dopravce oprávněn požadovat zákonný úrok z prodlení za každý započatý den prodlení s úhradou jízdného a přirážky k jízdnému. 19. Podľa § 517 ods. 1, 2 Občanského zákonníka, účinného v Českej republike do 31.12.2013 dlužník, který svůj dluh řádně a včas nesplní, je v prodlení. Jestliže jej nesplní ani v dodatečné přiměřené lhůtě věřitelem mu poskytnuté, má věřitel právo od smlouvy odstoupit; jde-li o plnění dělitelné, může se odstoupení věřitele za těchto podmínek týkat i jen jednotlivých plnění. Jde-li o prodlení s plněním peněžitého dluhu, má věřitel právo požadovat od dlužníka vedle plnění úroky z prodlení, není-li podle tohoto zákona povinen platit poplatek z prodlení; výši úroků z prodlení a poplatku z prodlenístanoví prováděcí předpis. 20. Podľa § 1 Nařízení vlády ČR, kterým se stanoví výše úroků z prodlení a poplatku z prodlení podle Občanského zákoníku 142/1994 Sb. účinného k 13.9.2013 výše úroku z prodlení odpovídá ročně výši repo sazby stanovené Českou národní bankou pro poslední den kalendářního pololetí, které předchází kalendářnímu pololetí, v němž došlo k prodlení, zvýšené o osm procentních bodů. 21. Preskúmaním spisového materiálu a doplnením dokazovania odvolací súd mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu, ktorý je prevádzkovateľom mestskej hromadnej dopravy v Brne, uzatvoril so žalovaným dňa 29.10.2013 zmluvu o preprave, pričom prejav vôle žalovaného uzatvoriť zmluvu bol vyjadrený jeho nastúpením do vozidla prevádzkovaného právnym predchodcom žalobcu. Žalovaný mal povinnosť uhradiť cestovné podľa platnej tarify dopravcu a to v sume 25,- Kč ( ktorá suma cestovného je zrejmá z vyhotoveného zápisu, kde sa uvádza súčet sumy cestovného spolu s prirážkou), ktorú povinnosť nesplnil, čím vznikol prepravcovi nárok, aby mu žalovaný uhradil nielen cenu cestovného vo výške 25,- Kč ale aj prirážky k cestovnému v sume 1.500,- Kč, čomu zodpovedá žalovaná suma 59,22 eur po prepočte kurzom platným v deň, kedy došlo k porušeniu povinnosti žalovaným. Túto sumu neuhradil žalovaný ani v dátume splatnosti podľa čl. 9 ods. 12 Smluvních přepravních podmínek, ani v predĺženej lehote 30 dní odo dňa splatnosti, ktorú mu poskytol právny predchodca žalobcu. Zmluvou zo dňa 28.05.2014 bola predmetná pohľadávka postúpená na žalobcu. 22. Ak teda žalovaný, ktorý nepopieral ani existenciu nároku žalobcu, ani jeho výšku, podľa tvrdenia žalobcu neuhradil do dnešného dňa dlžnú sumu a to ani čiastočne ( ktoré tvrdenie žalovaný rovnako ničím nepoprel), niet potom žiadneho dôvodu nepriznať žalobcovi uplatnený nárok, ktorý bol podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne preukázaný a to už v konaní na okresnom súde. Pre dokazovanie v sporovom konaní zásadne platí, že sudca môže v konaní použiť len tie poznatky, ktoré získal v tomto konaní a len výnimočne môže použiť poznatky, ktoré získal mimo konania, ak podľa § 121 O.s.p. ( teraz § 186 CSP), ide o poznatky všeobecne známe, čiže notorické skutočnosti a o poznatky všeobecne známe z činnosti vykonávania sudcu. Skutočnosti všeobecne známe sú podľa právnej teórie tie, ktoré musia byť štatisticky známe významnému počtu osôb na určitom území a súčasne musia byť známe sudcom, ktorí konkrétnu vec prejednávajú a rozhodujú. Predmetom dokazovania sa stávajú vždy vtedy, ak účastník tieto skutočnosti nepozná alebo sa k nim vyjadrí spôsobom, ktorý tento charakter skutočnosti oslabí. V uvedenom prípade možno podľa názoru odvolacieho súdu považovať Tarif Integrovaného dopravního systému Jihomoravského kraje ako aj Smluvní přepravní podmínky Integrovaného dopravního systému Jihomoravského kraje za všeobecne známe skutočnosti, ktoré sú zverejnené takým spôsobom, že sú bežne dostupné širokej verejnosti nielen v Českej republike ale aj v Slovenskej republike ( napr. na internetových stránkach DPMB, a.s.) a nie je potrebné ich osobitne dokazovať, obzvlášť pokiaľ sa strana sporu nedovoláva nevedomosti týchto dokumentov, ako tomu bolo v prejednávanej veci, kde žalovaný nič takéto nenamietal. Pokiaľ potom okresný súd zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca nedoložil sám z vlastnej iniciatívy prepravné podmienky a tarify, z ktorých by vznik ním uplatnených nárokov a ich výška vyplývali, nepostupoval správne. 23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za použitia ust. § 388 CSP zmenil, keď považoval nárok žalobcu za dostatočne preukázaný v ním žalovanej výške istiny, ako aj úroku z omeškania zo žalovanej sumy, ktorú požadoval žalobca priznať odo dňa nasledujúceho po uplynutí tridsiatich dní od vyhotovenia zápisu o prepravnej kontrole a to vo výške 8,05% ročne z dlžnej sumy, ktorá je v súlade s citovanými ustanoveniami právnych predpisov. 24. Pokiaľ ide o výhradu žalobcu uvádzanú v odvolaní, v ktorej poukazoval odvolateľ na nezrovnalosti v rozhodnutí prvoinštančného súdu, ktoré podľa jeho názoru oslabujú dôveru žalobcu v precíznosť a správnosť rozhodnutia ( poukazujúc pritom na sumu 50,70 eur uvádzanú v záhlaví rozhodnutia, zatiaľ čo vo výroku je uvedená dlžná suma 59,22 eur), túto odvolací súd vyhodnotil ako irelevantnú, nemajúcu dosah na vecnú správnosť rozhodnutia, keďže išlo iba o zrejmý omyl súdu pri písomnom vyhotovovaní rozsudku, ktorý omyl ostatne bol medzičasom odstránený opravným uznesením zo dňa 15.02.2016. 25. Napokon odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov celého konania, teda prvoinštančného aj odvolacieho a to v súlade s § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v spore plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 26. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).