Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/10/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215220175 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2215220175.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a Mgr. Fedora Benku v právnej veci žalobcu: Consumer Finance Holding a.s., IČO: 35 923 130, Hlavné nám. 12, Kežmarok, zastúpeného advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Karadžičova 8, P.O.BOX 205, Bratislava, proti žalovanej: B. X., nar. XX. P. XXXX, bytom Z. V. XXXX/XX, L. Q., o 5.571,96 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 16C/616/2015-35 zo dňa 6. septembra 2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e a v časti trov konania m e n í tak, že žalovanej nepriznáva právo na náhradu trov konania. II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. pre čiastočné späťvzatie žaloby zastavil konanie v časti o zaplatenie 750,67 eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 8. januára 2013 do zaplatenia, výrokom II. žalobu o zaplatenie 4.821,29 eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 8. januára 2013 zamietol, výrokom III. žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov konania. Rozsudok právne odôvodnil § 54 ods. 2, § 53 ods. 9, § 103, § 516, § 565 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa domáha svojich nárokov zo zmluvy z 24. novembra 2010, resp. z 21. decembra 2010, ktorej právna kvalifikácia je nejasná, samotná zmluva je nazvaná zmluvou o pôžičke, taktiež plnenie veriteľa je v zmluve, ako aj vo všeobecných obchodných podmienkach označené ako „Pôžička“. Podľa názoru súdu prvej inštancie treba pri výklade tejto zmluvy o pôžičke postupovať podľa § 35 ods. 2 OZ s prihliadnutím na použité jazykové výrazy (pôžička) a uzavrieť, že táto zmluva je zmluvou o pôžičke v zmysle OZ, na tom nič nemení ani ustanovenie ods. 14.8 všeobecných obchodných podmienok, keďže toto ustanovenie naopak odkazuje na „zmluvný typ zmluvy o spotrebiteľskom úvere“, ktorý v našom práve neexistuje. Zmluva o spotrebiteľskom úvere nie je samostatným zmluvným typom, ale je spoločným označením pre rôzne zmluvné typy, ktorých ekonomickou podstatou je úverovanie spotrebiteľa veriteľom - podnikateľom (napríklad aj formou dohody o splátkach ceny v rámci uzavretej kúpnej zmluvy alebo zmluvy o dielo, por. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy). Citované ustanovenie všeobecných obchodných podmienok tak nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by jasne vymedzovalo právny charakter uzavretej zmluvy. V zmysle na § 54 ods. 2 OZ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy je potrebné v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv vychádzať z výkladu, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Podľa názoru súdu je pre spotrebiteľa priaznivejšie, aby sa vzťah medzi ním a spoločnosťou Consumer Finance Holding a.s. posudzoval ako vzťah občianskoprávny (zo zmluvy o pôžičke). Obchodnoprávne vzťahy sú svojou neformálnosťou a predpokladom vyššej diligencie zmluvných strán, podnikateľov, pre spotrebiteľov spravidla nevýhodnejšie. Za všetky príklady možno spomenúť napríklad omnoho voľnejšie podmienky uznania záväzku podľa Obchodného zákonníka (§ 323 a § 409) v porovnaní s Občianskym zákonníkom. Z uzavretej zmluvy o pôžičke bola žalovaná (dlžníčka) povinná splácať poskytnutú pôžičku v dohodnutých splátkach s úrokom. Žalobca žiada splatenie celého zostatku istiny úveru naraz s úrokom z omeškania od 8. januára 2013, teda v podstate tvrdí, že počas trvania zmluvy došlo k zosplatneniu celého úveru. Súčasťou zmluvy sa na základe vyhlásenia žalovanej obsiahnutého v texte zmluvy stali všeobecné obchodné podmienky, ktorých pravdivosť žalovaná v konaní nespochybnila a podľa ods. 12.2 všeobecných obchodných podmienok bol veriteľ oprávnený vypovedať zmluvu kedykoľvek, k jej zániku však dochádza až v zmysle ods. 12.1, teda úplným splatením. Z takto formulovaného ustanovenia je zrejmé, že jeho cieľom nie je výpoveď zmluvy v pravom slova zmysle (teda v zmysle ukončenia zmluvy, por. § 582 OZ), ale len privodenie okamžitej splatnosti všetkých splátok, pričom samotná zmluva zanikne až splnením dlžníkovho dlhu. Podľa názoru súdu tak citované ustanovenie predstavuje vlastne dohodu obdobnú tej, ktorú predpokladá § 565 OZ. Veriteľ môže kedykoľvek (bez obmedzenia akýmikoľvek zmluvnými predpokladmi) a bez akéhokoľvek zmluvného dôvodu žiadať splatenie celého dlhu kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu. K ods. 12.2 všeobecných obchodných podmienok treba uviesť, že tak z prerokúvanej veci, ako aj z iných obdobných vecí známych súdu z úradnej činnosti vyplýva, že veriteľ využíva toto ustanovenie na to, aby žiadal od dlžníka okamžité splatenie pôžičky práve pri omeškaní so splátkami. Takýto postup podľa názoru súdu dokazuje, že vôľa veriteľa pri vypracúvaní všeobecných obchodných podmienok (konkrétne odseku 12.2) smerovala práve k tomu, aby tým bolo umožnené okamžité zosplatnenie omeškaných úverov. Podľa § 35 ods. 2 OZ tak treba toto ustanovenie vykladať predovšetkým ako dohodu o možnosti žiadať splatenie všetkých splátok kedykoľvek, ale najmä v prípade omeškania s plnením splátok, teda najmä v prípadoch upravených v § 565 OZ. Podľa názoru súdu však potom treba na takúto dohodu (ktorá smeruje k rovnakému cieľu ako dohoda podľa § 565 OZ) aplikovať všetky tie ustanovenia, ktoré sa aplikujú na dohodu podľa § 565 OZ. Ide predovšetkým o osobitnú úpravu premlčania v tomto prípade. Premlčacia doba je podľa § 101 OZ trojročná, pričom podľa § 103 OZ plynie v tomto prípade premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa však pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565 OZ) začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Účelom ustanovenia § 103 OZ je brániť tomu, aby veriteľ mohol otáľať s využitím práva podľa § 565 OZ pri omeškaní dlžníka, resp. motivovať veriteľa k čo najskoršiemu vymáhaniu svojej pohľadávky. V prerokúvanej veci z ustanovenia ods. 6.2 všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že splátky sú zročné do 20. dňa kalendárneho mesiaca. Zo zisteného skutkového stavu potom vyplýva, že žalovaná ako prvú nezaplatila splátku splatnú 20. mája 2012, ani žiadnu ďalšiu splátku. Splátka za máj 2012 je teda prvou splátkou, kvôli ktorej mohlo dôjsť k zosplatneniu (vypovedaniu) úveru. V prerokúvanej veci spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. celý dlh zosplatnila výpoveďou, listom z 23. decembra 2012. Prejav vôle obsiahnutý v tomto liste podľa zisteného skutkového stavu žalovanej došiel 2. januára 2013. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ umožňuje vykonať právo zosplatnenia až po trojmesačnom omeškaní so splatením niektorej splátky. Vzhľadom na dátum listu (23.12.2012) tak k zosplatneniu výpoveďou mohlo dôjsť v dôsledku omeškania so splátkou splatnou 20. septembra 2012, keďže od jej splatnosti do 23. decembra 2012 uplynuli viac ako tri mesiace. V zmysle § 103 OZ plynie premlčacia doba celého zosplatneného dlhu nie od okamihu doručenia oznámenia alebo výzvy veriteľa na jeho splatenie, ale od zročnosti nesplnenej splátky, ktorá založila právo veriteľa žiadať predčasné splatenie. Ak teda v prerokúvanej veci išlo o splátku splatnú 20. septembra 2012, začala týmto dňom plynúť premlčacia doba pre splatnosť celého zvyšku dlhu žalovanej. Trojročná premlčacia doba zosplatneného zvyšku dlhu tak uplynula najneskôr 20. septembra 2015. Podľa už uvedeného tieto isté závery platia aj v prípade výpovede zmluvy o pôžičke. Na tento záver nemá nijaký vplyv to, že § 53 ods. 9 OZ umožňuje uplatniť právo podľa § 565 OZ až po trojmesačnom omeškaní. Predovšetkým v tejto časti je toto ustanovenie lex specialis k § 565 druhej vete OZ, podľa ktorého možno toto právo uplatniť len do splatnosti nasledujúcej splátky. Ak totiž pri pôžičke splácanej mesačnými splátkami musí uplynúť trojmesačné omeškanie s niektorou splátkou, za ten čas sa stanú splatné najmenej dve ďalšie splátky. V takom prípade by veriteľ z takejto spotrebiteľskej zmluvy nikdy nemohol uplatniť právo podľa § 565 OZ. To je však v rozpore s § 565 OZ, ktorý jasne hovorí, že toto právo uplatniť môže (avšak len za tam uvedených podmienok). Teda v prípade spotrebiteľskej zmluvy môže veriteľ uplatniť právo podľa § 565 OZ po uplynutí trojmesačného omeškania s niektorou splátkou bez ohľadu na to, že medzičasom boli zročné ďalšie splátky. To však nemá vplyv na plynutie premlčania. Premlčacia doba na splatenie zvyšku dlhu veriteľa zo zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovanou uplynula najneskôr 20. septembra 2015. Nárok na úroky z omeškania ako akcesorický nárok na príslušenstvo k hlavnému záväzku pritom podlieha rovnakému premlčaniu ako záväzok hlavný. Premlčanie istiny k 20. septembra 2015 tak malo za následok aj premlčacie nároku na úroky z omeškania. Žaloba podaná na súd 11. decembra 2015 je tak podaná po uplynutí premlčacej doby celej pôžičky, ako aj zodpovedajúcich úrokov z omeškania. Keďže žalovaná je spotrebiteľka v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. musel súd v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa prihliadnuť na premlčanie práva aj bez inak potrebnej (§ 100 ods. 1 tretia veta OZ) námietky žalovanej. Preto bolo treba žalobu zamietnuť. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že právny názor súdu prvej inštancie, ktorý zamietol ich žalobu z dôvodu premlčania, keď aplikoval počiatok premlčacej doby od splátky splatnej dňa 20. septembra 2012, t.j. prvej riadne a včas neuhradenej splátky je nesprávny. Žalobca nepostupoval podľa § 565 OZ, ale ich právny vzťah je založený úverovou zmluvou, ktorú predčasne ukončil výpoveďou zo dňa 23. decembra 2012 a vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 5 dní od doručenia výpovede. Postup žalobcu bol plne v súlade s bodom 12.2. všeobecných úverových podmienok. Pri hodnotení uvedeného listu nie je možné použiť § 54 ods. 2 OZ, pretože sa nejedná o pochybnosti o obsahu spotrebiteľskej zmluvy, ale o hodnotenie toho, ktoré z možných práv ich právny predchodca využil. Súd prvej inštancie nemôže svojim vlastným právnym hodnotením nahrádzať vôľu účastníka zmluvného vzťahu a rozhodovať o tom, aké právo žalobca využil. Z obsahu listu zo dňa 23. decembra 2012 jednoznačne vyplýva, že sa jedná o výpoveď úverovej zmluvy a nie zosplatnenie dlhu postupom podľa § 565 OZ, na ktorom sa zmluvné strany nedohodli. V predmetnej výpovedi úverovej zmluvy žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy v lehote do 5 dní od doručenia výzvy, ktorá bola žalovanej doručená dňa 2. januára 2013. Žalobcom poskytnutá 5-dňová lehota na zaplatenie dlžnej sumy uplynula dňa 7. januára 2013, od 8. januára 2013 bola a je žalovaná v omeškaní so zaplatením dlžnej sumy a od tohto dátumu začala plynúť 3-ročná premlčacia doba na uplatnenie práva podľa § 101 OZ. Súdne konanie bolo začaté dňa 11. decembra 2015 a uplatnená pohľadávka tak v čase začatia konania nebol premlčaná. V prípade, ak sa súd nestotožní s uvedenou argumentáciou a postup žalobcu bude považovať za postup podľa § 565 OZ, napáda nesprávne právne posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby celého nároku od v poradí prvej riadne a včas neuhradenej splátky. Ustanovenie § 103 druhá veta OZ priamo odkazuje na § 565 OZ, z ktorého vyplýva oprávnenie pre veriteľa žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nezaplatenie niektorej zo splátok dlžníkom riadne a včas, pričom toto právo môže veriteľ využiť len do splatnosti najbližšej splátky. Ak ho nevyužije, taká splátka sa premlčuje podľa jej pôvodnej splatnosti. Pri akceptácii právneho názoru súdu prvej inštancie tak premlčacia doba predčasne zosplatnenej časti pohľadávky nelogicky a v rozpore s princípom právnej istoty predbehla beh premlčacej doby jednotlivých splátok nasledujúcich po splátke, pre ktorú bola predčasná splatnosť podľa názoru súdu vyhlásená. Súdne konanie bolo začaté dňa 11. decembra 2015, t.j. pred uplynutím 3-ročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť od 8. januára 2015. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky KS Trnava sp. zn. 11Co/445/2015 zo 4. mája 2016 a 23Co/606/2015 zo 16. augusta 2015. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a rozsudok súdu prvej inštancie zmenil. 3. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. OSP, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a je dôvodné ho potvrdiť (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). 5. Súd prvej inštancie žalobu čiastočne zamietol z dôvodu uplynutia premlčacej doby, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že právny úkon, vypovedanie zmluvy posúdil za úkon predčasného zosplatnenia úveru v zmysle § 565 OZ, pričom § 53 ods. 9 OZ považoval za lex specialis vo vzťahu k § 565 OZ. Na základe predloženej platobnej histórie úveru žalovanej súd prvej inštancie zistil, že žalovaná bola v omeškaní so splátkou splatnou 20. mája 2012, od ktorej doby v zmysle § 103 OZ začal počítať plynutie premlčacej doby a nakoľko žalobca podal žalobu 11. decembra 2015, bola táto podaná po uplynutí premlčacej doby. 6. Vzhľadom k odvolacím dôvodom žalobcu, ktorý v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil je predmetom prieskumu odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, ktorou žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku žalobcu. 7. V danom prípade nebolo sporným, že ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ a keďže ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, súd je oprávnený a povinný preskúmavať právne úkony (zmluvy a ich súčasti) z hľadiska ich platnosti, resp. skúmať neprijateľné zmluvné podmienky v zmluvách a nároky žalobcov ex offo. Preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď skúmal, či nedošlo k uplynutiu premlčacej doby s prihliadnutím na § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa zmluvy o poskytnutí účelovej pôžičky č. 5006666 zo dňa 24. novembra 2010, resp. 21. decembra 2010 bola žalovanej schválená pôžička vo výške 4.859,01 eur s celkovými nákladmi spotrebiteľa vo výške 4.266,99 eur. Žalovaná mala pôžičku v celkovej výške 9.126,00 eur zaplatiť v mesačných splátkach po 117 eur po dobu 78 mesiacov, pričom termín konečnej splatnosti bol jún 2017. V bode III zmluvy mali zmluvné strany dohodnutý účel pôžičky, podľa ktorého podpisom zmluvy klient žiada, aby sa z poskytnutej pôžičky uhradili podľa nasledujúcej špecifikácie jeho záväzky voči spoločnosti a záväzky voči VÚB, a.s., kde spoločnosť vystupuje ako správca: ev. č. 31273597, divízia Slovenské kreditné karty, dátum uzavretia zmluvy 12.1.2009, výška pohľadávky 1.019,18 eur; ev. č. 31565741 divízia Slovenské kreditné karty, dátum uzavretia zmluvy 6. februára 2009, výška pohľadávky 1.382,95 eur; ev. č. 7058224, divízia Slovenská pôžička, dátum uzavretia 6. júla 2009, výška pohľadávky 2.255,32 eur; ev. č. 37027119, divízia Slovenské kreditné karty, dátum uzavretia 24. júna 2010, výška pohľadávky 201,56 eur. 8. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca listom zo dňa 23. decembra 2012 (č. l. 5) v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch a dohodnutých všeobecných obchodných podmienok zmluvy o poskytnutí účelovej pôžičky č. 5006666 zo dňa 21. decembra 2010 túto zmluvu ku dňu 23. decembra 2012 vypovedá. Dlžná čiastka žalovanej ku dňu vypovedania tejto zmluvy je v celkovej sume 4.891,46 eur a v lehote 5 dní od doručenia tohto vypovedania spoločnosť Consumer finance Holding, a.s. žiada žalovanú o zaplatenie celého dlhu na účet vedený vo V., a.s.. Žalovaná listinu prevzala 2. januára 2013. 9. Podľa § 35 ods. 1 OZ prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. 10. Podľa § 35 ods. 2 OZ právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. 11. Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. 12. Výklad právneho úkonu je potrebné urobiť v prípade, ak je obsah právneho úkonu sporný či pochybný a domáha sa ho niektorý z účastníkov tohto úkonu. Účelom takéhoto postupu je zistenie skutočnej vôle jeho účastníkov, ak táto vôľa nie je zjavná z obsahu právneho úkonu. Súčasne je potrebné chrániť dobrú vieru druhého účastníka právneho úkonu, voči ktorému právny úkon smeroval. Právne úkony treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa obsahu vôle toho, kto právny úkon urobil, s prihliadnutím na to, že treba chrániť dobrú vôľu adresáta, ktorému bol právny úkon určený (viď rozsudok NS SR sp. zn. Cdo/281/2005). Nevyhnutnou pojmovou zložkou právneho úkonu je prejav. Prostredníctvom neho vôľa konajúceho subjektu je materializovaná vo vonkajšom svete. 13. Z citovaného § 565 vyplýva, že vôľa strán o možnosti veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky musela existovať v čase uzatvorenia zmluvy o poskytnutí účelovej pôžičky. Tvrdeniu súdu o existencii dohody o predčasnom zosplatnení pôžičky ale odporuje nielen absencia takejto dohody, ale aj konanie a vyjadrenie žalobcu. Podľa obsahu čl. 12.2 všeobecných obchodných podmienok, ktoré boli súčasťou zmluvy o poskytnutí pôžičky, zmluvné strany si dohodli možnosť vypovedania zmluvy, hoci podľa čl. 12.1 VOP sa zmluva skončí úplným splnením všetkých pohľadávok klienta vo vzťahu k spoločnosti podľa zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu takto naformulované podmienky sú z hľadiska svojho obsahu neurčité a nezrozumiteľné a obchádzajú zákon. Zmyslom výpovede záväzkového vzťahu je predčasné ukončenie zmluvy v prípadoch stanovených v zmluve alebo v právnom predpise, čo zo znenia č. 12.1 nevyplýva, preto možno uzavrieť že takto naformulované dojednanie v zmluve je v tejto časti absolútne neplatné. Navyše v zmysle § 14 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je možné zmluvu vypovedať za podmienok uvedených v zákone, ale iba v prípade, ak ide o zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú, o ktorý prípad nejde. Vzhľadom na uvedené výpoveď spoločnosti Consumer finance Holding, a.s. z 23. decembra 2012 je možné považovať za absolútne neplatný jednostranný právny úkon. 14. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj z dôvodu, že zmluva, ktorou veriteľ dlžníkovi poskytuje úver (pôžičku) na refinancovanie jeho skorších záväzkov u toho istého veriteľa je síce platná, nejde však o zmluvu o úvere alebo pôžičku v pravom slova zmysle. Takáto zmluva je svojím obsahom v skutočnosti dohodou o zmene záväzku (nováciou) v zmysle § 516 OZ, ktorým sa doterajší záväzok nahrádza záväzkom novým z titulu úveru alebo pôžičky. Podmienkou platnosti dohody o novácii je ale existencia pôvodného záväzku, ktorý sa má novým úverom, resp. pôžičkou nahradiť. V prerokúvanej veci bola tak podmienkou platnosti úverovej zmluvy z 24. novembra 2010, podľa ktorej sa má poskytnutým úverom uhradiť (nahrádzať) skorší záväzok žalovanej voči žalobcovi ako správcovi (ide o pôvodný záväzok voči VÚB a.s.) existencia takéhoto záväzku žalovanej voči tejto spoločnosti. Pokiaľ by takýto záväzok neexistoval, bola by zmluva neplatná a žalobca by tak z nej nemohol od žalovanej nič požadovať. Zo skutkového stavu vyplýva, že žalobca nepreukázal existenciu takéhoto pôvodného záväzku žalovanej. 15. Súd v konaní rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné. Strany konania boli a sú povinné prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle § 149 až § 151 CSP. Podľa § 132 ods. 1 a 4 CSP konania povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom na základe poučenia súdu sú povinní všetky dôkazy a skutočnosti predložiť a označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr sa zásadne, teda bez splnenia podmienok podľa § 366 CSP, v odvolacom konaní neprihliada. Aby strana konania mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia; predpokladom dôkaznej povinnosti je totiž povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ strana konania nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, tak spravidla nemôže ani splniť dôkaznú povinnosť. Pokiaľ ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti, bude mať pre stranu väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie, teda v prípade žalobcu je to zamietnutie žaloby a nie odmietnutie, ako tvrdil žalobca. V prípade, ak strana konania aj tvrdí určitú skutočnosť je jej povinnosťou tvrdenú skutočnosť preukázať. 16. V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenia, na základe ktorých by mu vznikol nárok na zaplatenie uplatneného nároku žalobou zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou. Podľa zmluvy poskytol žalobca žalovanej úver vo výške 4.859,01 eur, pričom sa dohodli, že úver bude použitý na vyplatenie predchádzajúcich záväzkov žalovanej Consumer finance holding a.s. a záväzky voči VÚB, a.s. kde táto spoločnosť vystupuje ako správca. 17. Podľa § 1 ods. 6 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase uzavretia zmluvy, ak spotrebiteľ a veriteľ z dôvodu neplnenia záväzkov spotrebiteľa vyplývajúcich z pôvodnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavrú novú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou sa odkladajú splátky alebo sa mení spôsob splácania a ktorej účelom je zabrániť prípadnému súdnemu konaniu o nárokoch veriteľa, pričom podmienky splácania vyplývajúce z novej zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie sú pre spotrebiteľa horšie ako podmienky splácania vyplývajúce z pôvodnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vzťahujú sa na novú zmluvu o spotrebiteľskom úvere ustanovenia § 1 až 3, § 4 ods. 5, § 5, § 6, § 8, § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. a) až l) a o) a t), ods. 4 a 6 až 8, § 11, § 12, § 14, § 16, § 18 až 23 a § 25 až 27. 18. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie podľa ktorého, ak existencia záväzkov žalovanej voči žalobcovi, ktoré sa mali uvedenou zmluvou o spotrebiteľskom úvere nahradiť nie je dokázaná, nemožno prijať záver, že existovali. Z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že finančné prostriedky poskytnuté žalobcom sa mali použiť na úhradu predchádzajúcich záväzkov žalovanej a žalobca nenavrhol vykonať dokazovanie zmluvami o poskytnutí predchádzajúcich pôžičiek, resp. úverov. 19. V zmysle vyššie citovaného § 1 ods. 6 zák. č. 129/2010 Z.z. je predpokladom uzatvorenia novej zmluvy skutočnosť, aby podmienky splácania úveru vyplývajúce z novej zmluvy o spotrebiteľskom úvere neboli pre spotrebiteľa horšie ako podmienky splácania úveru vyplývajúce z pôvodnej zmluvy. K zhoršeniu podmienok splácania uzatvorením novej zmluvy by mohlo dôjsť napríklad v prípade, ak predchádzajúce záväzky boli premlčané, alebo boli dojednané neprimerane vysoké úroky, úver poskytnutý zmluvou mohol byť posúdený pre absenciu náležitostí zmluvy ako bezúročný a bez poplatkov a pod.. Takýmto spôsobom by si uzatvorením novej zmluvy veriteľ mohol zabezpečiť vymoženie pohľadávok, na ktoré by nemal nárok. Z dôvodu, že žalobca zmluvy o pôžičkách, resp. úveroch voči spoločnosti Quatro a Slovenskej požičovni nepredložil a bolo na žalobcovi preukázať, že k uvedenému zhoršeniu podmienok splácania spotrebiteľom uzatvorením novej zmluvy nedošlo, neuniesol dôkazné bremeno a v spore nemohol byť úspešný. 20. Súd prvej inštancie žalobcu poučil o následkoch včasného nepredloženia dôkazov. Žalobca má povinnosť tvrdiť (žaloba má obsahovať pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré budú v logickej zhode s petitom) a svoje tvrdenia preukázať. Iné postavenie má žalovaná ako spotrebiteľka a slabšia strana v spore a v záujme ochrany práv spotrebiteľa je súd oprávnený a povinný vykonávať dôkazy aj bez toho, aby ich v spore navrhol vykonať a pri výklade úkonov, resp. noriem použiť ten, ktorý je pre spotrebiteľa výhodnejší. 21. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil s výnimkou rozhodnutia o trovách konania, v ktorej časti považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne a v súlade s nižšie uvedeným ho zmenil (§ 388 CSP) a žalovanej, ktorá bola v prvoinštančnom konaní úspešná náhradu trov voči žalobcovi nepriznal. 22. V prvoinštančnom i odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v prvoinštančnom i odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v prvoinštančnom ani odvolacom konaní nevznikli. 24. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). 25. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 26. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).