Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/622/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511202201 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2511202201.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: B. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom U. O. O., M. U. XXX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Dagmar Hornáková, so sídlom Sereď, A. Hlinku 3044, proti žalovanému: BIOBOTANIK, s.r.o., so sídlom Piešťany, Radlinského 1616/4, IČO: 44 059 663, zastúpenému advokátkou: JUDr. Adriana Ručkayová, so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Inovecká 1319/8, o určenie neplatnosti právneho úkonu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, zo dňa 9.3.2015 č.k. 9C/24/2011-225 v spojení s opravným uznesením zo dňa 16.9.2015, č.k. 9C/24/2011- 248, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením m e n í tak, že žaloba sa z a m i e t a. II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že uznanie dlhu žalobcom uvedené v Uznaní záväzku dlhu z 21.7.2010, je neplatné. Tiež vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 100% náhrady trov konania. 2. Vec súd prvej inštancie právne posúdil aplikáciou ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku ako i § 558 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a odôvodnil tým, že predmetom konania je žaloba žalobcu na určenie neplatnosti právneho úkonu - uznanie dlhu urobeného žalobcom v listine označenej ako Uznanie záväzku dlhu z 21.7.2010. Pri zdôvodňovaní naliehavosti právneho záujmu na žalovanom určení súd odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25. 11. 2010, sp. zn. 3 Cdo 63/2009 a dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetného právneho úkonu - uznania dlhu z nasledovných dôvodov. 3. Voči žalobcovi žalovaný vedie exekúciu na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica v súlade s § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Žalobca však v predmetnom konaní namieta, že ním urobené uznanie dlhu nemá svoj základ v hmotnom práve, pretože mu nikto zo spoločníkov nepredložil výsledky inventúry, ktorá sa ani nekonala a uznanie dlhu podpísal pod nátlakom konateľa odporcu, teda namietal hmotnoprávny základ uznania dlhu. Tieto skutočnosti (určitosť, vážnosť prejavu vôle žalobcu pri právnom úkone) však exekučný súd v exekučnom konaní posudzovať nemôže, nakoľko sa zaoberá iba formálnymi a materiálnymi predpokladmi spôsobilosti notárskej zápisnice ako vykonateľného exekučného titulu. Posudzujúc obsah predmetného uznania dlhu podľa citovaných § 558 a 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súd dospel k záveru o neplatnosti tohto úkonu, keďže sa v ňom síce uvádza právny dôvod vzniku dlhu, t.j. zistenie rozdielu v hospodárení s tovarom a finančnou hotovosťou žalobcu vo výške minimálne 100.000,- Eur na základe inventúry vykonanej žalovaným 30. - 31.12.2009, tento úkon však žalobca spochybnil namietajúc vykonanie inventúry, ako aj zistenie výšky rozdielu 100.000,- Eur ako dlhu žalobcu. Nakoľko uznanie dlhu je vyvrátiteľnou právnou domnienkou, takúto právnu domnienku existencie dlhu uznaného písomne čo do dôvodu a výšky, možno vyvrátiť len dôkazom, že dlh vôbec nevznikol. Vyvrátiteľnú právnu domnienku o tom, že v dobe uznania záväzok trval, nemožno vyvracať len negatívnym tvrdením žalobcu ako dlžníka o neexistencii záväzku. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca navrhol vykonanie dôkazu - listiny obsahujúcej záznam o vykonaní inventúry 30. - 31.12.2009, na predloženie ktorého súd zaviazal žalovaného. Tento uviedol, že takýmto listinným dôkazom nedisponuje, pričom potvrdil, že žalobca pri inventúre fyzicky prítomný nebol, avšak s ňou bol následne oboznámený pred notárom, na základe čoho uznal dlh čo do dôvodu, čo do výšky. Z uznesenia OR PZ v Trnave, VS: ORP-1090/OVK-PN-2010, v časti výpovede notára, však súdu táto skutočnosť potvrdzujúca tvrdenia žalovaného, že pred notárom bol žalobca oboznámený s výsledkami inventúry, nevyplynula. 4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 6, 7 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 5. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalovaný, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a prizná mu náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. Ako odvolacie dôvody uviedol tie, ktoré vyplývajú z § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Argumentoval tým, že z listinných dôkazov, ako aj z výsluchu svedkov a strán sporu v priebehu konania bolo preukázané, že ani jedna zo skutočností, pre ktoré žalobca namietal existenciu dlhu sa nepreukázala ako pravdivá, čo zdôrazňuje účelovosť žalobcu uvádzaných tvrdení v snahe vyhnúť sa povinnosti nahradiť mu škodu, na ktorú sa zaviazal uznaním záväzku dlhu zo dňa 21.7.2010, ktoré uznanie bolo právnym základom pri vyhotovení notárskej zápisnice N 261/2005, Nz 26007/2010 vyhotovenej dňa 21.7.2010. Pokiaľ tiež žalobca poukazoval na skutočnosť, že uznanie jeho záväzku - dlhu zo dňa 21.7.2010 bolo výsledkom nátlaku, i tu je potrebné zdôrazniť, že vôľová zložka tohto právneho úkonu - uznanie záväzku dlhu zo dňa 21.7.2010 bola predmetom skúmania aj v trestnom konaní, ktoré bolo zastavené pre zistenia, že nedošlo k naplneniu trestného činu, preto má za to, že v uvedenom trestnom konaní bolo preukázané, že v súvislosti s týmto právnym úkonom tu takáto absencia vôľovej zložky zo strany žalobcu v dôsledku nátlaku nebola. Listina o uznaní záväzku dlhu uzatvorená dňa 21.7.2010 v Bratislave medzi ním a žalobcom je považovaná za dvojstranný právny úkon, ktorým sa dohodlo na rozsahu a spôsobe náhrady škody, ktorá vznikla žalobcom pri výkone činnosti v predajni. Nejedná sa preto o jednostranný právny úkon a to uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka pretože právne úkony je potrebné vykladať podľa ich obsahu a nie podľa formy. V tomto prípade ide o dohodu o náhrade škody uzatvorenú podľa § 191 a nasl. Zákonníka práce ako aj v nadväznosti na ust. § 179 a nasl. Zákonníka práce. Neexistuje tu preto dôvod, pre ktorý by mala byť spochybnená platnosť tohto právneho úkonu ako to žalobca navrhuje. Ak sa potom žalobca domáha neplatnosti právneho úkonu, je potrebné, aby tento preukázal v konaní, že právny úkon nebol urobený slobodne a vážne v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V konaní pritom bolo preukázané, že úkon bol vykonaný slobodne a musel byť urobený aj vážne, keďže ho žalobca potvrdil aj podpisom do notárskej zápisnice. Napokon i sám notár JUDr. Ondrej Ďuriača, ktorý vypovedal v trestnom konaní vo svojej výpovedi s určitosťou vylúčil akýkoľvek nátlak na žalobcu, z čoho je aj možné odvodiť samotnú skutočnosť, že žalobca musel byť oboznámený a vedomý si dôvodu vzniku jeho záväzku. Rovnako sa nie je možné stotožniť ani s tým právnym názorom súdu prvej inštancie, že samotná skutočnosť nepredloženia listiny preukazujúcej inventúry v termíne 30. a 31.12.2009 je dostačujúcou na vyvrátenie domnienky existencie dlhu, nakoľko v priebehu konania bolo predložených a vykonaných dostatok dôkazov, ktoré preukazujú skutočnosť, že žalobca o výške dlhu a dôvodu jeho vzniku vedel a s jeho zaplatením riadne súhlasil. 6. Žalobca sa k doručenému odvolaniu žalovaného písomne vyjadril prostredníctvom právneho zastúpenia, v ktorom vyjadrení poukázal na to, že rozhodnutie prvoinštančného súdu žiada odvolacím súdom potvrdiť ako vecne správne. Predmetom konania bolo určenie, že uznanie dlhu uvedené vo Uznaní záväzku dlhu zo dňa 21.7.2015 je neplatné. Súd prvej inštancie s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.11.2010 sp. zn. 3Cdo 63/2009 dospel k záveru, s odkazom na § 558 Občianskeho zákonníka o neplatnosti právneho úkonu - uznania dlhu, keďže sa v ňom síce uvádza právny dôvod vzniku dlhu a to zistenie jeho rozdielu v hospodárení s tovarom a finančnou hotovosťou vo výške minimálne 100.000,- Eur na základe inventúry vykonanej žalovaným, avšak táto skutočnosť bola ním spochybnená pre spôsob vykonania inventúry žalovaným, ako aj spôsobu zistenia výšky rozdielu ako jeho dlhu. Listina obsahujúca záznam o vykonaní inventúry nebola zo strany žalovaného na jeho návrh založená do spisu ako dôkaz a bolo jednoznačne preukázané, že on sám pri vykonaní inventúry fyzicky prítomný nebol a nebol ani oboznámený riadne s výsledkami inventúry. Z akého dôvodu vôbec listinu o uznaní podpísal vyplýva z jeho výpovede pred prvoinštančným súdom a z ostatných listinných dôkazov, ktoré tvoria súčasť spisu. Z vyšetrovacieho spisu v súvislosti s trestným konaním, ani z výsluchu príslušného notára nevyplynulo, že by ho žalovaný s výsledkami inventúry oboznámil. S poukazom na to navrhuje odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania. 7. Žalovaný k doručenému vyjadreniu k jeho odvolaniu žalobcom podal písomné stanovisko, v ktorom skonštatoval, že nesúhlasí s názorom žalobcu a nestotožňuje sa s jeho vyjadrením k jeho odvolaniu. Pridržiava sa znenia odvolania zo dňa 30.3.2015 voči prvostupňovému rozsudku a trvá na všetkých skutočnostiach, ktoré v ňom uviedol. Pre doplnenie zdôrazňuje, že neexistuje dôvod na spochybnenie právneho úkonu, ktorý je predmetom tohto konania, nakoľko jeho obsahom je jasné a určité vyjadrenie právneho dôvodu vzniku dlhu, ktorým je zistenie schodku vzniknutého v hospodárení s tovarom a finančnou hotovosťou konaním žalobcu ako jeho zamestnanca. Žalobca svojím podpisom túto skutočnosť i potvrdil. To, že v konaní ako dôkaz nepredložil listinu preukazujúcu vykonanie inventúry neznamená, že žalobca s jej výsledkami oboznámený nebol, nakoľko hospodárenie jeho prevádzky v Bratislave žalobcovi bolo a muselo byť z jeho činnosti známe a podpisom uznania dlhu len potvrdil, že si je vedomý schodku, ktorý z jeho viny nastal v hospodárení. Okrem toho v priebehu konania predložil dostatok dôkazov, ktoré preukazujú skutočnosť, že žalobca o výške dlhu a dôvodu jeho vzniku vedel a s jeho zaplatením riadne súhlasil. Dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní, že predmetný právny úkon nebol urobený slobodne a vážne, niesol žalobca, ktorý však toto dôkazné bremeno neuniesol, nakoľko nijakým spôsobom nepreukázal, že predmetný právny úkon bol urobený pod nátlakom. 8. Žalobca doručili odvolaciemu súdu stanovisko k vyjadreniu žalovaného, v ktorom zopakoval svoje doterajší postoj k predmetnej právnej veci, keď zdôraznil, že výsledky vykonania inventúry (pokiaľ by bola inventúra vykonaná v súlade s platnými právnymi predpismi) majú byť jasné a zrozumiteľné a nemôže sa pri inventúre pracovať s údajom v znení minimálne 100.000,- Eur, ale výsledok inventúry má byť uvedený v konkrétnych číslach a bez príslovky minimálne. Zastáva názor, že žalovaný nepredložil dostatok dôkazov, ktoré by preukazovali skutočnosť, že by on o výške dlhu a jeho dôvode vedel. V žiadnom prípade so zaplatením dlhu riadne a dobrovoľne nesúhlasil, k podpísaniu listiny a následných právnych úkonov s tým súvisiacich bol donútený a toto tvrdenie sa snažil preukázať všetkými dostupnými prostriedkami a listinami, ktoré sú už v spise založené. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto žiada potvrdiť ako vecne správne a uplatňuje si náhradu trov odvolacieho konania. 9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, rešpektujúc pritom ust. § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákony aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, ale tiež i to, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného je možné priznať úspech, čo si potom vyžadovalo zmenu napadnutého rozsudku (a to i v smere čiastočného pristúpenia na argumentáciu uplatnenú odvolaním). 11. Predmetom konania v predmetnej právnej veci zostalo rozhodovanie o určení neplatnosti podľa žaloby listiny o uznaní záväzku dlhu uzatvorenej dňa 21.7.2010 v Bratislave medzi žalobcom a žalovaným, ktorá listina bola právnym základom pre vyhotovenie notárskej zápisnice č. 261/2010, NZ 26007/2010 dňa 21.7.2010 u notára JUDr. Ondreja Ďuriača, so sídlom Bratislava, Krížna 2, ktorej obsahom je neodvolateľný právny záväzok žalobcu ako povinnej osoby - dlžníka voči žalovanému ako oprávnenej osoby - veriteľa podľa § 41 ods. 2 z.č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) v znení neskorších právnych predpisov a vyhlásenie o prijatí tohto záväzku žalobcom ako oprávnenou osobou. Predmetom odvolacieho konania, s poukazom na rozsah odvolacieho prieskumu vymedzeným odvolacími dôvodmi žalovaného, s poukazom na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku je vyriešiť otázku, či na žalovanom určení má žalobca naliehavý právny záujem. 12. Žalobca napádal neplatnosť právneho úkonu - uznania záväzku, dlhu obsiahnutého v listine zo dňa 21.7.2010 označenej ako „Uznanie záväzku dlhu“. 13. Z predložených listinných dokladov ďalej vyplýva, že dňa 21.7.2010 bola spísaná tiež notárska zápisnica č. 261/2010, NZ 26007/2010 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, so sídlom Bratislava, Krížna 2, ktorá obsahovala neodvolateľný právny záväzok osoby povinnej dlžníka voči osobe oprávnenej - veriteľovi podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) a vyhlásenie o prijatí tohto záväzku oprávnenou osobou. Z tejto zápisnice ďalej vyplýva, že pred notára sa dostavil ako osoba povinná žalobca, ktorý mal predložiť Uznanie záväzku - dlhu zo dňa 21.7.2010, v ktorom oprávnenou osobou - veriteľom je žalovaný, ktorá listina tvorí prílohu notárskej zápisnice. Ďalej sa v tejto notárskej zápisnici konštatuje, že podľa uznania záväzku - dlhu zo dňa 21.7.2010 povinná osoba, označený žalobca uznal svoj dlh - záväzok v sume 100.000,- Eur voči oprávnenej osobe, označenému žalovanému. V tejto notárske zápisnici je zachytené i osobitné vyhlásenie žalobcu, že uznáva svoj dlh - finančný záväzok v sume 100.000,- Eur voči žalovanému, ktorý bol zistený na základe vykonaných inventúr v čase 30.12.2009 a 31.12.2009 pri hospodárení zamestnanca s tovarom a finančnou hotovosťou a zároveň bývalého spoluvlastníka - navrhovateľa vo výške minimálne 100.000,- Eur. Žalobca ako dlžník - povinná osoba vyhlásil, že uznáva svoju zodpovednosť za dlh v sume 100.000,- Eur voči oprávnenej osobe, pričom navrhovateľ ako povinná osoba sa zaviazal splatiť svoj záväzok - dlh voči oprávnenej osobe - odporcovi istinu v sume 100.000 Eur do 30.11.2010, ako i to, že uznáva čo do výšky, základu a dôvodu dlh voči oprávnenej osobe žalovanému podľa predmetnej notárskej zápisnice, ako i podľa uznania záväzku dlhu zo dňa 21.7.2010. Žalobca ako povinná osoba v predmetnej notárskej zápisnici výslovne podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku vyhlásil, že v prípade, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a s exekúciou na podklade notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom na celý nehnuteľný a hnuteľný majetok. 14. Podľa § 80 písm. c) OSP, návrhom možno uplatniť, aby bolo rozhodnuté o určení, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. (súčasným ekvivalentom je § 137 písm. c) CSP, podľa ktorého žalobou možno považovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. 15. Podľa ustálenej judikatúry slovenských, ako i českých súdov, naliehavý právny záujem na určenie práva, v čase rozhodovania prvoinštančným súdom i právneho vzťahu, je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde by sa bez tohto určenie stalo jeho právne postavenie neisté; žaloba domáhajúca sa určenie nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať na splnenie povinnosti. Určovacia žaloba má preventívnu charakter a má za účel poskytnúť ochranu právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo jeho práva. Nie je preto opodstatnená tam, kde právo už bolo porušené a kde je preto právnym prostriedkom ochrany právneho vzťahu alebo práva žaloba na plnenie. V prípadoch, kedy je možné žalovať na splnení povinnosti, môže však byť naliehavý právny záujem na určení daný vtedy, ak sa určovacou žalobou vytvorí pevný právny základ pre právne vzťahy účastníkov sporu, je predíde sa tak prípadným ďalším žalobám na plnení alebo ak žaloba na plnení nerieši ani nemôže riešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Určovacie žaloby slúžia potrebám praktického života a nemôžu viesť k zbytočnému množeniu sporov. Naliehavý právny záujem na požadovanom určenie je preto súčasne daný len vtedy, ak je (objektívne vzaté) spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty žalobcu alebo ohrozenia jeho práva. Pomocou určovacej žaloby nie je možné riešiť otázky, ktoré majú význam len pre iné prebiehajúce konania (v ktorých je ich možné riešiť ako otázky predbežné), alebo ktoré majú byť podľa zákona riešené v inom konaní. 16. Pritom príslušné závery sa viažu nielen k žalobe na určenie ako takej, ale taktiež k tomu, akého konkrétneho určenie sa žalobca domáha (v predmetnej prejednávanej veci sa žalobca nedomáhal určenia neexistencie práva, ale určenia neplatnosti právneho úkonu). Aj v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 2.4.2001, sp. zn. 22 Cdo 2147/99, uverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 68/2001, Najvyšší súd uzavrel, že ak je možné žalovať na určenie práva alebo právneho vzťahu, nie je daný naliehavú právny záujem na určení neplatnosti zmluvy (tu potom právneho úkonu), ktorá sa tohto práva alebo právneho vzťahu týka. Ak je teda posúdenie platnosti právneho úkonu otázkou predbežnou vo vzťahu k riešeniu otázky (ne)existencie práva alebo právneho vzťahu, ktorý mal byť týmto právnym úkonom založený, zmenený alebo ukončený, potom na takomto určení, nie je naliehavý právny záujem. 17. V prejednávanej veci žalobca tvrdí, že nie je so žalovaným v žiadnom právnom vzťahu, z ktorého by mal vyplývať jeho záväzok (dlh) voči žalovanému, ktorý mal uznať v listine zo dňa 21.7.2010 označenej ako „Uznanie záväzku dlhu“ s právom žalovaného na plnenie. Jeho postavenie v právnom vzťahu, ktorého má byť účastný, a z ktorého sa vyvodzuje jednostranný právny úkon žalobcu, ktorý žiada určiť za neplatný v tejto právnej veci nebolo ohrozené a nestalo sa neistým len tým, že žalovaný jeho neplatnosť neuznal. Otázka platnosti uznania dlhu žalobcom, rovnako ako otázka právneho vzťahu účastníkov, z ktorého dlh žalobcu mal vzniknúť v listine označenej ako „Uznanie záväzku dlhu“ zo dňa 21.7.2010 je otázkou predbežnou v rámci vecného posudzovania povinnosti žalobcu plniť, resp. práva žalovaného na plnenie. Pretože právoplatný rozsudok o kladnej alebo zápornej určovacej žalobe ako o platnosti (neplatnosti) právneho úkonu, alebo existencii (neexistencii) záväzkového právneho vzťahu, z ktorého mal vzniknúť záväzok žalobcu, ktorý mal uznať netvorí vo vzťahu medzi tými istými účastníkmi prekážku právoplatne rozhodnutej veci k žalobe na plnenie založenej na tom istom práve, nie je možné ani dospieť k záveru, že rozhodnutie na požadované určenie je spôsobilé vytvoriť pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu. Podľa odvolacieho súdu tu potom žaloba na určenie neplatnosti právneho úkonu, tu uznania záväzku, dlhu žalobcom obsiahnutého v listine zo dňa 21.7.2010 označenej ako „Uznanie záväzku dlhu“ preventívnu funkciu plniť nemôže, lebo rozhodnutie o nej nie je objektívne spôsobilé predísť prípadným ďalším súdnym sporom medzi účastníkmi. 18. Zjednodušene povedané i v prípade určenia neplatnosti uznania dlhu ako jednostranného právneho úkonu žalobcu, čo by navyše muselo predpokladať rozpor tohto právneho úkonu s ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákona, cez prizmu ktorého ho žalobca žiadal posúdiť ako neplatný, konkrétne pre absenciu slobodnej vôle (žalobca tvrdil jeho uskutočnenie pod nátlakom), čo z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie neustálil, pričom podľa odvolacieho súdu táto tvrdená absencia z dokazovania ani nevyplynula, žalobca konanie pod nátlakom nepreukázal, navyše ani netvrdil v čom mal nátlak spočívať, len ho konštatoval, ako nezistil ani prípadnú chýbajúcu vážnosť, určitosť a zrozumiteľnosť, prípadnú nespôsobilosť konajúcej osoby (§ 38 Občianskeho zákonníka), nedodržanie zákonom požadovanej formy (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka) ako ani pre daný prípad možný do úvahy prichádzajúci rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), ešte neznamená, že žalovaný sa nemôže domáhať svojho práva na plnenie z právneho vzťahu strán, z ktorého dlh mal vzniknúť. 19. Navyše z vykonaného dokazovania vyplýva i to, že žalobca i v notárskej zápisnici č. 261/2010, NZ 26007/2010 zo dňa 21.7.2010, ktorá sa stala exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku jednostranne uznal dlh o splnenie ktorého žalovanému ide, čo je potrebné odlišovať od privolenia žalobcu s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice. Ak notár spísal súčasne zápis ako o právnom úkone (uznaní dlhu), tak aj o súhlase s vykonateľnosťou jeho záväzku (dlhu) z neho vyplývajúceho, ide o dva samostatné zápisy, z čoho potom tiež je možne vyvodiť, že pokiaľ by sa aj žalobca domohol neplatnosti žiadaného uznania dlhu obsiahnutého v konkretizovanej listine, existuje tu aj jeho ďalšie uznanie vyjadrené v inej listine, s inou formuláciou, čo by nepriaznivú situáciu žalobcu nevyriešilo. Pokiaľ súd prvej inštancie pri zdôvodňovaní napadnutého rozsudku odkazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25. 11. 2010, sp. zn. 3 Cdo 63/2009, predmetné rozhodnutie riešilo situáciu, keď v posudzovanej veci žalobca žiadal určiť neplatnosť právneho úkonu, tiež uznania dlhu, spísaného však priamo v notárskej zápisnici, v ktorej povinný zároveň súhlasil s jej vykonateľnosťou. Pokiaľ i dovolací súd v tejto právnej veci pripustil, že ak sa osoba povinná zaviazala poskytnúť oprávnenej osobe určité plnenie a dohoda o tom je obsiahnutá v notárskej zápisnici so súhlasom s jeho vykonateľnosťou, celkom sa nevylučuje, ale len v individuálnych prípadoch so zreteľom na osobitné okolnosti prejednávanej veci, aby sa povinná osoba domáhala žalobou na súde určenia, že nie je povinná plniť (resp. že neexistuje dlh, ktorý by mala plniť), čo v konečnom dôsledku zodpovedá konštatácii odvolacieho súdu v odseku 16, 17 tohto odôvodnenia. 20. Z uvedeného je potom možné vyvodiť právny záver, že žalobca nemá na požadovanom určení naliehavý právny záujem 21. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovaného zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 22. Keďže s poukazom na uvedené neboli splnené podmienky ani na potvrdenie, ani na zrušenie napadnutého rozsudku, odvolací súd s použitím § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil bez potreby dokazovania na odvolacom súde, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam, ktoré odvolací súd pri rozhodovaní už len prebral a to tak, že žaloby žalobcu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na žalovanom určení. 23. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto v zmysle § 255 CSP v spojení s § 396 CSP žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. Odvolací súd preto žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 24. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).