Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/143/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200596 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2014200596.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Anity Filovej v právnej veci žalobcu: v právnej veci žalobcu: L. T. L., nar.XX.XX.XXXX, bytom ul. R. XX, XX-XXX G. A., Poľská republika, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, za účasti: R. Y. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XB/XX, XX-XXX W. - W., Poľsko, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.8488-4/2014- BA zo dňa 01.04.2014 takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Súd žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva. III. Ďalšiemu účastníkovi R. Y. T. súd právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1.Žalobou došlou nepríslušnému súdu dňa 6.5.2014, postúpenou tunajšiemu súdu dňa 20.8.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovanej č.8488-4/2014-BA zo dňa 1.4.2014, ktorým žalovaná zamietla jeho odvolanie a zmenila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava vo výrokovej časti tak, že zamestnancovi L. T. L., nar.XX.XX.XXXX, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 1.decembra 2010 podľa slovenskej legislatívny. V ostatnej časti žalovaná potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č.700-0365/2011-23 z 13.9.2011. 2. Žalobca v žalobe namietal porušenie predpisov materiálneho práva v súvislosti s neprimeraným použitím čl.11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, článku 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy na základe ktorej bolo vydané potvrdenie štátu prihlásenia žalobcu k sociálnemu poisteniu. Žalobca ďalej namietal zaťaženie negatívnymi účinkami žalobcu v dôsledku porušenia povinnosti jeho zamestnávateľa o ktorých žalobca nevedel, ďalej namietal ľubovoľné a svojvoľné hodnotenie dôkazov zo strany žalovanej a nedostatočné vykonané dokazovanie. 3. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 18.12.2014 navrhla žalobu zamietnuť. Poukázala na to, že riešenie zamestnancov zamestnávateľa R. Y. T.- GM CONSULTING, prebiehalo pomerne dlhé obdobie a Sociálna poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ZUS Varšava, na uzatvorenie dohody v súlade s článkom 16 (4) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, v zmysle ktorej je v prípade týchto zamestnancov určené poľské zákonodarstvo. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy je rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými predpismi a ich zneužívaniu. Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území SR, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov ZUS Varšava odôvodnených vznikom firiem, cieľom činnosti ktorých nebol výkon zamestnania mimo hraníc Poľska, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Pre určenie uplatniteľnej legislatívy v zmysle Nariadenia č. 883/2004 v spojení s Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 a vykonávacím Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 je rozhodujúce preukázanie nadväznosti na reálny výkonu činnosti, ako jeden zo základných faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Rovnako zásadný význam má aj preukázanie naplnenia kritéria registrovaného sídla zamestnávateľa v zmysle čl. 14 vykonávacieho nariadenia. 4. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava sa dňa 7.7.2011 pokúsila vykonať kontrolu v mieste sídla zamestnávateľa žalobcu, pričom zistila, že adresou jeho podnikania je neobývaný rodinný dom. Kontrolou bolo zistené, že v tomto dome sa nenachádza žiadna prevádzka a ani žiadni zamestnanci. Ku kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. V čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ a tiež žiadny zamestnanec. Ku kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovno-právneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Taktiež zistené skutočnosti nepreukazujú splnenie kritérií na uznanie miesta sídla zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra. Evidencia dochádzky zo strany zamestnávateľa nebola vedená. Z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko výlučne v Poľskej republike vyplýva, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je jedna osmina z pracovného času. Hrubá mzda zamestnancov bola 40,-Eur mesačne. Správa o vykonaní kontroly bola vypracovaná 14.7.2011 a súčasne bol zamestnávateľ vyzvaný na predloženie relevantných dokladov preukazujúcich výkon práce zamestnancov na území SR. Zamestnávateľ následne predložil štvrťročné správy o vykonaní práce, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Ďalšie doklady ako objednávky od slovenských subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku, faktúry za vykonané služby, certifikáty zamestnávateľa, resp. zamestnancovo, objednávky a faktúry na výučbu obchodnej angličtiny či iné činnosti realizované zamestnancami na území SR zamestnávateľ nepredložil ani po následnej výzve. 5. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplynulo, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v správnom konaní, v ktorom bola u zamestnávateľa R. Y. T.- GM CONSULTING, vykonaná na základe signalizácie ZUS Varšava dňa 7.7.2011 kontrola, nakoľko sa jednalo o jedného zo zamestnávateľov, zamestnávajúcich osoby s podozrivo nízkym príjmom a zanedbateľným pracovným úväzkom. Účelom kontroly bolo preverenie reálneho výkonu činnosti ich zamestnancov na území Slovenskej republiky. 6. Na základe výsledkov kontroly vydala Sociálna poisťovňa pobočka Trnava rozhodnutie č.700-0365/2011-23 z 13.9.2011, podľa ktorého zamestnancovi zamestnávateľa R. Y. T.- GM CONSULTING - L. T. L., nar.XX.XX.XXXX nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 1.12.2010. 7. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a namietal porušenie procesných práv v súvislosti s dokazovaním predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia tak čo sa týka jeho účasti v konaní ako aj nevysporiadanie sa s obsahom predložených dôkazov. 8. Žalovaná ako druhostupňový správny orgán vo veci rozhodla tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdila s odôvodnením, že kontrolou vykonanou dňa 7.7.2011 bolo zistené, že žalobca reálne nevykonával svoju činnosť na území Slovenskej republiky, pričom pre vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti je potrebné okrem prihlášky aj to, aby bol preukázaný zo strany zamestnávateľa reálny výkon práce svojich zamestnancov na území Slovenskej republiky. Žalovaná zmenila prvostupňové rozhodnutie vo výroku tak, že zamenila slová nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a v poistení nezamestnanosti za slová nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. 9. V odôvodnení uviedla, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti. Preto je dôležité skúmať pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, nie len status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II základného nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. 10. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli na území Slovenskej republiky firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, ZUS Varšava, bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. 11. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, vykonala u zamestnávateľa R. Y. T.- GM CONSULTING, so sídlom Buková 22, dňa 7.7.2011 kontrolu zameranú na preukázanie skutočného výkonu činnosti na území Slovenskej republiky každého zamestnanca s bydliskom v Poľskej republike. Pri vykonanej kontrole zistila, že na adrese podnikania Buková 22 je neobývaný rodinný dom, v ktorom sa nenachádzala žiadna prevádzka v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ a ani žiadny zamestnanec. Ku kontrole neboli predložené žiadne doklady ktoré by preukazovali že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Taktiež bolo zistené, že uvedené miesto nespĺňa podľa živnostenského registra štatút registrového sídla. 12. Na základe výsledkov kontroly vykonanej pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo preukázané, že účastník konania vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže byť poistený na území Slovenskej republiky ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia, t.j. článku 11 (3) (a), článku 13 (1) a článku 13 (3), čoho dôsledkom sa na neho nevzťahujú slovenské právne predpisy sociálneho zabezpečenia. 13. Krajský súd prejednal vec na pojednávaní konanom dňa 3.12.2015, pričom zistil, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, že vec bola nesprávne právne posúdená a súčasne, že rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a preto ho rozsudkom číslo 14S/143/2014-60 zo dňa 3.12.2015 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ OSP a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. 14. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalovaná dňa 4.1.2016 odvolanie. 15. Najvyšší súd SR uznesením číslo 9Sžso/82/2016 zo dňa 14.12.2016 napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom prikázal Krajskému súdu v Trnave, aby do konania pribral ďalšieho účastníka a to zamestnávateľa žalobcu - živnostníka R. Y. T. GM CONSULTING, IČO 45506108. 16. Krajský súd v Trnave uznesením číslo 14S/143/2014-90 zo dňa 21.2.2017 pribral do konania zamestnávateľa žalobcu R. Y. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XB/XX, XX-XXX W. - W., Poľsko. 17. V priebehu konania bol krajskému súdu doručený rozsudok Súdneho dvora číslo C-89/16 zo dňa 13.07.2017, ktorý zaujal stanovisko k výkladu článku 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia zmeneného a doplneného Nariadením (EÚ) Európskeho parlamentu a Rady číslo 465/2012 z 22.05.2012. Uvedený rozsudok Súdneho dvora bol vydaný na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý bol podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.01.2016 a doručený Súdnemu dvoru 15.02.2016, nakoľko na Najvyššom súde SR bolo podané viacero návrhov v rámci sporu medzi poľským štátnym príslušníkom, ktorý vykonával samostatne zárobkovú činnosť na území Poľskej republiky a bol zamestnaný na území Slovenskej republiky vo veci jeho účasti na slovenskom systéme nemocenského a dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti. 18. Uvedený Článok 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia zmeneného a doplneného Nariadením (EÚ) Európskeho parlamentu a Rady číslo 465/2012 zo dňa 29.05.2012 znie, že „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.“ 19. Európsky Súdny dvor (tretia komora) rozhodol tak, že uvedený Článok 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia zmeneného a doplneného Nariadením (EÚ) Európskeho parlamentu a Rady číslo 465/2012 zo dňa 22.05.2012 sa má vykladať v tom zmysle, že cieľom určiť vnútroštátnu právnu úpravu uplatňujúcu sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo veci samej, ktorý je zvyčajne zamestnancov v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou osobou v druhom členskom štáte je potrebné zohľadniť požiadavky uvedené v Článku 14 ods. 5b a Článku 16 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) číslo 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) číslo 883/2004 zmeneného a doplneného Nariadením číslo 465/2015. 20. Podľa Článku 14 ods. 5b na účely určenia uplatnených právnych predpisov podľa článku 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku. 21. Článok 16 Nariadenia v odseku 1 uvádza : „dva alebo viac členských štátov príslušné týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 - 15 v záujme určitých osôb alebo určených kategórii osôb.“ Odsek 2 Článku 16 Nariadenia : „poberateľ dôchodku splatného podľa právnych predpisov členského štátu alebo dôchodkov splatných podľa platných predpisov viacerých členských štátov, ktorý mal bydlisko na území iného členského štátu môžu byť na základe vlastnej žiadosti vyňatý z pôsobnosti právnych predpisov tohto iného členského štátu za predpokladu, že nepodlieha týmto právnym predpisom na základe vykonávania činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.“ 22. Krajský súd v Trnave prejednal vec na pojednávaní konanom dňa 15.2.2018 v neprítomnosti účastníkov, ktorí sa pojednávania napriek tomu, že boli riadne predvolaní a predvolanie prevzali, nezúčastnili. Žalobca ako aj pribratý účastník svoju neúčasť žiadnym spôsobom neospravedlnili. Žalovaná svoju neúčasť ospravedlnila listom zaslaným elektronicky dňa 9.2.2018 a súhlasila s prejednaním veci v jej neprítomnosti. 23. Krajský súd dospel k záveru, že zásadnou námietkou žalobcu, ktorou napáda zákonnosť napadnutého rozhodnutia prvého stupňa ako aj žalovaného, je námietka, že žalovaná vo veci postupovala, rozhodla v rozpore s právnou úpravou ustanovenou v článku 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. 24. Európsky parlament a Rada prijali Nariadenie 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308 konajúc postupom v článku 251 Zmluvy sledujúc ciele uvedené v preambule Zmluvy, v ktorých súd upriamuje pozornosť najmä na to, že pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania; Zmluva neustanovuje právomoci iné, ako tie, ktoré sú uvedené v Článku 308 na prijatie primeraných opatrení v rámci oblasti sociálneho zabezpečenia osôb iných ako zamestnancov; Nariadenie Rady (EHS) 1408/71 zo dňa 14.06.1971 o uplatnení systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a na ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva bolo zmenené a doplnené a aktualizované viackrát, aby sa zohľadnil nielen vývoj na úrovni spoločenstva vrátane rozsudkov Súdneho dvora, ale tiež aby sa zohľadnili zmeny právnych predpisov na vnútroštátnej úrovni. Tieto faktory zohrali svoju úlohu v čase, keď sa koordinovali pravidlá spoločenstva, stávali sa zložitými a príliš rozsiahlymi. Nariadenie a súčasne zmodernizovanie a zjednodušenie týchto pravidiel je dôležité, aby sa dosiahol cieľ voľného pohybu osôb; je potrebné rešpektovať osobitné vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a vypracovať iba systém koordinácie; je potrebné v rámci takejto koordinácie zaručiť v rámci rovnosti spoločenstva prístup pre dané osoby podľa rozličných vnútroštátnych právnych predpisov; prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte nemôžu v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými; vzhľadom na proporcionalitu by sa mala venovať pozornosť tomu, aby sa zabezpečilo, že zásada prispôsobenia faktov alebo udalostí nevedie k objektívne neopodstatneným výsledkom alebo k prekrývaniu dávok rovnakého druhu za tú istú dobu; je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. 25. Podľa Článku 1 uvedeného Nariadenia (ES) písmeno a/ činnosť ako zamestnanec znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje; písmeno c/ poistenec vo vzťahu k odvetviam sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa vzťahuje Hlava III. kapitola 1 a 3 znamená každú osobu, ktorá spĺňa podmienky požadované podľa právnych predpisov členského štátu príslušného podľa Hlavy II. nároku na dávky pri zohľadnení ustanovení tohto nariadenia. 26. Podľa Článku 1 bod 1 uvedeného Nariadenia (ES) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých. 27. Podľa Článku 11 bod 1 uvedeného Nariadenia (ES) osoby, na ktoré sa toto Nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu a tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto Hlavou. 28. Podľa Článku 13 bod 3 uvedeného Nariadenia (ES) osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. 29. Podľa Článku 16 Nariadenia (ES) číslo 987/2009, ktorým sa upravuje postup uplatňovania Článku 13 základného Nariadenia : 1. Osoba, ktorá vykonáva činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch informuje o tejto skutočnosti inštitúciu, určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. 2. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na Článok 13 základného Nariadenia a Článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určenej inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. 5. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. 6. Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1 uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie. 30. Krajský súd námietku žalobcu, ktorou namietal porušenie Článku 13 ods. 3 základného Nariadenia vyhodnotil ako nedôvodnú. K uvedenej námietke konštatuje, že pre aplikáciu tohto Článku musia byť splnené zákonné hmotnoprávne podmienky v tejto právnej úprave základného Nariadenia stanovenie a to predovšetkým preukázanie výkonu činnosti zamestnanca na území členského štátu v danom prípade žalobcu na území Slovenskej republiky podľa názoru súdu zhodne s názorom správneho orgánu, formálne uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom ešte nezakladá žalobcovi právo na aplikáciu Článku 13 ods. 3 základného Nariadenia, pretože uzatvorením pracovnej zmluvy pracovník nenadobúda automaticky status zamestnanca. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ za zamestnanca je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočne konkrétne činnosti, teda ten kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Napokon aj v Článku 13 ods.3 základného Nariadenia vyplýva, že výkon práce musí byť reálny. Vzhľadom k uvedenému súd dospel k záveru, že Sociálna poisťovňa napadnutými rozhodnutiami nepostupovala v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v základnom Nariadení o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacieho Nariadenia. Nemožno vytknúť žalovanému správnemu orgánu, že vo veci nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a že nezistil dostatočne skutkový stav, pretože formálne doklady predložené zamestnávateľom žalobcu len formálne deklarovali vznik pracovného pomeru medzi žalobcom a účastníkom konania bez akejkoľvek výpovednej hodnoty o tom, že žalobca ako zamestnanec na území Slovenskej republiky skutočne uskutočňoval činnosť podľa pracovnej zmluvy. Taktiež nie je možné vytknúť žalovanému, že na žalobcu resp. jeho zamestnávateľa preniesol nad rozsah zákona dôkaznú povinnosť, pretože vykonávacie Nariadenie Článok 16 ods. 1 a 6 stanoví osoby vykonávajúce činnosť vo viacerých členských štátoch povinnosť poskytnúť príslušnej inštitúcii sociálneho zabezpečenia informácie, teda samotná práva úprava vykonávacieho Nariadenia ustanovuje dôkaznú povinnosť osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch výkon svojej činnosť preukázať. Pre správnu aplikáciu hmotnoprávnej úpravy Článok 13 ods. 3 základného Nariadenia v danom prípade bolo vyriešenie základnej otázky, či žalobca na území Slovenskej republiky používal status zamestnanca, vzhľadom k uvedenému preto bolo aj jeho povinnosťou v preskúmavacom konaní predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že na území Slovenska skutočne aj vykonával prácu dojednanú v predloženej pracovnej zmluve. Nepredložením takýchto dôkazov malo za následok neunesenie dôkaznej povinnosti na preukázanie pravdivosti jeho tvrdení o výkone zamestnania na Slovensku. 31. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich za administratívneho spisu, súd sa stotožnil so záverom správneho orgánu, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného Nariadenia článok 13 ods. 3, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako to predpokladá článok 13 ods. 3 základného Nariadenia. Uvedené ustanovenie základného Nariadenia predpokladá skutočný existujúci súbeh dvoch činností (zamestnania a SZČO vykonanej v odlišných členských štátoch) len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného Nariadenia Článku 13 ods. 3 a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (Hlava II. Článok 16 vykonávacieho Nariadenia). (rozsudok NS SR č. 7Sžso/70/2015 zo dňa 16.05.2017). 32. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd vyhodnotil námietku žalobcu za nedôvodnú a pokiaľ ide o použitie Článku 14 ods. 5b ako stanovuje pri výklade Článku 13 ods. 3 základného Nariadenia rozsudok Európskeho súdneho dvora číslo C-89/2016 zo dňa 13.07.2017 krajský súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v danom prípade je toto rozhodnutie neaplikovateľné pre daný prípad, keďže Sociálna poisťovňa vyslovila právny záver, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkového poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy na základe skutkových zistení, že žalobca nepreukázal výkon činnosti zamestnanca na území Slovenska a nie z dôvodu, že výkon práce žalobcu na území Slovenska bol zanedbateľný ako to stanovuje Článok 14 ods. 5b vykonávacieho Nariadenia. 33. Krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.05.2010 podľa slovenskej legislatívy, pretože samotná prihláška do systému sociálneho zabezpečenia podaná zamestnávateľom žalobcu nezakladá právo na vznik uvedeného poistenia na území SR z dôvodov uvedených vyššie, t.j. že nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca - žalobcu na území SR. 34. Skutočnosť, že nebol preukázaný reálny výkon zamestnanca - žalobcu na území SR konštatoval vo svojom rozhodnutí aj žalovaný, ktorý poukázal, že pri kontrole, ktorá bola zameraná na preukázanie skutočného výkonu činnosti na území SR zistil, že sídlo zamestnávateľa je v rodinnom dome, v ktorom sa nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ a ani žiadny zamestnanec. Ku kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Evidencia dochádzky zo strany zamestnávateľa nebola vedená, z pracovnej zmluvy žalobcu, ktorý má bydlisko v Poľskej republike vyplýva, že zamestnávateľom stanovený čas bol 40 hodín týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času bola 1/8 z pracovného času, hrubá mzda tohto zamestnanca bola 40 eur mesačne. V priebehu kontroly bol zamestnávateľ žalobcu vyzvaný na predloženie relevantných dokladov preukazujúcich výkon reálnej práce žalobcu na území SR, zamestnávateľ síce predložil štvrťročne správy o vykonaní práce, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácii, ale iné doklady, ktoré žiadala od zamestnávateľa Sociálna poisťovňa nepredložil ani po následnej výzve hoci má táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona. 35. Podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na postavenie žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a súčasne zamestnanca na území Slovenskej republiky, podstatou preskúmavanej veci bolo v zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia posúdenie vykonávania marginálneho charakteru zamestnania žalobcu v Slovenskej republike vo vzťahu k podnikateľskej činnosti, ktorú vykonával žalobca ako SZČO v Poľskej republike. V tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že pre posúdenie veci nie je podstatné v akom rozsahu zamestnanie na území Slovenskej republiky u zamestnávateľa žalobca vykonával, a teda nie je ani podstatné, či skutočne sa jedná o marginálny charakter vykonávania práce zamestnanca v porovnaní s rozsahom činnosti žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky. 36. Krajský súd, nakoľko zo začlenení čl. 14 ods. 5 a 5b vykonávacieho nariadenia vyplýva, že tieto spresňujú čl. 12 a 13 základného nariadenia, tak vyslovuje právny názor, že citované ustanovenie čl. 14 ods. 5b vo väzbe na čl. 5 vykonávacieho nariadenia sa viaže k aplikácii čl. 13 základného nariadenia iba vo vzťahu k tým ustanoveniam čl. 13, v ktorých je potrebné vyhodnocovať, či sa jedná o podstatnú (nie zanedbateľnú) časť činnosti vykonávanú v tom ktorom členskom štáte. 37. Podľa názoru krajského súdu, ustanovenie čl. 14 bod 5b vykonávacieho nariadenia vzhľadom aj na systematizáciu čl. 14 a znenie ods. 5a a predchádzajúcich odsekov čl. 14 vykonávacieho nariadenia, sa neviaže k čl. 13 ods. 3 prvá časť vety pred „alebo", ale iba k čl. 13 ods. 1 a 2 základného nariadenia, ktoré však nie je možné na status žalobcu aplikovať. Posudzovanie podstatnej činnosti, teda či činnosť má marginálny charakter z hľadiska aplikácie čl. 14 vykonávacieho nariadenia, nie je možné, ak žalobca vykonáva činnosť SZČO v jednom členskom štáte a súčasne vykonáva zamestnanie na území iného členského štátu u zamestnávateľa so sídlom v inom členkom štáte, čo je aj prípad žalobcu. 38. Podstatou žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je skutková otázka, či na základe podkladov získaných žalovanou počas vykonaných kontrol zamestnávania zahraničných pracovníkov na území Slovenskej republiky boli dostatočne preukázané skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce záveru, že žalobcovi príslušné poistenia v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. a predpisov Európskej únie nevzniklo, t.j. otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia. 39. V tejto súvislosti s poukazom na odôvodnenie základného nariadenia Súdny dvor konštatoval, že cieľom základného nariadenia, je zabezpečiť koordináciu vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia v členských štátoch, aby sa zaručil účinný výkon práva na voľný pohyb osôb, a aby sa tak prispelo k zlepšeniu životnej úrovne a podmienok zamestnávania osôb pohybujúcich sa v rámci Únie. 40. Za skutkového stavu zisteného v preskúmavanej veci sa žalobca podľa Súdneho dvora musí fakticky považovať za osobu, ktorá podlieha právnej úprave členského štátu, kde je zamestnancom (Slovenská republika). Avšak s poukazom na čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia Súdny dvor uviedol, že na určenie rozhodnej právnej úpravy podľa článku 13 základného nariadenia sa neberú do úvahy zanedbateľné činnosti, ktorej rozsah mal poľský úrad ZUS zistiť u žalobcu v inej veci, t.j. aj u žalobcu v preskúmavanej veci. Preto pri určení rozhodnej právnej úpravy, ktorej podlieha žalobca, mala žalovaná vychádzať z článku 13 ods. 3 základného nariadenia zohľadňujúc čl. 14 ods. 5b ako aj čl. 16 vykonávacieho nariadenia. Pritom, hoci sa na základné nariadenie a vykonávacie nariadenie nazerá ako na rovnocenné akty práva Únie, je nutné vykonávacie nariadenie v prípade existencie rozporov vykladať vo svetle základného nariadenia (napríklad rozsudok Súdneho dvora 24. októbra 1996 sp.zn. C-335/95 vo veci Picard). 41. Krajský súd uvádza, že ustanovenia zakotvené v čl. 14 ods. 5b prvej ako aj druhej vety vykonávacieho nariadenia do právnej úpravy vykonávacieho nariadenia explicitne zaviedli pravidlo o neposudzovaní zanedbateľných činností na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov naprieč celým čl. 13 základného nariadenia, teda bez ohľadu na to, či ide o SZČO alebo ide o zamestnanca. Z uvedeného dôvodu potom poľský úrad ZUS pristúpil k aplikácii čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia na situáciu žalobcu. Potom, ak sa žalobca domnieval, že jeho sociálne zabezpečenie spadá pod slovenský právny poriadok, mal sa domáhať nápravy svojho nežiaduceho stavu na konajúcom vnútroštátnom orgáne, t.j. na poľských úradoch (Rozsudok NS SR sp.zn.1Sžo/11/2015 zo dňa 22.8.2017). 42. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 43. O trovách konania rozhodol súd tak, že procesne úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal v súlade s ustanovením článku 168 SSP, nakoľko žalovaný je orgánom štátnej správy a takémuto orgánu je možné priznať trovy len výnimočne, pričom podľa názoru krajského súdu takéto dôvody v konaní neboli. 44. Pribratému účastníkovi krajský súd nepriznal trovy konania z dôvodu, že tento si trovy neuplatnil a navyše tomuto účastníkovi v konaní žiadne trovy nevznikli. 45. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.