Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 43Sa/21/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200583 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2016200583.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava proti žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Žellova 2, 829 24 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: Fakultná nemocnica Trnava, A. Žarnova 11, 917 75 Trnava, zastúpeného spoločnosťou Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo konania: ZS 204/00029/2014/R zo dňa 26.11.2015 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie žalovaného Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Bratislava číslo konania: ZS 204/00029/2014/R zo dňa 26.11.2015 ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava, číslo konania: ZS 204/00029/2014 zo dňa 29.12.2014 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. III. Ďalšiemu účastníkovi konania Fakultnej nemocnici Trnava sa priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou doručenou súdu dňa 23.9.2016 sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia predsedníčky Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, číslo konania ZS 204/00029/2014/ R zo dňa 26.11.2015, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava, číslo konania ZS 204/00029/2014 zo dňa 29.12.2014 o uložení pokuty vo výške 2 000 eur Fakultnej nemocnici Trnava (ďalej len ďalší účastník), a to na základe porušenia § 4 ods. 3 zák.č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 576/2004 Z.z.) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi D. F., nar. XXXX, naposledy bytom XXX XX B. XXX (ďalej len pacient) počas hospitalizácie na chirurgickej klinike v období od 10.3.2014 do 12.3.2014 tým, že u pacienta zvolil nesprávny revaskularizačný operačný postup v súvislosti s jeho operáciou dňa 12.3.2014. 2. Proti rozhodnutiu predsedníčky úradu číslo konania ZS 204/00029/2014/R zo dňa 26.11.2015, ktorým bolo v konaní o rozklade potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava číslo konania ZS 204/00029/2014 zo dňa 29.12.2014 o uložení pokuty ďalšiemu účastníkovi vo výške 2 000 eur. Prokurátor v proteste žiadal napadnuté rozhodnutie predsedníčky úradu pre jeho nezákonnosť zrušiť a nahradiť ho rozhodnutím zodpovedajúcim zákonu. V tejto súvislosti v proteste uviedol, že záver odborného stanoviska, o ktoré správny orgán svoje rozhodnutie oprel a podľa ktorého došlo k pochybeniu operatéra pre nevhodné rozhodnutie pri výbere revaskuralizačnej operácie vôbec nezakladá dôvod pre konštatovanie o nesprávnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Ďalej bolo v proteste uvedené, že odborný konzultant v stanovisku síce uviedol vhodné spôsoby revaskuralizačných operácií, ale uskutočnený revaskuralizačný výkon neoznačil za nesprávny, ale za „najmenej vhodný“. Odôvodnil to tým, že zvolený postup bol vysoko rizikový tak pre operatéra ako aj pre pacienta. Súčasne poznamenal, že extrakcia protézy je indikovaná hlavne pri infekcii protézy. Konštatoval, že skutočnosť, že určitý zdravotný výkon je menej, resp. najmenej vhodný, ešte sama o sebe nezakladá dôvod pre vyvodenie záveru, že je nesprávny. Úrad sa taktiež nezaoberal ani ďalšími rozpormi, najmä otázkou vhodnosti konzultantom navrhovaných revaskuralizačných výkonov, pričom si nesplnil primárnu povinnosť, a to bez akýchkoľvek pochybností zistiť, či zdravotná starostlivosť bola pacientovi poskytnutá nesprávne. V tejto súvislosti poukázal na to, že spáchanie správneho deliktu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Existencia samotného následku (smrť pacienta), bez preukázateľne existujúcej príčinnej súvislosti s vhodnosťou voľby revaskuralizačnej operácie v žiadnom prípade nebola spôsobilá naplniť objektívnu stránku daného správneho deliktu, v dôsledku čoho neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu. 3. Predsedníčka úradu ako orgán príslušný rozhodovať podľa ust. § 23 ods. 1 písm. f) zák.č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 581/2004 Z.z.) a podľa § 69 ods. 2 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok) protestu prokurátora Generálnej prokuratúry SR, podanom proti rozhodnutiu predsedníčky úradu č. k. ZS 204/00029/2014/R, ktorým bolo v konaní o rozklade potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, číslo konania ZS 204/00029/2014 zo dňa 29.12.2014 o uložení pokuty vo výške 2 000 eur podľa § 18 ods. 1 písm. b) bod 1, § 50 ods. 2 písm. a) a § 64 ods. 2 písm. d) a ods. 6 zák.č. 581/2004 Z.z., poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti Fakultnej nemocnici Trnava, A. Žarnova 11, nevyhovela. 4. Žalobca následne podal správnu žalobu, pričom v žalobných dôvodoch namietal, že napadnuté rozhodnutia nie sú správne a považuje ich za nezákonné. Uviedla, že správne orgány sú v správnom trestaní povinné preukázať naplnenie skutkovej podstaty konkrétneho správneho deliktu, a teda platí zásada, že v konaniach, v ktorých sa vyvodzuje administratívno-právna zodpovednosť, tak dôkazné bremeno nesie správny orgán. V rámci dokazovania, ktoré je podstatou konania o správnom delikte, správny orgán zisťuje a hodnotí predovšetkým otázky vzniku zodpovednosti za správny delikt a či okolnosti spáchaného skutku zodpovedajú zákonom ustanoveným znakom správneho deliktu. Znamená to, že správny orgán je povinný zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci tiež vyplýva, že správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov, avšak stav veci sa musí zistiť presne a musí čo najviac zodpovedať reálnej skutočnosti. Až na základe dostatočne zisteného skutkového stavu môže správny orgán vydať rozhodnutie, akt aplikácie práva, v ktorom je povinný skutkové okolnosti nielen popísať, ale najmä argumentačne sa vysporiadať s právnym posúdením veci. Posúdenie skutočnosti, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne je výsledkom správnej úvahy správneho orgánu, ktorý musí navrhnuté dôkazy vyhodnotiť v súlade so zásadami logického myslenia. Výsledok správnej úvahy, teda to, ktoré dôkazy správny orgán uprednostnil, resp. ktorými sa riadil a ktoré považoval za argumentačne „silnejšie“, musí byť z odôvodnenia rozhodnutia jasný a zrozumiteľný, presvedčivý a nevzbudzujúci odôvodnené pochybnosti. Pokiaľ v konaní vyvstanú protichodné dôkazy, úlohou správneho orgánu je odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch, resp. presvedčivo zdôvodniť, ktorý dôkaz je pre posúdenie veci smerodajný a určujúci (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Szd 1/2010). Pre posúdenie správnosti poskytnutia zdravotnej starostlivosti pacientovi bol prizvaný aj odborník z medicínskeho odboru cievnej chirurgie, prof. MUDr. P. F., DrSc., ktorý vo svojom odbornom stanovisku uviedol, že došlo k pochybeniu operatéra pre nevhodné rozhodnutie a výber revaskuralizačnej operácie, ktorá bola spojená s komplikáciami a s následným krvácaním, rozvratom vnútorného prostredia a exitom. Na druhej strane poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pripustil, že plánovaná operačná intervencia, anatomická rekonštrukcia - výmena aorto-bifemorálneho Y bypassu s nahradením pôvodnej rekonštrukcie novou difurkačnou protézou je jednoznačne technicky i časový náročný operačný výkon, avšak pacientovi by mohla zabezpečiť plnohodnotnú kvalitu života pri rešpektovaní pooperačných odporúčaní aj dlhodobý efekt revaskuralizácie. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že správny orgán pri posudzovaní správnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti bol povinný zohľadniť všetky okolnosti a ciele zdravotného výkonu, pričom jeho úlohou v konaní bolo preukázanie porušenia povinnosti podľa § 4 ods. 3 zák.č. 576/2004 Z.z., ktoré by dokazovalo naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty správneho deliktu, t.j. protiprávneho konania daného subjektu, vrátane príčinnej súvislosti medzi konaním poskytovateľa spočívajúcom v indikovaní nevhodnej formy operačného zákroku a následkom, smrťou pacienta. Ďalej poukázal na to, že záver odborného stanoviska, o ktoré správny orgán svoje rozhodnutie oprel a podľa ktorého došlo k pochybeniu operatéra pre nevhodné rozhodnutie pri výbere revaskuralizačnej operácie, vôbec nezakladá dôvod pre konštatovanie o nesprávnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Odborný konzultant v stanovisku síce uviedol vhodné spôsoby revaskuralizačných operácií, ale uskutočnený revaskuralizačný výkon neoznačil za nesprávny, ale za „najmenej vhodný“. Odôvodnil to tým, že zvolený postup bol vysoko rizikový tak pre operatéra ako aj pre pacienta. Súčasne poznamenal, že extrakcia protézy je indikovaná hlavne pri infekcii protézy. V tejto súvislosti konštatoval, že skutočnosť, že určitý zdravotný výkon je menej, resp. najmenej vhodný ešte nezakladá dôvod pre vyvodenie záveru, že je nesprávny. Ďalej uviedol, že správny orgán ďalšie dokazovanie v tejto súvislosti nevykonal. Porušenie povinnosti poskytovateľa oprel výlučne o uvedený odborný posudok, z ktorého však jednoznačný záver nevyplýval. V rozhodnutí na odôvodnenie svojho úsudku neuviedol žiadne argumenty, ktoré by podporili jeho tvrdenie, že výkonom najmenej vhodného operačného zákroku, poskytovateľ porušil povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona. Poukázal tiež na to, že sa nezaoberal ani ďalšími rozpormi podstatnými pre posúdenie správneho deliktu, ktoré sa týkali najmä otázky vhodnosti konzultantom navrhovaných revaskuralizačných výkonov, voči ktorým poskytovateľ zdravotnej starostlivosti vzniesol opakovanie zásadné výhrady voči ich uplatniteľnosti. Mal za to, že správny orgán bol povinný jestvujúce rozpory v tvrdeniach odstrániť, uspokojil sa s vyhodnotením námietok konzultantom, ktoré neobsahuje žiadne vecné argumenty, okrem konštatovania o jestvujúcich dobrých skúsenostiach s dezobliteráciami aj staršími obliteráciami protéz. Náležitým spôsobom sa nevysporiadal ani s návrhom na doplnenie dokazovania zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorý žiadal doplniť dokazovanie znaleckým posudkom, resp. vyžiadaním odborného stanoviska k diagnostickému a liečebnému postupu hlavného odborníka Ministerstva zdravotníctva SR v danom odbore. 5. Žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach zo dňa 19.10.2016 a 28.11.2016 nesúhlasil s dôvodmi uvádzanými v žalobe. K zisteniu porušenia zo strany vedľajšieho účastníka, za ktoré mu bola uložená sankcia, dospeli správne orgány postupom, ktorého pravidlá sú stanovené právnou úpravou v § 43 a nasl. zák.č. 581/2004 Z.z., pričom pri výkone dohľadu boli rešpektované a dodržané všetky práva a povinnosti, ktoré dohliadajúcemu orgánu ako aj ďalšiemu účastníkovi ako dohliadanému subjektu predmetná právna úprava priznáva a ukladá. Poukázal na to, že porušenie § 4 ods. 3 zák.č. 576/2004 Z.z. spočívalo zo strany ďalšieho účastníka v nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti pacientovi počas jeho hospitalizácie na chirurgickej klinike v období od 10.3.2014 do 12.3.2014, keď bol u pacienta v súvislosti s jeho operáciou dňa 12.3.2014 zvolený nesprávny revaskuralizačný operačný postup. Zo zistení vykonaného dohľadu vychádzal následne prvostupňový správny orgán pri ukladaní sankcie v konaní vedenom pod č. ZS 204/00029/2014 tak, ako to predpokladá § 50 ods. 2 zák.č. 581/2004 Z.z. a vzhľadom na závažnosť zistených nedostatkov a ich následkov bola ďalšiemu účastníkovi uložená pokuta vo výške 2 000 eur. V tejto súvislosti žalovaný ďalej uviedol, že počas výkonu dohľadu ako aj počas správneho konania sa vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré si ďalší účastník uplatnil či už proti Protokolu č. 242/2014 o vykonanom dohľade zo dňa 31.7.2014, alebo potom následne v podanom rozklade zo dňa 20.1.2015, doplnenom vyjadrením zo dňa 30.3.2015, čoho dôkazom je predložená spisová dokumentácia žalovaného. Zdôraznil, že ďalší účastník, hoci mu taká možnosť v správnom konaní daná bola a bol na ňu výslovne v upovedomení o začatí správneho konania zo dňa 24.11.2014 upozornený, na doručené upovedomenie žiadnym spôsobom nereagoval a proti dôvodom začatia správneho konania, ktoré mali byť a aj boli dôvodmi uloženia pokuty, po začatí správneho konania v štádiu ešte pred vydaním rozhodnutia nenamietal. Taktiež ani v podanom rozklade neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli prvostupňovému správnemu orgánu známe už z výkonu dohľadu, neuviedol žiadne medicínske argumenty na svoju obhajobu. Pri preskúmavaní správnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti vychádzal prvostupňový správny orgán z podkladov vykonaného dohľadu, ktorým je podľa § 43 ods. 5 zák.č. 581/2004 Z.z. zdravotná dokumentácia a údaje v nej sa nachádzajúce. Prvostupňový správny orgán vyhodnotil údaje zo zdravotnej dokumentácie spolu s vyjadreniami dotknutých lekárov ďalšieho účastníka v spolupráci s prizvanými odborníkmi - prof. MUDr. P. F., DrSc., odborníkom z medicínskeho odboru cievna chirurgia a prof. MUDr. B. Q., PhD., odborníčkou z medicínskeho odboru anesteziológia a intenzívna medicína, pričom bolo zistené, že pacientovi bola poskytnutá správna anesteziologicko-intenzivistická starostlivosť, a pochybenie bolo zistené pri poskytovaní chirurgickej zdravotnej starostlivosti. Nesúhlasil s konštatovaním, že by zistenie o pochybení, spočívajúcom vo voľbe nesprávneho revaskuralizačného operačného postupu nemalo dostatočnú oporu v stanoviskách prizvaného odborníka z medicínskeho odboru cievna chirurgia a vychádzalo len z formulácie „vhodného/nevhodného“ operačného postupu. Tiež nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že skutočnosť, že určitý zdravotný výkon je pre pacienta najmenej vhodný, ešte sama o sebe nezakladá dôvod pre vyvodenie záveru, že je realizovaný zdravotný výkon nesprávny. Zdôraznil, že pri voľbe operačného postupu spomedzi troch možných, ktorými sa dal pacientov stav riešiť, malo byť prihliadnuté na individuálny stav pacienta a nemal byť zvolený operačný výkon, ktorý bol vysoko rizikový nielen pre operatéra ale aj pre pacienta. V danom prípade malo byť u pacienta prihliadnuté pri voľbe operačného postupu z troch možných operačných postupov na fakt, že ide o vysoko rizikového pacienta, pri ktorom existovala vysoká pravdepodobnosť vzniku závažných komplikácií, vzhľadom na jeho predchádzajúci zdravotný stav. Poukázal na to, že z troch vo všeobecnosti možných postupov operačného riešenia CT vyšetrením zistenej obliterácie oboch ramien difurkačnej protézy, na rozdiel od dvoch spôsobov revaskuralizácie bez otvorenia brušnej dutiny, ktoré neboli spojené s takým rizikom, bol zvolený tretí postup spojený s vysokým rizikom komplikácií už aj tak vysoko rizikového pacienta s prítomnou oklúziou Y bypassu a kritickou ischémiou dolných končatín. Ďalej uviedol, že z oboch stanovísk prizvaného odborníka vyplýval jednoznačný záver ako aj zdôvodnenie faktu, prečo bol postup ďalšieho účastníka pri voľbe operačného postupu hodnotený ako nesprávny. V súvislosti so spochybňovaním zisteného skutkového stavu pred vydaním rozhodnutia o uložení pokuty uviedol, že tak prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný mali za dostatočne preukázaný skutkový stav, z ktorého vyplynulo porušenie § 4 ods. 3 zák.č. 576/2004 Z.z. pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi ďalším účastníkom, ktoré bolo následne dôvodom na uloženie pokuty. V tejto súvislosti zdôraznil, že na doručené upovedomenie o začatí správneho konania zo dňa 24.11.2014 ďalší účastník žiadnym spôsobom nereagoval a proti dôvodom začatia správneho konania, ktoré mali byť a aj boli dôvodmi uloženia pokuty po začatí správneho konania v štádiu ešte pred vydaním prvostupňového správneho konania nič nenamietal. Vzhľadom k tomu, že skutkový stav a ani obsah stanoviska prizvaného odborníka ako podkladu rozhodnutia spochybnený nebol, prvostupňový správny orgán pred vydaním svojho rozhodnutia nemal dôvod na doplnenie dokazovania, obstarávanie ďalších podkladov a prehodnocovanie dovtedy zisteného skutkového stavu veci. Taktiež ani v podanom rozklade neboli uvedené zo strany ďalšieho účastníka žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli prvostupňovému správnemu orgánu známe už z výkonu dohľadu, ani žiadne medicínske argumenty na svoju obhajobu. Až návrhom na doplnenie dokazovania zo dňa 30.3.2015 počas druhostupňového správneho konania ďalší účastník spochybnil vyhodnotenie námietok prizvaným odborníkom a opakovane predložil vyjadrenie pacientovho operatéra, ktoré bolo totožné s jeho vyjadrením zo dňa 13.8.2014. Vzhľadom k tomu, že žalovaný ako druhostupňový správny orgán nemal pochybnosti o dovtedy objasnenom skutkovom stave a obstaraných podkladoch pre rozhodnutie počas správneho konania neboli predložené žiadne nové skutočnosti, či dôkazy a tiež vzhľadom k zisteniu, že by stanovisko prizvaného odborníka z medicínskej oblasti cievna chirurgia nezodpovedalo údajom v predloženej zdravotnej dokumentácii, tak návrhu na doplnenie dokazovania nevyhovel. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 9Szd 1/2009 zo dňa 30.6.2010, podľa ktorého „pokiaľ žalobca namieta, že zo strany žalovaného nebolo vykonané žiadne dokazovanie a správny orgán vychádzal len z vlastných zistení vyplývajúcich z vlastnej činnosti, a to zo zistení zaznamenaných v protokole .... odvolací súd poukazuje na to, že postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach. Zákonodarca v ust. § 18 ods. 1 písm. b) zákona určil povinnosť úradu vykonávať dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti tým, že dohliada na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti (§ 4 ods. 3 zák.č. 576/2004 Z.z. v znení zákona č. 350/2005 Z.z.) a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem iného ukladať sankcie“. V súvislosti so spochybňovaním preukázania zodpovednosti ďalšieho účastníka za porušenie § 4 ods. 3 zák.č. 576/2004 Z.z. je potrebné uviesť, že ide vždy o objektívnu administratívno- právnu zodpovednosť, t.j. zodpovednosť za porušenie povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu a pri porušení dochádza k spáchaniu správneho deliktu. Na vyvodenie zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu stačí, ak sa preukáže, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti porušil právny predpis a žalovaný ako správny orgán už ďalej neskúma, či sa tak stalo úmyselne alebo z nedbanlivosti a neskúma ani príčinnú súvislosť medzi konaním a následkom, pretože na skúmanie a zodpovedanie uvedených otázok sú príslušné orgány činné v trestnom konaní. Žiadal preto žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 6. Ďalší účastník vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 21.10.2016 uviedol, že sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu, pričom mal za to, že nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti žalobcom nebolo dostatočne preukázané a kauzálne odôvodnené bez dôvodných pochybností. V tejto súvislosti poukázal na to, že ak pri zisťovaní skutkového stavu v správnom konaní o uložení sankcie (nie pri výkone dohľadu podľa § 43 zák.č. 581/2004 Z.z., ktorý nie je správnym konaním) uvedie žalobca skutočnosti a navrhne dôkazy, ktoré spochybňujú závery dohľadu, resp. jeho zistení ako jedného (nie jediného) z podkladov rozhodnutia o sankcii, tak správny orgán tieto nevykoná, a to z dôvodu, že tieto už boli prejednané pri výkone dohľadu, a to aj napriek nedostatočnému odôvodneniu stanoviska odborného konzultanta a následne aj protokolu o výkone dohľadu. Takýto právny názor žalovaného považoval za nesprávny, bez toho, že by bol podložený správnou úvahou. Poukázal na ust. § 34 ods. 5 zákona o správnom konaní, v ktorom je ustanovené, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Znamená to, že spochybnenie skutkového a právneho stavu zisteného protokolom mal správny orgán vyvrátiť na základe vykonania ďalšieho dokazovania (vyjadrenia iného odborného konzultanta alebo vypracovaním znaleckého posudku súdnym znalcom), resp. iných argumentov alebo argumentov iných osôb. Rozhodnutie žalovaného považoval za nepreskúmateľné, vydané v rozpore s ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku buď pre jeho nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Nezrozumiteľnosťou sa rozumie nielen jazyková, ale aj logická nezrozumiteľnosť. Patria sem aj prípady, keď z rozhodnutia nie je zrejmé, či a aké dôkazy boli vykonané a tiež, keď sú dôkazy v zjavnom rozpore medzi výrokom a odôvodnením rozhodnutia. Nepreskúmateľnosť z „nedostatku dôvodov“ neznamená len absolútny nedostatok odôvodnenia, ale zahŕňa aj prípady, keď pre dané rozhodnutie nebol dostatok dôvodov, čo nastalo aj v danom prípade. 7. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom poverená zástupkyňa žalobcu ako aj žalovaného zhrnuli svoje vyjadrenia uvádzané vo svojich písomne podaných vyjadreniach. Právny zástupca ďalšieho účastníka sa nariadeného pojednávania nezúčastnil, pričom správny súd konal v jeho neprítomnosti. 8. Krajský súd v Trnave preskúmal rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe postupom podľa § 27 SSP v spojení s ust. § 178 ods. 1 SSP, vo veci nariadil pojednávanie v súlade s ust. § 107 ods. 1 SSP, pričom zistil, že žaloba je podaná dôvodne. 9. Podľa § 178 ods. 2 SSP prokurátor môže podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak orgán verejnej správy nevyhovel jeho protestu a nezrušil ním napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie. Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Podľa § 77 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na konanie a rozhodovanie úradu sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, (zákon č. 71/1967Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov), ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Podľa § 50 ods. 2 zák. č. 581/2004 Z.z. ak úrad pri výkone dohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti zistí, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá správne, alebo ak úrad zistí porušenie povinností ustanovených v § 46 ods. 1 podľa závažnosti zistených nedostatkov a ich následkov môže uložiť poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti a) pokutu (§ 64 ods. 2) alebo b) zákaz výkonu zdravotníckeho povolania najviac na jeden rok; ak poskytovateľom zdravotnej starostlivosti je právnická osoba, zákaz výkonu zdravotníckeho povolania môže uložiť jej odbornému zástupcovi. 10. V preskúmavanej veci súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov v predmetnej veci nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci úplne nezistili skutkový stav, preto ich rozhodnutie je potrebné považovať za predčasné. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné k veci uviesť, že jednou zo základných zásad správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Táto zásada je zakotvená nielen v § 3 ods. 4 Správneho poriadku, ale je premietnutá aj v jeho ďalších ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací správny orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Podľa názoru správneho súdu správne orgány nepostupovali predovšetkým v súlade s ust. § 34 ods. 1 a ods. 5 správneho poriadku, keď za účelom presného a úplného skutkového stavu veci nevykonali ďalšie dôkazy, ktoré by mohli mať zásadný význam pre rozhodnutie, a teda sa riadnym spôsobom nevysporiadali s návrhom právneho zástupcu ďalšieho účastníka na doplnenie dokazovania. Naviac z rozhodnutia ani nevyplýva, že by sa s takýmto návrhom vôbec zaoberali alebo ho nejakým spôsobom vyhodnotili. V podstate zo strany žalovaného bolo iba všeobecne konštatované v rámci rozhodovania o rozklade, že vykonávanie dokazovania prináleží správnemu orgánu a je na ňom, ktorý dôkaz vykoná alebo nie. Znamená to, že správne orgány nevykonali všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v tvrdeniach tak poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ako aj odborného konzultanta MUDr. P. F. DrSc., z ktorého stanoviska jednoznačný záver o nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti ďalším účastníkom nevyplýva. Tento síce konštatoval, že došlo k pochybeniu operatéra pre nevhodné rozhodnutie a výber revaskularizačnej operácie, ktorá bola spojená s komplikáciami, pričom tento označil takýto postup za najmenej vhodný a považoval ho za vysoko rizikový tak pre operatéra ako aj pre pacienta, avšak dostatočným spôsobom ním nebolo zdôvodnené, k akým konkrétnym pochybeniam malo dôjsť zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti pri operačnom zákroku pacienta. Súd nespochybňuje, že oprávnenie rozhodnúť o rozsahu zisťovania podkladov pre rozhodnutie ako aj výber dôkazných prostriedkov vyplýva z vrchnostenského postavenia správneho orgánu spojeného s jeho právomocou danou mu zákonom voči subjektom podriadeným mu pri rozhodovaní, avšak nemôže rozhodnúť bez toho, aby nemal k svojmu rozhodnutiu dostatočné podklady, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že zo strany ďalšieho účastníka došlo k nesprávnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti. Správny súd zdôrazňuje, že hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné a správny orgán môže pristúpiť k hodnoteniu dôkazov v zmysle tejto zásady len potom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch a v tvrdeniach odborného konzultanta a poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Znamená to, že v predmetnej veci žalovaný nevykonal vo veci dostatočné šetrenie na komplexné zhodnotenie celej záležitosti, a preto je potrebné považovať rozhodnutie žalovaného o uložení pokuty ďalšiemu účastníkovi za predčasné. 11. Vzhľadom na vyššie zistené skutočnosti súd rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v súlade s ust. § 191 ods. 1 písm. d) a e) v spojení s ust. § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, nakoľko zistenie skutkového stavu veci je nepostačujúce na posúdenie veci, a to s poukazom na vyššie uvedené dôvody. 12. O trovách konania súd rozhodol tak, že v konaní úspešnému žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli. 13. Ďalšiemu účastníkovi konania súd priznal voči žalovanému náhradu trov konania s poukazom na ust. § 169 SSP, ktoré mu vznikli v súvislosti s plnením povinností, ktorú mu správny súd uložil a ktorý má na ne nárok voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný. O výške týchto trov rozhodne správny súd postupom podľa § 175 ods. 1,2 SSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.