Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/68/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200644 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2016200644.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr. Anity Filovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: LJ TRADING, s.r.o., so sídlom. J. Fráľa 739/1, 905 01 Senica, IČO : 46 478 787, právne zastúpeného: JUDr. Peter Schmidl, advokát, so sídlom Záhorácka 11/A, 901 01 Malacky, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103825213/2016 zo dňa 05.09.2016 takto r o z h o d o l : I. Správny súd žalobu z a m i e t a. II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaný rozhodnutím č.103825213/2016 zo dňa 05.09.2016 v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č.563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej aj ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“) č. 103341250/2016 zo dňa 14.06.2016, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 5 903,00 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013. 2. Dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na vrátenie dane a dodatočného určenia dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) bolo nepreukázanie splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane v zmysle ustanovení § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o DPH“ alebo „zákon č. 222/2004 Z. z.“) z faktúry od spoločnosti BBSI, s.r.o., ako aj postup a závery o porušení § 69 ods. 12 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v prípade faktúr od spoločnosti ZDEMAR RD SLOVAKIA s.r.o.. 3. Správca dane rozhodoval po tom, ako bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie č. 9212401/5/5163817/2014/Vajd zo dňa 24.11.2014 zrušené rozhodnutím žalovaného č. 1100303/1/136726/2015/5309 zo dňa 30.03.2015, pričom dôvodom zrušenia bolo nedostatočné odôvodnenie a neúplné zistenie skutkového stavu. Správca dane mal na základe rozhodnutia žalovaného v ďalšom konaní zabezpečiť dostatok relevantných dôkazov v danej veci, konkrétne preveriť vyjadrenie zúčastnených osôb k predmetným zdaniteľným obchodom, overiť splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane, preveriť všetky predložené doklady a pod. a pri hodnotení dôkazov prihliadnuť na všetky skutočnosti zistené správcom dane, ako aj daňovým subjektom, pričom mal použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, s tým, že tieto mali byť získané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 4. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane v sume 5 903,00 eur bolo, že správca dane neuznal nárok na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods. 1 písm. a) v spojení s § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. z faktúry č. FO201306001 zo dňa 30.06.2013 od dodávateľa BBSI s.r.o. z dôvodu, že táto faktúra bola vystavená fiktívne. Správca dane tento záver odvodil jednak z výpovede p. L. (Z.) uskutočnenej dňa 4.11.2015 a 23.11.2015, ktorá k veci v prítomnosti právneho zástupcu daňového subjektu uviedla, že „viedla účtovníctvo LJ TRADING, s.r.o., podklady k zaúčtovaniu jej predkladal vo väčšine prípadov p. M. L. a dva razy L. O.. V roku 2013 podávala DP elektronicky, v každom prípade oznamovala výsledný vzťah DP DPH za príslušné zdaňovacie obdobie p. M., ktorý vždy výsledok odsúhlasil“. Ďalej uviedla, že : „ účtovné doklady spoločnosti LJ TRADING s.r.o. mala doma na trvalom bydlisku O. K., kde ich aj na ústnu výzvu vydala príslušníkom PZ Senica. K faktúre č. FO201306001, ktorá jej bola predložená správcom dane uviedla, že : „Tieto boli vystavované na príkaz p. M. na úpravy daňových priznaní DPH. Tieto faktúry som vystavovala ja a následne som ich zaúčtovala do DP“. Správca dane preto na základe vyjadrení p. L. (Z.) faktúry, ktoré boli zo strany daňového subjektu označované za falzifikáty, uznal ako riadne daňové doklady, pričom ako podporný dôkaz správca dane uviedol, že všetky daňové doklady súhlasili na evidenciu DPH a daňové priznania podané za jednotlivé zdaňovacie obdobia. 5. Správca dane za účelom náležitého zistenia skutkového stavu predvolal na výsluch p. B. J., ktorý bol v období od 01.11.2012 do 10.10.2013 konateľom spoločnosti BBSI, s.r.o. - dodávateľa daňového subjektu, pričom dňa 23.06.2015 sa uskutočnilo ústne pojednávanie. Pán J. k veci uviedol, že spolupracoval so spoločnosťou LJ TRADING, s.r.o., s pánom O. má dlhoročné kontakty, spolupráca bola na základe zmluvy, ktorú však nevedel predložiť. Uviedol, že pracoval pre p. O. aj v roku 2013, faktúry vystavoval a odovzdával p. L.. K faktúram, ktoré mu predložil správca dane uviedol, že to nie sú faktúry, ktoré on predkladal p. L.. V tejto súvislosti uviedol, že nevie prečo pani L. vystavila iné faktúry, uviedol ďalej, že daň z faktúr bola odvodená, práce boli vykonané, peniaze dostal a zdanil a faktúry za dodanie služieb boli uhradené v hotovosti p. O.. 6. Správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej poukázal na relevantnú skutočnosť, ktorou bola zmena konateľa spoločnosti BBSI s.r.o. od 10.10.2013. Konateľom sa stal občan Bulharskej republiky p. X., ktorému p. J., podľa jeho tvrdení odovzdal všetky účtovné doklady a preto ich p. J. nemohol predkladať ako dôkazy pri výkone kontroly a pri vyrubovacom konaní, ale napriek tomu správcovi dane predložil k nahliadnutiu originál faktúry č. 201301001 a objednávky č. 1/2013, z ktorého si správca dane vyhotovil fotokópiu. Správca dane vo vzťahu k uvedenej faktúre zastal názor, že bývalý konateľ spoločnosti BBSI s.r.o. nepreukázal žiadnymi dôkazmi svoje tvrdenie, že boli touto spoločnosťou uskutočnené fakturované práce. V tejto súvislosti správca dane vychádzal z výpovede p. J., ktorý na otázky správcu dane ohľadom toho, kto menovite vykonával práce uvedené vo faktúrach a či môže predložiť zoznam zamestnancov alebo subdodávateľov vykonávajúcich práce uviedol, že si nepamätá. Na otázku, kto si objednal práce uvedené vo faktúrach a či môže predložiť objednávku uviedol, že : „Práce si objednával p. O., objednávky nemá.“ Či môže predložiť súpis použitého materiálu pri vykonávaných prácach (výkopové práce, terénne úpravy, betonáže) uviedol, že : „... nemám žiadne doklady, všetky som odovzdal.“ 7. Správca dane ďalej neuznal právo na odpočítanie dane z faktúr dodávateľa ZDEMAR RD SLOVAKIA s.r.o. a to z dôvodu, že daňový subjekt nakúpil kovový odpad od tejto spoločnosti a uplatnil si odpočítanie dane z faktúr, ale platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.). Ďalej daňový subjekt fakturoval daňový odpad bez dane spoločnosti STEEL Separation, s.r.o., čo znamená, že daň na výstupe neodviedol. V tejto súvislosti poukázal na § 69 ods. 12 písm. a) zákona o DPH, že platiteľom je v tomto prípade, príjemca plnenia od iného platiteľa. Teda platiteľom mal byť daňový subjekt (žalobca). Z uvedeného dôvodu právo na odpočítanie dane správca dane neuznal. 8. Proti rozhodnutiu správcu dane podal daňový subjekt odvolanie, ktorým namietal, že toto bolo vydané predčasne, bez riadne zisteného skutkového stavu. Uviedol, že v konaní preukázal, že faktúry, ktorými disponoval správca dane p. J. a ďalší nevystavovali, nepatria im, pričom riadne zdokladoval, ako vyzerajú faktúry nimi vystavené doplniac, že na falzifikátoch a origináloch faktúr sú v podstate zhodné iba sumy. Nesúhlasil s tvrdením správcu dane, že faktúry sú fiktívne a práce nimi deklarované neboli vykonané. V tejto súvislosti uviedol, že práce boli realizované a ich výsledky sa reálne na mieste (objekt Armatúrka Myjava) nachádzajú a pre daňové konanie je absolútne irelevantné, či osoby vykonávajúce jednotlivé práce boli zamestnané legálne alebo nie, pričom daňový úrad mal len verifikovať, či si niekto práce riadne objednal, či mu boli riadne dodané a či za ne boli správne účtované základy a výdavky. 9. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 5.9.2016 rozhodnutie správcu dane potvrdil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia boli závery správcu dane o porušení § 51 ods. 1 písm. a) v spojení s § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 69 ods. 12 písm. a) zákona o DPH. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukazujúc na § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) a § 71 zákona č. 222/2004 Z. z. uviedol, že právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam, zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti dodajúc, že právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre, pretože základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane je uskutočnenie zdaniteľného obchodu. V tejto súvislosti zdôraznil, že v prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry, na základe ktorej si platiteľ dane uplatnil odpočítanie dane nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty. 10. Žalovaný ďalej argumentoval, že z predloženého spisového materiálu zistil, že správca dane objasnenie všetkých otázok, okolností či vyvrátenie pochybností nepodsunul iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu LJ TRADING, s.r.o., ale využil prostriedky, ktorými objasňoval okolnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, skúmal uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym a postupoval pri tom v súlade s ustanovením § 3 ods. 6 daňového poriadku, podľa ktorého sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane. Súhlasil s postupom správcu dane, ktorý majúc pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti daňovým subjektom predložených dokladov, nevychádzal len zo zaistených faktúr a z faktúr predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie na zistenie, či faktúry od spoločnosti BBSI, s.r.o. odrážajú skutočnosť a či im neabsentuje materiálny podklad, t.j. vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či daňový subjekt LJ TRADING, s.r.o. prijal fakturované služby od spoločnosti BBSI, s.r.o. a či skutočnosti deklarované na faktúre odrážajú reálny stav. 11. Vo vzťahu k námietke daňového subjektu (žalobcu), že správcovi dane boli predložené faktúry, o ktorých ich vystavovatelia (napr. J. a ďalší) uviedli, že ich nevystavili žalovaný uviedol, že správca dane po vypočutí p. L. oprávnene skonštatoval, že faktúry zaistené políciou, odvolávajúcim označené ako falzifikáty, sú tými daňovými dokladmi, ktoré boli uvedené v evidencii DPH a súhlasili aj s podaným daňovým priznaním, na základe ktorého sám odvolávajúci (žalobca) deklaroval zdaniteľné obchody. V tejto súvislosti zdôraznil, že sumy a čísla faktúr sú totožné na dokladoch získaných správcom dane (vystavených v programe Omega - účtovníctvo, sklad a fakturácia), ako aj na dokladoch, ktoré odvolávajúci predložil dodatočne, a o ktorých tvrdí, že sú pravé (vystavené v programe FAKTÚRY Plus), pričom dodal, že doklady odvolávajúceho boli prvotne zaistené políciou u účtovníčky daňového subjektu a p. J., podľa jeho vyjadrenia, odovzdal doklady novému konateľovi, občanovi Bulharskej republiky. S poukazom na tieto skutočnosti zastal názor, že pravdivosť a preukázaná hodnota týchto dodatočne predložených dokladov nebola preukázaná a to vzhľadom na zistenia správcu dane, ako aj na skutočnosť, že technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určitú osobu a určité plnenie, bez ohľadu na to, či toto plnenie bolo skutočne danou osobou aj realizované. 12. Žalovaný k tvrdeniu daňového subjektu, že polícia vykonala na podnet daňového úradu nezákonnú domovú prehliadku u p. L. uviedol, že správca dane vykonal daňovú kontrolu na podnet polície a teda nie naopak (domová prehliadku bola vykonaná dňa 04.11.2013, daňová kontrola bola začatá dňa 25.11.2013), pričom mal za to, že hodnotenie zákonnosti alebo nezákonnosti postupu polície nie je v kompetencii finančnej správy. 13. V súvislosti s preukázaním skutočnej realizácie zdaniteľných obchodov na základe spornej faktúry dodávateľskou spoločnosťou BBSI, s.r.o. poukázal na to, že dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť tieto tvrdenia dôkazmi. Podľa názoru žalovaného daňový subjekt nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na spornej faktúre a doklady, ktoré predložil - fotodokumentáciu, kamerové záznamy z vykonania stavebných prác a časť stavebného denníka nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov spoločnosťou uvedenou na faktúre, ktorá je síce doklad, ktorým (ale nie na základe ktorého) platiteľ preukazuje svoje právo uplatniť odpočítanie dane avšak, aby k odpočítaniu dane mohlo prísť, nestačí len predložiť faktúru, ale musí dôjsť k naplneniu materiálnej podstaty veci, teda k dodaniu služieb a z tohto titulu k vzniku daňovej povinnosti. Súčasne uviedol, že odvolávajúci nepredložil požadované dôkazy ani v zmysle zaslanej výzvy na predloženie dôkazov č. 9212401/5/3820465/2014/Vajd zo dňa 11.08.2014 v priebehu daňovej kontroly a nezúčastnil sa ani ústneho pojednávania v súvislosti s vyrubovacím konaním, ktoré správca dane na jeho žiadosť preložil z 25.05.2016 na 01.06.2016 a poukázal na to, že vyjadrenia konateľa dodávateľskej spoločnosti k dodaniu preverovaných služieb boli pri ústnom pojednávaní nejasné, vágne, zahmlievajúce a neboli podložené relevantnými dokladmi preukazujúcimi oprávnenosť fakturácie. Na strane druhej účtovníčka daňového subjektu k faktúram od spoločnosti BBSI, s.r.o. uviedla, že tieto boli ňou vystavované na príkaz p. M. (konateľ a spoločník daňového subjektu do 30.11.2012) na úpravy daňových priznaní. 14. Žalovaný vo vzťahu k tvrdeniu daňového subjektu, že mal daňové konanie prerušiť a počkať na konečné stanovisko orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu uviedol, že daňové konanie a trestné konanie sú dve samostatné konania, ktoré prebiehajú nezávisle a začatie trestného stíhania nie je dôvodom na prerušenie daňového konania. Rovnako skonštatoval, že na určenie dane podľa pomôcok nebol daný zákonný dôvod. 15. Z vyššie uvedených dôvodov preto zastal názor, že samotná realizácia zdaniteľných obchodov medzi daňovým subjektom (žalobcom) a jeho obchodným partnerom preukázaná nebola, daňový subjekt, ani dodávateľ uvedený na faktúre nepredložili správcovi dane také relevantné dôkazy, ktorými by potvrdili a dokázali, že fakturácia zo strany dodávateľskej spoločnosti nebola formálna, pričom vierohodnosť predložených dokladov (faktúr) bola správcom dane spochybnená. II. Žaloba a jej dôvody 16. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103825213/2016 zo dňa 05.09.2016, ako aj prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava, pobočka Senica č. 103341250/2016 zo dňa 14.06.2016, ich zrušenia a vrátenia veci orgánu verejnej správy nižšieho stupňa ďalšie konanie. Za dôvody správnej žaloby uviedol § 191 ods. 1 SSP a to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu veci orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. 17. Žalobca namietal, že sa žalovaný dostatočne nezaoberal dôvodmi odvolania a nezaujal k nim právne relevantné stanovisko, nepreskúmal prvostupňové rozhodnutie dostatočne a to aj z pohľadu jeho zákonnosti a správnosti. Z tohto dôvodu zastal názor, že žalovaný nepostupoval v súlade s § 74 ods. 2 daňového poriadku. 18. Ďalej žalobca namietal, že napadnutými rozhodnutiami došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, na zistenie objektívneho stavu, ako aj k porušeniu základných zásad pri správe daní uvedených v § 3 daňového poriadku. 19. Nesúhlasil s názorom žalovaného, ako aj správcu dane, že spoločnosť BBSI, s.r.o. nedodala vyúčtované práce (zodpovedajúce plnenie), ktorý skutkový záver opreli o skutočnosť, že faktúry zaistené políciou u p. L. sú relevantné daňové doklady, avšak iba preto, lebo sumy a čísla faktúr sú totožné na dokladoch získaných správcom dane, ako aj na dokladoch, ktoré žalobca predložil dodatočne. Vo vzťahu k týmto dokladom tvrdil, že tieto sú pravé, teda vystavené žalobcom (pravdepodobne malo byť uvedené spoločnosťou BBSI, s.r.o.). Žalobca mal preto za to, že žalobca (pravdepodobne malo byť uvedené žalovaný - poznámka správneho súdu) a aj správca dane prehliadajú existujúci skutkový stav a ich rozhodnutia sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 20. Žalobca uviedol, že so spoločnosťou STEEL Separation, s.r.o. so sídlom Miletičova 1, Bratislava uzatvoril zmluvu o dielo, ktorej predmetom bolo zhotovenie stavebných prác v areály bývalej Armatúrky v Myjave podľa doloženej projektovej dokumentácie, pričom na základe tejto zmluvy bol oprávnený realizovať stavebné práce aj subdodávateľsky a jedným zo subdodávateľským subjektov bola aj spoločnosť BBSI s.r.o. 21. Žalobca namietal, že zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisu správcu dane. Poukázal na to, že svedkyňa N. Z., rod. L. vo svojej výpovedi dňa 23.11.2015 okrem iného uviedla, že viedla účtovníctvo pre žalobcu, pričom podklady k zaúčtovaniu DPH jej väčšinou predkladal p. L. M., bývalý konateľ a spoločník žalobcu do 30.11.2012, pričom na jeho pokyn (teda nie na pokyn konateľa žalobcu) vystavila aj faktúru č. FO201306001 zo dňa 30.06.2013 od spoločnosti BBSI, s.r.o. na sumu 22.200,00 EUR z toho DPH 3 700,00 EUR, ktorá bola neskôr zaistená políciou (práve túto faktúru považuje správca dane za relevantný daňový doklad), avšak žalobca túto faktúru považuje za falzifikát. V tejto súvislosti dôvodil, že svedok B. J. vo svojej výpovedi zo dňa 23.06.2015 uviedol, že faktúra, ktorú mu správca dane predložil je falzifikát a dodal, že na faktúrach, ktoré vyhotovoval on v čase keď bol konateľom spol. BBSI, s.r.o. uvádzal, okrem svojho podpisu a pečiatky, aj rozsah prác, dokonca aj číslo objednávky. Uvedenú skutočnosť uviedol B. J. aj pred vyšetrovateľom dňa 15.06.2016. 22. Žalobca v súvislosti so skutkovým stavom zisteným žalovaným a správcom dane skonštatoval, že v prípade, pokiaľ by p. Z., rod. L. na príkaz p. M. nevystavila faktúru č. FO201306001 s dátumom vydania 30.06.2013 v celkovej sume 22 200 € s DPH, ktorú následne zaistila polícia v Senici a odovzdala správcovi dane, ale žalobca by mal možnosť doložiť správcovi dane riadnu faktúru od spoločnosti BBSI, s.r.o. neboli by pochybnosti o tom, či a v akom rozsahu boli zo strany spoločnosti BBSI, s.r.o. vykonané pre žalobcu subdodávateľské práce. Z uvedeného dôvodu mal za to, že žalovaný, ako aj správca dane nezistili skutkový stav dostačujúco na riadne posúdenie veci. 23. Podľa názoru žalobcu políciou zaistené faktúry u N. L. sú falzifikátmi, teda nie sú tými daňovými dokladmi, ktoré boli uvedené v evidencii DPH a súhlasili aj s podaným daňovým priznaním. Preto nesúhlasil s názorom konajúcich správnych orgánov, že neboli splnené zákonné podmienky na odpočet DPH, nakoľko správcovi dane predložil dostatok dôkazov (zmluvy, stavebný denník, fotografie a kamerový záznam), čím preukázal dodanie prác od spol. BBSI, s.r.o. 24. Vo vzťahu k neuznaniu práva na odpočítanie súm uvedených na faktúrach od spol. ZDEMAR RD SLOVAKIA s.r.o. za oceľové drátky uviedol, že k takémuto postupu zo strany správcu dane nebol dôvod, lebo v danom prípade bola vykonaná fakturácia za dopravu kovového odpadu a nie za jeho dodanie. III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu 25. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznať. 26. Dôvodil, že nevyhnutným predpokladom na odpočítanie dane z pridanej hodnoty je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda, že tovary a služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. 27. Poukázal na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že spoločnosť uvedená na faktúre (BBSI s.r.o.) nedodala fakturované práce a žalobca nepreukázal opak dodajúc, že v danom prípade správca dane nespochybnil skutočnosť, že fakturované práce boli vykonané, avšak skonštatoval, že práce neboli uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. V tejto súvislosti vyjadrenia bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti k dodaniu preverovaných služieb boli pri ústnom pojednávaní nejasné, vágne, zahmlievajúce a neboli podložené relevantnými dokladmi preukazujúcimi oprávnenosť fakturácie. 28. K tvrdeniu žalobcu, že tento preukázal uskutočnenie zdaniteľných obchodov predložením dostatkom dôkazov žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov v zmysle spornej faktúry a doklady, ktoré predložil - fotodokumentácia, kamerové záznam z vykonania stavebných prác a časť stavebného denníka - nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov spoločnosťou uvedenou na faktúre. Uviedol ďalej, že nedostatok preukázateľnosti dodania prác a služieb nemôže byť odstránený tvrdením žalobcu, že fakturované práce a služby boli skutočne vykonané a boli prevzaté, poukázal na to, že žalobca nepredložil požadované doklady a neposkytol konkrétne informácie a vysvetlenia, ktoré by preukázali, že deklarované zdaniteľné obchody medzi ním a dodávateľskou spoločnosťou sa reálne uskutočnili. 29. V súvislosti s presúvaním dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom (žalobcom) poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 401/2009 zo dňa 16.12.2009, v ktorom ústavný súd skonštatoval, že : „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.“ 30. Vychádzajúc z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu ČR (sp. zn. 2Sžf/28/2010, 9Afs/60/2012-44) poukázal žalovaný na to, že dokazovaním bolo zistené, že účtovníctvo žalobcu viedla p. L., u ktorej polícia zaistila doklady žalobcu, pričom tieto boli uvedené v evidencii DPH a súhlasili aj s podaným daňovým priznaním, na základe ktorého žalobca deklaroval zdaniteľné obchody v jednotlivých zdaňovacích obdobiach. Žalovaný v tejto súvislosti uvádza, že faktúry zaistené políciou a faktúry dodatočne predložené žalobcom boli síce vystavené v rôznych účtovných programoch, avšak sumy a čísla faktúr sú totožné na dokladoch získaných správcom dane, ako aj na dokladoch, ktoré žalobca predložil dodatočne a o ktorých tvrdí, že sú pravé. Žalovaný však pravosť týchto dodatočne predložených dokladov spochybnil vzhľadom na skutočnosť, že konateľ dodávateľa p. J. sám uviedol, že doklady spoločnosti odovzdal novému konateľovi, občanovi Bulharskej republiky. 31. Žalovaný v súvislosti s posudzovaním opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane uviedol, že je potrebné vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však povinnosťou správcu dane zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar alebo služby v skutočnosti nadobudol alebo akým spôsobom ho získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetné práce boli dodané spoločnosťou uvedenou na faktúre. 32. Pokiaľ ide o žalobnú námietku ohľadom neuznania odpočítania dane z faktúr vystavených spoločnosťou ZDEMAR RD SLOVAKIA s.r.o., žalovaný uvádza, že žalobca sa v podanom odvolaní k uvedeným faktúram nevyjadroval a nenamietal postup správcu dane v danej veci, pričom preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní a skutočnosťami v súvislosti s predmetnými faktúrami sa nezaoberal, čo uviedol aj v odôvodnení rozhodnutia. 33. Vyjadrenie žalovaného bolo dňa 21.08.2017 doručené právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý repliku nepodal. IV. Konanie na správnom súde a relevantná právna úprava 34. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 35. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. 36. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 37. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 38. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 39. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 40. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 41. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 42. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 43. Podľa § 19 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 44. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 45. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 46. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH, Platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak. 47. Podľa § 69 ods. 12 písm. a) zákona o DPH, platiteľ, ktorý je príjemcom plnenia od iného platiteľa, je povinný platiť daň vzťahujúcu sa na dodanie kovového odpadu a kovového šrotu v tuzemsku; kovovým odpadom a kovovým šrotom sa rozumie kovový odpad a kovový šrot z výroby alebo z mechanického opracovania kovov a kovové predmety ďalej už nepoužiteľné vzhľadom na ich zlomenie, rozrezanie, opotrebenie alebo z podobných dôvodov. 48. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu ich vydaniu, pričom postupom podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP, nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 8. februára 2018 a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná. 49. Správny súd v súlade s § 114 SSP konal v neprítomnosti účastníkov konania, ktorí svoju účasť na pojednávaní ospravedlnili, žalovaný elektronicky dňa 03.02.2018. Právny zástupca žalobcu doručil správnemu súdu dňa 31. januára 2018 podanie označené ako „Žiadosť o ospravedlnenie klienta, žiadosť o ospravedlnenie advokáta“, v ktorom uviedol, že vzhľadom na záverečné štádium onkologického ochorenia, nie je Rastislav Vašek (konateľ žalobcu), schopný sa v súčasnosti nielen zúčastniť trestného konania, ale ani chápať jeho význam. Týmto podaním právny zástupca súčasne požiadal o vyžiadanie zdravotných správ o aktuálnom zdravotnom stave jeho klienta, ktorý je na infúziách a nekomunikuje a podľa výsledku rozhodnúť o ďalšom postupe. Z uvedeného dôvodu preto právny zástupca ospravedlnil svoju a klientovu účasť na pojednávaní nariadenom na deň 8.2.2018. Správny súd napriek tomu, že právny zástupca výslovne nepožiadal o odročenie pojednávania, v záujme informovanosti a zabezpečenia účasti právneho zástupcu žalobcu, bezodkladne právneho zástupcu žalobcu upovedomil v zmysle § 183 ods. 4 Civilného sporového poriadku v spojení s § 25 SSP, že nepovažuje dôvod na odročenie pojednávania nariadeného na deň 8.2.2018 za dôležitý a to z dôvodu, že osobná prítomnosť žalobcu nie je nevyhnutná a rovnako ho správny súd nepovažuje za potrebné na účely rozhodnutia vo veci samej vyslúchnuť (§ 108 ods. 1 SSP). Následne právny zástupca žalobcu doručil správnemu súdu dňa 6.2.2018 podanie, v ktorom uviedol, že so stanoviskom správneho súdu nesúhlasia a to z dôvodu, že ním dochádza k porušeniu ústavného práva účastníkov konania, dokonca žalobcu, na osobnú účasť a uplatnenie svojich práv priamo na súde. Právny zástupca žalobcu sa na pojednávanie nariadené na deň 8.2.2018 nedostavil. Správny súd k neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu na nariadenom pojednávaní uvádza, že tento iba ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, neuviedol okrem zdravotného stavu žalobcu iný dôvod, pre ktorý sa on sám nariadeného pojednávania nemôže zúčastniť a preukázateľne, vzhľadom na oznámenie správneho súdu (§ 183 ods. 4 CSP v spojení s § 25 SSP), mal vedomosť o tom, že správny súd bude dňa 8.2.2018 pojednávať. Správny súd považuje za potrebné zopakovať, že právny zástupca nepožiadal o odročenie pojednávania a preto aj úkon správneho súdu v podobe písomného oznámenia bol v danom prípade nadbytočným, avšak ako už bolo vyššie uvedené, správny súd tento postup využil za účelom zabezpečenia prítomnosti právneho zástupcu žalobcu na nariadenom pojednávaní. Správnemu súdu rovnako nedá neuviesť, že právny zástupca v podaní, v ktorom ospravedlnil svoju a žalobcovu neúčasť na pojednávaní uviedol namiesto správneho súdneho konania, trestné konanie. V tejto súvislosti je preto namieste poukázať na to, že v správnom súdnom konaní, pokiaľ je predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie správcu dane, sa dokazovanie vykonáva len výnimočne a to len v prípade, ak to považuje správny súd za potrebné na rozhodnutie vo veci, nakoľko je pre správny súd rozhodujúci skutkový a právny stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. Predmetom správneho súdneho konania je preskúmavanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, konkrétne či toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi. Správny súdny poriadok vyžaduje obligatórne zastúpenie advokátom (§ 49 ods. 1 SSP), aby ochrana verejných subjektívnych práv žalobcu bola kvalifikovaná. V danom prípade, správny súd po preštudovaní administratívneho spisu, vychádzajúc z dôvodov správnej žaloby a vyjadrenia žalovaného nepovažoval za potrebné žalobcu na nariadenom pojednávaní vypočuť. V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že v správnom súdnictve platí prísna koncentračná zásada ustanovená v § 62 a 183 SSP, v zmysle ktorej žalobca môže meniť rozsah a dôvody žaloby len do uplynutia lehoty na podanie správnej žaloby. V danom prípade lehota na podanie správnej žaloby uplynula dňa 14.11.2016 (12.11.2016 pripadol na sobotu) a preto po uvedenom dátume už nie je prípustné rozširovať dôvody žaloby a to ani na pojednávaní. Správny súd je tak obmedzený žalobnými bodmi uvedenými v žalobe. Správny súd ešte považuje za dôležité zdôrazniť, že pojednávanie bolo v danej veci nariadené aj na deň 14.12.2017, pričom toto sa neuskutočnilo rovnako z dôvodu práceneschopnosti konateľa žalobcu. Správny súd v žiadnom prípade nespochybňuje ústavou garantované právo žalobcu byť prítomný na pojednávaní, avšak v danom prípade bolo prítomné aj ďalšie parciálne právo, ktoré je súčasťou ústavného práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a to právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov Správny súd pri posudzovaní podmienok na vykonanie pojednávania v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a samotného žalobcu dôsledne zohľadňoval nasledovné skutočnosti : správne súdne konanie bolo začaté doručením správnej žaloby dňa 10.11.2016; žalobca je v konaní zastúpený advokátom, ktorý bol riadne na pojednávanie predvolaný; žalobca bol predvolaný prostredníctvom právneho zástupcu podľa § 108 ods. 1 SSP; bola zachovaná lehota na prípravu podľa § 108 ods. 2; právny zástupca svoju a klientovu účasť na nariadenom pojednávaní ospravedlnil z dôvodu zlého zdravotného stavu konateľa žalobcu, vo vzťahu k svojej neúčasti na pojednávanie neuviedol ani nepreukázal žiadne relevantné skutočnosti; právny zástupca nepožiadal o odročenie pojednávania; právnemu zástupcovi žalobcu bolo bezodkladne oznámené, že dôvod na odročenie pojednávanie správny súd nepovažuje za dôležitý (právny zástupca uvedené oznámenie prevzal dňa 06.02.2018); právny zástupca žalobcu mal vedomosť o tom, že sa pojednávanie uskutoční a napriek tomu sa na pojednávanie nedostavil; správny súd na rozhodnutie vo veci samej nepovažoval za potrebné žalobcu vypočuť a to s poukazom na žalobné body, ktoré nie sú založené na tvrdeniach konateľa spoločnosti; právo žalobcu a žalovaného na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Po vyhodnotení týchto skutočností správny súd zastal názor, že boli splnené podmienky na vykonanie pojednávania v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalobcu. 50. V správnom súdnom konaní bola spornou skutková otázka, či boli splnené zákonné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) v spojení s § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. vo vzťahu k faktúre vystavenej spoločnosťou BBSI, s.r.o. č. FO201306001 zo dňa 30.06.2013 na sumu 22.200,00 EUR z toho DPH 3 700,00 EUR a či na základe faktúr od dodávateľa ZDEMAR RD SLOVAKIA s.r.o. došlo zo strany žalobcu k porušeniu ustanovenia § 69 ods. 12 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.. 51. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa viazanúc rozsahom a dôvodmi uvedenými v správnej žalobe (§ 134 ods. 1 SSP), pričom vychádzal zo skutkového a právneho stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP). 52. V súvislosti s dôvodmi správnej žaloby považuje správny súd za potrebné zdôrazniť, že vymedzenie žalobných bodov má zásadný význam z hľadiska žalobcu v určení, čo konkrétne bude správny súd na základe jeho žaloby preskúmavať, a z hľadiska správneho súdu v tom, čím sa zaoberať nemôže a nebude. Správny súd nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu nahradiť žalobné dôvody ani sám nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia, iba ak by išlo o vady, ktoré musí posúdiť ex offo [§ 191 ods. 1 písm. a), b) a g) SSP]. Rovnako je nevyhnutné, aby žalobca tvrdenia uvedené v správnej žalobe aj podložil konkrétnymi skutočnosťami alebo dôkazmi. Inak povedané nestačí len tvrdiť skutočnosť, ale je potrebné ju aj relevantne odôvodniť s poukazom na konkrétne ustanovenia a rovnako preukázať (napríklad listinnými dôkazmi). 53. Správny súd považuje za potrebné na úvod poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017). 54. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku splnenie podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ DPH. Tento preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte, dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahoch ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu DPH, resp. zaplatených z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2, písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani za dobromyseľnosti platiteľa. 55. Vo vzťahu k posudzovaniu nároku na odpočítanie DPH Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom rozhodnutí uviedol aj nasledovné : „Pri posudzovaní nároku na odpočítanie DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálno-právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočítanie DPH je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu.“ 56. V zmysle ustálenej judikatúry správnych súdov uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, pričom daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienku pre odpočítanie dane. 57. Vychádzajúc z vyššie uvedeného (body 53 až 56) skutkový stav zistený správcom dane na prijatie záveru, že u žalobcu neboli plnené podmienky na odpočítanie DPH obstojí. Tento záver je podložený výpoveďami svedkyne N. Z. (L.), bývalého konateľa spoločnosti BBSI, s.r.o. B. J. a skutočnosťou, že žalobca nepredložil doklady, ktoré by preukazovali reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov dodávateľskou spoločnosťou BBSI, s.r.o. 58. Z výpovede N. Z. (L.), ktorá bola účtovníčkou žalobcu, vyplýva, že doklady, ktoré boli zadržané OR PZ v Senici boli originálne doklady spoločnosti LJ TRADING, s.r.o., teda žalobcu; faktúru č. FO201306001 zo dňa 30.06.2013 (ide o faktúru, o ktorej žalobca a bývalý konateľ spoločnosti BBSI, s.r.o. tvrdia, že ide o falzifikát) vystavovala sama na príkaz p. M. na úpravu daňových priznaní. Ďalej ohľadom podávania daňových priznaní v roku 2013, uviedla, že tieto sa v roku 2013 podávali elektronicky, a že vždy pred podaním daňového priznania oboznamovala p. M. s aktuálnym stavom výsledku daňového priznania, či vznikla daňová povinnosť a v akej výške, pričom niekedy sa stalo, že p. M. jej priniesol nejaké doklady k doúčtovaniu. V súvislosti s konaním p. M., ktorý bol do 30.11.2012 konateľom žalobcu a na koho príkaz p. Z. vystavila spornú faktúru (zápisnica zo dňa 23.11.2015), správny súd na námietku žalobcu, ktorou poukazoval na to, že táto faktúra nebola vystavená na pokyn konateľa žalobcu p. Vaška uvádza, že je irelevantné, kto dal príkaz na vystavenie faktúry, pretože táto bola reálne zaúčtovaná na účely daňového priznania na DPH za obdobie jún 2013. 59. Pokiaľ ide o vyhodnotenie výpovede bývalého konateľa spoločnosti BBSI, s.r.o. p. B. J. (konateľom bol v rozhodnom období do 10.10.2013), ktorý dňa 23. júna 2015 správcovi dane tvrdil, že faktúry pre spoločnosť LJ TRADING, s.r.o. vystavoval a odovzdával p. L., pričom faktúry predložené správcom dane označil za falzifikáty dôvodiac tým, že jeho faktúry boli na inom formáte, ďalej na otázku správcu dane, kto menovite vykonával práce uvedené na faktúrach a či môže predložiť zoznam zamestnancov alebo subdodávateľov vykonávajúcich práce uviedol, že si to nepamätá, tiež na otázku či môže predložiť objednávku uviedol, že ju nemá a či môže predložiť súpis použitého materiálu pri vykonávaných prácach uviedol, že nemá žiadne doklady, všetky odovzdal, pričom uvedené skonštatoval aj vo vzťahu k zmluvám o spolupráci a rovnako aj vo vzťahu k faktúre č. DF20130203 zo dňa 30.09.2013 správny súd zastáva názor, že správca dane a následne žalovaný náležite odôvodnili ich postoj k tejto výpovedi, keď skonštatovali, že sa vyjadroval nejasne, vágne, pričom je tiež namieste skonštatovať, že jeho tvrdenia o spolupráci s daňovým subjektom na stavbe Armatúrka Myjava neboli podložené žiadnymi relevantnými dokladmi, teda nepreukázal materiálny podklad spornej faktúry. K tvrdeniam ohľadom toho, že faktúra predložená políciou je falzifikátom, pretože jeho faktúry boli vystavované na inom formáte je potrebné uviesť, že túto skutočnosť už nie je možné preukázať, pretože, ako sám uviedol, všetky doklady odovzdal novému konateľovi spoločnosti A. M. X., ktorý je občanom Bulharskej republiky a konateľom spoločnosti sa stal od 18.10.2013. V tejto súvislosti však stojí na zamyslenie, prečo spornú faktúru, o ktorej tvrdí, že je originálom a ktorú aj predložil správcovi dane mal k dispozícii. 60. Správny súd v danej veci s poukazom na body 58 a 59 rozsudku zastáva názor, že žalobca ako daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k deklarovanej daňovej transakcii (faktúra č. FO201306001 zo dňa 30.06.2013), pretože nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal, že k dodaniu služieb deklarovaných spornou faktúrou spoločnosťou BBSI, s.r.o. skutočne došlo, čím by mu vzniklo právo na odpočítanie dane z tejto faktúry. Správny súd k dokladom predloženým daňovým subjektom, ktoré mali preukazovať materiálny podklad spornej faktúry uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom konajúcich orgánov verejnej správy, že tieto nie sú spôsobilé na preukázanie tejto skutočnosti. Naviac správy súd dodáva, že v predloženom stavebnom denníku nie sú uvedené práce, ktoré mali byť vykonané v rozhodnom období, nakoľko sú tam záznamy z obdobia od 1.8.2013 do 29.9.2013. Správny súd za relevantné v danej veci považuje výpoveď účtovníčky žalobcu, ktorá uviedla, že faktúry od spoločnosti BBSI, s.r.o. boli ňou vystavované na príkaz p. M. na úpravy daňových priznaní DPH a skutočnosť, že faktúra č. FO201306001 zo dňa 30.06.2013 bola zaúčtovaná na účely daňového priznania za obdobie jún 2013. Preto bolo namieste posudzovať nielen formálnu existenciu tejto faktúry, ale aj jej materiálny základ, ktorý nebol daňovým subjektom preukázaný. Správny súd zároveň dodáva, že pre posúdenie neexistencie materiálneho základu faktúry č. FO201306001 zo dňa 30.06.2013 nebolo relevantné, či v prípade faktúry poskytnutej OR PZ v Senici správcovi dane išlo alebo nešlo o falzifikát, pretože, ako už bolo vyššie zdôraznené žalobca ani prostredníctvom bývalého konateľa subdodávateľskej spoločnosti BBSI, s.r.o. nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by boli spôsobilé presvedčiť správcu dane a následne žalovaného, že fakturované služby, ktorých reálnu existenciu správca dane nespochybňuje, boli skutočne dodané spoločnosťou BBSI, s.r.o.. 61. S poukazom na uvedené správny súd ustálil, že konajúce orgány verejnej správy skutkový stav na účely rozhodnutia, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane na základe faktúry č. FO201306001 zo dňa 30.06.2013 v súlade s hmotno-právnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. (§ 49 ods. 1, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.) zistili dostatočne a preto neobstojí námietka žalobcu, že skutkový stav zistený žalovaným a správcom dane bol nedostačujúci na riadne posúdenie veci. 62. Pokiaľ ide o faktúry od spoločnosti ZDEMAR RD SLOVAKIA s.r.o., ktoré rovnako neboli zohľadnené na účely odpočítania DPH, tak k uvedenému správny súd uvádza, že žalobca v daňovom konaní nerozporoval neuznanie práva na odpočítanie dane z uvedených faktúr, a to ani vo vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly, ani odvolaní zo dňa 2.12.2014 a ani v odvolaní zo dňa 29.06.2016, pričom svoje námietky zameral len vo vzťahu k realizácii prác na objekte Armatúrka Myjava. 63. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že správne súdnictvo nie je pokračovaním administratívneho konania. V zásade platí, že žalobca je oprávnený uviesť v správnej žalobe všetky dôvody, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné a nebráni tomu ani skutočnosť, že niektoré z nich neuplatnil v odvolacom konaní. Neuplatnenie konkrétnych dôvodov žaloby v rámci administratívneho konania však nemôže byť bezbrehé. Inak povedané, žalobca nemôže úmyselne neuvádzať relevantné skutočnosti v administratívnom konaní a ponechávať tieto až na správny súd. Pokiaľ by sa takéto extenzívne vymedzenie žalobných bodov pripustilo, malo by to za následok popretie jedného zo základných princípov správneho súdnictva, ktorým je, že pre správny súd je rozhodujúci skutkový a právny stav existujúci v čase právoplatnosti rozhodnutia alebo vydania opatrenia a rovnako by sa potieral význam využitia riadneho opravného prostriedku v rámci administratívneho konania. V zásade pokiaľ ide o právne dôvody týkajúce sa nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré neboli uplatnené pred orgánom verejnej správy, tieto je prípustné uplatňovať bez akéhokoľvek obmedzenia. Na strane druhej musia platiť určité obmedzenia, pokiaľ ide o skutkové novoty, ktorých cieľom je rozšíriť alebo zmeniť skutkový stav, z ktorého napadnuté rozhodnutie vychádzalo. V zásade je ale prípustné, navrhovať vykonanie určitých dôkazov, o ktorých správny orgán už v čase rozhodovania vedel. 64. Správny súd majúc za to, že žalobný bod ohľadom neuznaných faktúr na účely odpočítania dane z pridanej hodnoty od spoločnosti ZDEMAR RD SLOVAKIA s.r.o., ktorý nebol uplatnený v administratívnom konaní má právnu povahu, nakoľko sa má posúdiť, či v danom prípade došlo zo strany daňového subjektu k porušeniu § 69 ods. 12 písm. a) zákona o DPH. Pri jeho posudzovaní vychádzal z podaného daňového priznania na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013, konkrétne z položky 9 a 10 (tovary a služby, pri ktorých príjemca platí daň podľa § 69 ods. 2 a 9 až 12 zákona), pričom mal preukázané, že žalobca ako príjemca kovového odpadu v daňovom priznaní neuviedol základ dane a daň, ktorú bol povinný podľa § 69 ods. 12 písm. a) zákona o DPH platiť. Z predložených dodávateľských faktúr od spoločnosti ZDEMAR RD SLOVAKIA s.r.o. by sa dalo vydedukovať, že sa môže jednať o dopravu kovového šrotu a nie o jeho nadobudnutie od inej spoločnosti, avšak daňový subjekt nepredložil správcovi dane faktúry, ktorými by namietal neuznanie práva na odpočítanie dane tým, že by preukázal, že kovový odpad nadobudol od iného dodávateľa a rovnako je preukázané, že nevykonal v tomto smere tzv. samozdanenie podľa § 69 ods. 12 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. Daňový subjekt v rámci daňovej kontroly ani vyrubovacieho konania nepreukázal od koho mal kovový odpad nadobudnúť, nekonkretizoval spoločnosť a nepredložil faktúry vzťahujúce sa na tento tovar. 65. Správny súd naviac k uplatnenému žalobnému bodu uvádza, že žalobca ani v správnej žalobe, okrem faktu, že malo ísť o faktúry za dopravu a nie za dodanie kovového odpadu, neuviedol bližšie žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by toto tvrdenie preukázal. Pre správne súdnictvo je typická dispozičná zásada, ktorá sa prejavuje v tom, že správny súd preskúmava napadnuté rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, okrem zákonom stanovených výnimiek (§ 134 ods. 1 a 2 SSP), ktoré však na danú vec neplatia. Preto správny súd nevyhľadáva za žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, ale toto preskúmava v iba v medziach žalobných bodov. Žalobca správnemu súdu v žalobe neuviedol a preto ani nepreukázal skutočnosti, ktoré by vyvracali, že jeho konaním nedošlo k porušeniu § 69 ods. 12 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., neuviedol či kovový odpad zdanil podľa citovaného ustanovenia, ani neuviedol od koho tento tovar nadobudol. Preto správny súd uvedenú námietku vyhodnotil rovnako za nedôvodnú. 66. Pokiaľ ide o žalobný bod, ktorým žalobca namietal, že sa žalovaný dostatočne nezaoberal dôvodmi uvedenými v odvolaní a nezaujal k nim relevantné stanovisko, správny súd ho rovnako vyhodnotil za nedôvodný. Podľa názoru správneho súdu sa žalovaný podrobne zaoberal opodstatnením odvolacích námietok a následne náležite a zrozumiteľne v odôvodnení svojho rozhodnutia vyargumentoval prečo ich nepovažoval za dôvodné. 67. Z vyššie uvedených dôvodov preto správny súd podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol. 68. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko nevzhliadol dôvod na to, že ich možno spravodlivo požadovať a naviac obsahom súdneho spisu má správny súd súčasne preukázané, že žalovanému ani trovy konania nevznikli. 69. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.