Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 31Cob/29/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108219308 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2108219308.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Boženy Husárovej a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: PORTAS, spol. s r.o., Rákoš 8818/20, Zvolen, IČO: 36 029 289, zastúpený advokátkou: JUDr. Eva Háberová, Trhová č. 1, Zvolen proti žalovanému: COMIT EUROPA SLOVENSKO, spol. s r.o., Bučany 539, IČO: 36 623 431, zastúpený spoločnosťou: PAICEK LEGAL s.r.o., Panská 17, Bratislava, IČO: 36 834 904, o zaplatenie 89.623,58 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 24.11.2016, č. k. 15Cb/145/2008-689, t a k t o r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 89.623,58 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 89.623,58 eur od 01.06.2008 do zaplatenia vrátane výroku o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 89.623,58 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 89.623,58 eur od 15.05.2008 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnil tým, že pri kontrole účtovných dokladov začiatkom roku 2007 za účelom spracovania daňového priznania za rok 2006 zistil, že dňa 13.09.2006 bola na účet žalovaného omylom prevedená suma 89.623,58 eur a to bez akéhokoľvek právneho titulu. Žalovaný žalobcovi nevrátil žalovanú sumu napriek niekoľkým výzvam na vrátenie dlžnej sumy. 2. Súd prvej inštancie vydal dňa 25.02.2009 v skrátenom konaní platobný rozkaz č.k. 15Cb/145/2008-55, ktorým návrhu v plnom rozsahu vyhovel, proti ktorému podal žalovaný včas odpor s odôvodnením, čím došlo k zrušeniu platobného rozkazu v plnom rozsahu. 3. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 24.11.2016, č. k. 15Cb/145/2008-689 rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 89.623,58 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 89.623,58 eur od 01.06.2008 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. 4. Súd nevykonal dôkaz a to výsluch svedka I. X., ktorý bol opakovane predvolaný na pojednávanie dňa 22.10.2014, dňa 10.06.2015, avšak svoju neprítomnosť ospravedlnil zdravotnými dôvodmi. Súd následne pristúpil k výsluchu tohto svedka dožiadaním, ktorým požiadal príslušný súd v Talianskej republike o vykonanie tohto dôkazu. Zo strany príslušného súdu však nebola doposiaľ zaslaná zápisnica o výsluchu svedka a to napriek žiadosti o poskytnutie informácie adresovanej touto súdu, či došlo k vykonaniu dôkazu. Súd následne zistil, že zápisnica bola zaslaná na vedomie len žalobcovi. Z tejto vyplýva, že výsluch sa uskutočnil dňa 10.09.2015 a príslušný orgán položil svedkovi len časť otázok, ku ktorým ho súd žiadal vypočuť. Vzhľadom na uvedené žalovaný zotrval na výsluchu tohto svedka. Účasť tohto svedka sa žalovaný zviazal zabezpečiť na pojednávanie dňa 24.11.2016 argumentujúc, že zdravotný stav svedka umožňuje účasť na pojednávaní. Následne však žalovaný oznámil, že účasť svedka sa mu nepodarilo zabezpečiť, nakoľko tento bol hospitalizovaný a doba rekonvalescencie vyžaduje približne dva mesiace. Súd vzhľadom na uvedené nevykonal tento dôkaz navrhnutý žalovaným, nakoľko prítomnosť tohto svedka sa opakovane na pojednávaní nepodarilo zabezpečiť z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu. Súd nevykonal dôkaz a to vyžiadaním listinných dokladov od C. I. preukazujúcich obchodné stretnutie, ktoré mu znemožnilo účasť na stretnutí dňa 13.09.2006, čím by mala byť preukázaná nepravdivosť výpovede Q. S.. Súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že táto bola vypočutá na pojednávaní dňa 16.07.2014, pričom žalovaný po viac ako dvoch rokoch od jej výsluchu navrhol vykonať dôkaz na preukázanie nedôveryhodnosti tejto svedkyne, čo sa súdu javí ako účelové, pričom sám ju navrhoval predvolať a vypočuť k existencii dohody . Rovnako tak sa súdu javí aj žalovaným navrhnutý dôkaz dopytom na poľnohospodárske družstvo Sebedín-Bečov, ohľadom úhrady tovaru- hovädzieho dobytku, čím by malo byť preukázané, že svedok P. C. použil hotovosť vo výške 850.000 Sk dňa 22.03.2006 právne na úhradu kúpy živého hovädzieho dobytku, ďalej vyžiadanie daňového priznania P. C. na preukázanie, či predmetnú pôžičku evidoval v účtovníctve a dôkaz o spätnom transfere peňažných prostriedkov, ktorý vykonal P. C. po ich prijatí a ktoré boli súčasťou platobného príkazu spol. Portas zo dňa 13.09.2006. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že predmetná zmluva o pôžičke, príjmové pokladničné doklady a výpisy z účtu P. C. boli súdu predložené dňa 26.02.2010, pričom žalovaný ich začal spochybňovať až na pojednávaní dňa 24.11.2016, argumentujúc novými skutočnosťami, ktoré mali vyjsť najavo. Strany boli opakovanie na pojednávaniach vyzývané, aby predložili alebo označili dôkazy, ktoré navrhujú vykonať, zároveň od účinnosti Civilného sporového poriadku boli poučené v zmysle ustanovení §§ 153 a 154 Civilného sporového poriadku, pričom žalovaný opakovane navrhoval iba výsluch svedka I. X. a na pojednávaní dňa 25.10.2016 sa ešte zaviazal predložiť doklady preukazujúce financovanie nákupu nehnuteľnosti spoločnosťou ANTARES Zvolen a prípravu projektovej dokumentácie, žiadne ďalšie dôkazy žalovaný nenavrhol. Nakoľko by vykonanie týchto dôkazov vyžadovalo ďalšie úkony zo strany súdu a nariadenie ďalšieho pojednávania resp. pojednávaní, čo by predĺžilo konanie a rozhodnutie vo veci, súd žalovaným navrhnuté dôkazy zamietol. 5. Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu pohľadávku vo výške 89.623,58 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, keď dňa 13.09.2006 bola z účtu žalobcu realizovaná platba v uvedenej výške na účet, ktorého majiteľom je žalovaný. Súd prvej inštancie mal na základe listinných dôkazov obsiahnutých v spisovom materiály ako aj na základe vykonaného dokazovania za preukázané a medzi stranami ani nebolo sporné, že žalobca zaslal na účet žalovaného sumu vo výške 89.623,58 eur. Sporným však bolo, či medzi stranami v čase plnenia existoval záväzkovo- právny vzťah, na základe ktorého by došlo k predmetnému plneniu. Žalobca v konaní argumentoval tým, že k poukázaniu predmetnej čiastky na účet žalovaného došlo omylom, keď táto mala byť zaslaná na účet P. C., pričom sa malo jednať o vrátenie ním poskytnutej pôžičky na základe Zmluvy o pôžičke, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom ako dlžníkom a P. C. ako veriteľom, a predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcovi vo výške 2.600.000,-Sk, ktoré sa žalobca zaviazal vrátiť veriteľovi spolu s úrokom vo výške 100.000,-Sk. Medzi stranami bola sporná podstatná náležitosť zmluvy o pôžičke a to reálne odovzdanie peňažných prostriedkov, pričom žalovaný uvedené začal namietať až na pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozhodnutia. Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou, ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Na žalobcovi teda spočíva dôkazné bremeno nielen ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke, ale že bolo podľa nej plnené. Uvedené žalobca preukázal písomnou zmluvou o pôžičke, príjmovými pokladničnými dokladmi, na ktorom svojim podpisom potvrdil prevzatie peňažných prostriedkov, výpismi z účtu veriteľa P. C. o výbere peňažných prostriedkov v sume, ktorá bola žalobcovi poskytnutá. Naopak žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, že zo strany veriteľa nedošlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky a peňažné prostriedky v sume 850.000,-Sk mali byť zo strany veriteľa poskytnuté ako úhrada kúpnej ceny za tovar - dobytok, pričom z ním predložených listinných dokladov takáto skutočnosť nevyplýva a súd prvej inštancie ďalšie žalovaným navrhnuté dôkazy nevykonal z vyššie uvádzaných dôvodov. Žalovaný v rámci svojej obrany v odpore a tiež v písomnom vyjadrení zo dňa 23.03.2010 uviedol, že suma 89.623,58 eur (2.700.000,-Sk) poukázaná na jeho účet žalobcom predstavuje províziu dohodnutú medzi stranami za sprostredkovanie predaja nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu spoločnosti NAY Leasing a.s. Následne štatutárny zástupca žalovaného v rozpore so svojimi predchádzajúcimi vyjadreniami v konaní uviedol, že sa nejednalo o províziu, ale o zisk z predaja predmetnej nehnuteľnosti, pričom východiskom pre rozdelenie mala byť výška obchodných podielov spoločníkov spoločnosti ANTARES Zvolen. Žalobca bol podľa žalovaného vlastníkom pozemkov „pro forma“, pričom ich skutočným vlastníkom mala byť spoločnosť ANTARES Zvolen, nakoľko kúpu tohto pozemku financovala spoločnosť COMIT EUROPA S.R.L. (spoločník spoločnosti ANTARES Zvolen). To, že sa tak nestalo žalovaný odôvodnil tým, že v čase kúpy predmetných pozemkov nebola spoločnosť ANTARES Zvolen založená, následne vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že vlastníkom predmetných pozemkov sa stal žalobca a to z daňových a účtovných dôvodov. Tomu, že skutočným vlastníkom pozemkov mala byť spoločnosť ANTARES Zvolen nasvedčuje podľa žalovaného aj to, že D. F. konal pri rokovaniach s kupujúcim NAY Leasing a.s. za žalobcu. K dohode o rozdelení zisku z predaja nehnuteľnosti prišlo podľa žalovaného na stretnutí dňa 13.09.2006. Zisk z predaja bol 46.305,52 eur (1.395.000,- Sk) pre C. I., 5.808,94 eur (175.000,- Sk) pre P. C. a 89.623,58 eur (2.700.000,- Sk) pre žalovaného. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovaniam preukázané a medzi stranami nebolo sporné, uzatvorenie kúpnej zmluvy medzi žalobcom ako predávajúcim a spoločnosťou NAY Leasing a.s. ako kupujúcim, pričom predmetom tejto zmluvy bol prevod pozemkov zapísaných na LV č. XXXX ako parc.č. 4310/13 a parc.č. 4310/17 za kúpnu cenu 20.003.720,-Sk. Nesporným je aj to, že vlastníkom týchto pozemkov bol žalobca. Neobstoja tvrdenia žalovaného, že žalobca mal byť vlastníkom len pro forma, a že na rokovaniach s kupujúcim mal za vlastníka konať D. F.. Žalovaný nepredložil žiaden relevantný doklad o tom, že kúpa pozemku do vlastníctva žalobcu mala byť financovaná spoločníkmi spoločnosti ANTARES Zvolen. Zároveň nebolo preukázané, že by mal štatutárny zástupca žalovaného viesť rokovania pri predaji pozemku ako zástupca žalobcu. Súd poukazuje na rozpor vo výpovedi samotného D. F., ktorý najskôr uviedol, že osobne za žalovaného rokoval so spoločnosťou NAY Leasing a.s., následne uviedol, že vystupoval ako zástupca žalobcu oprávnený konať za žalobcu ohľadom predaja predmetných pozemkov a tiež sa na pojednávaní vyjadril, že konal aj za spoločnosť ANTARES Zvolen. Svedkyňa W. N. potvrdila, že za žalobcu, ako vlastníka pozemku vystupovala pani C., u ktorej sa uskutočnilo aj prvé stretnutie so zástupcom spoločnosti NAY Leasing, a.s., následne sa stretli v Bratislave. Vykonaným dokazovaním tiež nebolo jednoznačne a bez pochýb preukázané, že by na stretnutí dňa 13.09.2006 malo dôjsť medzi štatutárnou zástupkyňou žalobcu, D. F., I. X. za prítomnosti Q. S. k dohode o rozdelení zisku z predaja, tak ako to prezentuje žalovaný. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na listinný doklad č.l. 145, ktorý mal byť z predmetného stretnutia vyhotovený samotnou štatutárnou zástupkyňou žalobcu. Súd bol však toho názoru, že takýto doklad, ktorého vyhotovenie žalobca popiera, a ktorý nie je podpísaný žiadnou zo strán údajnej dohody, nie je spôsobilým dôkazom preukazujúcim tvrdenia žalovaného. Zároveň svedkyňa Q. S., ktorá bola na predmetnom stretnutí prítomná ako tlmočníčka, uviedla, že nedošlo k vyhotoveniu žiadneho záznamu a nepotvrdila ani dohodu o rozdelení zisku. Žalobca v konaní namietal, že by mal povinnosť vyplatiť žalovanému províziu za predaj pozemku, nakoľko s ním nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu, nakoľko v zmluvnom vzťahu bol so spol. ANTARES Zvolen a to na základe Zmluvy o sprostredkovaní, v ktorej si zmluvné strany dojednali odmenu za sprostredkovanie predaja pozemku, ktorá bola poukázaná v prospech účtu spoločnosti ANTARES Zvolen. Súd mal s poukazom na uvedené za to, že tvrdenie žalovaného vyznieva účelovo, keď sumu poukázanú na účet spoločnosti ANTARES Zvolen vo výške 1.395.000,-Sk označuje za zisk, ktorý mal byť vyplatený spoločnosti IMMOBILIARE CA´RINA, prostredníctvom spoločnosti ANTARES Zvolen, pričom z vyjadrenia žalobcu ako aj predložených listinných dôkazov a to Zmluvy o sprostredkovaní a faktúry č. 12006 vyplýva, že sa jednalo o províziu z predaja nehnuteľnosti. Súd tiež poukazuje na rozpor vo výpovedi žalovaného, ktorý čiastku uvedenú vo faktúre č. 12006 ako vrátená záloha 99.581,76 eur (3.000.000,- Sk) vyplatenú spoločnosti ANTARES Zvolen označuje ako vrátenú pôžičku a svedok C. I. za podiel, ktorý mu bol zo strany žalobcu vrátený. Existenciu dohody o rozdelení zisku a jej realizáciu napokon nepreukazuje ani žalovaným predložená faktúra č. 92/2006, ktorou žalovaný fakturoval žalobcovi províziu za sprostredkovanie predaja pozemku vo výške 89.623,58 eur (2.700.000,-Sk), kde suma k úhrade po odrátaní zálohy 89.623,58 eur (2.700.000,-Sk) predstavuje 0,-Sk. V konaní nebolo preukázané, že táto sa nachádzala v účtovníctve žalovaného v čase, keď ho mala B. C. odovzdávať Ing. P. S. a Mgr. X. X.. Svedkyne prevzatie predmetnej faktúry od menovanej dovodzovali iba zo skutočnosti, že žalovaný nedisponoval žiadnymi účtovnými dokladmi. Z výpovede Mgr. X. X. je zrejmé, že táto pri preberaní dokladov ani nebola prítomná, pričom sa najskôr vyjadrila, že si myslí, že faktúra č. 92/2006 nebola medzi dokladmi odovzdanými od pani C., následne však uviedla, že nakoľko žiadne doklady žalovaný predtým nemal, tak asi bola od pani C.. Zároveň svedkyňa Q. S., ktorá je na predmetnej faktúre uvedená ako vystaviteľ poprela, že by takúto faktúru pre žalovaného vystavila. Napokon ani daňové priznanie žalovaného za mesiac september 2006 nepreukazuje, že by žalovaný odviedol daň z pridanej hodnoty, ktorú obsahuje táto faktúra. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že k vystaveniu spornej faktúry prišlo až dňa 15.09.2006, teda potom, čo bola suma vo výške 89.623,58 eur (2.700.000,-Sk) pripísaná na účet žalovaného. Existenciu dohody o rozdelení zisku nemožno mať za preukázanú ani z výpovedí svedkov C. I., ktorý ako sám uviedol, nebol prítomný na stretnutí dňa 13.09.2006, pričom informácie o priebehu stretnutia mal len sprostredkovane od I. X. a svedka I. X., ktorý síce bol vypočutý dožiadaným súdom, avšak tento ho nevypočul ku všetkým požadovaným skutočnostiam, najmä k tomu aké dohody boli prijaté na stretnutí dňa 13.09.2006, s kým komunikoval ohľadom predmetnej dohody za spoločnosť žalobcu, keď ako uviedol, že s pani C. nekomunikoval, či sa vykonával zápis z toho stretnutia a ku skutočnostiam prečo bola suma vo výške 1.385.000,-Sk vyplatená spoločnosti ANTARES Zvolen. Dôkazné bremeno ohľadom existencie údajného záväzku žalobcu vyplatiť žalovanému zisk vo výške 89.623,58 eur (2.700.000,-Sk) ťaží žalovaného, pričom zo žiadneho z vykonaných dôkazov nie je možné jednoznačne vyvodiť takýto záver. Vzhľadom na vykonané dokazovanie s poukazom na vyššie uvádzané, súd žalobe žalobcu vyhovel, keď tento preukázal, že poukázaním predmetnej sumy na účet žalovaného tento získal majetkový prospech bez právneho dôvodu. Pri posudzovaní požadovaného úroku z omeškania vychádzal súd zo skutočnosti, že zo strany žalovaného nedošlo k úhrade dlžnej sumy, čím žalobcovi vznikol zákonný nárok požadovať popri plnení istiny aj úroky z omeškania, preto súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania v ním požadovanej výške 7 % ročne (teda v nižšom rozsahu, než na aký by mal nárok) zo sumy 89.623,58 eur od 01.06.2008 do zaplatenia, keď výzvou na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 14.05.2008 žalobca vyzval žalovaného na vrátenie peňažných prostriedkov vo výške 89.623,58 eur (2.700.000,-Sk) a to v lehote do 31.05.2008. Žalovaný sa teda dostal do omeškania dňom nasledujúcim po uplynutí uvedenej lehoty na plnenie t.j. dňom 01.06.2008. 6. Súd prvej inštancie zamietol žalobcu v časti, v ktorej žalobca požadoval úrok z omeškania z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po dni vyhotovenia výzvy na zaplatenie dlžnej sumy t.j. od 15.05.2008, nakoľko týmto dňom ešte len začala plynúť lehota na splnenie peňažného záväzku žalovaného. 7. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi ako procesne úspešnej strane konania priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 8. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 89 623,58 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne z tejto sumy od 01. 06. 2008 do zaplatenia, a v ktorej zaviazal žalovaného na nahradenie trov konania žalobcovi a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný svoje odvolanie právne odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g), h) C.s.p. Odvolateľ namietal nesprávnosť tvrdení súdu prvej inštancie v rozsudku, že medzi stranami bola sporná podstatná náležitosť zmluvy o pôžičke, a to reálne odovzdanie peňažných prostriedkov, pričom žalovaný uvedené začal namietať až na pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozhodnutia, pretože žalovaný namietal existenciu pôžičky od samého počiatku. Odhliadnuc od uvedeného, žalovaný je oprávnený uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany počas celého konania a nemôže vedieť, že súd bez toho, aby vykonal navrhované dokazovanie, podstatné pre posúdenie nároku žalobcu a správne (spravodlivé) rozhodnutie vo veci, rozhodne. Žalovaný namietal túto skutočnosť od počiatku a to jednak priamo tým, že uviedol, že zmluvu považuje za fiktívnu, uzavretú medzi manželmi a jednak nepriamo tým, že plnenie, ktoré zaplatil žalobca žalovanému, bolo titulom plnenia dohody o rozdelení zisku z predaja nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu, formalizovanej fakturáciou na základe dohody o sprostredkovaní. Niet pochybností, že akíkoľvek manželia si dokážu vypracovať doklady, ktoré im budú vyhovovať, kedy budú chcieť a ako budú chcieť a nikto im v tom nezabráni. A nikto nemôže predložiť relevantný doklad, že to tak nebolo, obzvlášť, ak manželia aj rovnako svedčia pred súdom. Je preto vecou riadneho posúdenia nielen predložených dokladov, ale aj širších súvislostí a ďalších dôkazov a indícií, ktoré v konaní boli produkované, aby súd dospel k správnemu zisteniu, vrátane správneho právneho posúdenia produkovaných dôkazov. Žalovaný považuje predloženú zmluvu o pôžičke za účelovo vyhotovený dôkaz, výlučne na účely preukázania nedôvodne uplatneného žalobného nároku. V čase údajného uzavretia predmetnej zmluvy v mene spoločnosti konali (a takto konajú aj v súčasnosti) dvaja konatelia spoločnosti, okrem pani B. C. aj p. Q. W. a ich spôsob konania v mene spoločnosti, tak ako je aj zapísaný v obchodnom registri, je nasledovný: „Spoločnosť zastupujú a za ňu podpisujú konatelia, každý samostatne do sumy 200.000,- Sk, nad sumu 200.000,- Sk spoločnosť zastupujú a za ňu podpisujú obaja konatelia spoločne.“ P. B. C. si v čase údajného uzatvorenia zmluvy musela byť vedomá, že pri poskytnutí pôžičky vo výške 2.700.000,- Sk sa vyžaduje na platné uzatvorenie zmluvy s takýmto predmetom aj podpis druhého konateľa p. Q. W.. V záhlaví zmluvy je aj uvedený, avšak jeho podpis na zmluve sa nenachádza, preto zmluva nemohla byť ani platne uzavretá. Je zarážajúce, že touto zásadnou otázkou súvisiacou s otázkou platnosti uzavretia zmluvy o pôžičke sa súd vôbec nezaoberal. Žalovaný si splnil povinnosť (právo) tvrdenia a uviedol, že výber čiastky 850.000 Sk dňa 22. 03. 2006 bol vykonaný za účelom nie poskytnutia pôžičky, ale platby dodania tovaru, pričom ako dôkaz navrhol vypočuť štatutárneho zástupcu Poľnohospodárskeho družstva Sebedín - Bečov. Žalovanému je známe, že pán P. C. uhrádzal platby za tovar, ktorý následne predával dodávateľom tohto tovaru v hotovosti. Keďže sa nenašiel jeden vhodný výber za 2.700.000 Sk, ale našlo sa niekoľko v hodnote postupne 2.600.000 Sk, ale nebol k dispozícii už výber za 100.000 Sk, vytvorila sa konštrukcia o úroku, paušálnom, vo výške 100.000 Sk. Súčet dal sumu 2.700.000 Sk. Žalovanému bol spoločnosťou COMIT EUROPA S.R.L. predložený dokument, ktorý daná spoločnosť objavila prakticky náhodou pri účtovnej kontrole. Z tohto dokumentu vyplýva, že v rovnaký deň, ako P. C. - OTANA vybral zo svojho účtu hotovostné prostriedky, dodával P. C. - OTANA tovar spoločnosti COMIT EUROPA S.R.L. Je zjavné, že predmetný výber dňa 22. 03. 2006 vo výške 850.000 Sk sa uskutočnil za účelom platby za tovar, ktorý dodával P. C. - OTANA spoločnosti COMIT EUROPA S.R.L. Skutočnosť, že došlo k platbe za dodanie tovaru hotovostnou platbou v daný deň, nevylúčila ani štatutárna zástupkyňa žalobcu, keď uviedla, že „oni mali na takúto úhradu za tovar dosť hotovostných peňazí, lebo predali nehnuteľnosť“ (čo je skutočnosť nepreukázaná). Tým skôr je nepochopiteľné zamietnutie vykonania tohto návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom štatutára poľnohospodárskeho družstva Sebedín - Bečov, ktoré môže preukázať, že skutočne hotovostný výber bol použitý na úhradu za dodaný tovar a nie na poskytnutie pôžičky žalovanému. Naviac, ak žalobkyňa uvádza, že mali dosť hotovostných peňazí na úhradu za tovar z predaja nehnuteľnosti, nie je zrejmé, prečo musel P. C. ísť do banky a vyberať hotovostné peniaze, ktoré (by) boli manželom C. už k dispozícii. Súd napriek tomu, bez akéhokoľvek zdôvodnenia návrh na vykonanie dokazovania odmietol. Za takéto zdôvodnenie nemožno určite považovať tvrdenie, že navrhovaný dôkaz považuje za účelovú snahu o predlžovanie konania. Žalovaný vyjadruje dôvodnú pochybnosť, že na vykonanie všetkých ním navrhovaných dôkazov by boli potrebné viac ako 2 mesiace, čo v porovnaní s prieťahmi súdu v konaní možno označiť za nepodstatné predĺženie konania. Ako zistil súd vyžiadaním si platobného príkazu z banky zo dňa 13. 09. 2006, ktorý vykonala p. C., variabilné symboly, ktoré tam sú uvedené, nevypovedajú o ničom inom ako o tom, že 5 príkazov, ktoré boli vykonané, boli vykonané v tomto poradí, pričom prevod vo výške 2.700.000,- Sk, vykonaný s explicitným uvedením, že finančné prostriedky sú zasielané spoločnosti COMIT EUROPA SK, je hneď prvý, a preto je tam uvedené č. 1/2006. Je absolútne zrejmé, že č. 1/2006 sa na zmluve o pôžičke nemohlo ocitnúť náhodou, naopak svedčí to o tom, že zmluva o pôžičke bola fabulovaná účelovo dodatočne a to z dôvodu, aby číslo zmluvy o pôžičke „sedelo“ s variabilným symbolom platby. A keď logiku obrátime a pozrieme sa na vec z druhej strany - dňa 01. 03. 2006 je medzi manželmi C. údajne podpísaná zmluva o pôžičke s variabilným symbolom takým, ktorý sa pri náhodnom poradí platobných príkazov vyskytne aj na príkaze zo dňa 13. 09. 2006. Vnucuje sa logická otázka: Ako vedeli strany uzatvárajúce zmluvu o pôžičke aj to, v akom poradí budú robené príkazy? Symboly v danom príkaze predsa neznamenajú nič iné, ako ich poradie. Ďalšou skutočnosťou, s ktorou sa súd pri hodnotení dôkazov „jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti“ opomenul vysporiadať, je skutočnosť, potvrdená samou štatutárnou zástupkyňou Žalobcu, p. C., že zmluvu o pôžičke v účtovníctve neevidovala, hoci sa snažila súdu tvrdiť, že bola len zle zaúčtovaná a upravené to bolo až v roku 2008, čo je opäť len zhodou okolností, rok podania žaloby. Strana žalovaného žiadala súd aj o zabezpečenie dôkazu, ktorým je daňové priznanie pána C., keďže toto z roku 2006 sa nenachádza v registri účtovných závierok, takže ich nemohla zabezpečiť sama strana. Súd ani tento dôkaz nevykonal, pričom nepochybne by vykonaním tohto dôkazu zistil, že takáto pôžička sa v jeho účtovníctve nenachádza a nikdy nenachádzala. Súd nevykonanie tohto dôkazu, ktorý spoločne s ďalšími dôkazmi (ktoré vyplývajú zo spisu, ako aj tých, ktoré súdu odmietol vykonať), jednoznačne preukazuje, že k pôžičke medzi žalobcom a p. P. C. nikdy nedošlo. Rovnaké logike a racionálnemu chápaniu sa vymykajúce skutočnosti nastali aj pri splácaní tzv. pôžičky. Žalovaný na túto absenciu logiky poukázal už vo svojom vyjadrení zo dňa 17. 05. 2010. Súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentáciu žalovaného, poukazujúceho na existenciu a v danom prípade predovšetkým realizáciu dohody formou vykonania úhrad všetkým dotknutým subjektom a to v samotný deň stretnutia (13. 09. 2006), kde táto dohoda bola formalizovaná (potvrdená) stranami. Je neakceptovateľné prijať bez akéhokoľvek zdôvodnenia záver, že všetky ostatné platby z daného príkazu v S. banke, ktoré boli realizované, boli realizáciou dohody, ale jeden príkaz žalovanému, s uvedením jeho čísla účtu a jeho obchodného mena, ňou vlastne vôbec nie je, je mylnou platbou a na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie. Z konania žalobcu vyplýva, že vedomé a jednoznačné uvedenie účtu v spoločnosti žalovaného s uvedením jeho obchodného mena, je právny úkon jasný, určitý, zrozumiteľný, a nielen vo vzťahu k platbe spoločnosti žalovaného, ale aj vo vzťahu k platbe spoločnosti ANTARES Zvolen, spol. s r. o., platbe P. C. vo výške 178 000,- Sk, platbe P. C. vo výške 1 890 000, ako aj platbe sumy 6 650 000,- EUR spoločnosti Žalovaného, čo všetko bolo v celom rozsahu realizované. Napokon ďalším dôkazom o účelovosti konania žalobcu svedčí predovšetkým to, že až takmer dva roky po vykonaní platby a viac ako jeden a pol roka po údajnom zistení „mylnej platby“ mal žalovanému zaslať údajnú výzvu na vrátenie uvedenej platby (ktorej doručenie navyše ani nepreukázal, hoci súd úrok z omeškania od plnenia stanoveného v takejto výzve žalobcovi priznal). Súd sa vôbec nevysporiadal so zjavnými logickými rozpormi v žalobcom tvrdených okolnostiach, je doslova absurdné, aby sa osoba, ktorá mylne vykonala platbu v takom rozsahu (ide o sumu 2.700.000,- Sk), rok a pol vôbec nezaujímala o túto položku, a až po takom dlhom čase začal celú situáciu riešiť. Nikto z nich si nevšimol, že pánovi C. (ergo rodine C.) chýba 2.700.000 Sk. Splatnosť pôžičky bola tzv. zmluvou o pôžičke č. 1/2006 stanovená až na 31. 3. 2009. Nie je zrejmé, prečo dlžník spláca pôžičku s fixne dohodnutým úrokom (v danom prípade 100.000 Sk), dva a pol roka pred dňom jej splatnosti, ak úrok je fixný. Talianski spoločníci spoločnosti ANTARES Zvolen, spol. s r. o., keďže financovali kúpu nehnuteľnosti (čoho dôkazom je, že im žalovaný vrátil ich investíciu, k tomu viac nižšie), ktorej vlastníkom sa stal žalobca, považovali pozemok za morálne svoj. Termíny pro forma pre vlastníka v právnom zmysle neexistujú, vlastnícke právo buď je, alebo nie je. Tohto si je žalovaný vedomý a nikdy vlastníctvo spoločnosti v právnom slova zmysle, so všetkými dôsledkami vlastníctva, nespochybňoval. Spoločnosť PORTAS, spol. s r. o. síce bola vlastníkom, ale nakladala s nehnuteľnosťou v súčinnosti a po dohode s osobami, ktoré sa podieľali na zabezpečení prostriedkov na jeho nadobudnutie. Súd len uvádza, že žalovaný nepreukázal, že žalobca je vlastníkom pozemku pro forma. Nie je zrejmé, ako je možné preukázať niečo, čo neexistuje. Ak by existoval právny stav „vlastníctva pro forma“ a tento by bolo možné preukazovať. Súd ďalej uvádza, že zároveň nebolo preukázané, že by mal štatutárny zástupca žalovaného viesť rokovania pri predaji pozemku ako zástupca žalobcu. Súd poukázal na rozpor vo výpovedi samotného D. F., ktorý najskôr uviedol, že osobne za žalovaného rokoval so spoločnosťou NAY Leasing, a.s., následne uviedol, že vystupoval ako zástupca žalobcu oprávnený konať za žalobcu ohľadom predaja predmetných pozemkov, a tiež sa na pojednávaní vyjadril, že konal aj za spoločnosť ANTARES Zvolen. Svedkyňa W. N. potvrdila, že za žalobcu ako vlastníka pozemku vystupovala pani C., u ktorej sa uskutočnilo aj prvé stretnutie so zástupcom spoločnosti NAY Leasing, a.s., následne sa stretli v Bratislave. Za spoločnosť ANTARES Zvolen, spol. s r. o. pán F. konal, keďže je jej štatutárnym orgánom, vrátane podpisovania zmlúv. Nie je preto zrejmé, prečo súd poukazuje na túto skutočnosť, keďže celým konaním sa prelína práve skutočnosť, že to mala byť spoločnosť ANTARES Zvolen, spol. s r. o., ktorá nadobudne pozemok, že to boli spoločníci tejto spoločnosti, ktorí investovali do nadobudnutia pozemku, že práve vnútorný pomer spoločníkov bol kľúčom k rozdeleniu podielu na zisku z predaja pozemku, ktorý pôvodne mala (za peniaze talianskych spoločníkov) nadobudnúť spoločnosť ANTARES Zvolen, spol. s r. o. Je preto účelovým tvrdením súdu, kde sa snaží použiť nesúvisiace argumenty do konštrukcie o tom, že pán F. vlastne ani nevedel za koho konal. Súd však neuvádza, o aké konkrétne tvrdenia sa jedná, uvádza to paušálne (najprv hovoril jedno, potom druhé, potom tretie) - bez toho, aby rozhodnutie súdu bolo konkrétne, nie je možné sa k takýmto jeho skutkovým tvrdeniam vyjadriť. Pokiaľ ide o tvrdenie pani N., opäť súd vytvára zmätok v časovej súvislosti - spoločnosť NAY Leasing, a.s. rokovala následne s vlastníkom pozemku a teda, logicky, aj so štatutárkou spoločnosti, pani C.. Ak však pani N. bola na stretnutí, kde musela byť pani I., aby prekladala zo slovenčiny do taliančiny a naopak, bolo to preto, že tam bola taliansky hovoriaca osoba, ktorou bol D. F.. Je teda úplne zrejmé aj z výpovede pani N., na ktorú sa odvoláva súd, že na prvom stretnutí vystupoval pán F. (potvrdené aj svedkom, pani I.) a teda bol to on (vždy konajúci ako konateľ N.), s kým mala spoločnosť NAY Leasing, a.s. prvý kontakt za vlastníka pozemku. Súd ďalej uvádza, že vykonaným dokazovaním tiež nebolo jednoznačne a bez pochýb preukázané, že by na stretnutí dňa 13. 09. 2006 malo dôjsť medzi štatutárnou zástupkyňou žalobcu, D. F., I. X. za prítomnosti Q. S. k dohode o rozdelení zisku z predaja tak, ako to prezentuje žalovaný. Takáto dohoda existovala od začiatku existencie spoločnosti ANTARES Zvolen, spol. s r. o., bol presne dohodnutý kľúč, akým budú participovať jednotliví spoločníci, resp. osoby nimi určené, na rozdelení zisku, tzv. provízii, z predaja pozemku, ktorý táto spoločnosť mala nadobudnúť. Pre vylúčenie pochybností nižšie opätovne prikladá Žalovaný schému, akou sa mali rozdeliť a finálne aj vyplatili jednotlivé sumy z kúpnej ceny z predaja pozemku vo vlastníctve spoločnosti PORTAS, spol. s r. o. Na stretnutí dňa 13. 09. 2006 túto schému účastníci konkretizovali, finalizovali, rozhodli, komu, akým spôsobom budú vyplatené peniaze. Predovšetkým je potrebné uviesť, že je nepochybné a medzi účastníkmi nesporné, že stretnutie dňa 13. 09. 2006 sa uskutočnilo. Tiež je nesporné medzi účastníkmi, že boli uskutočnené prevody jednotlivých súm označených v zápise zo stretnutia dňa 13. 09. 2006. Neexistuje väčší dôkaz o dohode, ako jej realizácia, že o stretnutí dňa 13. 09. 2006 vypovedal aj svedok P. C. a uviedol, že sa na tomto stretnutí riešili provízie. Pokiaľ ide o záznam zo stretnutia, č. l. 145 ide o kópiu záznamu, z ktorého je možné identifikovať jednotlivé sumy a podľa ktorého mohol aj Žalovaný presne uviesť, prečo, komu a v akej výške bola vyplatená jednotlivá platba, vrátane konkretizácie súm. Je pravdou, že zmluvné strany ju nepodpisovali. Tento však umožňuje pravdivo a vierohodne zrekonštruovať existenciu dohody, ktorá na predmetnom stretnutí bola vykonaná a následne aj realizovaná. Ak svedok p. S. uviedla, že sa záznam nevyhotovoval, neznamená to, že tento dokument nebol pripravený vopred. Je evidentné, že bol už vytlačený a na ňom písmom p. C. dopisované rukou záznamy. Písmo je možné porovnať napríklad s písmom p. C. z daňových priznaní predložených súdu, alebo napríklad aj z príkazu na úhradu, vykonaného v ten istý deň; písmo na tomto dokumente z 13. 09. 2006 je identické s písmom pani C.. Čo sa týka tvrdení pani S., je potrebné uviesť, že išlo o prekladateľku, nie je zrejmé, či rozumela problematike, vo výpovedi neuvádzala pravdivé skutočnosti. Uvádzala, že na stretnutí bol pán I.. Ide celkom preukázateľne o nepravdivé svedectvo, keďže pán I. na stretnutí nebol prítomný. Žalovaný na pojednávaní dňa 24. 11. 2016 upovedomil súd, že pán I. bol informovaný o tomto nepravdivom svedectve a môže predložiť dôkaz o tom, že mal v ten deň obchodné rokovanie v Taliansku, pre ktoré sa nemohol rokovania vo Zvolene. Súd zamietol aj tento návrh na vykonanie dôkazu žalovaným. Aj vzhľadom na to, že súd v rozsudku pri svojej argumentácii poukazuje na výpoveď svedka, ktorý preukázateľne nehovoril pravdu, je zamietnutie takéhoto dôkazu, ktorý naviac nemohol bez svojej viny predložiť žalovaný na pojednávaní dňa 24. 11. 2006, porušením práva žalovaného na spravodlivý proces. Žalovaný súdu predkladá aspoň dodatočne - s ohľadom na to, že mu to neumožnil súd prvého stupňa - vyhlásenie svedka C. I., v ktorom svedok informuje, že sa stretnutia vo Zvolene, na ktorom bolo dohodnuté rozdelenie zisku, nemohol zúčastniť z dôvodu obchodného rokovania, ktoré mal v Taliansku a ktorého sa zúčastnili svedkovia, ktorí túto skutočnosť vedia potvrdiť. Žalovaný trvá na vykonaní dôkazu výsluchom predmetných osôb, označených svedkom p. I., t. j. na svedeckej výpovedi pánov Y. Y., bytom Q., a L. Y., bytom P.. Na predmetnú svedeckú výpoveď nie je možné prihliadať, nakoľko je preukázateľne nepravdivá a svedok nedôveryhodný. V tejto súvislosti považujeme za potrebné upozorniť, že ak mal súd za to, že jednotlivé výpovede svedkov si odporujú, ako je to v prípade výsluchu p. S. a p. I. ohľadom (ne)prítomnosti pána I. na stretnutí dňa 13. 09. 2006, súd pre vylúčenie pochybností mohol a mal postupovať podľa ust. § 199 CSP, podľa ktorého ak „svedkovia, ktorých výpovede si odporujú, môžu byť vyslúchnutí spoločne.“ Súd však jednotlivé tvrdenia p. S. uvádza výlučne ako dôkaz v neprospech žalovaného a tvrdenia p. I. ako zmätočné, nepodporujúce tvrdenia žalovaného. Z uvedenej argumentácie súdu vyplýva, že vôbec nebral do úvahy vyjadrenia žalovaného, ktoré prezentoval v celom konaní, predovšetkým, že jednotliví účastníci boli dohodnutí spôsobom uvedeným vyššie na rozdelení zisku z predaja predmetnej nehnuteľnosti vo vlastníctve spoločnosti PORTAS, spol. s r. o. stanoveným percenuálnym podielom, pričom okrem tohto mali vložené do projektu ako investíciu aj vlastné prostriedky, ktoré boli len vrátením požičaných súm zo strany spoločnosti PORTAS, spol. s r. o. Žalovaný je počas celého konania v uvedenom tvrdení konzistentný, čoho dôkazom je jeho vyjadrenie zo dňa 17. 05. 2010, kedy podrobne túto dohodnutú schému opísal, vrátane spôsobu výplaty dohodnutom na stretnutí dňa 13. 09. 2006. Formalizovaná bola dohoda o výplate práve tým, že bola vyplatená provízia za sprostredkovanie a suma bola vyplatená spoločnosti ANTARES Zvolen, spol. s r. o. Odtiaľ bol vyplatený podiel IMMOBILIARE CA´RINA SRL, čo C. I. vo svojej výpovedi potvrdil. Nie je v rozpore s tým, ak svedok p. I. uviedol, že išlo o jeho podiel (odhliadnuc od toho, že mal právo to subjektívne takto vnímať). Všetci (okrem P. C., keďže to tak bolo dohodnuté) investovali pomerným spôsobom a pomerne sa podieľali aj na zisku z predaja predmetnej nehnuteľnosti (a tento percentuálny pomer vyjadroval „podiel“). Ani z uvedeného záveru súdu nevyplýva správne zistenie skutkového stavu tak, aby mu umožňovalo ním prezentovaný záver. Nie je ničím podložený záver, a nevyplýva z vykonaného dokazovania, že by sa faktúra nemala nachádzať v účtovníctve Žalovaného v čase, keď ho p. C. odovzala p. S. a p. X.. Aj pre účely konania mu táto faktúra bola poskytnutá z účtovníctva, ktoré vedie pani S.. Ak pani S. uviedla, že žiadne iné účtovné doklady, ako tie, ktoré prezvala od p. C., nemala k dispozícii, faktúru mohla mať výlučne od p. C., ktorá ju riadne účtovala žalovanému pre účely súdneho konania vydala z účtovníctva spoločnosti faktúru p. S., a súčasne je zrejmé, že v účtovnom období mesiaca september 2006 viedla účtovníctvo Žalovaného p. C.. Pre žalovaného vystavovala faktúry p. S.. Čo sa týka daňového priznania, súd absolútne nesprávne vyhodnotil tento dôkaz, nakoľko práve v daňovom priznaní bola predmetná suma, fakturovaná spoločnosti žalovaného zahrnutá (čiastka zodpovedajúca zdaniteľným obchodom v danom mesiaci je 10.665.087,- Sk, čoho súčasťou je aj fakturovaná suma na základe platby vykonanej dňa 13. 09. 2006, t. j. čiastky 2.700.000 Sk). Daňové priznanie nikdy nepreukazuje, že daň bola odvedená. Toto môže preukázať len výpis z účtu. Súd tak vykonaný dôkaz nesprávne interpretuje a následne prichádza k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danom mesiaci vznikol Žalovanému nárok na nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty vo výše 75.179,- Sk, teda daň povinný platiť nebol. Súd sa zaoberal výškou zaplatenej dane z pridanej hodnoty, čo je absolútne irelevantná skutočnosť a vôbec sa nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplývajú z podaného daňového priznania, t. j. výšky fakturovanej sumy, ktorej súčasťou je aj čiastka uhradená Žalobcom Žalovanému dňa 13. 09. 2006. Pokiaľ ide o dátum vystavenia, so sumou na úhradu, ide zjavne o zúčtovaciu faktúru, kde suma bola uhradená preddavkom, čo je ale výlučne účtovný aspekt obchodnej operácie. Logicky aj preto, že ak zo stretnutia dňa 13. 09. 2006 išla p. C. vykonať úhrady, faktúru urobila až dodatočne. Prijatie všetkých súm, ako bolo dohodnuté od počiatku až po finalizáciu dohody zo dňa 13. 09. 2006, p. I. potvrdil. Ako potvrdil, mal vedomosť aj o tom, že táto dohoda bola realizovaná voči všetkým a každý dostal, čo bolo dohodnuté, vrátane Žalovaného. Zo skutočnosti, že p. I. nebol prítomný stretnutia zo dňa 13. 09. 2006 nevyplýva, že išlo o osobu, ktorá o ničom nevedela, ako sa to snaží prezentovať súd, naopak, vedel o všetkom, ako uviedol aj vo svojej výpovedi, pričom ohľadom finalizácie dohody mal presné informácie od p. I. X.. Súd skonštatoval, že nevykonal dôkaz výsluchom svedka I. X. z dôvodu, že sa účasť tohto svedka nepodarilo zabezpečiť pre jeho nepriaznivý zdravotný stav. Súd zároveň odmietol vykonať aj ďalšie dôkazy navrhnuté Žalovaným: dôkaz vyžiadaním listinných dokladov od p. C. I., dôkaz dopytom na poľnohospodárske družstvo Sebedín - Bečov, dôkaz vyžiadaním daňového priznania P. C. na preukázanie, či pôžičku evidoval v účtovníctve, a dôkaz o spätnom transfere peňažných prostriedkov, ktorý vykonal P. C. po ich prijatí a ktoré boli súčasťou platobného príkazu spol. PORTAS zo dňa 13. 09. 2006. Súd nevykonal dôkazy navrhnuté Žalovaným, ktoré boli nevyhnutné pre riadne zistenie rozhodujúcich skutočností a ich následné posúdenie. Týmto nesprávnym postupom súd zároveň znemožnil Žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva Žalovaného na spravodlivý proces. Súd doslova svojvoľne nevykonal dôkaz výsluchom svedka I. X., pritom ho sám vykonať pôvodne chcel. Nepriaznivý zdravotný stav (dokonca v tomto prípade len dočasný) bez ďalšieho nemôže byť dôvodom na zamietnutie vykonania dôkazu. Je nevyhnutné s výsluchom svedka I. X. poznamenať, že o jeho výsluch sa žalovaný snažil od roku 2010. Na škodu žalovanému nemôže byť ani skutočnosť, že výsluch, vykonaný dožiadaným súdom v Trevise, prebehol spôsobom, ktorý súd označil za nezákonný, a jeho výpoveďou sa vôbec nezaoberal vo svojom rozsudku (vrátane toho, že by vôbec konštatoval zákonnosť alebo nezákonnosť vykonaného výsluchu, jednoducho ho odignoroval), pričom ešte zápisnicu z výsluchu doručoval prostredníctvom účastníka konania. Výsluch svedka, ako je I. X. ktorý bol prítomný na stretnutí dňa 13. 09. 2006 a ktorý súčasne poznal všetky (aj predchádzajúce) dohody medzi účastníkmi, keďže robil ich konzultanta, súd bez riadneho zdôvodnenia odmietne vykonať, čo inak, ako porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces, nemožno označiť. Súd vyššie uvedeným postupom nevykonal (resp. odmietol vykonať) celkovo 5 dôkazov navrhovaných žalovaným, ktoré všetky mali potenciál prispieť k objasneniu skutočného skutkového stavu a spravodlivému rozhodnutiu súdu vo veci samej. Pri odôvodnení nevykonania dôkazov súd v bode 28. síce argumentuje ustanoveniami § 153 a § 154 CSP o sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania, ako aj tým, kedy začal žalovaný niektoré z tvrdení žalobcu rozporovať, úplne však ignoruje ďalšie dôležité ustanovenie, a to konkrétne znenie druhej vety § 470 CSP. Pokiaľ následne súd uvádza, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení, že zo strany veriteľa nedošlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky a peňažné prostriedky v sume 850 000,- Sk mali byť zo strany veriteľa poskytnuté ako úhrada kúpnej ceny za tovar - dobytok, konštatovanie súdu považuje žalovaný doslova za alibistické, pretože to bol sám okresný súd, kto odmietol vykonať všetky dôkazy, ktoré v priebehu konania práve v súvislosti s potrebou preukázania predmetných skutočností navrhoval vykonať žalovaný. Súd nenáležitým a nedôsledne vykonaným dokazovaním nevyvrátil celkom zjavné logické rozpory v súvislosti s otázkou uzavretia zmluvy o pôžičke a údajnou „mylnou platbou“ a naopak, rozhodol na základe jednej žalobcom predloženej listiny (účelovo vyhotovenej zmluvy o pôžičke, navyše neplatnej, s čím sa súd, ako sme už uvádzali vyššie, ani len nezaoberal) o priznaní nároku vo výške 89.623,58 eur. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie rozhodol predčasne, svojvoľne a arbitrárne, bez riadne vykonaného dokazovania. Okrem povinnosti dostatočne odôvodniť právne posúdenie prípadu má súd zároveň povinnosť dostatočne odôvodniť proces dokazovania. Povinnosťou súdu prvej inštancie bolo, aby sa v odôvodnení súdneho rozhodnutia dostatočným spôsobom zaoberal návrhmi na vykonanie dôkazov a dôkazmi. V tejto súvislosti poukázal na nasledovné rozhodnutia. Európsky súd uvádza: „ ... hoci vnútroštátny súd má určitú mieru uváženia pri výbere argumentov v konkrétnom prípade a pri pripúšťaní dôkazov podporujúcich návrhy strán, orgán verejnej moci je povinný zdôvodniť svoj postup uvedením dôvodov pre svoje rozhodnutia.“ (Suominen v. Fínsko, § 36; Tatishvili v. Rusko, § 58). Aj Ústavný súd SR sa vo viacerých rozhodnutiach vyjadril k tzv. opomenutým dôkazom, teda dôkazom, ktorých vykonanie bolo síce účastníkmi konania navrhnuté či ktoré boli predložené, ale všeobecný súd sa s nimi bez relevantného zdôvodnenia nezaoberal. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 332/09. K tzv. opomenutým dôkazom sa vyjadril aj Ústavný súd Českej republiky. V rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 139/05. K požiadavkám na hodnotenie dôkazov Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 114/08. Z formulácie § 132 OSP možno vyvodiť, že súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec, pozn.) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.“ Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 332/09 objasnil zásadu voľného hodnotenia dôkazov nasledovne: „Voľné hodnotenie dôkazov sa opiera okrem iného tiež o povinnosť súdu vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy bez zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo vyvracajú tvrdenia účastníkov, a v neposlednom rade tiež o zásady formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Súd je totiž pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi.“ Ústavný súd SR sa zaoberal aj skutočnosťou, kedy všeobecný súd vo svojom rozhodnutí nezhodnotil všetky existujúce skutkové zistenia. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 33/2012 uviedol: „Ústavný súd pripomína, že porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, keď v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne alebo tým skôr, pokiaľ ich účastník konania namietal, no napriek tomu ich všeobecný súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, že by napr. dodatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť či irelevantnosť. Pokiaľ všeobecný súd postupuje takto, dopúšťa sa okrem iného aj ľubovôle zakázanej v čl. 2 ods. 2 ústavy.“ Rovnako uviedol Ústavný súd ČR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 2232/07. Ústavný súd Českej republiky napríklad v uznesení sp. zn. III. ÚS 359/05. Aj z citovaných rozhodnutí je zrejmé, že svojvoľný a arbitrárny postup súdu prvej inštancie v prejednávanej veci nemožno vyhodnotiť inak ako hrubé porušovanie práva žalovaného na spravodlivý súdny proces a na zákonné rozhodnutie v prejednávanej veci. Z uvedených dôvodov možno taktiež skonštatovať, že súdom zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany. Žalovaný považuje za porušenie svojich procesných práv aj spôsob, ako prebehlo posledné pojednávanie vo veci dňa 24. 11. 2016, keď súd vytýčil pojednávanie na 15.00 hod. (ako žalovaný už uviedol, súd vytýčil „pojednávanie bez rozhodnutia“, aspoň podľa informácie na oficiálnej webovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR). Právny zástupca žalovaného, ktorý nemal informáciu o ukončení konania rozsudkom na predmetnom pojednávaní, naopak, mal procesné návrhy, po odmietnutí návrhov na doplnenie dokazovania prednášal záverečnú reč (ktorú právna zástupkyňa žalobcu mala pripravenú v písomnej podobe) ústne. Počas jeho prejavu, ktorý by obsiahol podstatne rozsiahlejší a časovo náročnejší prednes, rozhlas súdu upozornil účastníkov, aby opustili budovu a to trikrát. Zákonný sudca upozornil právneho zástupcu, že by mal končiť a tento bol nútený, akceptujúc výzvu súdu, ukončiť svoj prednes, hoci uviesť mohol už v konaní uviesť všetko, čo uvádza aj v tomto odvolaní (poukazujeme v tejto súvislosti na zvukový záznam). Odhliadnuc od toho, ako súd pristúpil k dokazovaniu, návrhom žalovaného, vyhodnocovaniu dôkazov, právnej argumentácii v rozsudku, kde bolo už vyššie zdokumentované porušenia práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie, je možné označiť tiež takýto spôsob ukončenia konania za nevhodný a nehodný súdu a súdneho konania. 9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súhlasí s záverom súdu prvej inštancie, ktorý správne vyhodnotil správanie sa žalovaného, nakoľko obe sporové strany boli zo strany súdu vedené a upozorňované na skutočnosť, že konanie sa chýli ku koncu , máme poslednú možnosť zvážiť a navrhnúť dôkazy, ktoré považujeme za potrebné vykonať, pretože súd vo veci mieni rozhodnúť. S touto skutočnosťou boli oboznámení už na pojednávaní, ktoré predchádzalo pojednávaniu, na ktorom súd meritórne rozhodol. Žalobca uviedol, že ním predložené dôkazy sú však založené na pravde a pravdivých tvrdeniach. Práve preto, že sa jednalo o firmu manželky, mal istotu v návratnosť finančných prostriedkov, pretože v opačnom prípade by konateľka spoločnosti ohrozila nielen podnikanie manžela ale fakticky aj svoju existenciu a existenciu svojej rodiny. Zmluva o pôžičke medzi spoločnosťou žalobcu a manželom konateľky spoločnosti pani C. nebola vyrobená, bola riadne uzavretá a jej podmienky dodržané z oboch strán. Spoločnosť PORTAS spol. s r.o. by o žiadnej pôžičke nebola ani len uvažovala, nebyť konania žalovaného, ktorým on sám dostal spoločnosť žalobcu do takej situácie, že si bola nútená požičať. Predmetom konania je vysoký obnos finančných prostriedkov a aj vzhľadom k tomu hneď na začiatku konania bol podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia na zabezpečenie majetku žalovaného a tak z uvedeného návrhu ako aj samotného návrhu na zaplatenie dlžnej sumy uhradil žalobca do štátneho rozpočtu vysoký súdny poplatok. Nebol by predsa absolvoval a prekonal toto všetko, keby svoj nárok staval na nejakých vyrobených či fiktívnych dokladoch. Obaja spoločníci spoločnosti PORTAS spol. s.r.o. požívajú voči sebe plnú dôveru, majú vedomosť o všetkých svojich krokoch a počinoch v spoločnosti. Pán W. mal a má od samého začiatku vedomosť o uzavretí a existencii Zmluvy o pôžičke a tento taktiež požíva plnú dôveru v manžela svojej spoločníčky. Najdôležitejšie na veci však je, že suma 200.000,- Sk, ktorou sú v spoločenskej zmluve spoločnosti PORTAS spol. s r.o. ohraničené operácie konateľov samostatne podpisovať a konať za spoločnosť, sa týkajú len hotovostných operácií, to znamená nie peňažných operácií bezhotovostným stykom - teda prevodmi na účtoch. Hoci pán W. nie je na Zmluve o pôžičke podpísaný, Obchodný zákonník v ustanovení § 133 ods. 3 jasne hovorí, že obmedzené konateľské oprávnenie nie je účinné voči tretím osobám. Inak povedané, spoločníci si môžu obmedziť samostatné konanie v mene spoločnosti napr. sumou, alebo typom zmluvy, ktoré spoločnosť uzatvára, ale toto obmedzenie je neúčinné voči tretím osobám. V prípade, ak jeden z konateľov podpíše zmluvu nad dohodnutú sumu, prekročí rozsah oprávnenia, zmluva však preto nie je neplatná, táto zostáva v platnosti. Spoločnosť má však právo za porušenie interných predpisov (spoločenskej zmluvy) žiadať od neho náhradu škody, resp. iným spôsobom voči nemu vyvodiť zodpovednosť. Zmluva však zostáva v platností. Vzťah konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným je upravený v ustanovení § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka, vrátane sporov medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným a konateľom s.r.o. pri výkone funkcie. Aj preto tvrdenie žalovaného o neplatnosti Zmluvy o pôžičke z tohto dôvodu nie je právne správne. Pán C. má viacero účtov v rôznych peňažných ústavoch a denne vykonával viacero úhrad, či výberov. Okrem toho pán C. v inkriminovanom čase nedisponoval len finančnými prostriedkami na účtoch v peňažných ústavoch, ale keďže v tom čase manželia predali aj nehnuteľnosti mali a pán C. mal aj iné hotové finančné prostriedky. Nie zo strany žalobcu ide o snahu „napasovať“ do nich úhrady, ktoré si vykonštruuje, je to práve snaha žalovaného o takéto konštrukcie a súd v prípade takýchto návrhom konal správne. Ak ich pre účely tohto konania ako nepodstatné zamietol a odmietol vykonať. Je a bolo teda v tomto prípade úplne bezúčelné vypočúvať štatutárov družstiev, aby vo svojich výpovediach uviedli, že je pravdou, že s pánom C. obchodovali čí obchodujú a tento im za tovar v minulosti platil a platí, alebo že im zaplatil nejakú konkrétnu sumu peňazí, čo fakticky nič nedokazuje a ak áno, len serióznosť v obchodovaní svedka. Podľa názoru žalobcu súd správne reagoval na návrhy žalovaného, ktorý ako sme už vyššie uviedli mal snahu o účelové predlžovanie konania pre rozhodnutie súdu zbytočnými výsluchmi svedkov, ktorí sa ani nemali dôvod k vecí vyjadrovať alebo nemali k tvrdeniam produkovaným v priebehu konania čo povedať, lebo o veci nemali žiadnu vedomosť. K tomuto môžeme uviesť len to, že zo strany žalovaného sa jedná len o polemiku o týchto skutočnostiach zrejme vo veľkej miere ovplyvnenú tým, ako by postupoval on sám a snaží sa svoje myšlienky v tomto smere nanútiť súdu. Dôvod z našej strany bol však veľmi jednoduchý a prozaický. Jednotlivé platby boli vykonávané podľa aktuálneho stavu finančných prostriedkov a keďže „ Zmluva o pôžičke „ bola označená číslom 1/2006 je len logické, že pri platbách bolo toto číslo použité na ich označenie týmto číslom vo variabilnom symbole. Nič viac. Žalovaný ďalej apeluje na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa opomenul vysporiadať so skutočnosťou, že zmluvu o pôžičke spoločnosť žalobcu zaevidovala do účtovníctva až v roku 2008. Konateľka žalobcu pritom súdu riadne ozrejmila fakt, že zmluva evidovaná v účtovníctve bola, avšak nesprávne, pričom chyba bola účtovne napravená v roku 2008. Účastníkmi zmluvy o pôžičke boli podnikatelia v príbuzenskom pomere. Jednalo sa o vzájomnú pomoc v podnikaní a súčasne zodpovednosť jedného voči druhému. Tá bola aj dôvodom, aby nastal návrat požičaných finančných prostriedkov čo najskôr a nebol ohrozený ani jeden podnikateľský subjekt, čo však nie je po pravde v našich podnikateľských kruhoch zvykom a z toho dôvodu to zrejme nechápe ani žalovaný. Vo svojej prvej výpovedi tento uviedol, že za účelom kúpy pozemku bola založená spoločnosť ANTARES Zvolen s.r.o. s tým, že údajne kým táto spoločnosť nebola operatívna, spoločníci odporcu sa rozhodli, že pozemok o ktorého kúpu mala záujem bude vedený len formálne na spoločnosť PORTAS s.r.o. a tiež že požiadal, aby mu spoločnosť ANTARES vyplatila zisk, čo sa nikdy neuskutočnilo. V ďalšej výpovedi zo dňa 22.10.2014 tvrdil, že jeho kolegovia, pán F. a F. dostali na kúpu pozemku ponuku od obchodných partnerov v SR. Svedok napríklad tvrdí, že chceli ako spoločnosť ANTARES kúpiť pozemok a to asi 9-10 tis. M2, pričom časť pozemku si mala ponechať spoločnosť PORTAS s.r.o. Výpoveď svedka však nie je pravdivá, pretože v čase, keď by sa spoločnosť ANTARES podľa vyjadrenia svedka mala zaoberať možnosťou investovať do pozemku, tento už bol v nájme spoločnosti PORTAS s.r.o., pričom na pozemku boli v novembri roku 2004 zahájené práce týkajúce sa prevádzky HYUNDAI, táto mala naň predkupné právo a ktoré boli ukončené máji 2005 . Rok pred začatím výstavby bolo vydané územné a neskôr stavebné povolenie. Spoločnosť PORTAS s.r.o.. kupovala nehnuteľnosť - pozemok z finančných prostriedkov úveru, ktoré mu poskytla S. banka a.s. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenia svedka sa nezakladajú na pravde, Jeho výpoveď je účelová, svedok nemá vedomosť o tom, ako sa po dohode s NAY Leasing a.s. pozemok členil. Ohľadne podielov v spoločností ANTARES svedok tvrdí, že mu mala byť poukázaná suma 1.370.000,- Sk ako jeho 32% podiel v spoločnosti ANTARES s odporcovi 64% podiel na odmene, čo zodpovedá jeho podielu v spoločnosti ANTARES Zvolen s.r.o., čo je nepochopiteľné, pretože spoločníkom v spoločnosti ANTARES Zvolen s.r.o. je spoločnosť COMIT EURÓPA s.r.o. Taliansko, teda úplne iný subjekt ako COMIT EURÓPA Slovensko s.r.o. Svedok teda vypovedá o nejakom pomyslenom rozdelení zisku, pričom nemá ani vedomosť o tom, za akú kúpnu cenu bol pozemok kúpený. Tvrdí, že k dohode malo dôjsť v spoločnosti PORTAS s.r.o., pri jednaní však nebol. O jednaniach so žalovaným mohla objektívne vypovedať len svedkyňa Q. S., ktorá konverzáciu medzi nami a žalovaným tlmočila, pretože bez nej by sme sa so žalovanými vlastne nedohovoril. Vo svojej výpovedi však svedkyňa S. dohodu so žalovaným popiera, tvrdí, že sa jednalo o dohodu so spoločnosťou ANTARES Zvolen s.r.o. o čom svedčí aj vystavená faktúra zo dňa 13.9.2006 a tieto skutočnosti tiež potvrdzujú, že spoločnosť COMIT EURÓPA Slovensko s.r.o. si vystavila faktúru až po pripísaní platby, pretože žiadna dohoda neexistovala . Čo sa týka stretnutia zo dňa 13.9.2006 poprela tiež, že by bol o ňom vyhotovovaný záznam pričom žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje na to, že tento existoval, ako dôkaz ho v konaní predložil, tento dokumentuje jednotlivé dohodnuté sumy a je možné, že bol vyhotovený ešte pred stretnutím. Jedná sa o rukou písaný doklad, ktorý mohol pred daným stretnutím alebo aj v súčasnej dobe vyhotoviť a rukou napísať hocikto a sumy uviesť podľa potreby , takže predmetný dokument nie je žiadnym dôkazom o uzavretí nejakej dohody v číslach a súd tento potom správne vyhodnotil ako dôkaz, ktorý je nespôsobilý. Okrem toho svedok je ako občan Talianska povinný príjmy zo zahraničia, teda aj zo Slovenska zdaniť v krajine, kde má jeho firma Immobiliare Carina Sas Dí Cattuzzo Fabío sídlo. Ako sme už vyššie uviedli, svedok tvrdí, že finančné prostriedky vo výške 1 370 000 Sk, na ktoré si robil nárok znamenali a predstavovali 32% podiel jeho spoločnosti v spoločnosti ANTARES Zvolen s.r.o. Teda by mali predstavovať len podiel jeho spoločností. Je preto zarážajúce, že svedok sa dohodol so spoločnosťou SLOCONSULT s.r.o. na vystavení faktúry za služby, tieto si objednal za spoločnosť ANTARES Zvolen s.r.o., uhradil ich účtu tejto spoločnosti, teda aj z finančných prostriedkov, ktoré mali patriť jeho spoločnosti Immobiliare Carina Sas Di Cattuzzo Fabio. Dali sme tiež súdu do pozornosti, že pripísaná suma vo výške 1 370 000 Sk bola jedinou v tom roku na účet spoločnosti pripísanou platbou spoločností ANTARES Zvolen s.r.o. za rok 2006 nakoľko táto spoločnosť dlhodobo nevykonávala žiadnu činnosť a nemala žiadne príjmy. Na dôvažok tieto služby spol. SLOCONSULT s.r.o. mali predstavovať vyhľadávanie potencionálnych stavebných pozemkov, avšak v prílohe faktúry od spoločnosti SLOCONSULT s.r.o. sú uvedené pozemky, na ktorých v čase ich vyhľadávania už niekoľko rokov predtým bola vybudovaná zástavba a faktúra je teda účelová . Svedkyňa Q. S. uviedla, že na vystavení faktúry spoločnosťou CLOCONSULT s.r.o. sa dohodli jej spoločník CARLO SACCHI a pánom C. I. na osobnom stretnutí dňa 13.9.2006 v spol. FORTAS, na ktorom ona tlmočila a následne komunikovala s I. a X.. Na prvom pojednávaní bol prítomný zástupca spoločnosti pán D. F. a právny zástupca. Na položené otázky súdu nevedeli odpovedať, pričom svoj postoj k veci vyjadrili až na druhom pojednávaní. Z toho jasne vyplýva, že skutočnosti týkajúce sa predmetu sporu im nebolí známe, pričom svoje nasledujúce výpovede prispôsobovali a skombinovali následne podľa vyjadrení žalobcu. Následne svedok F. vo svojej výpovedí uviedol, že pani N., prostredníctvom svojej kamarátky pani I. sprostredkovala stretnutie so zástupcom A.. Toto stretnutie sa konalo začiatkom roka 2006, neskôr sa opravil a uviedol, že v apríli 2006. On sám vystupoval ako zástupca spoločnosti PORTAS s.r.o., pričom mal ponúkať parcely 4310/13 a 4310/17, ktoré však boli ako parcely odčleňované až v máji 2006, na základe GP, ktorý bol vyhotovený za tým účelom až v júni 2006, teda znova nehovorí pravdu. Nemohol ponúkať a predávať predsa niečo čo ešte ani neexistovalo. Pozemok- parcelu KN 4310/5 v kat. úz. N. o výmere 12113 m2 sme žiadali odkúpiť listom zo dňa 4.11.2002. Odpoveď Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti zo dňa 18.11.2002 sme predložili v konaní ako dôkaz. Týmto sme preukázali, že odporca nemal nikdy žiadny právny ani morálny vzťah k pozemku a zavádza súd, pričom sleduje jediný cieľ a to obohatiť sa. Tak isto nehovorí pravdu o jednaniach so spol. NAY, nakoľko aj nami predložená písomná komunikácia ako aj výpoveď žalovaným navrhnutej svedkyne N. dokazuje, že jeho výpoveď nie je pravdivá a tvrdenia o jednaní na ktorom vystupoval a konal za spol. PORTAS, alebo uviedol, že je nejako prepojený s uvedeným pozemkom nijako nepreukázal. Opakovane k tomu pripomíname, že spoločnosť PORTAS s.r.o. v auguste 2006 teda ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy s NAV odčlenila a vymenila pozemok s mestom, pričom si ponechala pozemok v rovnakej výmere ako dal mestu. Teda okrem fínančných prostriedkov získal aj ďalší pozemok, ktorý neskôr predala inej spoločnosti. V ďalšej výpovedi zo dňa 22.10.2014 tvrdil, že jeho kolegovia, pán F. aF. dostali na kúpu pozemku ponuku od obchodných partnerov v SR. Svedkyňa I. vo svojej výpovedi tvrdila, že sa stretla so spoločníkmi spoločnosti COMIT v roku 2003 a je teda zrejme že sa jednalo o spoločnosť COMIT Európa s.r.l.. V tom čase totiž spoločnosť COMIT Európa s.r.o. neexistovala, čo potvrdzuje, že táto spoločnosť nemohla mať ani žiadne nároky na províziu. Svedkyňa X. P., predtým W. sa vo svojej výpovedi vyjadrila, že faktúra na ktorej zakladá odporca svoje tvrdenia sa nenachádzala v účtovníctve, ktoré prebrala. Svedecké výpovede svedkov C. I. a X. sú účelové, nepravdivé, nakoľko títo svedkovia vypovedali za účelom pomôcť odporcovi, pretože sú s ním finančne previazaní a vzhľadom k tomu žiadame, aby súd na ne ako také pri hodnotení dôkazov neprihliadal. X. S., ako ich tlmočníčka a zamestnankyňa ich spoločnosti potvrdila vo svojej výpovedi, že sa zúčastnila stretnutia 13.9.2006, pričom k žiadnej dohode medzi spoločnosťou PORTAS s.r.o. a odporcom nedošlo, ani sa na tomto stretnutí o žiadnej dohode nejednalo, pričom ona bola jediná, kto mohol mať o uvedenej dohode vedomosť, nakoľko na tejto tlmočila a bez nej vzhľadom na rečovú bariéru nikto nemohol žiadnu dohodu ani uzavrieť Čo sa týka prehlásenia svedka I. zo dňa 30.1.2017, ktoré žalovaný predložil ako dôkaz a prílohu svojho odvolania a má svedčiť o tom, že svedok nebol účasný stretnutia dňa 13.9.2006 vo Zvolene, nakoľko mal dôležité obchodné rokovania v Taliansku, toto prehlásenie považujeme za účelové v snahe napomáhať žalovanému. Rozhodne nemôžeme súhlasiť s tvrdením žalovaného o tom,, že súd odmietol vykonať ním navrhované dôkazy hlavne výsluch svedka I. X., pretože súd mal snahu tohto vypočuť, avšak svedok sa nedostavil z dôvodu zlého zdravotného stavu. Súd mal snahu o vykonanie tohto dôkazu aj tým, že o výsluch svedka požiadal dožiadaný súd v Taliansku, výsluch bol zrealizovaný, avšak dožiadaný súd svedka nevypočul dostatočne, resp. nevypočul ho k veci. 10. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že mu nie je zrejmé, z čoho vyplývala vedomosť žalobcu o tom, že súd na konkrétnom pojednávaní rozhodne a ak takúto vedomosť žalobca mal, len to potvrdzuje odvolacie dôvody a pochybnosť o tom, že súd nekonal nestranne. Nie je celkom zrejmé žalovanému, čo mieni žalobca tým, že „ak by bol žalobca neseriózny, vypracoval by ju špekulatívnejšie a zložitejšie“. Dôležitý je časový okamih vytvorenia zmluvy, z hľadiska obsahu žalobca nemal možnosť voliť iných účastníkov, ak chcel štyri výbery z účtu p. P. C. spojiť so sumou, ktorú riadne uhradil žalobca žalovanému. Dôkazom o tejto skutočnosti je to, že o pôžičke žiaden z nich, ani žalobca, ani P. C., neúčtovali. Toto je nepochybný a jednoznačný dôkaz o neexistencii pôžičky. Ak žalobca následne uvádza zmluva o pôžičke medzi spoločnosťou žalobcu a manželom konateľky spoločnosti pani C. nebola „vyrobená“, bola riadne uzavretá a jej podmienky dodržané z oboch strán, túto skutočnosť žiadnym spôsobom žalobca v konaní nepreukázal. Súčasťou splnenia podmienok zmluvy je aj vrátenie pôžičky, pričom však túto skutočnosť žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal. O pôžičke, ktorá bola uhradená, by obe strany museli účtovať, túto skutočnosť však žalobca v konaní nepreukázal, hoci tvrdí, že všetky podmienky zmluvy o pôžičke boli splnené a dodržané. V prípade, ak pôžička splatená nebola, nepreukázal v konaní, že účtuje o otvorenej položke, t. j. neuhradenej pôžičke v priebehu obdobia, kedy táto položka mala byť neuhradená (účelovo tvrdí, že až od podania návrhu, v roku 2008, lebo bolo o nej účtované nesprávne). Opäť je to len dôkaz o jej fiktívnosti. Súčasne žalobca uvádza, že by o žiadne pôžičke nebol ani len uvažoval, nebyť konania žalovaného, ktorým on sám dostal spoločnosť žalobcu do takej situácie, že si bola nútená požičať. V kamufláži, ktorú žalobca súdu produkuje, sa sám stráca, ak tvrdí, že si musel požičať v dôsledku konania žalovaného, zrejme má na mysli, že mu žalovaný nevrátil peniaze z (akože) pôžičky, ktorú omylom mal poslať žalobca na účet žalovanému. Teda si musel žalobca od pána C. požičať presne tie isté peniaze, ktoré mu žalovaný nevrátil z presne tej istej pôžičky, ktorú predtým omylom poslal na žalovaného účet (Znamená to, že si požičal dvakrát od pána C.?). Iné „konanie žalovaného, ktorým on sám dostal žalobcu do takejto situácie, že si musel požičať“ nie je zrejmé, neuvádza ho žalobca, a nevyplýva ani zo spisu. Pasáž, v ktorej žalobca opisuje vzťahy medzi manželmi a to, ako sa snaží len dovolať pravdy a spravodlivosti, je skôr snahou o emotívne pôsobenie na súd. Ako uvádza žalobca, ak by chcel zmluvu urobiť „seriózne, jednoducho a nešpekulatívne“, nie je možné do takejto zmluvy zatiahnuť ďalšiu osobu, o ktorej teraz žalobca tvrdí, že o všetkom vedela, avšak jej výsluch v konaní za týmto účelom nikdy nenavrhla. Táto skutočnosť (vedomosť ďalšieho konateľa) nebola v konaní preukázaná. Je predsa len nepríjemné zatiahnuť tretiu osobu do konania, z ktorého by mu mohli hroziť aj následky spočívajúce v nepravdivej svedeckej výpovedi Žalobca poukazuje na to, že pán C. disponoval hotovostnými prostriedkami z predaja nehnuteľnosti. Túto skutočnosť, totiž predaj nehnuteľnosti preukazovali zmluvou o budúcej zmluve. Aj toto svedčí o dôkaznej núdzi vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu. Za pozornosť stojí naopak, tvrdenie Žalobcu, že „manželia v tom čase predali nehnuteľnosti“ a „mali aj iné hotové finančné prostriedky“. Nie je potom zrejmé, ak aj pani C. ako jeden z manželov, mal finančné prostriedky, načo potrebovala jej spoločnosť, žalobca, pôžičku od pána C.. Žalovaný predložil súdu dôkazy, z ktorých vyplynulo, že jeden z výberov z účtov, ktorý bol vykonaný a tvoril tzv. pôžičku, bol použitý na platbu tovaru pánom C., ktorý následne odkúpila talianska spoločnosť od pána C.. Ak sa teda na vec pozrieme z tohto uhla pohľadu, pán C. mal iné prostriedky, zrejme z predaja vlastných nehnuteľností (ktoré nepreukázal), avšak tieto vlastné, privátne prostriedky použije na nákup tovaru pri svojom obchodovaní, avšak peňažné prostriedky, vybraté z podnikateľského účtu, na nákup nepoužije, naopak, použije ich na akúsi pôžičku. Žalobca len stupňuje nelogickosť a nereálnosť svojich fabulácií v tomto konaní. K návrhom na vykonanie dokazovania, bez toho, aby sa nimi žalobca detailne zaoberal, len odbil vo vyjadrení, že sú len snahou o účelové predlžovanie konania. Žalobca má pripravenú argumentáciu na číslo 1/2006, ale nemôže ju mať už pripravenú pre konateľkou žalobcu rukou napísané „comit europa sk“. Žalovaný nemá vedomosť o tom, že by bol účastníkom zmluvy o pôžičke č. 1/2006. Rovnako tak všetky ostatné platby, ktoré všetky boli vyplácané v jeden deň na základe identickej dohody. Ani k nim sa žalobca nevyjadruje, hoci preukazujú realizáciu dohody zo dňa 13. 09. 2006. Žalobca vo vyjadrení uvádza, že považuje za nepravdivú výpoveď svedka C. I., pričom uvádza, že už v konaní preukazovali skutočnosti, ktoré tvrdia v predmetnom vyjadrení k odvolaniu. Skutočnosti uvádzané žalobcom vo vyjadrení, že na pozemku boli zahájené práce týkajúce sa prevádzky HYUNDAI, že si požičiaval na kúpu pozemku z úveru S. banky, a.s. atď., žiadnym spôsobom nepreukázal a uvádza ich až v tomto vyjadrení, že žalobca poňal vyjadrenie ako voľný sloh, bez konkrétnych faktov, dátumov, čísiel, dokumentov, inak povedané, konkrétnych vyjadrení a dôkazov. K otázke rukou vyhotoveného záznamu zo dňa 13. 09. 2006 považuje Žalovaný za potrebné uviesť, že je vyhotovený rukou E. C.. Nakoľko sa nedochoval originál, umožňuje to protistrane tvrdiť účelovosť vyhotovenia tohto dokumentu. Z písma, ktoré sa na dokumente nachádza a jeho porovnaním s písmom pani C.. Ďalej opisuje žalobca fakturáciu medzi spoločnosťami SLO CONSULT s. r. o. a ANTARES Zvolen, spol. s r. o., avšak nie je z argumentácie zrejmé, čo konkrétne má táto argumentácia za cieľ preukázať. Podstatné z pohľadu žalovaného sú tu dve žalobcom tvrdené skutočnosti. Žalobca tvrdí, že v prílohe faktúry od spoločnosti SLO CONSULT s. r. o. sú uvedené pozemky, na ktorých v čase ich vyhľadávania už niekoľko rokov predtým bola vybudovaná zástavba a faktúra je teda účelová. Je to však žalobca, ktorý predmetný dôkaz v konaní predložil, pričom nie je zrejmé, ako žalobca, spoločnosť odlišná od účastníkov, disponuje faktúrou tretích subjektov, a potom, predložil tieto dokumentácie bez akejkoľvek verifikácie zo strany dotknutých subjektov, ako prílohu si teda práve žalobca mohol priložiť čokoľvek a následne súdu týmto argumentovať. Predmetný dôkaz súd, ani žalobca, naviac nikdy nedoručovali žalovanému. Žalovaný ich pravosť spochybňuje, z hľadiska predmetu sporu sú však irelevantné. Druhou významnou tvrdenou skutočnosťou je, že svedok Q. S. uviedla, že na vystavení faktúry sa dohodli spoločník I. X. s pánom C. I. na osobnom stretnutí dňa 13. 09. 2006 v spoločnosti PORTAS, na ktorom ona tlmočila. Uvedené dokumentuje nepravdivosť tvrdení pani S. pri svedeckej výpovedi, pretože - ako už bolo uvedené - pán I. na stretnutí prítomný nebol. Prvostupňový súd však vykonanie dôkazov aj o tejto skutočnosti, napriek návrhu žalovaného, v konaní znemožnil. Ďalej sa žalobca venuje svedeckým výpovediam vo svojom vyjadrení, nie však odvolaniu žalovaného a jeho argumentom, napriek tomu, že jeho dokument je takto nazvaný. Preto len stručne uvádzame niektoré podstatné skutočnosti, tvrdené žalobcom, ktoré sa nezakladajú na pravde. Tvrdenie, že pán F. nevystupoval pri predaji spôsobom, ktorý uvádzal, nie je pravdivé. Uviedol, že to bol on, kto priviedol budúceho kupujúceho pozemku, prostredníctvom jeho známej, T. I., ktorá poznala pani N., známu konateľa spoločnosti NAY Leasing pána N.. Skutočnosti boli v konaní preukázané. žalobca sa snaží celý čas vyvolávať zmätočnú argumentáciu tým, že by neboli presne definované parcely. Od počiatku bolo tvrdené, že išlo o pozemok, ktorý vlastnila v danom čase spoločnosť PORTAS spol. s r. o. (a ktorý neskôr kúpila NAY Leasing a.s.), aj keď ho chápali ako „svoj“, keďže jeho nadobudnutie a projektovú dokumentáciu s ním spojenú financovali (a toto financovanie následne bolo spôsobom dohodnutým dňa 13. 09. 2006, platobným príkazom vykonaným dňa 13. 09. 2006 aj vrátené, a vyplatené ďalšie dohodnuté sumy ako vyplatenie profitu z predaja). Nikto nespochybňuje, že do rokovaní s kupujúcim, spoločnosťou NAY Leasing, a.s. následne vstúpila priamo spoločnosť Žalobcu. Žalovaný opakovane zamieňa časový sled udalostí, kedy veci, vykonávané následne, predkladá súdu ako počiatok. Súdu predkladá dokumenty, odpoveď JUDr. L. zo dňa 18. 11. 2002 a pod., ktoré jednak neboli k vyjadreniu priložené, jednak nie je zrejmé, čo majú preukázať, a žalobca ich v konaní dosiaľ nepredložil. Následne, opäť bez súvisu s odvolaním žalovaného, žalobca účelovo používa výpovede svedkov. V prípade pani N., že táto vedela, že pozemok patrí spoločnosti PORTAS spol. s r. o. (žalobca podsúva stále súdu, čo je nesporné), ďalej, že pani I. uvádza, že sa stretla so spoločníkmi COMIT v roku 2003, kedy COMIT Europa s. r. o. (zrejme žalovaný) neexistovala (opäť irelevantná skutočnosť, ktorú je možné overiť výpisom z obchodného registra, pričom svedok uvádzal len, odkedy sa pozná s uvedenými osobami). Výpoveď pani P. však žalobca výslovne nepravdivo prekrútil. Táto sa vo výpovedi opravila, keď uviedla, že predmetnú faktúru prevzala od pani C., lebo spoločnosť žiadne účtovné doklady k dispozícii nemala a všetky mala p. C.. Záverom žalobca uvádza, že žalovaný na svoju obranu uvádza nepravdivé, rozporuplné a zmätočné údaje a skutočnosti, pričom jediný dôkaz, ktorý žalovaný predložil súdu, je fiktívna faktúra, na ktorej zakladá svoje tvrdenia. Je potrebné uviesť, že ide o faktúru, ktorú spoločnosť prevzala spolu s účtovníctvom, ktoré viedla pani C., iné doklady spoločnosť nemala. Táto faktúra bola riadne zaúčtovaná, opäť pani C. a DPH z nej odvedená. Rovnakú DPH si uplatnil aj žalobca voči štátu z tejto, podľa žalobcu fiktívnej faktúry, na základe jej uhradenia. Túto skutočnosť žalobca v celom konaní nebol schopný vyvrátiť. Nie je ani zrejmé, z akého dôvodu, ak by si žalovaný túto faktúru dodatočne „vyrobil“, by dával na ňu variabilný symbol, ktorý je na nej uvedený. Logikou žalobcu by tam musel byť predsa variabilný symbol 12006, ktorý je uvedený na platobnom príkaze. 11. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods.1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti s použitím § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p., vrátane závislého výroku o trovách konania zrušiť, vrátiť mu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 13. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 89.623,58 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia tvrdiac, že žalovanú sumu omylom zaslal na účet žalovaného dňa 13.9.2006, keď táto platba mala byť zaslaná na účet P. C., keď podľa tvrdení žalobcu malo ísť o vrátenie pôžičky v sume 2.600.00,-Sk spolu s úrokom vo výške 100.00,-Sk, čo mal žalobca zistiť až v roku 2008. Žalovaný na svoju obranu uviedol, že na starne žalovaného nevzniklo bezdôvodné obohatenie, nakoľko nešlo o mylnú platbu ale o realizáciu dohody, ktorou sa určovali sumy na vrátenie investícií a vyplatenie provízií resp. zisku formou vykonania úhrad všetkým dotknutým subjektom v samotný deň stretnutia 13.9.2006, keď aj všetky ostatné platby realizované žalobcom dňa 13.9.2006 boli realizáciou predmetnej dohody, a že žalobcom tvrdená zmluva o pôžičke je fiktívna, namietal podstatnú náležitosť zmluvy o pôžičke a to reálne odovzdanie finančných prostriedkov na jej základe, nakoľko výber čiastky 850.000,-Sk dňa 22.3.2006 bol podľa odvolateľa vykonaný nie za účelom poskytnutia pôžičky ale platby za dodanie tovaru a v tej súvislosti žiadal žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie vykonať dôkaz výsluchom štatutárneho zástupcu Poľnohospodárskeho družstva Sebedín - Bečov, ktorý dôkaz súd prvej inštancie zamietol vykonať spolu s ďalšími dôkazmi navrhnutými žalovaným ako to vyplýva z bodu 28. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za dôvodnú námietku odvolateľa, že postupom súdu prvej inštancie tým, že zamietol návrhy žalovaného na vykonanie dôkazov ako prostriedkov procesnej obrany, ktoré boli podľa názoru žalovaného nevyhnutné na riadne zistenie rozhodujúcich skutočností, z dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v bode 28. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, bolo znemožnené žalovanému aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces, keď predmetná žaloba bola podaná na súd prvej inštancie za účinnosti O.s.p. a v zmysle ust. § 470 ods. 2 veta druhá C.s.p., ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Odvolací súd posúdil ako opodstatnenú námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie svojim postupom, keď nevykonal výsluch svedka I. X., ktorý bol opakovane predvolaný na pojednávanie, avšak svoju neprítomnosť ospravedlnil zo zdravotných dôvodov, napriek tomu, že žalovaný trval na výsluchu tohto svedka s odôvodnením, že tento svedok mal byť prítomný podľa tvrdení žalovaného na stretnutí dňa 13.9.2006, na ktorom malo dôjsť k uzavretiu dohody, podľa ktorej mala byť dôvodne poukázaná žalovaná suma zo strany žalobcu na účet žalovaného, a že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vôbec ani nevysporiadal s výpoveďou tohto svedka vykonanou prostredníctvom dožiadaného orgánu, nakoľko len konštatoval, že svedkovi bolo položených len časť otázok dožiadaným orgánom, a ani žiadnym spôsobom nevyhodnotil takto neúplne vykonané dokazovanie, znemožnil žalovanému aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal pri hodnotení dôkazov so skutočnosťou, že predmetnú zmluvu o pôžičke žalobca neevidoval do roku 2008 s odôvodnením, že to bolo „zle zaúčtované“, ako to správne namietal žalovaný v odvolaní, keď z odôvodnenia ani nevyplýva, akým konkrétnym spôsobom mala byť predmetná zmluva o pôžičke nesprávne zaúčtovaná u žalobcu do vykonania ním tvrdenej opravy jej evidencie. Súd sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalovaného na preukázanie tvrdení o existencii dohody zo dňa 13.9.2006 ( č.l. 145), na základe ktorej mal byť podľa žalovaného realizovaný aj sporný prevod na účet žalovaného, a to že v ten istý deň boli žalobcom realizované prevody z účtu žalobcu okrem prevodu na účet žalovaného označeného 1 2006 aj ďalšie prevody na účty osôb, ktoré mali byť účastníkmi predmetnej dohody, ktoré boli označené v nasledovnom poradí ako 2 2006, 3 2006 , 4 2006 a 5 2006 ( č.l. 213), čím žalovaný zároveň spochybňoval existenciu žalobcom tvrdenej pôžičky, ktorá mala byť označená ako 1 2006, a že na pripravený dokument (č.l. 145) mala p. C. v deň uzavretia dohody rukou dopísať záznamy. Žalovaný v podanom odvolaní namietal hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie, keď podľa jeho názoru súd hodnotil vykonané dôkazy jednostranne v prospech žalobcu a niektoré dôkazy nevyhodnotil vôbec, ktorú námietku vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd považuje za dôvodnú. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má dôkazy hodnotiť. Uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov a iba C.s.p. ukladal určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (§ 192, § 193, § 194 C.s.p.). Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti. Hodnotiaci záver je povinný súd jasne odôvodniť tak, ako to vyplývalo z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvej inštancie dostatočne nevysvetlil postup, na základe ktorého k svojim skutkovým záverom a na základe ktorých vykonaných dôkazov dospel, čo má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd po oboznámení sa so zvukovým záznamom z pojednávania vedenom na súde prvej inštancie dňa 24.11.2016, ktoré bolo vytýčené na 15.00 hod., považuje za dôvodnú námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a to tým, že počas prednesu záverečnej reči, boli upozornené strany sporu rozhlasom súdu, aby opustili budovu, čím mal byť žalovaný donútený skrátiť svoju záverečnú reč a predčasne ukončiť svoj prednes. Upretie resp. odňatie práva sporovej strany predniesť pred skončením dokazovania celú záverečnú reč predstavuje zásadný zásah do jej základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a do princípu rovnosti strán v zmysle čl. 6 ods. 1 C.s.p. 14. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). 15. Vzhľadom na vyššie uvedené je záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku žalobcu voči žalovanému predčasný, nakoľko nevyplýva z vykonaného dokazovania a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné. 16. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu je judikatúrou Najvyššieho súdu považovaná za tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (R 111/1998). Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie musí spľňať náležitosti uvedené v ust. § 220 C.s.p.. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z výsledkov vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň prostriedkom kontroly v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 C.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vzhľadom na vyššie uvedené nepreskúmateľné a nevyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov a jeho právnymi závermi. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. 17. Podľa nálezu Ústavného súdu I. US 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v článku 46 odsek 1 Ústavy, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 18. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. 19. Porovnaním odôvodnenia preskúmaného rozhodnutia súdu prvej inštancie s uvedenými kritériami, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil, keďže nedostatočným odôvodnením rozhodnutia podľa uvedených kritérií došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, v dôsledku čoho bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. 20. Vzhľadom na vyššie uvedené je záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti žaloby predčasný, nakoľko nevyplýva z vykonaného dokazovania. 21. Neprichádzalo do úvahy, aby odvolací súd v celom rozsahu nahradzoval úlohu súdu prvej inštancie a tiež z dôvodu, že prišlo k porušeniu práva strán na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, a preto odvolaciemu súdu nezostala iná možnosť, ako napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 22. Odvolací súd nepreskúmaval napadnuté rozhodnutie v časti náhrady trov konania, keď v danom prípade pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal zo zásady zodpovednosti za výsledok a odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil. 23. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vysporiadať sa so všetkými námietkami vznesenými žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie aj v odvolacom konaní, v prípade potreby doplniť dokazovanie, odôvodniť rozhodnutie v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby bolo rozhodnutie preskúmateľné, pričom musí postupovať spôsobom uvedeným v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle ust. § 391 ods. 3 C.s.p. s tým, že v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 24. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 25. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( Čl.I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).