Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/24/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108225538 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2108225538.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Karadžičova 17, IČO: 31 383 408, proti žalovanému: 1. C. H., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, zastúpenému advokátkou: Mgr. Vladimíra Chudá, so sídlom Piešťany, Winterova 2, 2. T. W., nar. XX.X.XXXX, bytom T., C. XXXX/XX, zastúpenému advokátom: JUDr. Dalibor Kuciaň, so sídlom Piešťany, Nitrianska 5, o zaplatenie 2.457,78 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1 a 2 proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 3C/107/2010-240, zo dňa 28.2.2017, žalovaného 1 voči výrokom I. a II. a žalovaného 2 voči výroku II., takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach výrokov I. a II. p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol vo veci tak, že výrokom I. uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 928,47 Eur spolu s úrokom z omeškania 7% z dlžnej sumy od 10.11.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.529,31 Eur spolu s úrokom z omeškania 7% z dlžnej sumy od 10.11.2010 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Nasledujúcim výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Napokon výrokom IV. vyslovil, že o nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovaným 1 a 2 rozhodne samostatným uznesením. 2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 420 ods. 1, 2, 3, § 427 ods. 1, § 511, § 517 ods. 2 a § 563 Občianskeho zákonníka, ako i ust. zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o povinnom zmluvnom poistení“), jeho § 2 písm. e), f), g), h), i), § 4 ods. 1, § 10 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 12 ods. 1 písm. e), f), g), ods. 3. Súd následne skonštatoval, v bode 35 odôvodnenia rozsudku, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je osobitnou zodpovednosťou, pričom všetky zákonné podmienky jej vzniku musia byť splnené kumulatívne. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti sú: a) poistník bol v čase, keď nastala poistná udalosť v omeškaní s plnením poistného, b) osoba zodpovedná za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je poistený, ktorý ale nie je poistníkom, c) škoda bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla, d) poisťovateľ vyplatil škodu alebo jej časť poškodenému, e) poistený neoznámil škodu poisťovateľovi v stanovenej lehote, f) poistenému nebránili žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, aby škodu oznámil poisťovateľovi. 3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 6.10.2004 žalovaný 1 ako poistník uzavrel poistnú zmluvu č. 1560018713 na dobu neurčitú za účelom povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla Volkswagen Golf EČV: PN 949-AZ, so žalobcom ako poisťovateľom so splatnosťou štvrťročných splátok poistného k 6. dňu 10., 1., 4. a 7. mesiaca, pričom splátku poistného splatnú 6.1.2005 žalovaný 1 uhradil až 24.1.2005. Tiež nebolo sporné, že dňa 22.1.2005 došlo v Kitzbühel v Rakúsku k dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný 2 ako vodič daného motorového vozidla, pri ktorej bolo poškodené osobné motorové vozidlo tretej osoby. Tým bola podľa súdu prvej inštancie splnená podmienka uvedená pod písm. c) v bode 35. rozsudku. Sporným tiež nebolo, že uvedenú dopravnú nehodu ohlásil žalovaný žalobcovi 22.5.2005 a že poškodenému bola vyplatená náhrada škody v sume 2.171,90 Eur, ktorú vyplatil žalobca 2.12.2015 na označený účet. Nespornou bola tiež skutočnosť, že žalobca vyzval žalovaného 1. dňa 18.1.2006 a 12.4.2006 na zaplatenie sumy 2.457,78 Eur a žalovaného 2. dňa 10.8.2007 na zaplatenie sumy 1.529,31 Eur v lehote 15 od doručenia výzvy. 4. Za spornú označil súd skutočnosť namietanú žalovanými - vyplatenie náhrady škody v časti 283,30 Eur (10.731,- Sk) ako náhrady za ubytovanie poškodeného. Z listinných dôkazov mal ale súd za preukázané, že náhrada za ubytovanie poškodenému vyplatená nebola. Súd preto dospel k záveru, že žalobca preukázal výšku skutočnej škody ako aj jej uhradenie poškodenému, čím bola splnená podmienka vzniku zodpovednosti za škodu uvedená pod písm. d) bodu 35 rozsudku. Žalobca zaplatil náhradu škody po prepočte celkom vo výške 2.730,90 Eur, na zaplatenie ktorej mu vzniklo právo v zmysle § 12 ods. 1 až 3 Zákona o povinnom zmluvnom poistení. Žalobca si v úhrne uplatnil právo na zaplatenie celkom sumy 2.457,78 Eur ako iba časti skutočnej škody 2.730,90 Eur. Žalobca si pritom uplatnil právo na zaplatenie časti vo výške 928,47 Eur voči žalovanému 1 z dôvodu, že v čase, keď nastala poistná udalosť bol v omeškaní s platením poistného. Súd skonštatoval, že pokiaľ bola škoda spôsobená prevádzkou motorového vozidla, zodpovedá za ňu tak žalovaný 1 ako prevádzkovateľ vozidla podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj žalovaný 2 ako vodič motorového vozidla, ktorý dopravnú nehodu zavinil podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť prevádzkovateľa vznikla bez ohľadu na to, či škodovú udalosť zavinil alebo nie stačí, že škoda vznikla alebo bola prevádzkou dopravného prostriedku spôsobená. Súd mal potom za to, že i zákonná podmienka zodpovednosti za škodu uvedená pod písm. a) a b) v bode 35 rozsudku je splnená. 5. V ďalšom súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca si voči žalovanému 1 uplatnil právo na zaplatenie sumy 928,47 Eur ako časti zo sumy 2.730,90 Eur, ktorú ako náhradu škody vyplatil poškodenému v zmysle § 12 ods. 1 písm. f) Zákona o povinnom zmluvnom poistení, pretože v čase, keď nastala poistná udalosť bol žalovaný 1 v omeškaní s platením poistného. Obranu žalovaného 1, že poistné neuhradil včas z dôvodu, že v čase doručovania poštovej poukážky nebol na území SR, súd považoval za okolnosť, ktorá nie je dôvodom na zbavenie sa zodpovednosti za škodu. Súd preto dospel k záveru, že boli kumulatívne splnené podmienky uvedené v bode 34 (správne 35) rozsudku pod písm. e) a f), na základe čoho žalobe v časti práva na zaplatenie sumy 928,47 Eur vyhovel. 6. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal uplatneným nárokom voči žalovaným 1 a 2 na zaplatenie solidárne sumy 1.529,31 Eur z dôvodu, že v zákonom stanovenej lehote 30 dní neohlásili vznik škodovej udalosti žalobcovi. Súd pritom skonštatoval, že Zákon o povinnom zmluvnom poistení v § 10 ods. 1 písm. b) ukladá poistenému povinnosť písomne oznámiť poisťovateľovi vznik škodovej udalosti do 30 dní od jej vzniku, ak vznikla (správne podľa kontextu nevznikla) na území Slovenskej republiky. Výslovne však nevymedzuje okruh osôb, ktoré treba považovať za osoby poistené. Samotné znenie § 4 ods. 1 Zákona o povinnom zmluvnom poistení neobsahuje taxatívny výpočet osôb, na ktoré sa vzťahuje povinné zmluvné poistenie, ich okruh je určený univerzálne tak, že poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každú osobu za predpokladu, že je daná jej zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žiadnu výnimku z okruhu osôb v závislosti na tom, či niektorá osoba zodpovedá na základe objektívnej zodpovednosti podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo zodpovednosti založenej na zavinení v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka zákon neupravuje. To znamená, že poisteným podľa tohto zákona je nielen prevádzkovateľ a ďalšie osoby zodpovedajúce za škodu podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj osoba zodpovedajúca za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, ktorou môže byť aj vodič vozidla. V tejto súvislosti odkázal na závery NS SR v rozsudku sp. zn. 4Cdo/54/2009. Keďže likvidačnou správou z 30.11.2005 a záverečnou správou z 13.9.2005 mal súd za preukázané a žalovanými 1 a 2 nespochybnené, že jednoznačným vinníkom dopravnej nehody bol žalovaný 2, súd skonštatoval, že je pasívne legitimovaný v predmetom spore. Zároveň uzavrel, že povinnosť nahlásiť škodovú udalosť poisťovateľovi zaťažuje tak žalovaného 2 ako vodiča motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, ako aj žalovaného 1 prevádzkovateľa tohto vozidla, pričom sa jedná o záväzok solidárny, ktorého predpokladom je viac subjektov na strane dlžníka, existencia zákonom stanovenej právnej skutočnosti, ktorá zakladá solidaritu t.j. § 10 a § 2 Zákona o povinnom zmluvnom poistení, deliteľnosť plnenia. Žalovaný 1 pritom tvrdil, že škodovú udalosť nahlásil až zaslaním doporučeného listu dňa 22.12.2005 t.j. 304 dní po škodovej udalosti, žalovaný 2 ani netvrdil, že by škodovú udalosť ohlásil. Žalovaný 2 sa pritom bránil tým, že túto povinnosť mal žalovaný 1, keďže bol tiež účastníkom nehody, pričom zo strany žalovaného 1 bol ubezpečený, že tak spravil. Súd skonštatoval, že v zákonom stanovenej lehote žalovaní 1 a 2 ako poistení si nesplnili ohlasovaciu povinnosť, čím sú splnené aj predpoklady solidárnej zodpovednosti podľa bodu 34 (správne 35) rozsudku pod písm. e) a f). Súd doplnil, že žalovanými 1 a 2 uvádzané dôvody omeškania ohlásenia škodovej udalosti sú subjektívnymi, pretože v spore neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by ich objektívne ospravedlňovali, pričom žalovaným 1 a 2 nič nebránilo písomne v lehote 30 dní oznámiť dopravnú nehodu žalobcovi o to viac, že žalovaný uhradil poistné 3 dni po nehode. Súd preto uvádzané dôvody nepovažoval za dôvody hodné osobitného zreteľa a neprihliadol na ne. 7. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku tiež zaoberal námietkou žalovaného 2, že pohľadávka žalobcu uplatnená voči nemu je v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal na znenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teoretické východiská. Následne uzavrel, že pokiaľ si žalobca uplatnil právo na zaplatenie sumy 1.529,31 Eur s príslušenstvom aj od žalovaného 2 v zmysle vyššie citovaných ustanovení Zákona o povinnom zmluvnom poistení, uplatnil si toto právo na základe a v súlade so zákonom. Preto nemôže byť výkon tohto práva žalobcu považovaný za taký, ktorý je v rozpore s princípmi právneho demokratického štátu, ako aj s dobrými mravmi. Súd preto dospel k záveru, že aj v časti žaloby na zaplatenie 1.529,31 Eur žalovanými 1 a 2 spoločne a nerozdielne je žaloba žalobcu dôvodná a preto rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti II. rozsudku. 8. S poukazom na ust. § 517 ods. 2 a § 563 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. s poukazom na skutočnosť, že žalovaní 1 a 2 neuhradili včas a riadne dlžnú sumu a dostali sa s plnením vo vzťahu k žalobcovi do omeškania, vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania. Pokiaľ ide o počiatok omeškania súd skonštatoval, že vo vzťahu k žalovanému 1 o zaplatenie sumy 928,47 Eur s príslušenstvom, žalovaný 1 doručenie výziev 18.1.2006 a 12.4.2006 spochybnil a žalobca nepreukázal, že predmetné výzvy boli žalovanému 1 aj skutočne doručené. Žalovanému 1 bola žaloba doručená 9.11.2010, teda za prvý deň omeškania možno považovať až deň nasledujúci po tomto dni teda 10.11.2010. Súd preto uložil žalovanému 1 povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania od 10.11.2010 a žalobu v časti úroku z omeškania za obdobie od 1.5.2006 do 9.11.2010 ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ išlo o nárok na zaplatenie sumy 1.529,31 Eur vo vzťahu k žalovaným 1 a 2 solidárne, obaja žalovaní doručenie výzvy spochybnili a žalobca nepreukázal, že predmetné výzvy boli žalovaným 1 a 2 aj skutočne doručené. Žalovanému 1 bola žaloba doručená 9.11.2010 a žalovanému 2 dňa 23.4.2010. Keďže žalovaní 1 a 2 boli k plneniu zaviazaní solidárne, za prvý deň omeškania súd považoval až deň nasledujúci po dni, kedy bola žaloba doručená poslednému zo žalovaných teda 10.11.2010. Preto súd uložil žalovaným 1 a 2 povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť úrok z omeškania od 10.11.2010 a žalobu v časti úroku z omeškania za obdobie od 1.5.2006 do 9.11.2010 ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ ide o výšku priznaného úroku z omeškania súd skonštatoval, že výška základnej úrokovej sadzby ECB ku dňu vzniku omeškania činila 1%, teda žalobcovi vzniklo právo na úroky z omeškania vo výške 9%. Keďže si žalobca uplatnil úroky z omeškania v oboch častiach iba vo výške 7% ročne, súd mu ich priznal v tejto výške s poukazom na § 216 ods. 2 CSP. 9. Ďalšie argumenty strán prvoinštančný súd považoval pre rozhodnutie predmetnej veci za už nerozhodné bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať s poukazom na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR aj uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 10CoP/29/2016. 10. S poukazom na ust. § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a 2, § 218 ods. 1 OSP (správne CSP) súd si rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi vymienil na samostatné konanie. 11. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom svojej advokátky žalovaný 1, ktorým navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne, pričom ako odvolacie dôvody uviedol, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval iba stroho tým, že dňa 22.1.2005 došlo k poistnej udalosti, žalovaný 1 bol poistenec, pričom úhradu poistného uskutočnil 24.1.2005 z dôvodu, že v čase doručenia predpísaného poistného sa nachádzal mimo územia Slovenskej republiky. Keďže je zrejmé, že v čase poistnej udalosti bola uzavretá Zmluva o povinnom zmluvnom poistení, poistné plnenie mal poskytnúť žalobca. 12. Keďže predmetné odvolanie sa javilo ako nejasné, keď z neho nebolo možné jednoznačne zistiť v akom rozsahu, proti ktorým z viacerých výrokov žalovaný 1 odvolanie podáva a nadväzne aký je jeho odvolací návrh, z podnetu odvolacieho súdu prvoinštančný súd uznesením č.k. 3C/107/2010-277 zo dňa 2.11.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25.11.2017, vyzval žalovaného 1, aby v lehote 15 dní od doručenia uznesenia neúplné odvolanie doplnil, pričom ho poučil ako má doplnenie previesť. Predmetné uznesenie bolo podľa pripojenej doručenky doručené advokátke žalovaného 2 riadne do vlastných rúk. Na výzvu zareagované nebolo. 13. Po posúdení obsahu podaného odvolania odvolací súd dospel ku konečnému záveru, že odvolanie podľa svojho obsahu má základné náležitosti v zmysle § 363 CSP s tým, že rozsudok napáda v celom rozsahu s výnimkou výroku III., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti v prospech žalovaných zamietnutá, pričom boli tiež formálne uplatnené odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Podľa obsahu sa žalovaný 1 odvolaním domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietne. 14. Proti predmetnému rozsudku výslovne iba proti výroku II. výlučne vo vzťahu k žalovanému 2 podal prostredníctvom svojho advokáta odvolanie aj žalovaný 2, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozhodnutie zmenil vo výroku II. a žalobu voči žalovanému 2 zamietol, alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, nakoľko ide o iné právne posúdenie veci a odvolací súd by tak založil svoje rozhodnutie nepredvídateľne na iných právnych záveroch a porušil by tak právo účastníkov na spravodlivý proces. Ako odvolacie dôvody uviedol, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Podľa odvolateľa sa súd vôbec nevysporiadal so skutočnosťami tvrdenými žalovaným 2, len v bode 56 rozsudku sa lakonicky odvoláva na rozhodnutie Ústavného súdu SR a Krajského súdu v Trnave. Súd tak pristúpil k rozhodnutiu formalisticky, protichodne, nelogicky a arbitrárne. Podľa odvolateľa súd má povinnosť vyhodnotiť celý právny vzťah medzi účastníkmi a odstrániť svojim rozhodnutím formalitu a nespravodlivosť právneho predpisu, a tak môže a musí i cez prizmu § 3 Občianskeho zákonníka vyhodnotiť neohlásenie dopravnej nehody žalovaným 2 s prihliadnutím na celý právny vzťah medzi účastníkmi. Práve na miestach formalizmu právneho predpisu nastupuje sudcovská tvorba práva, ktorá je pre spravodlivosť nesmierne dôležitá. Právo má okrem formálnej stránky aj svoju materiálnu podstatu, ktorou je spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi prostredníctvom spravodlivého rozhodnutia súdu. Tak ako žalovaný 1 ignoroval od začiatku žalobcu a svoje povinnosti z poistnej zmluvy, ignoroval i žalovaného 2 a najmä súd, nehovoriac o výhovorkách, prečo nezaplatil poistné riadne a včas, a neoznámil udalosť v lehote, ak poistné dokázal zaplatiť do 3 dní od poistnej udalosti. Práve konfrontácia medzi žalovanými by súdu ozrejmila a potvrdila tvrdenia žalovaného 2, prečo neohlásil udalosť. Podľa žalovaného 2 súd sa nevysporiadal s námietkami ako dospel k rozdeleniu istiny na položky, ktorými zaviazal žalovaných, najmä žalovaného 2. Za nesplnenie povinnosti platiť poistné si súd osvojil hodnotu sumou 928,47 Eur a neohlásenie sumou 1.529,31 Eur, dokonca solidárne. Súd nevysvetlil, prečo práve v takej výške, prečo solidárne. Pýta sa, či žalovaný 2 sa má následne domáhať zaplatenia solidárneho záväzku od žalovaného 1 na súde, ktorý bude žalovaný 1 opäť ignorovať, či je toto spravodlivé usporiadanie vzťahov. Žalovaný 2 nerozumie ani bodom 19. a 20. rozsudku. Ak súd vec posudzoval ako náhradu škody, potom na tomto mieste vznáša námietku premlčania vo vzťahu k škode spôsobenej žalovaným 2, lebo žaloba bola podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty. Objektívne ospravedlnenie žalovaného (zrejme 2) spočíva z celého skutkového priebehu, ktorému sa súd dostatočne nevenoval, inak by zaviazal v celosti žalovaného 1. V ďalšom žalovaný 2 poukázal na znenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, jeho výklad a teoretické východiská, pričom zdôraznil, že súlad nielen právneho úkonu s dobrými mravmi, ale aj výkon práv, treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu, s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Poukázal tiež na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/173/2011, podľa ktorého zásada z spravodlivej ochrany práv vyžaduje, aby občianske súdne konanie ako celok bolo spravodlivé, pre nachádzanie práva je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu. Cez prizmu citovaného § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potom podľa žalovaného 2 nevyhnutné posúdiť i to, či výkon práv a povinností, či už žalobcu alebo žalovaného 1 nie je taký výkon práv resp. povinností, ktorý by bol zneužitím práva žalobcu resp. porušenie povinnosti žalovaného 1 ako prvotného nositeľa povinností z poistnej zmluvy a tak v rozpore s dobrými mravmi s prihliadnutím na všetky okolnosti daného vzťahu a skutkového priebehu. V bodoch 45 a nasl. rozsudku súd cituje teóriu výkonu práva, avšak súdu ušla podstatná vec, že výkon nielen práva žalobcu, ale aj výkon povinností (žalovaný 1) musí byť nielen aprobovaný, ale kumulatívne i v súlade s dobrými mravmi. Žalovaný 2 poukázal tiež na to, že súd v rozsudku nesprávne odkazuje na bod 34 rozsudku (pričom malo ísť o bod 35), z čoho pramení zmätočnosť odôvodnenia a tým porušenie práva na riadne odôvodnenie rozsudku ako práva na spravodlivé súdne konanie resp. práva na spravodlivý súdny proces. Podľa neho súd absolútne nadal odpovede na otázky, prečo by malo ísť o solidaritu, ktorá nevyplýva z právneho predpisu, prečo akceptoval práve také rozdelenie istiny k obom žalovaným najmä vo vzťahu k žalovanému 2, prečo neporovnával vážnosť oboch povinností, keď povinnosť platiť poistné patrí výlučne žalovanému 1, prečo súd neporovnával mieru zavinenia pri porušení povinnosti a pod. 15. Strany nevyužili poskytnutú možnosť podať písomné vyjadrenie k doručenému odvolaniu protistrany. 16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a po oboznámení sa s celým obsahom spisu, s odôvodnením preskúmavaného rozsudku a odvolaniami dospel k záveru, že odvolaniam žalovaných nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach je vo výrokoch I. a II. vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). 17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaných, bolo posúdiť skutkovú a vecnú správnosť a zákonnosť záverov súdu prvej inštancie vedúcich k čiastočnému vyhoveniu žalobe vo výrokoch I. a II. rozsudku vo vzťahu k žalovanému 1 a 2. S poukazom na vyššie popísaný rozsah podaných odvolaní výrok III., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti (úrokov z omeškania) zamietnutá, nebola odvolaním napadnutá, rozsudok v tejto zamietajúcej časti preto nadobudol právoplatnosť a netvoril predmet prieskumu odvolacieho súdu. 18. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutkové okolnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa v podstatnom stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu žiadnemu z odvolateľov. Na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozsudku dopĺňa nasledovné: 19. Nárok žalobcu uplatnený žalobou je špecifickým nárokom poisťovateľa na náhradu vyplateného poistného plnenia v zmysle § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení, voči žalovanému 1 ako poistníkovi podľa § 12 ods. 1 písm. e) tým, že porušil povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu a zároveň i písm. f), keďže v čase, keď nastala poistná udalosť, bol v omeškaní s platením poistného, vo vzťahu k rovnako poistenému žalovanému 2 v zmysle ust. § 12 ods. 2 písm. g) citovaného zákona tým, že spôsobil škodu motorovým vozidlom (žalobcu) a bez dôvodov hodných osobitného zreteľa porušil povinnosť podľa § 10 ods. 1 písm. b), tým, že do 30 dní od vzniku škody písomne neoznámil poisťovateľovi (žalobcovi) vznik škodovej udalosti. 20. Citovaný zákon pritom ponecháva uplatnenie tohto špecifického nároku výlučne na poisťovni, pričom z právneho hľadiska je ohraničený iba výškou vyplateného poistného plnenia a hypotézou právnej normy. Žiadne ustanovenie podrobnosti uplatnenia tohto nároku poisťovateľom nelimituje. Zákon ani žiadnym spôsobom nepomeruje mieru a závažnosť porušenia povinnosti. Ide pritom o osobitný nárok poisťovne odlišný od náhrady škody. Podľa konštantnej judikatúry (napr.: R 21/1980, R 27/1981, aj rozhodnutí Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12 Co/173/2008, Krajského súdu Košice sp. zn. 11CO/265/2010) preto v konaní o tomto nároku súd nemôže použiť moderačné právo - zmierňovacie ustanovenie v zmysle § 450 OZ. Súd v konaní o náhradu poistného plnenia v zmysle cit. § 12 ods. 1 a 2 cit. zák. nie je oprávnený znížiť výšku požadovanej regresnej náhrady poistného plnenia resp. jeho časti, aplikujúc zásadu primeranosti či iné kritériá, ktoré právna norma neobsahuje, keďže z aplikovaného zákona ani z iného právneho predpisu takéto oprávnenie súdu nevyplýva. Zákon ani kumuláciu dôvodov pre vznik nároku poisťovateľa na náhradu poistného plnenia, či už vo vzťahu k poistníkovi alebo poistenému v zmysle § 12 ods. 1 a 2 osobitne nerieši, iba v ods. 3 tohto ustanovenia obsahuje ohraničenie, že náhrada za škodu, na ktorú vznikne poisťovateľovi nárok podľa ods. 1 a 2 nesmie presiahnuť úhrn poistných plnení, ktoré poisťovateľ vyplatil z dôvodu poistnej udalosti, čo v danom prípade nepresiahla. 21. Zákon o povinnom zmluvnom poistení takisto žiadnym spôsobom nerieši ani vzájomný pomer tejto náhrady pri vzniku kumulatívneho nároku tak proti poistníkovi ako aj proti poistenému, ktorý nie je poistníkom. Toto rozhodnutie v podstate ponecháva na poisťovateľovi, je preto jeho oprávnením určiť, či za splnenia taxatívne vymenovaných podmienok v § 12 ods. 1 písm. a) až g) resp. ods. 2 písm. a) až g) Zákona o povinnom zmluvnom poistení, uplatní nárok na náhradu poistného plnenia v celom rozsahu alebo iba v časti a v akej časti poistného plnenia. Rovnako zákon ponecháva na poisťovateľovi v akom rozsahu si pri kumulácii povinných osôb uplatní nárok voči poistníkovi, ako aj voči poistenému, ktorý nie je poistníkom. 22. K odvolacej argumentácii prioritne odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s námietku žalovaného 2, že prvoinštančný súd sa vôbec nevysporiadal s obranou žalovaného 2, naopak, súd sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku, ako je popísané vyššie, dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkou relevantnou argumentáciou žalovaného 2. Osobitne s námietku, že výkon práva žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy od žalovaného 2 je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom so závermi súdu prvej inštancie v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd je tiež toho názoru, že pokiaľ si žalobca uplatnil aj voči žalovanému 2 solidárne so žalovaným 1 právo na zaplatenie sumy 1.529,31 Eur ako časti poistného plnenia vyplateného poškodenému (z celkovej výšky 2.730,90 Eur) za splnenia podmienok podľa ust. § 12 ods. 1 písm. e) a f) zákona o povinnom zmluvnom poistení, voči žalovanému 1 ako poistníkovi, (keďže porušil povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu a zároveň bol v omeškaní s platením poistného) a zároveň v zmysle § 12 ods. 2 písm. g) vo vzťahu k žalovanému 2 ako poistenému, ktorý nie je poistníkom (keďže spôsobil škodu motorovým vozidlom, pričom bez dôvodov hodných osobitného zreteľa porušil povinnosť podľa § 10 ods. 1 tým, že písomne neoznámil poisťovateľovi vznik škodovej udalosti), žalobca si uplatnil toto právo vo vzťahu k žalovanému 2 na základe zákona a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami. Ani odvolací súd nevidel v tomto postupe žalobcu vo vzťahu k žalovanému 2 taký výkon práva, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi, teda s pravidlami morálneho charakteru všeobecne uznávanými a platnými v demokratickej spoločnosti, nezodpovedajúci požiadavke spravodlivého, teda vyvážaného usporiadania vzájomných práv a povinností účastníkov spoločenského vzťahu. Uplatnenie predmetného nároku žalobcu voči žalovanému 2 ani s prihliadnutím na všetky okolnosti danej veci ani odvolací súd nepovažuje za konanie, ktoré by bolo zjavne právne a eticky neprijateľné, či z hľadiska oprávnených záujmov strán a spoločnosti hrubo nevyvážené. 23. Odvolací súd sa rovnako zhoduje so záverom súdu prvej inštancie, že skutočnosti uvádzané žalovaným 2, pre ktoré si nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť uloženú mu ust. § 10 ods. 1 písm. b) Zákona o povinnom zmluvnom poistení (a to, že sa spoliehal na prísľub žalovaného 1, že poistnú udalosť nahlási), sama osebe nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý by bolo ospravedlniteľné porušenie tejto zákonnom uloženej povinnosti žalovaným 2, ktorý nesporne zavinil predmetnú dopravnú nehodu. Povinnosť ohlásiť škodovú udalosť zákon ukladá kumulatívne obom žalovaným. 24. Podľa výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré neboli ani sporované, došlo k porušeniu povinností žalovaným 1 ako poistníkom, ktorý uzavrel so žalobcom poistnú zmluvu, ohlásiť dopravnú nehodu (v zmysle § 10 ods. 1 písm. b) citovaného zákona) a zároveň k porušeniu povinnosti včas platiť poistné, keď v čase, keď nastala poistná udalosť, bol v omeškaní s platením poistného (§ 12 ods. 1 písm. e) a f) citovaného zákona). Na strane žalovaného 2 ako poisteného, ktorý nebol poistníkom, došlo k porušeniu povinnosti v zmysle § 10 ods. 1 písm. b) citovaného zákona rovnako písomne oznámiť poisťovateľovi vznik škodovej udalosti v stanovenej lehote, a to ako bolo uzavreté vyššie bez dôvodov hodných osobitného zreteľa, pričom zároveň spôsobil predmetnú škodu daným motorovým vozidlom (§ 12 ods. 2 písm. g) citovaného zákona). Z uvedeného vyplýva, že tak žalovaný 1 ako aj žalovaný 2 mali paralelne popri sebe rovnakú zákonnú povinnosť oznámiť poisťovateľovi vznik škodovej udalosti, ktorú obaja porušili, žalovaný 1 zároveň porušil aj povinnosť včas platiť poistné. Nie je pritom možné tvrdiť, že porušenie povinnosti jedným zo žalovaných je závažnejšie, či menej závažné než druhým; žalobca bol síce poistník v zmluvnom vzťahu so žalobcom, ale žalovaný nehodu zavinil. Výlučne vo vzťahu k žalovanému 1 bola pritom žalobou uplatnená aj priznaná náhrada vo výške 928,47 Eur, s poukazom na omeškanie s platením poistného a vo vzťahu k obom žalovaným 1 a 2 solidárne vo výške 1.529,31 Eur z titulu porušenia povinnosti ohlásiť škodovú udalosť. S prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu ani odvolací súd nevidel v takomto rozčlenení náhrady poistného plnenia vo vzťahu k žalovaným 1 a 2 neprimeranosť, či nespravodlivosť. Žalovaný 1, ktorý bol priamo poistníkom a porušil svoje povinnosti dvojnásobne, je fakticky zaviazaný k náhrade poistného plnenia vo väčšom rozsahu ako žalovaný 2, ktorý porušil iba jednu povinnosť. V tejto súvislosti nemožno ani prehliadnuť tú podstatnú skutočnosť, že predmetnú dopravnú nehodu zavinil výlučne žalovaný 2 ako vodič daného vozidla, čo hrá tiež zásadnú rolu pri posudzovaní, či rozvrhnutie náhrady poistného plnenia medzi žalovanými 1 a 2 je spravodlivé, ekvivalentné. Nebolo preto dôvodným neakceptovať žalobou prejavenú vôľu žalobcu k uplatneniu náhrady časti poistného plnenia podľa jeho rozvrhnutia. Otázku solidarity plnenia žalovaných 1 a 2 k plneniu sumy podľa výroku II. rozsudku v istine 1.529,31 Eur prvoinštančný súd vyriešil v bode 43 preskúmavaného rozsudku, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach naň odkazuje. Existencia súčasnej paralelnej povinnosti oboch žalovaných písomne oznámiť poisťovateľovi vznik škodovej udalosti v zmysle § 10 ods. 1 cit. zák., je hmotnoprávnym podkladom pre vyslovenie solidarity plnenia žalovaných vyplývajúceho z porušenia tejto povinnosti (§ 511 OZ). 25. Pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku iba omylom odkazuje na bod 34 rozsudku, pričom z kontextu je nesporne zrejmé, že sa jedná o bod 35, takéto drobné a formálne pochybenie nemôže zakladať zmätočnosť odôvodnenia a tým porušenie práva na riadne odôvodnenie rozsudku ako práva na spravodlivé súdne konanie, ako to namieta žalovaný 2. 26. V podanom odvolaní žalovaný 2 s odkazom na body 19 a 20 preskúmavaného rozsudku vzniesol tiež námietku premlčania vo vzťahu k škode spôsobenej žalovaným 2 s tým, že takýto nárok by bol premlčaný v dvojročnej subjektívnej lehote. I keď prvoinštančný súd v právnom posúdení veci odkazuje v citovaných odsekoch aj na ust. § 420 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka o náhrade škody, z kontextu je nesporné, že nárok žalobcu uplatnený voči žalovaným nie je priamo nárokom na náhradu škody, náhradu škody zaplatil žalobca poškodenému, čo podmienilo citáciu citovaných ustanovení prvoinštančným súdom, žalobcom je nesporne uplatňovaný osobitný nárok v zmysle § 12 Zákona o povinnom zmluvnom poistení a to nárok žalobcu ako poisťovateľa na náhradu vyplateného poistného plnenia voči poistníkovi a poistenému. Subjektívna dvojročná premlčacia lehota, ktorá by sa v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatnila pri práve na náhradu škody, preto na daný prípad nedopadá. Námietka premlčania vznesená žalovaným 2 v podanom odvolaní preto ako nedôvodná neobstojí. Okrem toho pre uplatnenie námietky premlčania až v odvolacom konaní neboli ani splnené procesné podmienky podľa § 366 CSP. 27. Pokiaľ ide o strohé a lakonické odvolanie žalovaného 1, odvolací súd odkazuje na závery súdu prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku, pričom nezdieľa názor tohto odvolateľa, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z týchto dôvodov nebolo možné ani odvolaniu žalovaného 1 vyhovieť. 28. Ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie v bode 56 preskúmavaného rozhodnutia, podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany konania, ktorú nastolil, je nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán. Odvolací súd v tomto rozhodnutí preto na ostatnú argumentáciu strán sporu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami, resp. podrobnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 29. S poukazom na vyššieuvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch I. a II. ako vo výrokoch vecne správny, s použitím § 387 ods 1 a 2 CSP potvrdil. 30. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalobcovi vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 31. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalobca v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 32. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). 33. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalobcu - žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 34. Odvolací súd potom hoci úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, s odkazom tiež na obdobný záver NS SR v rozhodnutí z 26. 10. 2016 sp. zn. 6 Cdo 544/2015. 35. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).