Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21Cob/39/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114203793 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2114203793.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Anity Filovej v právnej veci žalobcu: Slovenská kancelária poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpený advokátom: JUDr. Jánom Mišurom, PhD., Záhradnícka 27, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: Europetrucks, s.r.o., so sídlom Kopčianska 10, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 36 661 155, zastúpený: Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, o zaplatenie 1.819,30 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 36Cb/53/2014-134, zo dňa 11.11.2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.819,30 eur s 5,50% úrokom z omeškania od 18.10.2013 do zaplatenia a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 2. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca poukazoval na to, že mu bola zo strany žalovaného spôsobená škoda vo výške žalovanej istiny, keď tento motorovým vozidlom dňa 22.3.2012 motorovým vozidlom VOLVO FH 440, EČV: TT - 332 CU zavinil dopravnú nehodu, dôsledkom ktorej došlo ku vzniku inej vecnej škody na nehnuteľnosti vo vlastníctve poškodeného Landauer Transportgesellschaft Doll KG, Nemecko. Žalovaný je vedený a zapísaný ako držiteľ predmetného motorového vozidla, ktoré ale nebolo v čase dátumu nehody povinne zmluvne poistené proti zodpovednosti za škodu podľa § 3 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalobcovi podľa § 24 ods. 2 písm. b) zák. č. 381/2001 Z. z. vznikla povinnosť uhradiť poškodenému z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré žalobca poskytol dňa 4.9.2013 vo výške 1.819,30 eur a tak uhradil 2.084,16 eur, z čoho 264,86 eur predstavuje poplatok podľa Interných pravidiel. Vyplatením náhrady škody poškodenému prešlo právo poškodeného vymáhať vyplatenú náhradu škody voči zodpovednému subjektu na žalobcu a to titulom zákonného prechodu práva podľa § 524 Obč. zák. v spojení s § 24 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z. z., ktorá požadoval od žalovaného zaplatenie poskytnutého poistného plnenia do 17.10.2013. Tým, že žalovaný nesplnil svoju zákonom stanovenú povinnosť v súlade s § 3 ods. 1 zák.č. 381/2001 Z. z., vznikol žalobcovi voči žalovanému oprávnený nárok na základe ustanovenia § 24 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z. z. ako právo proti tomu, kto zodpovedá za škodu podľa § 24 odseku 2 uvedeného zákona, a to na náhradu toho, čo za neho plnil. 3. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť s poukazom na § 3 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. podľa ktorého povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má pri tuzemskom motorovom vozidle ten, kto je ako držiteľ motorového vozidla zapísaný v dokladoch vozidla alebo ten, kto je v dokladoch vozidla zapísaný ako osoba, na ktorú sa držba motorového vozidla previedla, v ostatných prípadoch ten, kto je vlastníkom motorového vozidla alebo jeho prevádzkovateľom. Ak na motorové vozidlo je uzatvorená nájomná zmluva s právom kúpy prenajatej veci, povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má nájomca. V čase dopravnej nehody nebol ale žalovaný osobou povinnou uzavrieť poistnú zmluvu podľa § 3 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z., pretože v tom čase motorové vozidlo bolo užívané spoločnosťou Time Trans s.r.o. na základe nájomnej zmluvy s právom kúpy prenajatej veci, a tak žalovaný nie je v predmetnom konaní pasívne legitimovaný, povinnosť uzavrieť povinné zmluvné poistenie na uvedené motorové vozidlo mal v čase dopravnej nehody nájomca motorového vozidla, ktorý je i osobou zodpovednou za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a súčasne osobou, voči ktorej má žalobca nárok podľa § 24 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z. z.. Okrem toho žalovaný uviedol, že z podaného návrhu a jeho príloh nevyplýva rozsah škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ani príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti vodiča, nájomcu vozidla a vznikom škody, ktorú poisťovateľ pri výplate poistného plnenia skúma. Fakturovaná výška škody, ktorú žalobca zaplatil nepreukazuje skutočnú škodu poškodeného, nie zrejmé, akú škodu vlastne vystaviteľ faktúry skúmal a oceňoval a žalobca v konaní nepreukázal vznik a rozsah skutočnej škody, ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti zodpovednej osoby. 4. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom súdu prvej inštancie č.k. 36Cb/53/2014-78 zo dňa 05.11.2014 v spojení s opravným uznesením, ktorým súd žalobu zamietol. Predmetný rozsudok bol na základe odvolania žalobcu zrušený uznesením odvolacieho súdu č.k. 21Cob/22/2015-106 zo dňa 29.04.2016, v ktorom odvolací súd vytkol prvoinštančnému súdu nedôslednosť keď nevysvetlil súvislosť medzi povinnosťou uzavrieť poistnú zmluvu a zodpovednosťou za náhradu škody, v spojení s preukázaním existencie podmienky zodpovednosti spoločnosti Time Trans s.r.o., pričom v čase uzatvorenia Zmluvy o nájme dopravného prostriedku žalovaný nebol vlastníkom vozidla, ale iba lízingovým nájomcom na základe zmluvy so spoločnosťou UniCredit Leasing Slovakia a.s., ktorá uzavretie nájomnej zmluvy s tretím subjektom s právom kúpy prenajatej veci ale vylučuje. 5. Provinštančný súd vykonal vo veci dokazovanie, vypočul právnych zástupcov strán sporu, oboznámil sa s listinnými dôkazmi a to správou o dopravnej nehode, výpočtom výšky škody, výpisom z účtu a výpisom z evidencie motorových vozidiel, ako i zmluvou o nájme dopravného prostriedku a po vyhodnotení vzájomných skonštatoval, že návrh je dôvodný. 6. Zo správy o dopravnej nehode vyplýva, že dňa 22.3.2012 bola motorovým vozidlom VOLVO FH 440, EČV: TT - 332 CU spôsobená dopravná nehoda v Nemeckej republike a v súislosti s ňou škoda vo výške 1.819,30 eur, ktorú žalobca uhradil nemeckej kancelárií poisťovateľov celkom v sume 2.084,16 eur (1.819,30 eur a poplatok). Podľa výpisu z centrálnej evidencie motorových vozidiel v čase dopravnej nehody dňa 22.3.2012 bol ako vlastník a držiteľ motorového vozidla zn. VOLVO FH 440, EČV: TT - 332 CU zapísaný žalovaný, v tom čase s obchodným menom Easy Finance s.r.o. 7. Súd prvej inštancie tiež Zo zmluvy o nájme dopravného prostriedku 3/2012 zistil, že dňa 1.1.2012 uzatvoril žalobca ako prenajímateľ a spoločnosť Time Trans, s.r.o., ako nájomca Zmluvu o nájme dopravného prostriedku 3/2012 podľa § 630 a nasl. Obchod. zák., predmetom nájmu je uvedené motorové vozidlo zn. VOLVO FH 440, EČV: TT - 332 CU a príves. Podľa čl. III zmluvy sa prenajímateľ zaväzuje prenechať nájomcovi na dočasné užívanie motorové vozidlo špecifikované v čl. I. tejto zmluvy a nájomca sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu špecifikovanú v čl. III. tejto zmluvy. Zmluvné strany si dohodli nájomné vo výške 2.100 eur bez DPH mesačne, zmluva sa uzatvorila na dobu od 1.1.2012 do 31.12.2012 s tým, že podľa čl. V. zmluvy je nájomca oprávnený kúpiť prenajatú vec. Nájomca je tiež oprávnený využiť právo na kúpu prenajatej veci po dobu platnosti tejto zmluvy alebo najneskôr do 10 dní odo dňa zániku zmluvy. A nájomca využije právo na kúpu prenajatej veci pred skončením platnosti tejto zmluvy je povinný hradiť prenajímateľovi kúpnu cenu vo výške 41.100 eur. Z výpisu z centrálnej evidencie motorových vozidiel súd zistil, že v čase uzatvorenie nájomnej zmluvy zo dňa 1.1.2012 bola ako vlastník motorového vozidla zn. VOLVO FH 440, EČV: TT - 332 CU vedená spoločnosť Unicredit leasing Slovakia, a.s.. 8. Z hľadiska právneho posúdenia súd na vec aplikoval právu úpravu uvedenú v § 3 ods. 1, § 2 písm. j/, § 24 ods. 2 písm. b/, ods. 7 písm. b/ zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a to v spojení s § 427 ods. 1 Obč. zák., keď mal preukázané, že dňa 22.3.2012 bola zavinená motorovým vozidlom zn. VOLVO FH 440, EČV: TT - 332 CU dopravná nehodu v Nemeckej republike, pri ktorej bola spôsobená škoda a motorové vozidlo nebolo v čase nehody povinne zmluvne poistené. Na základe uvedenej skutočnosti žalobca prostredníctvom zahraničnej osoby oprávnenej na vymáhanie škody z garančného fondu v zmysle zákona poistné plnenie za škodu uhradil, čím mu podľa § 24 ods. 7 písm. b) zák. č. 381/2001 Z.z. vzniklo právo proti tomu, kto bol povinný uzavrieť poistnú zmluvu o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla - povinné zmluvné poistenie. V čase nehody bol ako držiteľ a zároveň vlastník motorového vozidla zapísaný v príslušnej evidencii motorových vozidiel žalovaný, a tak je žalovaný osobou zodpovednou za poistenie a povinnou na náhradu škody resp. plnenia, ktoré za neho žalobca poskytol poškodenému. Žalovaný po tom, ako bol v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie odvolacím súdom zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie tvrdil, že má právo postihu voči vodičovi motorového vozidla, ktorý zavinil nehodu, ale žalovaný, ktorý nebol v čase spôsobenia nehody prevádzkovateľom vozidla za škodu spôsobenú vodičom nezodpovedá. V konaní bolo preukázané, že vlastníkom a držiteľom motorového vozidla VOLVO FH 440, EČV: TT- 332 CU, ktorého prevádzkou bola spôsobená škoda bol v čase škodovej udalosti zapísaný v evidencii žalovaný. Nie je sporné, že motorové vozidlo nebolo k dátumu nehody 22.3.2012 povinne zmluvne poistené proti zodpovednosti za škodu, a tak vznikla žalobcovi podľa § 24 ods. 2 písm. b) zák.č. 381/2001 Z. z. povinnosť uhradiť poškodenému z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vyplatením náhrady škody poškodenému prešlo právo poškodeného vymáhať vyplatenú náhradu škody voči zodpovednému subjektu na žalobcu. Žalobca má právo proti tomu, kto zodpovedá za škodu podľa odseku 2 písm. b) na náhradu toho, čo za neho plnil. Podľa § 24 ods. 2 písm. b) zák. č. 381/2001 Z.z. kancelária poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti. Postihové právo smeruje voči tomu, za koho žalobca plnil a teda voči subjektu, ktorý za škodu zodpovedá. Základom postihového práva je jeho právo žiadať refundáciu vyplatených náhrad od toho kto za škodu zodpovedá. Pasívna legitimácia žalovaného bola preukázaná podľa § 427 a nasl. Obč. zák. ktorý ako prevádzkovateľ motorového vozidla zodpovedá za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla s tým, že boli naplnené všetky predpoklady tejto zodpovednosti. Za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá prevádzkovateľ dopravného prostriedku (§ 427 OZ), čím ale nie je vylúčená zodpovednosť i vodiča motorového vozidla za škodu, ktorú spôsobil pri tej istej škodnej udalosti poškodenému porušením právnej povinnosti (§ 420 OZ), ale je na žalobcovi, voči komu bude uplatňovať svoj nárok. Žalobca si uplatnil postihové právo výlučne voči prevádzkovateľovi motorového vozidla, ktorým je žalovaný 9. V čase uzatvárania predmetnej nájomnej zmluvy s právom kúpy prenajatej veci zo dňa 1.1.2012 ale žalovaný nebol vlastníkom motorového vozidla, pretože bol lízingovým nájomcom a vlastníkom sa stal až dňa 21.2.2012, z ktorého dôvodu má súd za to, že predmetná zmluva je neplatná a nemožno na ňu prihliadnuť. Ďalším dôvodom prečo súd na uvedenú zmluvu neprihliadol je aj skutočnosť, že podľa názoru súdu nemá žalobcom predložená zmluva charakter „klasickej“ nájomnej zmluvy s právom kúpy prenajatej veci, nespĺňa kritéria lízingovej zmluvy a nemôže vyvolať preto ani právne účinky s tým spojené vo vzťahu k povinnosti poistenia. K obdobným záverom dospel vo svojom rozhodnutí aj odvolací súd a zrejme na základe uvedeného sa súd už bližšie nezaoberal pôvodnou právnou argumentáciou žalovaného. 10. K žalovaným namietanému rozsahu škody súd zhodnotil argumentácie žalobcu ako preukázanú s tým, že žalobca poskytol dňa 4.9.2013 z poistného garančného fondu poškodenému poistné plnenie v celkovej výške 1.819,30 eur. Dopravná nehoda sa stala na území Nemeckej republiky, a preto vyporiadanie nárokov riešila nemecká strana, ktorá je pri vyporiadaní nárokov poškodeného viazaná Internými pravidlami, uverejnenými v Úradnom vestníku Európskej Únie pod číslom L192/23, ktoré upravujú vzťahy medzi národnými kanceláriami poisťovateľov v súlade s Odporučením Pracovnej skupiny pre cestnú dopravu Výboru pre vnútrozemskú dopravu Ekonomickej komisie pre Európu Organizácie spojených národov z 25. januára 1949. Podľa článku 3.4 Interných pravidiel kancelária (v tomto prípade nemecká strana) vo svojej neobmedzenej pôsobnosti vybaví všetky nároky v súlade s právnymi a vykonávacími predpismi použiteľnými v krajine, v ktorej došlo k nehode, a ktoré súvisia so zodpovednosťou za spôsobenú škodu, s náhradou škody poškodených a povinným poistením zodpovednosti, v najlepšom záujme poisťovateľa, ktorý vydal zelenú kartu alebo poistku, alebo, ak je to na mieste, v najlepšom záujme príslušnej Kancelárie (v tomto prípade Slovenskej kancelárie poisťovateľov). Nemecká strana je výlučne spôsobilá vo všetkých veciach týkajúcich sa výkladu práva použiteľného v krajine, v ktorej došlo k nehode, ako aj vybavenie nároku. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nemecká strana škodu likvidovala podľa nemeckého právneho poriadku, nie je preto dôvod pochybovať o správnosti krokov nemeckej strany o výške plnenia a je potrebné rešpektovať zistenia nemeckej strany a na základe vyúčtovania jej uhradiť požadované náklady. Súd prvej inštancie k tomu to názoru poukázal na Rozhodnutie komisie z 28. júna 2003 o uplatňovaní smernice Rady 72/166/EHS, pokiaľ ide o kontrolu plnenia povinnosti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (oznámené pod číslom dokumentu C(2003) 2626) (Text s významom pre EHP) (2003/564/ES) - Interné pravidlá, a to najmä na čl. 3 oddiel 1 (Všeobecné pravidlá - záväzné ustanovenia): Keď je kancelária informovaná o dopravnej nehode, ku ktorej došlo na území krajiny, za ktorú je zodpovedná, ktorej účastníkom je vozidlo z inej krajiny, bez toho, aby čakala na formálne uplatnenie nároku, pristúpi k vyšetrovaniu okolností dopravnej nehody. Hneď, ako je to možné, oznámi akúkoľvek takúto nehodu poisťovateľovi, ktorý vydal zelenú kartu alebo poistnú zmluvu prípadne, príslušnú kanceláriu. Akékoľvek zanedbanie uvedeného si však nie je možné uplatňovať. Všetky nároky spracúva kancelária sama za seba v súlade so zákonnými a regulačnými ustanoveniami uplatňovanými v krajine dopravnej nehody týkajúcej sa zodpovednosti, náhrady škody poškodeným osobám a povinného poistenia v najlepšom záujme poisťovateľa, ktorý vydal zelenú kartu alebo poistnú zmluvu, prípadne príslušnej kancelárie. Pre všetky záležitosti týkajúce sa výkladu zákona platného v krajine dopravnej nehody (dokonca aj keď sa odvoláva na právne ustanovenia platné v inej krajine) a likvidáciu nároku je príslušná výlučne kancelária. Na základe tohto posledného ustanovenia kancelária po výslovnej žiadosti pred prijatím konečného rozhodnutia informuje príslušného poisťovateľa alebo kanceláriu. 11. Žalobcom predložený listinný dôkaz - dokument s výškou škody vyhotovil likvidačný zástupca - spoločnosť CED Germany GmbH, ktorá likvidovala poistnú udalosť zo dňa 22.3.2012 a s poukazom na vyššie uvedené by bolo v rozpore s právom EÚ a citovanou smernicou, keby k takémuto spochybňovaniu dochádzalo zo strany iných vnútroštátnych orgánov (vrátane súdov) iných členských štátov, ako je štát, v ktorom došlo ku škodovej udalosti. Ako uviedli už iné súdy v obdobných prípadoch, tak spochybňovanie vybavovania nároku zahraničnou osobou na to oprávnenou by vnieslo chaos do systému zavedeného citovanou smernicou a bolo by v priamom rozpore s jej cieľmi, ako je ochrana poškodených pri nehodách motorových vozidiel a najmä rýchla a účinná likvidácia škody a vyhnutie sa nákladným súdnym sporom. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne a v celom rozsahu jej vyhovel. 12. Žalovaný sa so splnením svojej povinnosti voči žalobcovi dostal do omeškania, preto mu súd podľa § 517 ods. 1,2 Obč. zák. uložili povinnosť zaplatiť úrok z omeškania s poukazom na Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. 13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. písm. b/, f/ a h/ C.s.p. a žiadal, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. 14. V odvolacích dôvodoch poukázal na právnu úpravu uvedenú v § 24 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z.z. a § 427 ods. 1 Obč. zák. s tým , že prvoinštančný súd sa nesprávne vyporiadal s určením, kto je právnickou osobou, ktorá vykonáva dopravu a ktorá zodpovedá za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Žalobca tvrdí, že osobou vykonávajúcou dopravu (prevádzkovateľom) podľa § 427 ods. 1 Obč. zák. je vlastník alebo držiteľ motorového vozidla zapísaný v evidencii a nie osoba, ktorá vykonáva dopravu. K uvedenému ale súd nebral do úvahy, že vykonanie dopravy je podnikaním a subjekt, ktorý vykonáva a realizuje dopravu nesie aj riziko spojené s tým, že pre určenie osoby vykonávajúcej dopravu bude fakticky stav veci t.j. určenie osoby, ktorá v čase vzniku zodpovednosti za škodu prepravu tovaru realizovala a teda fakticky prepravu organizovala, k čomu poukázal na R109/1967. podľa § 2 ods. 1,2 a § 7 písm.i/ zák. č. 56/2012 Z.z. Zároveň dal do pozornosti, že dopravca sa nerovná vlastník. Iný prevádzateľ motorového vozidla podľa § 427 ods. 2 Obč. zák. a fyzická alebo právnická osoba vykonávajúca dopravu podľa § 427 ods. 1 Obč. zák. sú rozdielne právne pojmy, inak by neboli dané v dvoch rôznych odsekoch, čo znamená, že zákon rozoznáva prevádzateľa a iného prevádzateľa. Na uvedené už poukazoval odvolateľ i v konaní pred prvoinštančným súdom, keď samotné vlastníctvo alebo evidovaná držba nie sú spôsobilé samé o sebe spôsobiť škodu vyvolanú osobitou povahou prevádzky a zo žiadnej judikatúry ani z právnych predpisov nevyplýva, že dopravcom vykonávajúcim dopravu je osoba, ktorá má právnu dispozíciu s vozidlom v čase vzniku zodpovednosti za škodu. Za iného prevádzateľa a nie dopravcu podľa § 427 ods. 2 Obč. zák. je preto potrebné považovať toho, kto má trvalú možnosť právnej a faktickej dispozície s dopravným prostriedkom a spravidla ide o jeho vlastníka. Pri inom prevádzateľovi, teda nie dopravcovi, sa skúma právna a faktická dispozícia vozidlom, kto ho organizovane užíva, kedy nestačí len faktická alebo jednorázová dispozícia. Pod právnu dispozíciu ale nepatrí len vlastníctvo, ale aj oprávnená držba a detencia. Súd prvej inštancie ale vec z týchto aspektov neposudzoval, tak vec nesprávne právne posúdil, keď mal za to, že žalovaný bol v čase nehody evidovaným držiteľom vozidla a túto skutočnosť podradil pod pojem dopravca vykonávajúci dopravu napriek tomu, že v konaní vyšlo najavo, že vozidlo riadila osoba zamestnaná u iného subjektu, ktorý v tom čase realizoval prepravu tovaru v rámci svojho predmetu podnikania. 15. Ak má žalobca právo postihu voči tomu, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou nepoisteného vozidla, nemôže toto právo použiť proti tomu, kto za škodu nenesie zodpovednosť, hoci by aj vlastníkom vozidla bol a nesplnil si svoju povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu o poistení zodpovednosti, pretože vlastník vozidla, ak nie je vodičom ani prevádzateľom vozidla nie je osobou zodpovednou za vznik škody z dopravnej nehody a nemá voči regresnej pohľadávke kancelárie poistiteľov solidárnu povinnosť na plnenie. Z dokazovania bolo preukázané, že žalovaný bol v čase dopravnej nehody držiteľom motorového vozidla, ktoré spôsobilo dopravnú nehodu zavineným konaním vodiča motorového vozidla, ktorý bol zamestnancom iného subjektu než žalovaného, pričom žalobca v konaní nepreukázal, kto bol v čase dopravnej nehody dopravcom, ktorého osobitná povaha prevádzky škodu vyvolala, preto záver súdu o tom, že touto osobou je držiteľ vozidla nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd opomenul, že vodič, ktorý spôsobil nehodu nebol zamestnancom žalovaného, vodiča žalovaný neorganizoval, čím sa vôbec prvoinštančný súd nevyporiadal. Žalobca do skončenia dokazovania nepredložil žiadne dôkazy z ktorých by vyplývalo, kto bol v čase dopravnej nehody prevádzateľom motorového vozidla, prevádzkou ktorého došlo k spôsobeniu škody a nepodal ani žiadne návrhy na vykonanie dokazovania. Skutočnosť, že žalovaný nebol prevádzateľom (dopravcom vykonávajúcim dopravu) je negatívne skutkové tvrdenie, pričom pri posudzovaní dôkazného bremena s tým, ktorú stranu sporu zaťažuje, treba rešpektovať i negatívnu dôkaznú teóriu, čo znamená, že neexistencia niečoho majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje, s nemožno od nikoho žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti a tak žalovaný nemá ako preukázať, že dopravu motorovým vozidlom, ktoré spôsobilo nehodu neorganizoval. Odvolateľ tak zotrval na tom, že v danom spore nemá pasívnu legitimáciu. 16. Prvoinštančný súd v odôvodnení naznačuje, že leasingová zmluva je neplantá z dôvodu nemožnosti plnenia v čase uzavretia, ktorá prekážka v čase trvania zmluvy odpadla a to pred možnosťou realizácie prevodu vlastníckeho práva. Súd bez odôvodnenia vychádzal z neplatnosti zmluvy, pričom neodkázal ani na § 39 Obč. zák. ani na neplatnosť kúpnej zmluvy pri absencii vlastníckeho práva podľa § 37 Obč. zák. a ak mal za to, že je daný uvedený dôvod, ide o veľmi extenzívny výklad nemožnosti plnenie, pričom zo žiadnej časti odôvodnenia nevyplýva, prečo je nájomná zmluva neplatná, preto takáto argumentácia prvostupňového súdu nemá žiadnu oporu v ustanoveniach právneho poriadku a je iba svojvoľným posúdením neplatnosti uvedenej zmluvy, k čomu nemá žalovaný možnosť ani právne argumentovať, keď nevie, na základe akých právnych noriem súd uvedenú otázku riešil a na vec posudzoval. 17. Odvolateľ namietol, že prvoinštančný súd ani nezisťoval výšku úhradu regresnej pohľadávky žalobcu, iba rešpektoval zistenia nemeckej strany na základe zúčtovania uhradiť jej požadované náklady, s ktorým záverom sa iba stotožnil. Podľa Občianskeho zákonníka je ale poškodený povinný svoj nárok voči žalobcovi preukázať, ako i podľa zákona o povinnom zmluvnou poistení poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok i preukázať. Argumentácia súdu je preto nesprávna a zavádzajúca, keď účel rýchlej a účinnej likvidácie škody v rámci EÚ je dodržaný a zabezpečený, nakoľko poškodený má už svoje nároky vyporiadané národnou kanceláriou poistiteľov, ktorá vznikla práve za týmto účelom, vyplýva z Interných predpisov, na ktorého poukazuje i prvoinštančný súd, rýchlosť vyporiadania regresného nároku ale neobmedzuje fungovanie systému, keď poškodenému je ihneď nahradená škoda z garančného fondu vytvoreného za týmto účelom, pričom na uspokojenie regresného nároku čaká národná kancelária, ktorá v plnom rozsahu znáša riziko spočívajúce v tom, že jej plnenia iným národným kanceláriám z dôvodu Interného predpisu nebudú uhradené resp. sa nikdy nezistí škodca, voči ktorému je možné nárok uplatniť. Práve vytvorenie tohto subjektu, ktorý bude znášať toto riziko bolo dôvodom vzniku smerníc a vytvorenia systému povinného zmluvného poistenia. Odvolateľ má za to, že neexistuje dôvod ktorý by umožňoval, aby súd nezisťoval skutočnú výšku škody, ktorá má byť uhradená za škodcu a tak i oprávnenú výšku regresívnej pohľadávky, pokiaľ ju škodca v súdnom konaní namieta, k čomu odvolateľ poukázal na § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Súkromné právo členského štátu, ak sa neprieči právu EÚ je oprávnený vykladať národný súd, ktorý je ale povinný vychádzať z platnej právnej úpravy vyplývajúcej zo zák. č. 381/2001 Z.z. a z Občianskeho zákonníka. Neaplikovanie vnútroštátneho práva z dôvodu jeho rozporu s právom EÚ a uprednostnenie práva EÚ súd nezdôvodnil a tak dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, v súvislosti s výškou škody resp. rozsahu dokazovania, ktoré je potrebný vykonať. V závere vyslovil odvolateľ pochybnosť súvisiacu s tým, že ak by nebolo medzinárodného prvku v danom prípade, tiež by sa súd prvej inštancie bol vyporiadaval s výškou namietanej regresnej pohľadávky tak, že ju nie je možné spochybňovať z dôvodu zabezpečenie účelu motorových smerníc, alebo by dôsledne aplikoval právnu úpravu Slovenského právneho poriadku a požadoval by riadne preukázanie výšky škody? 18. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý mal za to, že predmetom konania pred súdom prvej inštancie boli všetky právne relevantné skutočnosti, s ktorými sa prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu vyporiadal, náležite zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, preto žiadal, aby odvolací súd uvedené rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. K odvolacím argumentom odvolávajúcej sa žalovanej strany poukázal na to, že škoda, ktorá bola spôsobená poškodenému podľa Občianskeho zákonníka predstavuje lex specialis pojmu „prevádzkovateľ motorového vozidla“, na ktorú skutočnosť žalobca práve z dôvodu argumentácie žalovaného poukazoval, pretože žalobca si nárok uplatnil voči žalovanému ako prevádzkovateľovi vozidla a táto jeho zodpovednosť je upravená § 427 a násl. Obč. zák., k čomu poukázal i na rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo/134/2009 zo dňa 31.08.2010 a s poukazom na § 2 písm. j/ zák. č. 381/2001 Z.z. uviedol, že „prevádzkovateľom motorového vozidla je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má právnu alebo faktickú možnosť disponovať s motorovým vozidlom“. Z uvedeného zákonného ustanovenia, na ktoré odkazuje i prvoinštančný súd v bode 20. odôvodnenia rozsudku vyplýva, že pojem „prevádzkovateľ“ sa chápe alternatívne a stačí, ak je splnená jedna z dvoch uvedených podmienok. Žalovaný bol v čase dopravnej nehody zapísaný v evidencii vozidiel ako vlastník a držiteľ vozidla čo znamená, že v čase dopravenej nehody mal právnu moc disponovať s vozidlom ako aj faktickú moc nad vozidlom, ktoré zveril tretiemu subjektu, o čom sám predložil zmluvu o nájme dopravného prostriedku a teda žiadnym spôsobom ani nepreukázal, že v čase dopravnej nehody nemal minimálne právnu moc nad vozidlom. K námietke odvolateľa, podľa ktorej je potrebné rešpektovať negatívnu dôkaznú teóriu t.j. pravidlo, že neexistencia niečoho majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje, poukázal na § 185 C.s.p. a výklad k nemu, podľa ktorého táto teória sa nemôže uplatňovať absolútne a nie vždy dochádza k presunu dôkazného bremena na protistranu. V niektorých prípadoch možno od účastníka spravodlivo požadovať, aby preukázala aj negatívnu skutočnosť, je to tak vtedy, keď možno neexistenciu nejakej skutočnosti preukázať inak, napr. existencia skutočnosti, ktorá ju vylučuje. 19. Žalobca zastáva názor, že žalovaný, ktorý bol v čase dopravnej nehody zapísaný v dokladoch od vozidla a disponoval i technickým osvedčením vozidla, mal skutočnosť, že s vozidlom, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda nemal nič preukázať relevantným spôsobom. Je ale nelogické, ak žalovaný tvrdí, že k vozidlu nemal žiaden vzťah v čase vzniku škody, z akého dôvodu predkladal zmluvu o nájme dopravného prostriedku, ktorú vyhodnotil súd ako absolútne neplatný právny úkon, na ktorý musí prihliadať ex offo, preto nie je na mieste názor žalovaného, aby žalovaný žiadal o posudzovanie veci v súvislosti s ním predloženou zmluvou s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS640/2014. Žalovaný zrejme v snahe zbaviť sa zodpovednosti predložil absolútne neplatnú zmluvu uzatvorenú medzi ním ako prenajímateľom a spoločnosťou Time Trans s.r.o. ako nájomcom zo dňa 01.01.2012, kde je v čl. V. upravené právo nájomcu kúpiť prenajatú vec, teda predmet nájmu, ktorého prevádzkou bola v čase dopravnej nehody spôsobená škoda tým, že nájomca je oprávnený využiť právo na kúpu prenajatej veci po dobu platnosti zmluvy alebo najneskôr do 10 dní odo dňa zániku tejto zmluvy. Žalobca ale poukazuje na to, že žalovaný nebol v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy vôbec vlastníkom vozidla, ktorého prevádzkou bola spôsobená dopravná nehoda a škoda, vlastníkom vozidla bola v tomto čase a to od 27.09.2006 do 21.02.2012 spoločnosť UniCredit Leasing Slovakia a.s. a nie žalovaný, ktorý bol v čase uzavretia zmluvy iba držiteľom vozidla, čo znamená, že sa nemohol zmluvou zaviazať k prevodu vlastníckeho práva k veci, ktoré nevlastnil a ktorého bol len leasingovým nájomcom. Predloženie zmluvy, preto zo strany žalovaného bolo podľa názoru žalobcu iba prenášanie zodpovednosti na iný subjekt a sporná je i faktúra, ktorou fakturoval žalovaný nájomcovi nájomné za prenájom vozidla, pretože ako držiteľ a nie vlastník mohol fakturovať nájomné nájomcovi za prenájom vozidla, pretože ak ho nevlastnil, k mohol nanajvýš dať vec do podnájmu a nie do nájmu s následným právom kúpy. Pri nájomnej zmluve s právom kúpy sa jedná o finančný leasing, kedy poskytovateľ leasingu vystupuje vo výpise z registra vozidiel ako vlastník a nájomca ako držiteľ, preto zmluva, ktorú predložil žalovaný je podľa názoru žalobcu iba fiktívna a sleduje účel daňovo optimalizovať príjmy a výdavky medzi personálne prepojenými osobami. Ak sa vozidlo dostalo v čase dopravnej nehody do sféry dispozície iného subjektu nezbavuje to žalovaného zodpovednosti, pretože prevádzkovateľom nie je osoba, ktorej jej vozidlo zverené. I podľa rozhodnutia NS ČR zo dňa 27.11.2007 sp.zn. 25Cdo/2563/2005 vlastník, ktorý vypožičia resp. zverí motorové vozidlo inému zostáva prevádzkovateľom a tiež subjektom zodpovedným za škodu, pričom žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by jeho vozidlo niekto zneužil, či použil proti jeho vôli, dokonca vodič, ktorý spôsobil dopravnú nehodu bol zamestnancom spoločnosti, v ktorej v čase dopravnej nehody je jediným spoločníkom a konateľom Ing. Dušan Tomašík, ktorý je súčasne i konateľom žalovaného. 20. K námietke súvisiacej s nepreskúmavaním škody, čo do jej výšky ako regresnej pohľadávky žalobca zdôraznil, že systém poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je predmetom harmonizácie európskeho práva, keď podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16.09.2009 vyplýva, že orgány, ktoré sú v rámci tohto systému oprávnene aplikovať právne predpisy o náhrade škody sú národné kancelárie poisťovateľov, ktoré však nie sú oprávnené spochybňovať navzájom výsledky svojich zistení, pričom podľa čl. 3 Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody publikovanom pod č. 130/1976 Zb. rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode. Podľa § 15 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, nároky na náhradu škody sa spravujú právom miesta, kde došlo k nehode alebo miesta, kde došlo k skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a keďže v danej veci nejde o nárok na náhradu škody, ale o originárne postihové právo žalobcu vyplývajúcemu z § 24 ods. 7 zák.č. 381/2001 Z.z., a k dopravnej nehode došlo mimo územia SR, nie je podľa názoru žalobcu daná právomoc slovenského súdu na určovanie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pri dopravnej nehode, pretože táto otázka je v právomoci príslušných nemeckých orgánov. V súvislosti so spochybňovaním výšky škody žalovaným žalobca poukazuje na rozhodnutie komisie z 28.06.2003 o uplatňovaní Smernice rady 72/166/EHS a internet pravidlá, kedy žalobca nemôže spochybňovať správnosť krokov nemeckej strany o výške plnenia, žalobca bol povinný rešpektovať jej zistenia na základe vyúčtovania uhradiť požadované náklady. Okrem toho podľa čl. 6 Rozhodnutia komisie z 28.06.2003 o uplatňovaní smernice Rady 72/166/EHS v spojení s kontrolou plnenia povinnosti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola členským štátom EÚ uložená povinnosť zdržať sa vykonávania kontrol povinného poistenia zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla, ktoré sa obvykle nachádzajú v inom členskom štáte alebo na území ďalších tam uvedených štátov, okrem iných aj na území SR, pričom zdôrazňuje žalobca právnu úpravu vyplývajúcu u § 2 písm. p/ zák. č. 381/2001 Z.z. v platnom znení, ktorý na Interné pravidlá odkazuje. 21. K vyjadreniu žalobcu podal žalovaný odvolaciu repliku zo dňa 17.03.2017, ktorou zotrval na svojom odvolacom návrhu v celom rozsahu a zaujal stanovisko k výkladu prezentovanom žalobcom v súvislosti s otázkou posúdenia a určenia vlastníka alebo držiteľa vozidla, ktoré spôsobilo dopravnú nehodu. Výklad, na ktorý poukazuje žalobca označil odvolateľ za rozpore s gramatickým výkladom termínov prevádzkovateľ a prevádzateľ, ktoré sú nezameniteľné, preto sa na výklad tohto pojmu aplikuje terminológia v zmysle Občianskeho zákonníka a nie zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorý je lex specialis k § 822 a nasl. Obč. zák., ale nie k jeho ustanoveniam o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, pričom i podľa riaditeľa žalobcu p. H. Smernica 2000/26/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidiel zaviedla osobitný systém mimosúdneho vybavenia nárokov poškodeného a do nášho právneho poriadku bola transponovaná zák. č. 430/2003 Z.z., ktorou sa sleduje zlepšenie ochrany poškodených osôb, ktoré sa bez svojho zavinenia stali obeťami dopravnej nehody v inom členskom štáte bez toho, aby došlo k zmene právneho poriadku, ktorý sa na daný škodový prípad má aplikovať a bez toho, aby sa to dotklo súdnej právomoci, ak škoda bude uplatňovaná prostredníctvom súdu. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu však takýto zjednodušený prístup neobsahujú, pričom žalobca sa ani vo svojom vyjadrení nevyrovnal s pojmom dopravca a poukazuje na judikáty, ktorí predmetnú otázku neriešia. Rozhodnutie komisie, na ktoré poukazuje žalobca je individuálny akt a je záväzný vo všetkých členských štátoch, čo ale nijako neviaže osobu, ktorá je povinná na úhradu regresnej pohľadávky žalobcu, pričom s plnením podmienok zodpovednosti za škodu vznikol priamo vzťah medzi škodcom a poškodeným na náhradu škody, ktorú poškodený preukáže. , I podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Aj podľa Občianskeho zákonníka poškodený je povinný svoj nárok voči škodcovi preukázať, inak by to znamenalo, že škodca nemá žiadnu inú možnosť, iba rešpektovať akúkoľvek výšku regresnej pohľadávky a nikto nie je oprávnený o jej výške pochybovať, čo by bolo v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces, garantovaný Ústavou SR a Dohovorom o základných právach a slobodách, ktorého je SR stranou. 22. K odvolacej replike žalovaného odvolateľa reagoval žalobca odvolacou duplikou zo dňa 20.04.2017, ktorá je po väčšej časti obsahovo zhodná s vyjadrením k odvolaniu, preto ju odvolací súd neopakuje, iba na vyjadrenie k odvolaniu odkazuje. Žalobca v nej argumentačne hodnotí otázku prevádzkovateľa motorového vozidla v spojení so zodpovednosťou za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vyplývajúcou zo zák.č. 381/2001 Z.z. 23. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd vec prejednal podľa § 379 C.s.p., (Civilný sporový poriadok), podľa ktorého je rozsahom odvolania viazaný a podľa § 380 ods. 1, 2 C.s.p., podľa ktorého je odvolacími dôvodmi viazaný, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., ktoré ustanovenie jeho nariadenie neukladalo, ak nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 3 C.s.p. miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku súd oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Elektronicky stranám miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd neoznámil, pretože strany o to nepožiadali. 24. Podľa § 387 C.s.p. (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. (3) Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Základné princípy Civilného sporového poriadku Čl.8 Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 25. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a zistil, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel pri rozhodnutí o veci samej k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a tak odvolací súd poukazuje na správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 26. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia napadnutého vo veci samej v nadväznosti na podstatné tvrdenia uvedené v odvolaní žalovanej strany sporu, ktorými sa musí odvolací súd v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods.3 C.s.p.), sa odvolací súd zaoberal sa odvolací súd zaoberal posúdením existencie a dôvodnosti odvolacích dôvodov, ktoré žalovaný označil s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ C.s.p. 27. Odvolací argument podradený pod § 365 ods.1 písm. b/ C.s.p., podľa ktorého súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces znamená pochybenie súdu, ktorý argument ale nie je bezbrehý. Naplnenie tohto odvolacieho dôvodu je dané v prípade, že strane sporu bolo znemožnené realizovať jej procesné práva v takej intenzite, ktorá založí záver, že celé konanie je nespravodlivé a zo strany konajúceho došlo k výraznému zasiahnutiu a k poškodeniu práv strany sporu. Odvolací súd ale k uvedenému odvolaciemu dôvodu poukazuje na z obsahu spisu vyplývajúci postup vo veci konajúceho súdu prvej inštancie, ktorý je konaním v súlade s procesným predpisom, súd dôsledne rešpektoval a plnil z procesného predpisu vyplývajúce mu povinnosti, čo odvolací súd vyhodnotil s tým, že tento odvolací dôvod nie je daný. Súd prvej inštancie veľmi podrobne vysvetlil vo svojom rozhodnutí, že právo Slovenskej kancelárie poisťovateľov proti tomu, kto zodpovedá za škodu, na náhradu toho, čo za neho plnila (§ 24 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov), je regresným nárokom, a nie právom na náhradu škody (rozsudok NS SR zo dňa 22.09.2010, sp. zn. 3Cdo/326/2009, uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/284/2010). Odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom poukazuje na skutočnosť, že v predmetnom spore bol preukázaný nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako tzv. regresný nárok, ktorý má povahu originárneho nároku, a nie nároku na náhradu škody. Ide totiž o právo uplatnené podľa § 24 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z.z., keď žalobca sa domáhal náhrady toho, čo bol povinný plniť a to na základe skutočnosti, že motorové vozidlo, ktorého prevádzkou došlo k vzniku škody, nemalo uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Súd prvej inštancie správne vychádzal aj zo Smernice Rady 72/166/EHS zo dňa 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov v členských štátoch týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami, ktorá v čl. 3 stanovuje, že každý členský štát príjme v súlade s čl. 4 všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení. Nárok uplatnený žalobou v predmetnom spore nie je nárokom na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ale ide o zvláštny nárok poisťovne vyplývajúci z osobitného právneho predpisu, ktorým je zák.č. 381/2001 Z.z. 28. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesný postup podľa platných a účinných právnych predpisov, jeho postupom nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, dokazovanie vykonal v potrebnom rozsahu so zachovaním práva oboch strán sporu na označenie a predloženie dôkazov, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. 29. Pochybenie prvoinštančného súdu založené na existencii odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p., podľa ktorého súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam znamená, že sa týka nedostatkov v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie sú nesprávne. Musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke, ale ktoré je nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom, súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul napriek tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové zistenia sú i také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i dôležitosti. 30. Pre odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. platí, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, vyvodzuje zo skutkového zistenia práva a povinnosti, ktoré majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 31. Odvolací súd konštatuje, že odvolávajúca sa žalovaná strana sporu svoje odvolanie založila na polemike a výklade pojmu prevádzkovateľ, ktorý vykladá s poukazom na ust. § 427 ods.1,2 Obč. zák. zrejme vedenom snahou vyhnúť sa plneniu zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V tejto súvislosti je potrebné dôsledne aplikovať ust. § 2 písm.j/ zák.č. 381/2001 Z.z. , podľa ktorého prevádzkovateľom motorového vozidla fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má právnu alebo faktickú možnosť disponovať s motorovým vozidlom a §3 ods. 1 zák.č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má pri tuzemskom motorovom vozidle ten, kto je ako držiteľ motorového vozidla zapísaný v dokladoch vozidla alebo ten, kto je v dokladoch vozidla zapísaný ako osoba, na ktorú sa držba motorového vozidla previedla, 6a) v ostatných prípadoch ten, kto je vlastníkom motorového vozidla alebo jeho prevádzkovateľom. Ak na motorové vozidlo je uzatvorená nájomná zmluva s právom kúpy prenajatej veci, povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má nájomca. Dokazovanie preukázalo, že žalovaný je zapísaný v evidencii motorových vozidiel ako vlastník a držiteľ, teda v čase nehody mal jednoznačne on právnu moc nad vozidlom a tak spĺňa i status prevádzkovateľa, ako definuje § 2 písm.j/ cit. zák. čo preukázal i tým, že vozidlo poskytol tretej osobe. Odvolací súd nepovažuje za podstatnú pre posúdenie návrhu skutočnosť, či vodičom vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda bol či nebol zamestnanec žalovaného a z tohto hľadiska nie je významné ani posúdenie platnosti či neplatnosti nájomnej zmluvy, ktorú žalovaný predložil v konaní a ktorou predmetné vozidlo poskytol inému subjektu. Táto námietka už s odkazom na vyššie uvedené závery je nepodstatná a ako táka by nezaložila dôvod pre zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého prvoinštančného rozhodnutia. 32. Žalovaný tiež namietal, že žalobca nepreukázal a prvoinštančný súd ani neskúmal výšku škody a požadovanej regresnej náhrady v spojení s preukázaním skutočnej výšky škody spôsobenej poškodenému. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že nárok uplatnený podľa § 12 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. nie je nárokom na náhradu škody vzniknutej poškodenému (nie je odvodeným nárokom od práva poškodeného) proti tomu, kto škodu spôsobil ale ide o osobitný (originálny) nárok žalobcu na „regresnú náhradu“ podľa § 24 ods. 7 zákona číslo 381/2001 Z. z., teda ide o nárok žalobcu na náhradu voči tomu, za koho uhradil poistné plnenie z garančného fondu za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti. Z uvedeného vyplýva, že dané konanie nie je konaním o náhradu škody, predmetom ktorého by bolo preukazovanie porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť. Uplatnený nárok a jeho konkrétna výška vyplýva z ust. § 12 zák. č. 381/2001 Z.z., neobmedzuje rozsah plnenia, ak nastane zákonná podmienka uvedená v tomto ustanovení a stanovuje právo aj na náhradu celého plnenia. 33. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k zhodnému právnemu názoru ako súd prvej inštancie, podľa ktorého žaloba je dôvodná, súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a odvolacie dôvody, na ktoré poukazoval žalovaný nie sú dané, na základe čoho napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd potvrdil. 34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).