Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23CoPr/2/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115208918 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115208918.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcov: 1) E. K., nar. X.X.XXXX, bytom P. B. XXX/X, Z. C., 2) O. O., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. G. Z. č. XXX, žalobcovia 1) a 2) zastúpení Odborovým zväzom KOVO, so sídlom Miletičova 24, Bratislava proti žalovanému: ENVIRAL, a.s., so sídlom Trnavská cesta, Leopoldov, IČO: 36 259 233 zastúpený G. Lehnert, k.s., so sídlom Rajská 7, Bratislava, IČO: 31 347 762, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 24Cpr/1/2015 - 188 zo dňa 22. augusta 2016, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu I. inštancie sa p o t v r d z u j e. II. Žalobcom sa právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 27.11.2014 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce dané žalovaným žalobcovi 1) je neplatné a pracovný pomer vzniknutý pracovnou zmluvou zo dňa 25.5.2007 trvá. Druhým odsekom výroku určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 27.11.2014 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce dané žalovaným žalobcovi 2) je neplatné a pracovný pomer vzniknutý pracovnou zmluvou zo dňa 1.8.2008 trvá. Tretím odsekom výroku žalobcom 1) a 2) nárok na náhradu trov konania nepriznal a štvrtým odsekom výroku štátu priznal nárok na zaplatenie súdneho poplatku voči žalovanému. 2. Súd rozsudok odôvodnil aplikáciou článku 2 vety druhej základných zásad Zákonníka práce, § 61 ods. 1, 2, 3, § 62 ods. 1, 2, 3 písm. b), § 74, § 77, § 79 ods. 1, § 240 ods. 2, 9, 10 Zákonníka práce (ďalej len ZP). Vecne argumentoval tým, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané uzatvorenie pracovných zmlúv, dňa 25.5.2007 medzi žalovaným a žalobcom 1) s účinnosťou od 1.6.2007, a tiež dňa 1.8.2008 medzi žalovaným a žalobcom 2) s účinnosťou od tohto dňa, u oboch na výkon práce pracovník výroby - kvasiar/destilatér. Ďalej mal preukázané, že obom žalobcom boli doručené výpovede z pracovného pomeru, ktoré prevzali osobne dňa 28.11.2014 pre nadbytočnosť s odôvodnením, že na základe rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 3.10.2014 z dôvodu zvýšenia efektivity práce dochádza v spoločnosti k zrušeniu dvoch pracovných miest na pozícii pracovník výroby - kvasiar/destilatér s účinnosťou od 1.2.2015. Zamestnávateľ uviedol, že v čase výpovede nemal možnosť ich ďalej zamestnávať, ani na kratší pracovný čas, preto nesplnil ponukovú povinnosť a pracovný pomer sa skončí uplynutím trojmesačnej výpovednej doby dňa 28.2.2015. Ďalej bolo zistené, že žalobca 2) bol predseda a žalobca 1) bol člen výboru základnej organizácie odborového zväzu KOVO. Odborová organizácia vznikla u zamestnávateľa dňa 8.10.2014, čo bolo oznámené zamestnávateľovi listom zo dňa 23.10.2014, kde bol zamestnávateľ požiadaný o stretnutie s odbormi. Žiadosť o zaevidovanie ZO OZ KOVO bola datovaná ku dňu 24.9.2014 s menným zoznamom členov prípravného výboru v zložení: O. O., K. O., B. K., E. K., Q. P.. Listom zo dňa 31.10.2014 boli oznámené mená týchto členov výboru (štatutárneho orgánu) ZO OZ KOVO s vlastnou právnou subjektivitou zamestnávateľovi s upozornením, že požívajú zvýšenú ochranu počas svojej funkcie i šesť mesiacov potom v súlade s § 240 ods. 7 ZP. Z odpovede ZO OZ KOVO zo dňa 25.11.2014 adresovanej zamestnávateľovi bolo zrejmé, že súhlas s výpoveďami odbory neudelili, lebo ide o prepustenie zástupcov odborovej organizácie a je možnosť tieto osoby i naďalej zamestnávať s odporúčaním naplniť organizačnú zmenu iným spôsobom. 3. Z ustanovenia § 240 ods. 9 a 10 ZP je zrejmé, že zamestnávateľ môže dať členovi príslušného odborového orgánu výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov. Ak príslušný zástupca zamestnancov odmietne udeliť súhlas, výpoveď je z tohto dôvodu neplatná. Zákon pripúšťa možnosť nahradiť nedostatok predchádzajúceho súhlasu zástupcov zamestnancov s výpoveďou rozhodnutím súdu. Táto možnosť prichádza do úvahy ale len vtedy, ak zástupcovia zamestnancov odmietli udeliť súhlas a ak sú ostatné podmienky výpovedí splnené a súd v spore o určenie ich neplatnosti zistí, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnancov naďalej zamestnával. V takomto prípade je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné. Citované zákonné ustanovenia sú normatívnym riešením stavu, ak nedošlo k udeleniu súhlasu s výpoveďou zástupcovi zamestnancov. Zákonník práce v tomto zmysle upravuje situáciu, keď príslušný zástupca zamestnancov neudelí predchádzajúci súhlas s jednostranným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, ktorý zamestnávateľ uplatní voči zástupcovi zamestnancov. Žalovaný sa mylne domnieva, že uplatnenie ochrany členov odborového orgánu neudelením súhlasu s výpoveďami je pozitívna diskriminácia; ide o legálnu ochranu skupiny zamestnancov vzhľadom na ich postavenie a vyvíjanú činnosť. V tejto súvislosti Zákonník práce zakotvuje kompetenciu príslušného súdu. V prípade, ak sa v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru zistí, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával za predpokladu, že sú splnené ostatné podmienky výpovede, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné. Znamená to teda, že súd v spore podľa § 77 ZP musí zistiť, či boli splnené podmienky platnosti výpovede a či je možno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V prejednávanej veci nepopierateľne došlo k neudeleniu súhlasu zástupcov zamestnancov s výpoveďami žalobcov s odporúčaním naplniť organizačnú zmenu inak a z tohto dôvodu je skončenie pracovných pomerov zo strany zamestnávateľa neplatné. V takomto prípade je povinnosťou súdu v spore o určenie neplatnosti skončenia pracovných pomerov ďalej zisťovať splnenie ostatných podmienok výpovedí. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že výpovede sú neplatné z viacerých dôvodov. 4. Hmotnoprávne podmienky výpovede sú upravené v § 63 ods. 1 písm. b) a ods. 2 ZP spočívajú v organizačnej zmene u zamestnávateľa, nadbytočnosti zamestnanca a príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Zároveň musí zamestnávateľ preukázať, že bola splnená z jeho strany ponuková povinnosť. Ide o povinnosť zamestnávateľa urobiť zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o preradení na inú prácu. Inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca. Ak zamestnávateľ nemá voľné pracovné miesto, ktoré by bolo pre zamestnanca vhodné, je povinný mu ponúknuť pre neho inak vhodnú prácu, a to aj menej kvalifikovanú a na určitú dobu. Nemožnosť zamestnávateľa zamestnanca naďalej zamestnávať treba vykladať tak, že nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, ide o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať a iba vtedy ponukovú povinnosť nemá. V prípade, ak zamestnávateľ mal takúto prácu a zamestnancovi ju neponúkol, hoci vedel, že trvá na ďalšom zamestnávaní, výpoveď je z tohto dôvodu neplatná. 5. Riadnu ponuku smerujúcu k uzatvoreniu dohody o preradení na inú prácu v zmysle Zákonníka práce, ktorá by bola zo strany zamestnanca akceptovateľná už v okamihu ponuky, prípadne v primeranej lehote stanovenej zamestnávateľom, je možné realizovať vo vzťahu k voľnému miestu a prípadne i k miestu, ktoré bude voľné v dohľadnej dobe (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 4897/2009 z 11.3.2011). Ak sa v rámci organizačnej zmeny súčasne stali nadbytočnými viacerí zamestnanci, zamestnávateľ má ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 písm. b) ZP voči každému z nich osobitne. Pokiaľ má voľné len jedno pracovné miesto, nemá oprávnenie vybrať si zamestnanca, ktorému voľné miesto ponúkne, ale je povinný ho ponúknuť všetkým do úvahy prichádzajúcim zamestnancom (porovnaj R 45/2012). 6. K organizačnej zmene, ktorou sa stali žalobcovia nadbytočnými došlo dňa 3.10.2014. O výbere pracovníka, ktorý je nadbytočným, rozhoduje organizácia sama; súd v tomto smere nemôže preskúmať rozhodnutie organizácie. Zamestnávateľ teda nie je zákonom obmedzený, pokiaľ ide o rozhodnutie, s ktorým zamestnancom pracovný pomer skončí. Aj v prípade, ak pracovnú činnosť rovnakého druhu, ktorá sa stala pre zamestnávateľa nadbytočná, vykonáva viacero zamestnancov, o výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ výlučne sám a ani súd nie je oprávnený takéto rozhodnutie preskúmavať. Súd však skúma, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod (porovnaj R 90/1967). Podľa organizačných štruktúr zamestnávateľa ku dňu výpovede 27.11.2014 pracovalo na pozícii pracovníka výroby 8 zamestnancov a 4 brigádnici príjmu a expedície. Ku dňu 1.2.2015 malo na pozícii pracovníka výroby pôsobiť už len 5 zamestnancov a žiadny brigádnik. Súd mal preukázané, že organizačnou zmenou zo dňa 23.2.2015, teda počas plynutia výpovednej doby žalobcov došlo z dôvodu zvýšenej potreby práce k vytvoreniu celkom 12 miest brigádnikov príjmu a expedície s účinnosťou od 1.3.2015 do 31.12.2015. Brigádnici nemuseli spĺňať žiadne kvalifikačné predpoklady, boli len zaškolení u zamestnávateľa. Išlo o práce na dobu určitú do konca kalendárneho roka, ktoré boli najnižšou pozíciou v organizačnej štruktúre žalovaného s platovým ohodnotením nižším ako platy žalobcov, preto žalovaný nepredpokladal, že by niektorý zo žalobcov mal záujem o toto miesto. Zamestnávateľ mal za to, že ponuková povinnosť mu už netrvala, lebo táto sa posudzovala len ku dňu výpovede, kedy voľné miesta brigádnikov neboli. Súd sa nestotožnil s týmto názorom žalovaného, že miesta brigádnikov nemuseli byť žalobcom ponúknuté. S účinnosťou od 1.3.2015, teda na druhý deň od skončenia pracovného pomeru žalobcov uplynutím výpovednej doby dňa 28.2.2015 sa u zamestnávateľa vytvorilo 12 brigádnických miest, z ktorých ani jedno nebolo žiadnemu zo žalobcov ponúknuté, hoci spĺňali predpoklady na výkon tejto práce, nakoľko stačilo ich zaškolenie u zamestnávateľa. V čase, keď rozhodoval zamestnávateľ o vytvorení brigádnických miest organizačnou zmenou dňa 23.2.2015, plynula žalobcom výpovedná doba, počas ktorej reálne u žalovaného pracovali na základe jeho pokynov (i keď už mali byť v tom čase ich miesta pre nadbytočnosť zrušené s účinnosťou ku dňu 1.2.2015, teda nadbytočnými byť skutočne nemohli, čo tiež svedčí o účelovosti organizačnej zmeny) a dňa 26.2.2015 oznámili žalobcovia zamestnávateľovi, že trvajú na ďalšom zamestnávaní. V čase ich vytvárania mal teda žalovaný vedomosť o vôli žalobcov naďalej ich zamestnávať a bol povinný ponúknuť každému z nadbytočných zamestnancov, teda i žalobcom, akúkoľvek pre nich vhodnú prácu, teda i prácu brigádnika, ktorá sa mala v blízkej budúcnosti vytvoriť, aj keď sa domnieval, že by o ňu nemali záujem. Reálne to však nezisťoval. Napriek sledu udalostí, ktoré sa u žalovaného odohrali počas plynutia výpovednej doby, si nesplnil svoju ponukovú povinnosť a porušil i zásadu vyjadrenú v článku 2 ZP, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nebolo v súlade s dobrými mravmi tvrdenie, že ponukovú povinnosť ohľadne miesta brigádnika si žalovaný nemohol splnil, keďže mu už netrvala a posudzoval ju striktne ku dňu výpovede. Uskutočnené organizačné zmeny u zamestnávateľa, kedy v priebehu piatich mesiacov od 1.10.2014 do 28.2.2015 došlo k zrušeniu 3 pracovných miest pracovníkov výroby a 4 miest brigádnikov a od 1.3.2015 k vytvoreniu nových 9-12 brigádnických miest s účinnosťou od nasledujúceho dňa po uplynutí výpovednej doby žalobcov, svedčia o zámere žalovaného obísť svoju ponukovú povinnosť, ktoré konanie odporuje dobrým mravom a účelu ustanovenia o ponukovej povinnosti. 7. Súd tiež považoval za preukázané, že žalovaný disponoval voľným pracovným miestom operátora chemickej výroby s požadovaným minimálnym stredoškolským vzdelaním s maturitou a miernou znalosťou angličtiny, i v čase dania výpovedí žalobcom. Dňa 27.11.2014 žalovaný zverejnil na internetovom portáli profesia.sk inzerát na túto pracovnú ponuku, ktorú skutočnosť potvrdil i svedok M. Z.. Dôvodom zverejnenia inzerátu na pozíciu operátor chemickej výroby bola skutočnosť, že sa vytvárali dve odbornejšie miesta a hľadali sa uchádzači. Na voľnom trhu práce však nenašiel žalovaný žiadnych uchádzačov, preto sa dané miesta ponúkli dvom pracovníkom expedície a skladov, ktorí ich prijali, žalobcom však ponúknuté neboli. Svedok Z. potvrdil, že pokiaľ sa týka zdravotnej spôsobilosti žalobcov, títo spĺňali predpoklady na obsadenie miest, pán O. nespĺňal kvalifikačné predpoklady, ale pán K. áno, znalosť angličtiny nepreverovali. Žalovaný tvrdil, že mal možnosť si zvoliť, komu zo zamestnancov tieto miesta ponúkne, keďže sa nepodarilo ich obsadiť osobami zvonka na zvolený inzerát. S týmto tvrdením sa súd nestotožnil, ako uviedol už vyššie, ponukovú povinnosť si musí zamestnávateľ splniť voči každému z nadbytočných zamestnancov, a keďže tak neučinil, porušil ju. Z tohto dôvodu je tiež výpoveď žalobcov neplatná. 8. Tak ako každý iný právny úkon, aj výpoveď ako jednostranný právny úkon je neplatná, ak nemá všetky náležitosti právneho úkonu, t.j. keď je v rozpore so zákonom, obchádza zákon alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Rozporom so zákonom alebo obchádzaním zákona sa rozumie nielen rozpor so Zákonníkom práce, ale aj rozpor s ustanoveniami o právnych úkonoch v zmysle Občianskeho zákonníka. Ak tento zákon (Zákonník práce) v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník (§ 1 ods. 4 ZP). Z princípu subsidiarity vyplýva, že tam, kde konkrétna právna úprava vo všeobecnej časti Zákonníka práce chýba, je potrebné použiť v plnej miere Občiansky zákonník. Tak tomu je v prípade neplatnosti pracovnoprávnych právnych úkonov, ktorých osobitosti upravuje vo všeobecnej časti Zákonník práce (§ 17 a nasledujúce), avšak pre ktoré rovnako platia všeobecné princípy o neplatnosti právnych úkonov v zmysle Občianskeho zákonníka (napr. § 37, § 39). Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi (§ 13 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce). Neplatnou je preto aj výpoveď zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi predpokladá, že motívy výpovede nie sú v súlade so základnými zásadami právneho poriadku (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/42/2010 z 9.6.2010). 9. V prípade, ak rozhodnutím zamestnávateľa alebo príslušného orgánu boli od počiatku sledované iné ciele a že zamestnávateľ alebo príslušný orgán iba predstieral prijatie organizačného opatrenia s úmyslom zastrieť svoje skutočné zámery, nebol naplnený ďalší z predpokladov výpovedného dôvodu, čo môže mať dopad i na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania vysloveného právneho princípu o súlade (rozpore) pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi. Súd skúmal skutočný motív výpovede, či ním bola činnosť zamestnancov v odboroch ako to tvrdili žalobcovia a príčinnú súvislosť medzi zrušením pracovných miest zamestnancov a ich angažovaním pri zakladaní odborov u zamestnávateľa. V tejto súvislosti mal súd preukázané, že žalobcovia boli od septembra 2014 činní pri zakladaní odborov u zamestnávateľa, oslovovali zamestnancov ohľadne členstva v odboroch, zisťovali ich záujem o vstup. Zamestnávateľovi oznámili založenie odborovej organizácie ZO OZ KOVO ENVIRAL Leopoldov listom z 23.10.2014, kde vyzvali zamestnávateľa na stretnutie. Na túto výzvu zareagoval zamestnávateľ emailom z 29.10.2014, že mu navrhované stretnutie nevyhovuje a určil vlastný termín 11.11.2014. Nasledujúci deň po odoslaní emailu bola na OZ KOVO doručená žiadosť o prerokovanie výpovede žalobcov. Z výpovede svedka K. O., bývalého kolegu a zakladateľa odborov u žalovaného mal súd preukázané, že vedenie zamestnávateľa malo negatívny vzťah k odborom, považovalo ich za prežitok socializmu. Najskôr boli zamestnanci zo založenia odborov nadšení, no neskôr začali mať strach, že prídu o zamestnanie ako žalobcovia. Potvrdil, že žalovaný dal síce priestory pre odbory, avšak táto miestnosť sa nachádzala na konci areálu, kam nikto nechodil, a tiež propagačné letáky informujúce o činnosti odborov boli vedením odobraté, čo ozrejmil svedok Z., ktorý vyzval odbory na propagáciu výlučne prostredníctvom pridelených priestorov i nástenky a písomne ich upozornil, aby nedávali letáky na iné miesta. Svedok O. pri skončení pracovného pomeru u zamestnávateľa bol vyzvaný na zotrvanie, ak sa vzdá členstva v odboroch a nebude vyvíjať odborovú činnosť. Všetky tieto tvrdenia svedčia o negatívnom postoji žalovaného k odborom v období záveru roka 2014 a začiatkom roka 2015 a sú v príčinnej súvislosti s prijatou organizačnou zmenou o zrušení pracovných miest žalobcov z dôvodu nadbytočnosti. V súčasnosti prijaté sociálne opatrenia, ktoré sa uplatňujú u zamestnávateľa od 1.3.2016 (hoci nie sú doposiaľ podpísané generálnym riaditeľom, čo spochybňuje ich záväznosť) preukazujú terajší postoj žalovaného, nesvedčia však o vzťahu žalovaného k odborom v období, kedy bola daná žalobcom výpoveď. Momentálne odbory u žalovaného nevyvíjajú žiadnu propagačnú činnosť. 10. Svedok V. I., ktorý v období od septembra 2014 do konca roka 2014 zastupoval generálneho riaditeľa u žalovaného, sa vyjadril tak, že o menách členov výboru ZO OZ KOVO sa dozvedel až na stretnutí v novembri 2014, hoci z oznámenia zo dňa 31.10.2014 už táto skutočnosť vyplývala. Nevedel uviesť ako súviselo neudelenie súhlasu odborov s výpoveďou, napriek tomu, že pôsobil ako zástupca generálneho riaditeľa a tvrdil, že sa snažil o udržanie svojich zamestnancov napríklad i príplatkami za prácu cez víkendy a sviatky. V organizačnej zmene z 3.10.2014, ktorej bol svedok finálnym schvaľovateľom sa uvádzali konkrétne mená nadbytočných zamestnancov, no pán I. uviedol, že neriešil detaily kto a prečo dostane výpoveď. Táto skutočnosť nesvedčí o snahe vedenia o zachovanie pracovných pomerov so žalobcami. Svedkyňa M. R., bývalá kolegyňa žalobcov, ich charakterizovala ako priemerných zamestnancov, výbušných a ufrflaných. Potvrdila však, spoločne so svedkom M. Z., že žalobcovia nikdy neboli písomne upozornení na neuspokojivé plnenie pracovných úloh, iba slovne raz. Nikdy im neboli krátené prémie. Ona doručovala žalobcovi 1) výpoveď z organizačných dôvodov pre nadbytočnosť a uviedla, že pri tom zohrala úlohu i osobnostná stránka žalobcov, ich výbušnosť a ufrflanosť. Títo dvaja svedkovia R. a Z. sa ďalej zhodne vyjadrili, že zamestnancovi Z. pracujúcemu v roku 2014 na pozícii kvasiar/destilatér bolo koncom septembra 2014 zistené požitie alkoholu, keď mu pri dychovej skúške bolo namerané 0,23 mg/l a bol upozornený osobným pohovorom a vytýkacím listom na hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Z uvedeného tvrdenia vyplynulo, že osobnostná stránka výbušnosti zamestnancov, ktorým neboli skrátené prémie a nedostali písomné upozornenie na neplnenie si pracovných úloh, bola jedným z kritérií pri výbere nadbytočných zamestnancov, avšak pozitívna dychová skúška na alkohol neviedla k ukončeniu pracovného pomeru s iným zamestnancom. Ten bol neskôr povýšený. Zistené skutočnosti nasvedčujú prísnejšiemu posudzovaniu osôb žalobcov, ktorí boli dlhoročnými zamestnancami u žalovaného bez významných nedostatkov pri plnení pracovných úloh oproti iným zamestnancom, ktorí sa neangažovali pri zakladaní odborov, hoci v čase rozhodovania o nadbytočnosti jeden z nich pracujúci na rovnakej pozícii hrubo porušil pracovnú disciplínu. 11. K tvrdeniu žalovaného v záverečnej reči, že ak by vedel ešte pred oficiálnym oznámením vzniku odborov, že vznikajú a kto sú ich funkcionári a chcel by sa zbaviť žalobcov, tak by im predsa dal výpoveď ešte predtým súd uvádza, že predtým nebola prijatá organizačná zmena, a teda tu neexistoval žalovaným deklarovaný dôvod výpovede, ktorý považoval súd za účelovo prijatý vzhľadom na založenie odborov žalobcami u žalovaného. Žalovaný ďalej tvrdil, že nakoľko nemal žiadnu informáciu o založení odborov, postupoval štandardným spôsobom ako rozhodoval vždy, a to, že rozhodol o organizačnej zmene a následne ku koncu mesiaca doručoval zamestnancom výpovede. Štandardný spôsob u zamestnávateľa v prípade potreby zbavenia sa zamestnanca je teda najskôr prijatie organizačnej zmeny a následne doručenie výpovede nadbytočnému zamestnancovi. 12. Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom rozhodnutí z 19.5.2009 sp. zn. 5 Cdo 255/2008 vyslovil s poukazom na článok 2 ZP, že objektívne právo predpokladá, aby výkon subjektívneho práva smeroval k cieľu sledovanému právnou normou. Ak však účastník právneho vzťahu síce formálne koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom jeho realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide síce o výkon práva, ale o chybný výkon práva. Takéto konanie je totiž realizované nie za účelom dosiahnutia výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len za tým účelom, aby sa formálne dosiahol súlad so zákonom. Preto je potrebné považovať takýto výkon práva, aj keď je formálne v súlade so zákonom, za výkon práva len zdanlivý. Účelom takéhoto konania nie je totiž výkon práva, ale snaha poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu. 13. Súd teda dospel k záveru, že skončenie pracovných pomerov výpoveďami udelenými žalovaným žalobcom 1) a 2) ako členom odborového orgánu je neplatné, lebo nebol daný súhlas odborov a neboli splnené ani ďalšie podmienky výpovede ako ponuková povinnosť a súlad tohto jednostranného právneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi, kedy za skutočný motív výpovede súd považoval zakladanie odborovej organizácie u žalovaného namiesto formálne tvrdeného dôvodu o ich nadbytočnosti v súvislosti s účelovo prijatou organizačnou zmenou. Keďže žalobcovia trvajú na ďalšom zamestnávaní u žalovaného, súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. 14. O nároku na náhradu trov konania úspešných žalobcov súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovia nežiadali priznať trovy konania, preto im ich súd nepriznal. 15. Štát má voči neúspešnému žalovanému nárok na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu podľa § 2 ods. 2 vety prvej zákona o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb., podľa ktorej ak je poplatník od poplatku oslobodený (§ 4 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch) a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. 16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP v spojení s § 470 CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) v spojení s § 470 CSP. 17. V napadnutom rozsudku dospel súd prvej inštancie k záveru, že výpoveď daná žalobcom zo strany žalovaného dňa 28.11.2014 je neplatná z dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 ZP žalovaným a rozporu výpovede s dobrými mravmi. S takýmto záverom súdu prvej inštancie sa žalovaný nestotožňuje. Záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný má zákonnú ponukovú povinnosť v akomkoľvek čase až do skončenia pracovného pomeru výpoveďou je v absolútnom rozpore so znením § 63 ods. 2 ZP. Splnenie ponukovej povinnosti je jednou z hmotnoprávnych podmienok a zákonným predpokladom, ktorý musí byť naplnený na to, aby zamestnávateľ mohol dať zamestnancovi výpoveď z organizačných dôvodov. Ak je potom splnenie tejto hmotnoprávnej podmienky predpokladom dania výpovede, musí byť táto podmienka splnená pred tým, ako je zamestnancovi výpoveď daná. Ponuková povinnosť sa teda vzťahuje len k pracovnému miestu, ktoré je v čase pred daním výpovede zamestnancovi voľné (v okamihu dania ponuky neobsadené) prípadne k miestu, vo vzťahu ku ktorému je vopred isté (napr. preto, že pracovný pomer doterajšieho zamestnanca na tomto mieste skončí k určitému dňu uplynutím doby alebo na základe už vykonaného právneho úkonu, ktorý bude mať za následok uvoľnenie tohto miesta), že bude voľné v dohľadnej dobe (rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo 4897/2009 zo dňa 11.3.2011, citovaný aj súdom prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozsudku). Ak potom žalovaný bezprostredne v čase pred daním výpovede žalobcom nemal miesta brigádnikov voľné, pričom za takéto miesta nie je možné považovať miesta brigádnikov vytvorené s účinnosťou od 1.3.2015 organizačnou zmenou zo dňa 23.2.2015 a teda vytvorené takmer tri mesiace po daní výpovede žalobcom (28.11.2014) nemohol porušiť vo vzťahu k týmto miestam brigádnika svoju zákonnú ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 ZP ako to tvrdí nesprávne súd prvej inštancie. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zároveň tvrdí, že vzhľadom na sled udalostí ktoré sa odohrali počas plynutia výpovednej doby (tieto udalosti však už bližšie nešpecifikuje, takže žalovaný sa len môže domnievať, že týmito udalosťami mali byť udalosti opísané v odôvodnení napádaného rozsudku v bode 63.) žalovaný porušil aj zásadu vyjadrenú v čl. 2 ZP, že výkon práv a povinnosti vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Žalovanému nie je z odôvodnenia napádaného rozsudku zrejmé, prečo súd považuje jeho konanie (neponúknutie miesta brigádnika žalobcom, ktoré vytvoril organizačnou zmenou zo dňa 23.2.2015 súčinnosťou od 1. 3. 2015) za konanie, ktorým bola porušená zásada zakotvená v čl. 2 ZP. Ak raz žalovaný po prijatí organizačnej zmeny dňa 23.2.2015 nemal zákonnú ponukovú povinnosť voči žalobcom, ako vyplýva z vyššie uvedeného, nemôže byť predsa jeho konanie spočívajúce vtom, že žalobcom neponúkol novo vytvorené miesto brigádnika považované za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Takýmto postupom dochádza zo strany súdu prvej inštancie k rozširovaniu zákonných povinností zamestnávateľa nad rámec zákona, na ktorý nie je súd oprávnený a takýto jeho postup je v rozpore so zákonom. 18. Žalovaný si zároveň dovoľuje uviesť, že v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie preukazoval, že samotná organizačná zmena zo dňa 3.10.2014 ako aj následné organizačné zmeny boli súčasťou postupnej zmeny v celkovej organizačnej štruktúre s cieľom zvýšiť počty kvalifikovanejších pozícií na úkor tých menej kvalifikovaných a zároveň tieto organizačné zmeny reflektovali na aktuálnu potrebu brigádnikov. Žalovaný počas celého konania pred súdom prvej inštancie tvrdil, že miesta brigádnikov sú miesta obsadzované sezónne, keďže len počas sezóny nákupu komodít, ktorá trvá väčšinou od neskoršej jari, resp. začiatku leta do neskorej jesene, resp. začiatku zimy (podľa poveternostných podmienok) vzniká potreba mať obsadené tieto miesta. Skutočnosť, že žalovaný organizačnou zmenou zo dňa 16.12.2014 s účinnosťou od 1.1.2015 zrušil 4 pracovné miesta brigádnikov a zároveň rozhodol o vytvorení 7 pracovným miest brigádnikov s účinnosťou od 1.7.2015 do 31.12.2015 a následne súčinnosťou od 1.3.2015 rozhodol o zmene účinnosti vytvorenia 7 pracovných miest brigádnikov, a to tak, že vytvorenie týchto miest je účinné od 1.3.2015, pričom vytvoril aj ďalších 2-5 pracovných miest brigádnika s účinnosťou od 1.3.2015, len reflektoval na tieto svoje potreby (žalovaný nepotreboval mať minimálne v čase od 1.1. do 28.2. vôbec obsadené tieto miesta) a tento postup zároveň nijakým spôsobom nesvedčí o zámere žalovaného obísť svoju ponukovú povinnosť. V čase, kedy žalovaný dával žalobcom výpoveď, boli totiž miesta brigádnikov plne obsadené (čo bolo v konaní preukázané), a to, či by žalovaný s účinnosťou od 1.1. 2015 zrušil 4 miesta brigádnika alebo nie a rovnako či by nakoniec s účinnosťou od 1.3.2015 vytvoril celkovo 12 miest brigádnikov nemá žiaden vplyv na jeho zákonnú ponukovú povinnosť. Z vykonaného dokazovania zároveň nevyplýva, že by u žalovaného objektívne vznikla potreba väčšieho počtu brigádnikov už v čase, kedy dával výpoveď žalobcom, a teda že len v snahe vyhnúť sa ponukovej povinnosti odďaľoval vytvorenie týchto miest nakoniec až od 1.3.2015. 19. Nesplnenie zákonnej ponukovej povinnosti súd prvej inštancie zároveň vidí aj vtom, že podľa jeho názoru žalovaný disponoval v čase, kedy dával žalobcom výpoveď, voľným pracovným miestom operátora chemickej výroby. V konaní pred súdom prvej inštancie, skutočnosť, že žalovaný zverejnil dňa 27.11.2014 na internetovom portáli www.profesia.sk inzerát, že hľadá zamestnanca na pozíciu operátor chemickej výroby, ešte neznamená, že táto pracovná pozícia bola v tom čase u žalovaného vytvorená. Žalovaný mal záujem posilniť odbornejšie pozície na úkor menej odborných a za týmto účelom realizoval organizačné zmeny, ktorých súčasťou boli aj organizačné zmeny v roku 2014 a 2015. Je úplne bežné, že zamestnávateľ najskôr zisťuje, či vôbec nájde vhodného kandidáta na pracovnú pozíciu, ktorú má v pláne vytvoriť a až následne, keď takéhoto vhodného kandidáta nájde a dohodne sa s ním na podmienkach spolupráce, tak takúto pozíciu vytvorí a až od tohto okamihu možno hovoriť o tom, že u zamestnávateľa je takáto pozícia voľná. Aj v tomto prípade, keďže žalovaný nenašiel žiadneho vhodného kandidáta, sa následne rozhodol riešiť celú situáciu tak, že s účinnosťou od 1.3.2015 vytvoril dve pracovné miesta pre prácu vo funkcii operátor výroby, funkčná rezerva, čo je v konečnom dôsledku iná pozícia (a zároveň aj o jeden stupeň nižšia) ako pozícia operátor chemickej výroby, čo preukazujú do súdneho spisu založené organizačné štruktúry. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaný v rozhodnom čase od októbra 2014 do marca 2015 nevytvoril žiadne pracovné miesto pre prácu vo funkcii operátor chemickej výroby. Je potrebné uviesť, že ani jeden so žalobcov nespĺňal kvalifikačné predpoklady na pozíciu operátor výroby. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca 2) nespĺňal žiadne kvalifikačné predpoklady a žalobca 1) nespĺňal z kvalifikačných predpokladov to, že by mierne ovládal angličtinu, čo sa preukázalo na pojednávaní dňa 22.8.2016, kedy na priamu otázku právneho zástupcu žalovaného či ovláda angličtinu žalobca 1) odpovedal, že veľmi málo ovláda angličtinu a na jednoduchú otázku právneho zástupcu žalovaného v anglickom jazyku nedokázal žalobca 1) nijako zareagovať (táto skutočnosť nie je nijako zaznamenaná v zápisnici z pojednávania zo dňa 22. 8. 2016, pričom išlo o skutočnosť dôležitú pre rozhodnutie vo veci, uvedené je však zaznamenané na technickom zariadení určenom na zaznamenávanie zvuku v zmysle § 98 ods. 1 CSP) a súd prvej inštancie nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie o tejto skutočnosti a uspokojil sa s tým, že podľa svedeckej výpovede M. Z. žalovaný nezisťoval u žalobcu 1) znalosť angličtiny. Jednou z požiadaviek na pozíciu operátora chemickej výroby, ako vyplýva zo samotného inzerátu založeného do súdneho spisu žalobcami, bola totiž aj mierna znalosť angličtiny, ktorú nespĺňa ani jeden so žalobcov. Skutočnosť, či žalovaný exaktne overoval túto skutočnosť, nie je pre posúdenie otázky, či pre žalobcov bola objektívne pozícia operátora chemickej výroby vhodná, rozhodná. 20. Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie (posledné dve vety bodu 64.), že ak žalovaný tvrdil, že mal možnosť si zvoliť, komu so zamestnancov tieto miesta ponúkne, keďže sa nepodarilo ich obsadiť osobami zvonka na zvolený inzerát, tak s týmto tvrdením sa súd nestotožnil, keďže ako uviedol vyššie, ponukovú povinnosť si musí zamestnávateľ splniť voči každému z nadbytočných zamestnancov a keďže tak neučinil, porušil ju a aj z tohto dôvodu je výpoveď daná žalobcom neplatná, žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval slová právneho zástupcu žalovaného, ktoré odzneli na pojednávaní dňa 22.8.2016. Na pojednávaní dňa 22.8.2016 právny zástupca žalovaného uviedol, že keďže žalovaný nenašiel žiadneho vhodného kandidáta (na predmetný inzerát prišlo žalovanému len niekoľko žiadostí o zamestnanie spolu so životopismi, pričom žiaden uchádzač nespĺňal požadované kritéria a teda s žiadnym uchádzačom žalovaný ani neabsolvoval pracovný pohovor), následne sa rozhodol riešiť celú situáciu tak, že s účinnosťou od 1.3.2015 vytvoril dve pracovné miesta pre prácu vo funkcii operátor výroby - funkčná rezerva, čo je v konečnom dôsledku iná pozícia (a zároveň aj o jeden stupeň nižšia) ako pozícia operátor chemickej výroby a spolu s vytvorením dvoch pracovných miest pre prácu vo funkcii operátor výroby - funkčná rezerva žalovaný rovnako s účinnosťou od 1.3.2016 zrušil dve pracovné miesta pre prácu vo funkcii pracovník príjmu a expedície. Po prijatí organizačnej zmeny dňa 23.2.2015 mal žalovaný zákonnú ponukovú povinnosť voči zamestnancom pracujúcim na zrušených pozíciách pracovník príjmu a expedície a týmto zamestnancom aj boli ponúknuté dve novovytvorené pracovné miesta pre prácu vo funkcii operátor výroby - funkčná rezerva, ktorí ju akceptovali. Tento prednes právneho zástupcu žalovaného musí byť takisto zachytený na technickom zariadení určenom na zaznamenávanie zvuku v zmysle § 98 ods. 1 CSP. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k novovytvoreným pracovným miestam pre prácu vo funkcii operátor výroby -funkčná rezerva mal žalovaný ponukovú povinnosť aj voči žalobcom je tak v absolútnom rozpore s § 63 ods. 2 ZP. 21. Napadnuté rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ďalej tým, že výpoveď žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, keďže mal preukázané, že skutočným motívom výpovede bolo zakladanie odborovej organizácie u žalovaného namiesto formálne tvrdeného dôvodu o ich nadbytočnosti v súvislosti s účelovo prijatou organizačnou zmenou. K takémuto záveru dospel súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, keď mal preukázané skutočnosti uvádzané v bode 67. a 68. napádaného rozsudku. V tejto súvislosti poukazuje žalovaný predovšetkým na zjavne selektívne hodnotenie dôkazov zo strany súdu prvej inštancie, ktorý si z vykonaného dokazovania vybral len to, čo sa mu hodilo pre účely odôvodnenia svojho rozhodnutia. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobcovia od septembra boli činní pri zakladaní odborov, oslovovali zamestnancov ohľadne členstva v odboroch a zisťovali ich záujem o vstup. Tieto skutočnosti tvrdili len samotní žalobcovia pri ich výsluchu na pojednávaní dňa 11.5.2016. Súd nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie na preukázanie toho, či tieto tvrdené skutočnosti sú pravdivé alebo nie. Čo je však podstatné, je to, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalovaný mal vedomosť o tejto činnosti žalobcov a ani samotný súd prvej inštancie neodôvodňuje svoje závery tým, že žalovaný vedel o tejto činnosti žalobcov. Ako správne uvádza súd prvej inštancie, žalovaný sa dozvedel o založení základnej odborovej organizácie OZ KOVO až na základe listu zo dňa 23.10.2014 (založený do súdneho spisu žalobcami spolu so žalobou), ktorý mu bol v ten istý deň doručený prostredníctvom elektronickej pošty a táto skutočnosť bola v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaná. V samotnom oznámení navrhovalo Metodické pracovisko OZ KOVO tri možné termíny stretnutia, a to 29.10.2014,3.11.2014 a 5.11.2014 s dovetkom, že ak žalovanému žiadny z týchto termínov nevyhovuje, nech navrhne iný termín stretnutia. Keďže žalovanému žiadny termín nevyhovoval, navrhol, nový termín, a to 11.11.2014, ktorý Metodické pracovisko OZ KOVO akceptovalo. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný do času, kedy mu bolo oznámené začatie fungovania ZO OZ KOVO, a teda do 23.10.2014 nedoručil žalobcom výpoveď, bol povinný postupovať v súlade so Zákonníkom práce (§ 74) a prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov. Z tohto dôvodu sa obrátil na Metodické pracovisko OZ KOVO (aj keď si bol vedomý, že zástupcami zamestnancov je ZO OZ KOVO, avšak súčasťou oznámenia o vzniku odborovej organizácie zo dňa 23.10.2014 neboli údaje o členoch výboru ZO OZ KOVO, a preto žalovanému nezostávalo nič iné, len sa obrátiť so žiadosťou o prerokovanie výpovede na Metodické pracovisko OZ KOVO) a požiadal v zmysle § 74 ZP o prerokovanie výpovede medzi iným aj žalobcov. Žalovanému nie je zrejmé, ako vyššie uvedené konanie žalovaného preukazuje jeho negatívny postoj k odborom. Rovnako negatívny postoj k odborom nepreukazuje ani osobný názor jedného so zamestnancov žalovaného M., ktorý sa podľa svedka K. O. vyjadril, že podľa jeho názoru sú odbory prežitkom socializmu. Išlo o osobný názor jedného so zamestnancov žalovaného, a nie názor žalovaného. Zároveň je potrebné uviesť, že tento názor bol prezentovaný až na stretnutí s vedením žalovaného koncom februára 2015 a táto skutočnosť nijako nepreukazuje vedomosť žalovaného pred prijatím organizačnej zmeny dňa 3.10.2014 o tom, že u neho vzniká odborová organizácia a kto sú jej funkcionári. 22. Negatívny postoj k odborom rovnako nijako nepreukazuje ani skutočnosť, akú miestnosť pridelil žalovaný ZO OZ KOVO. Ako svedok M. Z. uviedol na pojednávaní dňa 22.8.2014, žalovaný v tom čase nemal iné voľné priestory, ktoré by mohol ZO OZ KOVO ponúknuť. Ak teda žalovaný pridelil odborom priestory v budove v areáli skladovania komodít, okolo ktorého chodia všetci zamestnanci výroby každý deň do práce a z práce a v ktorom sa zamestnanci skladovania nachádzajú počas celého svojho pracovného dňa (táto skutočnosť bola v konaní preukázaná aj mapkou areálu založenou do súdneho spisu na pojednávaní dňa 22.8.2016), splnil si svoju zákonnú povinnosť a žalovanému nie je zrejmé ako táto skutočnosť svedčí o jeho negatívnom postoji k odborom. Zároveň je potrebné uviesť, že ZO OZ KOVO nikdy nenamietala skutočnosť, aké priestory jej boli pridelené a teda žalovaný nevnímal túto otázku ako problémovú čo potvrdil vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 13.7.2016 aj svedok V. I.. Rovnako nepreukazuje negatívny postoj k odborom skutočnosť, že svedok M. Z. odobral z nástenky vo Velíne propagačné materiály OZ KOVO. Svedok pán M. Z. veľmi detailne uviedol na pojednávaní dňa 22.8.2014, prečo došlo z jeho strany k odobratiu propagačných materiálov z nástenky vo Velíne a za akých okolností k nemu došlo. 23. Súd prvej inštancie ďalej tvrdí, že má preukázané, že svedok K. O. bol pri skončení pracovného pomeru vyzvaný na zotrvanie v pracovnom pomere u žalovaného pod podmienkou, že sa vzdá členstva v odboroch a nebude vyvíjať odborovú činnosť. Táto skutočnosť vyplývala len z výpovede svedka pána K. O., ktorý na otázku právneho zástupcu žalovaného, či sa pokúsil po doručení výpovede ju vziať späť uviedol, že nie, ale pani R. mu povedala, že by mohol zostať ale musím sa vzdať členstva v odboroch a nevyvíjať odborovú činnosť. Súd prvej inštancie však už nijako neoveroval pri výpovedi M. R. túto svedkom K. O. tvrdenú skutočnosť, pričom z výpovede svedka M. Z. vyplýva, že za nim prišiel K. O. s tým, že chce vziať späť výpoveď, čo on neakceptoval, čo je v absolútnom rozpore s tvrdením K. O., ktorý na otázku právneho zástupcu žalovaného, či sa pokúsil po doručení výpovede ju vziať späť uviedol jednoznačne, že nie. Ak potom existujú objektívne pochybnosti o pravdivosti tvrdenia svedka K. O. v tejto otázke, nie je na mieste, že súd prvej inštancie nijako neoveroval ďalšie z tvrdení tohto svedka, ale bez ďalšieho mal za to, že ním tvrdené skutočnosti má preukázané. Vzhľadom na vyššie uvedené znie potom záver súdu o tom, že tieto skutočnosti svedčia o negatívnom postoji žalovaného k odborom v období záveru roka 2014 a začiatkom roka 2015 veľmi nepresvedčivo až arbitrárne a záver súdu o tom, že negatívny postoj žalovaného k odborom v období záveru roka 2014 a začiatkom roka 2015 sú v príčinnej súvislostí s prijatou organizačnou zmenou o zrušení pracovných miest žalobcov z dôvodu nadbytočnosti, ktorá bola prijatá dňa 3.10.2014 (táto skutočnosť nebola v konaní nijako spochybnená) absolútne nelogicky. Nie je totiž zrejmé, ako môže negatívny postoj žalovaného k odborom v období záveru roka 2014 a začiatkom roka 2015 tvrdený súdom (ktorý žalovaný popiera) preukazovať motiváciu žalovaného pri prijímaní organizačnej zmeny dňa 3.10.2014, kedy žalovaný vôbec nevedel o tom, že odbory vznikajú a kto sú funkcionári (skutočnosť, že by žalovaný vedel pred oficiálnym oznámením začatia činnosti ZO OZ KOVO dňa 23.10.2014 nebola v konaní preukázaná. 24. Pokiaľ ide o hodnotenie výpovede svedka V. I. zo strany súdu prvej inštancie ako aj jeho záver o tom, že konanie svedka nesvedčí o snahe vedenia o zachovanie pracovných pomerov so žalobcami, žalovaný uvádza, že svedok V. I. len dočasne na 4 mesiace zastupoval generálneho riaditeľa pána C. (čo mal súd prvej Inštancie preukázané). Zo skutočnosti, že si nepamätal detaily, kedy sa presne dozvedel o menách členov výboru ZO OZ KOVO, neriešil detaily kto a prečo dostane výpoveď (svedok V. I. nepoznal detailne všetkých zamestnancov žalovaného, keďže len zastupoval generálneho riaditeľa a preto vychádzal pri výbere nadbytočných zamestnancov z návrhu svojho podriadeného M. Z. a on len finálne schválil tieto návrhy ako zastupujúci generálny riaditeľ) a rovnako sa nevedel vyjadriť k právnej otázke ako súviselo neudelenie súhlasu ZO OZ KOVO s výpoveďou, nie je možné vysloviť záver o tom, že tieto skutočnosti nesvedčia o snahe vedenia o zachovanie pracovných pomerov so žalobcami. Rovnako je absolútne nerozhodné, prečo si žalovaný vybral zo všetkých 8 zamestnancoch pracujúcich na pozícii kvasiar - destilatér práve Q. M. a žalobcov. Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že o výber pracovníka ktorý je nadbytočný, rozhoduje organizácia sama, súd v tomto smere nemôže preskúmať rozhodnutie organizácie. Aj napriek tomu žalovaný počas celého konania pred súdom prvej inštancie preukazoval dôvody, prečo sa rozhodol práve pre žalobcov a prečo nepovažoval jedno pochybenie zo strany zamestnanca pána Z. (pánovi Z. bolo namerané v krvi len 0,23 mg/i alkoholu, čo predstavuje požitie cca 0,5 litra piva) za také závažné, že by sa mal rozhodnúť práve pre neho pri výbere nadbytočných zamestnancov v dôsledku organizačnej zmeny zo dňa 3.10.2014. Konanie žalovaného teda nenasvedčuje žiadnemu prísnejšiemu posudzovaniu osôb žalobcov, ale len tomu, že pre žalovaného boli rozhodujúce predovšetkým osobnostné kritéria žalobcov, u žalobcu 2) nižšia technologická znalosť a u žalobcu 1) hlavne to, že s ním zamestnávateľ nevedel počítať do budúcna, keďže otvorene vyhlasoval aj pred svedkom M. Z., že u žalovaného nechce pracovať (to vyplýva z výpovede svedka pána Z. a z výpovede žalobcu 1) na pojednávaní 22.8.2014). Žalovaný nikdy netvrdil, že by si žalobcovia neplnili svoje pracovné povinnosti v takom rozsahu, že by to bol dôvod im dávať upozornenie na neuspokojivé pracovné výsledky a kvôli ich osobnostnej stránke žalovaný predsa nemôže dať žalobcom upozornenie na neuspokojivé plnenie pracovných výsledkov. 25. Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie obsiahnutý v bode 69. žalovaný uviedol, že si súd nesprávne vyložil slová právneho zástupcu, ktoré odzneli na pojednávaní dňa 22.8.2016. Na tomto pojednávaní právny zástupca žalovaného uviedol (na podporu argumentácie, že žalovaný nevedel pred oficiálnym oznámením vzniku odborov a teda pred 23.10.2014 o tom, že vzniká odborová organizácia a kto sú členovia výboru; táto vedomosť žalovaného z vykonaného dokazovania nevyplýva), že ak by predsa žalovaný vedel ešte pred 23.10.2014 o tom, že vznikajú odbory a kto sú členovia výboru a chcel by sa zbaviť žalobcov ako to neustále tvrdia žalobcovia (čo žalovaný dôrazne popiera), tak by predsa nečakal na doručenie výpovede až do konca októbra 2014 (ako štandardne žalovaný postupuje pri iných organizačných zmenách, a teda že rozhodne o organizačnej zmene, ale nedoručuje dotknutým zamestnancom výpoveď hneď, ale až ku koncu mesiaca, čo je aj postup odporúčaný z hľadiska psychologického), ale by doručil žalobcom výpoveď bezprostredne po tom, ako prijal rozhodnutie o organizačnej zmene, a teda bezprostredne po 3.10.2014. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je potom namieste invektíva zo strany súdu prvej inštancie o tom, aký je štandardný postup žalovaného v prípade potreby sa zbavenia zamestnanca a takéto konštatovanie devalvuje rozhodnutie súdu ako aj súd samotný. 26. Zo skutočnosti uvedených v odvolaní ako aj z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný nevedel v čase, kedy prijímal organizačnú zmenu zo dňa 3.10.2014 (ktorej súčasťou už boli aj mená nadbytočných zamestnancov a teda výber nadbytočných zamestnancov bol uskutočnený dňa 3.10.2014) o tom, že u neho vznikajú odbory a ktorí jeho zamestnanci sú členmi výboru, a teda jeho konanie pri prijímaní organizačnej zmeny zo dňa 3.10.2014 nemohlo byť objektívne motivované činnosťou žalobcov pri zakladaní odborov. Z vykonaného dokazovania je zároveň zrejmé, že žalovaný sa dozvedel o tom, že u neho začala vykonávať činnosť ZO CZ KOVO až z listu Metodického pracoviska OZ KOVO č. 03/46/2014 zo dňa 23.10.2014, ktorý mu bol doručený v ten istý deň elektronickou poštou a mená členov výboru ZO OZ KOVO sa dozvedel až z listu Metodického pracoviska OZ KOVO č. 03/47/2014 zo dňa 31.10.2014. To, že žalovaný po tom, ako sa dozvedel mená členov výboru ZO OZ KOVO a teda po 31.10.2014 nezmenil svoje pôvodné rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa 3.10.2014 a vykonával zákonné kroky k naplneniu tejto organizačnej zmeny predsa nepreukazuje, že jeho výpoveď daná žalobcom bola motivovaná ich odborovou činnosťou. Žalovaný rozhodol o nadbytočnosti žalobcov dávno predtým ako sa dozvedel, že sú členmi výboru ZO OZ KOVO a nevidel dôvod pre zmenu tohto svojho rozhodnutia len z dôvodu toho, že zhodou okolnosti dvaja z troch nadbytočných zamestnancov sú členmi výboru ZO OZ KOVO. Takýto postup žalovaného je plne v súlade so Zákonníkom práce a práve v tejto súvislosti žalovaný poukazoval na to, že ak by len z dôvodu toho, že sa dozvedel novú skutočnosť (žalobcovia sú členmi výboru ZO OZ KOVO) zmenil svoje rozhodnutie a určil by za nadbytočných iných zamestnancov, dopúšťal by sa pozitívnej diskriminácie ostatných zamestnancov. 27. Z vykonaného dokazovania je teda zrejmé, že žalovaný síce dal žalobcom výpoveď aj napriek nesúhlasu ZO OZ KOVO, avšak v predmetnom spore sa jednoznačne preukázalo, že rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa 3.10.2014, ktoré zároveň určilo, že žalobcovia sú nadbytočnými zamestnancami bolo prijaté dávno predtým, ako sa žalovaný dozvedel o vzniku ZO CZ KOVO ako aj o tom, že žalobcovia sú členmi výboru ZO CZ KOVO, a teda toto rozhodnutie nemohlo byť objektívne motivované ich odborovou činnosťou. Z vykonaného dokazovania je zároveň zrejmé, že žalovaný v rozhodnom čase nemal ponukovú povinnosť, keďže nemal žiadne pre žalobcov vhodné voľné pracovné miesto a jeho konanie nemožno charakterizovať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže v konaní sa nepreukázalo, že by mal žalovaný nejaký iný motív pri rozhodovaní o organizačnej zmene zo dňa 3.10. 2014 ako snahu o zefektívnenie práce u žalovaného. Na podporu vyššie uvedeného svedčí aj fakt, že žalovaný nedal výpoveď žiadnym zvyšným 3 členom výboru ZO OZ KOVO (pán O. skončil pracovný pomer u žalovaného sám a ostatní dvaja členovia výboru, a to pán Q. P. a B. K. pracujú u zamestnávateľa do dnešného dňa). 28. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v tomto prípade nebolo porušené § 240 ods. 8 ZP, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by výpoveď daná žalobcom bola motivovaná ich postavením alebo činnosťou v Z0 OZ KOVO. Od žalovaného teda nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcov naďalej zamestnával a keďže ostatné podmienky výpovede boli splnené, sú dané podmienky predpokladané § 240 ods. 10 ZP pre platnosť výpovede. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhuje, aby na prejednanie odvolania nariadil odvolací súd pojednávanie a aby po zopakovaní dokazovania v zmysle § 388 CSP zmenil prvostupňové rozhodnutie v tejto veci a žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. 29. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia prostredníctvom zástupcu podaním doručeným súdu 15.11.2016. Vo vyjadrení uviedli, že žalovaný namieta skutkové zistenia na základe ktorých súd označil postoj žalovaného k odborom v závere roka 2014 a začiatkom roka 2015 za negatívny. Na základe vykonaných dôkazov, a to najmä výpovede svedka, K. O., súd ani k iným zisteniam dospieť nemohol. Z výpovedí žalobcov, ktoré sú podľa § 187 ods. 2 CSP rovnakými dôkaznými prostriedkami ako výsluch svedkov, bolo zrejmé, že obaja žalobcovia bolí aktívnymi v prezentovaní mzdových požiadaviek zamestnancov a to aj v dobe pred založením odborovej organizácie. Ani výpovede svedkov predvolaných zo strany žalovaného žiadnym spôsobom nepopreli, resp. nerozporovali tvrdenia K. O. o negatívnom postoji žalovaného k odborovej organizácií. Svedok, M. Z. vo svojej výpovedi zo dňa 22.8.2016 žiadnym spôsobom nepopiera, ako účastník stretnutia širšieho vedenia žalovaného s odborovou organizáciou z februára 2015 tvrdenia svedka O. o negatívnych vyjadreniach vedúcich zamestnancov žalovaného na odborovú organizáciu. Zároveň bol okrem svedeckej výpovede negatívny postoj žalovaného k odborovej organizácií preukazovaný aj niektorými uplatnenými postupmi a krokmi žalovaného, resp. niektorých jeho riadiacich pracovníkov voči členom vedenia odborovej organizácie. Bola to napríklad ponuka zo strany M. R. na možnosť pokračovania v práci po stiahnutí výpovede K. O., avšak s podmienkou vzdania sa odborovej činnosti. Ďalej kroky, ktorými žalovaný odďaľoval stretnutie, ktoré sa malo uskutočniť za účelom predstavenia odborovej organizácie, avšak už 30.10.2014 bola osobne, osobou poverenou žalovaným, doručená priamo na Odborový zväz KOVO žiadosť o prerokovanie výpovedí žalobcov, pričom však od rozhodnutia o organizačnej zmene dňa 3.10.2014 až do 30.10.2014 žiadne aktivity vo vzťahu k uplatneniu výpovedí žalovaný neurobil. Negatívny postoj voči pôsobeniu odborovej organizácie je zrejmý aj v súčasnosti. Zamestnávateľ okrem predkladania smerníc o BOZP nevykonáva voči odborovej organizácií žiadne povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo Zákonníka práce a súvisia s procesmi spolurozhodovania, prerokovania a informovania odborovej organizácie. Tieto skutočnosti boli potvrdené výpoveďou svedka M. Z. zo dňa 22.8.2016 v ktorej uviedol, že pán O. podpisuje smernice, ale schvaľovanie plánu dovoleniek alebo rozvrhov pracovných zmien už svedok, ako vedúci zamestnanec žalovaného, neevidoval. Po krokoch zo strany žalovaného, ktoré viedli už začiatkom roka 2015 k ukončeniu pracovných pomerov so žalobcami, t.j. s dvoma najaktívnejšími členmi päťčlenného výboru odborovej organizácie, prišlo práve z tohto dôvodu k ochromeniu aktivít a činnosti novozaloženej odborovej organizácie u žalovaného. Z tohto dôvodu je určite opodstatnené, že odborová organizácia len sporadicky využíva pridelenú miestnosť. „Nečinnosť" odborovej organizácie žalovaný preukazoval aj predkladaním vnútorného dokumentu „Benefity spoločnosti". Tento vnútorný dokument ako právny úkon však nebol do dňa, kedy bol súdu predkladaný (22.8.2016) podpísaný oprávnenou osobou, čo potvrdil aj svedok M. Z. vo výpovedi. Žalovaný ďalej v odvolaní vo viacerých častiach namieta, že súd ďalej nezisťoval skutkový stav v rámci výpovedi svedkov, resp. na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, napr. pri výpovedi svedkyne, M. R. už nezisťoval okolnosti o možnosti späťvzatia výpovede K. O. za podmienky vzdania sa odborovej činnosti, resp. organizovanosti. Žalovaný rovnako spochybňuje vyhodnotenie výpovede svedka V. I. a to z dôvodu, že si nepamätal niektoré skutočnosti vo vzťahu k členom výboru, vo vzťahu k dôvodom, prečo bola výpoveď uplatnená voči žalobcom a k otázke neudelenia súhlasu odborovej organizácie s výpoveďami žalobcov, pričom dôvodom neznalosti týchto skutočností mala byť „len" dočasné zastupovanie generálneho riaditeľa. Vo vzťahu k vyššie uvádzaným dôvodom odvolania žalobcovia uviedli, že aj v prípade svedkyne M. R., ako aj v prípade svedka M. Z. išlo o svedkov, ktorých výsluch navrhol vykonať právny zástupca žalovaného. Účelom vykonania týchto dôkazov bolo podľa dôkazného návrhu v prípade V. I. zistenie rozhodujúcich okolností skončenia pracovného pomeru žalobcov, v prípade svedkyne M. R. mala táto vypovedať ako nadriadená oboch žalobcov. Napriek skutočnosti, že išlo o svedkov žalovaného a boli ako svedkovia navrhovaní za vyššie uvedeným účelom, spochybňuje priamo žalovaný skutočnosti zistené pri výsluchu jeho svedkov, resp. ich rozsah napriek tomu, že priamo žalovaný alebo jeho právny zástupca mohol k rozhodným skutočnostiam klásť svedkom v rámci výsluchu priamo na pojednávaní otázky. Naviac skutočnosť, že svedok V. I. zastupoval generálneho riaditeľa iba 4 mesiace (upozorňuje na to žalovaný v rámci odvolania) neznamená, že si nemôže pamätať na rozhodné okolnosti z tohto obdobia. Vo vzťahu k dôvodu predvolávania svedkyne M. R. je potrebné uviesť, že napriek účelu, pre ktorý bola ako svedkyňa žalovaným navrhnutá (nadriadená oboch žalobcov) bola jej odpoveď na otázku súdu, či boli žalobcovia vaši priami podriadení, uviedla že nie. Žalovaný spochybňuje rozsah zistených skutkových okolnosti a nesprávnosť skutkových zistení zo strany súdu u vlastných svedkov napriek tomu, že mal možnosť podieľať sa na vykonaní dôkazov, výsluchov svedkov kladením otázok k rozhodným skutočnostiam. Žalobcovia považujú za nelogické navrhovať výsluch svedkov za istým účelom, pričom výsluch všetkých navrhovaných svedkov bol súdom pripustený a vykonaný, nebola súdom zamietnutá žiadna položená otázka právneho zástupcu žalovaného voči svedkom a napriek tomu po vydaní rozhodnutia žalovaný namieta nesprávnosť skutkových zistení. Podľa § 191 CSP hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd vykonal všetky stranami navrhované dôkazy v plnom rozsahu a žiadny z navrhovaných dôkazov nezamietol. Táto skutočnosť len potvrdzuje fakt, že súd v maximálnom rozsahu zisťoval skutkové okolnosti vo vzťahu k prejednávanej vecí. 30. Žalovaný v odvolaní namieta, že napriek tomu, že súd nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie organizácie o výbere nadbytočného zamestnanca musel žalovaný preukazovať dôvody, prečo sa rozhodol pri výbere nadbytočných zamestnancov práve pre žalobcov. Podľa Dohovoru č. 158 Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa z roku 1982, platného pre Slovenskú republiku od 22.2.2011 je v právomoci súdov rozhodnúť, či dôvody skončenia pracovného pomeru sú dostatočne oprávnené. Máme za to, že na základe vyššie uvedeného je súd oprávnený preskúmavať oprávnenosť dôvodov skončenia pracovného pomeru a v tomto prípade boli preskúmavané okolnosti, ktoré súviseli s podmienkami vymedzujúcimi výpovedný dôvod. V tejto súvislostí žalobcovia uvádzajú, že určenie žalobcov ako nadbytočných bolo podľa svedkyne M. R. odôvodnené osobnostnými kritériami a podľa svedka M. Z. boli zasa dôvodmi v prípade žalobcu 1) klesajúca tendencia pracovnej výkonnosti, pričom k údajnej zníženej pracovnej výkonnosti malo prísť iba raz a tá nebola evidovaná a zdokumentovaná a v prípade žalobcu 2) rade malo ísť o nižšiu technologickú znalosť a charakter (osobnostný). Dôvody, ktoré svedkovia uvádzali sa líšili. Z výpovedí svedkov bolo ďalej zrejmé, že uvádzané dôvody nevedel žalovaný ani prostredníctvom výsluch svedkov preukázať. Z navrhnutých dôkazov zo strany žalovaného vyplýva zrejmá snaha o zdôvodnenie výberu žalobcov ako nadbytočných. Z výpovedí svedkov žalovaného však vyplýva, že výber sa riadil nepreukázanými dôvodmi, ktoré naviac uvádzali svedkovia, z ktorých žiaden nebol priamym nadriadeným ani jedného zo žalobcov. Žiadnymi dôkazmi nevedel žalovaný preukázať nadbytočnosť ako deklarovaný dôvod skončenia pracovného pomeru, a to aj s poukázaním na skutočnosť, že žalobcovia vykonávali počas posledného mesiaca výpovednej doby, február 2015, prácu podľa pracovnej zmluvy napriek tomu, že žalovaný ich označil za nadbytočných a zrušil ich miesta súčinnosťou od 1.2.2015. Žalovaný vo vzťahu k preukazovaniu dôvodu výpovede -nadbytočnosť žalobcov neuniesol dôkazné bremeno. 31. Ďalším dôvodom uvádzaným žalovaným ako odôvodnenie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie je, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia sa v plnej miere stotožňujú s názorom súdu, že nebola splnená ponuková povinnosť voči žalobcom, ktorá žalovanému vyplýva z § 63 ods. 2 ZP. Žalobcovia sa zároveň nestotožňujú s názorom žalovaného, že pracovné miesta operátor chemickej výroby, ktoré žalovaný inzeroval už 27.11.2014, t.j. pred doručením výpovede žalobcom, v skutočnosti nevytvoril. Naopak, prikláňajú sa k názoru súdu, že žalovaný disponoval voľnými pracovnými miestami operátora chemickej výroby to aj v čase doručovania výpovedí žalobcom. Existenciu inzerátu žalovaný vysvetľoval rôznymi spôsobmi. Spočiatku tvrdil, že išlo iba o zisťovanie situácie na trhu práce (vyjadrenie žalovaného zo dňa 15.7.2015) vo výpovedi dňa 22.8.2016 svedok, M. Z., uviedol na otázku právneho zástupcu žalobcov, aby uviedol dôvod zverejnenia inzerátu na pozíciu operátor chemickej výroby, odpovedal, že vytvárali dve odbornejšie miesta a hľadali uchádzačov. Z uvedeného vyplýva, že pracovné miesta skutočne existovali, pričom sa aj reálne mali obsadiť kandidátmi z externého prostredia. Nie je teda pravdou, že išlo len o prieskum pracovného trhu. K týmto voľným pracovným miestam mal žalovaný plniť ponukovú povinnosť voči žalobcom, čo reálne nevykonal. Je nespochybniteľné, že žalovaný vedel aj o ďalších miestach, ktoré sa budú vytvárať v jeho štruktúrach. Išlo o brigádnické miesta, ktoré boli vytvorené rozhodnutím zo dňa 23.2.2015, Tieto si nevyžadovali žiadnu kvalifikáciu, ale iba zaškolenie. Zároveň išlo o sezónne pracovné miesta, takže žalovaný musel vopred vedieť, že brigádnické pozície bude vytvárať aj v roku 2015, tak ako každý rok v sezónnom období. Brigádnické miesta však žalovaný žalobcom neponúkol, a to ani pri doručovaní výpovede, ani počas plynutia výpovednej doby aj keď vedel, že ich, ako každý rok, bude vytvárať aj v roku 2015. Ponukou brigádnických miest žalobcom mohol a mal žalovaný zachovať pracovné pomery žalobcov čo i len na určitú dobu. Zároveň by týmto krokom nemusel voči žalovaným uplatňovať výpoveď, resp. mohla byť výpoveď vzatá späť a bola by tak plnená aj ochranná funkcia § 240 voči členom odborového orgánu. V tejto súvislosti žalobcovia uviedli, že odborová organizácia už v odpovedi zo dňa 25.11.2014 na žiadosť o udelenie súhlasu s výpoveďami žalobcov v odôvodnení uviedla, že zamestnávateľ, žalovaný môže vo vzťahu k žalobcom postupovať inak a môže ich naďalej zamestnávať. Žalobcovia sa prikláňajú k názoru súdu (uvádzaný v bode 57 odôvodnenia rozsudku), že uplatnenie ochrany členov odborového orgánu neudelením súhlasu s výpoveďami je pozitívna diskriminácia. Ako tvrdili žalobcovia počas celého konania, ide o legálnu ochranu skupiny zamestnancov vzhľadom na ich postavenie a vyvíjanú činnosť. Na základe všetkých vykonaných dôkazov a zistených skutočností sa žalobcovia v plnej miere stotožňujú s názorom súdu uvedeným v bode 57. odôvodnenia rozsudku, že výpovede sú neplatné z viacerých dôvodov, ktoré súd jednotlivo uvádza v odôvodnení rozsudku, vrátane bodu 65. odôvodnenia rozsudku. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že výpoveď uplatnená voči žalobcom nebola v súlade s dobrými mravmi. Je správne a právne dôvodné, že súd prvej inštancie posudzoval platnosť výpovedí uplatnených voči žalobcom aj vo vzťahu k dobrým mravom, ako aj z pohľadu účelu výkonu subjektívneho práva, t.j. či bolo účelom iba formálne dosiahnutie súladu so zákonom a poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu alebo bolo účelom výkonu práva dosiahnutie výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť. Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných a správne posúdených dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vychádzal pri rozhodovaní zo správneho právneho posúdenia veci, preto žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 32. K vyjadreniu žalobcov 1) a 2) sa vyjadril žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu podaním doručeným súdu 7.12.2016. Vo vyjadrení namieta spôsob hodnotenia dôkazov a s ním súvisiacich skutkových zistení súdom a žalobcami, poukazuje na časti svedeckých výpovedí jednotlivých svedkov svedčiacich v prospech žalovaného v podstate zhodne, ako to prezentoval podrobne v odvolaní. 33. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 34. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci (okrem posúdenia ponuky inej vhodnej práce žalobcom zo strany žalovaného po doručení výpovede), s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť je potrebné uviesť nasledovné: 35. Predmetom sporu bolo posúdenie (ne)platnosti výpovedí zo dňa 27.11.2014 podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP (pre nadbytočnosť) daných žalobcom zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel a určil, že obe výpovede sú neplatné z viacerých dôvodov. Jednak preto, že základná organizácia OZ KOVO zamestnávateľovi nedala súhlas na prepustenie žalobcov z pracovného pomeru, pretože išlo o zástupcov odborovej organizácie a existovala možnosť tieto osoby zamestnávať. Žalovaný si nesplnil svoju ponukovú povinnosť a neponúkol žalobcom voľné pracovné miesta brigádnikov a pracovné miesto operátora chemickej výroby, ktoré inzeroval na internete v čase doručenia výpovede žalobcom. Výpovede dané žalobcom považoval za výkon práv žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, pričom žalovaný výpoveďami sledoval iný cieľ, ako organizačnú zmenu, čo mal súd preukázané motívom žalovaného pri výpovediach daný žalobcom pre ich aktivity súvisiace so založením odborov u žalovaného. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. 36. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu a teda sa týka tých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. Skutkovým zistením sa rozumie súhrn skutočností, ktorými má súd prvej inštancie skutkový stav preukázaný. Ide o výsledok hodnotenia vykonaných dôkazov z hľadísk uvedených v § 191 ods. 1 CSP o voľnom hodnotení dôkazov. Skutkové zistenie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ak zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo inak počas konania nevyšli najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo je v hodnotení dôkazov logický rozpor, alebo napokon ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z postupu, ktorý je súdu predpísaný v ustanoveniach § 191 až 194 CSP, § 205 CSP. Ak odvolací súd nezistí žiadnu z uvedených vád pri hodnotení dôkazov, potom nie je možné dospieť k záveru, že existuje odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. f) CSP. 37. Ako už bolo vyššie uvedené, odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie len v tom smere, že bolo povinnosťou žalovaného ponúknuť žalobcom voľné pracovné miesta brigádnikov, ktoré sa vytvorili organizačnou zmenou zo dňa 23.2.2015, teda počas plynutia výpovednej doby v zmysle § 63 ods. 2 ZP. Uvedený právny názor odvolacieho súdu korešponduje s právnym názorom žalovaného a je podporený rozhodovacou činnosťou súdov (rozsudok NS ČR 21Cdo 4897/2009 zo dňa 11.3.2011, ale aj 21Cdo 4322/2010 z 28.2.2012). Je tomu tak z dôvodu, že platnosť právnych úkonov (vrátane úkonov uskutočnených podľa pracovnoprávnych predpisov) je treba posudzovať k okamihu a so zreteľom na okolnosti, kedy bol právny úkon uskutočnený. Výklad právnej otázky, aký stav (k akému okamihu) je rozhodný pre zistenie, či si zamestnávateľ splnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z § 63 ods. 2 ZP súd skúma podľa stavu v dobe, kedy bola výpoveď zamestnancovi daná, pretože právne účinky výpovede z pracovného pomeru nastávajú okamihom, kedy bola výpoveď doručená druhému účastníkovi (§ 61 ods. 1 ZP), je potrebné povinnosť ponúknuť voľné pracovné skúmať podľa stavu ku dňu, kedy bola výpoveď doručená, resp. kedy sa považuje za doručenú. 38. Uvedený nesprávny právny názor súdu prvej inštancie však nemal vplyv na rozhodnutie vo veci samej, pretože výpovede dané žalobcom bolo možné považovať za neplatné z viacerých dôvodov. V prejednávanej veci zástupcovia zamestnancov, Základná organizácia OZ Kovo Enviral Leopoldov neudelila súhlas s výpoveďami žalobcov s odporúčaním naplniť organizačnú zmenu inak, nie len z dôvodu, že žalobcovia boli členmi výboru odborovej organizácie, ale aj preto, že bolo objektívne možné žalobcov aj naďalej zamestnávať (č.l. 47). V takomto prípade bolo povinnosťou súdu v spore o určenie neplatnosti skončenia pracovných pomerov ďalej zisťovať splnenie ostatných podmienok výpovedí a súd správne po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že ostatné podmienky výpovedí neboli splnené a v konečnom dôsledku bolo možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcov ďalej zamestnával. 39. Počas konania bolo preukázané, že žalobcovia prevzali výpovede zo dňa 27.11.2014 osobne dňa 28.11.2014. Žalovaný dňa 27.11.2014 zverejnil na internetovom portáli profesia voľné pracovné miesto operátora chemickej výroby, pričom toto miesto žalobcom neponúkol s odôvodnením, že žalobca 1) na túto pozíciu spĺňal požadované predpoklady a základy angličtiny si neoverovali a žalobca 2) na uvedenú pozíciu predpoklady nespĺňal. Počas konania žalovaný tvrdil, že v skutočnosti toto pracovné miesto vytvorené nebolo, žalovaný len zisťoval, či sú na trhu práce potencionálny zamestnanci spĺňajúci požiadavky žalovaného. Na uvedené voľné pracovné miesto sa neprihlásila žiadna vhodná osoba, preto sa žalovaný rozhodol riešiť celú situáciu tak, že s účinnosťou od 1.3.2015 vytvoril dve pracovné miesta pre prácu vo funkcii operátor výroby - funkčná rezerva čo je v konečnom dôsledku iná pozícia (a zároveň aj o jeden stupeň nižšia) ako pozícia operátor chemickej výroby. Zároveň od 1.3.2016 zrušil dve pracovné miesta pre prácu vo funkcii pracovník príjmu a expedície. Po prijatí organizačnej zmeny dňa 23.2.2015 mal žalovaný zákonnú ponukovú povinnosť voči zamestnancom pracujúcim na zrušených pozíciách pracovník príjmu a expedície a týmto zamestnancom aj boli ponúknuté dve novovytvorené pracovné miesta pre prácu vo funkcii operátor výroby - funkčná rezerva, ktorí ju akceptovali. 40. Vyššie uvedené zistené skutočnosti vykonaným dokazovaním je potrebné vyhodnotiť v prospech žalobcov a súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalovaný disponoval voľným pracovným miestom operátora chemickej výroby, ktoré bolo uverejnené na portáli profesia a minimálne žalobca 1) spĺňal predpoklady pre uvedenú pozíciu, preto bolo povinnosťou žalovaného ponúknuť toto voľné pracovné miesto žalobcovi 1). Žalovaný žiadnym spôsobom nezisťoval v čase, keď voľné pracovné miesto mal, či žalobca 1) spĺňa aj predpoklad základov angličtiny, a ak žalovaný vedel, že ostatné predpoklady spĺňa, ponúknuť miesto žalobcovi 1) musel. Napokon je možné, že naplnenie základov angličtiny ako predpokladu na výkon voľnej pozície sa dalo zabezpečiť po predchádzajúcej príprave žalobcu 1) v zmysle § 63 ods. 2 písm. b) ZP. Nič na tom nemení ani skúšanie žalobcu 1) zo základov angličtiny na pojednávaní, pretože žalovaný musel mať vedomosť o splnení predpokladov na voľnú pracovnú pozíciu v čase, keď mu povinnosť ponúknuť inú vhodnú prácu pre žalobcu 1) vznikla. Neobstojí obrana žalovaného, že pracovná pozícia v skutočnosti vytvorená nebola, a šlo len o prieskum trhu z dôvodu, že ak by sa na voľnú pozíciu vhodní uchádzači prihlásili, je možné predpokladať, že žalovaný by pristúpil k výberu zamestnanca a iný postup by nebol logický a ani v súlade s obvyklou praxou zamestnávateľov pri hľadaní zamestnancov. Ak žalovaný nevytvoril pracovné miesto operátor chemickej výroky, tak potom nemohol byť naplnený jeho zámer zmeny v celkovej organizačnej štruktúre s cieľom zvýšiť počty kvalifikovanejších pozícií na úkor tých menej kvalifikovaných prezentovaný počas konania. Z vyššie uvedeného tiež vyplýva, že žalovaný pristupoval rozdielne k dvom zamestnancom na pozícii pracovníkov príjmu a expedície, ktorým ponúkol novovytvorené pracovné miesta na pozícii pracovník operátor výroby - funkčná rezerva a v tomto prípade vedel v rámci zefektívnenia svojej výrobnej činnosti zároveň zrušiť a vytvoriť konkrétne pozície a ochrániť pri organizačnej zmene aj záujmy zamestnancov (popri realizácii svojich záujmov), čo sa v prípade žalobcov nestalo a to napriek tomu, že odborová organizácia mala odlišný názor na možnosti ďalšieho zamestnávania žalobcov a upozornila na to žalovaného v neudelení súhlasu s výpoveďami žalobcov. Žalobcom na rozdiel od pracovníkov príjmu a expedície žalovaný neponúkol voľné pracovné miesto operátora chemickej výroby, ktoré zverejnil na internete a o tomto sa vyjadril, že v podstate neexistovalo. 41. V prospech žalobcov následne svedčili vykonané listinné dôkazy, žiadosť o zaevidovanie základnej organizácie odborového zväzu Kovo z 24.9.2014, kde sú vyslovene uvedené ich mená ako členov prípravného výboru (č.l. 28), rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene z 3.10.2014, v ktorej nerozhodol len o tom, že sa zrušujú 3 pracovné miesta pracovníkov výroby - kvasiar/destilatér, ale už v tomto štádiu rozhodnutia o organizačnej zmene uvádzal mená troch konkrétnych zamestnancov, ktorým bude daná výpoveď č.l. 27 (čo nebýva zvyčajné u zamestnávateľov v štádiu rozhodovania o zrušení pracovného miesta), pritom na uvedenej pozícii pracovalo 8 zamestnancov a žalovaný nedal výpoveď zamestnancovi, ktorý sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny požitím alkoholického nápoja. Z organizačnej zmeny zo dňa 3.10.2014 mohol súd vyvodiť, že vedenie žalovaného vedelo už 3.10.2014, kto konkrétny dostane výpoveď, pretože išlo o listinný dôkaz a vypočutý svedok V. I., zástupca generálneho riaditeľa, ktorý bol finálnym schvaľovateľom organizačných zmien, mal a mohol vedieť o dôvodoch neudelenia súhlasu základnej odborovej organizácie s výpoveďami žalobcov. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo (z výsluchov žalobcov, svedka K. O.), že žalobcovia patrili k najaktívnejším zamestnancom podieľajúcim sa na zakladaní odborovej organizácie u žalovaného a aj negatívny postoj žalovaného vznikajúcej k odborovej organizácií. Je aj všeobecne známe, že zamestnávatelia neprejavujú nadšenie, nevítajú, vznik odborových organizácií na pracoviskách, pretože odborové organizácie zastupujúce záujmy zamestnancov sú veľmi často v rozpore so záujmami zamestnávateľov. Z uvedeného dôvodu patrí potom zástupcom zamestnancov v odborových organizáciách zvýšená ochrana upravená v ustanovení § 240 ZP tak, aby nedochádzalo k postihovaniu a neznevýhodňovaniu zástupcov zamestnancov, ktorí záujmy všetkých zamestnancov prezentujú pred zamestnávateľom. 42. Z takto vykonaných dôkazov svedčiacich v prospech žalobcov súd prvej inštancie mohol uzavrieť, že v danom prípade žalovaný, ako účastník právneho vzťahu síce formálne konal v medziach svojho práva dať žalobcom výpovede z dôvodu organizačnej zmeny, ale prostredníctvom realizácie svojho práva sledoval poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, t.j. žalobcov ako zamestnancov. Ide síce o výkon práva, ale o chybný výkon práva, ktorý nemôže požívať právnu ochranu. Je potrebné uviesť aj to, že konanie žalovaného, ktorý sa nezaoberal dôvodmi nesúhlasu odborovej organizácie s výpoveďami žalobcov a neposudzoval, či bolo možné žalobcov ďalej zamestnávať je konaním v rozpore z dobrými mravmi v zmysle článku 2 základných zásad Zákonníka práce. Dobré mravy zahŕňajú hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a podobne Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť a sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Bolo potrebné prihliadnuť k individuálnym okolnostiam daného prípadu, ktoré spočívali v tom, že žalovaný každý rok prijímal brigádnikov na sezónne práce. Aj počas konania bolo preukázané, že v období od 1.3.2015 do konca roka 2015 vytvoril 12 miest brigádnikov, na ktoré nepožadoval splnenie žiadnych predpokladov a boli vhodnými pracovnými miestami pre žalobcov, aj keď boli pracovnými miestami na dobu určitú. Žalovaný od začiatku svojej existencie ôsmych rokov pristúpil v októbri 2014 k prvej organizačnej zmene, ktorá sa dotýkala žalobcov, dovtedy žiadne organizačné zmeny neuskutočňoval. Ak žalovanému skutočne išlo len o zefektívnenie výroby a preto zrušil pracovné miesta žalobcov, s prihliadnutím k vyjadreniu odborovej organizácie a s vedomím vzniku brigádnických miest mohol vhodne načasovať realizáciu organizačnej zmeny. Ak sa organizačná zmena u zamestnávateľa vykonáva len s úmyslom zefektívnenia prác, zamestnávateľ zvyčajne vyvíja snahu pomôcť prepustenému zamestnancovi napríklad nájsť si prácu, čo považuje za slušnosť a vďaku za odrobenú prácu zamestnanca pre zamestnávateľa a hlavne v prípadoch, ako je tento, že zamestnanec pre zamestnávateľa pracuje 8 rokov (žalobca 1) a 6 rokov (žalobca 2) bez závažnejšieho porušenia pracovnej disciplíny a v rámci možností nenechá zamestnancov v neistote a bez príjmu. V tomto prípade však žalovaný ako zamestnávateľ neponúkol žalobcom možnosť pracovať na vytvorených pracovných miestach brigádnikov, ktoré sa vytvárali kontinuálne po skončení výpovednej lehoty žalobcov. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že skončenie pracovných pomerov výpoveďami udelenými žalovaným žalobcom 1) a 2) ako členom odborového orgánu je neplatné, lebo nebol daný súhlas odborov a neboli splnené ani ďalšie podmienky výpovede ako ponuková povinnosť a súlad tohto jednostranného právneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi a skutočným motívom výpovede bolo zakladanie odborovej organizácie u žalovaného namiesto formálne tvrdeného dôvodu o nadbytočnosti žalobcov. 43. Odvolací súd nezistil žiadnu z uvedených vád pri hodnotení dôkazov, súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne, logicky, preto sa potom nebolo možné prikloniť k právnemu názoru žalovaného, že existoval odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. f) CSP. 44. Neexistuje ani dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Pri posudzovaní veci samej súd prvej inštancie vychádzal z článku 2 základných zásad Zákonníka práce, § 61 ods. 1, 2, 3, § 62 ods. 1, 2, 3 písm. b), § 74, § 77, § 79 ods. 1, § 240 ods. 2, 9, 10 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenia správne vyložil a aplikoval. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe a v odvolaní nepoukazuje žiadne iné ustanovenia zákonov, ktoré by súd nevzal do úvahy, resp. žalovaný nekonkretizuje, ktoré ustanovenie zákona súd prvej inštancie nesprávne vyložil a nesprávne aplikoval. 45. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. 46. Žalobcovia majú voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, vzhľadom na to, že žalobcovia boli v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešní a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). Žalobcovia si trovy odvolacieho konania neuplatnili, preto žalobcom odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 47. Tento rozsudok bol prijatý v odvolacom senáte v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).