Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/212/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115219286 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115219286.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Ing. P. E., nar. XX.X.XXXX, adresa V. A. XXX, zastúpeného spoločnosťou: In Medias Res, s.r.o., so sídlom Trnava, Sladovnícka 13, IČO: 35 792 752, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenej spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 2.043,04 Eur s príslušenstvom a o určenie, že spotrebiteľské úvery sú bezúročné a bez poplatkov, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 10C/357/2015-61 zo dňa 31.3.2017 - vo vyhovujúcej časti výroku I. a vo výroku III. o náhrade trov konania, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd odvolanie žalovaného smerujúce proti výroku II. rozsudku, ktorým bola vo zvyšku žaloba zamietnutá, o d m i e t a . II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti výroku I. a vo výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. vyslovil, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 2.043,04 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 9.10.2015 až do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol. Napokon výrokom III. vyslovil, že žalobca má právo na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 50%. 2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 44 ods. 2, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1 a 2, § 488 a § 489, § 517 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 497, § 499 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ObZ), § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 2 písm. f), g), j), k), § 11 ods. 1 písm. a), ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ZoSÚ), s použitím § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ako i procesných ust. § 470 ods. 1 a 2, § 290, § 295 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP). 3. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané a zároveň medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník uzavreli dňa 21.3.2012 zmluvy o úvere č. 8100044123 a č. 8100044124, na základe ktorých žalobcovi bola vyplatená zo strany žalovaného titulom úverov celkom suma 2.420,26 Eur a preukázané tiež bolo, že žalobca žalovanému zaplatil z titulu predmetných úverov celkom sumu 4.463,30 Eur. V konaní sa žalobca domáhal vyplatenia preplatku (presahujúceho istinu) vo výške 2.043,04 Eur od žalovaného a to z dôvodu, že nemal uvedenú sumu žalovanému vôbec plniť, nakoľko tento porušil pri uzatváraní zmluvy zákon a zmluva by mala byť posudzovaná ako bezúročná a bez poplatkov. 4. Uzavreté zmluvy o úvere zo dňa 27.3.2012 nazvané „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/ Zmluva o úvere“, súd považoval za zmluvy spotrebiteľské, keďže žalovaný ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania úvery žalovanému ako fyzickej osobe, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Z formy a obsahu zmlúv, je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárové“ zmluvy, ktorých predtlač formulára mal žalovaný už pripravené a dopisoval do nich iba konkrétne údaje týkajúce sa žalobcu, ktorý obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť a ani neovplyvnil. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem tohto v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Súd poukázal na ust. § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka podľa ktorého prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Z toho vyplýva, že v Zmluve o úvere absentuje údaj o výške RPMN v časti riadneho úveru, výške schváleného úveru, čím sa v zmysle § 11 ods. 1 zákona 129/2010 Z.z. pre absenciu náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f), g), j), k) poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd naviac konštatoval, že žalovaný poskytol úplne inú výšku úveru (1.210,13 eur viď č.l.9)), ako si účastníci úverového vzťahu dohodli v zmluvách (viď č.l. 8 a 9), čim spôsobil, že žiaden z údaj v zmluve uvedený, nie je ani správny, a kde pri prepočítaní na počet splátok a ich výšku vychádza RPMN až na 120%. Za takto zisteného stavu, mal súd za to, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov, a teda v súlade s návrhom žalobcu žalobe v časti, čo do zaplatenia istiny 2.043,04 eur vyhovel ako dôvodnej, keďže uvedená suma predstavuje sumu bezdôvodného obohatenia, o ktorú sa žalovaný bez právneho dôvodu obohatil. Súd v súvislosti s argumentáciou žalovaného, že úverová zmluva je vždy odplatná, konštatuje, že zákon č.129/2010 Z.z. je k Obchodnému zákonníku predpisom špeciálnym, ktorý ho modifikuje tým spôsobom, že určuje aj situácie, kedy možno považovať úverový vzťah za bezúročný. 5. Súd žalobu v časti o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých úverov zamietol, nakoľko na takomto určení nie je naliehavý právny záujem, keďže ide o otázku predbežného právneho posúdenia, v súvislosti s požadovaným nárokom žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa domáha súčasne. Súd konštatoval, že žaloba o požadované určenie musí slúžiť potrebám bežného života, čo v tomto prípade by nebolo, nakoľko uvedené bolo vyriešené posúdením dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie peňažnej sumy. Súd námietku premlčania uplatnenú žalovaným vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko neuplynula subjektívna dvojročná ani objektívna trojročná premlčacia doba do momentu podania žaloby. Prvé bezdôvodné obohatenie vzniklo na strane žalovaného až momentom splatenia poskytnutých prostriedkov, tj. až vykonaním platby v auguste 2013, pričom dovtedy hradil svoj dlh. Žaloba bola podaná na súde 30.7.2015, t.j. nemohla uplynúť subjektívna dvojročná, ani objektívna trojročná premlčacia doba. 6. Súd priznal žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.043,04 Eur, a to za obdobie od 9.10.2015, nakoľko z obsahu spisu nemal preukázané, že by žalobca bol vyzval žalovaného na plnenie, resp. že by takúto výzvu doručil žalovanému. Vzhľadom na uvedené súd priznal úroky z omeškania od momentu doručenia žaloby žalovanému, ako výzvy na plnenie, spolu s určením lehoty 3 dní na plnenie. Žaloba podľa doručenky bola žalovanému doručená dňa 5.10.2015 + tri dni na plnenie, t.j. od 09.10.2015 je žalovaný v omeškaní, a preto súd priznal úroky z omeškania od tohto momentu. 7. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov považoval súd žalobu v časti, v ktorej žalobca žiadal zaplatenie sumy 2.043,04 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 9.10.2015 do zaplatenia za dôvodnú, a preto jej vo výroku I. rozsudku vyhovel, a vo zvyšnej časti súd z dôvodov uvedených v ods. 35 žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko nie je naliehavý právny záujem na požadovanom určení. 8. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP, tak že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50% voči žalovanej. Súd vyhodnotil zamietnutie v časti určenia bezúročnosti a bez poplatkovosti úverov, ako neúspech v rozsahu 25% (každý výrok v rozsahu 12,5%), a to z toho dôvodu, že súd reálne vyhodnocoval požadovaný výrok, avšak ako predbežnú otázku. Súd konštatoval, že posúdenie dalo za pravdu žalobcovi, avšak súd nemôže prehliadnuť nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, a preto musel žalobu v tejto časti zamietnuť. Ide o formálny nedostatok, ktorý bol zvýraznený novou právnou úpravou súdneho konania od 1.7.2016. Vzhľadom na uvedené, nakoľko súd preskúmal dôvodnosť výroku, avšak napriek tomu, že ako predbežnú otázku ju vyhodnotil ako dôvodnú, avšak určiť ju nemohol, rozhodol súd o náhrade trov konania podľa vyššie uvedeného, tak, že čistý úspech žalobcu predstavuje 50% /vypočítané ako 100% predmet sporu z toho úspech žalobcu 75% a 25% úspech žalovaného = 75% (úspech žalobcu) - 25% (úspech žalovaného) = 50% čistý úspech žalobcu. 9. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalovaný, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby rozsudok zrušil a vrátil celú vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. b), že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h), že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd rozhodol na základe nepríslušnej právnej normy. 10. Napádaný rozsudok považuje žalovaný za nepreskúmateľný pokiaľ ide o konštatovanie súdu o absencii náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) a súčasne je založený na nepresvedčivých skutkových zisteniach pokiaľ ide o náležitosti podľa písm. g) a j). V tejto súvislosti poukázal na znenie § 220 ods. 2 CSP a rozhodnutie Ústavného súdu SR IV.ÚS 14/07. Namietal, že súd v rozsudku neuvádza žiadny záver o tom, že by v predmetných zmluvách o revolvingovom úvere chýbala ktorákoľvek z náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k), § 9 zák. č. 129/2010 Z.z. V tomto smere je rozsudok nepreskúmateľný a bez opory vo výsledkoch dokazovania, pretože ani z rozsudku nevyplýva na základe čoho vôbec dospel k záveru o nedostatkoch v uzavretej zmluve. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že zmluva neobsahuje údaj o RPMN a výšku schváleného úveru. Tento záver odporuje nielen uzavretým zmluvám, ale aj obsahu žaloby. Vyplatená suma úveru, ktorá ostala po započítaní pohľadávok nepredstavuje celú sumu úveru, ale jeho časť. Zmluva o úvere je konsenzuálnym typom zmluvy. Súd prvej inštancie nesprávne stotožňuje otázku vyplatenej sumy so sumou úveru, hoci jeho časť bola poskytnutá v rámci započítania. 11. Žalobca odvolací návrh nepodal. K odvolaniu žalovaného predložil prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania. Podanie odvolania žalovaným označil za výslovne účelový krok, ktorým sa snaží vyhnúť riadnemu plneniu svojho objektívne existujúceho záväzku voči žalobcovi. Množstvo rozporuplných a nepodložených tvrdení zo strany žalovaného obsiahnutých v odvolaní len dokresľuje jeho dlhodobé konanie spočívajúce nepochybne v úmysle ukrátiť žalobcu. Žalovaný v odvolaní neopodstatnene vytýka vady rozhodnutia súdu prvej inštancie a vágne poukazuje na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), h) CSP. Ani jeden z vyššie uvedených odvolacích dôvodov totiž nie je relevantne a konkrétne podložený, či právne zdôvodnený v podanom odvolaní. Žalovaný v odvolaní žiadnym hmatateľným argumentom nešpecifikuje akú inú konkrétnu vadu má predmetné konanie, k akým nesprávnym skutkovým zisteniam dospel súd a na základe akej nepríslušnej právnej normy rozhodol súd prvej inštancie. Opak je pravdou, keď práve odôvodnenie podaného odvolania pôsobí zmätočným, všeobecným a neustáleným dojmom. Žalobca považoval za potrebné zdôrazniť rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 115/03, ktorého všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.... Súd prvej inštancie pritom odpovedal na všetky podstatné a právne významné dôvody jeho rozhodnutia určitým a zrozumiteľným spôsobom pre účastníkov konania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie jednoznačne dodržalo limity práva na spravodlivý proces i s poukazom na § 222 ods. 2 CSP. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu s poukazom na § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalobca zdôraznil, že tento dôvod nemá absolútne žiaden logický základ tak po skutkovej, ani po právnej stránke. Nevedno v čom videl žalovaný konštatovanú nepríslušnosť právnej normy a vo vzťahu ku ktorej právnej norme vôbec táto námietka smeruje. V konečnom dôsledku považoval žalobca podané odvolanie za výslovne bezpredmetné bez skutkového a právneho základu, ktoré nespĺňa zákonné náležitostí v zmysle § 363 CSP a z tohto dôvodu navrhol odvolaciemu súdu, aby odvolanie podľa § 386 písm. d) CSP odmietol. 12. Ďalšie podania v odvolacom konaní do spisu doložené neboli. 13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním účinne napadnutej vyhovujúcej časti výroku I. je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP, a v časti, v ktorej odvolanie žalovaného smeruje voči výroku II., ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá v prospech odvolateľa, je nevyhnutné odvolanie žalovaného odmietnuť (§ 386 písm. b) v spojení s § 359 CSP). 14. V zmysle § 355 ods. 1 CSP proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje. 15. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. 16. Podľa § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. 17. Ako bolo uvedené vyššie, odvolaním žalovaného bol výslovne v celom rozsahu napadnutý rozsudok, teda ja vo výroku II., ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, teda rozhodol v prospech žalovaného. Žalovaný ale v zmysle cit. procesných ust. nemal oprávnenie podať odvolanie proti výroku II. preskúmavaného rozsudku, ktorým bola žaloba voči nemu vo zvyšku zamietnutá. V dôsledku toho bolo nevyhnutným, aby odvolací súd odvolanie žalovaného v časti, v ktorej smerovalo proti zamietajúcej časti rozsudku, s použitím cit. § 386 písm. b) CSP ako podané neoprávnenou osobou, odmietol. 18. Vecnému prieskumu odvolacieho súdu potom podliehala vyhovujúca časť rozsudku (výrok I.), včítane (závislého) výroku III. o náhrade trov konania. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na odôvodnenie vyhovujúcej časti rozsudku súdom prvej inštancie a odvolacie argumenty uplatnené žalovaným, bolo posúdiť, či sa súd prvej inštancie dopustil vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a či rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. 19. Súd prvej inštancie vyhovenie žalobe odôvodnil v podstate tým, že predmetné zmluvy o úvere neobsahovali náležitosti s odkazom na ust. zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch... § 9 ods. 2 písm. f) (dobu trvania zmluvy a termíny konečnej splatnosti spotrebiteľského úver), písm. g) (celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie), j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) a písm. k) výšku, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho spoplatnenia. 20. Pokiaľ ide o vyhovujúcu časť rozsudku je rozhodujúcou skutočnosť, ktorú zohľadnil aj prvoinštančný súd opierajúc sa o ním aplikované ust. § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh, vychádzajúc pritom z toho, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má povinnú zákonom predpísanú písomnú formu (§ 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv). V danom prípade bolo pritom preukázaným a nesporným, že žalovaný na tlačive žalobcu predložil žalobcovi dve žiadosti o poskytnutie revolvingových úverov obe zo dňa 21.3.2012, ktoré neobsahovali všetky zákonom predpísané náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ostatne citovaného zákona. Na túto žiadosť zareagoval žalovaný vyplnením dovtedy nevyplnenej časti 6 predmetnej žiadosti - zmluvy nazvanej „údaje o schválenom revolvingovom úvere (nevyplňujte)“. Keďže údaje o schválenom revolvingovom úvere, obsahujú rozdielne údaje oproti žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru najmä v časti výšky RPMN na úver (v žiadosti 70% a v schválení 64,89%), nebolo možné toto prijatie návrhu zo strany žalovaného obsahujúce zmeny, považovať za účinné a konečné, ale v zmysle citovaného § 44 Občianskeho zákonníka ho bolo nevyhnutné považovať za odmietnutie návrhu a za nový návrh adresovaný žalovaným žalobcovi. Vzhľadom na to bolo potom pre platné dojednanie obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere nevyhnutné, aby žalobca tento nový návrh účinne v písomnej forme prijal, k čomu podľa výsledkov vykonaného dokazovania nedošlo. 21. Na doplnenie odvolací súd dodáva, že v zmysle § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou;... (pričom, ako už bolo uvedené vyššie, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať zo zákona povinne písomnú formu). Keďže potom v danom prípade žalobca nesporne a preukázateľne podpísal iba žiadosti o poskytnutie úveru dňa 21.3.2012, ktoré ale nemajú všetky náležitosti úverovej zmluvy, a k schváleniu úveru došlo až doplnením údajov o schválenom revolvingovom úvere žalovaným dňa 27.3.2012 a žalobca tento v podstate sčasti nový návrh zmluvy o úvere nepodpísal, predmetné zmluvy o úvere, neboli v zmenenej časti platne písomne uzavreté, pričom ich uzavretie konkludentným spôsobom je v danom prípade vylúčené (§ 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. Z.z. o spotrebiteľských úveroch... v spojení s ust. § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 22. Vychádzajúc z vyššie uvedeného vzhľadom na to, že v písomne uzavretej zmluve o spotrebiteľskom úvere nebola účinne dohodnutá podstatná náležitosť a to RPMN v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj ZoSÚ) aplikovaného súdom prvej inštancie, v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ je v dôsledku toho potrebné predmetné spotrebiteľské úvery považovať za bezúročné a bez poplatkov. Už samotná absencia tejto jednej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmlúv a preto už bolo nadbytočným a nehospodárnym (čl. 17 Základných princípov CSP) zaoberať sa absenciou prípadných ďalších náležitostí zmlúv vedúcich k tomu istému následku. 23. V tejto súvislosti je potrebné prisvedčiť odvolateľovi, že prvoinštančný súd svoje závery o tom, že v zmluve absentujú aj údaje či náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) - dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a písm. g) - celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie ničím bližšie nezdôvodnil a preto v tomto rozsahu sú jeho závery nepreskúmateľné a postup vadný, čo je ale v konečnom dôsledku vzhľadom na predtým uvedený záver irelevantné, nemajúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 24. Keďže podľa záverov súdov bolo potrebné predmetné spotrebiteľské úvery považovať za bezúročné a bez poplatkov a v konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca žalovanému z titulu týchto úverov zaplatil oproti istine naviac žalovanú sumu 2.043,04 Eur, zodpovedajúcu jeho bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu (§ 451 a n. OZ) bolo dôvodným jeho žalobe vyhovieť a zaviazať žalovaného na zaplatenie žalobcovi uvedenej sumy aj s príslušným úrokom z omeškania, ktorého počiatok a výška odvolacou argumentáciou napadnuté neboli. 25. Ďalšie odvolacie argumenty strán predostreté v odvolacom konaní odvolací súd nepovažoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/ stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovaného zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 26. S poukazom na uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov, potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku II. vecne správny, včítane výroku III. o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) s použitím ust. § 387 CSP potvrdil. 27. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 28. Odvolací súd preto úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému. 29. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).