Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/359/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115225868 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115225868.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča vo veci žalobkyne: Friendly Finance Slovakia s.r.o., Tallerova 4, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 243 368, zastúpenej advokátom: Mgr. Henrich Schindler, Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: I. M., nar. XX. Z. XXXX, trvalo bytom R., T. XXXX/X, o zaplatenie 536,13 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 1. marca 2016 č. k. 16C/482/2015-29 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zvyškovo zamietajúcej žalobu o d m i e t a . II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti veci samej a v časti trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e . III. Žalobkyňa má proti žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 405 eur s 5,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 405 eur od 15.10.2013 do zaplatenia, trovy konania vo výške 16,35 eur a k rukám zástupcu žalobkyne trovy právneho zastúpenia vo výške 55,05 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 39, § 41, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a 2, § 488, § 489, § 517 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 261 ods. 6 písm. d/, § 497 a § 499 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 2 písm. a/, c/ a d/, § 4 ods. 2 zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy; § 1 ods. 2, § 2 písm. g/, ods. 3 písm. e/, l/, § 9 ods. 2 písm. a/ až y/, § 11 ods. 1 písm. b/, § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ“); § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z. Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 536,13 eur s úrokom z omeškania z istiny vo výške 5,5 % ročne od 15. 10. 2013 do zaplatenia a trovy konania. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že strany uzatvorili 3.10.2013 prostredníctvom diaľkovej komunikácie rámcovú zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru, iného úveru a pôžičky a s tým spojených ďalších služieb a zároveň zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru, a to tým, že žalovaný prijal návrh rámcovej zmluvy zo strany žalobkyne a zmluvy v súlade s článkom III. bod 3 rámcovej zmluvy, na základe ktorých žalobkyňa ako veriteľ poskytla žalovanému ako dlžníkovi krátkodobý, bezúčelový, bezúročný úver vo výške 405 eur. Zmluva bola uzatvorená v súlade so zákonom o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, žalovaný sa zaregistroval na adrese internetového sídla žalobkyne ako veriteľa za účelom zriadenia užívateľského účtu a požiadal o uzatvorenie zmluvy, rámcová zmluva a zmluva nadobudli platnosť a účinnosť dňom vyjadrenia súhlasu obidvoma zmluvnými stranami s ich obsahom. Žalovaný ako spotrebiteľ vyjadril súhlas so zmluvou formou elektronickej pošty a na základe takto uzatvorenej zmluvy sa zaviazal vrátiť žalobcovi celkovú čiastku 471,13 eur, ktorú tvorí úver a celkové náklady za poskytnutie úveru, ktoré boli vyjadrené pevnou sumou vo výške 66,13 eur, úver bol splatný dňom 14.10.2013, RPMN bola vo výške 541,6% a priemerná hodnota RPMN vo výške 418%. Žalovaný nezaplatil žalobkyni z poskytnutého úveru žiadnu sumu. Strany uzavreli úverovú zmluvu, ktorá síce nemá charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere s poukazom na § 1 ods. 3 písm. e/ ZoSÚ (pretože úver mal byť splatený v lehote nepresahujúcej 3 mesiace), avšak s poukazom na § 24 ods. 1 ZoSÚ, sa aj na zmluvu o úvere, úver ktorý nie je spotrebiteľským úverom, vzťahujú ust. § 9 ods. 2 písm. a/ až y/ a § 11 ZoSÚ. Súd prvej inštancie dôvodil, že úver je označený ako bezúročný, avšak žalobkyňa ako veriteľ má namiesto úroku v zmysle zmluvy nárok na poplatok za poskytnutie úveru 66,13 eur s odkazom na § 2 písm. g/ ZoSÚ, podstatnou náležitosťou úverovej zmluvy v zmysle § 497 Obch.z. je však dojednanie úroku, pričom dojednanie odplaty je až následnou možnosťou v zmysle § 499 Obch.z., súd preto dojednanie o poplatku za poskytnutie úveru považoval za obchádzanie zákona za účelom, aby žalobkyňa ako veriteľ mohla prezentovať úver ako bezúročný, a aby nebola povinná uvádzať výšku úrokovej sadzby, ktorej výška by mohla odradiť žalovaného ako spotrebiteľa od uzavretia zmluvy. Dojednanie o poplatku za poskytnutie úveru, ktorým sa obchádza zákon, v tomto prípade § 497 Obch.z. a § 9 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ, posúdil ako absolútne neplatné v zmysle § 39 O.z., z absolútne neplatného právneho úkonu nemôžu dotknutej strane právneho úkonu vzniknúť žiadne práva či povinnosti, keďže takýto úkon je neplatný od začiatku (ex tunc). V zmysle § 41 O.z. sa uvedený dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, a to spomínaný poplatok, a preto je neplatnou len táto časť právneho úkonu, keďže z jeho obsahu vyplýva, že túto časť možno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. Žalobkyňa podľa názoru súdu preukázala platné uzavretie zmluvy o úvere a naplnenie všetkých podstatných náležitostí predmetnej zmluvy, t.j. reálne poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 405 eur žalovanému ako dlžníkovi, dočasnosť zmluvného vzťahu ako aj povinnosť žalovaného vrátiť peniaze. Žalovaný túto skutočnosť nevyvrátil, preto bolo dôvodné návrhu o zaplatenie istiny 405 eur vyhovieť. Žalovaný sa tým, že úver v lehote do 14.10.2013 nevrátil, dostal s peňažným plnením do omeškania a žalobkyni je preto povinný okrem istiny zaplatiť aj úroky z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyšších ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania, teda vo výške 5,5 % (5+0,5%) ročne zo sumy 405 eur od 15.10.2013 do zaplatenia. V časti žaloby o zaplatenie 65 eur titulom náhrady skutočne vynaložených nákladov na upomienky súd považoval žalobu za nedôvodnú, nakoľko žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by tieto upomienky a urgencie boli žalovanému vôbec doručené, a teda neuniesla dôkazné bremeno vzniku nároku na tieto náklady. Nepreukázala tiež aké skutočné náklady jej v spojitosti s uvedenými výzvami vznikli, keď svoj nárok odôvodňovala iba poukazom na článok IV. bod 5 Rámcovej zmluvy. Žalobkyňa na jednej strane uvádzala skutočne vynaložené náklady a na druhej strane ich stanovila paušálne v neprimeranej výške. Zmluvu v časti týkajúcej sa vyčíslenia týchto tzv. nákladov podľa druhu upomienky je potrebné považovať za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a zároveň je možné vyhodnotiť ju ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 O.z.. Táto zmluvná podmienka je výrazne v neprospech spotrebiteľa a nepochybne nebola individuálne dojednaná, keďže žalovaný nemohol ovplyvniť obsah vopred naformulovanej zmluvy. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd považoval nárok žalobkyne za odôvodnený len v časti o zaplatenie sumy 405 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 405 eur od 15. 10. 2013 do zaplatenia a žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2, § 149 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p., § 13a ods. 1 písm. a/ a c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, vecne konečným čistým úspechom žalobkyne 51,08 %, z ktorého dôvodu má žalobkyňa právo na náhradu účelne vynaložených trov celého konania práve takýmto percentom. Pri plnom úspechu žalobkyne by jej prináležalo právo na zaplatenie náhrady trov právneho zastúpenia 73,04 eur za 2 úkony právnej služby, náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 2 x 8,34 eur, 20 % DPH, spolu vo výške 107,78 eur, ďalej právo na zaplatenie náhrady iných trov konania v sume 32 eur za zaplatený súdny poplatok z návrhu. Vzhľadom na čiastočný úspech žalobkyne 51,08 % priznal žalobkyni právo na náhradu trov právneho zastúpenia 55,05 eur a právo na náhradu iných trov konania 16,35 eur. 2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie iba žalovaný s návrhom na jeho zrušenie. Dôvodil, že časť úveru, ktorý mu poskytla žalobkyňa uhradil ešte v decembri 2013, čo aj zdokladoval, avšak žalobkyňa sa vyjadrila, že nedostala ani peniaze ani potvrdenie. Na základe tejto zlej skúsenosti požiadal elektronickou poštou o adresu firmy, kde môže zaplatiť osobne, odpoveďou mu boli výhražné e-maily, že ak nezaplatí, dajú prípad exekútorovi a aj opakovane odmietali poskytnúť adresu, kde by mohol dlh vyplatiť osobne. V súčasnosti je vo výkone trestu odňatia slobody, po prepustení bude môcť vyššie uvedené tvrdenia dokázať aj výpisom z komunikácie prostredníctvom elektronickej pošty. Bol názoru, že žalobkyňa nemala právo na vymáhanie sumy súdnou cestou z dôvodu, že neposkytla možnosť úhrady dlžnej sumy aj napriek viacerým pokusom o komunikáciu zo strany žalovaného a žiadosti o uvedenie adresy pre osobnú úhradu. 3. Žalobkyňa navrhla rozsudok v plnom rozsahu potvrdiť. Uviedla, že strany uzavreli 3.10.2013 prostredníctvom diaľkovej komunikácie rámcovú zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru, iného úveru a pôžičky a s tým spojených ďalších služieb (ďalej len „rámcová zmluva“) a zároveň zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru (ďalej len „zmluva“), a to tým, že žalovaný prijal návrh týchto zmlúv zo strany žalobkyne v súlade s čl. III. bod 3 rámcovej zmluvy, na základe ktorých žalobkyňa poskytla žalovanému krátkodobý bezúčelový bezúročný úver vo výške 405 eur. Zmluva bola uzatvorená na diaľku prostredníctvom internetovej stránky, kde si žalovaný sám nastavil výšku úveru, pričom na číselníku ihneď videl výšku odplaty a celkovú sumu, ktorú má v lehote (ktorú si taktiež sám zvolil) vrátiť. Strany predmetnej úverovej zmluvy sa dohodli, že dlžník vráti poskytnuté peňažné prostriedky spolu s príslušenstvom - poplatkom za poskytnutie úveru jednorazovo - teda v jednej splátke, nakoľko úver je inak bezúročný, poskytovaný takmer okamžite bez iných zabezpečovacích prostriedkov. Žalovaný v odvolaní uviedol, že žalobkyňa neposkytla žalovanému možnosť úhrady dlžnej sumy, žalobkyňa k tomu uviedla, že žalovaný mal možnosť dohodnúť sa so žalobkyňou telefonicky alebo formou e-mailovej komunikácie, ale nie je preukázané, že zo strany žalovaného k takejto snahe skutočne došlo. Zároveň mala žalobkyňa za to, že žalovaný mohol aj po podaní žaloby uhradiť dlžnú sumu na základe platobných údajov uvedených v žalobe na vydanie platobného rozkazu, ktorý bol žalovanému súdom doručený. 4. Žalovaný na ostatne uvedené vyjadrenie žalobkyne žiadnym spôsobom nereagoval. 5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „O. s. p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), postupujúc podľa § 470 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného O. s. p., akt. § 362 ods. 1 CSP), vo vzťahu k vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201, § 202 O. s. p.; § 470 ods. 2 veta prvá CSP, akt. § § 355 ods.1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., akt. § 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie vecne len v jeho vyhovujúcej časti veci samej (z dôvodov nižšie uvedených) v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p., § 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil, (§ 380 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti treba navzdory námietkam žalovaného považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. 6. Predovšetkým je však potrebné (k naloženiu s odvolaním procesne akceptovateľným spôsobom) uviesť, že pri spôsobe rozhodnutia súdu prvej inštancie, k akému došlo aj v tejto konkrétnej veci (napádaným rozsudkom), teda pri kombinácii len čiastočného vyhovenia žalobe a jej tzv. zvyškového zamietnutia je nevyhnutné i v súlade s relevantnými závermi ustálenej rozhodovacej praxe súdov (za účinnosti O. s. p.) a aktuálne už podľa výslovného znenia § 359 CSP v tomto smere uzavrieť, že žalovaný bol za účinnosti O. s. p. subjektívne oprávnený napadnúť (vlastným odvolaním) výlučne rozhodnutie vo veci samej v jeho vyhovujúcej časti a tiež na tomto závislé rozhodnutie o trovách konania a naopak len žalobkyni by patrilo obdobné oprávnenie vo vzťahu k tej časti rozhodnutia vo veci samej, ktorou bola žaloba zvyškovo zamietnutá (pominúc tu i jej oprávnenie spochybniť správnosť rozhodnutia o trovách konania). Bolo to tak preto, že napriek nepopierateľnému formálnemu oprávneniu každého účastníka konania napadnúť rozsudok súdu prvého stupňa odvolaním ten ktorý účastník takéto objektívne existujúce oprávnenie strácal v tej časti, v ktorej v konaní zaznamenal procesný úspech a ak teda účastníkovi obracajúcemu sa s určitou požiadavkou na súd (tu žalobkyňa) bolo (z pohľadu zachovania skôr existujúcich práv a povinností) na prospech každé rozhodnutie, ktorým sa žalobe vyhovelo a rovnako to bolo (pokiaľ ide o vec samu) v prípade účastníka, voči ktorému požiadavka uplatnená žalobou smerovala (tu žalovaného) a rozhodnutia, ktorým sa naopak žaloba zamietla; nemôže byť namieste iný záver, než ten, že žalovaný nemal subjektívne oprávnenie napadnúť rozsudok v časti zvyškovo zamietajúcej žalobu. Na rozdiel od predchádzajúceho kódexu (O. s. p.) Civilný sporový poriadok výslovne obmedzuje právo strany podať odvolanie na prípad ak bolo rozhodnutie vydané v jej neprospech (§ 359 CSP). Ak sa ale týmto žalovaný v prejednávanej veci neriadil a špecifickej procesnej situácii neprispôsobil ako vymedzenie rozsahu napadnutia rozsudku odvolaním, tak ani odvolací návrh (návrh na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu), čím treba rozumieť požiadavku účastníka/strany na zrušenie rozsudku ako celku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v rovnakom rozsahu, jediným možným výsledkom takéhoto počínania bolo čiastočné odmietnutie odvolania (v časti dotknutej nedostatkom subjektívneho oprávnenia účastníka/strany účinne napadnúť tzv. prvoinštančné rozhodnutie). To bol dôvod, pre ktorý odvolací súd podľa § 386 písm. b/ CSP rozhodol spôsobom podávajúcim sa z prvej vety výroku tohto jeho rozsudku. 7. K odvolacej námietke žalovaného, že časť úveru (pozn. odvolacieho súdu - sumu vôbec neuviedol), ktorý mu poskytla žalobkyňa uhradil ešte v decembri 2013, čo aj zdokladoval (pozn. odvolacieho súdu - neuviedol komu, ako, kedy uhradil časť úveru ani komu, kedy a ako to zdokladoval), avšak žalobkyňa sa vyjadrila, že nedostala ani peniaze ani potvrdenie (nešpecifikoval aké) a že po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody bude môcť žalovaný vyššie uvedené tvrdenia dokázať aj výpisom z komunikácie prostredníctvom elektronickej pošty a že žalobkyňa nemala právo na vymáhanie sumy súdnou cestou z dôvodu, že mu neposkytla možnosť úhrady dlžnej sumy aj napriek viacerým pokusom o komunikáciu zo strany žalovaného a žiadosti o uvedenie adresy pre osobnú úhradu, odvolací súd uvádza nasledovné: Podľa § 559 ods. 1 a 2 O. z: (1) Splnením dlh zanikne. (2) Dlh musí byť splnený riadne a včas. Podľa § 567 ods. 1 a 2 O. z.: (1) Dlh sa plní na mieste určenom dohodou účastníkov. Ak nie je miesto plnenia takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka. (2) Peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo ak sa veriteľ a dlžník písomne nedohodnú inak. Predpokladom zániku záväzku je okrem včasného splnenia aj to, že došlo k riadnemu plneniu, t. j. plneniu ktoré po všetkých stránkach spĺňa predmet plnenia dojednaný v zmluve, určený zákonom, rozhodnutím súdu, prípadne iného orgánu. Splnenie dlhu ako jednostranný a adresný právny úkon dlžníka, ktorým plní veriteľovi predmet záväzku, za predpokladu, že plnenie je prijaté veriteľom, má za následok splnenie dlhu (solúciu). Splnenie dlhu je právna skutočnosť, spôsobujúca zánik práv a povinností resp. právneho pomeru. Je to právny úkon dlžníka, ktorým poskytuje veriteľovi na určitom mieste, dohodnutým spôsobom a v čase zročnosti pohľadávky to, čo bolo predmetom jeho povinnosti. Dlh treba splniť predovšetkým na tom mieste, ktoré za miesto plnenia určila dohoda účastníkov. Podľa čl. V bod 2 Rámcovej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, iného úveru a pôžičky a s tým spojených ďalších služieb, uzavretej stranami 3.10.2013 sa žalovaný zaviazal splatiť žalobkyni úver s príslušenstvom v jednej splátke, v lehote a za podmienok upravených v zmluve, na bankový účet veriteľa uvedený v zmluve, pričom jeho záväzok uhradiť splátku s príslušenstvom sa považuje za splnený pripísaním peňažných prostriedkov zodpovedajúcich dohodnutej výške splátky na účet veriteľa. Podľa Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, uzavretej stranami 3.10.2013 bola táto zmluva uzavretá na dobu určitú, so splatnosťou úveru s príslušenstvom dňa 14.10.2013, žalovaný sa zaviazal vrátiť žalobkyni úver s príslušenstvom bezhotovostne na bankový účet žalobkyne. V oboch zmluvách je v záhlaví uvedené číslo účtu žalobkyne, rovnaké číslo účtu sa nachádza aj v žalobnom petite, strany si dojednali spôsob plnenia dlhu za využitia služieb peňažného ústavu, a to bezhotovostným prevodom na účet žalobkyne, preto neobstojí argumentácia žalovaného, že žalobkyňa nemala právo na vymáhanie dlžnej sumy súdnou cestou pre neposkytnutie mu možnosti jej osobnej úhrady. Podľa § 115a ods. 1 O. s. p. na prejednanie veci samej nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, ak to nie je v rozpore s požiadavkou verejného záujmu a ak možno vo veci rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi a účastníci s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo sa výslovne práva na verejné prejednanie veci vzdali; podľa odseku 2 tu citovaného paragrafu potom pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch. Podľa § 200ea ods. 1 O. s. p. ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1 000 eur, od toho okamihu ide o drobný spor. Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná a súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; podľa odseku 4 rovnakého paragrafu potom súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 (teda okrem niektorých tzv. nesporových konaní, o aké však v tejto veci nejde - pozn. odvolacieho súdu) poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada; skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Napokon podľa § 5 ods. 1 O. s. p. súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach. Korektným výkladom práve odcitovaných ustanovení treba dospieť k záveru, že tu o prípad ospravedlniteľného nepredloženia žalovaným dôkazov už v konaní na súde prvej inštancie a možnosti takéto opomenutie napraviť v odvolacom konaní nešlo. Drobným sporom za účinnosti O. s. p. nebol len spor, v ktorom výška požadovanej peňažnej sumy dosiahla zákonom určenú výšku až v priebehu konania (teda spor, v ktorom pôvodný predmet konania vyjadrený vyššou sumou poklesol na 1 000 eur alebo sumu ešte nižšiu), ale i spor, v ktorom peňažné vyjadrenie požiadavky iniciátora konania bolo nižšie než 1 000 eur či nanajvýš rovnajúce sa takejto sume už od začatia konania. To súd prvej inštancie zbavilo povinnosti nariadiť na prejednanie veci pojednávanie a aj keď to isté bez ďalšieho neplatilo o jeho povinnosti poučiť účastníkov (t. č. strany) o povinnosti predložiť alebo označiť dôkazy najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej (ktoré je alternatívou k uzneseniu o skončení dokazovania, bezprostredne predchádzajúcemu vyhláseniu rozhodnutia vo veci tam, kde naopak súd vec prejednáva na pojednávaní). Podľa § 205a ods. 1 O. s. p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z podmienok prípustnosti uplatnenia až v odvolacom konaní skutočností či dôkazov neuplatnených už v konaní na súde prvej inštancie tu nemohlo ísť o podmienky podľa § 205a ods. 1 písm. a/ ani b/ O. s. p. (skôr neuplatnený dôkaz nemal preukazovať žiaden z dôvodov tzv. zmätočnosti konania ani jeho vadu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a do úvahy by prichádzali len podmienky podľa písmena c/ alebo d/. Z tých o prípad absencie poučenia účastníka (t. č. strany) súdom prvej inštancie podľa § 120 ods. 4 O. s. p. ísť nemohlo preto, že odvolateľ - žalovaný bol riadne poučený podľa § 120 ods. 1 aj 4 O. s. p. uznesením súdu prvej inštancie z 2.11.2015 č. k. 16C/482/2015-19 (doručené mu prostredníctvom polície, keďže poštovú zásielku zo strany súdu v mieste trvalého bydliska v odbernej lehote neprevzal), v ktorom uznesení bol okrem iného vyzvaný aj na to, aby sa vyjadril k žalobe, uviedol rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, bol poučený okrem iného aj podľa ust. § 115a ods. 1, § 120 ods. 4 O. s. p., na ktorú výzvu do vyhlásenia rozhodnutia v predmetnej veci (1.3.2016) žiadnym spôsobom nereagoval. O prípad nemožnosti označenia či predloženia dôkazov už pred vyhlásením napadnutého rozsudku bez viny žalovaného taktiež nejde, keď ani sám žalovaný netvrdí, že tvrdenia a dôkazy nemohol uviesť, označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie, žalovaný ani neuviedol žiadnu prekážku brániacu mu v označení, navrhnutí alebo predložení dôkazov ani v uvedení ním tvrdení na svoju obranu. Žaloba v predmetnej veci bola podaná 21.10.2015, dňa 17. 1.2016 bola žalovanému doručená spolu s prílohami a uznesením súdu prvej inštancie z 2.11.2015 č. k. 16C/482/2015-19. Podľa lustrácie v ZVJS z 8.4.2016 bol žalovaný až od 12.2.2016 vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý trest mu mal končiť 12.2.2017. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný mal pred vyhlásením rozhodnutia súdu prvej inštancie v predmetnej veci ešte v čase pred jeho nástupom výkonu trestu odňatia slobody dostatok času a priestoru, aby uplatnil skutočnosti alebo dôkazy na svoju obranu pred súdom prvej inštancie, ktorú možnosť však napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O. s. p. nevyužil. Žalovaný bol v priebehu konania, až do doručenia mu napadnutého rozsudku, v konaní absolútne pasívny, k žalobe a jej prílohám sa nevyjadril, a to napriek tomu, že mu boli doručené a bolo mu doručené aj vyššie uvedené uznesenie súdu prvej inštancie, na ktoré taktiež nereagoval. Aj CSP prebral doterajšiu úpravu v zmysle práva novôt v odvolacom konaní ho terminologicky prispôsobil novej koncepcii civilného sporového konania (viď § 366 a § 373 CSP). Odvolací súd preto argumentáciu z odvolania (o preukázaní úhrady časti úveru po prepustení žalovaného z výkonu trestu odňatia slobody výpisom z komunikácie prostredníctvom elektronickej pošty) akceptovať nemohol, to malo za následok tiež nepoužiteľnosť dôkazov označených a navrhnutých až v odvolacom konaní a nespôsobilosť zvrátenia ním výsledkov konania prvej inštancie a na rozsudok súdu prvej inštancie v účinne napadnutej vyhovujúcej časti veci samej, bolo preto treba nazerať ako na vecne správne rozhodnutie. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami preto rozsudok súdu prvej inštancie v účinne napadnutej vyhovujúcej časti veci samej podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho (odvolaním nespochybňovaného) rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie. 8. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z dôvodu, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná (rozsudok v jeho vyhovujúcej časti veci samej bol potvrdený a čiastočné odmietnutie odvolania posudzované analogicky ako zastavenie odvolacieho konania zavinil žalovaný podaním odvolania voči rozsudku v zamietajúcej časti bez subjektívneho oprávnenia na podanie odvolania), podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP jej vznikol nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, z ktorého dôvodu odvolací súd žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 9. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)