Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/127/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116218130 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116218130.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov: JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: L. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., O. XXX/XX, o zaplatenie 2.000,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16Csp/50/2016-33 zo dňa 7. februára 2017 - II. výrok, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti v sume 213,05 Eur, úroku z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 213,05 Eur od 1.5.2016 do zaplatenia, úroku 657,26 Eur, úroku 24,5 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 1.5.2016 do zaplatenia, p o t v r d z u j e. II. V ostatnej zamietajúcej časti v úrokoch z omeškania 575,46 Eur a v časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 1.786,95 Eur s 5,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.786,95 Eur od 01.05.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, III. výrokom priznal žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 8 ods. 2 písm. k), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3, § 37, § 39, § 41, § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 565, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., s poukazom aj na procesné ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku. 3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že zmluvou č. 1353028439 zo dňa 7.11.2013 bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 2.000,- Eur, ktorý mal žalovaný splatiť formou 60 mesačných splátok vo výške 62,29 Eur, splatných vždy k 15. dňu v mesiaci, pri ročnej úrokovej sadzbe 24,50 %, celkových nákladoch spotrebiteľa 1.547,07 Eur, RPMN 29,21 %, priemernej RPMN 20,83 %, termíne konečnej splatnosti úveru dňa 15.11.2016. Podľa rozpisu a vyjadrenia žalovaného, žalobca poskytol plnenie 2.000,- Eur, žalovaný uhradil čiastku 213,05 Eur (s poukazom na vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa 7.2.2017 - poznámka odvolacieho súdu). Žalobca nepredložil doklad o zosplatnení dlhu. 4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie právne uzavrel, že žaloba bola podaná dôvodne len z časti. Právny vzťah medzi stranami založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné ho posudzovať nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Tento vzťah je teda nevyhnutné posudzovať aj podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), a to vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generali, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon č. 129/2010 Z. z., ako i ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník. Okresný súd zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška splátky 67,35 Eur (pozn. odvolacieho súdu správe 62,29 Eur vrátane poistného) bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je uvedená výška splátky istiny, úroku a poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Uvedené obsahové nedostatky zmluvy majú za následok, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom žalovanému je potrebné v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca tak nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru, ani iných poplatkov. Potvrdené aj rozsudkom KS v Trnave 10Co/77/2013 : "každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami "suma" (dnes "výška"), "počet" a "termíny splátok" viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých nemusí byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť).." Zmluva obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške úveru tabuľka [3]. v spojení s poznámkou pod tabuľkou (2.000,- Eur + 1.547,07 Eur = 3.547,07 Eur) náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. g), pričom pri výške splátky 59,- Eur (62,29 Eur mínus poistenie 3,29 Eur - podľa sadzobníka na č.l.8) a počte splátok 60 je celková výška 3.540,- Eur. 5. Žalobca si ďalej uplatňuje úrok v dohodnutej výške 24,50 % ročne, a to až do úplného zaplatenia, pričom takýto úrok mu nepatrí. Podľa ustanovenie § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka je záväzok vrátiť úrok splatný "spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky". Citované ustanovenia podľa názoru okresného súdu vychádzajú zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť(modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obch. zák.) alebo zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. 6. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale aj podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka je totiž maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch (a tým aj vo vzťahoch so spotrebiteľom, porov. § 369 ods. 1 tretiu vetu Obchodného zákonníka) kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú dohodu o úroku na dobu užívania peňažných prostriedkov. Vzhľadom na uvedené dôvody pre zamietnutie zvyšku nároku okresný súd nevyslovil neplatnosť a neprijateľnosť zmluvných podmienok. Nárok bolo možné považovať za dôvodný len v priznanej časti ako rozdiel poskytnutej sumy a uhradenej čiastky. S poukazom na uvedené žalobca nemá nárok na úroky, poplatky a náklady, ktoré ani žiadnym spôsobom nešpecifikoval a nepreukázal. Úroky z omeškania okresný súd priznal v zmysle žaloby odo dňa omeškania žalovaného do zaplatenia pohľadávky vo výške určenej nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. a od požadovaného dňa omeškania. K samotným ďalším úrokom, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto konaní, je potrebné poukázať na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014, v zmysle ktorého zosplatnenie (de fault) ako jednostranný právny úkon veriteľa zásadne mení pôvodne dohodnutý úverový vzťah. Dohoda o platení úrokov aj po zosplatnení úveru je odklonom od dispozitívnej normy zákona v neprospech spotrebiteľa (porov. rozsudok SD AZIZ), úroky je možné žiadať len do zosplatnenia pohľadávky. 7. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď žalobca bol úspešný v prevažnej časti /jeho neúspech bol nepatrný/, a teda žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu, ich výška bude určená osobitným rozhodnutím v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku. 8. Proti tomuto rozsudku výlučne voči II. výroku (zamietnutá časť) podal odvolanie žalobca, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu, alternatívne žalobe vyhovieť v celom rozsahu a zároveň zaviazať žalovaného na náhradu trov konania. Poukázal na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že napadnuté rozhodnutie je v odôvodnení nepreskúmateľné. Okresný súd porušil práva žalobcu vychádzajúce z § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické pravidlá. Na podporu uvedeného poukázal na rozhodnutia II. ÚS 117/07, III. ÚS 311/01, IV. ÚS 14/07, II. ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 323/2012, III. ÚS 199/09, ako aj nález ÚS ČR IV. ÚS 1551/08, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/25/2007, nález ÚS SR I. ÚS 114/08, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 85/06, II. ÚS 380/2013. Okresný súd nesprávne vec právne posúdil, keď žalovaný sa zaviazal splatiť úver v 60 mesačných splátkach vo výške 62,29 Eur, z toho suma 3,29 Eur predstavovala poplatok za poistenie úveru, vždy k 15. dňu v mesiaci počnúc dňom 15.12.2013. Podľa predpisu splátok 58 splátok bolo vo výške 63,05 Eur (56 Eur ako splátka istiny a úroku, 3,29 Eur ako poplatok za poistenie, 0,76 Eur ako poplatok za správu úveru v hotovosti), 59. splátka mala byť len vo výške 54,41 Eur (50,36 Eur ako splátka istiny a úroku, 3,29 Eur ako poplatok za poistenie, 0,76 Eur ako poplatok za správu úveru v hotovosti), posledná 60. splátka už predstavovala len sumu 3,29 Eur ako poplatok za poistenie. V danom prípade išlo o dobrovoľné poistenie vo forme doplnkovej služby, pričom do celkových nákladov úveru podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch sa nezapočítavajú poplatky za nepovinné poistenie k úveru, tzn. ak na získanie úveru nebolo poistenie povinné, poplatok za poistenie nemá byť započítaný do celkových nákladov spojených s úverom. Je zrejmé, že celkové náklady na úver boli vo výške 1.547,07 Eur (58x59,76 Eur + 51,12 +29,87 Eur ako poplatok za poskytnutie úveru v hotovosti = 3.547,07 -2.000,- = 1.547,07 Eur, nie 3540,- Eur ako to uviedol okresný súd a na základe čoho posúdil úver ako bezúročný a bez poplatkov. Zmluvu o úvere nie je možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov na základe toho, že by neobsahovala určenie výšky, počtu a termínom splátok, nakoľko tento údaj je zo zmluvy zrejmý. Poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová zo dňa 9.11.2016 s poukazom na článok 10 písm. h) smernice 2008/48, ktorý sa má vykladať tak, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum týchto splátok a zároveň, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. 9. Ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu okresný súd vychádzal, keď uzavrel, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky (bod 8 napadnutého rozsudku). Má za to, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy, je spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa (žalobcu). Poukázal na § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje obdobie za ktoré veriteľ má nárok na zmluvný úrok (až do splatenia úveru). Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom žalobcu a žalovanému musel byť tento úmysel vzhľadom na formuláciu jasný s poukazom na bod 6.4 Obchodných podmienok (obdobne rozsudok NS ČR sp. zn. 32Cdo/3830/2014). Napriek judikovanému právu v oblasti zmluvného úroku a jeho uplatňovania po zosplatnení úveru v rozhodnutiach Ústavného súdu IV 476/2012 a Najvyššieho súdu 4 Obo 143/1998 nie je na pôdach okresných súdov ustálená súdna prax v ich uplatňovaní. Nie je pravdou, že okresný súd (bod 9 napadnutého rozsudku) priznal žalobcovi úrok z omeškania odo dňa omeškania žalovaného, nakoľko k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo dňa 8.4.2014. Žalobca si uplatnil zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 657,26 Eur vypočítané od dňa poskytnutia úveru do dňa poslednej čiastkovej hrada do dňa 13.5.2015, a ako zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 575,46 Eur vypočítané od 13.5.2015 do dňa 30.4.2016 (deň vyhotovenia listiny aktuálny stav úveru). Je zrejmé, že k omeškaniu došlo skôr ako 1.5.2016 a z tohto dôvodu je rozhodnutie nepreskúmateľné. Ak okresný súd nemal k dispozícii výzvu na splatenie úveru a žalobcu nejakým spôsobom nevyzval na doloženie výzvy, žalobca nemal možnosť s procesne brániť a okresný súd svojím procesným postupom nepostupoval podľa § 129 Civilného sporového poriadku (nevyzval žalobcu na doloženie výzvy na splatenie úveru a preukázanie predčasného splatenia úveru), nevyzval žalobu podľa § 157 Civilného sporového poriadku vyjadriť sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci, podľa § 168 Civilného sporového poriadku nevytýčil termín predbežného prejednania sporu. 10. Zároveň poukázal na článok II. bod 1 zákona č. 102/2014 Z. z., ktorým došlo k novelizácii ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, tak že „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Ako aj na článkom II. bodom 7 zákona č. 102/2014 Z.z., ktorým došlo k prijatiu § 879p Občianskeho zákonníka, ktorý zakotvil nepriamu retroaktivitu pre ust. § 53 ods. 4 písm. s), t), § 53 ods. 7 a § 614a „Ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. s) a t), § 53 ods. 7 a § 614a sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13. júnom 2014, vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13. júnom 2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12. júna 2014, ak nie je ustanovené inak. Podľa článku XIV zákona č. 102/2014, tento zákon nadobudol účinnosť 1. mája 2014, okrem čl. I, čl. II bodov 2 až 8, čl. III, čl. V bod 2, čl. VI., čl. VIII bod 2, 4 až 6, 8 až 10, 19 až 24, 28, 31 a 36, čl. XII bodov 1 až 5, 15 a 16, ktoré nadobúdajú účinnosť 13. júna 2014 a čl. II bod 1, ktorý nadobúda účinnosť 1. apríla 2015. Z uvedené vyplýva, že na § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015, v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov nášho právneho poriadku. Úmysle zákonodarcu je ten, že § 52 ods. 2 v novelizovanom znení sa vzťahuje výlučne na právne vzťahy založené po 1.4.2015. Na všetky úverové zmluvy, ktoré vznikli pred 1.4.2015 je nevyhnutné aplikovať ust. Obchodného zákonníka, keďže zákonodarca až s účinnosťou 1.4.2015 určil výnimku, že spotrebiteľské úverové vzťahy sa spravujú ustanovenia Občianskeho zákonníka (poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo 4/2012). 11. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril. 12. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). 13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať čiastočný úspech (zamietnutie sumy 213,05 Eur, úroku z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 213,05 Eur, úroku 657,26 Eur, úroku 24,50 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 1.5.2016 do zaplatenia), v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho čiastočné potvrdenie v zmysle § 387 CSP a čiastočné zrušenie (úrok z omeškania 575,46 Eur) podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. 14. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 2.000,- Eur, úrokov 657,26 Eur, úrokov z omeškania 575,46 Eur, úrokov 24,50 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 1.5.2016 do zaplatenia, úrokov z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 1.5.2016 do zaplatenia. 15. Odvolaním nebol napadnutý I. výrok napadnutého rozsudku, ktorým bolo uložené žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.786,95 Eur, úrok z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 1.786,95 Eur od 1.5.2016 do zaplatenia, v tejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť. 16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu II. výrokom zamietol (suma 213,05 Eur, úrok 675,26 Eur, úrok z omeškania 575,46 Eur, úrok 24,5 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 1.5.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 213,05 Eur od 1.5.2016 do zaplatenia) a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom, ktorý namietal, že úver nie je bezúročný a bez poplatkov, že veriteľ má nárok na zmluvný úrok 24,5 % ročne, ktorý bol dohodnutý ako zmluvné plnenie akcesorickej povahy, až do splatenia úveru. Rozhodnutie je nepreskúmateľné, keďže nie je zrejmý právny predpis, z ktorého vyplýva záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Na všetky úverové vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015 je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keď § 52 ods. 2 v novelizovanom znení sa vzťahuje výlučne na právny vzťahy založené po 1.4.2015. 17. Uznesením č. k. 9Co/127/2017-73 zo dňa 23.1.2018 odvolací súd pripustil návrh zmenu subjektov konania tak, že namiesto pôvodného žalobcu Poštová banka, a. s., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890 do konania vstúpi spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, ako nový žalobca. 18. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu a žalovaný dňa 7.11.2013 uzavreli zmluvu o úvere dostupnápôžička, ktorou sa právny predchodca žalobcu zaviazal žalovanému poskytnúť sumu 2.000,- Eur ako úver, pričom sa žalovaný zaviazal úver splatiť 60 splátkami pod 62,29 Eur, počnúc prvou splátkou dňa 15.12.2013, dohodli si ďalej výšku úrokovej sadzby 24,5 % ročne, RPMN 29,21 %, priemernú RPMN 20,83 %, dátum konečnej splatnosti úveru 15.11.2018, základný súbor poistenia a celkovú výšku nákladov 1.547,07 Eur. Žalovaný zaplatil na úver celkom sumu 213,05 Eur. Výzvou zo dňa 8.9.2014 právny predchodca žalobcu zosplatnil úver z dôvodu porušenia povinností v zmysle úverovej zmluvy ku dňu 8.9.2014 a vyzval žalovaného v lehote 10 dní od doručenia výzvy k zaplateniu sumy 2.402,34 Eur. Uzavretú zmluvu zo dňa 7.11.2013 odvolací súd považuje taktiež za zmluvu spotrebiteľskú (tak, ako to správne uzavrel aj prvoinštančný súd), keďže jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Súd prvej inštancie správne aplikoval na vec zákon o spotrebiteľských úveroch (č. 129/2010 Z. z.), ako aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. 19. Žalobca ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania finančné prostriedky žalovanému na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Právny vzťah medzi stranami zmluvy ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem tohto v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. 20. Odvolací súd sa vzhľadom na odvolaciu argumentáciu sústredil už len na vyriešenie nasledovných otázok nastolených odvolateľom: 21. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľkou, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd správne priznal žalobcovi 1.786,95 Eur (s príslušenstvom) ako rozdiel poskytnutého úveru 2.000,- Eur a žalovaným uhradenou sumou 213,05 Eur a taktiež správne zamietol úrok 657,26 Eur. 22. Odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu, ktorý sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 9.11.2015, na čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) nestotožnil. 23. Avšak zároveň rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“ Nepochybil preto súd prvej inštancie, ak uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov). 24. Odvolací súd uvádza, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 9.11.2015 (na ktorý poukázal v odvolaní žalobca), poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. 25. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 21 vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. 26. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 1.1.2013. 27. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. 28. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. 29. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. 30. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem. 31. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na Smernicu a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. 32. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení, odvolací súd opierajúc sa o už konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť, sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania. Pričom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že úver je odplatným právny úkonom. Odplatu (cenu) predstavujú spravidla úroky. Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky (§ 497 Obchodného zákonníka). Kauza úverového právneho vzťahu spočíva v poskytnutých peňažných prostriedkov a do vrátenia peňažných prostriedkov má dlžník (prijímateľ úveru) platiť úroky. Účastníci úveru pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje (úverové obdobie); v takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostiedkov (porov. Štenglová/Plíva/ Tomsa a kol., Obchodní zákonník, komentár 8.vydání C.H.BECK str. 1153). Na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru v tomto odseku odvolací súd dopĺňa, že závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4Cbo/143/98), na ktoré správne poukázal aj súd prvej inštancie v odseku 29 napadnutého rozsudku, boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu Prešov č. k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu. 33. K odvolacej argumentácii žalobcu sa žiada dodať i to, že vyššie uvedený záver nie je v rozpore ani so znením ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona, keďže právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku žalobcovi bol priznaný nárok na vrátenie dlžnej sumy i s úrokmi (avšak za čas do zosplatnenia úveru). Znenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka nezakotvuje, že po zosplatnení úveru vzniká nárok na zaplatenie úrokov z úveru i za čas po tomto zosplatnení. 34. Je možné ešte dodať, že pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i lehotu na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstav poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia finančných prostriedkov, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo splatnosť skrátiť, tu i využitím práva odstúpiť od úverovej zmluvy. Pričom niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť po ukončení zmluvného úverového vzťahu úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je po ukončení zmluvy (po splatnosti) splatený, zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). S ohľadom na uvedené v odsekoch 31 až 33 súd prvej inštancie správne žalobu v časti úroku 24,50 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 1.5.2016 do zaplatenia ako nedôvodnú zamietol. 35. Pokiaľ ide o Novelu Občianskeho zákonníka vykonanú zákonom č. 102/2014 Z.z., táto definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občianskeho zákonníka bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012 odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 36. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. 37. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon“ síce nezakladá právne následky pre minulosť, ale buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchá výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov založené (sťažená výlučnosť). Nepravé spätné pôsobenie zákona len znamená, že nový zákon zachytáva (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky. 38. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti. 39. Podľa § 157 ods. 1 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, ods. 2 ak súd vyzve stranu, aby sa vyjadrila o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania, môže pripojiť doložku, že ak sa strana v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. 40. Predmetné ustanovenie súvisí predovšetkým so sudcovskou koncentráciou konania, ktorá primárne ako nástroj v rukách sudcu môže slúžiť na zabezpečenie plynulosti a rýchlosti procesu. Pričom aj § 157 ods. 2 CSP kontinuálne nadväzuje na § 153 CSP v tom zmysle, že súd môže k určitým otázkam výlučne procesného charakteru (postupu a vedenia konania) pripojiť doložku, že ak sa strana v súdom konaní nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. 41. Podľa § 168 ods. 1 CSP, ak súd nerozhodne inak, nariadi pred prvým pojednávaním predbežné prejednanie sporu, ods. 2 ak nie je ustanovené inak, vzťahujú sa na predbežné prejednanie sporu ustanovenia o pojednávaní. 42. Civilné sporové konanie nie je ovládané princípom tzv. legálneho poriadku, podľa ktorého by jednotlivé fázy konania obligatórne nasledovali v predpísanom poradí. Preto je i predbežné prejednanie sporu konštruované ako fakultatívna fáza sporu, ktorú súd môže a nemusí nariadiť podľa okolností konkrétnej prejednávanej veci. Ak sa súd rozhodne, že predbežné prejednanie nenariadi a v konaní bude postupovať inak - predovšetkým bude do úvahy prichádzať nariadenie pojednávania, na ktorom podľa § 181 ods. 2 CSP uvedie okrem iného svoje predbežné právne posúdenie veci, ak už týmto spôsobom nepostupoval pri predbežnom prejednaní sporu. 43. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že okresný súd nepostupoval správne, ak podľa § 157 CSP žalobcu nevyzval vyjadriť sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci a podľa § 168 CSP nevytýčil termín predbežného prejednania veci. V zmysle uvedeného v odseku 42 okresný súd nemal zákonnú povinnosť nariadiť predbežné prejednanie veci, keďže sa jedná o fakultatívnu možnosť, ale nariadil vo veci pojednávanie dňa 7.2.2017 (na ktorom aj rozhodol). Ani poukaz žalobcu na § 157 CSP v danej veci nie je dôvodný, keďže zákon (CSP) ukladá súdu uvedenie predbežného právneho posúdenia veci na pojednávaní podľa § 181 ods. 2 CSP, resp. podľa § 171 CSP na predbežnom prejednaní sporu. 44. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia zmluvy, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. 45. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. 46. Ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, je dlžník povinný uhradiť každú splátku k dohodnutému termínu. Splatnosť jednotlivých splátok neovplyvňuje splatnosť celého dlhu. V prípade, ak niektorá splátka nie je včas zaplatená, môže byť dohodnuté, prípadne stanovené rozhodnutím tzv. strata výhody splátok. Predčasnú splatnosť peňažného záväzku môže veriteľ za podmienok stanovených v § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka vyvolať jednostranným právnym úkonom. 47. Žalobca v odvolaní uviedol, že si uplatnil zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 657,26 Eur vypočítané od dňa poskytnutia úveru do dňa poslednej čiastkovej úhrady do dňa 13.5.2015, a ako zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 575,46 Eur vypočítané od 13.5.2015 do dňa 30.4.2016 (deň vyhotovenia listiny aktuálny stav úveru), hoci v žalobe si uplatnil (úroky 657,26 Eur) a úroky z omeškania 575,46 Eur. Zároveň namietal záver okresného súdu (odsek 9 napadnutého rozsudku), že priznal žalobcovi úrok z omeškania v zmysle žaloby odo dňa omeškania žalovaného do zaplatenia, keď rozhodnutie je nepreskúmateľné, pričom aj podľa odvolacieho súdu takýto záver okresného súdu je prinajmenšom predčasný, keďže okresný súd síce priznal úrok z omeškania (z priznanej sumy) od 1.5.2016 (v zmysle žaloby), avšak zároveň nepriznal II. výrokom žalobcovi vyčíslený úrok z omeškania 575,46 Eur, pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku k vyčísleným úrokom z omeškania neobsahuje žiadne odôvodnenie, teda ani záver o tom, či, odkedy, a v akej výške bol žalovaný v omeškaní aj pred 1.5.2016. Ďalej žalobca v odvolaní poukazuje na to, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti došlo dňa 8.4.2014. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v bode 6 konštatuje, že žalobca nepredložil doklad o zosplatnení a zároveň, že v čase rozhodovania bol úver splatný. Avšak podľa obsahu úverovej zmluvy, záver okresného súdu, že úver bol splatný (ku dňu rozhodnutia) neobstojí, keďže účastníkmi úverovej zmluvy bol dohodnutý dátum konečnej splatnosti 15.11.2018 a okresný súd rozhodol dňa 7.2.2017. Taktiež odvolací súd poukazuje na písomnosť Poštovej banky, a.s. zo dňa 8.9.2014 (na č.l. 18 spisu), ktorou bolo žalovanému oznámené, že úverová pohľadávka je k 8.9.2014 predčasne splatná (v celom rozsahu), ktorou sa však okresný súd vôbec nezaoberal, a následne aj úrok z omeškania 575,46 Eur ako nedôvodný zamietol (II. výrok). 48. Odvolací súd prisvedčil odvolateľovi v argumentácii týkajúcej II. výroku v časti zamietnutia (vyčíslených) úrokov z omeškania 575,46 Eur, že z odôvodnenia vôbec nevyplýva, že by viedol akékoľvek dokazovanie ohľadom tejto otázky. Procesné dokazovanie je pritom objektívnym právom upravený postup súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových a niekedy i právnych poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci. Okresný súd ani nevyložil právne aplikačné úvahy, ktoré by ho viedli k podradeniu skutkovej podstaty pod príslušné právne normy. Pritom práve konkrétna norma hmotného práva určuje základný rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Posúdiť splnenie dôkaznej povinnosti v zmysle cit. § 132 CSP možno práve iba v kontexte konkrétneho predpisu hmotného práva, čo však súd prvej inštancie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevykonal. 49. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 50. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. 51. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994). 52. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. 53. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. 54. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné. 55. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva strany na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (i v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. 56. Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu I.ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 57. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). 58. S poukazom na uvedené potom možno uzavrieť, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Prvoinštančný súd vydal v tomto smere pre strany prekvapivé rozhodnutie, nevykonal ohľadom nároku žalobcu na zaplatenie požadovaných (vyčíslených) úrokov z omeškania 575,46 Eur dokazovanie v potrebnom rozsahu. Potom je neúčelné, aby celé dokazovanie ohľadom uvedeného od počiatku vykonával odvolací súd a tým nahrádzal činnosť súdu prvej inštancie. Nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania a nie vykonávanie celého ťažiskového dokazovania až na odvolacom súde. Navyše v prípade, že žalovaná je spotrebiteľ a teda slabšou stranou v spore, treba zohľadniť ust. § 295 CSP, podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz, keď takýto postup je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov. 59. Žalobca vo svojom odvolací ďalej poukázal za odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), d) Civilného sporového poriadku, avšak tieto iba odcitoval v ich zákonnom znení bez toho, aby ich podporil konkrétnou odvolacou argumentáciou, čím odvolaciemu súdu znemožnil posúdiť rozhodnutie v napadnutom rozsahu aj s ohľadom na tieto odvolacie dôvody. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných jeho stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, že úverová zmluva obsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 60. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietnutej časti (suma 213,05 Eur, úrok 675,26 Eur, úrok 24,5 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 1.5.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 213,05 Eur od 1.5.2016 do zaplatenia) žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd s použitím § 387 CSP rozsudok v tejto časti potvrdil, avšak v časti úroku z omeškania 575,46 Eur, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. c) v spojení s § 391 ods. 1 CSP. 61. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) v odsekoch 47 a 58, bude riadne v súlade s procesnou normou vykonať všetky pre vec relevantné dôkazy, skutkový stav následne opätovne a komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, a až následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP odôvodniť. 62. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP), nakoľko nesprávne rozhodnutie s nutnosťou jeho zrušenia zakladá povinnosť súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania. 63. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).