Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26CoPr/1/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313229727 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2313229727.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobkyne: Dr.h.c. doc. JUDr. I. H., bytom, Q., Z. XXXX/XX, proti žalovanej: Vysoká škola Danubius s.r.o., so sídlom Fučíkova 269, Sládkovičovo, IČO: 36 264 113, zast. advokátkou: JUDr. Slávka Gajdošová, Bratislava, Májkova 1, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 18. júla 2017 č. k. 30Cpr/2/2013-358 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobkyni priznáva voči žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že I/ okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 18. septembra 2013 je neplatné, II/ pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovanou naďalej trvá; III/ žalobkyňa má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% a IV/ žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 99,50 eur na účet Okresného súdu Galanta do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 13 ods. 3, § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, § 70, § 74, § 77 a § 79 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení ,,ďalej len Z.p.“). 3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyni bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené poštou dňa 23. septembra 2013 a pracovný pomer mal skončiť týmto dňom čo nebolo medzi stranami sporné. Žalobkyňa zákonom stanovenú lehotu na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením v zmysle ust. § 77 Z.p. dodržala, keď žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podala na súde dňa 12. novembra 2013. Okamžité zrušenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom rozviazania pracovného pomeru, preto týmto disciplinárnym opatrením možno postihnúť iba zavinené porušenie pracovnej disciplíny (teda úmysel chcieť porušiť pracovnú disciplínu - nestačí zistenie, že napr. nebol dodržaný určitý pracovný postup či proces a pod.) a to prinajmenšom z nedbanlivosti zamestnanca (Zo súdnej praxe č. 2/1998, s. 35). Z doterajšej jednotnej súdnej praxe vyplýva i to, že iba porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom je dôvodom podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Z.p. na okamžité skončenie pracovného pomeru. Podľa súdu prvej inštancie v konaní nebolo preukázané závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, a teda nebola naplnená skutková podstata závažného porušenia pracovnej disciplíny, s ktorou zákon spája právne následky v podobe sankcie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pri rozhodovaní vychádzal zo stavu zisteného vykonaným dokazovaním a listinnými dôkazmi založenými v spise. Sporové strany mali a majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a označiť dôkazy, ktorých sa dovolávajú. Dôkazné bremeno na preukázanie závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou mala v spore žalovaná ako zamestnávateľ, ktorá však počas konania nepreukázala závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, a teda neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Žalovaná ako zamestnávateľ skutkovo vymedzila dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, že žalobkyňa v pracovných dňoch, t. j. 19.8.2013, 20.8.2013, 21.8.2013, 22.8.2013, 23.8.2013, 26.8.2013, 27.8.2013, 30.8.2013, 2.9.2013, 3.9.2013, 4.9.2013, 5.9.2013, 6.9.2013, 9.9.2013, 10.9.2013, 11.9.2013, 12.9.2013, 13.9.2013, 16.9.2013 a 17.9.2013 sa ako zamestnanec bezdôvodne nedostavila na pracovisko/miesto výkonu práce, na pracovisku sa nenachádzala ani v dopoludňajších hodinách ani popoludní, pričom prítomnosť na pracovisku/v mieste výkonu práce bola vo vyššie uvedených dňoch kontrolovaná viackrát, a to v priestoroch celej fakulty, teda nielen v kabinete a bezprostrednom okolí, o čom boli spísané úradné záznamy, podpísané kontrolujúcou osobou i svedkami. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná ako zamestnávateľ určila žalobkyni čerpanie dovolenky od 1.7.2013 do 16.8.2013 a dekan fakulty vyhlásil skúškové obdobie od 19.8.2013 do 30.8.2013 vrátane pre všetky ročníky. Z výpovede žalobkyne, svedkov, ako aj zo všetkých ďalších okolností a súvislostí s činnosťou žalovanej považoval prvoinštančný súd za dostatočne preukázané, že u žalovanej nebol zavedený denný zápis dochádzky v prípade vysokoškolských pedagógov počas akademického roka a počas prázdnin a pedagógovia na konci mesiaca odovzdávali vyplnené dochádzkové listy pani W., ktorá ich sústreďovala, dávala podpísať dekanovi a následne odovzdala mzdárke, pričom niektorí pedagógovia vrátane žalobkyne si dochádzku robili sami, odovzdávali na podpis dekanovi a následne do mzdovej učtárne. Z výpovede svedkyne W. vyplynulo, že pedagógovia sa nechodili ohlasovať či v ten ktorý deň sú na pracovisku, učili podľa rozvrhu, hodiny dodržiavali a mali aj konzultačné hodiny. Z výpovede svedka doc. JUDr. E. E., PhD. vyplynulo, že konateľ žalovanej do marca - apríla 2013 nezasahoval do výučbovej ani iných častí pedagogického procesu, neurčoval časové rozvrhové preferencie, neovplyvňoval rozvrh hodín, náplň predmetov či obsah prednášok, trval predovšetkým na tom, aby perfektne prebiehal pedagogický proces. Ako vedúci katedry síce nebol oprávnený kontrolovať prítomnosť pedagogických zamestnancov, individuálne nedohadoval písomne prácu v domácom prostredí s nikým, avšak potvrdil, že sa vychádzalo z akademického úzusu, že pokiaľ vyučujúci odviedol profesionálnu prácu, čo sa týka výučby, skúšania a konzultácií, tak príprava v domácom prostredí aj bez špeciálnej dohody bola akceptovaná, a to aj vo vzťahu k žalobkyni. Z jeho výpovede vyplynulo i to, že predmetom zasadnutia katedry v máji 2013 boli aj výsledky publikačnej činnosti, plány budúcej publikačnej činnosti a vedecko-výskumných aktivít bez určenia miesta výkonu tejto činnosti. Ak niekto písal učebnicu v práci, tak v práci, ak doma, tak doma. Súd potom prisvedčil žalobkyni, že žalovaná nepreukázala skutočnosť, že ju oboznámil so zmenou organizačnej štruktúry a zmenou doposiaľ akceptovaných pravidiel, pokiaľ ide o jej prítomnosť na pracovisku mimo dní výučby, skúšok, konzultačných hodín, ani o povinnosti vykonávať prácu iba v mieste výkonu práce vyplývajúceho z pracovnej zmluvy, keď nijakým tvrdením nereagoval na argumentáciu žalobkyne o nedostatku vhodných podmienok pre pedagógov, keď viacerí zdieľali jednu kanceláriu s jedným písacím stolom bez funkčného počítača. Naviac pokiaľ žalovaná mala za to, že žalobkyňa porušuje pracovnú disciplínu práve neprítomnosťou na pracovisku už od 19.8.2013, mohla či mala žalobkyňu na porušenie tejto povinnosti upozorniť. Žalovaná tak neurobila, i keď v okamžitom skončení pracovného pomeru konštatovala, že k porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou došlo opakovane, a to počas dvadsiatich dní. Z výpovede svedkyne Ing. D. vyplynulo, že organizačný poriadok a pracovný poriadok je všeobecný a konkrétne pokyny pre zamestnancov prichádzali od nadriadených, t. j. od vedúceho katedry, dekana alebo konateľa spoločnosti, ako i to, že od konateľa ani iného nadriadeného nedostala pokyn, aby s novou organizačnou štruktúrou oboznámila zamestnancov. Ďalej z jej výpovede možno usudzovať, že žalovaná ako zamestnávateľ mala v úmysle po porade s právnym oddelením spísať upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré chcela žalobkyni osobne doručiť dňa 30. augusta 2013, avšak v daný deň žalobkyňu na pracovisku nenašli a neskôr uviedla, že žalobkyni chceli priamo na pracovisku doručiť okamžité skončenie pracovného pomeru. V tej súvislosti sa javí ako nelogická výzva žalobkyni, aby sa na rektorát žalovanej dostavila dňa 28. augusta 2013, ako i konanie žalovanej, ktorá síce počas dvadsiatich dní kontrolovala prítomnosť žalobkyne na pracovisku, no iba v jeden deň sa pokúsila ju o uvedenom informovať, pričom v konaní zostalo nepreukázané, že žalobkyni zanechala odkaz na telefónnom odkazovači. Podľa názoru súdu neprítomnosť žalobkyne na pracovisku nebola zo strany žalobkyne vyvolaná úmyselne, ale na základe objektívnych okolností s poukazom na závery zo zasadnutia katedry v máji 2013 a v súlade so zaužívanou praxou u žalovanej ako zamestnávateľa. Vyhodnotením vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že v konaní nebola preukázaná existencia dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru, teda také porušenie pracovnej disciplíny, s ktorou zákon spája právne následky v podobe sankcie okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to vzhľadom na konkrétne okolnosti, pri zohľadnení dovtedajšej práce žalobkyne u žalovanej, absencie akéhokoľvek negatívneho hodnotenia žalobkyne a s prihliadnutím i ku skutočnosti, že nedošlo k ujme na strane žalovanej či už majetkovej, resp. k inej ujme na právach a oprávnených záujmoch, keď žalobkyňa nepoškodila meno žalovanej ako vzdelávacej inštitúcie. Keďže nebolo v konaní preukázané, že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu závažným spôsobom, konaním uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru, je okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovanou žalobkyni neplatné a pracovný pomer trvá naďalej. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 v spoj. s § 262 ods. 1 C.s.p., keďže bola v konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola v konaní od platenia súdneho poplatku oslobodená, pričom jej žalobe súd vyhovel, preto poplatková povinnosť s poukazom na ust. § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch prešla na žalovanú, ktorá je povinná ju zaplatiť na účet Okresného súdu Galanta vo výške 99,50 eur v zmysle Položky 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov. 4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná a navrhla ho zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Odvolanie podala z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Vecne ho odôvodnila tým, že žalobkyňa mala v súlade s pracovnou zmluvou dohodnutý 40 hodinový týždenný pružný pracovný čas a miestom výkonu práce bolo Sládkovičovo, ul. Richterova 1171 a ul. Fučíkova 269. V mesiaci august 2013 čerpala zamestnávateľom určenú dovolenku, a to v dňoch od 1. augusta 2013 do 18. augusta 2013. Po skončení dovolenky sa v nasledujúcich dňoch (od 19. augusta 2013 do 17. septembra 2013 - t. j. 20 pracovných dní) opakovane bezdôvodne nedostavila na pracovisko (miesto výkonu práce) a počas pracovného času sa nezdržiavala na pracovisku. V uvedené dni bola prítomnosť žalobkyne na pracovisku žalovanej kontrolovaná každý deň a o každej kontrole boli riadne spísané úradné záznamy, ktoré podpisovala nielen kontrolujúca osoba, ktorou bol štatutárny orgán žalovanej pán Doc. Ing. Džalal Gasymov, PhD, ale aj iní zamestnanci žalovanej potvrdzujúci opakovanú neprítomnosť žalobkyne na pracovisku. Vzhľadom k uvedenému žalovaná so žalobkyňou ako zamestnancom dňom 23. septembra okamžite skončila pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) Z.p., keď dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo závažné poručenie pracovnej disciplíny na strane žalobkyne. Prvoinštančný súd sa aj v tomto rozhodnutí stotožnil s tvrdeniami žalobkyne, že dôvodom nedostavenia sa na pracovisko v uvedených dňoch bola doterajšia prax, ktorá bola u žalovanej zaužívaná, čo považoval za preukázané aj na základe svedeckej výpovede svedka doc. JUDr. E. E., PhD (v čase rozhodnom pre predmetnú vec pracoval ako dekan Fakulty práva Janka Jesenského a vedúci katedry obchodného, hospodárskeho a finančného práva), ktorý potvrdil, že individuálne prácu v domácom prostredí s nikým písomne nedohodoval, keď sa vychádzalo z akademického úzusu, že pokiaľ vyučujúci odviedol profesionálnu prácu, čo sa týka výučby a konzultácií, tak sa akceptovala príprava aj v domácom prostredí aj bez špeciálnej dohody. Na strane druhej svedok uviedol, že jeho úlohy a kompetencie spočívali v organizácii pedagogického procesu na fakulte a nemal právomoc zasahovať do záležitostí, do ktorých mohol zasahovať výlučne zamestnávateľ. Podľa žalovanej nemá inštitút zaužívanej praxe oporu v kogentných ustanoveniach Z.p. Namietla taktiež to, že súd prvej inštancie sa vôbec nevyjadril k jej požiadavke vznesenej na pojednávaní v záverečnej reči a to, aby rozhodol o tom, že od žalovanej nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnávala. 5. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 23. októbra 2017 k odvolaniu žalovanej navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vyjadrila názor, že súd prvej inštancie správne jej konanie nepovažoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by oprávňovalo žalovaného s ňou skončiť pracovný pomer okamžite a správne vyhodnotil aj správanie sa žalovanej voči nej ako právne nekomfortné, a to najmä s ohľadom na jej nečinnosť, že jej neprítomnosť v práci vykazuje na strane nového vedenia žalovanej známky protiprávnosti, v súvislosti s čím ju právne relevantným spôsobom nevyzvala na odstránenie takto novým vedením žalovanej netolerovaného správania. 6. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu sa vyjadrila 22. novembra 2017 žalovaná v tom smere, že vzhľadom k obsahu vyjadrenia žalobkyne, ktoré je všeobecného charakteru nevidí dôvod podávať ďalšie osobitné vyjadrenie a v celom rozsahu sa pridržiavala odvolania zo dňa 27. júla 2017 voči rozsudku súdu prvej inštancie. 7. Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30. júnom 2016. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,, C.s.p.“); podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovanej podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. v rozsahu jeho odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 8. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovanej ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie v tom smere, že nebolo preukázané závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, a teda nebola naplnená skutková podstata závažného porušenia pracovnej disciplíny, s ktorou zákon spája právne následky v podobe sankcie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalovanej odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel vo vzťahu k záveru o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z vyššie uvedených dôvodov k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej viazaný (§ 379 C.s.p., § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalovanej uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 9. Žalovaná v podanom odvolaní v prvom rade namieta to, že bola naplnená skutková podstata ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Z.p., pretože žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom (definovaným v okamžitom skončení pracovného pomeru z 18. septembra 2003, teda v podstate neospravedlnenou neprítomnosťou na pracovisku). Podľa ustálenej judikatúry ide o neospravedlnenú absenciu zamestnanca vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so Zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci. Takáto neospravedlnená neprítomnosť môže byť pre zamestnávateľa dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa cit. § 68 ods. 1 písm. b) Z.p. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru, musí byť toto porušenie zavinené a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, funkcia, ktorú zastáva, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Tento výpočet kritérií je demonštratívny a je rámcom objektívneho posúdenia stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny (pozri napr. uzn. NS SR sp. zn. 5 Cdo 95/2009). 10. Podľa zisteného skutkového stavu bolo konanie žalobkyne, ktoré malo napĺňať skutkovú podstatu porušenia pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, v okamžitom skončení pracovného pomeru z 18. septembra 2013 skutkovo vymedzené ako neprítomnosť žalobkyne v presne vymedzených dňoch na pracovisku/mieste výkonu práce, ktorým podľa pracovnej zmluvy boli dve adresy v obci Sládkovičovo. Žalovaná teda toto porušenie nevymedzila tak, že by žalobkyňa v dôsledku neprítomnosti v mieste výkonu práce neplnila alebo nemohla plniť svoje pracovné povinnosti, tvrdí len, že sa v týchto dňoch nenachádzala na pracovisku/mieste výkonu práce. Miesto výkonu práce je súčasťou pracovnej zmluvy (§ 43 ods. 1 písm. b/ Zák. pr.) a ako také môže byť zmenené. Zároveň podľa odvolacieho súdu nie je vylúčená ani dohoda o tom, že zamestnanec bude časť svojich pracovných úloh plniť mimo miesta pracoviska. Možnosť takejto dohody bola v čase sporného skončenia pracovného pomeru výslovne upravená aj v § 52 Zákonníka práca v podobe tzv. domáckej práce, resp. telepráce. Podľa odvolacieho súdu však ani pred účinnosťou tohto ustanovenia nebola vylúčená dohoda zamestnávateľa a zamestnanca v tomto zmysle, teda že zamestnanec bude časť pracovných úloh plniť mimo dohodnutého miesta výkonu práce, napr. v domácom prostredí. Podľa judikatúry pritom v pracovnoprávnych vzťahoch v zmysle § 15 Z.p. a § 35 ods. 1 O.z. nie je vylúčené ani to, aby právny úkon bol urobený konkludentným spôsobom (pozri uzn. NS SR sp. zn. 2 Cdo 278/2007). 11. Súd prvej inštancie pritom skutkovo ustálil, že na pracovisku žalovanej sa akceptoval akademický úzus, že pokiaľ vyučujúci odviedol profesionálnu prácu vo veciach výučby, skúšania a konzultácií, tak príprava v domácom prostredí bola akceptovaná. Podobne na zasadnutí katedry obchodného a finančného práva, kde bola žalobkyňa zaradená, v máji 2013 bol prerokovaný plán publikačnej činnosti a vedecko-výskumných aktivít bez určenia miesta výkonu ich činnosti. Toto skutkové zistenie prevzal aj odvolací súd, pričom podľa neho svedčí práve o tom, že u žalovanej bolo konkludentne akceptované plnenie pracovných úloh aj na inom mieste než na dohodnutom mieste výkonu práce. O konkludentnej akceptácii tohto spôsobu plnenia pracovných povinností svedčí podľa odvolacieho súdu jednak systematické nevynucovanie stálej prítomnosti vysokoškolských učiteľov (teda aj žalobkyne) na pracovisku a faktické nevytvorenie podmienok na takúto každodennú účasť (spoločná kancelária viacerých pedagogických zamestnancov bez funkčného počítača). Pracovné povinnosti vysokoškolských učiteľov podľa § 75 ods. 4, 5, 8 a 9 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách účinného do 31. decembra 2013 sú rozdelené na pracovné povinnosti v oblasti vzdelávania a v oblasti vedy a techniky alebo umenia. Pracovnými povinnosťami v oblasti vzdelávania sú okrem iného vedenie prednášok, seminárov a cvičení, hodnotenie študentov, vedenie a oponovanie záverečných prác, tvorba študijných materiálov, prípadne konzultácie pre študentov. V oblasti vedy a techniky alebo umenia je pracovnou povinnosťou zúčastňovanie sa na výskumnej, vývojovej alebo umeleckej činnosti pracoviska a zverejňovanie jej výsledkov v časopisoch a na vedeckých, odborných alebo umeleckých podujatiach, účasť a vedenie takýchto podujatí a vedeckých tímov. Už na základe takto vymedzeného rozsahu činnosti vysokoškolského učiteľa je zrejmé, že časť jeho pracovných úloh (tvorba materiálov, oponentúra prác, výskumná činnosť, písanie článkov do spočíva v samostatnej tvorbe, vyžaduje si vysokú koncentráciu, zhromažďovanie a štúdium materiálov dostupných v knižniciach a podobne. Takáto samostatná tvorivá činnosť je tak ľahko vykonávateľná na akomkoľvek mieste, nielen v mieste výkonu práce určenom v pracovnej zmluve. Ak teda zo správania zamestnávateľa a jeho okolností (neposkytnutie dostatočného priestorového, technického vybavenia, systematické nevynucovanie prítomnosti na pracovisku, ale napriek tomu rozdeľovanie a kontrolovanie publikačných a vedecko-výskumných úloh) vyplýva, že zamestnávateľ nepočíta s plnením týchto úloh na pracovisku, môže to zamestnanec oprávnene a dobromyseľne chápať ako konkludentný súhlas s plnením časti týchto úloh mimo pracoviska. 12. Ak sa potom zamestnanec v súlade s týmto konkludentným súhlasom plní časť svojich pracovných úloh mimo miesta výkonu práce, nemôže len sama neprítomnosť na pracovisku (mieste výkonu práce) byť protiprávna. V dôsledku toho nemôže byť takéto správanie zamestnanca ani porušením pracovnej disciplíny. Takýmto porušením by mohlo byť, ak by zamestnanec mimo pracoviska vôbec neplnil svoje pracovné úlohy, alebo ak by sa nedostavil na pracovisko ani na splnenie pracovných úloh, na ktoré sa konkludentný súhlas zamestnávateľa nemôže vzťahovať (napr. prednášky, cvičenia, skúšanie). V prerokúvanej veci sa žalobkyňa 19. augusta 2013 nesporne dostavila na pracovisko, kde skúšala študentov z predmetu Finančné právo I a II. Žalovaná pritom ani v okamžitom skončení pracovného pomeru z 18. septembra 2003, ani počas konania nevytýkala žalobkyni, že by mimo pracoviska neplnila pracovné úlohy; vytýkala len, že sa na pracovisko nedostavila. Podľa toho, čo bolo hore uvedené, však žalobkyňa mohla vychádzať z toho, že žalovaná udelila žalobkyni konkludentný súhlas s plnením pracovných úloh mimo pracoviska. Žalobkyňa teda správaním v súlade s týmto súhlasom neporušila pracovnú disciplínu, takže ju nemohla porušiť ani zvlášť závažným spôsobom. Pokiaľ chcela žalovaná svoj súhlas s týmto správaním odvolať a žiadať, aby sa žalobkyňa dostavovala na pracovisko, bolo jej povinnosťou takýto prejav riadne oznámiť žalobkyni. Žalovaná však počas konania nedokázala, že by takýto prejav žalobkyni riadne došiel (§ 45 ods. 1 O.z., event. § 38 Z.p.). Súd prvej inštancie tak správne dospel k záveru, že konanie žalobkyne nenaplnilo skutkovú podstatu § 68 ods. 1 písm. b) Z.p. a dôvod okamžitého skončenia z 18. septembra 2003 tak nebol daný, v dôsledku čoho je neplatné. 13. V druhom rade žalovaná namietala tú skutočnosť, že súd prvej inštancie sa vôbec nevyjadril k jej požiadavke vznesenej v záverečnej reči a to, aby rozhodol o tom, že od žalovanej nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnávala, ak rozhodne o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Tu treba uviesť, že ak chce zamestnávateľ v spore podľa § 77 Z.p. o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zvrátiť jeho neplatnosť a teda dosiahnuť platnosť ním urobeného neplatného právneho úkonu, musí tvrdiť a preukazovať konkrétne hmotnoprávne skutočnosti, pre ktoré od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával; bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno ohľadne preukázania, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával v prejednávanom spore zaťažovalo žalovanú. V tomto smere odvolací súd preskúmaním spisu súdu prvej inštancie zistil, že tvrdenie o tom, že od žalovanej nemožno spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobkyne, žalovaná prvýkrát predniesla až do zápisnice o pojednávaní v rámci záverečnej reči pred vyhlásením napadnutého rozsudku. V podanom odvolaní žiadne konkrétne hmotnoprávne skutočnosti pre tento záver neuviedla, keď odvolací súd zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o podanom odvolaní je dôvodmi odvolania viazaný. Nakoľko zo spisu a osobitne z vykonaného dokazovania nevyplývajú žiadne skutkové podklady pre záver o nemožnosti spravodlivo požadovať od žalovanej, aby žalobkyňu ďalej zamestnávala, nebolo možné zo strany odvolacieho súdu sa k tejto argumentácii žalovanej vyjadriť, pretože k tomu absentovali akékoľvek skutkové, či právne podklady. 14. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, keďže žalobkyňa bola v spore v celom rozsahu úspešná, vznikol jej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 C.s.p.) voči žalovanej, v konaní neúspešnej. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci. 16. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).