Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/209/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114219040 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2114219040.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcov: 1/ Poľnohospodárske družstvo Dechtice, IČO: 00 207 667, Dechtice, 2/ R. F., nar. X.XX.XXXX, T. O. XX, W., 3/ J. F., nar. XX.X.XXXX, D. XXX, 4/ J. R., nar. XX.X.XXXX, D. XXX, 5/ H. H., nar. XX.X.XXXX, D. XXX, 6/ Z. J., nar. X.XX.XXXX, W. XXX, 7/ H. Y., nar. X.X.XXXX, D. XXX, 8/ G. K., nar. XX.X.XXXX, D. XX, 9/ W. X., nar. XX.X.XXXX, D. XX, 10/ H. X., nar. XX.X.XXXX, D. XXX, 11/ Pozemkové spoločenstvo - Lesný a pasienkový urbár (LPU) Dechtice, IČO: 42 399 572, Dechtice, zastúpení splnomocnenkyňou: Urban Falath Gašperec Bošanský, s.r.o., advokátska kancelária, Zámocké schody 2/A, Bratislava, proti žalovanému: JIVA - TRADE, s.r.o., Štefana Moyzesa 2700/22, Sereď, IČO: 36 257 681, zastúpený splnomocnenkyňou: HALADA advokátska kancelária s.r.o., Kapitulská 21, Trnava, IČO: 36 669 661, o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy a o vzájomnej žalobe o určenie neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy, na odvolanie žalobcov vo výroku I. a II. a odvolanie žalovaného vo výroku III. a IV. proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 27C 152/2014-626 zo dňa 7. februára 2018, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100 %, výrokom III. súd zamietol vzájomnú žalobu a výrokom IV. súd žalobcovi 10/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 3 ods. 1, § 39, § 40a, § 49a, § 46, § 139 ods. 2, § 679 ods. 3 veta prvá Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 písm. d), ods. 2 zákona č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách v znení platnom do 1.5.2013, § 8 ods. 1, § 16 ods. 2 zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách, § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, § 80 O.s.p. vecne odôvodnil tým, že žalobcovia sa domáhajú určenia neplatnosti zmluvy zo štyroch dôvodov. Prvým dôvodom je, že boli uvedení do omylu pri uzatvorení zmluvy (§ 40a OZ), teda sa domáhajú určenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu je možné len voči všetkým účastníkom právneho úkonu. Účastníčkou konania nie je prenajímateľka neb. A. W., pôvodne označená ako žalobkyňa 8/, voči ktorej bolo konanie zastavené z dôvodu, že zomrela pred podaním žaloby. Účastníkom nájomnej zmluvy nie je ani žalobca 10/, ktorý v čase vzniku právneho úkonu neexistoval. Nakoľko nie sú všetci účastníci právneho úkonu zároveň aj účastníkmi konania, súd nemôže z tohto dôvodu žalobe vyhovieť. 3. Súd sa ďalej zaoberal otázkou, či majú žalobcovia na určení neplatnosti nájomnej zmluvy z ostatných uvádzaných dôvodov (porušené pravidlá hospodárenia s vecou rozhodnutím väčšinových vlastníkov, že bola uzatvorená v rozpore s hospodárením podľa zák. č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách a že nebol dodržaný spôsob konania družstva pre právne úkony) naliehavý právny záujem. Žalobcovia uviedli, že nemajú výhrady voči banskej činnosti žalovaného spočívajúcej v ťažbe nerastov, majú výhrady len voči navážaniu odpadu - vytváraním skládky na predmetných pozemkoch a toto je i skutočným účelom podanej žaloby. Žalobcovia, ak sa domnievajú, že je nájomná zmluva neplatná sa mohli domáhať priamo plnenia, napr. vypratania nehnuteľnosti. V takom prípade by súd ako predbežnú otázku posúdil platnosť nájomnej zmluvy a predišlo by sa ďalším sporom, preto súd žalobu o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu. Súd o trovách konania v časti podanej žaloby o určenie neplatnosti zmluvy rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 4. V priebehu konania podal žalovaný voči žalobcovi 10/ vzájomnú žalobu o určenie neplatnosti odstúpenia od predmetnej nájomnej zmluvy žalovaným 10/. V danom prípade, súd ako predbežnú otázku riešil platnosť uzatvorenej nájomnej zmluvy, nakoľko je možné účinne odstúpiť len od platnej zmluvy. Medzi stranami bola dohodnutá písomná forma nájomnej zmluvy, čo vyplýva z jej čl. VIII. bod 1. a 4., nakoľko zmluva nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu zmluvných strán. Zmluvu je možno meniť alebo zrušiť len dohodou zmluvných strán v písomnej forme. Z výpisu z obchodného registra žalobcu 1/ vyplýva, že ak sa pre právny úkon vyžaduje písomná forma, je potrebný podpis predsedu družstva alebo podpredsedu a aspoň jedného člena predstavenstva. Prenajímateľov na základe splnomocnenia zastupoval žalobca 1/, pričom nájomnú zmluvu za žalobcu 1/ podpísal len predseda predstavenstva (vo vlastnom mene a aj v mene prenajímateľov 2/ až 10/). Súd dospel k záveru, že nájomná zmluva nie je platne uzatvorená a to z dôvodu, že pri jej podpísaní bol porušený spôsob konania žalobcu 1/ zapísaný v obchodnom registri, nakoľko za žalobcu 1/ pri podpise zmluvy, nekonal okrem predsedu predstavenstva ešte aspoň jeden člen predstavenstva. Z tohto dôvodu je nájomná zmluva absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (§39 OZ, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 695/2000). Nakoľko nájomná zmluva je neplatná, súd zamietol vzájomnú žalobu o určenie neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy. Súd o trovách konania v časti podanej vzájomnej žaloby rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalobcovi 10/, voči ktorému bola vzájomná žaloba podaná, priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalovanému. 5. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia prostredníctvom splnomocnenkyne vo výroku I. a II. z dôvodu, že tieto výroky nie sú správne, zákonné a sú arbitrárne. Žalobcovia sa pridržiavajú a odkazujú na svoju doterajšiu skutkovú, vecnú aj právnu argumentáciu uvedenú v doterajších písomných podaniach ako aj v ústnych vyjadreniach. Domáhajú sa, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobe vyhovie a zaviaže žalovaného nahradiť žalobcom 100% náhrady trov konania eventuálne, aby odvolací súd rozsudok v časti výroku I. a II. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ako odvolacie dôvody uviedli § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobcovia poukázali na nález Ústavného súdu spis. zn. II. ÚS 137/2008. Zamietnutie žaloby ohľadom údajného nepreukázania existencie naliehavého právneho záujmu je porušením princípu právneho štátu, je porušením i odňatím práva žalobcov na súdnu a inú právnu ochranu. Súd prvej inštancie neposúdil správne otázku naliehavého právneho záujmu. Poukázali na odôvodnenie v bode 24. rozsudku, pričom konanie na ktoré súd odkazuje t.j. konanie na vypratanie nehnuteľnosti je vedené na súde prvej inštancie Okresného súdu Trnava pod spis. zn. 16C 138/2016, pričom došlo k jeho prerušeniu z dôvodu prebiehajúceho súdneho konania vedeného v tomto konaní, navyše žalobca s prerušením konania o vypratanie nesúhlasil a domáhal sa jeho pokračovania. Namietajú vadu arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti, nedostatok dôvodov, zmätočnosti rozhodnutia, pretože súd prvej inštancie nevysvetlil ani po skutkovej, vecnej ani právnej stránke či vôbec a na základe čoho priznal žalovanému naliehavý právny záujem na určení neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy, pričom súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení nedáva na túto esenciálnu otázku vzájomnej žaloby odpoveď. Rovnako tak súd prvej inštancie neposkytol žiadne odôvodnenie, že nepriznal naliehavý právny záujem žalobcovi, ktorý tvrdil, že nájomná zmluva zo strany žalovaného predkladaná vo viacerých konaniach ako podklad na vydanie správnych rozhodnutí, ktoré sú v rozpore so záujmami žalobcov, pričom podľa judikatúry je naliehavý právny záujem daný aj vtedy, ak je to potrebné pre zachovanie právnej istoty a predchádzaniu ďalších sporov. Žalobcovia namietajú, že takéto neodôvodnenie rozsudku spôsobilo, že nie je zrejmé prečo na základe akých skutkových zistení a či vôbec mal súd prvej inštancie za preukázanú existenciu naliehavého právneho záujmu žalovaného na určení neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy a súčasne prečo a na základe akých skutkových zistení súd prvej inštancie vôbec skutkovo, vecne ani právne v rozsudku neskúmal a nehodnotil tú otázku a či sa bez žalobcami požadovaného právneho určenia stalo právne postavenie žalobcov neistým. Tiež sa venujú bodu 23. odôvodnenia rozsudku. S argumentáciou súdu prvej inštancie nesúhlasia, pretože objektívna právna skutočnosť, ktorou je smrť neb. A. W. nemôže byť prekážkou ostatných účastníkov konania dovolať sa relatívnej neplatnosti, navyše dedičstvo sa nadobúda už smrťou poručiteľa a t.j. smrťou neb. A. W. pre potreby určenia okruhu účastníkov. Navyše oprávnenou osobou na dovolanie sa relatívnej neplatnosti môže byť aj osoba, ktorej toto oprávnenie vyplýva z právnej úpravy ktorá sa na právnom úkone nepodieľala teda žalobca 10/ ako oprávnená osoba konať v mene vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti, toto oprávnenie jej vyplýva zo zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách v zmysle ktorého pozemkové spoločenstvo je subjekt hospodáriaci s predmetom nájmu, je oprávnené robiť právne úkony v mene vlastníkov. 6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný vo výrokoch III. a IV. z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, pretože súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný poukázal na § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom zákon pre nájomnú zmluvu nevyžaduje písomnú formu. Nájomná zmluva bola uzavretá v písomnej forme z toho však bez ďalšieho nevyplýva, že by účastníci písomnú formu vyžadovali teda, že by podmieňovali jej uzavretie výlučne písomnou formou. Súd prvej inštancie vyložil ust. § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rozpore s jeho účelom ako i gramatickým znením tak, že uzavretie zmluvy v písomnej forme vždy znamená, že strany písomnú formu zhodne vyžadovali. Nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie možno vyvodiť i z relevantnej judikatúry, rozsudok Najvyššieho súdu spis. zn. 3Obo 109/99 a rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Obo 84/01. Súd prvej inštancie v zjavnom rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dospel k neprávnemu záveru, že nájomná zmluva je zmluvou, pre ktorú sa dohodou jej účastníkov nevyžadovala písomná forma, nesprávne argumentujúc práve tým, že strany uzavreli nájomnú zmluvu v písomnej forme a dohodli v nej, že jej prípadná zmena je možná iba formou písomných dodatkov. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že aj nájomná zmluva je právny úkon pre ktorý sa dohodou jej účastníkov vyžaduje aj písomná forma. Ďalšie pochybenie súdu spočíva v závere, že na platné uzavretie nájomnej zmluvy je potrebný okrem podpisu predsedu družstva podpis jej ďalšieho člena predstavenstva. Poukázal na § 243 ods. 3 Obchodného zákonníka a jeho výklad. Podľa judikatúry je potrebné uviesť, že toto kogentné ustanovenie § 243 ods. 3 Obchodného zákonníka sa vzťahuje len na právny úkon pre ktorý písomnú formu predpisuje zákon. Podľa § 243 ods. 3 Obchodného zákonníka je podpis dvoch členov predstavenstva vyžadovaný iba pri právnych úkonoch, ktorých písomná forma je stanovená zákonom, nie pri právnych úkonoch, pri ktorých sa síce na písomnej forme dohodli zmluvné strany, avšak zákonom nie je obligatórne ustanovená. Ust. § 663 Občianskeho zákonníka nestanovuje povinnosť uzavrieť nájomnú zmluvu písomnou formou. Pokiaľ žalovaný namieta neplatnosť zmluvy absenciou podpisu ďalšieho člena predstavenstva, táto skutočnosť nerobí právny úkon absolútne neplatný (rozsudok Krajského súdu v Trnave spis. zn. 21Cob 53/2012 zo dňa 28.5.2013). Z tohto vyplýva, že zákonom predpísaná požiadavka podpisov dvoch členov predstavenstva sa vzťahuje len na tie úkony pre ktoré je zo zákona predpísaná písomná forma. V súlade s § 243 ods. 3 Obchodného zákonníka postačuje, že nájomnú zmluvu podpísal za predstavenstvo žalobcu 1/ predseda družstva, teda predseda predstavenstva. Súd prvej inštancie tak v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci dospel k nesprávnemu záveru o tom, že podmienkou platnosti nájomnej zmluvy má byť podpis ešte aspoň jedného člena predstavenstva. Zákonná úprava, v obchodnom registri zaužívaný spôsob konania za žalobcu 1/ neumožňuje prijať záver, že podmienkou platnosti nájomnej zmluvy sú podpisy dvoch členov predstavenstva, ani keby sa účastníci nájomnej zmluvy dohodli na podmienení platnosti nájomnej zmluvy písomnou formou, pretože v tom prípade by išlo o zmluvu ktorej písomná forma sa vyžaduje dohodou jej účastníkov a nie zo zákona. Ďalším pochybením je to, že súd ignoroval skutočnosť, že za družstvo je oprávnený konať navonok okrem predstavenstva i predseda družstva samostatne. Čo sa týka judikatúry v prípade zmluvy pre ktorú zákon nepredpisuje písomnú formu, splnomocnenie predsedu družstva na jej uzavretie možno vyvodiť aj z ust. § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Nájomnú zmluvu podpísal za žalobcu 1/ predseda družstva, ktorý je predsedom predstavenstva. Nájomná zmluva je tak platne uzavretá už len tým, že ju v mene družstva podpísal predseda družstva, ktorý je zo zákona sám splnomocnený na všetky úkony súvisiace s riadením družstva, vrátane hospodárenia s majetkom družstva, teda aj uzatváranie s tým súvisiaci zmlúv. V konaní pred súdom prvej inštancie neboli zo strany žalobcov uplatnené žiadne prostriedky procesnej obrany a procesného útoku, ktorých obsahom by boli skutočnosti z ktorých súd vyvodil závery, odôvodňujúce rozhodnutie o vzájomnej žalobe. Odvolateľ navrhovaný dôkaz nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom túto nemožnosť objektívne nezavinil, nakoľko o potrebe uplatnenia prostriedkov procesnej obrany vo vzťahu k záverom súdu nemohol vedieť skôr ako z odôvodnenia rozsudku. Na pojednávaní, ktoré bezprostredne predchádzalo pojednávaniu na ktorom súd vyhlásil rozsudok súd prvej inštancie uviedol: súd určuje za nesporné skutkové tvrdenia: uzavretie nájomnej zmluvy, doručenie odstúpenia od zmluvy; sporné skutkové tvrdenia: či boli žalobcovia uvedení do omylu pri uzatváraní nájomnej zmluvy, či činnosť žalovaného je v rozpore s platným rozhodnutím o povolení banskej činnosti, či svojou činnosťou spôsobil škodu. V súvislosti s uvedením čo súd má za sporné sa žalovaný zameral na preukazovanie resp. vyvracanie sporných tvrdení a nie na skutočnosti, ktoré žalobcovia nikdy neuviedli, nepreukazovali a súd ich nepovažoval za sporné, teda ide o otázku či nájomná zmluva je takou zmluvou, na ktorú sa podľa dohody účastníkov vyžaduje písomná forma o ktorých sa žalovaný dozvedel prvýkrát až z odôvodnenia rozhodnutia. Žalovaný teda namieta, že napadnutý rozsudok je nezákonný aj z dôvodu, že jeho vydaniu predchádzal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým súd znemožnil stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj požiadavka, aby súd v konaní postupoval predvídateľne tak, aby jeho rozhodnutie nebolo možné považovať za prekvapivé. V danom prípade súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o vzájomnej žalobe žalovaného na právnom posúdení v zmysle ktorého je nájomná zmluva neplatná z dôvodu, že zmluvné strany podmienili platnosť tejto zmluvy jej písomnou dohodou, t.j., že písomná forma sa vyžadovala na základe dohody strán, v dôsledku čoho sa podľa súdu prvej inštancie vyžadoval na zmluve za žalobcu 1/ podpis aspoň dvoch členov predstavenstva. Predmetný argument, v zmysle ktorého bola písomná zmluva pre platnosť nájomnej zmluvy vyžadovaná aj v zmysle dohody zmluvných strán neuviedla pred vydaním napadnutého rozsudku ani jedna strana sporu a to ani vo svojich písomných vyjadreniach ani v prednesoch uskutočnených na pojednávaní. Na možnosť takéhoto právneho posúdenia pritom súd prvej inštancie pred vydaním rozsudku nikdy neupozornil v dôsledku čoho im znemožnil k takejto argumentácii zaujať stanoviská prípadne navrhnúť dôkazy na ich podporu. Žalovaný tak nemal ako predpokladať, že by súd mohol nájomnú zmluvu vyhodnotiť ako neplatnú z dôvodu takéhoto právneho posúdenia a preto nemal možnosť sa k takémuto právnemu posúdeniu vyjadriť. Ak by žalovaný túto vedomosť mal, tak by sa vyjadril, pričom by poukazoval na to, že k žiadnej dohode medzi stranami nikdy nedošlo, že v zmysle § 243 ods. 3 Obchodného zákonníka stanov žalobcu 1/ relevantnej judikatúry a právnej doktríny postačuje, ak zmluvu na ktorú zákon nevyžaduje písomnú formu a v zmysle § 243 ods. 6 Obchodného zákonníka, § 15 Obchodného zákonníka ako aj stanov žalobcu 1/ má predseda predstavenstva zároveň funkciu predsedu družstva, ktorý riadi a organizuje bežnú činnosť družstva, pričom do tohto oprávnenia spadá aj oprávnenie uzatvárať v mene družstva nájomné zmluvy. Napadnutý rozsudok tak možno označiť ako prekvapivý, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Navrhuje preto, aby v časti výrokom II. a IV. rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že vzájomnej žalobe v celom rozsahu vyhovie. 7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia prostredníctvom splnomocnenca. Súd prvej inštancie správne v bode 27. konštatoval, že medzi stranami bola dohodnutá písomná forma nájomnej zmluvy, čo vyplýva aj z ust. čl. VIII. bod 1. a 4. nájomnej zmluvy, keďže zmluva nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu zmluvných strán, pričom zmluvu je možné meniť alebo zrušiť len dohodou zmluvných strán. Žalobcovia sa stotožňujú so závermi súdu prvej inštancie, že v prejednávanom prípade nebol dodržaný spôsob konania štatutárneho orgánu žalobcu 1/ v obchodnom registri, čo má za následok jej neplatnosť. Poukázal na ust. § 243 ods. 3 druhá veta Obchodného zákonníkom, na stanovy družstva článok XVIII. bod 6. ako aj článok XIX. Pokiaľ žalovaný v súvislosti s pojmom riadenie bežnej činnosti poukazuje na § 15 Obchodného zákonníka poukazujúc aj na staršiu rozhodovaciu prax súdov, žalovaný považuje za potrebné zdôrazniť, že v zmysle novšieho súdneho rozhodnutia sa stalo prelomovým v poňatí konania štatutárneho orgánu v zmysle § 13 Obchodného zákonníka vs. konania poverenej osoby v zmysle ust. § 15 Obchodného zákonníka platí, že ak v zmysle § 243 ods. 3 Obchodného zákonníka písomný právny úkon musia vykonať menom družstva dvaja členovia predstavenstva, nemôže predseda predstavenstva, ktorý je zároveň členom predstavenstva, konať v mene družstva ako zákonný zástupca podľa § 15 Obchodného zákonníka samostatne podľa rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 31Obo 11/2006. Teda nemožno zhojiť s poukazom na § 15 Obchodného zákonníka nedostatok, ktorým je nedodržanie predpísaného spôsobu konania predstavenstva družstva ako jeho štatutárneho orgánu. 8. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný prostredníctvom splnomocnenkyne. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie posúdil otázku existencie resp. neexistencie naliehavého právneho záujmu na žalobcami požadovanom určení neplatnosti nájomnej zmluvy správne, pretože súd v odôvodnení rozhodnutia v bode 25. správne skonštatoval, že z jednotlivých vyjadrení žalobcov jasne vyplynulo, že žalobcovia majú výhrady voči konkrétnej banskej činnosti žalovaného - uskutočňovaní likvidácie lomu a že práve to je účelom, ktorý žalobcovia sledovali podaním predmetnej žaloby. Tento účel však zjavne nemožno dosiahnuť žalobcami podanou žalobou o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy. Pokiaľ majú žalobcovia výhrady voči určitej banskej činnosti vykonávanej žalovaným v dobývacom priestore na základe príslušných verejnoprávnych rozhodnutí, nemôže sa ich postavenie žiadnym spôsobom zmeniť určením neplatnosti nájomnej zmluvy. Správne konania v rámci ktorých boli vydané príslušné rozhodnutia o povolení predmetnej banskej činnosti boli právoplatne ukončené a následné určovanie neplatnosti nájomnej zmluvy na túto skutočnosť nemôže mať žiaden vplyv. Navyše pozemky, ktoré sú predmetom nájmu tvoria dobývací priestor D., ktorý bol právoplatne určený žalovanému ako organizácii disponujúcej banským oprávnením. Týmito normatívnymi právnymi aktmi je obmedzené vlastnícke právo vlastníkov dotknutých pozemkov v rámci využitia pozemkov na účely dobývania výhradného ložiska príslušnou organizáciou. Žalobcovia svoje tvrdenie o údajnej existencii naliehavého právneho záujmu žiadnym spôsobom nepreukázali a teda neuniesli dôkazné bremeno. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5Cdo 31/2011. Žalobcovia v konaní tvrdili, že naliehavý právny záujem majú z dôvodu, že nájomná zmluva bola predložená vo viacerých konaniach ako podklad pre vydanie správnych rozhodnutí, ktoré sú v rozpore so záujmami žalobcov a že určením jej neplatnosti sa predíde ďalším sporom. Toto tvrdenie žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali. Súdu neboli zo strany žalobcov predložené žiadne dôkazy preukazujúce, že otázka platnosti nájomnej zmluvy by mala byť podstatná pre konkrétne prebiehajúce správne konania. Rovnako žalobcovia nepreukázali, že by sa určením neplatnosti nájomnej zmluvy malo predísť konkrétnym budúcim sporom medzi žalobcami a žalovaným. Súd prvej inštancie sa v rozsudku správne zaoberal otázkou existencie naliehavého právneho záujmu, pričom svoj záver o jeho neexistencii aj riadne odôvodnil. Pokiaľ ide o námietku žalobcov v zmysle ktorej sa súd prvej inštancie nevysporiadal s otázkou naliehavého právneho záujmu pri vzájomnej žalobe žalovaného o určenie neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy, táto je celkom irelevantná, pretože v rámci podaného odvolania žalobcov nie je možné posudzovať prípadné vady rozsudku týkajúce sa tej časti, ktorá nebola odvolaním napadnutá. Súd prvej inštancie v rozsudku správne skonštatoval, že dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu je možné len voči všetkým účastníkom tohto právneho úkonu, pričom v danom prípade účastníčkou konania nebola p. A. W. voči ktorej bolo konanie zastavené z dôvodu, že zomrela ešte pred podaním žaloby. Tento záver súdu prvej inštancie je správny, vychádza aj z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR napr. rozsudok sp. zn. 5Cdo 211/2009 zo dňa 31.8.2010, rozsudok sp. zn. 3Cdo 122/2009 zo dňa 22.9.2010 ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky spis. zn. 22Cdo 1669/2000 zo dňa 28.11.2001. Účastníkom konania teda stranou v danom prípade mali byť na miesto zosnulej p. A. W. jej dedičia a to buď na strane žalobcov alebo na strane žalovaných, to sa však v danom prípade nestalo. Žalobcovia v tejto súvislosti tiež tvrdia, že osobou oprávnenou dovolať sa relatívnej neplatnosti nájomnej zmluvy bolo aj Pozemkové spoločenstvo - lesný a pozemkový urbár Dechtice, ktorému má také oprávnenie vyplývať zo zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách. S týmto tvrdením však nemožno súhlasiť. Poukázal na § 40a Občianskeho zákonníka z ktorého vyplýva že za dotknutú osobu nemožno považovať samotné pozemkové spoločenstvo ktorého členmi sú spoluvlastníci predmetných pozemkov, pozemkové spoločenstvo nie je vlastníkom pozemkov tvoriacich spoločnú nehnuteľnosť a k pozemkom nemá ani užívacie právo, preto nemá ani aktívnu vecnú legitimáciu na domáhanie sa relatívnej neplatnosti právnych úkonov. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo 192/2004. Samotná skutočnosť, že pozemkové spoločenstvo je v určitých obmedzených prípadoch oprávnené konať za jeho členov neznamená, že by pozemkové spoločenstvo malo k spoločnej nehnuteľnosti akékoľvek práva, ktoré by mohli byť dotknuté relatívnou neplatnosťou nájomnej zmluvy na pozemky. Pozemkové spoločenstvo preto nie je subjektom, ktorý je oprávnený dovolávať sa v súdnom konaní relatívnej neplatnosti zmluvy, ktorú na strane prenajímateľov uzatvorili samotní podieloví spoluvlastníci a samotné pozemkové spoločenstvo v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy ani neexistovalo. Ohľadom aktívnej legitimácie poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne spis. zn. 4Co/188/2011 zo dňa 6.9.2012 alebo rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn. 15Co/2/2013 zo dňa 13.11.2013. V danom prípade je pritom žalobcom 10/ stranou sporu samotné spoločenstvo a nie jednotliví členovia tohto spoločenstva. 9. K vyjadreniu žalobcov k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že účastníci zmluvy sa nikdy nedohodli na tom, že by pre platnosť predmetnej nájomnej zmluvy mala byť podmienená jej písomná forma. Táto skutočnosť nevyplýva z textu nájomnej zmluvy ani z akéhokoľvek iného dôkazu a teda existencia takejto dohody nie je preukázaná. Túto skutočnosť dokonca počas konania na súde prvej inštancie žalobcovia ani len netvrdili a s týmto tvrdením prišli účelovo až po vydaní napadnutého rozsudku. To, že nájomná zmluva bola podpísaná v písomnej forme a že v záverečných ustanoveniach sa upravuje možnosť jej zrušenia alebo zmeny v písomnej forme sama o sebe neznamená, že účastníci podmienili platnosť nájomnej zmluvy jej uzatvorením v písomnej forme. Tvrdenie žalobcov o tom, že dohoda účastníkov nájomnej zmluvy vyžadovala písomnú formu zmluvy v zmysle § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka je nesprávna, ničím nepreukázaná, nemá oporu v zákone je v priamom v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov, že v prípade žalobcu 1/ nebol pri podpise nájomnej zmluvy dodržaný predpísaný spôsob konania štatutárneho orgánu, toto tvrdenie je nesprávne. Všeobecne uznávaná právna doktrína i ustálená judikatúra zhodne uvádzajú, že v prípade družstva sa na uskutočnenie právneho úkonu v písomnej forme vyžaduje podpis aspoň dvoch členov predstavenstva len vtedy, ak ide o právny úkon, ktorého písomná forma je vyžadovaná priamo zo zákona. V prípade právnych úkonov pri ktorých zákon písomnú formu nevyžaduje sa podpis dvoch členov predstavenstva nevyžaduje a to ani v prípade, ak sa na písomnej forme dohodli účastníci tohto právneho úkonu. Oprávnením predsedu družstva podpisovať za družstvo zmluvy na základe zákonného splnomocnenia v zmysle § 15 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí spis. zn. 4Obo 84/01 v ktorom uviedol, že v prípade zmluvy, pre ktorú zákon nepredpisuje písomnú formu, splnomocnenie predsedu družstva na jej uzavretie možno vyvodiť aj z ustanovenia § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o stret rôznych názorov Najvyššieho súdu v Českej republike a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri riešení rovnakej právnej otázky je v slovenskom prostredí vždy potrebné uprednostniť názor, ktorý zastáva slovenská judikatúra. V prípade riešenia otázky rozsahu oprávnenia predsedu družstva konať za družstvo na základe zákonného splnomocnenia v zmysle § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka je tak relevantné slovenské rozhodnutie už citované slovenské rozhodnutie Najvyššieho súdu. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky spis. zn. 31Obo 11/2006 nemožno na daný prípad aplikovať, nakoľko toto rozhodnutie vychádzalo z iných skutkových základov a jeho právne závery sa týkali inej právnej situácie. 10. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcov sa vyjadrili žalobcovia prostredníctvom splnomocnenkyne. Uviedli, že tvrdenia žalovaného o účele podania žaloby a naliehavý právny záujem žalobcov na určení neplatnosti nájomnej zmluvy sú zavádzajúce. Poukázali na závery uvedené v bode 25. a 24. odôvodnenia, pričom žalovaný skresľuje závery vyslovené súdom prvej inštancie. Dôvodom podania žaloby bolo to, že žalobcovia boli uvedení do omylu pred podpisom nájomnej zmluvy v otázke skutočného využitia pozemkov. Naliehavý právny záujem je u žalobcov daný tým, že navážaním odpadu na prenajaté pozemky spôsobuje žalovaný žalobcom škodu na pozemkoch a nájomná zmluva vlastníkov pozemkov obmedzuje v nakladaní s nimi. Legitímnym cieľom žalobcov je dosiahnuť, aby žalovaný nevytváral skládku a nevyužíval odpad na povrchovú úpravu terénu. V tomto zmysle je už potom absolútne irelevantná ďalšia argumentácia žalovaného o tom, že dobývací priestor Dechtice bol prisúdený právoplatným rozhodnutím. Žalovaný nedisponuje súhlasom na využívanie odpadov na povrchovú úpravu terénu podľa § 97 ods. 1 písm. s) zákona č. 79/2015 Z.z. o odpadoch. Túto skutočnosť preukazujú predložením rozhodnutia Okresného úradu Trnava, odboru starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia č. OU-TT-OSZP3-2018/000840/ ŠSOH zo dňa 29.5.2018, ktorým bolo rozhodnuté o neudelení súhlasu žalovaného pre miesto využívania odpadov Kameňolom Dechtice. Toto rozhodnutie vyvracia vyjadrenie žalovaného, že všetky správne konania sú už skončené. Toto konanie ešte nie je skončené, pretože nenadobudlo právoplatnosť a nie je skončené ani správne konanie spis. zn. OU-TT-OSZP3-2018/002036/ŠSMER/Šá vedené Okresným úradom Trnava podľa zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v platnom znení. Poukázali na zmätočnosť, nelogickosť, vnútorné rozpory v argumentácii súdu ktoré zakladajú vady nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku a nedostatočného zdôvodnenia. Čo sa týka aktívnej legitimácie PS Dechtice poukázali na zákon č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách, ktorý s účinnosťou od 1.5.2013 nahradil dovtedajší zákon č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách, pričom podľa aktuálnej právnej úpravy už pozemkové spoločenstvá musia mať právnu subjektivitu. Žalovaným staršia rozhodovacia činnosť bola už navyše prekonaná rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 673/2016. Pozemkové spoločenstvo Dechtice je aktívne legitimovaným subjektom v tomto súdnom konaní, pretože mu prislúcha oprávnenie hospodáriť na spoločnej nehnuteľnosti a obstarávať spoločné veci vyplývajúce zo spoluvlastníctva k nej, ku ktorým patrí oprávnenie uzatvoriť nájomnú zmluvu, a teda logické právo na uplatňovanie nárokov v tomto konaní. Priamo zo zákona o pozemkových spoločenstvách vyplýva oprávnenie v zmysle ktorého pozemkové spoločenstvá ako subjekt hospodáriaci s predmetom nájmu je oprávnené robiť právne úkony v mene jej vlastníkov. Nemôže obstáť argument ohľadom nedostatočného okruhu účastníkov, pretože samotné pozemkové spoločenstvo je oprávnené domáhať sa určenia neplatnosti nájomnej zmluvy. Pokiaľ ide o argument, že v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy ešte PS Dechtice neexistoval tak pri posúdení tejto otázky sa musí vychádzať zo stavu v čase vyhlásenia rozsudku a v zmysle neho PS Dechtice predmetné oprávnenie vyplýva priamo zo zákona o pozemkových spoločenstvách. 11. K vyjadreniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Ohradzuje sa voči tvrdeniam žalobcu podľa ktorých mal žalovaný zavádzať ohľadom obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, tieto tvrdenia sú nepravdivé. Poukázal na bod 25. odôvodnenia, pretože vyjadrenie žalovaného je obsahovo totožné s odôvodnením napadnutého rozsudku aj obsah vyjadrenia žalovaného korešponduje teda s odôvodnením napadnutého rozsudku vo všetkých jeho častiach. Žalobcovia vo svojich vyjadreniach tvrdia, že žalovaný vytvára na pozemkoch žalobcov skládku, čo je vyslovene nepravdivá informácia. Žalobcovia totiž vedia, že jediná činnosť pri ktorej bol v dobývacom priestore využitý odpad je banská činnosť likvidácie lomu formou povrchovej úpravy terénu s využitím výlučne povoleného interného odpadu. Využitie interného odpadu pri povrchovej úprave terénu nie je skládkovaním odpadu a v dobývacom priestore nie je zriadená žiadna skládka. Túto skutočnosť potvrdili aj dve nezávislé mimoriadne kontroly Slovenskej inšpekcie životného prostredia zamerané na dodržiavanie zákona o odpadoch pri ktorých neboli zistené žiadne nedostatky kontrolovaných povinností podľa zákona o odpadoch. Záznamy z týchto kontrol majú žalobcovia k dispozícii. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov podľa ktorého žalovaný nedisponuje súhlasom na využívanie odpadov na povrchovú úpravu terénu, žalobcovia opomenuli pripomenúť, že tento súhlas je novým druhom súhlasu, ktorý predchádzajúci zákon nepoznal a ktorý sa na činnosť poruchovej úpravy s využitím odpadov vykonávajú podľa starej právnej úpravy, teda zákona č. 223/2001 Z.z. nevyžadoval. Žalovanému nikdy pri uskutočňovaní činnosti povrchovej úpravy terénu s využitím interného odpadu žiaden súhlas nechýbal. Rozhodnutie o neudelení súhlasu ktoré žalobcovia v tejto súvislosti predložili nie je právoplatné a preto naň nemožno brať ohľad. Podľa názoru žalovaného je celkom irelevantné. Správne konanie spomenuté žalobcami v podaní zo dňa 28.12.2016, ktorými žalobcovia odôvodňujú aj existenciu naliehavého právneho záujmu sú naozaj právoplatne skončené. Žalobcovia tvrdia, že naliehavý právny záujem je daný tým, na pozemky žalobcov je navážaný odpad, čím im vzniká škoda pričom týmto menia svoje odôvodnenie prečo by mal existovať naliehavý právny záujem. Novou argumentáciou potvrdzujú to, čo už konštatoval súd prvej inštancie, teda, že účel podania žaloby spočíva v nesúhlase s činnosťou žalovaného v dobývacom priestore. Je však otázne ako by sa mal nimi sledovaný účel dosiahnuť tým, že by bola nájomná zmluva určená ako neplatná. Závery súdu v tomto smere sú teda celkom správne. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia mohli v prípade ich presvedčenia o neplatnosti nájomnej zmluvy zvoliť iný postup. Toto konštatovanie nemožno považovať za zmätočné ale naopak za logické. Podanie žaloby o plnenie popri určovacej žalobe žiadnym spôsobom nezakladá naliehavý právny záujem naopak potvrdzuje jeho neexistenciu. Nič nemení ani skutočnosť, že iné súdne konanie vedené na Okresnom súde Trnava spis. zn. 16C 138/2016 v ktorom sa žalobcovia domáhajú vypratania predmetných pozemkov boli prerušené do skončené tohto konania. Situáciu si vlastne spôsobili žalobcovia sami tým, že najskôr podali nedôvodnú určovaciu žalobu, hoci na jej podanie nemali naliehavý právny záujem a následne podali žalobu o plnenie. Odôvodnenie rozsudku v tejto časti preto nie je žiadnym spôsobom zmätočné. Pokiaľ ide o otázku vecnej legitimácie pozemkového spoločenstva, súd túto otázku vyriešil správne. Dôvodom prečo pozemkové spoločenstvo nie je aktívne legitimované na podanie žaloby je to, že právnym úkonom nie sú dotknuté práva samotného pozemkového spoločenstva, ale práva jeho členov. Poukázal na § 40a Občianskeho zákonníka, uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 673/2016 na ktoré odkazujú žalobcovia na týchto záveroch nič nemení. Uplatnenie práv z nájomnej zmluvy a domáhanie sa ich neplatnosti sú dve rozdielne situácie. Závery z uznesenia Ústavného súdu na daný prípad nemožno aplikovať. Pozemkové spoločenstvo síce je v mene jeho členov oprávnené so spoločnou nehnuteľnosťou hospodáriť, k tejto nehnuteľnosti však samo o sebe nemá žiadne majetkové práva, ktoré by mohli byť neplatnosťou dotknuté a preto nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie určovacej žaloby. O to viac v prípade, keby nebolo účastníkom nájomnej zmluvy v čase jej uzatvorenia ani len neexistovalo. 12. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia prostredníctvom splnomocnenkyne. Bola dohodnutá písomná forma nájomnej zmluvy, ktorá predpokladala písomnosť teda text zachytený na listine a podpisy konajúcej osoby. Písomná forma nájomnej zmluvy vyplýva z čl. VIII. bod 1., 4. nájomnej zmluvy kde si vyhradili akékoľvek zmeny či zrušenie nájomnej zmluvy jedine písomnou formou. Vôľa zmluvných strán je nespochybniteľne taká, že nájomná zmluva medzi nimi uzavretá musí mať písomnú formu. Je preto správny záver súdu prvej inštancie, že dohoda účastníkov vyžadovala písomnú formu nájomnej zmluvy. Citácia rozsudku spis. zn. 3Obo 109/99 nemá súvis s prejednávanou vecou. Žalovaný poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 4Obo 84/01 tak s poukazom na novšiu rozhodovaciu prax súdov, tieto názory neobstoja. V tejto súvislosti poukazujú na to, že absolútne neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať ex offo, teda z úradnej činnosti. Je potrebné vychádzať zo špecifikácie spôsobu konania štatutárneho orgánu tak ako je zapísaný v obchodnom registri a tak ako je špecifikovaný v stanovách družstva článku XVIII. bod. 6. Tým, že strany medzi sebou si dohodli písomnú formu právneho úkonu a súčasne nedošlo k splneniu požiadavky predpísaného spôsobu konania štatutárneho orgánu nespĺňa nájomná zmluva ako právny úkon kritéria platnosti. Žalovaný nesprávne vykladá § 243 Obchodného zákonníka kde pripúšťa možnosť v stanovách dispozitívne upraviť spôsob konania predstavenstva, ktorý musí byť následne rešpektovaný. Podľa názoru žalobcov predseda predstavenstva nemôže pri podpise zmluvy konať podľa § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Poukaz na § 15 Obchodného zákonníka nemožno zhojiť nedodržanie predpísaného spôsobu konania predstavenstva ako štatutárneho orgánu. Závery z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky spis. zn. 31Obo 11/2006 z 15.10.2008 možno aplikovať v podmienkach Slovenskej republiky a to preto že ide o aplikáciu právnych záverov predmetného rozhodnutia, pretože je to posúdenie identického znenia právnych predpisov, ale v inej jazykovej verzii ako aj z dôvodu, že slovenská odborná právnická verejnosť tejto problematike sa venovala a konštatovala, že závery veľkého senátu sú aplikovateľné aj v našich podmienkach. V závere na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave spis. zn. 21Cob 53/2012 nie je pre posúdenie v danej veci rozhodujúce. 13. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenými subjektmi - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 15. Odvolací súd zistil, že žalobca 8/ - N. X. zomrel dňa XX.X.XXXX, čím stratil procesnú subjektivitu. 16. Podľa § 63 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. 17. Podľa § 63 ods. 2 Civilného sporového poriadku v konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve. 18. Podľa § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 19. Univerzálna sukcesia predstavuje vstup právneho nástupcu do všetkých práv a povinností jeho právneho predchodcu. Tento vstup sa uskutočňuje jednou právnou skutočnosťou, ktorou je v danom prípade smrť poručiteľa. V súlade s citovaním ustanovením § 63 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku preto Krajský súd v Trnave, postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku á contrario, rozhodol uznesením č. k. 24Co/209/2018-778 zo dňa 9.7.2019 o pokračovaní v konaní s dedičmi po poručiteľovi zomrelom žalobcovi 8/ - N. X., t.j. s jeho deťmi a to G. K., nar. XX.X.XXXX, adresa D. XX, W. X., nar. XX.X.XXXX, adresa D. XX, ktorí sú jeho univerzálnymi právnymi nástupcami (smrťou poručiteľa prešli na nich všetky práva a povinnosti). 20. Krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu odvolacích dôvodov odvolateľov a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie trpí vadou konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 21. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci. 22. Predmetom konania je požiadavka žalobcov na určenie neplatnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným dňa 20.11.2012, ktorej predmetom boli pozemky v katastrálnom území D. zapísané na Liste vlastníctva č XXXX a to parc. registra „C“ č. 3162/1 - ostatné plochy vo výmere 42802 m2 a parcely registra „E“ č. 3162/3 - ostatné plochy vo výmere 42802 m2, parc. č. 3158 - trvalé trávnaté porasty vo výmere 273104 m2, parc. č. 3159 - ostatné plochy vo výmere 1822 m2, parc. č. 3160 - trvalé trávnaté porasty vo výmere 50147 m2, parc. č. 3161 - ostatné plochy vo výmere 50147 m2, parc. č. 3163/1 - trvalé trávnaté porasty vo výmere 79303 m2 a vzájomná žaloba žalovaného, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti odstúpenia žalobcu 10/ (akt. žalobcu 11) zo dňa 31.3.2016 od nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov dokazovania dospel k záveru, že žaloba ako aj vzájomná žaloba nie je opodstatnená, keďže žalobu o neplatnosť nájomnej zmluvy zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu a vzájomnú žalobu zamietol z dôvodu neplatnosti nájomnej zmluvy. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolaní je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či procesným postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil uplatnený nárok. 23. Jednou z odvolacích námietok žalobcov, pritom však zásadnou bolo namietanie, že žalobcovia uniesli dôkazné bremeno dokázania naliehavého právneho záujmu. Žalobcovia naliehavý právny záujem preukazovali tým, že majú výhrady voči navážaniu odpadu, k vytváraniu skládky na predmetných pozemkoch. Súd prvej inštancie s odkazom na § 470 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku a § 80 O.s.p. vyslovil záver, že v konaní o neplatnosť nájomnej zmluvy (z dôvodu porušenia pravidiel hospodárenia s vecou rozhodnutím väčšinových vlastníkov, že bola uzatvorená v rozpore s hospodárením podľa zák. č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách a že nebol dodržaný spôsob konania družstva pre právne úkony) nemajú žalobcovia naliehavý právny záujem z dôvodu, že ak sa žalobcovia domnievajú, že nájomná zmluva je neplatná, môžu sa domáhať priamo plnenia napr. vypratania nehnuteľnosti a ďalej vychádzal zo skutočnosti, že žalobcovia nemajú výhrady k banskej činnosti žalovaného, čo je účelom podanej žaloby. Zároveň súd prvej inštancie pri dôvode neplatnosti z dôvodu, že žalobcovia boli uvedení do omylu pri uzatvorení zmluvy, teda išlo o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, uzavrel, že žaloba z tohto dôvodu neobstojí, pretože nie všetci účastníci právneho úkonu, sú účastníkmi konania. 24. Z odôvodenia rozsudku nevyplýva posúdenie naliehavého právneho záujmu podľa Civilného sporového poriadku, ktorý nadobudol účinnosť v priebehu prvoinštančného konania, resp. úvaha súdu prečo tento predpis neaplikoval. Pokiaľ ide o relatívnu neplatnosť právneho úkonu platí to čo je uvedené v bode 29. tohto odôvodnenia. 25. Pokiaľ ide o posúdenie vzájomnej žaloby o určenie neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy, súd prvej inštancie ako predbežnú otázku riešil platnosť nájomnej zmluvy bez toho, aby sa v prvom rade zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu na vyslovení žiadanej určovacej žaloby. 26. S poukazom na označenie i obsah žaloby, ktorou sa žalovaný domáha určenia neplatnosti odstúpenia žalobcu 10/ (akt. žalobca 11/) od nájomnej zmluvy, v danom prípade bola nesporne podaná určovacia žaloba v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., podľa ktorého návrhom na začatie konania možno uplatniť aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. 27. Obdobne i od 1.7.2016 účinný CSP v § 137 umožňuje žalobou požadovať, aby sa rozhodlo okrem iného podľa písm. c) o určení, či tu právo je alebo nie, ak je na tom naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 28. Procesnou podmienkou určovacej žaloby podľa cit. § 80 písm. c) OSP, aktuálne od 1.7.2016 § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, je naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem vyžaduje aj žaloba o určení neplatnosti právneho úkonu a to tak absolútnej ako i relatívnej. Zákon trvá na tom, aby išlo o právny záujem naliehavý, ktorý je daný spravidla v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Právny záujem musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom na začatie konania s daným petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva alebo právnej neistoty. Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá posúdenie, či podaný určovací návrh je vhodným (správne zvoleným a prípustným) procesným nástrojom ochrany jeho práva, či sa ním môže dosiahnuť odstránenie spornosti, alebo spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať ešte iné konanie. Určovacia žaloba spravidla nebude úspešná tam, kde možno žalovať priamo splnenie povinnosti podľa § 80 písm. b) OSP, resp. § 137 Civilného sporového poriadku. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). 29. Ak sa oprávnený subjekt domáha v súdnom konaní určenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu určovacím návrhom, musí (tak ako pri podaní návrhu na určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu), preukázať, že má na tomto určení naliehavý právny záujem v zmysel § 80 písm. c) O.s.p. (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Dco 247/2006. Po prijatí Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 je možné domáhať sa určenia neplatnosti právneho úkonu iba v prípade, ak to vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d) Civilného sporového poriadku). Z osobitného predpisu musí teda vyplývať oprávnenie subjektu podať žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu. V týchto súvislostiach však súd prvej inštancie vec neposudzoval. Pokiaľ prvoinštančný súd riešil po vecnej stránke neplatnosť nájomnej zmluvy ako predbežnú otázku k určeniu neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy, je nepochybné, že naliehavý právny záujem mal daný, avšak v odôvodnení napadnutého rozsudku sa uvedené posúdenie nenachádza. 30. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom, spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia. 31. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 32. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 33. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Tu je potrebné dať za pravdu odvolateľom, že závery v ňom obsiahnuté sú nedostatočné. Z obsahu preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie nemožno jednoznačne vyvodiť, akými úvahami sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní riadil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané vzhľadom na predmet rozhodovania a ktoré nie, a to najmä v súvislosti s posúdením dôvodnosti naliehavého právneho záujmu, keď neuviedol prečo neaplikoval Civilný sporový poriadok. Súd musí potrebné údaje, hodnotenia a závery o rozhodných skutočnostiach formulovať vlastnými slovami s prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej veci, a to najmä na obsah dokazovania, zložitosť zisťovania skutkového stavu, návrhy strán na doplnenie dokazovania, čo v odôvodnení preskúmavaného rozsudku absentuje. Preskúmavaný rozsudok tak nenaplňuje požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti. Podľa názoru odvolacieho súdu je záver súdu prvej inštancie o neexistencii naliehavého právneho záujmu nedostatočne odôvodnený. Z celkového kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž vyplýva absencia presvedčivého a výstižného vysvetlenia existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení, aj s poukazom na vysporiadanie sa so skutočnosťou, že sa vedie konanie o vypratanie. Takýmto postupom súdu prvej inštancie bolo znemožnené stranám, aby uskutočňovali procesné práva a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a nemožno tento nedostatok napraviť v odvolacom konaní. 34. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. V odôvodnení súd odcituje právnu normu a v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlí, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve tejto normy. Táto náležitosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k posudzovaniu existencie naliehavého právneho záujmu úplne absentuje, keďže súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku sa nielenže nevyjadril k interpretácii právnych noriem aplikovaných na daný prípad, ale žiadne právne normy v preskúmavanom rozsudku vo vzťahu k posudzovaniu existencie naliehavého právneho záujmu ani necitoval. Pokiaľ nie je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci, teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii (súd prvej inštancie neuviedol právnu normu, ktorú na skutkový stav aplikoval), je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 35. Vo vzťahu k otázke naliehavého právneho záujmu považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že Civilný sporový poriadok upravuje druhy žalôb podľa ich obsahu v ustanovení § 137. Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. c) Civilného sporového poriadku), o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d) Civilného sporového poriadku). Podmienkou prípustnosti žaloby na určenie, či tu právo je alebo nie je, je naliehavý právny záujem žalobcu (písm. c/) a prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti musí vyplývať z osobitného predpisu, najmä hmotného práva (písm. d/), inak je takáto žaloba neprípustná. Určenia právnej skutočnosti, akou je aj neplatnosť právneho úkonu, sa možno domáhať iba vtedy, ak to vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d) Civilného sporového poriadku). Cieľom tejto novej koncepcie úpravy určovacích žalôb je vylúčiť všetky nepotrebné žaloby o určenie neplatnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu určovacej žaloby. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie však aplikácia náležitej právnej normy a vyhodnotenie týchto skutočností vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu absentuje. 36. Je potrebné zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže nastať z dôvodu nedostatku jeho dôvodov, čo znamená, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s otázkou naliehavého právneho záujmu, ktorý v preskúmavanom prípade prezumoval bez opory v zákone. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek diskusie fakt, že vadou zmätočnosti je postihnutý napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky a pri jeho vydaní neboli zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia. 37. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť. 38. Pokiaľ ide o námietku žalovaného týkajúcu sa nesprávneho procesného postupu v porušení požiadavky predvídateľnosti postupu a rozhodnutia tak, aby rozhodnutie nebolo možné považovať za prekvapivé, ide o opodstatnenú námietku. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že v konaní súd prvej inštancie strany neupozornil na právne posúdenie v zmysle ktorého nájomná zmluva je neplatná z dôvodu, že zmluvné strany podmienili platnosť zmluvy písomnou formou, teda súd vyžadoval na zmluve za žalobcu 1/ podpis aspoň dvoch členov predstavenstva, z ktorých dôvodov následne odôvodnil zamietnutie vzájomnej žaloby. Je nepochybné, že strany sporu nemali možnosť k takému predbežnému posúdeniu súdom zaujať stanoviská a navrhnúť dôkazy. Ani žiadna zo strán takéto právne posúdenie v rámci svojich vyjadrení neuviedla. 39. Spravodlivým prejednaním veci je totiž také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu I.ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 40. S poukazom na uvedené je zrejmé, že pokiaľ prvoinštančný súd nesplnil zákonom uloženú povinnosť postupovať v zmysle cit. ust. § 118 ods. 2 O.s.p, aktuálne § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku dôsledku čoho vydal pre strany sporu nepredvídateľné a prekvapivé rozhodnutie, odňal tým stranám možnosť konať pred súdom a porušil ich právo na spravodlivý proces. Táto procesná vada je odstrániteľná len zrušením rozhodnutia vydaného v konaní v ktorom k nej došlo. 41. Odvolaciemu súd nedá poukázať i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). 42. Konanie pred súdom pritom musí zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair proces). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich. 43. Civilný sporový poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je pritom také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že strany by nemali byť zaskočené možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. 44. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (osobitne odvolaním nenapadnutého) s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušil a vec mu v zmysle ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo bezpredmetným zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi, keďže pri určovacích žalobách súd v prvom rade skúma naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe ako základnej procesnej podmienke bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnymi skutočnosťami. 45. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť relevantných právnych otázok, ani vady prvoinštančného konania, preto bolo nutné tento rozsudok zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom. Rovnako nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou. 46. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok a vzájomnú žalobu, vyhodnotiť naplnenie, resp. nenaplnenie podmienok pre existenciu naliehavého právneho záujmu s ohľadom na okolnosti prípadu, výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné potom vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v čl. 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľov, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť. 47. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku). 48. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).