Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/64/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200663 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2016200663.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: Ján Brocka BROCKA, s miestom podnikania ul. Svätopeterská 66, 920 01 Hlohovec, IČO: 33 429 707, právne zastúpeného: Advokátska kancelária MCL, s.r.o., so sídlom Mostová 2,811 02 Bratislava, IČO:50 074 369, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103886259/2016 zo dňa 12.09.2016 takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaný rozhodnutím č. 103886259/2016 zo dňa 12.09.2016 v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej aj ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“) č. 103369490/2016 zo dňa 20.06.2016, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 12 440,74 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2008. 2. Dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na vrátenie dane a dodatočného určenia dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) bolo neuznanie DPH zaplatenej žalobcom za prijaté zdaniteľné plnenia deklarované faktúrami za nákup bravčového mäsa, vystavenými dodávateľom žalobcu EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii so sídlom v Malackách (ďalej len „EUROCOOP“). Správca dane na základe vyhodnotenia skutkových zistení získaných v rámci výkonu daňovej kontroly spochybnil reálny základ žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov od uvedeného dodávateľa. Správca dane skonštatoval, že EUROCOOP tovar nenadobudol od spoločnosti BDL Logistic, s.r.o. a následne ho nedodal žalobcovi. Na základe zisteného skutkového stavu daňové orgány oboch stupňov konštatovali nesplnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane žalobcom z preverovaných faktúr podľa ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a uplatnený nárok na odpočet dane neuznali. II. Rozsah a dôvody správnej žaloby 3. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103886259/2016 zo dňa 12.09.2016, ako aj prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 103369490/2016 zo dňa 20.06.2016, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť a tiež preto, že skutkový stav, ktorý vzali orgány verejnej správy za základ napadnutých rozhodnutí je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu. 4. Podľa žalobcu nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu spočívalo v tom, že správca dane sa pri preverovaní žalobcom uplatneného práva na odpočet dane rozsiahlym spôsobom zaoberal skutočnosťami relevantnými pre dodávateľské subjekty nachádzajúce sa v obchodnom reťazci (EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, GEWEX, s.r.o., BDL Logistic, s.r.o.) a ku skutočnostiam, ktoré uviedol žalobca sa buď nevyjadril vôbec, alebo len veľmi okrajovo (napr. svedecké výpovede, predložené čestné vyhlásenie, nespochybnená existencia a spracovanie mäsa žalobcom). Poukázal na to, že v danom prípade správca dane nespochybnil existenciu dodaného tovaru, avšak napriek tomu vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré sa podľa jeho názoru uberalo nesprávnym smerom a v tejto súvislosti citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.06.2010. 5. Žalobca mal za to, že preukázal správcovi dane, že pri všetkých spochybnených transakciách konal v dobrej viere a urobil všetky možné a rozumné opatrenia, aby sa vyhol prípadným problémom s unesením dôkazného bremena, predložil správcovi dane najmä dodávateľské faktúry, príjemky k dodanému tovaru, platby za dodaný tovar a dôkazy preukazujúce použitie tovaru na zdaniteľné plnenia vrátane viacerých svedeckých výpovedí. V tejto súvislosti zdôraznil, že nevedel a ani nemohol vedieť o úmysle svojho dodávateľa, ktorú skutočnosť správca dane počas daňového konania nijako nerozporoval. 6. Žalobca ďalej dôvodil, že správca dane, ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach nepreukázali, že sa dopustil nezákonnosti, alebo vedel, resp. mohol vedieť, že dodávateľské subjekty sa dopustili podvodu. Týmito skutočnosťami a ich vplyvom na odpočet DPH u žalobcu sa správca dane vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal. Tvrdil, že pokiaľ mala spoločnosť EUROCOOP vytvorený nejaký dodávateľský reťazec, tieto obchodné aktivity spadajú pod kontrolu spoločnosti EUROCOOP a nie kontrolu žalobcu, nakoľko predchádzajú jeho obchodnému vzťahu, a teda prirodzene nemá na ne dosah. Postup správcu dane ako aj žalovaného, ktorí ho do podvodného reťazca zahrnuli, preto označil za príliš zjednodušený a nedôsledný. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že nebol súčasťou žiadneho umelého mechanizmu obchodovania, nakoľko reálne obchodoval so spoločnosťou EUROCOOP a o pozadí obchodovania EUROCOOPU, alebo jeho dodávateľov, nemal a nemohol mať vedomosť. 7. V neprospech žalobcu vyhodnotený dôkaz o jeho konaní s neoprávnenou osobou dodávateľa EUROCOOP, s pánom H., žalobca spochybnil s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ktoré upravujú záväznosť úkonov podnikateľa, ak zaňho konala neoprávnená osoba dopúšťajúca sa excesu v rozsahu poverenia konať za podnikateľa. Žalobca dôvodil, že spotrebné družstvo EUROCOOP počas ich vzájomnej spolupráce nespochybňovalo medzi nimi uzatvárané obchody v zastúpení s pánom H., všetky dojednané dodávky tovaru sa vždy realizovali a dodávateľ nikdy nespochybňoval oprávnenosť úhrad za dodaný tovar. 8. Žalobca, nesúhlasiac s tvrdením žalovaného, že jeho vzťah s odberateľmi - O. bol fiktívny z dôvodu spôsobu platby a tiež spôsobu realizácie obchodných vzťahov, keď obchod bol sprostredkovaný cez p. H. skonštatoval, že tento záver žalovaného je bez logickej nadväznosti a nespochybňuje nárok žalobcu na nadmerný odpočet. 9. Žalobca vo vzťahu k odovzdávaniu finančnej hotovosti šoférom JMK, ktorá mala podľa názoru žalovaného primäť žalobcu, že EUROCOOP nie je reálnym dodávateľom tovaru, ale iba fakturačným, žalobca uviedol, že v drvivej väčšine sa úhrada za tovar uskutočňovala osobným odovzdaním hotovosti p. H. alebo p. H., pričom žalovaný opomenul, že hotovosť bola šoférom odovzdávaná na pokyn dodávateľa. 10. Tiež žalobca nesúhlasil so záverom správcu dane, že nedostatočnou starostlivosťou je skutočnosť, že si nepreveril potrebnú registráciu jeho dodávateľa na príslušnej Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe a v tejto súvislosti dôvodil, že mu nie je zrejmé ako mohol o takejto skutočnosti vedieť, keď kvalita mäsa a jeho nezávadnosť bola preukázaná veterinárnymi razítkami priamo na jatočných polovičkách. Podľa názoru žalobcu porušenie registračných povinností jeho dodávateľom rovnako nijakým spôsobom nevplývajú na jeho nárok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. 11. Žalobca s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-285/11 dôvodil, že v žiadnom prípade nemohol vedieť, že plnenia resp. konania jeho dodávateľov sú nezákonného charakteru dodajúc, že preukázaný a ničím nespochybnený nedostatok zavinenia na jeho strane nemôže byť v jeho neprospech, čo správca dane nezobral do úvahy. Zdôraznil, že nebol súčasťou žiadneho umelého mechanizmu obchodovania, reálne obchodoval s EUROCOOP a o pozadí obchodovania EUROCOOP- u alebo jeho dodávateľov nemal a ani nemohol mať vedomosť. 12. Tvrdiac, že v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania jednoznačne preukázal splnenie podmienok nároku na odpočet DPH v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH a to dodávateľskými faktúrami, príjemkami k dodanému tovaru, platbami za dodaný tovar a dôkazmi preukazujúcimi použitie tovaru na zdaniteľné plnenia vrátane viacerých svedeckých výpovedí poukázal na to, že správca dane nikdy nespochybnil reálnosť existencie dodávok bravčového mäsa, ktoré žalobca spracoval a ďalej použil na zdaniteľné plnenia. Preto zastal názor, že preukázateľne uniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku. Vo vzťahu k rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/2 Halifax skonštatoval, že odkaz na tento rozsudok treba považovať za podporný argument a ako taký nemá vplyv na výrok rozhodnutia správcu dane. Uvedené rozhodnutie ESD podľa jeho názoru nie je možné aplikovať na prejednávaný prípad, keďže obchodné transakcie, ktoré boli predmetom kontroly, nemali za cieľ získať daňovú výhodu, pretože za tovar preukázateľne zaplatil a tiež odviedol príslušnú daň správcovi dane. Za nesprávne právne posúdenie označil žalobca výklad ustanovení § § 49 v spojitosti s § 51 zákona o DPH správcom dane a žalovaným operujúc prednostným použitím spôsobu výkladu, ktorý rešpektuje zásadu in dubio mitius, ktorý je v prospech daňového subjektu. 13. Z procesných pochybení žalobca namietal porušenie zásady materiálnej pravdy v nadväznosti na zásadu zákonnosti a zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Podľa jeho názoru správca dane porušil svoju povinnosť zistiť skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní čo najúplnejšie, keď listom č. 424333/2016 zo dňa 06.04.2016 zamietol jeho návrh na vypočutie ďalších svedkov vo vyrubovacom konaní na základe žiadosti zo dňa 23.03.2016. 14. Žalobca ďalej dôvodil, že správca dane pochybil tým, že uskutočnil výsluch kľúčového svedka, pána H., k okolnostiam preverovaných zdaniteľných plnení bez toho, aby o pripravovanom výsluchu konanom dňa 05.05.2014 vopred upovedomil žalobcu. Týmto postupom bolo porušené právo žalobcu byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky. Žalobca nepovažoval za správny postup správcu dane, na základe ktorého bol oboznámený s priebehom výsluchu a výsledkami šetrenia až na ústnom konaní konanom u správcu dane dňa 06.10.2014, pričom konfrontovaný s uvedeným svedkom bol až na ústnom konaní dňa 14.11.2014. V tejto súvislosti zastal názor, že správca dane si nemôže svojvoľne vyberať úkony, ktoré vykoná za prítomnosti kontrolovaného daňového subjektu a ktoré vykoná bez jeho prítomnosti a poukázal na § 3 ods. 2 Daňového poriadku, v zmysle ktorého je správca dane povinný postupovať v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom. III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného 15. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznať. 16. Zopakoval, že na základe zistení prvostupňového orgánu nebol preukázaný vznik práva na odpočítanie dane zo sporných faktúr od dodávateľa EUROCOOP. Nespochybnil existenciu tovaru - bravčového mäsa, avšak podľa jeho názoru nebolo preukázané, že fakturovaný tovar bol dodaný dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach, t.j. družstvom EUROCOOP a preto tomuto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Z uvedeného dôvodu zastal názor, že žalobca si právo na odpočítanie dane zo sporných faktúr uplatnil v rozpore s § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z., teda neoprávnene. 17. Uviedol, že z výsledkov zistení vyplýva, že česká spoločnosť Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. (ďalej len ako „JMK“) mala dodávať bravčové mäso fakturačne spoločnostiam GEWEX, s.r.o. a BDL Logistik, s.r.o. (ex offo výmaz 05.04.2011), pričom spoločnosť GEWEX bola nekontaktná, nepodávala daňové priznania a konateľ BDL Logistic nemal žiadnu vedomosť o chode spoločnosti. 18. Odmietol tvrdenia, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, ako aj, že sa ku skutočnostiam, ktoré žalobca uviedol, prvostupňový orgán buď nevyjadril vôbec, alebo veľmi okrajovo. Podľa názoru žalovaného sa žalobca zúčastňoval svojou kúpou na plneniach, ktoré sú súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH a preto tieto skutočnosti nemohli ovplyvniť jeho závery. Z uvedeného dôvodu mal za to, že výpovede svedkov, čestné vyhlásenia, nespochybnená existencia a spracovanie mäsa žalobcom nič nezmenili na reálnych zisteniach správcu dane a preto nebolo nevyhnutné sa k nim rozsiahlym spôsobom vyjadrovať. 19. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že dokazovanie sa uberalo nesprávnym smerom a v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca sa nemôže dovolávať ochrany s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf 49/2010, nakoľko B. H. sa v zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 14.11.2014 vyjadril k obchodným transakciám a z jeho vyjadrení je zrejmá skutočnosť, že bol vytvorený umelý reťazec s cieľom neoprávneného čerpania nadmerného odpočtu. 20. Rovnako nesúhlasil s námietkou, ktorou žalobca tvrdil, že pri všetkých spochybnených transakciách konal v dobrej viere a urobil všetky možné a rozumné opatrenia, aby sa vyhol prípadným problémom s unesením dôkazného bremena a nevedel a nemohol vedieť o úmysle svojho dodávateľa. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca nepreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení. 21. Odmietol tvrdenia, že jeho postup, kedy do podvodného reťazca zahrnuli aj žalobcu, je zjednodušený a nedôsledný a poukázal na to, že zo zistených skutočností nevyplýva, že by si žalobca preveroval, či vôbec koná s oprávnenými osobami, keď z údajov verejne dostupného obchodného registra bolo preukázané, že za družstvo EUROCOOP bol oprávnený v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka konať výlučne p. R. L., pričom zo spisu je zrejmé, že s p. L. žalobca vôbec nekonal, neuzatváral s ním žiadne zmluvy a ani sa nesnažil s ním skontaktovať. Žalobca konal výlučne s p. H., ktorý bol podpredsedom predstavenstva a s touto neoprávnenou osobou podpísal aj Dodávateľsko-odberateľskú zmluvu, resp. s p. H., u ktorého taktiež objednával tovar, aj odovzdával hotovosť a pod., pričom p. H. nebol vôbec oprávnený konať v mene družstva. Ďalej poukázal na to, že vo vzťahu k odberateľom - O. sa žalobca vyjadril, že s nikým z nich nikdy nehovoril, p. O. tovar objednal vždy u H., finančnú hotovosť odovzdával okrem iných aj šoférom JMK a sám sa žalobca vyjadril v tom zmysle, že vedel, že peniaze boli pre JMK, avšak jemu postačovalo, že dostal faktúru od deklarovaného dodávateľa EUROCOOP. Podľa názoru žalovaného žalobcovi bolo zrejmé aj cenové zvýhodnenie v porovnaní s inými dodávateľmi, žalobca nepreveroval registráciu EUROCOOP v období január - december 2008 na príslušnej Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe v zmysle § 40 zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a v súlade s čl. 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 852/2004 z 29.4.2004 o hygiene potravín. Naviac žalobca deklaroval prijatie a následné dodanie časti sporného tovaru odberateľom - O., čo ho, podľa názoru žalovaného, uviedlo do pozície dodávateľa, ktorý na prepravu ním dodávaného tovaru využíval poväčšine služby rovnakého prepravcu, ako jeho deklarovaný dodávateľ EUROCOOP a to spoločnosti JMK. Z uvedených skutočností preto zastal názor, že žalobca bol nesporne zainteresovaným účastníkom v reťazci a preto neobstojí tvrdenie, že nebolo preukázané, že vedome, resp. aktívne vykonával podvodné konanie, pretože o ňom musel vedieť. 22. Žalovaný ďalej konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že spoločnosť EUROCOOP nenadobudla sporný tovar od dodávateľských subdodávateľov GEWEX s.r.o. a BDL Logistic s.r.o., keďže spoločnosť EUROCOOP tovar nenadobudla, sporné faktúry nie sú faktúry za reálne uskutočnené dodávky tovarov v tuzemsku vyhotovené v súlade s § 71 ods. 1 zákona o DPH na základe vzniku daňovej povinnosti deklarovaným dodávateľom EUROCCOP. Žalovaný opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálnym, pričom uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou na uplatnenie odpočítania dane. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že v prípade, ak zdaniteľný obchod v zmysle faktúry nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia súm na faktúre, príp. predloženie ďalších dokladov, nie sú predpokladom na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Podľa názoru žalovaného žalobca nepredložil dostatočné dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, a teda neuniesol dôkazné bremeno. 23. Žalovaný tiež poukázal na to, že vyjadrenia žalobcu boli vo vzťahu k odberateľom O. nemenné. Najskôr sa žalobca vyjadril, že si u neho telefonicky objednávali bravčové mäso a on to ďalej objednal u EUROCOOP, neskôr uviedol, že O. si vždy objednal u H. a on nikdy s nikým z O. nehovoril a na strane druhej p. H. tvrdil, že O. si objednával tovar u šoférov, nikdy nie u žalobcu. Ďalej poukázal na to, že z dôvodu, že EUROCOOP potreboval hotovosť na vyplatenie tovaru šoférom z JMK a O. chceli platiť bezhotovostne bol vytvorený umelý fakturačný tok, v ktorom žalobca vystupoval ako dodávateľ pre O., ktorý síce nemal vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k nepriznaniu práva na odpočítanie dane zo sporných faktúr od spoločnosti EUROCOOP, ale tento umelý fakturačný tok dokresľuje celkový obraz o systematickom podvodnom konaní subjektov v reťazci, ktorých účastníkom bol aj žalobca. 24. Ďalej poukázal na to, že v danom prípade existovalo aj množstvo nejasností a rozporností vo vyjadrení zúčastnených osôb vo vzťahu k odovzdávaniu hotovosti šoférom spoločnosti JMK. Dňa 19.7.2012 žalobca uviedol, že za spoločnosť EUROCOOP preberal hotovosť p. H., pričom 6.10.2014 už konštatoval, že platby boli dávané šoférom JMK v hotovosti, alebo aj p. H. alebo G. H. tiež v hotovosti, pričom p. H. sa dňa 5.5.2014 vyjadril v tom zmysle, že žalobca odovzdal peniaze šoférovi JMK za mäso, ktoré mu bolo dodané z tejto spoločnosti, teda nie spoločnosťou EUROCOOP. V zmysle uvedených tvrdení preto nie je možné jednoznačne ustáliť, že k odovzdaniu hotovosti šoférom JMK dochádzalo iba málokedy, ako tvrdí žalobca, pritom išlo o vysoké sumy a potvrdenie od šoféra nikdy nebolo vystavené, pričom vedel, že peniaze boli pre JMK, avšak jemu postačovalo dostať faktúru od dodávateľa. Z uvedeného dôvodu preto neobstojí tvrdenie, že hotovosť v značne vysokých čiastkach bola odovzdávaná šoférom na pokyn dodávateľa a že dochádzalo k takémuto odovzdaniu iba málokedy, a to bez akýchkoľvek záruk o zaplatení pre žalobcu. 25. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že spolu s prvostupňovým orgánom nesprávne interpretovali ustanovenia § 49 v spojitosti s § 51 zákona o DPH týkajúce sa práva na odpočítanie dane. Podľa jeho názoru žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku. V nadväznosti na tvrdenie žalobcu, že rozsudok ESD vo veci C-255/2 Halifax nie je možné aplikovať na jeho prípad opakovane zdôraznil, že v rozhodnutí prvostupňového orgánu ho treba považovať iba za podporný argument, ktorý ako taký nemá vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia, avšak žalovaný stotožniac sa so závermi správcu dane uvedený rozsudok ESD na riešený prípad neaplikoval. Nesúhlasiac s tvrdením, že správca dane opieral svoje závery výlučne na kontrolných zisteniach týkajúcich sa predchádzajúcich stupňov v rámci dodávateľského reťazca a to bez priamej súvislosti so žalobcom zdôraznil, že opakovane preukázal, že žalobca bol priamym účastníkom reťazca, v rámci ktorého dochádzalo k podvodnému konaniu. 26. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa porušenia zásady materiálnej pravdy, ktorej sa mal prvostupňový orgán dopustiť tým, že zamietol návrh žalobcu na vypočutie ďalších svedkov, a to K. R. a H. E., nesúhlasiac s týmto tvrdením, žalovaný uviedol, že je na zvážení správcu dane, aké dôkazy vykoná a akým spôsobom doplní dokazovanie a akú hodnovernosť a dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce z ostatných zistení, ktoré už má v priebehu konania k dispozícii. V tejto súvislosti poukázal na to, že prvostupňový orgán vyzval listom zo dňa 19.11.2015 žalobcu, aby navrhol svedkov, ktorých považuje za potrebné vypočuť v prebiehajúcom vyrubovacom konaní a aby predložil všetky dôkazy, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňových kontrol, pričom bol súčasne poučený, že v opačnom prípade ďalšie ním zaslané návrhy na dôkazy a vypočutia svedkov správca dane nebude akceptovať. V doručenej odpovedi žalobca žiadnych svedkov nenavrhol, prvostupňový orgán vypočul všetkých svedkov, ktorí boli navrhnutí a ďalšiemu návrhu na vypočutie svedkov nevyhovel a to z dôvodu, že výsluch navrhnutých svedkov nepovažoval za potrebný. Pokiaľ ide o doručené čestné prehlásenia K. R. a Ing. H. E. žalovaný ich vyhodnotil v odôvodnení svojho rozhodnutia tak, že podľa jeho názoru nie je pravdou, že p. E. potvrdila realizáciu dodávok zo strany družstva EUROCOOP a podrobne opísala odovzdávanie faktúr, ako aj príjmových dokladov zo strany p. H.. Ing. H. E. v predmetnom čestnom vyhlásení opísala odovzdávanie faktúr, ako aj príjmových dokladov zo strany p. H., ďalej konštatovala, že pre žalobcu zabezpečovala účtovné služby od r.1999, spracovávala účtovné doklady, ktoré jej pravidelne boli dodané, odovzdávané a vo vzťahu k sporným dodávkam potvrdila, že jej boli odovzdané na spracovanie faktúry, ako aj príjmové doklady podpísané zo strany p. H. a p. G. R. a žalobcu, a že niektoré úhrady faktúr boli realizované aj bankovým prevodom, pričom tieto skutočnosti bola ochotná dosvedčiť aj výsluchom. Žalovaný v súvislosti s týmto návrhom poukázal na skutočnosť, že Ing. E. má kanceláriu vo svojom súkromnom dome, kde vykonáva účtovnú činnosť aj iným subjektom, na základe čoho je opodstatnené sa domnievať, že na prevádzke žalobcu sa v kontrolovanom období nezdržiavala. Rovnako žalovaný skonštatoval, že ani čestným vyhlásením manželky K. R. neboli vyvrátené pochybnosti prvostupňového orgánu, že deklarované obchodné transakcie prebehli v zmysle sporných faktúr. 27. Vo vzťahu k námietkam týkajúcich sa porušenia práva žalobcu dávať svedkom otázky počas ústneho pojednávania, žalovaný uviedol, že napriek tomu, že o ústnom pojednávaní vykonanom dňa 05.05.2014 s p. H. nebol žalobca upovedomený, odmietol porušenie tohto práva u žalobcu, pretože žalobca bol s výpoveďou p. H. preukazne oboznámený dňa 6.10.2014, pričom v predmetnej zápisnici požiadal vzájomnú konfrontáciu, ku ktorej došlo 14.11.2014. 28. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval vo všetkých žalobných bodoch na svojich námietkach s tvrdením, že žalovaný nemôže klásť žalobcovi, ktorý si splnil svoju dôkaznú povinnosť za vinu konanie jeho dodávateľov a na podklade domnelého a nepreukázaného nedostatku odbornej starostlivosti založiť nesplnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočet dane žalobcom. 29. Žalovaný v duplike v podstatných bodoch zotrval na argumentácii podporujúcej zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, pričom zdôraznil, že zo znenia § 24 ods. 2 daňového poriadku vyplýva, že správca dane dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené „čo najúplnejšie“ a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňovým subjektov. Preto aj záver správcu dane, že zásada materiálnej pravdy nemá charakter absolútny, t.j. správne orgány nemajú povinnosť zistiť všetku absolútnu pravdu, ale stav veci majú zistiť len spoľahlivo, teda tak, aby bolo možné riadne, včas a spravodlivo rozhodnúť, je nepochybne správny. IV. Predchádzajúce rozhodnutie správneho súdu 30. Krajský súd v Trnave, ako rozsudkom č. k. 20S/108/2016-110 z 8. novembra 2017 správnej žalobe vyhovel, rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 103886259/2016 zo dňa 12.09.2016, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 103369490/2016 zo dňa 20.06.2016 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne v konaní úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. 31. Správny súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/73/2016 zo dňa 13.7.2017, ktoré bolo tunajším súdom ako prvé preskúmavané, a to s odkazom na ust. § 140 SSP, a teda sa s ním plnej miere v tom čase stotožnil. Obdobným spôsobom bolo rozhodované aj vo veciach vedených na tunajšom súde pod č.k. 14S/75/2016 a 20S/113/2016, v ktorých boli preverované totožné dodávateľsko-odberateľské vzťahy medzi žalobcom a spoločnosťou EUROCOOP ako aj vzťah rovnakých subjektov týkajúcich sa dodávateľov tejto spoločnosti. Okrem toho podkladom pre tieto rozhodnutia boli výsledky totožnej daňovej kontroly vykonávanej u žalobcu za zdaňovacie obdobie január - december 2008. V. Relevantná právna úprava 32. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 33. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. 34. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 35. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 36. Podľa § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní. 37. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 38. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 39. Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu. 40. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 41. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 42. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) vety po bodkočiarku zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak. 43. Podľa § 19 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 44. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. VI. Konanie na kasačnom súde a právne posúdenie veci kasačným súdom 45. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/108/2016-110 z 8. novembra 2017 zrušil v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2Sžfk/11/2018 z 30. apríla 2020, ktorým súčasne vec vrátil tunajšiemu správnemu súdu na ďalšie konanie. 46. Kasačný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že je vedený snahou prispieť k zabezpečeniu jednoty a zákonnosti rozhodovania (§ 20 SSP) a preto odkazuje nielen na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/70/2017 zo dňa 21.11.2018 (iné zdaňovacie obdobie - september 2008), ale aj na rozhodnutie sp. zn. 10Sžfk/28/2018 zo dňa 30.01.2019, v ktorých bolo rozhodované v takmer totožných veciach s tými istými účastníkmi konania. Okrem týchto rozhodnutí poukázal aj na ďalšie rozhodnutia NS SR sp.zn. 3Sžfk/27/2018 zo dňa 23.1.2019, sp.zn. 3Sžfk/28/2018 zo dňa 23.1.2019, sp.zn. 3Sžfk/26/2018 zo dňa 27.2.2019, sp.zn. 3Sžfk/30/2018, sp.zn. 4Sžfk/16/2018 a sp.zn. 4Sžfk/20/2018 všetky zo dňa 4. júna 2019, sp.zn. 10Sžfk/55/2018 zo dňa 30.1.2019, sp.zn. 10Sžfk/64/2018 a sp.zn. 10Sžfk/84/2018 obe zo dňa 28.2.2019, keď v týchto veciach bol obdobný skutkový a právny stav, išlo o konania medzi totožnými účastníkmi, pričom rozdiel bol iba v určení zdaňovacieho obdobia (kalendárneho roku a mesiaca). 47. Kasačný súd vo všetkých týchto rozhodnutiach zdôraznil, že argumentácia správneho súdu o zrušení napadnutého rozhodnutia z dôvodu nezákonne získaného dôkazného prostriedku - výpovede pána B. H., ktorý bol vypočutý ako svedok bez toho, aby bol o tejto skutočnosti informovaný žalobca ako daňový subjekt neobstojí, nakoľko ako vyplýva z postupu správcu dane pri vykonávaní dokazovania, v priebehu procesu správy daní bol pán B. H. k dotknutému zdaniteľnému obchodu vypočutý trikrát. V tejto súvislosti tiež uviedol, že možno súhlasiť s názorom správneho súdu, že informácie získané pri vypočutí svedka pána B. H. dňa 05.05.2014 nemôžu predstavovať dôkazný prostriedok z dôvodu jeho nezákonného získania (bez oboznámenia žalobcu o jeho vypočutí v postavení svedka), avšak správca dane predmetného svedka vypočul aj dňa 05.02.2014 za prítomnosti žalobcu a opakovane dňa 14.11.2014 k totožným skutočnostiam ako dňa 05.05.2014, taktiež za prítomnosti žalobcu. 48. Kasačný súd ďalej poukázal na to, že z doterajšej a aplikovateľnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že existencia nezákonne získaného dôkazného prostriedku v daňovom konaní nie je dôvodom na zrušenie rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní, ak bolo toto vydané na základe iných dôkazov, získaných zákonným spôsobom, to znamená, že ak nezákonne získaný dôkaz nebol podkladom pre rozhodnutie, toto netrpí nezákonnosťou. V tejto súvislosti poukázal na to, že prvostupňové rozhodnutie vychádza najmä z ostatných dôkazov získaných v priebehu daňovej kontroly a dokazovania vedeného vo vyrubovacom konaní, pričom správca dane vychádzal predovšetkým z dokladov, resp. tvrdení žalobcu o charaktere vzťahov s dodávateľmi, spôsobe prepravy a preberania tovaru s tým, že žalobca okrem faktúr a dokladov o prevzatí vyúčtovaných súm pánom H., ktorý nie je štatutárnym orgánom dodávateľa, nepredložil počas daňovej kontroly žiaden iný dôkaz o skutočnej realizácii zdaniteľného plnenia (tvrdené dodanie tovaru). 49. Ďalej kasačný súd poukázal na to, že v priebehu daňového konania nebolo preukázané, že dodávateľ tovaru mohol disponovať s dodaným tovarom, že s týmto mohol nakladať ako vlastník v súlade s § 412 resp. 413 Obchodného zákonníka v spojitosti s § 8 zákona č. 222/2004 Z. z., a teda či mu vzniklo oprávnenie odovzdať ho ďalej žalobcovi (nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet), daňový subjekt nepredložil žiaden prepravný list, nákladný list, vážny list, a teda žiaden dôkaz preukazujúci prevzatie konkrétneho tovaru uvedeného v spochybnených faktúrach a teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno a bez pochybností nepreukázal zdaniteľné plnenie tak, ako bolo na dodávateľských faktúrach zachytené. 50. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 401/09 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/40/2009 kasačný súd poukázal na povinnosť primeranej obozretnosti, z ktorej vyplýva, že daňový subjekt si musí byť vedomý, že na preukázanie zdaniteľného obchodu je potrebné v jeho priebehu si zabezpečovať dôkazy tak, aby ho mohol daňovým orgánom preukázať dodajúc, že obdobne toto zdôraznil aj Najvyšší súd SR v svojej staršej judikatúre (rozsudok sp. zn. 5Sžf/97/2009), keď zdôraznil, že „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení v § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. oprávnené.“ 51. Kasačný súd dal ďalej do pozornosti, že popri zásade poctivého obchodného styku sú v slovenskom právnom poriadku zakotvené aj iné zásady, ktoré dotvárajú pojem primeraná obozretnosť legitímne očakávaná u žalobcu správcom dane. Uviedol, že je nepochybné, že žalobca svoje podnikanie vykonával na základe zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákona) v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „Živnostenský zákon“), pričom základnou povinnosťou takéhoto podnikateľa je dodržiavanie povinnosti prevádzkovať živnosť riadne, poctivo a odborne. Z ustanovenia § 29 ods. 4 písm. a) Živnostenského zákona pre kasačný súd vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli iba daňové povinnosti peňažného charakteru, ale v súvislosti najmä s § 2 a 3 daňového poriadku akúkoľvek povinnosť uloženú daňovému subjektu daňovým právom, t.j. aj dôkaznú povinnosť uloženú daňovým subjektom najmä v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku. Preto kasačný súd zdôraznil, v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 1Sžf/76/2016), povinnosť žalobcu ako živnostníka a súčasne daňového subjektu, že základnou náležitosťou jeho konania je zaobstarať si všetky dostupné informácie týkajúce sa zdaniteľného obchodu dodajúc, že iba tak žalobca mohol naplniť predpoklady ustanovenia § 29 ods. 2 Živnostenského zákona. 52. Kasačný súd ďalej poukázal na to, že primeraná obozretnosť platiteľa dane je teda podmienená jeho potenciálnou (t.j. nie vždy v realite nastávajúcou) úlohou v daňovom dokazovaní uniesť dôkazné bremeno bez toho, aby sa spoliehal na výsledky daňovej kontroly alebo iných zistení u svojho obchodného partnera a v tejto súvislosti kasačný súd poukázal na stále aplikovateľnú judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozsudok vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republike č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011), z odôvodnenia ktorej vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.) Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ 53. Kasačný súd uviedol, že mal z obsahu tak prvostupňového ako aj preskúmavaného rozhodnutia preukázané, že správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť zdaniteľných obchodov deklarovaných faktúrami, najmä sa snažil úplne a dostatočne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov navrhnutých žalobcom, nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Mal za to, že svedok B. H. počas troch ústnych pojednávaní odpovedal na otázky správcu dane, ako aj žalobcu, ak bol prítomný, pričom nie je sporné, že dôvodom neuznania odpočítania dane v preskúmavanej veci nebolo spochybnenie materiálnej existencie tovaru, ale skutočnosť, že nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný dodávateľom tovaru tak, ako bol uvedený na sporných dodávateľských faktúrach, t.j. otázkou zásadného skutkového významu bolo, či vystaviteľ kontrolovaných faktúr (spoločnosť EUROCOOP s.d.), ktoré sú založené v spise správcu dane, je skutočne aj dodávateľom tovaru. Kasačný súd opätovne zdôraznil, že pochybnosť správcu dane o reálnom plnení vznikla aj v dôsledku toho, že žalobca ako daňový subjekt preberal tovar vyúčtovaný spoločnosťou EUROCOOP od iných subjektov, a to od spoločnosti JMK, resp. od jej vodičov, ktorí nevykonávali prepravu pre dodávateľa, ani pre žalobcu, pričom podľa vlastného vyjadrenia, žalobca podpisoval doklady o príjme vystavené spoločnosťou JMK a tieto následne odovzdal pánovi B. H., ktorý mu na ich základe vystavil faktúru. Z takto opísaného priebehu, podľa názoru kasačného súdu, vznikla pochybnosť o skutočnom dodávateľovi tovaru, teda že dodávateľ tovaru disponoval dodaným tovarom tak, že ho mohol následne dodať žalobcovi. 54. S poukazom na uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti, kasačný súd uviedol, že napadnutý rozsudok nespĺňa zákonné požiadavky na formálne i obsahové náležitosti rozsudku požadované v zmysle § 139 SSP. Tiež mal kasačný súd za to, že správny súd neposudzoval zákonnosť rozhodnutí a postupov správcu dane a sťažovateľa v zmysle zásad uvedených vyššie, ale napadnutý rozsudok zdôvodnil tvrdením o nezákonne získanom dôkaze - zistení vyplývajúcich z výpovede svedka pána B. H. dňa 05.05.2014 a naopak nevzal do úvahy jeho vyjadrenia získané zákonným spôsobom, vyplývajúce z výsluchov realizovaných za prítomnosti daňového subjektu. 55. S poukazom na uvedené kasačný súd uzavrel, že kasačná sťažnosť je dôvodná, pretože krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu dodajúc, že nakoľko podľa novej právnej úpravu zakotvenej v Správnom súdnom poriadku nemôže zmeniť rozhodnutie krajského súdu a žalobu zamietnuť, pristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku v zmysle § 462 ods. 1 SSP a vráteniu mu veci na ďalšie konanie. VII. Právne posúdenie veci správnym súdom 56. Správny súd, po vrátení veci kasačným súdom na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, sa opätovne oboznámil s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, viazanúc právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP), postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná. 57. Podľa záveru kasačného súdu, s ktorým sa správny súd v plnom rozsahu stotožňuje, vo veci konajúce a rozhodujúce daňové orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v obsahu svojich rozhodnutí sa vysporiadali s celým rozsahom argumentácie žalobcu a zrozumiteľne vysvetlili dôvody prijatých záverov. 58. Zneužiteľnosť a zneužívanie systému dane z pridanej hodnoty odôvodňuje zvýšenie požiadaviek nielen na prácu daňových orgánov, ale aj na daňové subjekty uplatňujúce si daňové nároky v súvislosti s ich povinnosťou preukazovať nárok nielen v rovine existencie okolností umožňujúcich záver o tom, že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale že sa bez pochybností deklarovaným spôsobom aj uskutočnili. 59. V danom prípade pritom dôvodné pochybnosti daňových orgánov majúce zásadný charakter z hľadiska posudzovania reálnosti plnenia tvrdeného dodávateľa EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii vyplývajú najmä zo skutočnosti, že žalobca dodávky zabezpečoval prostredníctvom osoby, ktorej oprávnenie konať za tvrdeného dodávateľa v konaní nebola preukázaná, ako aj z okolností týkajúcich sa spôsobu potvrdzovania príjmu tovaru (doklady vystavené spoločnosťou JMK, ktoré žalobca odovzdával pánovi H. a tento na ich základe realizoval fakturáciu) a okolností hotovostných úhrad realizovaných nielen osobe vystupujúcej v mene dodávateľa, ale v niektorých prípadoch aj vodičom spoločnosti JMK, ktorá v zmluvnom vzťahu so žalobcom nebola. 60. Výsledky dokazovania aj podľa vyhodnotenia správnym súdom nemožno považovať za preukazujúce realizáciu dodávok tovaru žalobcom deklarovaným spôsobom, ktorý bol zisteniami správcu dane spochybnený do takej miery, že odôvodňuje záver o nenaplnení zákonných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty. 61. Závery prijaté správcom dane vychádzajúce z týchto zistení nie sú výsledkom účelového vyhodnotenia dôkazov, ale ich objektívneho a rozumného posúdenia vo vzájomných súvislostiach. Zo strany daňových orgánov nejde ani o nezákonné prenášanie dôkazného bremena na žalobcu vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa tretích subjektov, ktoré nemal možnosť ovplyvniť či zistiť, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods.1 daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných obchodov. 62. Rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/19/2018 z 22. októbra 2019, ktorý bol odvodený aj od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v rozsudkoch sp. zn. 3Sžfk/70/2017 z 21. novembra 2018 a sp. zn. 10Sžfk/28/2018 z 30. januára 2019, správny súd za procesné pochybenie správcu dane, ktorého následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, nepovažoval pochybenie, ktorého sa správca dane dopustil výsluchom svedka B. H. dňa 05.05.2014 v neprítomnosti žalobcu a bez jeho upovedomenia o tomto procesnom úkone, keď toto pochybenie bolo napravené opätovným výsluchom uvedeného svedka za prítomnosti žalobcu na ústnom pojednávaní konanom dňa 14.11.2014 a rovnako tiež dňa 05.02.2014. 63. Z dôvodu, že kasačný súd vec podrobil prieskumu z pohľadu právneho posúdenia veci s tým záverom, že v prípade žalobcu nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný dodávateľom tovaru tak, ako bol uvedený na sporných dodávateľských faktúrach, správny súd už neopakuje zistenia a právne posúdenie veci uvedené kasačným súdom, ale v celom rozsahu odkazuje na časť odôvodnenia rozsudku kasačného súdu uvedeného v bodoch 48 až 63 tohto rozsudku. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd uzatvára, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, v dôsledku čoho nebolo možné žalobcovi v zdaňovacom období november 2008 odpočítanie dane v uplatnenej sume uznať. 64. S poukazom na vyššie uvedené správny súd, viazanúc právnym názorom kasačného súdu, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 65. O nároku na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, správny súd rozhodol podľa § 168 SSP v spojení s § 467 ods. 3 SSP a v konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko orgánu štátnej správy trovy konania v správnom súdnictve v zásade neprináležia. 66. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.