Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/78/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200213 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2019200213.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: KASATKIN Recovery, k.s., so sídlom Čajakova 13, 811 05 Bratislava, so sídlom Komenského 14A, 974 01 Banská Bystrica, IČO : 50 382 888, správca konkurznej podstaty spoločnosti BBK AGRO, s.r.o. „v konkurze", so sídlom Rudohorská 33, 974 11 Banská Bystrica, IČO : 44 095 066, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100929058/2019 zo dňa 23.04.2019 takto r o z h o d o l : I. Správny súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania, dôvody napadnutého rozhodnutia 1. Žalobca podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie september 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške 124 378,60 eur. Správca dane začal dňa 17.12.2012 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2012. Daňová kontrola bola ukončená doručením protokolu č. 9212401/5/794151/2013 zo dňa 28.02.2013, dňa 5. marca 2013. Kontrolou bol zistený nadmerný odpočet v sume uplatnenej daňovým subjektom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2012, pričom nadmerný odpočet za kontrolované zdaňovacie obdobie v sume 124 378,60 eur správca dane podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ako „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“) žalobcovi vrátil dňa 15.03.2013, t. j. v lehote desiatich dní od skončenia kontroly. 2. Okresný súd Trnava uznesením č. k. 36Cb/487/2015-132 z 30. augusta 2018 zastavil konanie, ktorým sa žalobca titulom neuhradených úrokov z oneskorene vráteného nadmerného odpočtu v zmysle § 79 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „daňový poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.“) domáhal zaplatenia sumy 2 726,11 eur a vec po právoplatnosti uznesenia postúpil Daňovému úradu Trnava. 3. Daňový úrad Trnava, pobočka Senica (ďalej len ako „správca dane“) rozhodnutím č. 102253744/2018 zo 14. novembra 2018 (ďalej len ako „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku nepriznal žalobcovi úrok vo výške 2 726,11 eur za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2012. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane po citácií ustanovenia § 79 ods. 3 daňového poriadku, § 79 ods. 1 a ods. 6 zákona o DPH poukázal na to, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu v prípade začatia daňovej kontroly je stanovená lehotou 10 dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly a preto pokiaľ správca dane poukázal daňovému subjektu nadmerný odpočet v zákonom stanovenej lehote, nie sú splnené podmienky na priznanie úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. 4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal daňový subjekt (žalobca) v zákonom stanovenej lehote odvolanie dôvodiac, s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako len „najvyšší súd“) sp. zn.8Sžf/115/2013 z 11. decembra 2014, že správca dane neprihliadol na eurokonformný výklad právnych predpisov, keď naša právna úprava dotknutú problematiku neupravuje (rozhodnutie SDEÚ vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o., zo dňa 21.10.2015). Na podporu oprávnenosti uplatneného nároku poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo 6. júna 2017, v ktorom najvyšší súd, vychádzajúc zo záverov obsiahnutých v rozhodnutí Kovozber skonštatoval, že správca dane má povinnosť priznať daňovému subjektu (platiteľovi DPH), ktorý si uplatnil nadmerný odpočet úrok z omeškania z neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov. 5. Žalovaný rozhodnutím č. 100929058/2019 z 23. apríla 2019 (ďalej aj ako len „napadnuté rozhodnutie“) postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. 6. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil, že nie je sporné, že správca dane pri vrátení nadmerného odpočtu za september 2012 dodržal všetky zákonné postupy, ktoré zákon o DPH, ako aj daňový poriadok s vrátením nadmerného odpočtu spájajú, keď v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začal daňovú kontrolu, a po jej vykonaní nadmerný odpočet vrátil v lehote ustanovenej zákonom o DPH, pričom lehota, počas ktorej bol nadmerný odpočet v súlade so zákonom zadržiavaný, predstavovala 79 dní. Rovnako nemal za sporné, že daňový subjekt sa po vyplatení nadmerného odpočtu domáhal úrokov v zmysle § 79 daňového poriadku vo výške 2 726,11 eura, ktorú vyčíslil ako 10% ročne zo sumy 124 378,60 eur za obdobie od 26.12.2012 do 15.03.2013. 7. Žalovaný mal za to, že nárok na vyplatenie úroku z omeškania daňovému subjektu v danom prípade neprináleží a to s poukazom na § 79 ods. 3 daňového poriadku, pretože nadmerný odpočet bol vrátený v lehote upravenej zákonom a preto nejde o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky dodajúc, že nadmerný odpočet nie je daňovým preplatkom, ktorým je v zmysle § 2 písm. d) daňového poriadku suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. 8. Ďalej žalovaný poukázal na to, že v právnom poriadku sa má aplikovať princíp prednosti práva Európskej únie, ale zároveň sú daňové orgány, ako štátne orgány, povinné postupovať v zmysle zásady zákonnosti, ktorá vyplýva z § 3 ods. 1 daňového poriadku dodajúc, že zásada zákonnosti vychádza z článku 2 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal tiež na to, že správca dane pri nepriznaní úroku z omeškania z nadmerného odpočtu postupoval v zmysle uvedeného, podľa platnej a účinnej legislatívy v danom čase. V súvislosti s aplikáciou úniového práva považoval za potrebné uviesť, že samotná Smernica Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica“), ktorá bola transponovaná do vnútroštátneho právneho predpisu - zákona o DPH nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu a neupravuje ani to, či a ani za akých podmienok platiteľovi dane prislúcha nárok na úrok z omeškania zo strany daňového úradu v prípade, ak je daňový úrad v omeškaní s vrátením nadmerného odpočtu s tým, že členské štáty si môžu konkrétne podmienky upraviť vo svojom vnútroštátnom práve, pričom však musia dodržiavať základné zásady fungovania systému DPH, najmä zásadu neutrality a zásadu proporcionality, ktoré interpretoval vo svojej judikatúre Súdny dvor EÚ. 9. Uviedol, že Súdny dvor EÚ vo svojej početnej judikatúre, a to vrátane Uznesenia č. C-120/15 (bod 28) vo veci Kovozber s.r.o. poukazuje na tzv. „primeranú lehotu“, až po uplynutí ktorej, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu vzniká právo daňového subjektu na vyplatenie úrokov z omeškania. V tejto súvislosti poukázal na to, že z dôvodu, že priznanie úroku zo zadržania nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly nebolo vo vnútroštátnej legislatíve Slovenskej republiky do 31.12.2016 upravené, bol novelou zákona o DPH č. 297/2016 Z. z. účinnou od 01.01.2017, zákon o DPH doplnený o nové ustanovenie a to § 79a „Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly“, ktoré absentujúci právny stav vo veci priznania úroku z nadmerného odpočtu z dôvodu oneskoreného vrátenia resp. zadržania počas daňovej kontroly, v súlade s európskou legislatívou upravilo. V tejto súvislosti poukázal na to, že zavedeniu tohto inštitútu (náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu po ustanovenej lehote z dôvodu výkonu daňovej kontroly) v domácom právnom systéme s účinnosťou od 01.01.2017 predchádzala rozsiahla diskusia, ktorá vychádzala z rozsudkov SDEÚ o návrhu na začatie prejudicionálneho konania, ktoré sa týkalo článku 183 ods. 1 Smernice v oblasti vrátenia nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Poukázal na to, že z rozsudkov SDEÚ vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o., C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD, C-431/12 Rafinaria Steuua Romana, C-254/16 Glencore Agriculture Hungary Kft., jednoznačne vyplýva, že spoločnosť má nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku na kompenzáciu hospodárskeho znevýhodnenia spojeného s vrátením nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, avšak až po uplynutí primeranej lehoty. Ďalej dôvodil, že výpočet úrokov z nadmerného odpočtu sa v zmysle novelizovaného zákona o DPH od 01.01.2017 stanovuje percentom zo sumy nadmerného odpočtu vrátenej platiteľovi dane za každý deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, pričom úrok sa vypočíta vo výške dvojnásobku základnej sadzby ECB platnej v prvý deň daného kalendárneho roka, za ktorý sa úrok z nadmerného odpočtu počíta vo výške 1,5 %, ak v danom kalendárnom roku sadzba DECB nedosiahne 1,5 % dodajúc, že prechodné ustanovenie § 85ke zákona č. 297/2016 Z. z. stanovuje, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená a teda ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane, teda nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa neuplatní na daňové kontroly ukončené do 31.12.2016 a preto daňový subjekt nespadá pod právnu úpravu o priznaní úroku. 10. Ďalej vo vzťahu k argumentácii daňového subjektu prípadom Kovozber s.r.o. C-120/15 žalovaný uviedol, že ak chýbajú právne predpisy Európskej únie v danej oblasti, prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania, pričom tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie, ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnil výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie alebo tento výkon nadmerne sťažili. 11. Citoval z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/37/2016 a súčasne ozrejmil, že toto uznesenie najvyšší súd vydal v prípade, kedy krajský súd zrušil rozhodnutie daňového úradu, ktorým daňový úrad nepriznal daňovému subjektu uplatňovaný úrok z omeškania z nadmerného odpočtu vráteného v lehote 10 dní po ukončení daňovej kontroly, začatej v lehote na jeho vrátenie, pričom najvyšší súd vytkol krajskému súdu, že vo svojom zrušujúcom rozhodnutí nestanovil podmienky, za akých sa majú úroky vyplatiť. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že nespochybňuje zásadu prednosti úniového práva pred vnútroštátnym právom, avšak ako štátny orgán nemôže vytvoriť vlastné pravidlá pre riešenie situácie, ktorú zákon neupravuje zastanúc súčasne názor, že vzhľadom na vrátenie nadmerného odpočtu v primeranej lehote, uplatňovaný úrok z omeškania daňovému subjektu neprináleží, pričom v zmysle citovanej judikatúry podmienky, za ktorých nárok na úrok vzniká (určenie momentu, odkedy nárok vzniká a spôsob jeho výpočtu) môže stanoviť iba súd v príslušnom konaní. 12. V súvislosti s požadovaným úrokom vo výške 10 % ročne žalovaný uviedol, že zásada neutrality by mala rešpektovať i výška kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtu DPH po dobu trvania daňovej kontroly dôvodiac ďalej, že tak ako v zmysle citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ekonomickú výhodu. Preto priznanie úrokov vo výške 10 % ročne zo zadržiavanej sumy od uplynutia zákonných lehôt na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému subjektu (za 79 dní), ktorého sa domáha daňový subjekt, je nepochybne neprimeranou výhodou pre kontrolovaný daňový subjekt v porovnaní s inými daňovými subjektmi, u ktorých kontrola vykonaná nebola a preto zúročenie zadržaných finančných prostriedkov uvedenou sadzbou by znamenalo také ekonomické zhodnotenie, ktoré by v danom čase nebolo možné na bankovom trhu dosiahnuť. II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body) 13. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia navrhujúc správnemu súdu jeho zrušenie vrátane zrušenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane a vrátenia veci Daňovému úradu Trnava, pobočka Senica na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania a požiadal správny súd o nariadenie pojednávania [§ 182 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“). 14. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 191 ods. 1 písm. c) SSP], ďalej, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci [§ 191 ods. 1 písm. e) SSP] a tiež, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej [§ 191 ods. 1 písm. g) SSP]. 15. Žalobca mal za to, že žalovaný v rámci konania o zistení oprávnenosti priznania nároku na úrok za neoprávnene zadržiavané prostriedky neuplatnil eurokonformný výklad zákona o DPH, daňového poriadku, Smernice a v neposlednom rade článku 7 ods. 2 Ústavy SR, čím dospel k nesprávnemu právnemu názoru, čo malo za následok vydanie nesprávneho a nezákonného rozhodnutia. Rovnako mal za to, že žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia neprihliadol na predloženú judikatúru. 16. Dôvodil, že ústavný princíp ustanovený v článku 2 ods. 2 Ústavy SR vyjadruje tzv. princíp legality a je neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu dodajúc, že Ústavný súd SR podstatu materiálneho právneho štátu, okrem povinnosti štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia ústavných práv vidí v dvoch princípoch, a to v princípe spravodlivosti a v princípe právnej istoty (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/99 zo dňa 22.09.1999). Rovnako poukázal na to, že princíp právnej istoty podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať a zároveň je obsahom tohto princípu vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 zo dňa 07.01.1998, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 zo dňa 24.05.1995). 17. Žalobca zastal názor, že žalovaný napadnutým rozhodnutím ignoruje Ústavu SR, eurokonformný výklad, ktorý nepriamo vyplýva z článku 7 ods. 2 Ústavy SR, ako aj judikatúru všeobecných súdov a SDEÚ a rovnako, že sa žalovaný nesprávne vysporiadal s nedostatkom súčasnej právnej úpravy týkajúcej sa priznania a výpočtu úroku za nadmerný odpočet, ktorý bol zadržiavaný z dôvodu výkonu daňovej kontroly. Mal za to, že pri aplikácii ustanovenia pripúšťajúceho viacero výkladov majú štátne orgány povinnosť interpretovať dotknuté ustanovenia tak, aby bola ich interpretácia s ústavne konformným aj eurokonformným výkladom dodajúc, že akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok, vyššiu právnu silu, ako ktorákoľvek vnútroštátna právna norma. Dôvodil, že zásada prednosti únikového práva sa bez rozdielu vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia, a že úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov a preto sa môže dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou doplniac, že v takom prípade má mať v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ únikové právo prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný. V tejto súvislosti dodal, že na základe judikatúry Súdneho dvora odvodenej z čl. 4 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (bývalý článok 10 ZES) sa povinnosť členských štátov prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy vyplývajúce z práva únie vzťahuje na všetky orgány verejnej moci členských štátov, najmä na súdne a správne orgány v rozsahu ich právomoci. Tiež uviedol, že vnútroštátny súd sa stáva všeobecným súdom aplikácie úniového práva, pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (rozsudky Súdneho dvora EÚ - Francovych a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19.11.1991, Zb. s. I-5357, bod 32; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 16) a ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je možný, je vnútroštátny súd povinný v medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie. 18. Zopakujúc, že žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie v rozpore s únikovým právom a eurokonformný výklad vnútroštátneho práva v danej veci vôbec neaplikoval nesúhlasil so záverom žalovaného, že nadmerný odpočet na dani nie je možné považovať za neoprávnene zadržiavané prostriedky, resp. daňový preplatok, na základe čoho by vznikla povinnosť platiť daňovému subjektu úrok z omeškania a uplatniť ustanovenie § 79 daňového poriadku. 19. Ďalej mal žalobca za to, že žalovaný nesprávne interpretoval ustanovenia Smernice súvisiace s úpravou konkrétnych podmienok členskými štátmi dodajúc, že žalovaný nedodržal základné zásady fungovania DPH systému, najmä zásadu neutrality a proporcionality. Poukázal na to, že predmetu konania sa týkajú dva vnútroštátne predpisy a to daňový poriadok a zákon o DPH, pričom oba predpisy neobsahujú osobitné a jednoznačné ustanovenie o tom, za aké obdobie sa má priznať úrok z daňového preplatku, ktorý správca dane vráti po lehote ustanovenej v § 79 ods. 2 daňového poriadku, resp. od kedy sa tento úrok počíta. Zdôraznil, že ani Smernica neustanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a neurčuje ani obdobie, za ktoré má byť vrátený úrok doplniac, že podľa Smernice môžu jednotlivé členské štáty uvedenú problematiku upraviť vo svojom vnútroštátnom práve samostatne, pričom však musia dodržať základné zásady fungovania systému DPH predovšetkým zásadu neutrality a zásadu proporcionality. 20. Zastal názor, že v kontexte priznania úroku má článok 183 Smernice, ktorého výklad poskytuje aj rozsudok SD EÚ vo veci C-107/10, Enel Marica Iztok zo dňa 12.05.2011 (ďalej len „rozsudok Enel Marica“) prednosť pred vnútroštátnou úpravou a z tohto dôvodu sa má článok 183 Smernice vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Tiež poukázal na to, že Súdny dvor EÚ spresnil, že aj keď majú členské štáty určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti. 21. S odkazom na rozsudok vo veci Enel Marica Iztok žalobca zastal názor, že vrátenie nadmerného odpočtu z dôvodu výkonu daňovej kontroly bez akejkoľvek kompenzácie je v rozpore s princípmi právneho štátu, pričom práve kompenzácia v podobe úroku má zabezpečiť určité odškodnenie za dočasné zadržiavanie finančných prostriedkov a keďže žalovaný toto právo úpadcovi (spoločnosti BBK AGRO, s.r.o. „v konkurze“) nepriznal, resp. poprel, žalobca považuje takýto prístup za neprípustný, neproporcionálny, ničím neopodstatnený a nespravodlivý dodajúc, že žalovaný znevýhodnil úpadcu len na tom základe, že u neho vykonal daňovú kontrolu. 22. Žalobca na podporu svojich tvrdení odkázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/115/2013 zo dňa 11.12.2014 a sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017, z ktorých aj citoval a poukázal na to, že najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017, vychádzajúc zo záverov obsiahnutých v rozhodnutí Kovozber, skonštatoval, že správca dane má povinnosť priznať daňovému subjektu (platiteľovi DPH), ktorý si uplatnil nadmerný odpočet, úrok z omeškania z neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov. 23. S poukazom na uvedené mal žalobca za to, že žalovaný rozhodol nezákonne a v rozpore s princípmi právneho štátu, napadnuté rozhodnutie nemá oporu v právnych predpisoch, ani judikatúre všeobecných súdov Slovenskej republiky a judikatúre Súdneho dvora EÚ dodajúc, že práve pre absenciu jednoznačnej právnej úpravy týkajúcej sa priznania a výpočtu úroku za nadmerný odpočet, ktorý bol zadržiavaný z dôvodu výkonu daňovej kontroly by mal žalovaný vychádzať z uvedenej judikatúry a v jej zmysle aj príslušné právne predpisy interpretovať. Tiež dodal, že úpadca bol počas zadržiavania finančných prostriedkov hospodársky znevýhodnený, nakoľko týmito prostriedkami nemohol disponovať a nakladať a preto mal žalovaný toto znevýhodnenie kompenzovať zaplatením úrokov, ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím by bolo zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného 24. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi nepriznať nárok na náhradu trov konania. 25. Žalovaný zopakoval priebeh administratívneho konania a vo vzťahu k dôvodom správnej žaloby, zopakoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Preto, z dôvodu prehľadnosti rozsudku, aby sa v ňom neopakovali tvrdené skutočnosti, správny súd vo vzťahu k obsahu vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe v plnom rozsahu odkazuje na body 6 až 12 tohto rozsudku. 26. Žalobca v replike zotrval v plnom rozsahu na dôvodoch správnej žaloby, pričom niektoré zásadné skutočnosti zopakoval. 27. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu duplikou v lehote stanovenej správnym súdom nereagoval. IV. Relevantná právna úprava 28. Podľa § 2 ods. 1 SPP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 29. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 30. Podľa článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu. 31. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2013, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 32. Podľa § 79 ods. 6 vety prvej zákona o DPH v znení účinnom do 30.06.2015, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. 33. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 34. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2. 35. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. 36. Podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu. 37. Podľa § 85ke prechodných ustanovení zákona o DPH k úpravám účinným od 1. januára 2017 platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane. V. Konanie na správnom súde, rozhodnutie správneho súdu 38. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), nariadil na prejednanie veci samej podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie na deň 25. júna 2020 a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná. 39. Správny súd podľa § 114 SSP konal v neprítomnosti žalobcu, ktorý sa na nariadenom pojednávaní nezúčastnil, pričom svoju neúčasť ospravedlnil podaním doručeným správnemu súdu elektronicky dňa 25.06.2020, pričom súhlasil, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. 40. Na pojednávaní poverený zástupca žalovaného uviedol, že v danom prípade bol nadmerný odpočet zadržiavaný v súlade so zákonom na základe uskutočnenej daňovej kontroly. Poukázal na to, že do 31.12.206 neexistovala právna úprava na priznanie úroku zo zadržiavania nadmerného odpočtu, pričom od 01.01.2017 bol novelizovaný zákon č. 222/2004 Z. z. tým, že bol doplnený o § 79a, ktorý upravuje zákonné podmienky priznania úroku zo zadržiavaného nadmerného odpočtu, pričom podľa prechodného ustanovenia § 85ke zákona č. 222/2004 Z. z. boli z aplikácie tohto ustanovenia vylúčené daňové kontroly skončené do 31.12.2016. Rovnako poukázal na zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 30. októbra 2019 č. Snj 36/2019, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2019, z ktorého vyplýva, že ustanovenie § 85ke nie je v súlade s právom EÚ a preto sa ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. má vzťahovať aj na daňové kontroly, ktoré boli skončené do 31.12.2016. V tejto súvislosti však dodal, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky na aplikáciu ustanovenia § 79a, nakoľko nadmerný odpočet v prípade žalobcu bo zadržiavaný 79 dní, teda menej ako pol roka. S poukazom na uvedené mal za to, že správna žaloba je nedôvodná a navrhol ju preto zamietnuť. 41. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že správca dane u daňového subjektu BBK AGRO, s.r.o. „v konkurze“ (ďalej aj ako „úpadca“) začal dňa 17.12.2012 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2012, ktorá bola ukončená doručením protokolu dňa 5. marca 2013. Kontrolou bol zistený nadmerný odpočet v sume uplatnenej úpadcom v daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobie, pričom nadmerný odpočet za kontrolované zdaňovacie obdobie v sume 124 378,60 eur, správca dane podľa § 79 ods. 6 vety prvej zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2015 poukázal na účet úpadcu dňa 15.03.2013, t. j. v lehote desiatich dní od skončenia daňovej kontroly. 42. S prihliadnutím na prejudiciálnu rozhodovaciu prax ESD k výkladu čl. 183 Smernice (najmä uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber), spornou medzi účastníkmi konania zostala požiadavka žalobcu, aby mu bol podľa 79 ods. 3 daňového poriadku zaplatený sankčný úrok z dôvodu zadržiavania nadmerného odpočtu DPH počas výkonu daňovej kontroly. Žalobca s poukazom na čl. 183 Smernice, rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie v obdobných prípadoch, ako aj s poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky trval na oprávnenosti jeho nároku na finančnú kompenzáciu, pretože v prejednávanom prípade nadmerný odpočet nebol úpadcovi vyplatený v 30-dňovej lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, v dôsledku čoho tento nemohol od 26.12.2012 do 15.03.2013 disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, na základe čoho sa cítil byť hospodársky znevýhodnený. Žalobca mal za to, že uvedené hospodárske znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku vo výške 10 % p.a. zo sumy 124 378,60 eur za obdobie od 26.12.2012 do 15.03.2013 v sume 2 726,11 eur, čím bude zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality a proporcionality DPH. 43. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci správny súd uvádza, že do 31. decembra 2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly. V § 79 ods. 3 daňového poriadku bola (a je) zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, t. j., ak nadmerný odpočet nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH bol do tohto zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01.01.2017 zákonom č. 297/2016 Z. z. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 01.01.2017 (§ 85ke) sa však ustanovenie § 79a citovaného zákona neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016, čo je prípad žalobcu. 44. Ako správne uviedol žalobca, Smernica neustanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a neurčuje ani obdobie, za ktoré má byť úrok platený. Aj napríklad z rozhodnutia SDEÚ vo veci Kovozber s.r.o. alebo aj z rozsudku Enel Marica vyplýva, že členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu, v prípade prebiehajúcej daňovej kontroly. Práve s poukazom na rozhodnutia SDEÚ došlo k novelizácii zákona o DPH tým, že bolo prijaté ustanovenie § 79a, ktoré ako primeranú lehotu zadržiavania nadmerného odpočtu, v prípade prebiehajúcej daňovej kontroly stanovilo šesť mesiacov od uplynutia lehoty, v rámci ktorej mal byť nadmerný odpočet vrátený (§ 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, zákona o DPH) a rovnako určilo výšku tejto náhrady. Práve novelizáciou zákona o DPH došlo k definitívnemu určeniu podmienok vrátenia nadmerného odpočtu v prípade, ak tento nie je vrátený z dôvodu prebiehajúcej daňovej kontroly. Definitívne teda bola stanovená lehota a výška náhrady, avšak s poukazom na prechodné ustanovenie § 85ke, neupraveným obdobím zostalo obdobie daňových kontrol ukončených do 31.12.2016, nakoľko ustanovenie § 79a zákona o DPH sa na tieto nevzťahovalo. 45. V súvislosti s bodom 44 musí správny súd zvýrazniť, že aj v prípade absencie právnej úpravy do 31.12.2016 a to aj po prijatí novely zákona o DPH, správne súdy, na rozdiel od daňových orgánov, s poukazom na rozhodnutie SD EÚ vo veci Kovozber s.r.o. (C-120/05) priznávali určitú „náhradu“ za zadržiavaný nadmerný odpočet aj v prípade daňových kontrol ukončených do 31.12.2016, avšak rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k určeniu momentu, od ktorého sa táto náhrada priznávala a rovnako aj k určeniu výšky, v akej sa priznávala, nebola konzistentná. Konkrétne ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/41/2017 zo dňa 23.02.2019, sp. zn. 5Sžfk/24/2017 zo dňa 28.03.2019, sp. zn. 3Sžfk/4/2019 zo dňa 17.04.2019. 46. Túto nejednotnosť rozhodovania odstránila zjednocovacia činnosť správneho kolégia najvyššieho súdu (§ 8 ods. 3 v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.) vydaním stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 56, zverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 6/2019, ktorého výsledkom sú právne vety zabezpečujúce eurokonformný výklad zákona a rozhodovanie v právnej otázke nárokov platiteľov DPH na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH znejúce nasledovne : Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“ 47. Z citovaného stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu vyplýva, že aj na prípad spoločnosti BBK AGRO, s.r.o. „v konkurze“ vo vzťahu k zadržiavaniu nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly ukončenej do 31.12.2016 sa má aplikovať zákonná úprava náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 a súčasne, že spoločnosť BBK AGRO, s.r.o. „v konkurze“ nemá nárok na sankčný úrok podľa ustanovenia podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktorého priznania sa dožadoval. 48. Je pochopiteľné a to vzhľadom na skutočnosť, že zjednocujúce stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu bolo prijaté až po vydaní napadnutého rozhodnutia (napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa 23.04.2019), že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal jednak na absenciu právnej úpravy do 31.12.2016 a jednak na prechodné ustanovenie § 85ke zákona o DPH a teda ustanovenie § 79a zákona o DPH nezohľadňoval. Rovnako z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, z akých dôvodov žalovaný, ani správca dane nepostupovali podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, keď mali za to, že sa nejedná o daňový preplatok a rovnako, že nadmerný odpočet vrátili v lehote podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH. Je pravdou, že žalovaný pri svojom rozhodovaní nevychádzal z vyššie uvedených rozhodnutí SDEÚ, avšak v jeho prospech svedčí práve absencia právnej úpravy do 31.12.2016 a s tým súvisiaca nemožnosť v danom prípade vyplniť medzery v práve, keď ani priamo a explicitne z práva EÚ, konkrétne z dotknutej Smernice, ani z citovaných rozhodnutí SDEÚ nevyplývalo konkrétne obdobie, za ktoré sa úroky priznávajú, a ani ich výška. Bolo preto úlohou správneho súdu v rámci sudcovskej tvorby práva určiť, pri absencii právnej úpravy, postup orgánom verejnej správy, tak ako sa to stalo v danom prípade. 49. Z dôvodu hospodárnosti konania, správny súd posudzoval nárok spoločnosti BBK AGRO, s.r.o. „konkurze“ podľa ustanovenia § 79a zákon o DPH. Pre právne posúdenie veci bola pre správny súd relevantná tá skutočnosť, že spoločnosti BBK AGRO, s.r.o. „v konkurze“ bol nadmerný odpočet vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, konkrétne bol nadmerný odpočet zadržiavaný od 26.12.2012 do 15.03.2013. Z uvedeného dôvodu spoločnosti BBK AGRO, s.r.o. „v konkurze“ náhrada za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa ustanovenia § 79a zákona o DPH neprináleží. S poukazom na uvedené, je výrok napadnutého rozhodnutia žalovaného vecne správny. 50. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, správny súd žalobu ako nedôvodnú, podľa § 190 Správneho súdneho poriadku, zamietol. 51. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko v správnom súdnom konaní orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne. 52. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.